Santiago de Chile - najmodernejšie veľkomesto Južnej Ameriky

Ešte predtým, ako sa vyberieme na prehliadku mesta, musíme si povedať niečo o dejinách. Prvé zmienky o civilizácii v údolí rieky Maipo, kde Santiago de Chile leží, siahajú do 10. tisícročia pred naším letopočtom. O tejto civilizácii vieme však len minimum. Oveľa viac nám je známe o Inkoch.

Áno, je to tak, táto obrovská ríša, Tawantinsuyu, ako ju Inkovia nazývali, siahala aj na územie dnešného Santiaga de Čile. Ich prítomnosť na tomto území sa datuje do 15. storočia. Inkská ríša bola prepojená sieťou cestičiek celkovej dĺžky približne 16 000 kilometrov. Slúžili na obchodovanie a posielanie správ.

Inkovia chceli prepojiť jednotlivé body svojej ríše čo najkratšou možnou vzdialenosťou, a preto neváhali tesať schody do hôr, budovať tunely či visuté mosty. Pozdĺž cestičiek postavili budovy „tambo“, ktoré slúžili ako sklady či na prenocovanie. Dôkazy o takejto stavbe, a rovnako o prítomnosti cestičiek, sa našli i na území dnešného hlavného mesta.

Inkská cesta ležala na mieste, kde sa v súčasnosti nachádza Ulica nezávislosti (Avenida Independencia), smerom k rieke Mapocho, a takisto prechádzala až k Plaza de Armas (hlavné námestie), kde nájdeme inkskú stavbu „tambo“.

Ďalšou historicky veľmi významnou etnickou skupinou sú Mapuche. Pochádzajú zo stredného Čile, no časť ich územia zasahovala do severozápadnej Argentíny. História tohto etnika siaha až do roku 500 pred naším letopočtom.

Mapuche sa tradične živili poľnohospodárstvom. Nikdy však neboli technologicky pokročilí, využívali tradičnú formu poľnohospodárstva, a preto často žili chudobnejšie. Inkovia si ich nikdy nepodmanili, a teda územie Mapuche tvorilo južnú hranicu Inkskej ríše.

Santiago de Chile tak, ako ho poznáme my, založili v roku 1541. Postaral sa o to Španiel Pedro de Valdivia po tom, čo prišiel z Cusca. Španieli si chceli podmaniť domáce obyvateľstvo Mapuche, avšak tí sa usilovne bránili. To sa im darilo vďaka ich národnému hrdinovi Lautarovi.

Lautaro bol ako malý 11-ročný chlapček zajatý Španielmi pod vedením Valdiviu. Roky žil po boku Pedra de Valdiviu a naučil sa o koňoch a španielskych bojových taktikách. Pre Mapuche boli Španieli na koňoch niečo ako bohovia a predstavovali hrôzu. Lautaro zistil, že nešlo o žiadnych nadľudí a naučil sa o týchto zvieratách.

Po rokoch sa mu podarilo utiecť zo zajatia a rozhodol sa využiť nadobudnuté vedomosti na obranu svojich ľudí Mapuche. Lautaro bol zvolený ako „vice toqui“, teda druhý najvyšší šéf vojska Mapuche. Pod jeho vedením sa im podarilo dobyť pevnosť Tucapel a španielske mestá založené na územiach Mapuche Angol a Concepción.

V roku 1557 sa vydali dobyť aj Santiago, Lautaro však zomiera v bitke Mataquito. Bitky medzi Španielmi a Mapuche trvali spolu okolo 350 rokov, a teda po celé obdobie španielskej kolonizácie.

Mapuche sú dnes v Čile najväčšou skupinou domorodého obyvateľstva, s celkovým zastúpením až 80 % spomedzi všetkých. Predstavuje to asi 1,5 milióna obyvateľov. V susednej Argentíne je ich iba okolo 200 000. Mnohí sa vzdali tradičného spôsobu života a presťahovali sa do Santiago de Chile za novými možnosťami.

Po stáročiach španielskej nadvlády sa kolónie začali snažiť o autonómiu. Poslednou kvapkou bol príchod Napoleona do Španielska a porazenie kráľa Ferdinanda VII. Kolónie v celej Južnej Amerike využili oslabenie Španielska na začatie boja o nezávislosť.

