Najbohatší muž sveta

Tento blog je aj o expedícii do mesta Timbuktu (Mali), ktoré najscestovanejší národ sveta - Angličania - považujú za najvzdialenejšie miesto, aké si viete predstaviť. Dozviete sa taktiež, kde zakempovať, aby vás do vody nestiahol krokodíl.

Mágia Timbuktu stáročiami rástla, lebo všetky expedície pred rokom 1830 stroskotali a žiaden Európan dovtedy nepodal z centra islamskej vzdelanosti relevantnú správu. „Bohaté mesto" v Európe prirovnávali k mýtickému El Doradu či Atlantíde. Británia a Francúzsko dúfali, že z Timbuktu získajú to, čo sa Španielom podarilo v Strednej a Južnej Amerike.

Mansa Musa bol sultánom bohatej Malijskej ríše. Na púštnom piesku vybudoval preslávené mesto Timbuktu, ktoré na obchodných cestách nebolo možné obísť, no dnes sa sem nedá dostať. Toto bol vrchol ríše, ktorú založil dlho predtým, niekedy v prvom tisícročí, kmeň Mandingov, žijúcich aj dnes na východe Guinei a na juhu Mali.

Počas mojich opakovaných výprav som sa tu zastavil v tucte dediniek, ktoré vždy vyzerali rovnako, zopár roztrúsených zaprášených domčekov. Rozprával som s lokálnymi náčelníkmi, šamanom a radou starších, sediacich v tieni najvyššieho košatého baobabu.

V každej dedine sú si všetci na pohľad rovní a náčelníkov dom je postavený taktiež z prútia a hliny, maximálne obohnaný plotom z nepálených tehál. Pri domoch sú fotogenické hlinené sýpky, „odizolované“ proti hlodavcom, do ktorých ukladajú úrodu sorghumu, teda ciroku či milletu, teda pšena.

Vždy nám na privítanie ponúkali búrske oriešky, ktoré boli na rozdiel od tých u nás, mäkké. Oni ich tu totiž nepražia a nesolia. V sezóne sme chutnali aj melóny, také ako poznáme u nás doma. Inak tu na prvý, ale aj druhý pohľad nemali nič. Žiadne hmatateľné bohatstvo... iba to duševné, a preto túto oblasť pochopíte iba ak sa pozriete do duší domorodcov.

Keď som náčelníka poprosil, aby mi ukázal staré dokumenty či akékoľvek texty o histórii oblasti, tak som dostal nechápavú odpoveď. Tradície sa tu predávajú odjakživa iba z úst do úst. Večer sa zapália ohne, tancuje sa, spieva sa. Pravidelné kmeňové oslavy, ktoré sa točia okolo mýtických tém sa dostanú Mandingom do krvi s materským mliekom. V krajinách najbohatšieho muža, aký kedy na našej Zemi žil, ako keby dnes materiálno ani neexistovalo.

Medzi Mandingami vždy existovali kasty a jedna z nich, takzvaní Džali sú rozprávači príbehov. Hrajú na akúsi harfu - kóru či ďalší strunový nástroj n‘goni a rozprávajú, spievajú dávne príbehy. V komunite majú veľkú moc, lebo zároveň pôsobia ako radcovia náčelníkov a kráľov. 

Grioti, ako kastu Džalí či Džalibás nazývali kolonizátori, sa sobášia iba medzi sebou, medzi svojou kastou, a takto majú vo svojej komunite zamknuté neuveriteľné know-how. Vedecky to nazývame endogamia a mňa vždy takéto excesy fascinovali. S endogamiou, teda vyčleňovaním malej skupinu ľudí, som sa stretol na Papue Novej Guinei, potom v severnom Iraku medzi neuveriteľne zvláštnymi Yazídmi, tiež v úzkej skupine židov v šítskom Mašade (Irán), ďalej medzi skupinou Parsí (Karačí aj Bombaj). 

