Ako sa dostať do bájneho Timbuktu? Nedostupné Timbuktu naživo

„Ja by som tam nešiel" hovorí Herbert, majiteľ najlepšieho hotela v Segou. Žije v Mali vyše 20 rokov a jeho deti už vedia jazyk bambara lepšie než nemecký. Do prdele, ďalšia negatívna správa v puzzle s názvom „Byť medzi prvými, ktorí sa opäť dostali do Timbuktu + ja rátam, že na ďalších desať rokov aj poslednými...“ Mulai sa tomuto nápadu bráni už dlhšie: „Rozšír program o 2 dni u Dogónov. Ja som čierny mne sa nič nestane, unášajú bielych. V Kidale opäť začala vojna, dnes bolo 5 mŕtvych. A samozrejme vieš o tých dvoch francúzskych novinároch, ktorých pred necelým mesiacom podrezali ako kozy...“  Keď som pred rokom pripravoval tento program, v Timbuktu vládli islamskí radikáli. Keď muž išiel po ulici s cudzou ženou, zahrabali ich do piesku pred mešitou Sankore po krk a oboch ukameňovali. Zatvorili školy. Všetky. V meste kde existovala preslávená univerzita od 15. storočia. Vedel som, že v kozmopolitnom Timbouktu takýto režim nemôže dlho vydržať. Vsadil som na to, že cesta sa o rok uvoľní. Naopak, Mali, ktoré považujem za turistickú krajinu, sa pre mňa stalo výzvou. Predstavoval som si, byť tak v Timbuktu sám. Žiadne hordy turistov. Vraj sa tu domáci neznášajú fotiť. To by sa mohlo v takejto situácii zmeniť. Zažiť ešte ten ozajstný flair, kedy pocestného v Timbuktu úprimne vítajú... Tak ako kedysi. „Soľ ide zo severu, zlato z juhu. Boh je tu pre všetkých. No tie neuveriteľné príbehy môžete počuť iba tu v Timbouktu.“ To mesto láka od nepamäti každého s dušou cestovateľa. Kedysi sa považovalo za najnedostupnejšie mesto sveta. A svoju magickosť si zachovalo doteraz. Tričko „I was in Timbouctoo and back" s hrdosťou nosia tisíce. Ako hovorím, Timbuktu je turistické mesto, už to dávno nie je to čo bývalo. Dá sa sem doplaviť po Nigeri z Mopti, dá sa sem v pohode doletieť. Dnes však nie. Lode pre turistov nepremávajú, civilné lety sú zrušené. Niekoľko rokov sa do Timbuktu nechodí. Domáci hovoria že 3 roky nemajú žiadnych turistov. Prečo by sa to malo podariť zrovna nám, malej cestovke z Československa? A prečo nie? Ešte pred mesiacom som si myslel, že to dáme. No situácia sa začala komplikovať. Zastupiteľské úrady Francúzska, Británie, Nemecka, Španielska neodporúčajú do Timbuktu vstúpiť, a nielen to, oni neodporúčajú vôbec do Mali cestovať. Mali je dnes tzv. červenou zónou. Čo s tým? Komu veriť? Médiám a zastupiteľstvám serióznych štátov, alebo svojmu inštinktu a skúsenostiam? Borek je právnik z Prahy a v Timbuktu bol 3x a teraz sa tam chce so mnou dostať po 4. raz. „Ľuboši, ten Němec z hotelu ví prd. Tam se nic neděje. Mám informace z první ruky, od mých tuarežských přátel. Tam je naprostá pohoda. To město má neuvěřitelnou atmosféru. Jinak bych se tam začtvrté nehrabal. Na zdraví, na Timbuktu a Ľuboši už neříkej ti hovadiny o nebezpečí." Musíme sa rozhodnúť, ja sa musím rozhodnúť, som šéf výpravy zodpovednosť je na mne. „Kto do toho ide so mnou?“ pýtam sa ostatných. Všetky oficiálne informácie sú proti nám. Každým kilometrom čo mierime na sever sa nás partner viac a viac bojí. Jeho šéf v Paríži dal ruky preč taktiež. Nikto okrem Borka tam neodporúča ísť. Lokálna polícia aj armáda hovoria, že ide o „no-go" zónu. Ja však cítim, že by sme to mohli dať, som v subsaharskej Afrike toľko rokov, mám za sebou unikátne expedície, ktoré keby sa dostali do sveta, tak sú slávne - keby som bol Brit či Francúz a nie člen malého zabudnutého národíka. No nevadí, ja to nerobím kvôli svetskej sláve, ale... keď to raz zažijete, naozaj byť niekde po toľkých rokoch prvý, je geniálna záležitosť.  „Ja idem!!! Kto ide so mnou?" Partia samých statočných sa nedá zahanbiť, všetci do toho dobrodružstvá idú a tak vyrážame. Vstávame o 3.30, v Mopti prebaľujeme do džípov, berieme iba základné veci, sme ľahkí a rýchli. Vyrážame. A stop, prvý check post, kde strávime viac než hodinu. Každý kto vyráža smer Gao, dostane riadnu previerku. „Ste novinári?" pýtajú sa policajti. „Nikto tam nechodí. Nikto.“ V Duanze sa kolotoč opakuje. Šoféri našťastie vedia, kde je policajná stanica, ktorá vydáva povolenia, plus máme budget na rýchlejšie prefičanie. Táto sranda ma stojí dosť - neviditeľných peňazí. Napriek tomuto odhodlaniu nás kedykoľvek môžu otočiť s tým, že vstup pre turistov je zakázaný. Kupujeme jedlo, vodu a bočíme doľava, na sever, okolo nádherných skál - na terénnu cestu križujúcu polopúšť. Stretávame konvoj malijskej armády. Po zuby ozbrojení muži na 4x4 s guľometmi sa z Timbuktu vracajú. Situácia je vraj pokojná, no v noci je tu zákaz vychádzania. To znamená, že nás po zotmení do mesta nepustia. Prejdeme check postom, míňame tanky a obrnený transportér a začínajú sa preteky. Cestu, na ktorú som rátal 10 hodín, prechádzame za 5h. Lietame až po strom, zapadávame a vytláčame džípy, meníme úplne roztrhané pneumatiky. A ja pozerám, či sa na nás kolmo nerúti nejaký iný tereňák, alebo teroristi na nás nenastrážia inú pascu, terén je mi známy, strávil som v ňom tisícky hodín natriasania. V ušiach mi znie: „Prepadávajú tu, iba keď prší." No tu dažďová sezóna skončila, či to čo mi povedal podporučík malijskej armády pred chvíľou. „Cesta je bezpečná, len nikde sa dlhšie nezastavujte, nestojte!" tak frčíme na sever, polopúšť sa mení a piesku pribúda. Máme neuveriteľný medzičas a mne sa zdá že stíhame. Posledných 20 km ideme na trojku, prevodovka je v kýbli. Keby sme zastali už sa nepohneme - a to sa aj stalo, zastali sme pri rieke Niger a odtiaľ nás museli odtiahnuť. Posledné kilometre sa mi zdá, že som niekde v úrodnej delte rieky. Voda, voda, sama zeleň,  tučný dobytok a tisícky šťastných deti. Slnko zapadá a my sme stredobodom pozornosti v dedinke, ktorá vznikla okolo prístavu pre kompu. Maximálna romantika. Sme zničení, hladní, ale zatiaľ sa darí, od Timbuktu nás oddeľuje iba rieka Niger. Nádherný širokánsky s množstvom ostrovčekov a meandrov. Poloha Timbuktu je geniálna. Duny Sahary na severe a život prinášajúca rieka, po ktorej sa mohol od pradávna tovar prevážať. Mulaj volá kompu a zároveň volá šéfovi armády v Timbuktu. Sme s ním v kontakte, za doprovod do Timbuktu chcel cca 165€/osobu plus kŕmiť a šatiť vojakov (čo sú tisíce eur) - no z toho sme sa nakoniec vyvliekli - a teraz od neho chceme, nech príde eskorta po nás k trajektu. Dve auta chýbajú. Signál nie je. Musíme sa pre ne vrátiť. Slnko zapadá a s pribúdajúcou tmou sa mi vidina Timbuktu rozplýva. A sme tak neuveriteľne blízko. Ráno boli všade baobaby a kočovní Fulani v klasickej áridnej oblasti Sahelu. Teraz je okolo nás úrodná zem, ktorú by som tu naozaj nečakal. Som najedovaný a bezradný. Čo teraz? Byť v Timbuktu plnom armády je bezpečné. Byť mimo je strašne nebezpečné. Kde sa vyspíme? Do riti opäť