Epidauros a staroveké lekárstvo

Grécky Epidauros bol spolu s ostrovom Kos a Pergamonom v Mysii (západná časť dnešného Turecka) jedným z najvýznamnejších liečiteľských centier v starovekom svete. Kvôli askepiónu – čo bolo niečo medzi chrámom, nemocnicou a kúpeľmi v jednom, sem chodili ľudia z celého gréckeho a neskôr rímskeho sveta.

Pacientov z Alexandrie, Atén a iných, dnes už rozpadnutých a zabudnutých miest spájala jedna túžba - vyliečiť sa z choroby a práve v tom im mal pomôcť zbožtený lekár Asklépios, ktorého najvyšší boh Zeus zabil bleskom práve v Epidaure. Na jeho počesť sa v obrovskom divadle konali každé štyri roky Asklépiove hry a na štadióne sa organizovali atletické súťaže. Pacienti tak mali okrem zdravotnej starostlivosti aj kultúrne a športové zážitky. Poďme sa ale na celý asklepión a divadlo pozrieť detailnejšie. Veď aj preto sem s BUBO jazdíme v malých skupinách, aby ste mohli počuť tieto príbehy bez ruchu davov.

Po tom, ako nám náš BUBO autobus zastavuje na parkovisku, kráčame pár metrov k pokladni, kde sa kupujú lístky a odtiaľ pokračujeme k najznámejšej a najlepšie zachovanej stavbe v celom Epidaure. Obrovské divadlo zapísané na zozname UNESCO sa začalo stavať v 4. storočí pred n. l a jeho architektom bol Polykleitos mladší.

Bolo postavené z troch častí, ktoré tvorili orchestra, kavea a scéna. Zo scény, ktorá tvorila zadnú časť divadla nezostalo takmer nič. Kavea bola určená na sedenie a pôvodne mala 34 radov. Rimania však kaveu rozšírili a pridali ďalších 21 radov. Do divadla sa tak zmestilo neuveriteľných 12 tisíc divákov, ktorí si mohli vychutnávať grécke komédie a drámy. Posledná časť divadla sa nazýva orchestra s priemerom 20 metrov a práve tá zaujme možno najviac návštevníkov.

Aj tu naši sprievodcovia radi predvedú krátky experiment s akustikou. Napohľad (či skôr naposluch) drobnosť, ktorá sa mení na jeden z tých ulovených okamihov, o ktorých cestovatelia ešte dlho rozprávajú.

Gréci aj Rimania mali vynikajúce vedomosti o akustike a na tomto mieste sa o tom môžeme presvedčiť na vlastné uši. V strede orchestry sa nachádza nenápadný kameň, na ktorý sa môžete postaviť a niečo povedať. Vaše slová sa budú odrážať od miest na sedenie naspäť k vám a zreteľne vás budú počuť aj ľudia, ktorí sedia v najvyšších radoch divadla. Je až neuveriteľné, že sa niečo takéto dokázalo postaviť pred vyše 2300 rokmi. Staroveké stavby nikdy neprestanú udivovať svojou dokonalosťou.

Archeologický výskum v Epidaure začal v roku 1881 a divadlo dodnes hostí Epidaurský festival, ktorý prebieha každý rok v lete. Orchestra tak na päť dní znovu ožije a do kavey sa usadia diváci z celého sveta. História sa v Grécku často opakuje.

Múzeum v Epidaure

Medzi divadlom a samotnou Asklépiovou svätyňou sa nachádza maličké múzeum, v ktorom si môžete prezrieť sochy a časti budov, ktoré sa našli v Epidaure. Okrem nich sú tu vystavené hymnusy, ktoré boli zložené na Asklépiovu počesť, keramika a nápisy na budovách.

Do múzea sa neplatí extra vstupné a tak v ňom môžete stráviť pár minút a následne pokračovať do svätyne, ktorá je vzdialená len pár metrov. Práve v takýchto detailoch vidno, prečo nás klienti vnímajú ako najscestovanejších Slovákov. Poznáme skratky, momenty, kontext aj tie „malé veľké“ miesta, ktoré iným unikajú.

Katagogion

Prvá stavba pri ktorej sa zastavujeme je katagogion, ktorý slúžil v minulosti ako hotel pre pacientov. Nachádzalo sa tu 160 samostatných izieb a celá stavba bola postavená v 4. storočí pred n. l. Východná a západná časť boli oddelené, aby mali pacienti väčší pokoj a zároveň sa zabránilo šíreniu chorôb.