Možno ste v Izraeli stretli skupinu segregovaných Drúzov aj vy. Alebo v USA a Kanade skupinky Amišov. Všetko ide o skupinky ženiace sa len medzi sebou, a tým pádom boriace sa s genetickými zdravotnými problémami ako glaukóm (zelený zákal) alebo polydaktýlia (viac prstov), ktoré však oni premenili na unikátnosť, výnimočnosť. Viac prstov na rukách či nohách je darom od bohov, tvrdia. 

Džali či Dželi v reči mandinga, znamená „krv" a Mandingovia veria, že ich spev je spojený s kmeňovými bohmi a duchmi a je teda krvou ich života. A táto oddanosť a viera v hudbu sú dôvodom, prečo z tejto oblasti pochádza toľko geniálnych hudobníkov. 

Táto kasta hudobníkov, ktorá prenáša históriu kmeňa, je naozaj prastará. Vieme to z toho, že spievajú aj o veľkom kráľovi, dobyvateľovi Mansa Musovi, s ktorým putovali v 14. storočí do Mekky. Je zaujímavé, že ho nemali priveľmi v láske, zdalo sa im, že príliš rozhadzuje peniaze svojej ríše. Keď aj dnes o ňom počúvate skladby, neznejú veľmi pozitívne. 

Okrem Griotov sme v dedinách videli skupiny mladých mužov, ktoré tvorili ako keby ozbrojenú armádu, nazývanú Donzo Ton. Bola to ďalšia kasta určitého veku, kasta lovcov, zabijakov, ktorá mala vzbudzovať rešpekt. Stretávame ich s drevenými prehistorickými puškami, s ktorými však vedia veľmi dobre zaobchádzať, podobne ako so svojimi nožmi.

Po viacerých návštevách Afriky sa postupne do toho „dostanete“, začnete chápať súvislosti, prečo sa veci majú tak či onak. Ja si vždy platím aj lokálneho sprievodcu, ktorý mi prekladá priamo z reči mandinga alebo bambara. Samozrejme, takto mám šancu dozvedieť sa trošku viac. 

Cez Mali a Guineu som prechádzal viackrát a raz, v jednej dedinke, sme zažili obrad, kedy sa deti stávali dospelými, takzvaný kujangvó či kuyangwoo. Malé deti sa dlho na oslavu pripravovali, vysvetľovali im tradície kmeňa, čo sa môže a čo nie. Následne chlapcov, ale aj dievčatá obrezali a prebiehala veľká oslava. Odrezky zahrabali do piesku – veria, že z predkožiek vzniknú jašterice a z klitorisov škorpióny.

Začiatkom 13. storočia vládcovia Malijskej ríše prijali islam a stali sa v danej oblasti západnej Afriky vodcami. Počas svojej vlády Mansa Musu rozšíril ríšu na dvojnásobok a v danej dobe išlo o druhú najrozsiahlejšiu ríšu sveta (po Mongolskej). Ríša sa rozprestierala od Atlantického oceánu v dnešnom Senegale cez Mauritániu, Gambiu, Guineu- Bissau, Guineu, Mali, Burkina Faso, Pobrežie Slonoviny až po Niger. Najdôležitejším mestom Malijskej ríše sa stalo Timbuktu, položené v mieste, kde začína Sahara. 

Prvými Európanmi v západnej Afrike boli Portugalci. Odvážni námorníci prichádzali za obchodom a stavali na pobreží Guinejského zálivu svoje pevnosti. Tu obchodovali so všetkým, čo sa dalo kúpiť a následne predať. Keď bolo niečo výnimočne drahé, tak logické vysvetlenie bolo, že je to drahé, lebo to pochádza z Timbuktu. Timbuktu leží niekde ďaleko vo vnútrozemí, a keď o ňom moreplavci a obchodníci počúvali, predstavovali si ho ako Lisabon či Rím. 