musíme meniť program, pôvodne som v Timbuktu chcel späť jednu noc, teraz prespíme tu 17 km od mesta niekde pri rieke, no kým nás armáda príde ráno zobrať, zabijeme dosť času a budeme musieť prespať ešte raz. Hotely v Timbuktu sú plné. Známy hotel Le Colombe je celý vybookovany pre UN, v ostatných je armáda. Mulay, ktorý sa v Timbuktu narodil, je Songhai, veľmi inteligentný a skúsený vie o jednej vraj nádhernej pláži. „Urobím oheň, zoženiem matrace a deky, bude sa ti páčiť," Borek hovorí, že on do Timbuktu ide teraz večer. Namietam, že ho na check poste zastrelia. Černoško zakričí čosi v bambara a keď nepochopíš, tak strieľa. Zažil som už v noci namierenú protipancierovú päsť na nás džíp. Vtedy v Čade vytočení a večer už trošku podnapitý vojak kričal: „Neviete, že v noci je zakázané šoférovať?" Šofér mal pancerfaust meter od hlavy a aj keď bol černoch, zbelel. Prinútim Mulaya zavolať ešte raz do Timbuktu. Šéf armády je strašne vytočený: „Jasne som povedal čo máte robiť. Dodržte to! Keď sa vyberiete do mesta, spustíme paľbu!“ Potvrdila sa moja skúsenosť. Ideme na pláž. Nemáme výbavu, celá ostala v Mopti. Urobil som školácku chybu. Mali sme si všetko zobrať. Celú noc ležím na studenom piesku, drkocem zubami a odháňam bzučiacich komárov. Riziko malárie stúplo dnešnou nocou rádovo. No to, že nás zastrelia rebeli, ktorí sa dopočujú, že sme tu, je ešte väčšia... Zaspávam s pocitom, že sa všetko pokazilo. Od štvrtej som pre zimu hore, naši černoškovia sú rozumní pri ohni, pomaličky posúvajú veľké drevo, aby vydržalo dlhšie horieť. Presuniem sa k ohňu a konečne je mi fajn. Mussa a Mulay mi dajú berberský čaj. Voda je určite z Nigeru, čaj je ukrutne sladký a neuveriteľné silný. Je to ako dúšok whisky, no je to zázrak. Rozmŕzam, pomaličky svitá a všetko je hneď iné. Máme nádherný flek. Piesková pláž na dune nad Nigerom, akurát vzdialená od brehu, aby sa sem nedostali krokodíly. Mám chuť sa vykúpať, no voda je studená. Ostatní sú hrdinovia, odhodlaní ísť ďalej.  Balíme, nasadáme do džípov, prechádzame kontrolami úplne hladko a o 8.00 už sedíme na raňajkách v hoteli Buctu v centre mesta. Sme TU. Je to možné? Po raňajkách vyrážame do mesta. Je tu pokoj, po vojne nevidím na prvý pohľad ani stopu. Mešita Djingareiber je najstaršou v meste, postavil ju Moussa z mesta Kankán (neuveriteľný boháč), kde sme spali pred pád dňami (Guinea). Architekta mu poslali Arabi po jeho návšteve Mekky, kde doniesol množstvo zlata, ktorým je Kankán povestný doteraz (v zlatých baniach sme boli). Architekt bol pôvodom z Granady, z miest, kde sa tvorila najlepšia architektúra sveta, a volal sa Es Saheli. Po ňom je pomenovaný Sahel? Mešita Sidi Yehia je pod patronátom UNESCO taktiež a tu pred mešitou Sankore islamisti sekali ruky, palicovali ľudí, ak si dali pivo. Pozrieme aj domy prvých cestovateľov. Brit Gordon Laing mal za sebou silnú Britániu, prešiel odvážne pusť a vstúpil do Timbuktu, keď chcel odísť Tuarégovia ho podrezali ako kožu. Francúz René Caillie mal väčšie šťastie, naučil sa ich jazyk, zobral si za ženu dcéru Dadu a dokonca zvolával Tuarégov na motlitby ako muezín. Našiel tu Gordonov pas a potvrdil, čo sa mu stalo. Dúfam, že my  budeme mať viac šťastia. Malijčania nemajú Tuarégov zrovna v láske. Hovoria, že to nie sú islamisti, ale oni kto chcú samostatnú republiku Ázawád a vraždia černochov. „Usmievajú sa na teba a