Kréta - po stopách gréckych bohov

Kréta je miestom, kde sa dá úžasne relaxovať, ešte viac však objavovať a najlepšie obísť celý ostrov. Ochutnať ten najlepší syr feta s olivovým olejom, dať si pravý grécky gyros a vynikajúce loukomades ako dezert. K tomu objaviť najkrajšie pamiatky, a to všetko na pomyselnej križovatke medzi juhozápadnou Európou, Blízkym východom a severnou Afrikou.

Gréci sú ako národ hrdí na to, že stvorili európsku civilizáciu. Na Kréte by sa dala nájsť jedna z najstarších vôbec. Aspoň to svedčili vykopávky – kamenné nástroje staré aspoň 130 000 rokov. Reálne sa ale ľudia začali usádzať na ostrove podstatne neskôr. Najstaršie ľudské pozostatky nájdené na Kréte pochádzajú zo 7. storočia pred naším letopočtom.

Prvými obyvateľmi boli neolitickí lovci-zberači pochádzajúci z Malej Ázie, stali sa farmármi a poľnohospodármi. Krátko po roku 3000 pr. Kr. došlo k novej migrácii ľudí, ktorá odštartovala minojskú éru. Táto prvá veľká civilizácia sa vyvinula v Európe a jej zlatý vek trval asi 250 rokov.

Minojci tiež vyvinuli abecedu, tlač písma, zložité vodné systémy a boli aj skvelými moreplavcami. Obyvatelia sa zúčastňovali na športových súťažiach a rekreačných aktivitách. Ľudia uctievali bohyňu Matku a božskú silu symbolizoval býk ako súčasť prepracovaných rituálov. Posvätným symbolov pokojného života bol labrys - dvojsečná sekera, ľahko objaviteľná na rôznych starších maľbách či pamiatkach. Kréta bola vo svojom peaku, keď bol hlavným mestom Knossos, vďaka Minojcom veľmi ľudnatá – mala dva milióny obyvateľov, čo je takmer štyrikrát viac než dnes.

Obyvatelia starovekej Kréty boli tiež veľmi talentovaní umelci. Prázdne plátna pokryli umeleckými dielami a vznikli ozdobné vchody, steny, podlahy a keramika. Zo zlata a drahých kameňov vznikali elegantné šperky. Motorom veľkej ríše bolo obchodovanie. Najmä meď a bronz sa spracovávali a vyvážali spolu so špeciálnymi potravinami ako olivový olej, med a víno.

Krétska civilizácia zanikla rýchlo a náhle. Stalo sa tak zhruba v roku 1450 pr. Kr. Všetky vybudované paláce boli zničené v rovnakom čase. O tom, čo sa reálne stalo, koluje viacero príbehov a teórii. Tá najpopulárnejšia a najrozšírenejšia verzia hovorí o prírodnej katastrofe – výbuch sopky Thíra, ktorý sformoval ostrov Santorini. Mimochodom, len na skok severne od Kréty. Nasledovala séria tsunami a zemetrasení.

Niektorí vedci a historici už ale hovoria o iných príčinách. Opierajú sa o to, že krétska civilizácia oficiálne zanikla až o 50 rokov neskôr, ako nastal výbuch sopky. Novšie výskumy naznačujú, že k zmiznutiu minojskej civilizácie došlo v dôsledku invázií alebo útokov miestnych rebelov.

Nech už to bolo akokoľvek, Krétu následne obsadili a osídlili mykénski Gréci z Peloponézu. Prevzali tiež kontrolu nad niekoľkými minojskými osadami, ktoré zostali na Kréte, čo mohlo urýchliť zničenie tejto veľkej civilizácie. Okolo roku 1200 pred Kristom na ostrov vtrhli Dóri z Balkánu. Zachoval sa zákonník Gortys - dôkaz spoločnosti slobodných ľudí, vazalov a otrokov vedených triedou aristokratov.

