TOP 10: Zakázané mestá - ako sme vkročili tam, kam sa nedá dostať

Ľudí priťahuje niečo zakázané oveľa viac. Ťahá nás to ako prsteň Tolkienovho Gluma (Pán prsteňov). Keď si pozriete film Sedem rokov v Tibete, vidíte, ako rakúsky horolezec Heinrich Harrer navštívil zakázanú Lhasu a ten film v hlavnej úlohe s Bradom Pittom je úžasný aj vo vyobrazení toho, ako Lhasa kedysi vyzerala.

Musím povedať, že ak navštívite krajinu, mesto či miesto bezprostredne po otvorení (alebo tesne pred), tá atmosféra je neskutočná.

Do Lhasy sme v BUBO chodili už v 90. rokoch minulého storočia. Permity sa vybavovali ťažko, turistov bolo minimum, v Tibete to zapáchalo, nebola kanalizácia, neboli tu ani cesty, nieto vlaková dráha. Pamätám si, ako som z Lhasy do druhého najväčšieho mesta Tibetu - Shigatse - išiel 15 hodín. Dnes chodíme 2,5 hodiny.

Tibet bol však vtedy nádherný a nejde iba o to, že sme zažili „nebeský pohreb“, ktorý je odvtedy pre turistov out of limits. V týchto zakázaných mestách ide hlavne o atmosféru. Neviem to opísať, no cítili by ste to. Určite áno! Preto cesty do „zakázaných miest“ odporúčam.

Pamätám si na roky uzatvorené Mjanmarsko v roku 1996, kedy som dostal 6-dňové víza. Potom som sa ešte v rokoch 1997 a 1998 vrátil a bolo to stále skvelé. Muži v tejto krajine nosili sukne, ženy fajčili obrovské cigary, platili sme bankovkami v hodnote 15, 45, 90... Dnes ich dostanete iba ako turistickú atrakciu. Za 100 cigár som zaplatil dve slovenské koruny, čo je menej ako 10 centov. Zopár fotografií, ktoré vám priblížia atmosféru krajiny, nájdete v mojom blogu Marco Polo v Mjanmarsku.

V roku 1995 sa niektorí z našej partie dostali do jordánskej Petry zadarmo a mnohí z nás, vrátane mňa, sme vyliezli hore na kláštor Ed Deir, na najväčšiu stavbu Petry. Museli sme preskočiť na jeho strechu a ten skok by mohol byť teoreticky nebezpečný, no mali sme vtedy menej ako tridsať rokov a slušne sme športovali...

Teraz sa toto už nedá uskutočniť. Kláštor vytesaný v skalách je nádherný a keď pred ním v Jordánsku stojím, vidím sa tam hore na najvyššom bode. Vtedy sme tu boli úplne, ale úplne sami. Som rád, že som tam bol, no je mi jasné, že dnes by toto pri tom množstve turistov nešlo.

Na pyramídy v Gíze sa mi už vystúpiť nepodarilo, avšak na vrchol pyramíd v Sudáne áno a (tajne, pssst) aj na jednu pyramídu v Egypte. Je pravda, že pri tom množstve turistov by to bolo neúnosné a došlo by zrejme k zraneniam a po tých tisícoch rokov aj k poškodeniu pamiatok.

Treba povedať, že stáročia sa hore chodilo a nikto nič nepoškodil. To je pri každej mojej ceste základom -nič nepoškodiť! Nikde nenechať ani jeden papierik! Čokoľvek donesieme, to si aj odnesieme! 

Na všetky vrcholy, kam som sa dostal, som sa dostal pred tým ako sa sem dostal masový turizmus. S masou „instagramistov" musia pamiatky zatvoriť, to je logické.Tento stav nie je normálny... Preto odporúčam vyraziť inde, než kde je to populárne. Na túto tému píšem s mojimi kolegami mnoho inšpiratívnych blogov. Sú menej čítané, lebo väčšina chodí, tam kde ich sused. Neprestávam písať a možno práve vás ovplyvním a vy zažijete TO najlepšie. Mojim zadosťučinením bude, ak si na mňa v danej chvíli spomeniete.

Som očitým svedkom toho, ako sa postupne zatvára jedna pamiatka za druhou. Sklamal ma mjanmarský Bagan, kde som stál na tucte pagod a teraz je okolo všetkých železný plot. Mladá Američanka v túžbe po unikátnom instagramovom zábere z jednej pagody spadla. Museli to zatvoriť.