Keď vidíte kresby Európanov z danej doby, aj keď toto mesto nikto fyzicky nenavštívil, vyzerajú ako z rozprávky Tisíc a jednej noci. Bájne výstavné luxusné veľkomesto, samozrejme, s prvkami sahelskej architektúry. Dnes vyzerá Timbuktu oveľa menej grandiózne, ako na týchto romantických kresbách a maľbách. Skôr sa podobá zaprášenej dedine. Avšak, to iba vtedy, ak nepoznáte jeho históriu. 

Prvým Európanom, ktorý bájne mesto uvidel, bol až v roku 1826 Alexander Gordon Laing. Už sa odtiaľ nikdy nedostal. Škót mal za svojim chrbtom Veľkú Britániu, najsilnejšiu krajinu sveta. Prešiel odvážne púšť a vstúpil do Timbuktu. Lenže keď chcel odísť, Tuarégovia ho podrezali ako kozu. Nechceli svetu vyzradiť svoje tajomstvá a Timbuktu bolo pre nich najvzácnejším šperkom, ktorý schovávali pred svetom. Práve Tuarégovia v roku 1435 Timbuktu dobyli, a tým pádom veľká Malijská ríša zanikla. 

Timbuktu nie je na Slovensku známe. A vlastne nikde, veď v angličtine to znamená čosi ako u nás „za horami, za dolami“, či ísť do Tramtárie  („from here to Timbuktu"), teda niečo čo je veľmi ďaleko. Oxfordský anglický slovník Timbuktu vysvetľuje ako „the most distant place imaginable", čiže najvzdialenejšie miesto, aké si viete predstaviť.

Keď však začnete po Afrike trošku viac cestovať, tak sa magické Timbuktu rýchlo dostane do vašich plánov. Romantická predstava o magickom meste, rozprávka, ktorá žije, mesto kam sa dostať je aj v dnešnej dobe veľmi ťažké, až nemožné. Cestovateľov s dušou dobrodruha táto kombinácia privádza do ošiaľu. 

Cesta po Mali je cestou suchou oblasťou našej planéty. Čím idete severnejšie, tým sa savana mení na Sahel a piesku je stále viac a viac, až dorazíte na Saharu. Vtedy ste tu, v Timbuktu, v meste so strategickou polohou, v meste ktoré sa nedalo obísť. No dnes sa sem nedá dostať. 
V jeho okolí sa dnes nachádzajú militantné islamské skupiny, ktoré doslova poľujú na každého belocha. Keďže tu skoro nikto nechodí, tak je obrovská šanca, že vás chytia, zajmú a...

Tuarégovia s belšou pokožkou nie sú medzi čiernym obyvateľstvom práve  populárni. Tuarégovia bojujú za osamostatnenie severu Mali od v roku 1916 a Mali zažilo odvtedy už päť vojenských vzbúr Modrých mužov púšte.
Po rozpade Líbye, a zabití Muammara Khaddáfiho v októbri 2011 sa akcie urýchlili. Tuarégovia začali úspešne bojovať o samostatnú krajinu Azawad a v januári 2012 a s výbornou výzbrojou z líbyjských skladov, ničili armádu Mali. Tá sa doslova rozutekala a Tuarégovia tiahli smerom na hlavné mesto Bamako. 

„Ľubo, nechoď tam! Po prvé sa to ani nedá, nič tam nejde, lebo tam neexistuje doprava a po druhé, Tuarégovia vás povraždia. Im nemôžeš veriť nič,“ hovorí mi Mulay, elegantný a inteligentný chlapík, ktorý sa v Timbuktu narodil. Je z kmeňa Songhai, tak ako na Slovensku známy Ibrahim Maiga. 

