Isle of Man - konská železnica a najnebezpečnejšie preteky sveta

Sedím u Georgea na hlavnom námestí v Castletowne. Toto mestečko sa mi na ostrove páčilo najviac, a tak som sa sem vrátil. Chcel som si sadnúť von a prichystal som si mikinu, no pivo (domácu značku Okell’s) mi začali čapovať do umelohmotného pohára a ja neviem z takého piť. Tak sedím vo vnútri, ale pri okne s výhľadom na hrad. George je najlepší hotel v meste s centrálnou polohou na námestí a odporúčam tu prespať pri návšteve Isle of Man.

V Castletowne skapal pes. „Choď k Georgeovi, oni teraz varia,“ odporučila mi pani z turistických informácií na letisku s tým, že môžem byť rád, že mi uvaria. A tak to aj bolo. Včera som bol u Bláznivého Jacka v krčme, kde sa hádžu sekery, ale keď som sa opýtal, či varia, divne na mňa pozerali. Teraz sedím u Georgea a chcem niečo skutočne domáce.

Slečna s červenými vlasmi mi v tomto luxusnom (jednoznačne najluxusnejšom) podniku mesta odporučila tresku. Je lokálna, usmiala sa, veď more je 50 metrov vzdialené. Priniesli to rýchlo a je to fish and chips s tým, že namiesto chipsov mám pomliaždený hrášok. Vypýtam si ešte ocot, tak ako správny Brit. No ryba je vyprážaná a ani im nepríde, že to nie je dobré. Jedlo mi priniesol potetovaný chlapík, ktorý sa celkovo hodí ku slečne, ale vôbec sa nehodia do solídneho podniku.

Keď prídete z normanského ostrova Guernsey, ktorý je ovplyvnený francúzskou kuchyňou, Isle of Man je pád do pekiel britskej kuchyne. No ryba chutila vynikajúco (samozrejme, aj s octom). Čerstvá a nezmrazená ryba.

Hovorí sa, že národ je tak rozvinutý ako jeho toalety. Ja si myslím, že národ je tak rozvinutý ako jeho jedlo. Toalety v Indii, Iráne či Thajsku nie sú najlepšie. Ani vo Francúzsku. Tu v Británii? Svetová jednotka, no jedlo je tu otrasné, a to odráža nízku kultúrnu úroveň tohto národa. Predtým to boli rybári, piráti a zlodeji, za čias kráľovnej Viktórie okrádali celý svet.

Zdá sa, že jedlo nie je pre Britov dôležité. Tak potom čo je? Asi futbal, ktorý som tu videl hrať v dedinách v nedeľu pred kostolom. Alebo cyklistika? Veď z ostrova Man pochádza aj známy cyklista Mark Cavendish, svojho času úhlavný rival Petra Sagana. Cavendisha prezývali (okrem iného) aj „Man of Man“.

Ostrov Man je jednoznačná geografická, politická a administratívna entita. Preto ho aj TCC (americká cestovateľská organizácia Travel Century Club) uznáva ako jeden bod. 

Ostrov Man je úplne iný než Channel Islands (Jersey, Guernsey, Sark, Alderney, Herm). Aj keď ide o tretí britský ostrov, ktorý taktiež nie je súčasťou UK. Tretia korunná dependencia Veľkej Británie. Karol III. je tu pánom, no Isle of Man má vlastný parlament (na ktorý sú Manxčania náramne hrdí), vlastné zákony aj dane.

Man vydáva vlastné poštové známky, peniaze, ostrovania majú vlastné pasy, na autách vlastné ŠPZ. Hovorí sa tu manxským jazykom, ktorý vychádza z keltčiny. Manxština nemá s angličtinou nič spoločné.

Už vám je jasné, prečo je ostrov Man geografickou, politickou a administratívnou entitou? Aj preto ma sem zaviedli moje cesty, no verte mi, je tu čo vidieť. 

TT (Tourist Trophy Race) sú najnebezpečnejšie preteky sveta. Nakupujem v meste Ramsey na severovýchode ostrova. Ak rátam, že Onchan je dnes už súčasťou Douglasu, tým pádom je Ramsey druhým najväčším mestom ostrova. Odtiaľ som sa dostal na pretekársku dráhu.

Preteky TT skončili nedávno (pred mojou návštevou) – sú vždy v júni, obrubníky sú namaľované a v zatáčkach sú tapacírované zábrany. Veď tu sa preteká na „normálnych“ cestách.

TT sú najstaršie a najslávnejšie motocyklové preteky na svete.

V meste som sa zúčastnil akcie, kde sa objavili desiatky McLarenov, tucet Lamborghini a Porsche. A iba zopár Ferrari. Asi Ferrari nie je dosť pretekárske pre tvrdé nátury Manxčanov? No tu, pri TT, ide o motocyklové preteky. V hlavnom múzeu v hlavnom meste je pretekom TT venovaná najväčšia sála, omnoho väčšia než Vikingom.

Drvivá väčšina suvenírov smeruje k TT a tričká a šiltovky predávajú aj dávno po pretekoch. Môj hotelier je pôvodom z Kantonu a na raňajkách vždy hodinu kecáme. „Nič tu nie je, majú iba TT,“ hovorí s tým, že väčšinu roka má hotel zatvorený. „Vtedy v zime dokonca nechodia ani tie ich vláčiky,“ vysvetľuje mi.