Dávam vám sem zopár inšpiratívnych fotografií z nášho archívu. Možno sa rozhodnete ísť ďalej a, hlavne, inde – tam, kam nechodia všetci. OK, dnes nebudete najpopulárnejší, ale to sme ani my neboli, keď som koncom januára ešte v minulom tisícročí vyšiel na Huayna Picchu, na ten krásny vrch nad Machu Picchu. Dnes je tento výstup obmedzovaný. My sme jednoducho išli. Aj tu sme boli skoro sami.

Keď spomínam Bagan, tak aj dnes mám zopár pagod, kde sa viem na vrchol dostať...

Neviem sa však dostať na vrchol Kukulkánovej pyramídy v rámci komplexu Chichen Itza, na ktorej som zopár ráz stál a som za to vďačný. Stál som na vrchole mnohých tamojších pyramíd a na našom zájazde v Mexiku máme pyramídy, na ktorých vrchol vieme našich turistov vyviezť aj dnes. Aspoň zatiaľ. Podobne je to v Guatemale aj Belize.

Svet plný overtourizmu musí zavádzať rôzne pravidlá, a tak viete výnimočné zážitky okúsiť iba s profesionálmi, ktorí v danej oblasti nie sú po prvý raz.

Na svojej poslednej ceste Saudskou Arábiou, ktorá sa po stáročiach otvára svetu, som sa pýtal: „Prečo sa o tomto nepíše? Prečo sem nechodia turisti?“ Stáli sme na unikátnom mieste a boli sme tam iba s mojou skupinkou piatich klientov úplne sami.

„Vieš, oni všetci chodia na tie isté miesta. Potom to postujú a všetci vidia to isté. Máš pravdu, že toto je lepšie, ale nikto sem nechodí, a tak to nikto nepostuje...“ znie odpoveď domácich. To je veľký paradox našej doby.

Ako rýchlo sa krajiny menia, môžem popísať v príhodách zo Saudskej Arábie. V roku 2018 som vstúpil do McDonald‘s v Rijáde a zrazu som zdúpnel, zľakol som sa. V tejto lacnej reštaurácii západného typu asi tucet žien zrevalo tak úpenlivo, že išiel z toho strach a ak sa vraví „krv mi stuhla v žilách“, presne toto sa mi stalo.

Strašne kričali a ukazovali na mňa prstom. Ako keby som vošiel do McDonald‘s u nás nahý s krvavou sekerou v ruke. No ešte čosi horšie.

Ženy videli, že som sa zľakol rovnako ako ony, a tak sa situácia upokojila a iba ukazovali k dverám a niekde vľavo, vonku... A tak som vyšiel von, potom som išiel vľavo a tam boli ďalšie dvere - pre mužov. Nakoniec bola z toho vtipná príhoda.

Na jar 2024 som už nič takéto v Saudskej Arábii nezažil. Bol som aj v troch južných provinciách, kde som čakal ešte to, čo v roku 2018, ale už som to nedostal. Krajiny sa extrémne rýchlo menia.

Ženy v Saudskej šoférujú, sú tu kiná, otvorili prvý obchod s alkoholom, a všetci sa tvária, že je to normálne a že to takto má byť. Iba zopár rokov dozadu to však takto nebolo, neexistovalo to.

Iba za môj krátky cestovateľský čas sa mnohé miesta otvorili. A, bohužiaľ, zopár sa stalo nedostupnými. Nepál bol po stáročia - až do polovice 20. storočia - pre turistov zatvorený. To si dnes viete len ťažko predstaviť. Veď zájazdy do Nepálu sú úplne bežnou záležitosťou.

Až do roku 1970 sa taktiež nedalo dostať do Ománu. Víza do Ománu udeľoval sám sultán, ktorý zakazoval hudbu či nosenie dáždnikov. V jeho uzavretej obrovskej krajine bolo iba 10 km asfaltových ciest, ani jeden hotel + zákaz hrať futbal. Otroctvo bolo, naopak, legálne. Dnes si to ani nevieme predstaviť napriek tomu, že to bolo nedávno.

Mnoho krajín sa nedalo navštíviť kvôli politickej situácii - spomínal som Tibet. Bhután bol zatvorený až do roku 1974, no aj vtedy sem ročne zavítalo menej než 300 turistov.

