Ako som obehol štát dokola

Ľ

Ľuboš Fellner

Posledný zážitok, ktorý chcem v Nauru uloviť je obehnúť samostatnú krajinu, samostatný štát dokola. Dá sa samozrejme obehnúť aj Slovensko dokola, no po hrebeňoch Tatier by sa bežalo dosť ťažko. Na Pacifických ostrovoch je často okolo ostrova popri mori cesta a tak je beh ľahký. Okružná cesta lemuje aj ostrov Nauru a prešiel som ju autom a autobusom dokola už 3krát. Malo by to byť OK. Zdá sa, že najväčším problémom je rozhodnúť sa či bežať vľavo alebo vpravo. Rozhodnem sa bežať vpravo a tak budem mať more po celý čas po pravej ruke. No more väčšinu svojho behu neuvidím. Budem ho maximálne počuť a cítiť. Keby som more videl, to znamená, že slnko vyšlo a rajský beh sa z minúty na minútu zmení na peklo. To dobre poznám. Prvý takýto Pacifický beh som zrealizoval pred 16 rokmi vo Francúzskej Polynézii na ostrove Morea. Beháva sa tu Tahiti Nui marathon a ja som sa prihlásil na polmaratón. Bolo to v dobe kedy na Slovensku beh nebol vôbec populárny. Tí najznámejší bežci (ako napríklad Sajfa) začali behať pred necelými 10 rokmi. Viem to lebo sme boli v jednom takom tíme spolu. A veľký bežecký boom na Slovensku začal až následne. Viete si to pozrieť podľa návštevnosti najstaršieho behu Slovenska Devín – Bratislava. Ja som bol vtedy na Ceste okolo sveta, čím sme taktiež značne preskočili dobu. Teraz počas cestovateľského festivalu od Pólu k pólu na tieto pionierske časy spomíname. Ľudia sa pýtajú kde je ten svet ešte ten pravý, kde sa dajú zažiť tie Top zážitky. Odpoveď je jasná - vyrazte tam kde to nie je populárne a robte veci, ktoré sú ešte nie populárne. No ako sa bežný človek dostane k špecialitám? Opäť jasná odpoveď: cez profesionálov v danej oblasti. 

Na večeru som si dal vtedy tatarák z Mahi mahi a ráno som bol na štarte. Vyrážali sme za hlbokej noci, všade boli fakle a ten beh ma tak uchvátil, že som následne začal behávať viacej. Keď som dobiehal do cieľa tak ma vítali: “Monseigneur Fellner, bienvenue à la fin. Le premier Slovaque !“ Následne vyšlo slnko a do cieľa začali nosiť ľudí na nosítkach. Ja som dobehol ešte tesne pred tým než začalo peklo. A Nauru je k rovníku bližšie než Morea. Včera som začal prípravu tradične, surovou rybou. Teraz to nebolo mahi mahi ale sašimi z tuniaka. Chytil som dvoch a hneď sme ich ešte na lodi zjedli. Samozrejme to sa nemá. No pri behoch v Pacifiku som raz už túto tradíciu založil a tradícia je u mňa nad logikou, je to súčasť unikátneho zážitku. V Oceánii som behal už na Fiji, na Samoa, Cookových ostrovoch, na Tonga (tu to bolo najschodnejšie), na Hawai (tiež OK), v Mikronézii, v Novom Írsku a Novej Kaledónii, na Vanuatu atď. No obehol som maximálne ostrov, nikdy som neobehol štát. Teraz vybieham tesne pred štvrtou ráno. Púšťam hodinky, na hlave mám čelovku, obieham hotelovú rampu a strážnika, ktorý si ani neuvedomí čo sa to vlastne deje. Začínam miernym stupáčikom, je to jediný na celej trase a hneď opúšťam Meneg a vstupujem do Anibare, a následne zbieham dole do prístavu. Začínam pomaličky, nejde mi o čas, chcem to proste DAŤ. Večer kým sme čakali na rybu sme mali každý 5 pív a to taktiež nie je najlepšia príprava na beh. Mám trochu sušáka. No sú aj iné detaily, ktoré robia takýto beh náročnejším než sa zdá.