Krétu dobyli Rimania po troch rokoch tvrdých bojov a pričlenili ju k Rímskej ríši, ktorej súčasťou bola do roku 396 n. l. Okrem iného ukončili tamojšie vnútorné boje o moc a zaviedli viaceré nadčasové kanalizačné a vykurovacie systémy. Apoštol Pavol poslal na ostrov svojho učeníka Tita, ktorý sa stal patrónom ostrova. Kréťania ostali verní pravoslávnej cirkvi aj po tom, čo sa Rímsa ríša rozdelila a ostrov bol súčasťou Byzantskej ríše a neskôr padla do rúk Križiakov.

Kréta výrazne prosperovala počas 465 rokov benátskej okupácie (do roku 1669). Bola prvou oficiálnou kolóniou Benátok s množstvom luxusných víl a chát, ktoré je možné vidieť až dodnes v mestách Chania a Réthymno. Počas renesancie vznikli mnohé kláštory. Keď však Benátčania prehrali boje o Krétu, tá pripadla Osmanskej ríši a zažívala kultúrnu aj hospodársku stagnáciu.

Nasledovali mnohé povstania, niektorí obyvatelia ale, naopak, so strachom z islamu nebojovali, ale konvertovali na toto náboženstvo. Osmanská ríša sa ale postupne začala rozpadávať a v roku 1898 európske mocnosti prinútili Osmanov udeliť Kréte autonómiu v rámci ríše a prijať princa Georga, druhého syna gréckeho kráľa Juraja, za vysokého komisára. Kréte to nestačilo, princ sa vzdal moci v roku 1906 a o sedem rokov neskôr sa uskutočnilo spojenie (únia) Kréty s Gréckom. Tá úspešne čelila aj nemeckej okupácii počas 2. svetovej vojny a hoci prišla o mnoho pamiatok a dedín, ktoré boli vypálené, udržala si svoju krásu až do súčasnosti.

Kréta bola údajne rodiskom najvyššieho gréckeho boha Zeusa (alebo Dia, správne je oboje, pozn.). Jeho otec Kronos mal zvyk prehĺtať svoje deti hneď, ako sa narodili. Diova matka Rhea preto porodila malého kráľa a oklamala Crona kameňom zabaleným v prikrývkach. Zeus vyrastal v jaskyni Ideon Andron, kde sa skrýval pred svojím otcom. Dia vraj vychovala a kŕmila koza Amalthea mliekom. Keď na Krétu zaútočila obrovská jašterica, Zeus ostrov ochránil tým, že po nej hrozbe hodil blesk, čím sa zo šelmy stal kamenný ostrov s názvom Dia – dnes malý ostrovček severne od Heraklionu. V jaskyni zase archeológovia pred rokmi našli štíty, oštepy a zlaté figúrky.

Grécka mytológia tiež hovorí o tom, že Kréta bola rodiskom gréckych bohových dvojčiat - Apolóna a Artemis narodených na ostrovčekoch Paximadia. V starovekej Aptera vykopali archeológovia dve úžasné sochy Apolóna a Artemis, ktoré ukazujú ich prítomnosť a uctievanie na Kréte ako ochrancov ostrova spolu so Zeusom.

Ďalším krétskym mýtom súvisiacim s gréckou mytológiou je mýtus o kráľovi Minosovi a jeho paláci. Staroveký architekt Daedalus postavil labyrint paláca, kde žil Minotaurus - monštrum, ktoré vzniklo spojením býka a Minosovej manželky Pasiphae. Daedalus a jeho syn Ikarus tam zostali v zajatí, ale podarilo sa im utiecť vytvorením krídel z peria a vosku. Ikarus však letel tak blízko k slnku, že sa vosk roztopil, krídla boli zničené a on spadol do mora blízko ostrova, ktorý dostal jeho meno Icaria.

Minotaura napokon skolil Aténčan Theseus vďaka pomoci Ariadny - dcéry kráľa Minosa. Theseus bol jedným z desiatich mladých mužov a žien, ktorých každých deväť rokov posielali z Atén, aby ich zjedol Minotaurus. Theseus sa nestratil v labyrinte a zabil Minotaura vďaka Ariadne, ktorá sa do krásneho muža zamilovala a dala mu meč a klbko nití, aby našiel cestu von z labyrintu – Adrianina niť.