Omnoho dlhšie bol zatvorený Nágáland a Arunáčalpradéš v severovýchodnej Indii (územie Sedem sestier). Na otvorenie som čakal desaťročia a potom sme sem v roku 2006 vnikli. Bolo to rok pred oficiálnym otvorením sa turizmu. Toto sa mi zopár ráz v mojom cestovateľskom živote podarilo. Nádherné časy.

Odporúčam si prelistovať Históriu BUBO, kde vo fotografiách vidíte našu snahu byť prví a otvárať Slovákom svet. „Rozvíjame slovenské cestovateľstvo“ je naše motto a máme to aj vo vízii firmy.

V niektorých krajinách, kde sa ešte pred pár rokmi bojovalo, dnes po víťazstve jednej zo strán zavládol mier. Príkladom je mesto Agdam. Pred vojnou v Náhornom Karabachu v ňom žilo takmer 30 000 ľudí (asi toľko čo v Liptovskom Mikuláši či Piešťanoch), vyrábalo sa tu maslo, víno aj brandy. Malo svoje letisko. Po prehre Azerbajdžanu a podmanení Náhorného Karabachu Arménskom sem v júli 1993 vstúpili arménske vojská. Azerské obyvateľstvo utieklo a mesto sa zmenilo na prázdne ruiny.

Vstup sem bol zakázaný. Pri návšteve Stepanakertu nám k návšteve nepresekal cestu ani stodolárový pokus na Karabašskom konzuláte. Zobral nás sem za desať dolárov miestny taxikár so slovami: Foťte si, čo chcete, ale nesmú vás chytiť. Prechádzky medzi ruinami mesta vyvolávali zimomriavky a dodnes na tie chvíle myslím pri sledovaní správ z Ukrajiny. 

V roku 2020 sa karta obrátila. Azerbajdžan dobyl stratené územia, v januári 2022 otvoril Agdam azerským turistom a dnes sa tu plánuje veľká a moderná výstavba. Pôvodní obyvatelia mesta po troch desaťročiach svoj Agdam už nespoznajú. 

Niektoré krajiny boli, keď som začal cestovať, bezpečné - napríklad Afganistan a slovenskí horolezci vtedy do Nepálu chodili cez túto krajinu. Po roku 1996 sa stal Afganistan extrémne nebezpečnou krajinou, no po výhre Talibanu je opäť väčšina územia pre turistu bezpečná.

Keď som začal cestovať, tak sme v roku 1995 prechádzali bezpečnou Sýriou. Tá sa však postupne stala nebezpečnou a občianska vojna krajinu na dlhé desaťročie uzavrela. Teraz je opäť väčšina krajiny (ak pôjdete s BUBO určite) bezpečná.

Prví Európania, ktorí navštívili bájne Timbuktu (v dnešnom Mali), sa živí z mesta nedostali. Tuarégovia chceli zachovať svoje tajomstvá a radšej cudzinca zabili. O mojich zážitkoch s návštevou Timbuktu som napísal blog. Stále ide o dobrodružstvo, ktoré je pre väčšinu turistov ďaleko za hranou.

10. miesto: Ilha da Queimada Grande (Brazília)

Bolo by to vlastne kúsok od mesta Sao Paulo a myslel som si, že sa sem dá doletieť vrtuľníkom. Tých je v Sao Paulo najviac na svete a funguje tu aj Ubercopter... No nikto ma nechcel vziať.

Vstup na tento ostrov je zakázaný. Dôvodom je vraj to, že tu žije asi 4 000 extrémne jedovatých hadov, konkrétne zlatá zmija kopijovitá a ide o jedného z najjedovatejších hadov na našej planéte. Preto sa tento ostrov volá aj „Hadí ostrov“.

Hoci sa loďkou viete dostať k nemu a zrealizovať tu potápanie, vojaci vás nevpustia na pevninu. Keď hľadáte unikátne brazílske ostrovy, odporúčam sa radšej pozrieť na Fernando de Noronha a ešte exotickejšie St. Peter and Paul Rocks, ktoré navštívil aj Charles Darwin.

9. miesto: Archív semien (Špicbergy, Nórsko)

BUBO uložilo zážitky svojich klientov do polárneho archívu. Ide o digitálny archív, ktorý strážia polárne medvede. Bol som tie biele kotúče, ktoré majú vydržať viac než 500 rokov, ukladať osobne (video nad odstavcom). Archív semien (The Doomsday Vault) je hneď vedľa. No tam som vstúpiť nemohol.