TT je svetovou bombou a všetky hotely sú vypredané. Prvý ročník TT sa konal už v roku 1907 a neslávne známy je aj tým, že tu zahynulo vyše 260 jazdcov. Prešiel som trasu TT na aute s malým motorom a prežil som. Išiel som po tej trase až hore pod najvyšší vrch Manu, pod Snaefell, no bola hmla a mal som fakt nervy na dranc.

A, priznám sa, išiel som tam ako pokakaný. Pritom jazdci tu po týchto istých cestách idú vyše 200 km/hodinu. Je to zabiják. Celá trasa TT má niečo vyše 60 kilometrov, 219 zákrut a je to to isté, čo pre maratóncov Boston a pre pretekárov F1 Monte Carlo. Určite toto je jedna z top atrakcií ostrova.

Podujatie dnes zahŕňa 5 rôznych tried cestných pretekov, pričom každá trieda súťaží v dvoch pretekoch počas súťažného týždňa. Od inauguračných pretekov Isle of Man TT v roku 1907 sa koná takmer každý rok; sezóny zrušili iba kvôli vojne alebo chorobám. TT bolo odvážnym činom – asi ako Transdanube Swim – a dnes je súčasťou miestnej kultúry a ekonomiky; z podujatia profituje celý ostrov.

Kvôli TT začiatkom júna na Isle of Man cestuje viac ako 40 000 návštevníkov.

Prežil som trasu, určite je to jedna z hlavných atrakcií ostrova. Poľahky to viete dať aj vy.

Keď som pristával, sedel vedľa mňa someliér, ktorý lieta na Man pravidelne, možno päťdesiatkrát. Na Man chodieval ako dieťa, teraz lieta za prácou, učí miestnych podávať vína – keď to tu vidím, tak je to tvrdá práca, asi ako keby ste učili o Bordeaux na našich lazoch…

„Lety tu zvyknú rušiť pre vietor a hmlu,“ hovorí mi someliér. „Mne sa to nestalo, no je to tak. Man je však nádherný, uvidíš.“ Takže nemôžem povedať, že by som o probléme rušenia letov nevedel. A, možno neuveríte, ale vo svojom cestovateľskom živote som už zopár zrušených letov zažil. No aj tak, keď to príde, vrazí do mňa sklamanie. Svoje cesty mám naplánované na milimeter a sekundy a chcem vidieť maximum.

Študujem si vopred. Mám kamarátov, ktorí mi dávajú tipy. Som súčasťou svetovej (fanatickej) komunity, a tak je to s každým koníčkom, trošku vám z toho preskočí. Niekedy je to úsmevné, vtipné, inokedy klapky na očiach robia problémy.

Keď som behával maratóny, stretol som sa s mnohými, ktorým sa za roky vytvorili „klapky na očiach“. Iba behali a behali, a nevideli potom v širšom obzore. Beh sa stal základom ich života a ostatné všetko išlo bokom.

Prosto zrušili mi let. Mám v Edinburghu zaplatený hotel Hilton za 200 libier, na ďalší deň mám letieť na Hebridy, tam mám zaplatené extrémne drahé ubytko, drahé výlety, lebo na Vonkajších Hebridoch je drahé všetko. Je nedeľa a na prepážke mi hovoria: „My nie sme Loganair, my sme zodpovední iba za check-in.“

Keďže som riaditeľ funkčnej cestovnej kancelárie, tak volám, aj keď je nedeľa, na naše BUBO ústredie, a tam riešia môj problém. Letím na letiská, o ktorých ste nikdy nepočuli, zvláštnymi letmi (na tejto ceste mám spolu 12 letov), ktoré nelietajú denne. A ak lietajú, je to veľmi chaoticky. Plus na „koncoch sveta“ je vždy veľa vecí proti vám.

Aby som uviedol jasný príklad: na Orknejské ostrovy letím o týždeň zo severu Škótska, z mesta Inverness (priamo z Hebríd nič neletí), a môj let (verím, že nasledujúci deň odletím) priletí do Edinburghu o 21.00 h. Cez noc do Invernessu nejdú žiadne vlaky ani autobusy a jediná možnosť je taxík. Let mi z Invernessu letí ráno a ak ho zmeškám, amen – všetko sa mi zrúti. Ide o veľa peňazí a o to, že mám v pláne súostrovie St. Kilda, a na to potrebujem na Hebridách deň navyše...

Dúfam, že to nepíšem zložito. Ideálne sa je poučiť z chýb druhého a vy, čo viac lietate, si z tohoto prípadu viete vziať ponaučenie. Vysvetlím vám to nižšie.

V deň zrušenia letu som na letisku skôr už o piatej, aj keď odlietam o 19.55 h, a predo mnou zrušili lety do Liverpoolu aj Manchestru, a tak je mi jasné, že to príde. Na prepážke nič nevedia: „Sadnite si tu a čakajte.“ A tak čakám a ani to nevyhlásia do mikrofónu, iba sa na obrazovke objaví „zrušené“.

V Loganair majú taký trik: keď zrušia let, tak ho oficiálne nezrušia. Dokonca ani FlightRadar ho nemal zrušený. Let zrušili fyzicky o 18.30 h, ale do 23.00 h figuroval všade ako „nezrušený“. Vtedy so svojím letom nemôžete nič robiť. Chcete novú letenku? Musíte si ju opäť kúpiť, a potom vymáhať peniaze späť. Letenka, ktorá letí zajtra, je väčšinou násobne drahšia ako tá, čo ste kúpili pred mesiacmi. Na Shetlandoch mi hovorili, že letenka sem je drahšia než do Austrálie.