Pristávam na letisku v Heraklione. Malé letisko, kde je akoby všetko natlačené na seba – prakticky hneď pri vstupe dovnútra čakajú pásy, na ktorých sa točia podpalubné batožiny. Pri nich kontroly, východ a veľké parkovisko s čakajúcimi autobusmi. Pýtam sa viacerých zamestnancov letiska, ktorý z autobusov ide do mesta. Niektorí odpovedať nevedia, iní spomenú každý iné číslo. Typický Grécky chaos, s tým treba počítať. Autobus číslo 6 je však správnou odpoveďou a do polhodiny ma aj pri chaotickej gréckej premávke a zápchach typických pre veľké mesto v letnej sezóne dopraví do Heraklionu.

Autobusová stanica v Heraklione je tak trochu od veci – blízko prístavu, bez označenia, iba akési veľké parkovisko plné autobusov. Nedlhá prechádzka a pýtam sa, či som naozaj v Grécku. Starý prístav pripomína skôr Taliansko, veľké trajektové lode povedľa, ktoré neprestávajú kotviť, zase vyťažené holandské prístavy. Benátsky prístav, zachovaný ešte z čias benátskej okupácie, má však správny historický nádych. Prechádzka po móle ma zavedie k historickým delám a munícii v pevnosti Rocca a Mare zo 16. storočia, ktorú viackrát zrekonštruovali, a preto je zachovalá a pôsobí ako návrat v čase.

Cestou k majáku, ktorý je nízky a ničím výnimočný, ma ale vráti do 21. storočia niekoľko faktorov – posprejované steny, ktorých grafiti ale majú umeleckú hodnotu a uctievajú si grécku históriu. Moderné zobrazenie bájnej Medúzy či Morskej panny čakajúcej na kameni vystriedajú disciplíny olympijských hier či rodiny mávajúce jachtám. Do toho ľudia, ktorí si robia selfie pri oknách hradieb chrániaci sa pred vlnami. Tu si treba dať pozor. Vietor je silný, rovnako tak aj vlny narážajúce do múru a skál. Asi pre neustálu premávku. Kto sa nechcel okúpať, má smolu.

Premočený po viacerých zásahoch divokými vlnami, ktoré by si užili aj surfisti, prichádzam na námestie Venizelou. Toto už je typické Grécko. Bez pochýb. Okolo fontány Morosini, tiež z benátskej éry Kréty, vedú uličky plné obchodíkov so suvenírmi, oblečením a vynikajúcim ovocím – predovšetkým figami, ktoré sú tu úžasne lahodné. Rovnako tak taverny a reštaurácie, kde neodbitní Gréci prestierajú stôl. „Ďakujem, už sme jedli,“ zahlásim, hoci to nie je pravda. Posledným pokusom je lákanie na dezert, ktoré tiež odmietam. Na jedlo bude čas po prezretí okolitých pamiatok.

Dominanta je jasná – Katedrála Agios Minas z 19. storočia. Dve veľké hodinové veže, červená kupola uprostred, naokolo menší starý kostol Agios Minas, krétska archidiecéza či socha Athenagoras, a to všetko lemované krásnymi zelenými ovocnými stromami. Zážitok zo sledovania katedrály nepokazia ani holuby, ktorých je tu, zdá sa, ako mravcov na juhoslovenskej dedine. Zrejme tiež chytili grécku mentalitu – sú tu veľmi dotieravé.

Nevyhnete sa im síce v blízkom malom parku Theotokopoulos, avšak dá sa tu dokonale skryť pred slnečnými lúčmi a užiť si pohľad na pravoslávny grécky kostol Agios Titos, ktorý je menší a pri porovnaní s katedrálou priam zaniká. Ak chcete vidieť väčší kus histórie, prejdite sa určite po Benátskom múre z 15. storočia neďaleko centra, no najlepším zážitkom je vidieť artefakty v Múzeu archeológie staré až 5 500 rokov. Medzi nimi napríklad disk z Faistu, ale aj rôzne iné zaujímavé vykopávky nielen z minojskej éry.