Okrem toho, že pri tak náročnom programe aký máme sa nechcelo nikomu inému vstať o 3.30 ráno je to napríklad aj to, že nemám tenisky. Na tejto ceste (expedícia Lovci ľudožrútov) pristávame 14x a to veští problém s nedoručenou batožinou. A tak som sa na mesačnú expedíciu zbalil do príručnej batožiny. Potreboval som tu mať veci do hôr Papui (boli sme cez 3000mnm a na vrchole sopky), moje knihy, mapy, 2kilá potvrdení o našich službách, lekárničku, ochranu proti malárii (nejde iba o antimalariká), fotografickú výbavu, nabíjačky… Na tenisky neostalo miesto. Mám 11tku nohu a od domácich sa požičať nedajú a kúpiť taktiež nie. Bol som odhodlaný to prebehnúť v mojich Tevach (sandáloch) aj s tým, že budem mať nohy na franforce. Každá sranda čosi stojí a my už ideme domov, takže je to jedno. Brisbane už nejako odkrivkám, hovorím si. No potom Ďuro zrazu povie, že on tenisky má a dokonca aj veľkosť sedí, jooj zlatý Ďurko, z nočnej mory bude nakoniec pekný beh. Bežím v plavkách, bežecké gate nemám a teším sa na vyšúchané medzinožie, no čo už. Každopádne beží sa nádherne, je to totálna paráda, príboj hučí, palmy sa kníšu, nikde nikto, iba ja …..

A tu sa zrazu ku mne rozbehne svorka asi 10 psov. Zúrivo brešú a idú bližšie a bližšie, otočím sa svietim im do očí čelovkou, no oni sú ako keby besní. V jednej ruke mám mobil, v druhej mám fľašku s vodou, čo je nutnosť, no teraz si to vložím do jednej ruky a do druhej chytím palicu. Idem pomaličky ďalej a psy sa zľakli. Potom sa mi s palicou beží zle a chytím do ruky kameň s keď ho sem tam hodím, zoberiem ďalší. Ďalšie psy ma «napadli» o 500 metrov a potom ďalšie a ďalšie. Psy boli nakoniec najväčším problémom. Najhoršie je keď ich je viac, potom sa potentujú, jeden väčší debil sa chce ukázať pred tým druhým, tak ako v chlapskej partii, ktorá ide z krčmy. No a to je ďalší zážitok tohoto behu.

Bežím o 4 hodine ráno v nedeľu a ľudia by sa mali dnes v kresťanskej krajine chystať do kostola. No zároveň ešte pokračuje sobotná noc a celý ostrov dáva prednosť pred prípravou do kostola žúrkam. Ešte stále posedávajú, kde inde ak nie popri ceste, a dopíjajú posledné drinky. Okolo niektorých prebehnem za úplného ticha, zrejme nechápu čo sa to robí, pred kým to utekám… Naurčania sú známi tým, že ide o najtučnejších ľudí na svete, a nebeháva tu nikto. No beh okolo niektorých partií spôsobí tsunami a ľudia kričia, mávajú v stave delíria, spievajú. Neviem či je to zrovna povzbudzovanie, no možno. Zasa až tak krátky beh to nie je a nemôžem v kuse pri každej partii stáť. Tak iba vždy zamávam a bežím splniť svoju misiu. Iljuv, Anabar, Anetan a práve som pri obchodoch Capelle a teda v dištrikte Ewa. Tu je sídlo Kennetha a tu predávajú pivo – dole na ostrove alkohol nedostanete. Viem kde som a mám už v hlave že som v polovici, poznám to tu dobre. No nie nie, zistím, že som v tretine, cesta začína byť nekonečná. Stále je tma, otrasné dusno, vzduch zrazu stojí, odpadky ešte neodviezli a smrdí to popri ceste, okolo mňa začínajú chodiť motorkári, 3x prešla okolo polícia. Nauru je značne policajným štátom veď ostrov je plný utečencov a sem-tam prepuknú šarvátky s domorodcami. A kedy inokedy je najlepší čas na šarvátky ak nie v čase najväčšej opitosti ? Takže polícia to tu « češe » pravidelne. Určite majú hlásenie, že nejaký debil beží po ostrove a chodia sa na mňa pozerať. Nestretnem žiadneho iného bežca to je vám jasné. Tu na rovníku sa naozaj behať nedá. Ucuckávam si zo svojej fľašky s vodou, no viem že iná fľaška už nebude. Nebežal som 3 týždne, veď v Papui by ma pri behu ľudožrúti zožrali… Tieto expedície sú tak náročné, že človek má dosť zvládať program a nie každý to s celistvou integritou dokáže. Sme unavení fyzicky ale aj psychicky. Po prúsere pri odlete z Lae do Rabaul v Novej Británii som bol tak vyšťavený, že som ochorel a potom v Kaviengu som prespal 12 hodín aby som sa dal späť dokopy. Na beh, na tréning niet času. A to teraz cítim, bez tréningu ide forma rapídne dole. Vždy si pri takomto behu uvedomím ako ťažko ja natrénujem na maratóny. Manažéri, ktorí zájdu najďalej do svojej kancelárie a každý deň si bežkajú to majú omnoho ľahšie. Ja mám takéto prerušovania furt. No potom sa mi stanú zábavné príhody, kedy som na New York maratón trénoval v Severnej Kórei. Tam sa behalo bohovsky, teplota je príjemná, ako sprievodca som sa príliš starať nemusel, všetko sme ako zahraničná delegácia mali vybavené, nalinkované, proste paráda.