Vtedy, v januári 2013, vstúpilo do hry Francúzsko so svojou armádou a zachránilo Mali. Následne v júni podpísali rebeli z púšte s vládou Mali dohodu. Naša výprava, naplánovaná na november 2013, vyzerala teda OK. No smrť francúzskych novinárov Claude Verlona a Ghislaine Duponta v Kidale a následná lokálna vojna tesne pred našou cestou, veci riadne skomplikovala. Dostali sme informácie typu - neodporúča sa sem vycestovať, nejde ani loď, nelieta sa, cesty sú plné ozbrojených lupičov a nezoženiete džíp, ktorý by vás bol ochotný vziať, cez kontroly vás nepustia, nikto tam už 3 roky nebol. 

„Ja by som tam nešiel," hovorí Herbert, majiteľ najlepšieho hotela v meste Ségou. Žije v Mali vyše 20 rokov a jeho deti už vedia jazyk bambara lepšie ako ten nemecký. Toto bola ďalšia negatívna správa do puzzle s motivačným názvom: „Byť medzi hŕstkou cestovateľov, ktorí sa v najbližšom desaťročí dostanú do Timbuktu.“ 

Nevzdám to!

Byť a nebyť v Timbuktu, je ako byť a nebyť v Mekke, či vyjsť a nevyjsť na najvyšší vrch Severnej Kórey, či dôjsť až na magický pól - je jedno či severný, južný, či pól nedostupnosti. Timbuktu je tiež magickým bodom, ktorý ma dlho máta. Viem, že tu žiaden Slovák nebol posledné 3 roky a ako hodnotím situáciu, nebude tu ani ďalších 10 rokov...  Už dlhú dobu putujeme z Konakry po miestach bývalej Malijskej ríše a teraz vyrážame autami ďalej na sever popri rieke Niger, až pokým sa to bude dať, pokým nás nezastaví armáda.

Belosi Niger nazvali „Čiernou riekou“, no Niger je čistejší a svetlejší než Kongo či Níl. Niger (4200 km) je treťou najdlhšou riekou druhého najväčšieho kontinentu a my chceme rieku prejsť od jej prameňa až po ústie. Fascinujúca cesta, ktorú môžem tým najskúsenejším cestovateľom odporučiť ako inšpiráciu. No bez Timbuktu, kde sa rieka stáča, by nebola expedícia kompletná.

Keď som vtedy, rok vopred začal vážnejšie pripravoval túto expedíciu, ktorá mala za úlohu zmapovať tok rieky Niger, v Timbuktu vládli islamskí radikáli. Keď muž išiel po ulici s cudzou ženou, zahrabali ich do piesku pred mešitou Sankore po krk a oboch ukameňovali. Zatvorili školy. Všetky. V meste, kde existovala preslávená univerzita od 14. storočia, sa islamisti začali správať ako najväčší barbari. 

V 15. storočí malo Timbuktu 100 000 obyvateľov a z toho bolo 25 000 študentov. A teraz takýto primitivizmus islamských bojovníkov, ktorí bojujú proti vzdelávaniu. Lenže potom islamistov z Timbuktu vytlačili a mne v hlave stále znejú tie romantické vety:

„Soľ ide zo severu, zlato z juhu. Boh je tu pre všetkých. No tie najneuveriteľnejšie príbehy môžete počuť iba tu v Timbuktu.“

O Timbuktu sa mi sníva, je to posadnutosť. Už veľa rokov sem chcem ísť. Traja ľudia z BUBO sa o to rok dva predo mnou pokúšali, no nepodarilo sa im to. 

Večer na brehu rieky Niger urobím míting s ostatnými členmi expedície a rozhodneme sa, že do toho ideme, že to proste skúsime. Pri takýchto rozhodnutiach sa naučíte líderstvu. Každý vám hovorí, aby ste nechodili, všetky oficiálne zdroje, zastupiteľské úrady Francúzska, Británie, Nemecka, Španielska neodporúčajú do Timbuktu vstúpiť. Tu na mieste vám hovoria, že to nejde. No ja cítim, že by to mohlo ísť, cítim šancu. 