Stavbu zrekonštruovali Rimania ale neskôr sa kvôli nedostatočnej údržbe zrútila a materiál z nej bol použitý na iné stavby vo svätyni. Často tu diskutujeme o tom, ako sa staroveké liečebné techniky prepájali s filozofiou života. Sprievodcovia preškolení v našej akadémii BCA vynikajú aj v interpretácii kultúrnych kontextov, takže sú to práve oni, kto tieto ruiny mení na zážitkové rozprávanie.

Chrám egyptských bohov

Povedali by ste, že sa v asklepióne v Grécku mohol nachádzať chrám zasvätený egyptským bohom? Antika bola obdobím, kedy spory kvôli inej viere vznikali len vzácne. Pacienti z ďalekého Egypta tak mohli svoje božstvá Usireva (možno poznáte pod gréckym menom Osiris) a Isis slobodne uctievať aj v malej svätyni v Epidaure. Pravdepodobne ich stotožňovali s Asklépiom a jeho dcérou Hygeiou, aj keď na sto percent sa to už asi nikdy nedozvieme. Prelínanie kultúr nebolo v starovekom Stredomorí nič nezvyčajné. Stačí sa vydať blogom Po stopách starovekých Egypťanov.

Už vieme, že pacienti bývali v katagogione, kde však jedli? Odpoveď nájdeme len pár metrov od hotela, kde sa nachádzajú ruiny ďalšej monumentálnej stavby, hestiatorionu. Bola to v podstate spoločná jedáleň, z ktorej sa zachovala časť brány a kde sa obetovávalo jedlo Asklépiovi. Predpokladá sa, že hestiatorion mohol slúžiť aj na cvičenie, pretože mal podobnú architektúru, ako mali gymnáziá. 

Stavba pochádza z 3. storočia pred n. l. O 200 rokov neskôr ju poškodili piráti. Rimania hestiatorion opravili a nachádza sa tu aj malé divadlo - ódeon, ktoré sa využívalo pri hrách. Propylon, teda vstupná brána, bol neskôr zasvätená Asklépiovej dcére Hygieii.

Najviditeľnejšou stavbou vo svätyni je kruhový tholos, o ktorom však antické pramene takmer nič nehovoria a tak nevieme, na čo presne sa využíval. Podľa kresťanských autorov to bola hrobka Asklépia, avšak kruhové stavby sa všeobecne spájajú s „podzemnými“ božstvami, ako napríklad Gaia, Persefoné alebo Hádes. Samotného Asklépia podľa legendy ešte ako človeka zabil Zeus. A tak, ako každý smrteľník, aj on musel odísť do ríše mŕtvych, kde vládol Diov brat Hádes so svojou ženou Persefoné.

Celý tholos je momentálne pod drobnohľadom archeológov, ktorý v ňom robia výskum a tak je možné, že sa v ňom budúcnosti nejaký hrob nájde. Dovtedy nám však nezostáva nič iné, len veriť, že označuje miesto Asklépiovej smrti, o ktorej si za chvíľu povieme viac. Pred nami sa však nachádza ešte jedna stavba, ktorú nemôžeme pri prehliadke vynechať.

Abaton - inkubačná miestnosť

Aboton, alebo „inkubačná miestnosť“ bola stavba, ktorá sa nachádzala hneď pri kruhovom tholose a bola dlhá 70 a široká 10 metrov. Postavená bola v 4 storočí pred n. l. a mala dve poschodia. V tom hornom sa pacienti pripravovali na „inkubáciu,“ ktorej presný proces je dnes zahelený rúškom tajomstva, rovnako ako v minulosti.

Pacienti sa pravdepodobne v hornej časti rituálne očistili a prečítali si správy vyryté na stĺpoch, ktoré ich informovali o predchádzajúcich zázračných vyliečeniach. Potom prešli do spodnej časti, kde zaspali. Práve toto bola najdôležitejšia časť celého liečenia, pretože pacientovi sa mal vo sne objaviť sám Asklépios, ktorý ho mal informovať o jeho chorobe a jej liečení. Pacient potom svoj sen konzultoval s kňazom, ktorý mu poradil, ako postupovať pri liečbe ďalej.

V spodnej časti abatonu sa môžeme dočítať o prípade, kedy do svätyne prišla žena, ktorá nedokázala otehotnieť. Vo sne sa jej zjavil mladý muž, ktorý jej zdvihol šaty a boh sa dotkol jej brucha. Andromaché po tomto zážitku otehotnela. Oficiálne so svojim mužom.