keď sa otočíš, máš nôž v chrbte. Len s nimi nechoď na čaj, predaju ťa Al-Káida," počúvam opakovane. Pre mňa sú Turégovia fascinujúci. Z modrých, zelených, čiernych štýlových habitoch, im trčia iba biele oči a ešte belšie zuby. Každý z nich sa správa ako šľachtic, sú neuveriteľné hrdí, predávajú všetko s gráciou: „Stojí to 36-tisíc frankov, ale vieš, my Tuarégovia máme 3 ceny, dohodneme sa nejako." Ľudia v uliciach nás zdravia, mávajú nám, ďakujú. „Ďakujeme, že ste tu,“ hotelier, ktorý zastáva funkciu šéfa magistrátu, prednesie pred nami reč a hovorí, že sme prví turisti po troch rokoch. Je šťastný. S nami sa mu vracia nádej na príchod lepších časov. Na obed si dávame rybu z Nigeru v rajčinovej omáčke a ja rozmýšľam, ako si to tu ešte vychutnať? Príde za nami riaditeľ pošty. Nemá čo robiť, pošta je zavretá. Poslať list priamo z Timbuktu sa teda nedá. Chcem sa tu dať ostrihať a oholiť. Tak ako šéf karavány, ktorá sem po 52 dňoch príde z Maroka. Resp. s nákladom soli. Holičstva, ktorých je tu veľa sú však pozatvárané. Veľa ľudí počas okupácie utieklo - hlavne do susedného Senegalu - a veľa z nich sa ešte nevrátilo. Pozatváraných je veľa obchodov. Kupujem soľ, veľký kus kamennej soli (neskôr zisťujem, že tie 3 kilá riadne zaťažia moju batožinu. No soľ som musel kúpiť) , od Tuarégov kupujem krásne ebenovo-strieborné šperky pre moje dievčatá doma a na záver si idem dať pivko do Le Colombe? „Máte voľnú izbu?" skúšam. „Nie, sme plní," znie jasná odpoveď. Nemajú ani izbičku. Dávam si vzadu na terase pri bazéne to pivko. V bazéne nie je voda a aj keď nemajú izbu, niet tu ani duše. Klasické stráženie financií UN. Je to bohatá organizácia, môže si dovoliť zaplatiť hotel na sezónu a nebývať v ňom. Dávam si studený dúšok Castela. Fuj! To pivo muselo byť zakopané v zemi rok a pol či čo. V BBC o majiteľovi napísali článok. Keď prišli islamisti, zakopal pivo v záhrade a keď odišli, vykopal ho. Islamisti od neho chceli dôkaz, že hotel bol postavený bez finančnej podpory západu. Inak, že mu hotel zbúrajú. Kapitál mal z Maroka a tak hotel stojí. „Vítam vás v Timbuktu. Ako dlho u nás budete?" pýta sa má sympaticky obchodník na ulici. „Štyri dni,“ odpovedám, hoci tu chceme byť deň, no to nemusí nikto vedieť, nemôžu si nás takto počkať. Elektrina v Timbuktu nie je, nemáme si ako nabiť mašinky. Sme špinaví, unavení, zničení a šťastní. Podľa legendy mesto založila pani s bielou pokožkou, ktorá prišla s karavánou zo severu. Samozrejme bola krásna. Pani Boukto tu našla studňu, ktorá sa v tuarégčtine povie „tím“. Odvtedy mnoho karavan mierilo sem na kraj púšte k studní pani Boukto. „Ideme do Tím Boukto,“ začalo sa hovoriť a názov ostal. Je to jedna z tisíca rozprávok, ktoré vymýšľali odvážni muži na svojich ďalekých cestách do neznáma. Timbuktu je stále ako tá nedostupná dáma, ktorá robí drahoty. Stále sa nájde dosť mužov, ktorí ju chcú dobyť o to viac. Zamilujú sa do nej práve pre jej nedostupnosť. Zdravíme všetkých cestovateľov z Timbuktu. V turistickom meste sme úplne sami. Je to neuveriteľný pocit, ktorý prajem zažiť všetkým skutočným cestovateľom. Myslím teraz na vás - ísť za svojím snom sa oplatí! Zažívame mesto ako ho zažil Gordon a René Callie. Je to bomba! Pamätajte, BUBO s hŕstkou odvážnych cestovateľov navštívilo Timbuktu už v roku 2013! Blog s množstvom fotografii nájdete: Timbuktu - neuveriteľná expedícia