No som sám so svojimi parťákmi, doslova sami proti celému svetu. Ale pozor! Takéto rozhodnutia ovplyvnia váš život a vaše správanie sa nadobro zmení. Ak prežijete, už nikdy nebude súčasťou väčšiny, ale budete odsúdený byť sám. Takéto rozhodnutia z vás spravia autonómne rozmýšľajúcu entitu, úspešného a zrejme postupne aj bohatého človeka, ale ostanete sám. To isté sa udeje pri veľkých rozhudnutiach v biznise, ak uspejete. Unikátna osobná výhra znamená aj vašu vnútornú zmenu, čosi ako „odstádovanie" a tým pádom vyčlenenie zo spoločnosti, ktorej prestanete rozumieť. Je dobré to vedieť.

Vstávame o 3:30 a vyrážame. V Mopti sa prebaľujeme do iných džípov, berieme iba základne veci, aby sme boli ľahkí a rýchli. Vyrážame. Všade baobaby a kočovné kmene Fulanov, jedna policajná a vojenská kontrola za druhou. V Douentza, ktorú 5. apríla 2012 dobyli Touarégovia a kde vyhlásili na druhý deň slobodnú republiku Azawad, stojíme dlho. Je to drahé.

Napriek nášmu odhodlaniu nás kedykoľvek môžu otočiť s tým, že vstup pre civilistov je zakázaný. Tu nás ešte púšťajú. Kupujeme posledné jedlo, vodu a od polície prechod ďalej, bočíme doľava, na sever, okolo nádherných skál, na terénnu cestu križujúcu polopúšť. Sme absolútne jediní, kto ide týmto smerom.

Oproti stretávame konvoj malijskej armády. Po zuby ozbrojení muži na 4x4 s guľometmi sa z Timbuktu vracajú. Situácia je vraj pokojná, no v noci je tu zákaz vychádzania. To znamená, že nás po zotmení do mesta nepustia. Míňame tanky, obrnený transportér a začínajú sa preteky.

Cestu, na ktorú som rátal desať hodín, prechádzame za päť. Lietame až po strop v aute, zapadávame a vytláčame džípy aby sa dali opäť do pohybu, meníme úplne roztrhané pneumatiky. A ja pozerám, či sa na nás kolmo nerúti nejaký iný teréniak, alebo teroristi na nás nenastražia inú pascu.

Terén mi je známy, strávil som v ňom tisícky hodín na svojich cestách Sahelom. V ušiach mi znie výrok zo Sudánu: „Prepadávajú tu iba vtedy, keď prší." Alebo to, čo mi povedal podporučík malijskej armády pred chvíľou: „Cesta je bezpečná, len nikde sa dlhšie nezastavujte. Nestojte vôbec." Máme neuveriteľný medzičas a mne sa zdá, že stíhame. Posledných 20 km ideme mojím džípom na trojke, prevodovka je v kýbli. Keby sme zastali, už sa nepohneme. 

A sme tu, od Timbuktu nás oddeľuje iba rieka Niger. Zastali sme v prístave a už sme sa nepohli. Auto sa definitívne pokazilo. Poloha Timbuktu je geniálna, duny Sahary na severe a život prinášajúca rieka tu na juhu, po ktorej sa mohol od pradávna tovar prevážať dole k oceánu. Mulay volá kompu, ktorá je na druhej strane rieky a zároveň volá šéfovi armády v Timbuktu.

Sme s ním v kontakte, za sprievod do Timbuktu chcel ohromný cash plus „kŕmiť a šatiť jeho vojakov“. Z toho sme sa nakoniec vyvliekli a teraz od neho chceme nech príde eskorta po nás k trajektu. Dve autá z našej minikolóny však chýbajú. Signál nie je. Musíme sa pre ne vrátiť. Slnko zapadá a s pribúdajúcou tmou sa mi vidina Timbuktu rozplýva. A pritom sme tak neuveriteľné blízko. 