18. septembra 1810 sa uskutočnili prvé diskusie o nezávislosti Čile v Santiago de Chile. Dnes je tento deň štátnym sviatkom a Čiľania ho veľkolepo oslavujú. Konajú sa vojenské prehliadky, spieva sa a tancujú sa národné tance, čo je ulovený zážitok aj na našich BUBO zájazdoch v Čile.

Prvá etapa boja o nezávislosť

S prvou etapou boja o nezávislosť v rokoch 1810 až 1814, tiež nazývanou ako stará republika, sa spája rodák zo hlavného mesta menom José Miguel Carrera. Pochádzal z bohatšej rodiny, bol členom španielskej armády, dokonca bojoval proti Napoleonovi v Španielsku. Keď sa dopočul o stretnutí z 18. septembra, rozhodol sa vrátiť do vlasti.

Carrera sa v roku 1811 menoval za prvého diktátora Čile. Viedol čilskú armádu pri prvých bitkách proti Španielom. Po prehratom boji v mestečku Chillán v roku 1813 bol Carrera nahradený Bernardom O'Higginsom. Obaja mali svojich podporovateľov, a teda spoločnosť bola rozdelená.

Druhá etapa boja o nezávislosť

Druhou etapou nezávislosti je španielska reconquista, teda znovu dobývanie (1814 až 1817). Tu sa Španieli pokúsili dobyť späť územia, ktoré sa začali osamostatňovať. Veľmi temnou etapou bola bitka pri Rancagua, asi 80 kilometrov južne od Santiaga. Čilská armáda na čele s O'Higginsom bola porazená a ten utiekol do Argentíny.

V Argentíne spojil sily s Josém San Martínom a v roku 1817 prekračujú Andy, aby oslobodili Čile. 12. februára 1817 vojsko na čele so San Martínom zvíťazilo nad Španielmi v bitke pri Chacabuco. San Martín mohol byť vládcom Čile, avšak titul posunul O'Higginsovi. Bernardo O'Higgins sa stal prvým vodcom nezávislého Čile, no v skutočnosti bol diktátorom.

Posledná bitka o nezávislosť sa odohrala 5. apríla 1818 pri Maipú. Tu armáda so San Martínom opäť zvíťazila a definitívne sa Čile stalo nezávislé od Španielska. José San Martín sa považuje za otca Argentíny, Čile a Peru, nakoľko jeho armáda oslobodila všetky tri krajiny a je jednou z najdôležitejších osobností histórie týchto krajín.

Dnes je Santiago de Chile jedným z veľkých metropolitných centier Južnej Ameriky. Má približne osem miliónov obyvateľov, teda vyše tretina občanov z 20-miliónovej krajiny býva práve v hlavnom meste a jeho okolí.

Ide o jedno z najmodernejších miest Južnej Ameriky, ak nie aj najmodernejšie. Svedčí o tom aj prepracovaný systém mestskej hromadnej dopravy. Hlavné mesto sa pýši metrom uvedeným do prevádzky v roku 1975, s celkovou dĺžkou tratí 140 kilometrov a siedmimi linkami.

Okrem metra disponuje Santiago de Chile 2 480 elektrickými autobusmi. Je to najviac z celej Južnej a Strednej Ameriky, až polovica elektrických autobusov tohto regiónu patrí práve Čile, ktoré sa vybralo cestou ekológie.

Našou prvou zastávkou je Parque Bicentenario, teda 200-ročný park. Tento park založili práve na oslavu 200 rokov nezávislosti, aj keď ho otvorili už v roku 2007, a teda o niečo skôr. V parku sa nachádza umelá lagúna. Všimnite si zaujímavé labute s čiernym krkom.

Ak máte pri sebe drobné čilské pesos, môžete si v automate zakúpiť krmivo a nakŕmiť vtáky. Park je naozaj nádherný. Pokiaľ máte čas, prejdite si ho aj celý.

Spomedzi stromov vyrastá ikonická budova a pýcha Santiaga. Ide o najvyššiu stavbu Južnej Ameriky - Costanera Center. Budova má výšku 300 metrov a celkovo 63 poschodí.

Na najvyššom poschodí je vybudovaná vyhliadka pre turistov. Odporúčame ju navštíviť počas západu slnka. Lístok pre dospelého stojí okolo 18 eur (cena platná k začiatku roka 2025).

Dávajte si pozor na čas, posledný vstup na večer býva okolo 20.00 h. Z parku tiež vidieť kopec Cerro San Cristóbal, čo je naša ďalšia zastávka.