Pamiatka z roku 2 500 pr. Kr. patrí medzi Najstaršie pamiatky sveta a určite ju treba vidieť. Vydávam sa busom číslo 2 z hlavnej stanice Heraklionu. Cena lístka je 1,50 € a naspäť to bude o 50 centov viac. Skutočne ako zadarmo. A rovnako tak pozitívne prekvapí cena lístka – 6 eur na osobu ako vstupné, pre študentov dokonca zadarmo.

Prechádzka po pamiatke ma hneď zavedie na najnavštevovanejšie a najfotografovanejšie miesto – k Minojskému palácu. Jeho ruiny ohúria a uvedomenie si zachovalosti paláca je priam fascinujúce. Menej je však jeho nedávna reštaurácia. Stĺpy paláca zafarbené sýtočerveno a na stene kresba Minotaura. Je to však príliš moderné, bez známky poškodenia. Ako päsť na oko. Niekomu však možno ulahodí kontrast modernej snahy a starých ruín. Je ale zaujímavé to vidieť na vlastné oči.

Rovnako tak okolité krypty, hrobky, múry s malými prechodnými dverami, schody a na nich položené dávne kamenné urny a vázy či rozpadnuté stĺpy. Všetko usporiadané do horizontálnych a vertikálnych pretínajúcich sa čiar. Áno, tu mohol byť labyrint, z ktorého viedla von Adrianina niť a Minotaurus tu poslednýkrát vydýchol. Odporúčam 3D ukážku, ktorá cez VR animovanou formou zobrazí, ako to mohlo vyzerať stovky rokov dozadu. A okrem prechádzky po múroch či schodoch bývalej pevnosti, ktorá je dokonalým zážitkom, sa prejdite aj po okolitých záhradách. Božský raj a pokoj s výhľadom na okolité vinice.

Už Heraklion a Knossos, obklopené krásnymi zelenými a prekvapivo vysokými horami, ma presvedčili, že Kréta toho ukrýva oveľa viac. Treba to všetko spoznať! Preto sa vydávam na okruh Krétou a hľadám najzaujímavejšie známe miesta, ale aj skryté poklady ostrova, ktorý nie je ťažké prejsť krížom krážom zo západu na východ, ale aj z juhu na sever a vidieť tak všetky tváre ostrova.

Požičanie auta v Kréte je jednoduché a ponúkajú ho aj malé zašité obchodíky s nenápadnou značkou Car rental. Niekedy vám k tomu nedajú bloček, pretože nechcú nič z daní darovať Európskej únii, ktorá od Grécka „len pýta peniaze a nič nedá“, ako hovoria miestni. Vyberám sa najprv na východ po ostrove v tvare malého „zhužvaného“ obdĺžnika.

Malia

Sprvu obchádzam dovolenkové rezorty ako Hersonissos či Stalida, typické pre dovolenkárov, ktorí si chcú len oddýchnuť, ležať na pekných plážach pri mori a zároveň mať k dispozícii malú promenádu na večerné prechádzky. Takým je aj Malia, mimochodom miesto, kde našli viaceré archeologické vykopávky.

Ku krásnemu pravoslávnemu kostolu Agios Nektarios sa dostanete po ceste, na ktorej to žije. Lemujú ju viaceré taverny, bary, najmä diskobary, kde hýria mladí ľudia a v noci to tam poriadne huláka. Britský prízvuk tu počuť snáď častejšie ako v Londýne. A to aj na najkrajšej mestskej pláži Malia, z ktorej sa dá preplávať aj na ostrovček Aftenis Christos so zaujímavou malou kaplnkou a nechce to ani väčšie plavecké skúsenosti. Pekný dovolenkársky zážitok.