No keďže lety nie sú zrušené, nedá sa nič robiť… Loganair má otváracie hodiny, ale v sobotu sú obmedzené a v nedeľu majú zatvorené. Logické, však? Len BUBO robí nepretržite?

„My nie sme Loganair, nemáme s tým nič,“ opakujú mi na prepážke. Keď sa pýtam, čo mám robiť s Hiltonom v Edinburghu, ktorý som zaplatil, odvetia: „Loganair vám dá hotel, Hotel Palace. PALACE!“ zdôrazňujú.“

Mnohokrát som riešil zrušenie letu, zväčša sa každý snaží vyhovieť vám. Nie v Európe ovplyvnenej lowcostmi. Volám s Hankou z BUBO asi dve hodiny. Je nedeľa 22.00 h, ja som stále na letisku a Hanka sa ma pýta, či ma oni nevedia prehodiť na iný let, lebo ho oficiálne nezrušili, atď. – prosto dookola to isté. Ja do telefónu dopoviem: „Hanka, oni tu majú naozaj v p…,“ a to konečne zabralo, lebo pani za prepážkou je gastarbeiterka z Poľska. Tých je tu najviac a „ááá, ja rozumie(la)…“ a už to išlo.

Začal som sa smiať, lebo to bolo vtipné, a povedal som, že som iba expresívne vyjadril, čo sa tu na letisku deje. Nenadával som na ňu (aj keď si to zrejme takto vyložila?). Bol som pokojný, ale prišiel taký starší pán ako posila a dohováral mi. A keď som chcel odpovedať, hovoril: „Ja som neskončil…“. Tak som trpezlivo čakal, keď skončí – a to ho vytočilo ešte viac.

„Už ste skončili? Oficiálne nezrušili let, a tak môj agent nemôže nič robiť. Že je nedeľa? Robíme iba my, oni nerobia nič a Loganair má zatvorené!“ Ešte zisťovali, či nebývam u kamarátov či domácich, aby mi nemuseli dať hotel. A potom prišli štyria policajti a vyviedli problematickú osobu (mňa) von. No tí boli najmilší. Na letisku mi nedali žiadny papier – „Choď do Palace, oni ti dajú izbu.“

No vidíte, nie som žiadne neviniatko a „hovoriť p…“ sa nemá a mám na tejto situácii svoj podiel. Mal som sklopiť hlavu, ako je bežné u cestujúcich lowcostu, a zaradiť sa. Neurobil som to, a tak ma štyria policajti vyprevadili von z letiska. Prezamestnanosť. Vyšiel by som aj sám.

Nasadnem na autobus, lebo taxík nepreplatia, a prídem do hotela Palace, štvorhviezdičkového – priamo na promenáde. Kedysi bola promenáda ako tá v Nice – pláže plné ľudí, chodia tam koče ťahané koňmi. Pekné je to, nemôžem na všetko nadávať. Promenáda je fajn. No Hotel Palace je výsmechom svojho mena: lepkavé kľučky, kasíno, čínska reštaurácia a raňajky nie sú v cene.

Keď som písal tieto riadky, bol druhý deň, hodina pred obedom a klopali mi na dvere, či opustím izbu. Neopustím, budem tu až do odletu. Nech spoločnosti Loganair urobím nejakú škodu. Zmenu mojich leteniek som riešil do druhej do rána. Až po polnoci Loganair v systéme uznal, že je letenka zrušená.

No toto všetko má aj pozitívnu stránku a ja viem dopísať všetky zážitky z ostrova Man. Ten má väčšinou svetlé stránky, aj keď je tu stále hmla.

Ostrov Man bol osídlený pred 6 500 rokmi. Čím je však unikátny, je jeho keltská história, ale aj súčasnosť, ktorá sa uchovala v unikátnom jazyku „manxštine“.

Kelti patria medzi Indoeurópanov a spoločne sme sa vydali z miesta, odkiaľ pochádzajú Árijci, do Európy. Vraj to bolo niekde v Badachšáne pri rieke Oxus. Putoval som tu z oboch strán, tej afganskej a aj tej tadžickej. No a z hôr Pamíru sme sa dostali do Európy a Kelti pokračovali ďalej až do Írska.

Zúčastnil som sa najväčšieho keltského festivalu na svete, bolo to v bretónskom Loriente, ktoré je väčšie než Cornwall. Tu sa stretávajú keltské národy: Bretónci, Íri, Škóti (zo západu Škótska), Walesania, Cornwallčania (juh Anglicka), Astúrčania a Galíjci (viď môj blog Zelené Španielsko) a Manxčania z ostrova Man.

Odlišujú sa od zvyšku Európy svojim keltským (galským) jazykom. Manxština bola mŕtva, ale znovuzrodila sa.

„Neviem, ako sa to píše,“ hovorí mi mladé čiernovlasé dievča na pošte v Douglase, ale vedela, ako sa po manxsky veci povedia. Pohľadnicu, ktorú som posielal, som totiž chcel napísať v manxštine…

Potom je pre dnešné zakotvenie Keltov dôležitá hudba a celkovo folklór. Taktiež sa revitalizujú pôvodné pohanské sviatky, ktoré kresťanská cirkev zakazovala alebo si ich privlastnila. Na ostrove Man sa napríklad slávi tzv. Hop-tu-Naa, čo je akýsi keltský Halloween. Používajú sa runové vzory, prastaré symboly a je to vzbura proti centrálnej moci a prejav hrdosti miestnych.