Presúvame sa našou dopravou asi 10 minút k stanici lanovky Oasis, respektíve vstupu do parku s názvom Pedro de Valdivia v mestskej časti Providencia. Teleférico Santiago, teda lanovka Santiago, je podľa cestovateľského portálu Tripadvisor jednou z troch najlepších atrakcií v celej Južnej Amerike.

Tvorí top trojku spolu s vodopádmi Iguazú na hranici Argentíny a Brazílie a sochou Krista v Rio de Janeiro. Všetky tieto miesta navštevujeme spolu na zájazde Južná Amerika raz za život.

Nenechajte si ani vy ujsť dych berúce výhľady z lanovky na metropolu Čile s najdlhším pohorím sveta v pozadí. Kúpte si kombinovaný lístok (ticket combinado) a vyvezte sa hore lanovkou a dole do centra sa zveziete zubačkou.

Lístok stojí približne 5 eur. Samotný kopec, na ktorom sa lanovka nachádza, je už spomenutý Cerro San Cristóbal, ktorý je zároveň aj metropolitným parkom.

Niektoré zdroje uvádzajú, že práve toto je najväčší mestský park v Latinskej Amerike. Jeho súčasťou je botanická záhrada, zoo, letné kúpalisko a mnoho cestičiek, kde miestni chodia športovať. Keď budete sedieť v lanovke, určite si všimnite rozdiel medzi jednou a druhou stranou mesta.

V smere jazdy vľavo uvidíte bohatšiu mestskú štvrť Providencia s modernými domami a množstvom zelene a napravo za kopcom budú skromnejšie štvrte. Vyvezte sa až na poslednú zastávku „cumbre“. Tu sa nachádza Svätyňa nepoškvrneného počatia Panny Márie.

Ide o amfiteáter patriaci Čilskej katolíckej cirkvi, nad ktorým dominuje 14-metrová socha Panny Márie na osemmetrovom podstavci. V podstavci sa nachádza malá kaplnka. Sme vo výške 863 metrov nad morom a vychutnávame si úžasné výhľady na mesto. Je to krásny ulovený zážitok.

Predtým, ako nasadnete do zubačky na cestu dole, všimnite si v diaľke červeno-biely futbalový štadión. Je to národný futbalový štadión, kde sa v roku 1962 konali majstrovstvá sveta vo futbale. Československo sa vtedy dostalo do finále a Brazília nás porazila 3:1.

O desaťročie neskôr, v roku 1973, keď prišlo k prišlo k štátnemu prevratu a vojenskej vláde Pinocheta, sa tento štadión využíval ako politické väzenie. Bolo to centrum mučenia. Mnohí politickí väzni boli zavraždení priamo tu, iných presunuli na neznáme miesta. Predpokladá sa, že celkovo Pinochetov režim zajal 40 000 politických väzňov.

Zubačkou sa odvezieme dolu k druhému hlavnému vchodu do parku Pío Nono. Tu sa nachádza aj už spomenutá zoologická záhrada. Sme s našou malou skupinou vo veľmi peknej mestskej časti Bellavista. Prejdeme zopár krokov a ocitneme sa pred zaujímavým modrým domčekom La Chascona. Ide o bývalý dom Pabla Nerudu, ktorý dnes slúži ako jeho múzeum.

Pablo Neruda bol jedným z najvýznamnejších čilských básnikov. V roku 1971 získal Nobelovu cenu za literatúru. Málokto vie, že Pablo Neruda je umelecké meno, ktorým sa inšpiroval od českého básnika Jána Nerudu.

Prejdeme päť minút k Patio Bellavista, ide o veľmi príjemné nádvorie s kaviarňami, reštauráciami a suvenírovými obchodmi. Ak vás dobehol hlad, tu sa môžete naobedovať, prípadne sa sem vrátiť na večeru.

V suvenírových obchodoch nájdete typické suveníry vyrobené z kameňa lapis lazuli. Ide o pomerne vzácny kameň, ktorý nájdete iba na niekoľkých miestach na planéte. Takisto tu uvidíte ručne vyrobené šperky zo striebra, často v kombinácii s kameňom lapis lazuli.

Túžite vidieť históriu Santiaga? Z Patio Bellavista sa presunieme 20 minút peši do historického centra mesta. Prvou historickou zastávkou je Mercado Central, centrálna tržnica. Pôvodná stavba pochádza z roku 1872, pričom budovu viackrát prestavali.