Keby prišla tretia svetová vojna či akákoľvek katastrofa, tieto archívy by mali zachovať TO, čo je pre nás dôležité a pomôcť k obnoveniu ľudskej rasy.

Zážitky, ktoré lovíme na našich cestách, sú neopakovateľné – tak, ako to popisujem v tomto blogu. Svet sa mení a to, čo sme zažili prednedávnom (BUBO vzniklo v roku 1993), sa na mnohých miestach stratilo.

8. miesto: Bouvet Island (Nórsko)

Tento ostrov mám na stene v mojej pracovni. Je vyrezaný z dreva a je nalepený tesne nad Antarktídou. Ostrov, podobne ako Jan Mayen (v Nórskom mori), patrí Nórom. Nachádza sa však v blízkosti najjužnejšieho kontinentu sveta uprostred ničoho.

Ak nie ste vedec, neviete sa tu vylodiť. Bouvet je označovaný ako „najosamelejšie miesto na Zemi“ a je nielen neobývaný, ale nachádza sa viac ako 1 400 míľ od najbližších ľudí. Je pokrytý čírymi, takmer neprekonateľnými ľadovcami.

O ostrove Bouvet píšem vo svojom blogu o najdlhšom pohorí sveta: Stredoatlantický chrbát

7. miesto: Severné Sentinely (Nikobarské ostrovy, India)

To je jeden z mojich (zatiaľ) nesplnených cestovateľských snov. Severné Sentinely sú známe prípadmi, kedy sem prišli vedci na vrtuľníkoch a domorodci po nich strieľali otrávenými šípmi.

Ostrovy ležia severne od Andamanských ostrovov, kam sme vypravili zájazdy už pred 20 rokmi. Na Nikobary sa dnes bežne dostať naozaj nedá. Obyvatelia Sentinelov tu žijú už 50 000 rokov, čo je obdobne dlho ako Aborigéni v Austrálii.

6. miesto: Mororua, Gambierové ostrovy (Francúzska Polynézia)

Francúzsko v rokoch 1966 až 1996 testovalo na atole Moruroa jadrové zbrane a doteraz sa tu neviete vylodiť. Mororua sa nachádza v súostroví Gambierové ostrovy, ktoré som dvakrát navštívil v novembri a decembri 2023.

Atol Mororua je strážený a nikoho na breh nepustia. Ako prvému Slovákovi sa mi však podarilo prejsť všetkých päť častí Francúzskej Polynézie vrátane Gambierových ostrovov. Píšem to v komplexnom blogu Francúzska Polynézia - informácie a tipy.

5. miesto: Wake Island (USA)

Ide o atol ležiaci severne od Marshallových ostrovov, ktoré si naň síce nárokujú, no oficiálne patrí pod správu USA. Ide o tri ostrovy Wake, Wilkes a Peale okolo centrálnej lagúny. Jedinými obyvateľmi ostrova sú americkí vojaci a nájdete tu len základne USA. Aj preto vás na tento ostrov nepustia ako bežných turistov.

4. miesto: Ostrov Ascension (Veľká Británia)

Kedysi sa sem dalo dostať a zastavovali tu lietadlá smerujúce na Falklandy. Ja som na zbytočnom ostrove, ako znie prezývka Ascensionu, ešte bol a napísal som o ňom blog Ascension, peklo Atlantiku.

No podľa mňa som bol jedným z posledných ľudí a ďalší cestovatelia už nedostanú povolenie a na pevninu sa nedostanú. Túto informáciu mi sprostredkovali priamo na ostrove.

3. miesto: Niihau Island, Havaj (USA)

Vyššie spomínané ostrovy boli v Atlantickom oceáne a Chagos zase v Indickom. Niihau je v Tichom oceáne a je to súčasť extrémne turisticky populárnych Havajských ostrovov. Ide o ten najzápadnejší a siedmy najväčší ostrov. Ak nie ste z rodiny Robinson, ktorá vlastní ostrov, tak sa sem nedostanete.

Podľa mňa rovnaký osud o chvíľu čaká aj ďalší ostrov v Tichom oceáne, a to Pitcairn. Jeho populácia vymiera a ľahko sa stane, že o 10 rokov tu už nikto žiť nebude a ostrov zatvoria. Je to teda dobrý tip pre tých, ktorí na dovolenke na Havaji hľadajú špeciality.