Agios Nikolaos

Vstupu do Agios Nikolaos predchádza historická zrúcanina – pevnosť Naxos a farma s olivovým olejom a mnohými kríkmi, kde sa pestuje tento grécky zázrak. Po vstupe prichádza úžas. Centrum mesta a niečo, čo som dosiaľ nikde nevidel. Potopilo sa námestie? - pýtam sa. Odpoveď je nie. Námestím je tu jazero.

Kruhové jazero Voulismeni leží uprostred mesta, lemujú ho domčeky rôznych farieb v nejednotnom štýle a tiež malý kamenný útes, na ktorý sa dá ľahko vyjsť a užiť si výhľad na jazero. S morom ho spája úzka ulička a most Agios Nikolaos. Okolo neho je rybárska krypta, ponúkajúca nemenej krásny výhľad. Okolo Voulismeni zase mnoho typických obchodíkov a reštaurácií. Nádhera, a najmä v noci, keď sa rôznofarebné domčeky vysvietia, niekedy doplnia tiež o pyrošou.

Mramorový lom

Jazda popri pobreží a krásnych útesoch ma zavedie do mestečka Kavousi so starým olivovníkom, nie však najstarším na svete, k tomu sa ešte dostanem. Kúsok od mesta smerom do kopca narážam v zákutí na nenápadný Mramorový lom. Hnedé hory tu zrazu dostali bielu farbu. To všetko na kaskáde, na ktorej keby bola voda, pripomenula by turecké Pamukkale. Opustené miesto, ktoré sa oplatí vidieť aspoň na niekoľko minút.

Roklina Richtis a vodopád

Exo Mouliana je ďalšie nenápadné malé mesto, populárne najmä pre milovníkov túry. Tí sa vydávajú k rokline Richtis a potrebujú dve veci – pevnú obuv a tri eurá. Peniaze sú poplatkom za vstup. Pri ňom najprv narazím na starý most Lachana, nádhernú kamennú konštrukciu ako vstupnú bránu do rokliny Richtis. Zalesnené kamenné údolie vedie až k morskému pobrežiu, okúpať sa ale dá aj skôr.

Tesne pred skalným stretom, top miestom rokliny, sa nachádza rovnomenný vodopád. Skrytý medzi stromami v krásnom prostretí a krištáľovo čistou vodou. Hriech sa tu neokúpať, hoci voda je studenšia. Radšej sa doň hádžem bez rozmýšľania, telo si zvykne. Následne sa zohriať môže byť trochu ťažšie pre veľké množstvo tieňa a stromov, po prechádzke naspäť (celkovo spolu zhruba 8 km) sa ale opäť ľahko spotím a po stredne náročnej túre pokračuje cesta ďalej na východ.

Sitia

Najväčšie mesto východnej Kréty a populárne letovisko, kde mnohí končia svoju cestu okolo Kréty autom. Pozrú si tu starú pevnosť Kazarma či Kostol sv. Kataríny, čo sú nádherné stavby, ešte krajšie je ale východné pobrežie ostrova, útesy a hory. Úseky na turizmus, trekking a cyklistov sú bežne ľudoprázdne a ponúkajú ideálnu možnosť zašportovať si.

Rovnako tak krásne a rozsiahle pláže s hnedým pieskom a krásnou tyrkysovou vodou. Tu naozaj veľa turistov nechodí a je to pohodový raj. Cesta za dobrodružstvom ale nekončí a východné pobrežie Kréty je rovnako dobre prístupné autom.

Ierapetra – juh Kréty

Prvým z väčších miest, ktorým sa po južnej strane Kréty vraciam postupne do západnej časti, je Ierapetra. Atmosferické malé mestečko s benátskym prístavom Kales pripomenie Heraklion v malom, tu je menej historických pamiatok, vynahradí to ale historický dom, v ktorom býval samotný Napoleon Bonaparte. Teda sčasti. Napoleon tam prespal v roku 1798 jednu noc, ale obyvatelia Ierapetry si túto udalosť pamätajú a zachovávajú ju. Hoci svojským štýlom. Rohový dom je označený len malou tabuľkou, ošarpaný a neudržiavaný, vstúpiť doň sa nedá. Zahreje len pocit, že tam, kde stojíte, raz stál aj Napoleon, po ktorom je pomenovaná aj tamojšia ulica. A, aby toho nebolo málo, aj grécka reštaurácia.