Dnes je tržnica národnou historickou pamiatkou Čile. Nachádza sa tu až 241 stánkov so zeleninou, ovocím, čerstvými rybami či reštauráciami. Je to vstupná brána pre čerstvo chytené úlovky z oceánu do hlavného mesta.

Gurmánom odporúčame navštíviť reštauráciu El Galeón, kde vám pripravia čerstvého pavúčieho kraba „centolla“. Spravia z toho hotovú šou. V reštaurácii uvidíte ešte živých krabov v akváriách. Sú naozaj obrovské.

Keď si ich objednáte, donesú vám ich v jednom kuse. A akonáhle si všetko vyfotíte, čašníci vám kraba elegantne naporciujú.

Prejdeme k hlavnému námestiu, Plaza de Armas de Santiago. V celej Južnej Amerike (napríklad aj v Lime či La Paze) nájdeme hlavné námestia s týmto názvom. Preložili by sme to doslova ako námestie zbraní.

Názov pochádza práve z toho, že námestie malo slúžiť na distribúciu zbraní, keď sa očakával nejaký konflikt. Nachádzajú sa tu viaceré národné kultúrne pamiatky: budova pošty, katedrála, radnica a Palacio de la Real Audiencia de Santiago (možno preložiť ako palác súdneho dvora).

Už keď Pedro de Valdivia prišiel na územie Santiaga, určil, kde bude stáť kostol. Prvý skromný kostolík postavili v roku 1541, teda v rovnakom roku, v ktorom založili mesto. Krátko na to ho zničilo domorodé obyvateľstvo, ktoré nevítalo Španielov s nadšením. Nasledujúce kostoly stojace na rovnakom mieste postihol podobný osud.

To už bolo v dôsledku rôznych prírodných javov ako požiar, zemetrasenie či vyliatie rieky Mapocho zo svojho koryta. So stavbou súčasnej katedrály sa začalo v roku 1745. Odvtedy ju viackrát prestavali, naposledy v roku 2005, kedy sa urobili vykopávky a boli sprístupnené krypty. Katedrála je dnes tým najdôležitejším miestom katolíckej cirkvi v krajine.

Tri vedľa seba stojace budovy: pošta, Palacio de la Real Audiencia de Santiago a radnica kedysi tvorili jednu budovu. Keď prišli španielski kolonizátori, Pedro de Valdivia tu mal svoje sídlo. Po jeho smrti v roku 1553 sa budova rozdelila na tri časti. Pochopiteľne, odvtedy boli budovy viackrát prestavané až do súčasnej podoby.

Budova pošty bola kedysi sídlom vládcu Čile a neskôr prezidentským palácom, keď sa z Čile stala republika. Potom čo sa prezidentský palác presťahoval do slávnej budovy La Moneda, z tejto budovy sa stala pošta. Súčasná podoba budovy pochádza z roku 1908.

Palacio de la Real Audiencia de Santiago plnil rôzne funkcie počas histórie. Za čias kolonizácie tu sídlil španielsky najvyšší súd, odtiaľ pochádza i meno budovy. Neskôr v budove sídlil prvý čilský kongres, vláda Bernarda O'Higginsa, radnica či štátna spoločnosť komunikácie a telegramov. Dnes tu nájdeme Múzeum dejín Čile.

Ak máte záujem navštíviť nejaké múzeum, odporúčame Museo de Arte Precolombino, teda múzeum kultúr z obdobia pred Krištofom Kolumbom. V múzeu nájdete keramiku a rôzne artefakty od asi 20 rôznych kultúr Južnej a Strednej Ameriky.

Okrem najznámejších Inkov, Aztékov a Mayov tu nájdete aj menej známe kultúry ako Arica, Aconcagua, či lokálnu Mapuche kultúru. Na prejdenie múzea si vyhraďte jednu až dve hodiny času. Celá expozícia je dvojjazyčná, v španielčine a angličtine. Múzeum sa nachádza hneď pri Plaza de Armas.

Hneď vedľa prechádzame okolo starej budovy kongresu z roku 1876. Vďaka francúzskemu architektovi Claudovi Françoisovi Brunetovi určite patrí k najkrajším budovám v Santiagu. Kongres bol miestom práce poslancov a senátorov, až kým Pinochet v roku 1973 kongres nezrušil.