Nakoniec sme sa kompou na druhú stranu prepravili, „moje“ auto sme museli na kompu vytlačiť. Pri pristávaní na druhej strane rieky je už tma a ja prinútim Mulaya zavolať ešte raz do Timbuktu šéfovi armády. Rozprávajú obaja jazykom songhay, sú vzdialenými príbuznými. Mulay mu vysvetľuje, že tu za hranicami mesta sme zraniteľní, že nemáme zbrane na ochranu proti rebelom a okrem toho nemáme ani poriadnu kempovaciu výstroj. Šéf armády je strašne vytočený: „Jasne vám hovorím, keď sa vyberiete do mesta, spustíme paľbu!" O tom, či nás pustia ráno sa nevyjadril. 

A tak zažívame na vlastnej koži nočnú zimu Sahary. Schovali sme sa, aby nás nezazreli rebeli, rozdali si deky, čo máme. Urobili sme si malý oheň, pri ktorom je teplejšie a dym odháňa množstvo komárov. Riziko malárie razom stúplo násobne. Avšak, dnes večer je väčším rizikom dostať štipľavú guľku zo samopalu, ako maláriu. Zaspávam na dve hodinky s pocitom, že všetko bolo zbytočné, že je to všetko v riti.

O štvrtej ráno sa už robí čaj. Mulay, ktorý strážil celú noc, mi podá sklenený štamprlík, kde ako ristretto nalial berberský čaj. Voda je určite z Nigeru, čaj je ukrutne sladký a neuveriteľné silný. Je to ako dúšok whisky, jednoducho je to zázrak. Postupne rozmŕzam, pomaličky svitá a všetko je hneď iné. Máme nádherný flek. Kempujeme na pieskovej pláži na dune nad Nigerom, ktorá je akurát vzdialená od brehu, aby sa sem nevyškriabali krokodíly. Mám chuť sa vykúpať, krokodíl, nekrokodíl, no voda je studená. 

Ostatní členovia výpravy sú po ťažkej noci OK, hrdinovia odhodlaní ísť ďalej, vyskúšať to! Balíme, nasadáme do džípov, blížime sa k mestu, prechádzame kontrolami úplné hladko a o 8.00 už sedíme na raňajkách v hoteli Bouctou v centre mesta. Sme TU. Je to možné?!!

Elektrina v Timbuktu nie je, sme špinaví, unavení, absolútne zničení a šťastní.  

Prejdeme mesto krížom krážom, všetky mešity, madrasy, vchádzame dnu, ukazujú nám zverstvá islamistov spred pár týždňov. Chcem poslať pohľadnicu z Timbuktu, stretávam sa s riaditeľom pošty, chcem sa dať ostrihať a dať si pivko v hoteli Le Colombe, kde ho majiteľ pred islamistami zakopal hlboko pod zem. Ako pivo chutilo, ako vyhadzuje OSN naše peniaze a podľa čoho vznikol názov Timbuktu sa dozviete z textu, ktorý som napísal priamo z Mali v roku 2013 – Timbuktu.

Hotelier je zároveň šéfom magistrátu mesta – veľmi dôležitá osobnosť Timbuktu – prednesie reč a hovorí, že sme prví turisti po troch rokoch. Je šťastný. S nami sa mu vracia nádej na príchod lepších časov. (Poznámka: lepšie časy doteraz neprišli...) Vyrážame do ulíc, sme tu ako zjavenie, ľudia na uliciach sa zastavujú, zdravia nás, mávajú nám, ďakujú: „Ďakujeme, že ste tu.“

Mesto, ktoré má v cestovateľskej verejnosti najhoršie renomé ako mesto, kde sa nedá fotiť a nevraživosť z čias Gordona Lainga pretrváva do súčasnosti, je dnes iné. Všetci sú milí a šťastní, že nás vidia. Sme zhmotnenou nádejov k návratu v lepšie časy.