Ierapetra ale ukrýva aj prírodné klenoty v okolí – jeden z najkrajších vodopádov ostrova Mylonas leží len 15 km západne od nej a 6 km východne zase vodná nádrž Bramiana. Nádherne zafarbená voda, pohľad na hory a v okolí rastú figy a granátové jablká. K tomu pohľad na krétske hory. Čo viac si priať?

Faistos a Matala

Vstupujem do regiónu Faistos. Kedysi ústredie minojskej kultúry, čo dokazuje minojský palác a archeologické nálezisko, kde sa našli predmety ešte z doby bronzovej. Prehistorické miesto, ktoré priam dýcha minulosťou a pohľad do okolitého údolia – nádhera. K tomu neďaleká Agia Triada ako ďalšie skvelé miesto pre milovníkov archeológie. Tu, žiaľ, nepomôžu miestni sprievodcovia pri predstavovaní pamiatok v blízkosti letiska Tympaki, prehľadné plány a informačné tabule tu neexistujú. Vyslovene tak dýchate nefaktickú historickú atmosféru.

Pokladom Faistosu je pobrežné mesto Matala, ktoré pripomenie akúsi kombináciu ostrova Zakynthos a tureckej Kapadókie. Pláž Matala sa skrýva v akomsi vysokom útese v tvare U, hoci nie je taký veľký ako pláž Navagio na Zakynthose a ani tam nestroskotala loď uprostred piesku, no útes a jeho tvar môžu toto miesto pripomenúť. Zároveň sú do útesu vytesané jaskyne, ktoré vyzerajú ako tie v Kapadókii. Ide o neolitické jaskyne, ktoré vytesali do morských útesov. V minulosti obľúbené miesto hippies, dnes sú chránené, no zároveň sú veľkým lákadlom pre turistov. Nad nimi sú často vytesané písmená či iné označenia, nájdu sa tam tiež maľby, kamenné útvary i zvony. Sem-tam aj nálepka „peace“ na pripomenutie čias hippies. Nechali ju tam naschvál či ju zabudli odstrániť?

Rethymno

Vraciam sa na sever Kréty, hoci juh ešte nepovedal svoje zbohom. Popri rokline Kourtaliotiko a postminojskom pohrebisku pri mestečku Armeni sa dostávam do mesta Rethymno. Tretie najväčšie mesto Kréty, ktoré mi učarovalo viac ako Heraklion. Tu vidieť vplyv viacerých kultúr. Kým benátske obdobie dominuje Heraklionu a východu Kréty, hornatejšia západná časť, do ktorej je vstupnou bránou práve Rethymno, viac ukazuje architektúru a dominanciu Osmanskej ríše.

Kríženie kultúr, ktoré nemá nejaký koncept a pamiatky rozdielnych kultúr sa bijú a sú postavené na sebe. Najlepším dôkazom je dominanta mesta – pobrežná pevnosť Fortezza. Postavili ju Benátčania ako ochranu pred tureckou inváziou. Benátske hradby a zrazu v strede mešita. Pôvodne kostol, ktorý Turci premenili na islamské miesto v roku 1646. Nevídaný kontrast.

Smerom na východ k zachovalému tehlovému majáku Rethymno narážam na najkrajšiu fontánu Kréty, ak nie aj celého Grécka. Fontána Rimondi pochádza zo 17. storočia a voda sa tam valí z úst troch levov orámovaných starovekými korintskými stĺpmi. Kedysi zásobovala pitnou vodou celé mesto, dnes si z nej viete načapovať vodu do prenosnej fľašky.