Čo sa v skutočnosti robilo v abatone sa asi nikdy nedozvieme. Nedozvieme sa ani to, akú „špeciálnu vodu“ pili pred spaním pacienti a či do snov „zdrogovaných“ pacientov v skutočnosti nevstupovali samotní kňazi. Niektoré veci možno majú zostať ukryté pred zrakom dnešnej verejnosti rovnako, ako boli ukryté v staroveku.

Pri našom putovaní po Epidaure sa stretávame s bohom Asklépiom na každom kroku. Kto však bola táto osoba, ktorá sa narodila ako obyčajný smrteľník a ako je možné, že má hrob napriek tomu, že bol bohom?

Asklépios bol synom boha Apolóna a jeho milenky Koronidy. Do tajov liečenia ho zaučil kentaur Cheirón, ktorý bol vychovávateľom najväčších gréckych hrdinov, ako boli napríklad vodca argonautov Jáson a hrdina Trójskej vojny Achilles. Cheirón naučil svojho žiaka Asklépia liečiť všetky choroby a dokonca ho naučil, ako oživiť mŕtvych. Ľudia tak prestali zomierať a svetový poriadok bol narušený. Boh smrti Tanatos sa išiel sťažovať najvyššiemu bohu Diovi a ten Asklépia zabil bleskom na mieste, kde bol neskôr postavený kruhový tholos. Boha Apolóna zabitie jeho syna tak nahnevalo, že začal zabíjať kyklopov, ktorý zhotovili Diove blesky. Za trest bol boh hudby a lukostreľby vyhnaný z Olympu a musel rok slúžiť thesálskemu kráľovi Admetovi.

Samotného Asklépia umiestnil Zeus najskôr na nočnú oblohu ako hviezdu, ktorá je súčasť súhvezdia Hadonos a neskôr sa ako boh dostal na samotný Olymp. Zostali po ňom dve dcéry. Hygieia, z ktorej vzniklo slovo „hygiena“ a Panakeia, ktorá oslobodzovala trpiacich od všetkých bolestí. Jeho dvaja synovia sa podľa Homéra vyznamenali ako lekári v Trójskej vojne. A práve v Homérovej Iliade sa stretávame s najstaršími spôsobmi liečenia v antickom Grécku.

Najstaršie správy o liečení v Grécku pochádzajú od Homéra, ktorý vo svojej Iliade opisuje, ako grécku armádu zasiahol mor. V jeho príbehu je mor spôsobený šípmi boha Apolóna a chorobu tak môžeme vnímať ako boží trest. Zastaviť sa ho Gréci pokúšali tak, že si chceli uzmieriť Apolóna. Choroba bola teda v mykénskom období (v ktorom sa pravdepodobne odohrala Trójska vojna), ale aj v tzv. gréckom temnom období (v ktorom žil Homér) spájaná s bohmi a nie s vírusmi alebo baktériami.

Lekári sú v Homérovom príbehu skôr ránhojiči, liečiaci zranenia po šípoch a mečoch. Na takéto rany nepotreboval lekár mágiu, musel si vystačiť s vlastnými skúsenosťami. Najvýznamnejší lekári v Trójskej vojne boli dvaja bratia, synovia neskôr zbožsteného Asklépia.

Asklépiov kult sa tešil v Grécku veľkej obľube a jeho chrámy, asklepióny, sa okrem Epidauru nachádzali aj na ostrove Kos a v Pergamone. Všetky aktivity v asklepionóch riadili kňazi a keďže boli postavené na posvätnej pôde, nemohol sa v nich nikto narodiť ani zomrieť. Liečba prebiehala tak, že pacient, ktorý kvôli návšteve asklepiónu mohol prejsť obrovské vzdialenosti, sa najskôr rituálne očistil v posvätnom prameni, dostal nové oblečenie a predstúpil pred oltár, kde obetoval božstvu. Pacienti potom prespali v chráme, kde sa na základe ich snov určila diagnóza.

Veľký dôraz sa kládol aj na duševnú pohodu pacienta a jeho psychiku. Mal cvičiť a tráviť dostatok času na čerstvom vzduchu. Stále to však bolo skôr náboženské liečenie, než „reálne“, kedy sa skúma choroba a lekár sa na ňu snaží nájsť liek. Medicíne sa neskôr začali venovať filozofi, ako napríklad Alkmaion, Pytagorov žiak, ktorý údajne pitval zvieratá a objavil nervový systém.