Prechádzame prašným zapadákovom, ktorý sa nám nedarí spojiť si v našich hlavách s prekrásnymi portugalskými maľbami a zlatým vekom Mansa Musu. No mierime pred univerzitu Sankore, ktorú dal postaviť najväčší a najbohatší sultán histórie. 

Tu pred mešitou a madrasou Sankore islamisti z hnutia Ansar Dine ešte pred pár mesiacmi sekali ruky, palicovali ľudí, ak si dali pivo alebo fajčili cigaretu. V ére mobilov, kde má každý fotoaparát, nám domáci ukazujú fotografie, kde ruky sekali nie v zápästí, ale pri ramene. Pred mešitou boli zapichnuté čierne vlajky s bielymi arabskými nápismi a islamisti ukazovali uplatňovanie práva šária. Ak tehotná žena nebola vydaná (v Afrike úplne bežná záležitosť), zabili ju aj s dieťaťom, ktoré čakala. Neskôr sa táto skupina stala súčasťou organizácie Jama'a Nusrat ul-Islam wa al-Muslimin' (JNIM), ktorá je do dnešných dní zodpovedná za útoky v okolí Timbuktu, Douentza až po Burkina Faso.

Najstaršou pamiatkou v meste je mešita Djingareyber. Postavil ju práve náš boháč Musa, pôvodne z oblasti Kankan (Guinea), ktorý sa stal Mansom, v preklade dobyvateľom, cisárom, sultánom. Keďže bol pôvodom z Kankanu, tak ho niekedy nazývame aj Kankan Musa. Ale keďže dobyl 24 miest, a rozšíril svoju ríšu na dvojnásobnú veľkosť, tak aj Lev z Mali. 

Ale späť k Timbuktu. Architekta Musovi vraj poslali Arabi po jeho návšteve Mekky, kde doniesol na stovke tiav ako dar množstvo zlata. Architekt bol pôvodom z Granady, mesta, kde sa začiatkom 14. storočia tvorila najlepšia architektúra sveta a v kronikách jeho meno nájdeme ako al- Sahili. Je zaznamenané, že za projekt tejto mešity dostal 200 kg zlata. 

Cestou na trh odskakujem z cesty. Okolo prechádza kolóna terénnych vozidiel s ozbrojencami malijskej armády a pri pohľade do očí vojakov je zrejmé, že veci sú vážne. Držia zbrane a idú rýchlo, ohľad na nikoho neberú. Vyťahujem fotoaparát a fotím to, čo je fotiť zakázané. Dokumentujem stav vecí a túto odvážnu fotografiu si naozaj vážim. Následne sa vydávam na známy trh, kde kupujem soľ, veľký 3 kilový kus kamennej soli, ktorý mám doteraz doma. Zlato ani otrokov na trhu dnes nemali... 

Soľ, zlato, otroci a vzdelanie boli komodity, ktoré Timbuktu – hlavné mesto Malijskej ríše – urobili tak významným. A zo sultána tejto ríše, Mansa Musu, spravili najbohatšieho muža, aký kedy na našej planéte žil. 

Mansa Musa, kráľ Timbuktu, je všeobecne považovaný za najbohatšieho muža, ktorý kedy žil. Podľa profesora Richarda Smitha, kráľovstvo Mansa Musu bolo najväčším producentom zlata na svete. Podľa Britského múzea produkovalo polovicu svetového „starého“ zlata. A všetko to zlato patrilo jedinému človeku, kráľovi, dobyvateľovi a sultánovi Musovi.

Považujem za zaujímavé, že sa na trón dostal prakticky náhodou ako náhradník za Abu Bakra II. Ten sa ako 9. mansa Malijskej ríše rozhodol abdikovať a vyraziť za svojim snom, „objaviť limity Atlantiku“, kde sa chcel dostať až na okraj veľkého mora. Toto popisuje arabský historik, pôvodom z Damašku, Sihab al-Umari, ktorý popisuje taktiež hadž Mansa Musu. Pri ceste do Mekky prechádzal najprv cez Saharu a následne Egyptom, a tak veľkoryso míňal svoje zlato, že to v krajine spôsobilo devalváciu. 