Hneď pri nej opäť kontrast ako facka od Willa Smitha pri udeľovaní Oscarov. Mešita Neratze, ktorá má svoj pôvod v 17. storočí. Dnes sa tu ale skôr konajú slávnosti a festivaly. Hudbou to tam žije. V meste si ešte určite pozrite Katedrálu Štyroch martýrov a v jej blízkosti renesančnú bránu Porta Guora, ktorá vás „vráti do Grécka“.

Jazero Kournas

Od Paralia Kourna len krátka odbočka smerom do vnútrozemia. Prakticky hneď sa predo mnou zjaví jeden z najkrajších pohľadov na Kréte – svoju tvár odhalí jediné sladkovodné jazero ostrova, Kournas. Úžasné a pokojné miesto. Biele pobrežie, tyrkysová voda pri vstupe, tmavomodrá vo vnútri. Dá sa tu prenajať loď, ale aj peši obísť neveľké jazero a pozrieť si ho na jednej z vyhliadok spolu s okolitými horami. Úžasný zážitok.

Chania – najkrajšie mesto Kréty

Čím si u mňa druhé najväčšie mesto ostrova vyslúžilo tento titul? V Chanii sa stretáva Európa, Ázia a Afrika na jednom mieste. Tu najviac vidno vplyv Osmanskej ríše, výhľady a promenáda sú tu nezabudnuteľné.

Najprv staré mólo. Budem síce opakovať svoje vety z Heraklionu, ale tu je prechádzka ešte krajšia, prístav menej rušný, vietor aj vlny slabšie a mólo celkovo krajšie. Pri chôdzi po móle si treba mierne dávať pozor – cesta tu nie je dokonale vydláždená, je kamenistá a nie je vôbec ohradená. Spadnúť do mora tu nie je výnimočné. Hradný múr a jeho bašta Agios Nikolaos z Molosu je odmenou výletu a najkrajším miestom celého mesta. K tomu maják Chanie, ktorý postavili v 16. storočí a vylepšili ho Egypťania v 19. Zmes archeológie ako vyšitá. A spred majáku najkrajší výhľad na starú Chaniu. Vidno prístav, staré hradby, kostoly aj mešitu. A v pozadí piesočnato hnedé vysoké hory, ktoré sú aj v lete na najvyšších cípoch zasnežené.

Tento pohľad mi pripomenul pohorie Atlas v Maroku. Egypt a Maroko – Chania je kúsok Afriky na Kréte. Ale aj kúsok Ázie. Najkrajšou a symbolickou budovou mesta je mešita Kücük Hasan Paša, alebo pod iným názvom mešita Yali. Minimešita s veľkou ružovou a kupolou a ďalším množstvom malých kupol rovnakej farby vznikla po tom, čo ostrov dobili Turci. Jej minarety neskôr Gréci zbúrali a dnes už neslúži, je len historickou pamiatkou.

Archeologické aj námornícke múzeum, romantické schody obkľúčené rôznofarebnými domčekmi nejednotných štýlov, kostol Agios Nikolaos s jednou benátskou a jednou moslimskou vežou, metropolitný Kostol Panny Márie či relax na Zlatej pláži – to sú ďalšie dôvody, prečo je Chania výnimočná. Zmes kultúr v architektúre, no zároveň tradičná grécka atmosféra a tu si vychutnáte najlepší kebab aj napriek tomu, že Gréci/Kréťania tvrdia, že Turcov neznášajú.

Roklina či kaňon Samaria

Krásna príroda typických európskych kamenistých hôr pokrytých zeleňou a útvary vyformované riekou. Najznámejší krétsky, a možno aj grécky kaňon, ktorý je síce oficiálne roklinou, pohľady zhora ale pripomenú skôr práve kaňon. Zrejme najkrajšia príroda celej Kréty na jednom mieste a tiež endemické krétske kozy kri-kri.

Ako sa dostať k Samarii? Z Chanie vedie 37,5-kilometrová cesta smerom do vnútrozemia medzi vysoké hory do dediny Omalos. Odtiaľ po zaplatení poplatku 5 eur za vstup do parku idete mierne do kopca do vyľudnenej dedinky Samaria a zjaví sa riečny tok. Celkovo vedie cesta dlhá 16 km až do mestečka Agia Roumeli pri Líbyjskom mori. Tam a naspäť ide preto o celodennú turistiku.

