Sprievodca Laco: Indonézania pochopili niečo, čo Európania nevedia stráviť. Preto sú šťastní

Bali bolo pre mňa vždy veľkým snom. Prvýkrát som sa tam dostal v roku 2016 – išlo o dovolenku, ktorá však nebola len pasívnym oddychom. Strávil som tam tri týždne a prešiel som ho pomerne intenzívne. Nechcel som byť len „bežný turista“ – vyhýbal som sa komerčne známym miestam a skôr som objavoval oblasti, ktoré vtedy ešte neboli turisticky vychytené.

Bali už dnes pozná celý svet, ale pred niekoľkými rokmi to bolo úplne iné – surovejšie, autentickejšie. A práve to ma zasiahlo. Zamiloval som sa do ostrova, do miestnej kultúry, do ľudí, ich filozofie života aj spôsobu bytia. Vedel som, že musím nájsť spôsob, ako sa sem vrátiť – a nielen ako turista. Cítil som, že toto miesto má v mojom živote hlbší význam.

Po návrate domov som intenzívne hľadal spôsoby, ako by som sa mohol na Bali vrátiť – tentoraz na dlhšie a udržateľnejšie. Indonézia je však pomerne prísna, pokiaľ ide o zahraničných obyvateľov. Ak chce človek zostať dlhodobo, zväčša si musí založiť firmu, niečo ako SRO, alebo otvoriť vlastný biznis. To by si vyžadovalo pomerne vysoké investície – a tie som v tom období nemal.

Hľadal som teda alternatívy, a tak som natrafil na vládny program s názvom Darmasiswa – štipendijný projekt indonézskej vlády pre zahraničných študentov z celého sveta. Uchádzači si môžu zvoliť, čo chcú študovať – jazyk, kultúru, hudbu, tanec, batiku a podobne. Ja som si vybral jazyk a kultúru – a mal som šťastie: vybrali ma.

Získal som špeciálne študentské víza na celý rok. Nemohol som síce opustiť Indonéziu počas trvania víz, ale mohol som tam legálne žiť bez toho, aby som platil za školu, a ešte som dostával mesačné štipendium 350 eur.

V tej dobe to bolo úplne postačujúce – mohol som si dovoliť ubytovanie s bazénom, motorku, benzín a dokonca aj väčší nákup na dva týždne. Žil som jednoducho, ale dôstojne. A hoci som mal vtedy už 28 rokov, bol som opäť študentom – len tentoraz na opačnom konci sveta.

Nešlo ani tak o klasický kultúrny šok – vedel som, do čoho idem. Skôr som si neuvedomil, že keď prídem niekam na rok, nie je to to isté ako byť na dovolenke. Zrazu sa menia priority. Nemôžete každý deň jesť v „fancy“ podnikoch s výhľadom na ryžové polia. Musíte sa prispôsobiť rozpočtu, a v mojom prípade to bolo ešte špecifickejšie. Ako študent na vízach som nesmel pracovať, čiže som bol celý rok bez akéhokoľvek príjmu.

Naučil som sa hospodáriť. Tri dni v týždni som žil úplne ako lokálny obyvateľ. Stravoval som sa v tzv. „warungoch” – to sú malé rodinné jedálne. Prvýkrát si spomínam na šokujúci moment v tzv. „Point-Point” reštaurácii, kde si ukážete, čo chcete na tanier. Pani mala misku s vodou, v ktorej si opláchla ruku – a potom mi rukou nabrala ryžu aj kukuričnú placku.

V tej chvíli som si naozaj myslel, že to nezvládnem. Vyrastal som trochu rozmaznane a toto bola pre mňa úplne nová realita. Ale po dvoch mesiacoch sa mi to stalo normálne. A dnes na to spomínam s úsmevom – tá jednoduchosť a prirodzenosť má svoje čaro.

Dnes už je Bali úplne inde. Pribudlo obrovské množstvo ľudí z Európy a Západu, ktorí sem priniesli svoju kultúru. Ak dnes študent zatúži po skvelej neapolskej pizzi alebo gréckej kuchyni, dostane ju. Dokonca som objavil aj Čechov a Slovákov, ktorí robia bryndzové halušky!

Ale keď som tam prišiel ja, ešte to nebolo také. Ostrov bol turistický, ale nebol až tak globalizovaný ako dnes. Vtedy to bolo autentickejšie a pre mňa to bola škola života.