Bežím a bežím a myslím na množstvo takýchto hovadín, zážitkov z ciest, z behania po celom svete. Cesta je teraz naozaj škaredá, cítim závan fosfátov, prach, bežím cez akúsi priemyselnú zónu, pokrikujú na mňa miestne prostitútky, ktorým sa nepodarilo chytiť doteraz kunčafta. Našťastie je noc a nevidím tú hrúzu. V krajine najtučnejších ľudí sú aj ženy úctyhodných rozmerov. Aby som bol pozitívny, tak vedeli ste napríklad, že Nauru má výborné vzpieračky? A zrazu som vedľa kostola, pošta a trh- no konečne- opäť som na mieste, ktoré poznám, moje milované Aiwo. Vbieham do Yarenu a zoberiem to zľava letištnej dráhy a bežím po tej rovine a bežím. Tu vľavo je podzemná jaskyňa s vodou, Moqua bez ktorej by na Nauru nebol život, sväté miesto.

Neznášam behy okolo letiska. Ešte od čias kedy som ich musel trénovať s Ivanom Gabovičom, čo je inak skvelý tréner, no býva hneď vedľa bratislavského letiska a mne iba keď si na tú panelovú cestu spomeniem, je zle. Behávali sme tu známe 30tky, tridsaťpäťky, no čistá hrúza. Teraz sa kúšem do pery, som v polovici dráhy, vidím parlament, sídlo prezidenta a zrazu plot, koniec cesty. Do prdele, čo to je ? Cesta je prehradená s nápisom, že je prísny zákaz vstupu na letiskovú dráhu. Vrátim sa tie 2 kilometre a obehnem to? No tá vidina, že za rohom už vbehnem do domovského dištriktu je silnejšia a ja preskočím plot a bežím po runway. Zriadenec ktorý tu má službu sa schová aby so mnou nič nemusel riešiť, asi vyzerám dosť zbesilo. Už chcem preskočiť ďalší plotík na druhom konci, no nedá mi to a vrátim sa, odbehnem k lietadlu Nauru arlines, potľapkám ho veď poobede s ním odletíme do Austrálie, a pokračujem v behu ďalej. Preskočím plot a ujúúj, mám ďalšiu neuveriteľnú príhodu.

Toto ma nabilo energiou, cesta sa opäť priblížila k oceánu a všetko je hneď krajšie. Kokosové palmy, chlebovníky, mangá a hlavne stromy Pandamusu, bouganvillie mi zrazu opäť voňajú, vyhýbam sa krabom, ktoré sem zablúdili, proste paráda. Vbieham do dištriktu Memeng, no to je asi najväčšia časť Nauru a ešte je to ďalekooo a ja zbieram posledné sily, odháňam posledných psov, no ešte za tmy prebieham okolo rampy hotela. Dal som to ! Všetci ešte spia, no ja mám nádherný deň a ďalší neuveriteľný ulovený zážitok. Prajem Vám aby ste toto zažili! Kedy sa nájde ďalší Slovák čo to dá ? Držím palce !!! Všetko dobré cestovateľom, všetko dobré bežcom a ľuďom dobrej vôle prajem.

Foto : Začínam beh. Som 55 km južne od rovníka a zrejme preto mám naopak čelovku. Hmm..

 

Čriepky z behu :

Svätý ostrov Buitani

Požičané tenisky, málo vody, dusno

Diéta pred behom - surová ryba

Stovky divých psov

Prebehnutie letištnou dráhou

Kto prebehol viac Tichomorských ostrovov ?

Beh je v najtučnejšom národe sveta riadne nepopulárny

Obehnúť ostrov je ľahké, no obehnúť štát kol-dokola, to je bomba !

 



Zobraziť viac príspevkov z krajiny Nauru

Priekopníci luxusných expedícií

Najvyššie zľavy teraz!