Niihau vidíme, ak nad ostrovom Kauai lietame vrtuľníkom, no vystúpiť tu nemôžeme.

2. miesto: Ostrov Diego Garcia (Veľká Británia)

Britská báza, na ktorú sa bežne dostať nedá. Iba ak ste domorodec, respektíve potomok domorodcov, ktorých britská vláda násilne presídlila na Maurícius. Diego Garcia je ďalším mojím cestovateľským snom. Ide o ostrov, ktorý je údajne krajší ako Seychely či Maldivy, medzi ktorými toto britské územie leží.

Ide o miesto, kam sa chcem dostať a pokiaľ sa chcete pridať v malej skupinke, napíšte mi a dostanem vás sem! Prihláste sa - pôjde o unikátnu výpravu, obdobnú ako cesty, ktoré tu spomínam. Rátať musíte s cenou okolo 20 000 eur.

Budeme však prví a ostatní nás budú následne iba ohovárať. Teda na Slovensku. Vo svete uznanie mať budeme!

1. miesto: Mekka (Saudská Arábia)

Najsvätejšie mesto moslimov je zakázané navštíviť (pre nemoslimov) po celé stáročia. Podľa moslimov ide o najsvätejšie mesto sveta, ktoré je postavené okolo budovy tvaru kocky, ktorý poznáme ako Kaaba. Založili ho prví ľudia na našej planéte. Verí sa, že tak učinil samotný praotec Adam.

Po potope sveta ho opäť vystaval otec monoteizmu Abrahám, jeho syn a vnuci. Kvôli túžbe dostať sa do Mekky som v piatok 13. v roku 1995 založil s arabistom Tomášom Hušekom organizáciu OPAK (Organizácia priateľov arabskej kultúry).

Prvý veľvyslanec Saudskej Arábie, ktorý zavítal na Slovensko, prišiel najprv do BUBO a až následne sa išiel predstaviť vtedajšiemu prezidentovi republiky - pánovi Ivanovi Gašparovičovi. Mekke sa osobne venujem dlho.

Keď som bol v roku 2018 v Saudskej Arábii, do mesta Medina bol vstup zakázaný. Oáza, kam sa uchýlil prorok Mohamed, keď utekal z Mekky, ma extrémne lákala, ale neodvážil som sa sem. Na jar roku 2024 som však do Mediny vstúpil a práve toto je rok, kedy sa už dá bývať aj v hoteloch s výhľadom na prorokovu mešitu. Tomáš Hušek v roku 2019 a 2022 ešte býval na periférii Mediny. Mekka je však stále pre cudzincov zakázaná.

Pre moslimov ide o stred vesmíru. Hovorí sa, že po potope sveta bola Kaaba zničená a opäť ju obnovil otec monoteizmu - Abrahám.

Prorok Mohamed však vystaval okolo Kaaby mešitu, ktorú nazval Al Haram, a teda zakázaná, a odvtedy Kaabu mnoho cudzincov nenavštívilo.

Stojím v Dammame, na východe Saudskej Arábie, pri Perzskom zálive a pozerám sa na architektonický skvost, budovu IYY. Najziskovejšia spoločnosť sveta, Aramco, ktorá je vlastníkom budovy, vydáva diela a jedno bolo aj o „Západniaroch v Mekke.“ Tvrdia, že medzi rokmi 1503 až 1931 Mekku navštívilo 25 Západniarov. O tejto téme sa dočítate v podrobnom blogu.

V BUBO realizujeme zájazd z Mekky do Mediny, kde putujeme z mesta Džidda, prezývaného „Brána do Mekky“, do mesta Taif, kde štyri mesiace trávi letné prázdniny kráľovská rodina. Na tomto výlete prechádzame tesne okolo Mekky a na 100 % križujeme trasu, po ktorej putoval samotný prorok Mohamed.

Vidíte, ako to v Mekke vyzerá a ako vyzerá srdce Saudskej Arábie. Do Mediny putujeme rýchlovlakom rýchlosťou 300 km/h a pretíname pri tom obratník Raka. Tento zájazd je o dve triedy lepší, než vám vie ponúknuť hocikto iný.

Je to preto, lebo sa „zakázaným miestam“ venujeme od nášho vzniku. Je to preto, lebo sa islamu a púti do Mekky venujeme taktiež od nášho vzniku. Vieme jednoducho viac a tieto veci vám prezradíme priamo na mieste.