Indonézia je známa svojou „elastickosťou“ – a tým nemyslím len prístup k štúdiu, ale celkovo spôsob života. Napríklad ulice. Ak je zápcha, je úplne normálne, že skútre obídu kolónu cez chodník alebo prejdú poza stánky a reštaurácie. Je to svojský systém, ktorý však nejako zázračne funguje.

Táto „pružnosť“ sa prenáša aj na čas. Ak sa máte s niekým stretnúť o piatej, znamená to, že o piatej sa ešte len vyráža z domu – a nikto z toho nerobí vedu. A presne taký bol aj prístup k výučbe.

Formálne sme mali prísť do školy o deviatej. No ja som si často ráno ešte išiel zaplávať a do školy som dorazil pokojne aj o desiatej. Nikto to neriešil. Nepamätám si, že by mi niekto dal poznámku alebo ma napomenul.

Škola bola veľmi neformálna, pohodová. Mali sme veľa prázdnin, výletov, veľa učenia sa cez zážitok – napríklad popoludní tradičné indonézske tance. Celé to pôsobilo skôr ako škola v prírode než prísne akademické prostredie.

A úprimne? Bol to najlepší rok môjho života. Nielen kvôli štúdiu, ale kvôli tomu, čo všetko ma ten rok naučil o krajine, o ľuďoch – a, hlavne, o sebe samom.

Štúdium sa končilo záverečnou skúškou a získaním certifikátu. Trvalo jeden rok a bolo financované indonézskou vládou cez spomenutý program Darmasiswa. Je to veľmi zaujímavý projekt, ktorého cieľom je prehĺbiť medzinárodné vzťahy a zároveň priblížiť indonézsku kultúru ľuďom z celého sveta.

Výberové konanie je však pomerne náročné. Zo Slovenska sa vtedy hlásilo okolo 360 záujemcov, a vybrali nás iba ôsmich. Program preferoval študentov, a v tom čase bol vekový limit do 30 rokov – dnes je znížený na 25.

Bolo to pre mňa výnimočné obdobie nielen po odbornej stránke, ale najmä ľudskej. Dodnes máme s mnohými z nás blízke priateľstvá. Napríklad moja kamarátka Anna zo Srbska si tam našla miestneho partnera a ostala žiť v Indonézii. Môj najlepší kamarát je Maďar – strávili sme spolu celý rok a dnes sa chystám na jeho svadbu do Budapešti. Sú to vzťahy, ktoré ostávajú na celý život.

Po vyštudovaní som dostal úroveň C1 – teda úroveň „native speakera“. No s humorom musím priznať, že to bolo asi trochu „indonézske C1“. Viem sa bez problémov dohovoriť, pokecať, prežiť v každodennom živote, no na akademickú debatu by som si už asi netrúfol. Realisticky to vidím skôr na B2.

Indonézia má svojské čaro. Je to krajina, kde je všetko možné, niekedy až príliš - či už ich jazyk ovládaš alebo nie. Ich nedôslednosť môže byť pre Európana výzvou, najmä keď treba niečo vybaviť, no zároveň má svoje kúzlo. Veci nie sú vždy perfektne zorganizované, ale práve v tej „kostrbatej prirodzenosti“ je ukrytá ľudskosť a srdečnosť.

Indonézania sú mimoriadne dobrí ľudia. Keď je ťažko, držia spolu. Pomáhajú si, podporujú sa navzájom. Táto ázijská kolektívna mentalita – rešpekt, pokoj, vzájomnosť – je niečo, čo mi mimoriadne sadlo. Cítim sa v Ázii oveľa viac doma ako v Európe. Aj keď som vyrástol na Slovensku, dušou som dnes viac Ázijec než Európan.

Samozrejme, že som uvažoval o zotrvaní na Bali. V skutočnosti som vôbec netušil, ako by som to mohol celé zariadiť. No keď som po roku nastúpil do lietadla a odlepili sme sa od zeme, bolo mi neskutočne smutno. V tej chvíli som si uvedomil, že opúšťam svoj domov.

Je to zvláštny pocit – a dnes ako sprievodca ho poznám veľmi dobre – že patríte všade, ale zároveň nikde. Aj doma sa medzičasom niečo zmení. Vaši priatelia idú ďalej, posúvajú sa svojim smerom. A aj vy sa meníte. Zrazu rozhovory už nie sú také ako predtým. A ja som cítil, že už možno neviem zapadnúť späť.

Práve vtedy som si vyplnil prihlášku do BUBO. Vedel som, že možno toto bude tá správna cesta. Práca s ľuďmi mi bola vždy blízka a myslím si, že som v nej bol aj dobrý. A ono sa to naozaj stalo – som sprievodcom BUBO.