Na ostrove Man sú to „Tri nohy Manu“, ktoré nájdete všade, nielen v suvenírových obchodoch. Po celom ostrove visia červené vlajky s čiernym symbolom troch nôh, ktoré dnes charakterizujú Man. Ja som ten istý symbol videl na Sicílii a v skutočnosti pochádza od Grékov, potom ho prevzali Rimania… a potom si ho sprivatizovali Kelti.

Triskelion hovorí o tom, že „kamkoľvek ma hodíš, postavím sa“. To vyjadruje nezlomnosť Manxčanov a zdá sa mi, že to môže byť pravda.

Na ostrove Man sa každý rok koná Tynwald Day – teraz je to 5. júla. Kedysi tieto stretnutia prebiehali počas najdlhšieho dňa roka. Netrafili to presne a bolo to 24. júna. Parlamentný zvyk sem priniesli Vikingovia.

Všeobecne sa tvrdí, že najstarším parlamentom sveta je ten na Islande – Althing. Bol som aj v parlamente na Faerských ostrovoch, ktorý tiež bojuje o prvenstvo. No najvzdialenejší z týchto bol parlament na ostrove Man. Text na miestnej tabuli (fotografiu prikladám) hlása, že Althing bol založený v roku 930, a teda že Tynwald je starší.

Pôvodný Tynwald sa nenachádza v hlavnom meste ani inom meste, ale musím autom vyraziť do vnútrozemia. Šoférujem po úzkych cestičkách, raz sa skoro zrazím s protiidúcim autom, flekujem a aj autíčko oproti flekuje. Odvtedy idem pomalšie, nie ako závodník TT.

Raz za rok prišli zástupcovia jednotlivých farností na spoločné miesto. Doniesli hlinu zo svojich farností a tak Tynwald Hill je dnes kopček. Tu pod dohľadom vikingského kráľa predstavovali svoje zákony. Prečo si Manxčania nárokujú prvenstvo? Hovoria o kontinuite, o tom, že na tomto kopčeku sa stretávajú každoročne. Aj tento rok.

Vikingovia prišli lúpiť už v 8. storočí, ale v 9. a 10. storočí sa na ostrove usádzali a miešali sa s miestnym obyvateľstvom. Tynwald pochádza z nórskeho slova Thingvollr, čo znamená lúka na zasadanie. A, naozaj, okolo malého kopčeka je lúka. Dnes s tribúnou, aby mohla usadiť 5. júla obecenstvo.

Po smrti posledného vikingského kráľa v roku 1265 sa moc presunula do Škótska. Dnes je lordom ostrova Man, ako spomínam vyššie, Karol III. Ale tristo rokov to bola rodina Stanley, známa ako lordi z Derby. Od roku 1405 teda lordi z Derby vládli nad ostrovom, aj keď ho príliš často nenavštevovali.

Navštívil som aj starý House of Keys, ktorý sa nachádza oproti vchodu do hradu v meste Castletown. Parlament tu v pôvodnom hlavnom meste fungoval od roku 1821 do roku 1874, kedy sa presunul do mesta Douglas.

V tabuľke ponúkam výcuc miest, o ktorých budem podrobne písať nižšie. Pokiaľ sa rozhodnete pre predĺžený víkend na Isle of Man, berte to ako zoznam povinných zastávok, kam ísť.

Douglas sa stal hlavným mestom v roku 1869 a parlament sa sem presunul z historického Castletownu. Douglas sa vyšplhal z bahna prístavu do elegantného výkladu viktoriánskeho sna.

V meste som spal štyri noci a môžem povedať, že som Douglas (Manxčania ho volajú Doolish) spoznal. Prešiel som všetky atrakcie, ale chodil som aj sám a objavoval – pre vás. Douglas sa nachádza v strede východného pobrežia a je položený okolo krásnej zátoky. V múzeu som videl fotografie, keď boli na pláži nie stovky, ale tisíce ľudí a slnili sa. Fotografiu som nižšie priložil do blogu. Dnes sa po pláži po piesku prechádzajú psičkári.

Páčil sa mi nebezpečný ostrovček (Conister Rock) v zátoke Douglasu s útočiskom pre stroskotancov (fotografiu nájdete vyššie v tomto blogu). Na skalnatom ostrovčeku ako prílivom zabudnutý hrad snov, stojí Tower of Refuge pred Douglasom, a zjavuje sa z hmly iba tým, čo vedia čakať. Pri veľkom odlive k nemu môžete kráčať – ak veríte moru, že si to nerozmyslí.

Ja to neodporúčam, príliv a odliv je značný, aj keď sa nedá porovnať s tým na Normanských ostrovoch, hlavne na ostrove Jersey. Lepšie je ostať na pevnine. Tower of Refuge nechávam odpočívať v pokoji a na konci zálivu stúpam do kopca a vchádzam do Summer Hill Glen. Do lesa, ktorý je upraveným parkom so zurčiacim potôčikom. Žijú tu vraj víly a škriatkovia a vidím ich domčeky pribité na stromoch. Douglas sa nachádza na sútoku dvoch riek, a to Dhoo a Glass. Je jasné, z čoho názov mesta vznikol.