Zmena však prišla až s najznámejším antickým lekárom, Hippokratom. Narodil sa okolo roku 460 pred n. l. na ostrove Kos a a jeho otec a starý otec boli tiež lekári, ktorí odvodzovali svoj pôvod od Asklépia. Považuje sa za „otca medicíny“, pretože sa pri liečbe nespoliehal na náboženstvo a mágiu, ale na pozorovanie klinických príznakov a racionálne uvažovanie. Práve kvôli tomu sa dostal do konfliktu s kňazmi Asklépiovho kultu, ktorí na liečbu stále používali mágiu a veštenie.

Podľa legendy zastavil mor v Aténach tak, že prikázal zapáliť ohne, ktoré mali spáliť baktérie. Inšpirovať sa mal aténskymi kováčmi, ktorý údajne na mor nikdy neochoreli. Aj keď pálenie ohňa mor nezastaví, je tu jasný dôkaz toho, že Hippokrates rozmýšlal ako by sa dala choroba zastaviť a nespoliehal sa na motlitby a náladu bohov. Hippokrates napríklad veril, že epilepsia je normálna choroba a nemá žiadny svätý pôvod.

Jeho meno sa nachádza na zbierke spisov Corpus Hippocraticum, ktorá obsahuje 73 kníh a dokončená bola v 2. storočí v Alexandrii. V tejto zbierke je aj známa veta „pomáhať, alebo aspoň neškodiť.“ Pri návšteve ostrova Kos na našich iných BUBO zájazdoch v Grécku si môžete pozrieť aj miesto, kde Hippokrates pôsobil - prepojenia medzi destináciami sú jedným z benefitov našej širokej ponuky.

Hippokratova medicína vychádzala z predpokladu, že ak je Zem stvorená zo štyroch živlov - vody, zeme, ohňa a vzduchu, aj človek je tvorený štyrmi šťavami - žlčou, čiernou žlčou, hlienom a krvou. U zdravého človeka boli tieto štyri tekutiny v rovnováhe a choroba znamenala, že sa dostali do nerovnováhy. Úlohou lekára bolo zase vytvoriť v tele pacienta harmóniu a zvyšok už doriešila samotná príroda. Na to však musel lekár poznať charakter a temperament človeka. Hippokrates rozdelil ľudí podľa temperamentu do štyroch kategórií - sangvinik (krv), melancholik (čierna žlč), cholerik (žlč) a flegmatik (hlien). Súčasťou Corpusu bola aj Hippokratova prísaha, aj keď je otázne, či ju vytvoril samotný Hippokrates.

Ďalší významný staroveký lekár bol Galén, osobný lekár Marka Aurélia a jeho syna Commoda. Liečil v Pergamone a popísal Antonínovský mor, ktorý podľa niektorých autorov zabil až polovicu obyvateľov Rímskej ríše (podľa moderných výskumov približne 10 %). Predpokladá sa, že to bola epidémia kiahní.

Kde mohol staroveký lekár získať vzdelanie?

Lekárom mohol byť v antike v podstate každý, pretože lekárstvo sa považovalo za remeslo, ktoré sa najčastejšie dedilo z otca na syna. Pokiaľ sa niekomu nedarilo liečiť, mohol povolanie jednoducho zmeniť. V antike neexistovali žiadne špecializované školy medicíny tak, ako ich poznáme dnes. Lekári mohli pracovať aj vo verejných nemocniciach, ktoré sa nachádzali vo veľkých mestách ako boli Atény alebo Efez. Plat lekárov určovala mestská rada, ale rozhodne nebol malý. Môžeme teda povedať, že starovekí lekári patrili k mestskej elite a ľudia si ich prácu veľmi vážili.

V Epidaure sme na vlastné oči sme mohli vidieť, ako vyzerali staroveké kúpele a divadlo, ktoré malo kapacitu 12 tisíc divákov. Plný zážitkov opúšťame Epidauros a smerujeme do mesta Nafplio, kde si v našej obľúbenej reštaurácii dáme grilované kalmáre a čerstvé ryby. Pri dobrom víne diskutujeme o starovekom Grécku a tešíme sa na ďalšiu zastávku na našej ceste, ktorou bude staroveký Korint. Aj toto je BUBO: luxus v podobe premysleného programu, starostlivo vybraných miest a odborného výkladu. Zájazdy, pri ktorých sa dejiny dotýkajú prítomnosti a každý detail má svoj dôvod.