Na mnohých weboch nájdete, že je zakázané dostať sa do mauzólea Čchin Š’-chuang-tiho, prvého čínskeho cisára. No iba s BUBO na tomto mieste boli tisíce klientov. Samozrejme, medzi samotnými sochami sa prechádzať nemôžete, ale to je rovnaké ako povedať, že sa nemôžete dotýkať plátna diela Mona Lisa v Louvri. Alebo jaskynných malieb v Lascaux či Altamire či sochy Pieta vo Vatikáne.

Dávať sem tieto miesta ako zakázané je scestné, no väčšina webov opisuje jeden od druhého a možno tieto texty už vytvára AI (umelá inteligencia), a preto chrlí rovnaký obsah. Preto som sem tieto „zakázané miesta“ nezaradil.

Najdôležitejší archeologický objav 20. storočia, hrobku Čchin Š’-chuang-tiho, predsa navštevujeme na každom zájazde Veľký okruh Čínou.

Tiež tu píšu, že sa nedá navštíviť Černobyľ. Dá (samozrejme, nie počas vojenského konfliktu na Ukrajine), aj keď ja osobne to nepodporujem. Keď som cestoval po Ukrajine so svojimi pubertálnymi deťmi a ich kamarátmi, tak som do černobyľskej jadrovej elektrárne odmietol ísť. Návšteva Černobyľu, aj keď máte dozimeter, môže pre vyvíjajúce sa telo ešte niečo spôsobiť.

Spálňa kráľa v Buckinghamskom paláci je tiež jedným z príkladov, kde sa nedostanete. Logickým, veď prečo by vás aj mali vpustiť do izby vládcu krajiny?

Vatikánske archívy? Tiež som ich sem nezaradil, veď vatikánske múzeá navštíviť môžete a ani do archívov CIA, ani do archívov ŠtB vás nepustia. Ja som sa zameral na cestovateľské miesta. Za zmienku stojí ostrov Poveglia v Benátkach, s ktorým sa spája strašidelný príbeh a pri jeho spomenutí na vás každý domáci bude pozerať s hrôzou.

Ostrovček Surtsey patriaci Islandu vznikol v 60. rokoch minulého storočia sopečnou činnosťou. Ide o nedotknuté prírodné laboratórium, kam sa dostanú len vedci.

Problémom môže byť napríklad uzavretie štvrte Gion v Kjóto. Poznám tu každý roh vo dne i v noci, a toto by bola naozaj škoda. Dôvodom je nerešpektovanie japonských tradícií turistami. Ide o to, že táto malá štvrť je popretkávaná reštauráciami, kde spoločnosť japonskej smotánke robia tradičné gejše.

Nikto nemá záujem byť odfotografovaný v ich prítomnosti. Turisti však tunajšie gejše doslova lovia. Zákon o zákaze vstupu do Gionu už odklepli, no uvidíme, aká bude prax. My v BUBO sme jednoznačne najväčším realizátorom zájazdov do Japonska a vlastníme vyše 90 % trhu a ponúkame kvalitu o dve úrovne vyššie. Verím, že nájdeme riešenie. Bežný turista sa sem však nedostane.

Ešte raz by som chcel apelovať na to, aby ste cestovali a cestovali ďalej. Kašmír a Ladakh v roku 1995 by som vám prial. Vlastne je toho veľa... Začal som cestovať, keď to bolo drahé a nepopulárne a keď si to ja niekedy pri svojom hektickom živote neuvedomujem, tak tí, čo so mnou začali, mi to, keď ma stretnú, pripomenú. „Pamätáš si, aké to bolo...?“ To sa už nedá zopakovať.

Ja sa aj dnes snažím cestovať a dostať na miesta, kam sa to nedá. Píšem o tom aj blogy, napríklad o Neznámych ostrovoch. Tieto blogy nikto nečíta, lebo dané miesta nie sú známe, nechodia tam turisti, je to ďaleko, a tým pádom je to drahé. No o 20 či 30 rokov budú niektoré z týchto miest „IN“ a niektoré budú pre turistov zatvorené.

Cestujte a zaznamenávajte to, čo vidíte. Už dnes je všade, hlavne z dôvodu politiky, mnoho obmedzení a príchodom AI toto iba stúpne. Ľudí, čo vidia svet na vlastné oči, bude treba, aby sme si svet zachovali taký, aký naozaj bol a nie umelý a pokrivený.