„Promenádu opravovali asi šesť rokov. To by u nás v Kantone urobili za šesť týždňov. Sú strašne pomalí,“ vysvetľuje môj pán domáci v prvom hoteli. Hotel môžete mať buď na promenáde, alebo hore v kopci. Paralelne s promenádou sa tiahne obchodná ulica mesta. Douglas chce byť Nice či Cannes, ale nie je. Je to zapadákov s reštauráciami, ktoré majú ušpinené dvere a ponúkajú priemerný servis.

Na otázku „ktorá je najlepšia kaviareň mesta?“ zostali s otvorenými ústami. Zaskočil som ich. Takto sa nikto nepýta. Možno sú tu na to súkromné kluby?

Sedím pri okne s výhľadom na promenádu, vyšlo slnko a ja verím, že odletím. Načapovali mi lokálne pivo Pale Ale, ktoré vyrába majiteľ baru. Chutilo super a cena bola 5 libier, no OK. Zaplatil som librami Manu, lebo tieto sa inde nebudú dať použiť.

Keď chcem vybrať peniaze, posielajú ma do Tesca. Je tu nové Tesco, a tak sa tam aj zastavím. Mladíci vojdu dnu hneď vpravo, kde majú Meal Deal na obed a kávu od Costa, ktorú si viete načapovať za 3,60 libry. Všetko je podľa mňa príšerne drahé…

Zastavil som sa v múzeu, čo je najpreslávenejšia inštancia. Okrem unikátneho strieborného vikingského pokladu a keltských náhrobných kameňov je najväčšia časť venovaná pretekom TT. Bežne sa so suvenírmi predávajú tričká s TT, všade je TT.

Promenáda je pekná, ale Douglas nie je dôvod, prečo ísť na Man.

Najzaujímavejšou časťou ostrova je podľa mňa vnútrozemie, potom absolútny juh a absolútny sever ostrova. Z Castletownu mierim ďalej na juh do osady Port St. Mary. Meno dedinky je po kostolíku, ktorý tu kedysi stál. Mojím cieľom je Calf of Man, ostrovček, ktorý je akoby ste kameňom dohodili. No loď dnes nejde odtiaľto, ale z opačnej strany polostrova Langness, a tak sa presúvam do Port Erin.

Je tu krásna pláž, ktorú si užíval aj jazdec F1 Nigel Mansell, ktorý v tomto zapadákove dlho žil. Teraz by na „slnečnú pláž“ nevyšiel, je hmla a fúka. Som jediným záujemcom o plavbu, no rybár ma na lodičku naloží. Plavba trvá iba niekoľko minút – je to rýchlo. Pristávame v južnom prístave na malom kamennom móle.

Vybehnem von, no rybár ma vystríha, že sa musíme skoro vrátiť, že prichádza zlé počasie. Calf of Man je prírodná rezervácia, kde vraj vidieť mníšiky bielobradé, no nevidel som ich. A tulene? Tie som videl aj na pláži v Port Erin. Plavba späť trvá iba desať minút, môj skipér sa naozaj ponáhľa.

Z najjužnejšieho bodu vyrážam na najsevernejší. Prechádzam horami, kde sa dostávam do hustej hmly. Je to môj prvý deň šoférovania, a tak sa ešte na ľavej strane zabehávam. O niekoľko dní to už mastím ako závodník TT. Najprv sa zastavím opäť v národnom parku – v Ayres Visitor Centre.

Autom prídem až k centru, aj keď posledný úsek je rozbitý. No centrum pre návštevníkov je zatvorené. Aj tu z mora trčia hlavy tuleňov a tráva ma pichá na nohách – mám krátke gate. Rozmýšľal som, že tu prespím v peknej prírode, ale rozmyslel som si to. Potom sa vyberiem k majáku. Vraciam sa po asfaltke späť, obehnem to dokola.

Dalo sa ísť aj pešo po brehu mora a autom je to síce ďalej, ale rýchlejšie. K samotnému majáku, ktorý postavil (ako mnoho iných) dedo spisovateľa Roberta Louisa Stevensona, sa dostať nedá. No som blízko, na akurátnu vzdialenosť na fotografiu.

Cítim sa ako v mýtickej keltskej krajine Tír na nóg (vyslov tir na nog) kde je všetko jemne krásne. Zdá sa mi, že počujem hrať v diaľke harfu. Ide o krajinu večnej mladosti, kde nie sú choroby a nikto neumiera.

Na juhu ostrova, ale aj tu na severe, sú taktiež najkrajšie domčeky s drsnými bielymi stenami a slamenými strechami. Nikde inde som ich potom nevidel, a to som chodil po ostrove naozaj hore-dole.

Prešiel som dva najdôležitejšie hrady: Rushen Castle v Castletowne a potom hrad v meste Peel.

V Rushen Castle ma zaujala ceduľa „pozor na útočiace vtáky“ a keď sa prechádzate po hradbách, tak tu naozaj vtáky bránia svoje mladé. Rushen Castle je vraj jedným z najzachovalejších stredovekých hradov Európy. Mohutný, krásny hrad.

Pred Peel Castle je zaparkovaný príves a v ňom starý pán predáva kipper bap, čo je údený haring v žemli. Najlepší haring na svete som jedol na ostrove Bornholm. No aj tento bol fajn. Keď sa kohokoľvek spýtam, čo je najlepšie jedlo Manu, čo mám ochutnať, povedia mi kipper – kipper z tohto stánku.