Ázia sa stala mojím domovom. Bolo to práve počas korony – ťažké obdobie, keď sa veľa vecí menilo. Mnohé zájazdy do Ázie som absolvoval prvýkrát úplne na neznáme miesta. A práve to ma naučilo prežiť. Musel som sa vedieť zariadiť, prispôsobiť, zorganizovať veci tak, aby klienti neboli len spokojní, ale aby odchádzali nadšení.

Bolo to náročné – pamätám si ten rok, keď som chcel skončiť každý jeden deň. Ale vydržal som. A dnes to robím už tri roky. Táto práca ma napĺňa. Vďaka nej môžem žiť na Bali – trávim tu väčšinu roka, zvyčajne tri až štyri mesiace.

Sprevádzam ľudí nielen na Bali, ale aj po celej Indonézii. Vystúpil som na druhú najvyššiu sopku krajiny – majestátny Rinjani. Potápal som sa okolo ostrovov Gili. Objavil som Flores, kde som s klientmi prespal v tradičnej dedinke Wae Rebo.

A vtedy som si uvedomil, že možno práve toto je moje poslanie – sprevádzať ľudí a deliť sa s nimi o zážitky. Lebo chodiť po svete je úžasné, ale keď to nemáte s kým zdieľať, má to o dosť menej kúzla. A keď to môžem ukazovať úspešným, múdrym a inšpiratívnym ľuďom – a naši klienti takí naozaj sú – tak to človeka napĺňa ešte viac.

Táto práca má pre mňa veľký zmysel. A ešte viac preto, že vďaka nej môžeme ukazovať krásy sveta aj ľuďom doma – aj tým, ktorí sami možno cestovať nemôžu.

Indonézia je pre nás exotická, no ponúka neuveriteľne veľa. Je komplexná, rozmanitá, bezpečná a nádherná. Má úžasné pláže, ktoré vôbec nie sú o nič horšie než tie na Maldivách – a nepotrebujete na ne tisíce eur. Môžete ísť na Sulawesi, Raja Ampat – miesta, ktoré bežné ľudské oko len tak neuvidí.

Ak máte radi hory, Indonézia má nespočet sopiek, ktoré stoja za výstup. Môžete sedieť päť hodín v lietadle a stále ste v tej istej krajine – taká je obrovská. Či už ste náročný cestovateľ, alebo len chcete niečo zažiť, Indonézia má všetko. Krásu, bezpečie, jedlo, prírodu, ľudí.

Človek tu nájde všetko, čo hľadá.

Áno, o Bali sa často hovorí, že je príliš turistické. Ale ja sa snažím – či už na sociálnych sieťach, alebo počas sprevádzania – ukazovať, že to tak vôbec nie je. Turistické je len pre tých, ktorí ostanú na povrchu a nezájdu ďalej než na tie najznámejšie miesta.

Rovnako ako Slovensko nie je len Bratislavský hrad a Tatry, aj Bali ponúka oveľa viac než len ryžové polia. Ostrov je nádherne zelený a pestrý. Väčšina turistov trávi čas na juhu – v oblastiach ako Nusa Dua, Čanggu, Seminyak alebo Kuta, kde sa dobre surfuje. Staršia generácia zasa obľubuje Sanur.

Ja však každému odporúčam prenajať si motorku. Stojí to okolo 100 eur na mesiac, keď si vyberiete lepšiu. Oficiálne potrebujete medzinárodný vodičský preukaz. Ja ho síce nemám – mám len miestny preukaz na skúter, ktorý som získal tak, že som zaplatil 50 eur policajtovi, odfotili ma, dali mi vodičák a poslali ma do premávky.

Napriek tomu som sa naučil jazdiť bezpečne – hoci mám za sebou dve nehody, ktoré neboli mojou vinou. Ale jazda na severe ostrova stojí za to. Tam nájdete čistú, nedotknutú prírodu.

Poradil by som im, aby zamierili na sever Bali. Ide o miesto, kde návštevník zažije pravý balijský hinduizmus – oveľa ceremoniálnejší než ten indický. Je hlboko prepojený s prírodou a všetkým, čo ostrov ponúka. Tam nenájdete luxusné vily pre celebrity, ani „eco-bio-raw“ komunity s avokádovým toastom, ale skutočnú prírodu a pokoru.

Odporúčam vodopád Sekumpul – nedávno som ho navštívil prvýkrát a boli sme tam len šiesti. A úprimne – je to najkrajší vodopád, aký som v živote videl.