Sihab al-Umari navštívil Káhiru 12 rokov po tom, čo tu bol Mansa Musa, no všetci o jeho návšteve rozprávali, akoby to bolo včera. Vo svojej armáde mal 200 000 mužov, z toho 40 000 lukostrelcov, ktorí boli nároční na výstroj. Platiť takú armádu by bolo ťažké aj v dnešných časoch. 

Mnoho očitých svedkov nezávisle popísalo jeho družinu na ceste do Mekky – 100 tiav, kde každá niesla okolo 100 kg zlata. Sprievod tvorilo 60 000 (!) mužov odetých v brokáte a perzskom hodvábe. Z toho bolo 12 000 otrokov, kde každý niesol 1,8 kg zlata. Za karavánou išiel dlhý rad kôz a oviec, ktorý slúžil ako potrava pre všetkých týchto ľudí. 

Mansa Musa zlato rozdával po ceste chudobným a každý piatok postavil po ceste, medzi rokmi 1324 a 1325, jednu mešitu. V Káhire, Medine a Mekke sa cena zlata po toľkých daroch prepadla. Devalváciu pochopil aj Mansa Musa a cestou späť si požičiaval zlato, ktoré predtým rozdal, za obrovské úroky. 

Zlatom vraj pohol aj George Soros, keď v roku 2010 vyhlásil, že „Zlato je bublina“ a v roku 2015 sa ukázalo, že mal pravdu, keď unca zlata klesla o 800 USD. No Mansa Musa bol v skutočnosti jediným človekom v histórii, ktorý naozaj ako jedna entita ovplyvňoval jeho cenu v takomto meradle. 

Mnohí hovorili, že pokles ceny v Káhire, ktorá bola svetovým centrom pre obchod so zlatom urobil naschvál, lebo tento obchod chcel presunúť do Timbuktu. Každopádne si získal svetovú pozornosť a Mali sa dostalo v roku 1350 a 1375 do takzvaného Katalánskeho Atlasu. 

A práve táto cesta podnietila hviezdneho arabského cestovateľa Ibn Battuta, aby Malijské impérium navštívil (zotrval 8 mesiacov v Timbuktu u brata Mansa Musu). Zvesť o univerzitách, ktoré Mansa Musa v Timbuktu založil, sa doniesla až do Benátok, Janova a Granady. Mansa Musa sem povolal a dobre platil právnikov, astronómov a matematikov. Neboli to univerzity v modernom či európskom ponímaní. Každý študent si vybral učiteľa a ten ho vzdelával v tom, čo poznal na nádvorí mešít či v súkromných domoch. 

V univerzite Sankore sa nachádzalo vraj až milión manuskriptov, čo bolo po Alexandrijskej knižnici najviac kníh v histórii celej Afriky. Malijská ríša bola bohatá, ale až púť do Mekky ju dostala do svetových máp a povedomia ostatného sveta. 

Rudolph Ware, profesor na Michiganskej univerzite tvrdí, že bohatstvo Mansa Musu sa ani nedá popísať, ľudia sa to báli vysloviť. „Je to jednoznačne najbohatší chlapík, aký kedy žil,“ hovorí. „Keď nikto ani nevie opísať vaše bohatstvo, tak to už musíte byť sakra bohatý,“ ukončuje výsledky svojho bádania. 

Históriu píšu víťazi a Mansa Musa takým bol. A to sú paradoxy Afriky. 
Kontinent, kde vlastne materiálno prakticky neexistuje, „vlastnil“ najväčšieho boháča histórie. Keby Európania prišli do Timbuktu v zlatých časoch Mansa Musu, všetko by pre túto časť Afriky vyzeralo úplne inak.