V informačnom centre mi povedali: „Vieš, my sme tu nič nemali, iba ryby a zemiaky, takže o gastronómii nemôže byť reč. Odporúčam kippera, choď do Peelu…“ čo je krížom cez ostrov - na opačnej strane, než je Douglas, v ktorom sa informačné centrum nachádza.

Vikingovia zaradili ostrov Man do svojej talasokratickej republiky. To znamená morské kráľovstvo, ktorých državy sa (väčšinou) nachádzajú na brehoch. Príkladom je napríklad Benátska republika, ale aj Man.

Sodor bola južná časť vikingsko-keltského štátneho zoskupenia – talasokratická republika. Nordir potom zahŕňal Orkneje a Shetlandy na severe. Spoločne sa toto morské kráľovstvo volalo Kráľovstvo Man a ostrovov. Alebo aj Ostrovné kráľovstvo.

Druhý najdôležitejší poklad Vikingov, po Spillingskom poklade z ostrova Gotland (z mesta Visby) sa našiel práve tu na ostrove Man.

Po stopách Vikingov putujem až k vrchu Tynwald, a potom som hľadal stopy ich osídlení v centrálnych vrškoch. Zastal som niekde pri plote a pomedzi ovce som prechádzal na lúku. Tu stáli vikingské domy, ktoré majú vyše tisíc rokov. Som tu sám, nikde nikto a toto je ďalšia obrovská výhoda Manu - boj proti overtourizmu. Vychutnávam si ostrov ako keď som začal cestovať pred tridsať rokmi.

Man je turistickým ostrovom, ale stále sa viete od turistov odčleniť. Vikingovia prišli na Isle of Man v 8. storočí, a potom sa tu začali miešať s pôvodným keltským obyvateľstvom. V roku 1265 zomrel posledný vikingský kráľ a ich moc oficiálne skončila.

Za najstarším kostolom ostrova putujem do malej usadlosti Lonan. Odbočujem z cesty a cesta sa zužuje a zužuje, a našťastie tu jazdím už štvrtý deň, inak by som spanikáril. Boky auta sa trú o trávu – a to je dobre, lebo ostrov Man som nazval ostrovom kamenných múrikov a je ich násobne viac než v chorvátskom vidieku. Doľava, doprava, doľava – a zrazu predo mnou traktor. To nedám, pomyslím si. Ale traktor vycúval a ja môžem prejsť.

Som na ostrove dlhšie, mám vlastné auto, a tak objavujem aj takéto zapadlé miesta. Samozrejme, aj tu som sám. Musím otvoriť vrátka a prejsť lúku a potom ďalšie – všetko je tak spravené, aby neutiekli ovce – a vstupujem dovnútra prastarého cintorína.

Keltské kríže sú tu z piateho (!!) storočia. Sú okrúhle so štyrmi kruhovými preliačeninami a kríž je krásny, mohutný – a, ešte raz, krásny. Možno toto nie je najstarší kostol. Ten najstarší je zrejme v hrade Peel, kde som bol o deň skôr, ale je to druhý najstarší kostol a v Peele turistov určite stretnete, ale tu takmer isto nie.

Pre mňa bol toto najväčší zážitok z Manu. Toto miesto bolo posvätné stáročia – dlho pred Vikingmi, dlho pred Keltmi – a na týchto miestach čosi je. Taoisti to nazývajú feng šuej, šintoisti takéto miesto nazývajú kannabi, kde sa božstvo zjavuje akosi prirodzene. Voodoo hovorí o energetických uzloch a my hovoríme o výmysloch, ktoré veda nedokázala, takže to neexistuje. Možno. No ak budete mať čas, sem sa vypravte a bude sa vám tu páčiť.

Prvý keeill tu bol postavený v prvej polovici piateho storočia. Bolo to akési útočisko mníchov (Culdee), ktorí sa priplavili z Írska. V tomto upršanom počasí bolo fajn niekde skloniť hlavu, a preto si stavali keeilly. Bolo to len akési útočisko a neslúžilo na stretávanie ako dnešný kostol. Tie sa postupne zväčšovali.

Na začiatku mníchov tolerovali a oni si na živobytie zarábali tým, že pracovali na poliach sedliakov za stravu. Navyše, kázali a rozvíjali duchovno rodiny a „farnosti“. V manxskom jazyku sa táto kaplnka, tento kostolík (St. Adamnan’s) volal Keeill-ny-Traie – dlhé stáročia ho ľudia poznali pod týmto menom.

Vikingovia kostol zničili, ale po tom, čo posledný vikingský kráľ v roku 1265 zomrel, kostol obnovili. Zažil obdobie, keď sa aylofmen dostal z nórskych rúk do Škótska a následne Anglicka. Vyhlásením Tynwaldu bol zrušený, no potom ho znovuzrodili. Veľa sa tu udialo a teraz leží ďaleko od hlavných turistických ciest. Ide o zelené, romantické miesto, ktorých je v preturistovanej Európe už tak málo.

Na mnohých ostrovoch Británie nájdete neolitické pamiatky, menhiry, brochy a celé usadlosti. Chcel som niečo vskutku pôvodné vidieť aj tu na Mane. Okrem kostola a keltských krížov v St. Adamnan’s som sa preto vybral k The Braaid.