Potom sa sem presídlilo ministerstvo zahraničných vecí. Od roku 2006 budova opäť slúži kongresu, avšak hlavné sídlo kongresu sa nachádza v mestečku Valparaíso. Mimochodom, ak máte viac dní v Santiago, určite choďte na výlet aj do Valparaísa. Nebudete ľutovať!

Palacio de La Moneda je prezidentský palác a sídlo vlády Čile. Samotná budova bola postavená v roku 1805 a jej názov znamená palác mince alebo meny. Skonštruovali ju totiž ako minciareň a skutočne tu vyrábali mince. V roku 1846 sa sem presunulo sídlo prezidenta a je ním dodnes.

Toto miesto sa spája s veľmi pochmúrnymi udalosťami - štátnym prevratom z roku 1973. Vojenskí povstalci, prívrženci Pinocheta, napadli prezidentský palác. Vo vnútri vtedy bol prezident Salvador Allende spolu so svojimi spolupracovníkmi.

Palác bombardovali a ostreľovali, avšak 37 ľuďom sa podarilo uniknúť osudu bočným vchodom. Dnes si na chodníku oproti tým dverám môžete všimnúť pamätník so všetkými menami tých, ktorí tadiaľ unikli. Z druhej strany paláca, na Námestí ľudu (Plaza de la Ciudadanía) uvidíte najväčšiu vlajku Čile v krajine.

Pri prezidentskom paláci La Moneda sa zastavujeme pri soche Salvadora Allendeho. Sochu Augusta Pinocheta nikde nenájdeme, či na námestí alebo inde v Čile. Na tomto mieste si teda porozprávame príbeh týchto dvoch osobností a udalosti, ktorá sa odohrala v roku 1973.

Salvador Allende a Augusto Pinochet sú dve kľúčové postavy moderných dejín Čile, ktorí reprezentujú radikálne odlišné politické etapy tejto krajiny.

Salvador Guillermo Allende Gossens (1908–1973) bol čilský lekár a socialistický politik, ktorý sa stal prvým socialistickým prezidentom zvoleným v demokratickom procese v Latinskej Amerike. Narodil sa vo Valparaíse do strednej triedy, študoval medicínu na Univerzite v Čile, kde bol aktívny v študentských hnutiach. V roku 1933 sa podieľal na založení Čilskej socialistickej strany. Bol blízkym priateľom spisovateľa Pabla Nerudu, pri ktorého dome sme sa zastavovali. Neruda a Allende mali spoločné ľavicové názory a dlhodobo spolupracovali v politickom aj kultúrnom živote. 

Allende bol viackrát zvolený za poslanca a senátora, v rokoch 1939–1942 pôsobil ako minister zdravotníctva. Prezidentom sa stal v roku 1970 ako kandidát koalície ľudovej jednoty (Unidad Popular), ktorá zahŕňala socialistov, komunistov, radikálov a časť kresťanských demokratov. Jeho víťazstvo musel schváliť parlament, keďže nezískal absolútnu väčšinu hlasov.

Allende zaviedol rad sociálnych a ekonomických reforiem – znárodnil americké medené spoločnosti, zvýšil mzdy, zmrazil ceny a rozšíril štátny sektor. Jeho politika „čilskej cesty k socializmu“ však narážala na odpor pravicových síl, zahraničných investorov a USA, čo viedlo k ekonomickým problémom a vnútorným nepokojom.

V septembri v roku 1973 bola jeho vláda zvrhnutá vojenským prevratom, počas ktorého Allende spáchal samovraždu v prezidentskom paláci La Moneda počas obliehania armádou, na ktorej čele stál Augusto Pinochet. Jeho smrť je symbolom odporu proti diktatúre a jeho odkaz je dnes vnímaný rozporuplne – pre jedných je hrdinom demokratického socializmu, pre iných príčinou chaosu.

Augusto José Ramón Pinochet Ugarte (1915–2006) bol čilský generál a diktátor, ktorý stál na čele vojenského prevratu proti Allendemu v septembri 1973. Narodil sa tiež vo Valparaíse, absolvoval vojenskú akadémiu a postupne stúpal v armádnej hierarchii. Allende ho v auguste 1973 menoval za vrchného veliteľa armády. Len o niekoľko týždňov neskôr Pinochet osobne viedol vojenský prevrat proti prezidentovi.