Bližšie je to však k najznámejšiemu miestu kaňonu - tzv. "Bráne", niekedy označovanej aj ako "Železná brána". Boky rokliny ju uzatvárajú do šírky iba štyroch metrov a týčia sa do výšky takmer 300 metrov a ide o krásny pohľad. Pozor, park je pre turistov sprístupnený len od 1. mája do polovice októbra od 7.00 h do 15.00 h a v parku je zákaz akéhokoľvek kempovania či stanovania.

Lagúna Balos

Neďaleký a predsa už koniec Kréty. Minimálne zo severozápadnej strany. A ukrýva ďalšie miesto, ktoré možno označiť za úžasné. Lagúna Balos – najkrajšie miesto plné bieleho piesku a tyrkysovej vody, k tomu skaly aj zeleň. Snehobiely piesok sa tu vlieva do úžasne zafarbenej vody, ktorú ešte viac zosvetlí a po najkrajšom piesku pláže Balos sa dá prejsť až na Cape Tigani – mys, pri ktorom sa dá dokonale si zaplávať. Davom ľudí sa tu síce nedá vyhnúť, je však zážitok byť na tomto mieste.

Pláž Elafonisi

Iba 60 km sa presuniem od severozápadnej zastávky na juhozápadnú. Jedna z misií, ktorú som si pred výletom na Krétu určil, je splnená. Našiel som najkrajšiu pláž na celom ostrove a jednu z najkrajších, aké som v živote videl. Keby mi niekto povedal, že piesok môže byť pri mori aj ružový, asi by som ho považoval za blázna, na pláži Elafonisi je to ale realitou.

Lagúna Balos či Elafonisi? Ťažko sa rozhodnúť, ktoré z týchto miest je krajšie, pretože na 60-kilometrovom úseku je to najkrajšia plážová Kréta. Ružová pláž, ako znie prezývka Elafonisi, je tužový pre koraly rozdrvené vlnami na drobné čiastočky. Keď sú škrupiny ružové, piesok sa zmení na ružový, závisí to ale aj od viacerých faktorov dňa ako aj denné svetlo či ročné obdobie. V lete je ale veľká pravdepodobnosť ružového piesku skombinovaného s bielym a zároveň úžasne tyrkysovou vodou. To najlepšie kúpanie na celej Kréte som zažil práve tu – v Líbyjskom mori.

Na to, že je Kréta piaty najväčší ostrov Stredomoria, sa dá relatívne rýchlo prejsť. Celkovo popísaná trasa aj naspäť do Heraklionu bola menej ako 1 000 km, čiže niečo vyše otočky z Bratislavy do Košíc. Nedá sa však nekochať množstvom pamiatok a prírodných krás, ktoré ponúka a pri ktorých sa treba zastaviť. Jedinečná kultúra, ktorá je trochu iná ako bežná grécka, tomu dáva správny šmrnc.

Kréta, to sú najkrajšie pláže, najstaršie pamiatky a tri kontinenty na jednom ostrove. Z každého rožku trošku. Iste, viacerým by sa zrejme páčilo viac fotogenické Santorini, romantický korytnačkový Zakynthos, bájny Rodos či Mykonos s desiatkami bielych veterných mlynov. Čo sa však týka množstva pamiatok a miest, ktoré treba vidieť, nemá medzi gréckymi ostrovmi (a možno celým Stredomorím) konkurenciu. K tomu najlepšie a najzvlášnejšie pláže i dokonalé grécke (krétske) jedlo.

Urobiť si okruh Krétou? Dobrý nápad! Ešte dodám, že hoci je doprava vo väčších mestách chaotická, mimo nich je to po celom ostrove pokojné, nepreľudnené, priam neprebádané. A pri jednej návšteve Kréty určite nestihnete všetko, takže vidíme sa znova!