Braaid je ďaleko, mimo klasických turistických trás a, áno, som tu sám. Zastal som autom pri ceste, vyhodil som blikačky, otvoril bránku, ktorá ma doviedla na uzučký lúčny chodníček. Naokolo sa pasú ovce a ja idem dole kopcom, potom preleziem ohradu po drevených schodíkoch a opäť vyleziem po iných drevených schodíkoch do druhej ohrady.

Po asi štvrť hodinke terigania sa bohvie kam som zrazu prišiel na lúčku, kde sa nachádzajú kamene. Toto je jedna usadlosť pochádzajúca z doby železnej, zhruba z roku 650 pred Kristom. Nie je to teda neolit, ale je to to najstaršie, čo na Mane vidím.

Usadlosť tu následne pretrvala až do 11. či 12. storočia. Je to taký malý Jarlhof (ako na súostroví Shetlandy) s tým, že Jarlhof je už naozaj z neolitu. V Jarlhofe sa nachádza jeden vikingský longhouse, a tu v The Braaid sa nachádzajú dva. A ešte k tomu aj roundhouse, ktorý je dominantným prvkom.

Tvorí ho kruh vztýčených kameňov, medzi ktorými boli kedysi múry, a vonkajší prstenec s hlineným jadrom. Zopár veľkých kameňov na západnej strane pravdepodobne označuje vchod. Táto stavba spočiatku slúžila ako obydlie, neskôr možno ako chliev alebo ohrada pre zvieratá.

Spomínané longhouses sú úplne typické pre vikingskú architektúru. Prvý z nich má základy z kameňa, no koncové múry boli pravdepodobne z dreva. Druhá stavba je ešte väčšia, s mohutnými múrmi s hlineným jadrom. Zrejme mala aj ťažkú strechu. Celý areál pôvodne mylne považovali za rituálne miesto, no výskumy z 20. storočia ukázali, že ide o pozostatky vikingskej farmy.

Nie je to turisticky upravené, ale mne sa práve táto prirodzenosť páči. Som rád, že som Braaid videl ešte v takejto pôvodnej podobe.

Pre Isle of Man sú extrémne dôležité vláčiky ako forma zážitkovej dopravy. Vôbec prvým vláčikom tu bol parník Isle of Man Steam Railway a Douglas spája s južným mestom Port Erin. Túto trať dlhú 25 km otvorili ešte v roku 1874 a ide o parné lokomotívy a drevené vozne z viktoriánskeho obdobia. Dodnes sú mnohé stále pôvodné a funkčné.

Ja však odporúčam využiť elektrickú železnicu, tzv. Manx Electric Railway (MER). Vedie z Douglasu až do mesta Ramsey na severovýchode ostrova. Prvý úsek otvorili ešte v roku 1893 a pôvodne viedol do Laxey, ktorému sa ešte budem podrobnejšie venovať.

Nejde o podzemnú električku ani moderný rýchlik, ale nostalgickú jazdu cez kopcovitý vidiek a pobrežie ostrova. Cestujúci si môžu sadnúť do otvorených vozňov (volajú sa toast racks) a ide o lavicové električky s priečnym sedením bez okien, čo je zážitok navyše.

Pre mnohých je však najväčším prekvapením a zážitkom Douglas Bay Horse Tramway, a teda konská železnica z roku 1876, ktorou sa k MER dostanete. Vedie pozdĺž pobrežnej promenády v Douglase, medzi Sea Terminal a, pôvodne, Derby Castle. Dnes je konečnou zastávkou nástupný bod na spomínanú MER.

Na rozdiel od parných či elektrických vlakov, konskú železnicu poháňa čisto sila koňa, ktorý kráča po úzkom koľajisku zabudovanom do cesty. Vozne sú ľahké, s otvorenými bokmi, navrhnuté tak, aby kôň nemusel ťahať priveľkú váhu.

Milovníci zvierat sa nemusia obávať. Každý kôň ťahá voz asi 2 či 3-krát za deň, a to vždy len zopár minút (po trase dlhej 2,6 km), potom má pauzu. Kone vyberajú, trénujú a chovajú starostlivo – väčšinou ide o Clydesdales alebo podobné silné plemená. Na konci trate jeden z pracovníkov železníc otočí voz pomocou točne, alebo ručne presunie súpravu na paralelné koľaje pre spiatočnú jazdu.

Douglas Bay Horse Tramway je dokonca najstaršia stále fungujúca konská električka na svete! Založil ju Thomas Lightfoot, aby uľahčila dopravu pozdĺž rozvíjajúcej sa viktoriánskej promenády v Douglase. Ešte zopár rokov dozadu (2016) jej hrozil zánik, no po protestoch verejnosti sa ju rozhodli ponechať. A som rád, že táto tradícia pretrváva.

Spomínal som Laxey, kde určite pri jazde MER odporúčam vystúpiť a presadnúť na ďalší vlak – Snaefell Mountain Railway. Vedie z Laxey až na najvyšší vrch Isle of Man, Snaefell (621 m n. m.). Trať je dlhá 8 km a využíva systém s centrálnou brzdnou koľajou (Fell rail), čo je dôležité pri strmom stúpaní.