Po prevrate sa stal hlavou vojenskej junty a od roku 1974 prezidentom Čile. Jeho režim je známy masovým porušovaním ľudských práv – tisícky ľudí bolo popravených, zmizlo alebo bolo mučených, desaťtisíce uväznených a stovky tisíc emigrovalo. Pinochet zakázal politické strany, rozpustil parlament a potlačil odborové hnutia. Zároveň zaviedol neoliberálnu hospodársku politiku, ktorá viedla k hospodárskemu rastu, ale aj k veľkej sociálnej nerovnosti.

Pinochetova vláda skončila v roku 1990 po prehranom referende v roku 1988, keď ho nahradil demokraticky zvolený prezident Patricio Aylwin. Pinochet zostal veliteľom armády až do roku 1998. Neskôr bol obvinený z porušovania ľudských práv a daňových podvodov, ale súdne procesy proti nemu boli prerušené z dôvodu jeho zlého zdravotného stavu. Zomrel v roku 2006, nikdy nebol odsúdený za svoje činy.

Pre porovnanie, Allende je vnímaný ako symbol demokratického socializmu a odporu proti diktatúre, zatiaľ čo Pinochet predstavuje autoritatívny režim s brutálnym potlačovaním opozície a radikálnymi ekonomickými reformami.

Armáda a jej spojenci argumentovali hospodárskou krízou, úpadkom demokracie a údajným ohrozením krajiny komunizmom, čo malo ospravedlniť násilné prevzatie moci.

Prevrat v Čile v roku 1973 znamenal koniec jednej z najdôležitejších sociálnych a politických experimentov v Latinskej Amerike a bol začiatkom jednej z najbrutálnejších diktatúr v dejinách regiónu.

S Allendeho vládou nebola nespokojná iba opozícia v Čile, do konfliktu sa nepriamo zapojili aj USA. Spojené štáty americké sa priamo nezúčastnili samotného vojenského prevratu 11. septembra 1973. CIA a ďalšie americké inštitúcie však boli o prípravách prevratu informované, udržiavali kontakty s niektorými pučistami a nevykonali žiadne kroky na to, aby prevrat odradili alebo zabránili mu.

Pred prevratom, v rokoch 1970–1973, USA zohrali kľúčovú úlohu v destabilizácii vlády Salvadora Allendeho. V tomto období CIA a ďalšie americké orgány financovali opozíciu, podporovali propagandu proti Allendemu, zasahovali do médií (napr. financovali denník “El Mercurio”), podporovali štrajky a ekonomicky izolovali Čile, aby sťažili Allendemu vládnutie.

Podľa deklasifikovaných dokumentov a výpovedí amerických predstaviteľov bola politika USA jasná: zabrániť úspechu socialistickej vlády v Čile a pripraviť podmienky na jej pád, či už politickou alebo vojenskou cestou. Po samotnom prevrate USA poskytovali Pinochetovmu režimu materiálnu a spravodajskú podporu, napriek verejnej kritike porušovania ľudských práv.

USA teda síce priamo neorganizovali vojenský prevrat v Čile v roku 1973, ale ich dlhodobá podpora opozície, ekonomický a mediálny tlak, ako aj kontakty s armádou významne prispeli k vytvoreniu podmienok, ktoré viedli k prevratu a následnej diktatúre Augusta Pinocheta.

Prehliadku ukončujeme v malebnom mestskom parku Cerro Santa Lucía, teda kopec sv. Lucie. Takto ho pomenovali Španieli keď založili Santiago. V 16. storočí tu postavili dve vily, ktorých pozostatky môžete obdivovať dnes v parku. Ak vyjdete na samý vrch, opäť sa vám naskytne krásny pohľad na mesto.

Ako zaslúžený oddych po celodennej prehliadke mesta odporúčame návštevu neďalekej kaviarne Wonderland Café. Budete sa cítiť ako Alica v krajine zázrakov. Prejdite sa po celej kaviarni, každá miestnosť je iný svet. Fotky zámerne nepridávame, aby ste si svoju návštevu naplno užili.

Na večeru môžete zájsť do už spomínaného Patio Bellavista, alebo ostať priamo v štvrti Lastarria, kde sa nachádza kopec svätej Lucie. Nájdete tu skvelé reštaurácie.

Santiago de Chile na vás naozaj zapôsobí ako najeurópskejšie mesto Južnej Ameriky. A jedno z najmodernejších veľkomiest možno aj na svete. Objavte ho spolu s najscestovanejšími Slovákmi – sprievodcami vyškolenými v BUBO Cestovateľskej Akadémii a spoznáte tento juhoamerický mestský klenot na maximum.