Domáci hovoria, že keď sa dostanete na vrchol, za dobrého počasia môžete vidieť „šesť kráľovstiev“: Ostrov Man, Anglicko, Škótsko, Írsko, Wales a nebeské kráľovstvo (oblohu). Električka je pomalá, pokojná a počas jazdy máte nádherné výhľady na Laxey aj celé vnútrozemie.

Ešte raz to zhrniem. Ak chcete z Manu vyťažiť maximum, choďte konskou železnicou na MER a presadnite na elektrický vláčik. Vystúpte v Laxey a vyvezte sa ďalším vláčikom na najvyšší vrch ostrova. Táto vláčiková trojka Manu je priam povinnou záležitosťou.

Laxey je neveľká obec, no historický významná a leží v hlbokej doline na východnom pobreží. Už v 19. storočí sa tu ťažili olovo, zinok a striebro. Miestne bane patrili medzi najvýznamnejšie na Britských ostrovoch.

Aby sa z baní mohla odčerpávať voda, postavili v roku 1854 inžiniersky zázrak – Laxey Wheel. Tento klenot poznáme aj pod menom Lady Isabella a ide o obrovské vodné koleso, ktoré má priemer viac než 22 metrov. Dodnes je najväčším funkčným vodným kolesom na svete.

Nepotrebuje žiadnu elektrinu, poháňa ho voda, ktorá preteká z riečky nad dedinou. Jeho úlohou bolo pumpovať vodu z hlbokých banských šácht. Koleso je nielen technickým zázrakom, ale aj architektonickým skvostom, ktorý spoznáte jednoducho.

Je celé biele, s Triskelionom a červenými detailmi, vyníma sa nad zelenými kopcami ako pripomienka priemyselnej minulosti ostrova. Odporúčam tu po úzkych schodoch vystúpiť až na jeho vrchol, odkiaľ máte krásny výhľad na údolie Laxey Glen.

V hlavnom meste Manu, Douglase, by som vám odporúčal zastaviť sa v podniku Dougie Buttie. Ide o kaviareň, no robia tu aj sendviče a sú fajn. Viete si ich tu „namiešať“ podľa seba. Vyberiete si svoj preferovaný chlieb (majú aj bez lepku pre celiatikov), druh mäsa, ktorým ho chcete naplniť, a aj omáčku.

Ešte viac sa mi však pozdával Looky's Lounge Bar. Načapujú vám tu lokálne pivo a k nemu si môžete zvoliť niektorý z burgrov – výber je bohatý. Urobia vám tu však na požiadanie aj steak, pizzu či domáci šalát, ak by ste mali chuť na niečo zdravšie.

Pre milovníkov luxusu sa ako najlepšie riešenie javí Paragon Restaurant pri hoteli Palace, ktorý mi dali po zrušení letu a opisujem ho vyššie. K dobrému jedlu (najčastejšie podávajú steaky či morské plody) máte aj skvelé výhľady na Douglas Bay.

Pozor, nie všade na Mane nájdete luxus. Ako spomínam vyššie, v historickom meste Peel mi odporučili ako „top reštauráciu“ klasický biely stánok The Fish Bar Delicatessen. Nič výnimočné, no výhľad na hrad Peel odtiaľto je fajn a fish and chips sú naozaj výborné. Slávny kipper bap, teda údený sleď v žemli, tu stojí iba 6,50. Viete sa teda najesť dobre a lacno.

Čo sa týka gurmánstva a poznávania zároveň, ešte odporúčam jednu zastávku na komplexné spoznanie Manu. Konkrétne ide o dedinku Dalby a tunajší kostol St James. Je menší, ale fajn. Postavili ho v roku 1839 ako jednoduchý vidiecky anglikánsky kostol pre izolovanú komunitu rybárov a roľníkov roztrúsených pozdĺž drsného a veterného pobrežia.

Nečakajte pompéznosť, práve naopak, patrí k najmenším kostolom na ostrove. Práve vďaka svojej skromnosti však pôsobí osobnejšie, a to sa mi na ňom páčilo. Jeho interiér je svetlý, jednoduchý, no útulný, vyzdobený čerstvými kvetmi, ručne tkanými obrusmi a výšivkami miestnych.

Skutočnou výnimočnosťou St James Dalby je však pohostinnosť voči pocestným. V predsieni nájdete kuchynku, plnú chladničku, šálky na čaj a kávu. A k tomu pokladničku na dobrovoľný príspevok. Zohrejete sa tu, dáte si zemiaky či čaj a necháte tam peniaze. Dobrý príklad toľko spomínanej manxskej pohostinnosti. Pokiaľ máte šťastie, natrafíte tu na koncert či zaujímavé kultúrne podujatie.

Isle of Man nie je súčasťou Spojeného kráľovstva, ale je blízko a je teda dostupnou exotikou. Snáď sa mi podarilo ukázať vám, že má čo ponúknuť. Fascinovali ma tu vikingské osídlenia a staré keltské kríže či kostolík, kde cítiť komunitného ducha a samoobslužne sa tu najete.

Neďaleko najstaršej stále fungujúcej konskej železnice sveta sa nachádza najväčšie vodné koleso svojho druhu na svete, a to si myslím, že je dostatočný unikát. Pokiaľ vám zrušia let, stále je tu čo objavovať - či už sa vydáte k majáku na najsevernejšom bode ostrova alebo na južný ostrovček Calf of Man. Nudiť sa tu nebudete.

Odleťte na Isle of Man na predĺžený víkend a užite si ho naplno. Šťastné cesty prajem!