Veľmi rád chodím aj na východ ostrova, do malej rybárskej dedinky Amed. Dnes už ju ľudia poznajú, no stále si zachovala autentickosť. Odtiaľ môžete vyraziť na more, chytať ryby a užívať si výhľad na majestátnu sopku Agung – najvyšší vrch Bali.

V okolí sa organizujú aj výstupy na sopku Batur, odkiaľ môžete sledovať východ slnka nad Agungom – nezabudnuteľný zážitok. Neďaleko je aj nádherný chrám Lempuyang, či vodný palác Tirta Gangga.

A tie pravé, zelené ryžové polia? Nájdete ich aj bez vstupného – stačí zísť z vychodených chodníčkov.

Ak si vezmete mesiac voľna a motorku, choďte a objavujte Bali mimo klasických trás. A práve to je na Bali také úžasné – keď sa vám zacnie za komfortom, za dobrým jedlom alebo večierkom ako z filmov, stále sa môžete vrátiť.

Z prírody skočíte do luxusného plážového klubu, kde si za 100 eur doprajete perfektné jedlo, atmosféru a fotografie, ktoré vyzerajú ako z katalógu.

Bali je komplexný ostrov. Má čo ponúknuť každému – milovníkom prírody, kultúry, aj tým, ktorí chcú len relax a zábavu. A v tom je jeho krása.

Ťažká otázka, lebo, pravdupovediac, Bali je skvelé celý rok. Samozrejme, existuje tam obdobie dažďov, ktoré býva zhruba od decembra do marca, niekedy to potiahne až do apríla. Ale počasie sa v posledných rokoch mení, takže kľudne môže zapršať aj v lete, a naopak, počas dažďovej sezóny zažijete týždeň krásneho slnka.

Ja osobne mám najradšej apríl, máj, jún – je už po dažďoch, všetko je zelené, more je čisté a ešte nie je sezóna, takže menej turistov. Vtedy sú tu hlavne ľudia, ktorí na Bali žijú dlhšie – digitálni nomádi, expati… Je tu taký pokoj, ostrov dýcha.

Naopak, ak prídete v lete, teda júl – august, musíte počítať s tým, že Bali bude plné. To je top sezóna, hlavne kvôli Austrálčanom, ktorí utekajú od zimy. Ale zas – klíma je príjemná, pofukuje vietor, more má super vlny na surf.

A čo sa týka dažďovej sezóny – ja viem, že veľa ľudí sa tomu vyhýba, ale nie je to až taký problém. Väčšinou zaprší na hodinku poobede, a potom je zas pekne. Jasné, more je vtedy trochu špinavšie, lebo rieky prinesú odpad, no práve vtedy si človek uvedomí, aké je dôležité byť eko. Aj my v BUBO sa snažíme cestovať udržateľne – spolupracujeme s eco hotelmi, podporujeme ochranu orangutanov na Sumatre… A čistí sa aj zopár pláží, keď treba.

Čiže – za mňa je Bali celoročná destinácia. Záleží na tom, čo človek hľadá. Ak chce ticho a prírodu, ideálne mimo sezóny. Ak hľadá život a atmosféru, leto je jeho čas. A ak ho neodradí trocha dažďa, aj zima má svoje čaro. Ja hovorím – neexistuje zlé počasie, len zlá príprava.

Indonézia je krajina s najväčším počtom moslimov na svete, no oficiálne je tam päť uznaných náboženstiev – islam, kresťanstvo, hinduizmus, budhizmus a taoizmus. A zaujímavé je, že každý Indonézan má na svojom občianskom preukaze uvedené, ktoré náboženstvo vyznáva. Je to vlastne súčasť tamojšej identity.

Bali je úplne výnimočný ostrov, pretože je jediným hinduistickým ostrovom v celej Indonézii. Indonézia ako celok má bohatú históriu rôznych kráľovstiev – spomeňme napríklad Sailendrov, Sanjajov, Srivijayu alebo veľké Madžapahitské kráľovstvo, ktoré bolo jedným z najvplyvnejších v regióne.

Indonézia je krajina s najväčším počtom moslimov na svete, no oficiálne je tam päť uznaných náboženstiev – islam, kresťanstvo, hinduizmus, budhizmus a taoizmus. A zaujímavé je, že každý Indonézan má na svojom občianskom preukaze uvedené, ktoré náboženstvo vyznáva. Je to vlastne súčasť tamojšej identity.

Bali je úplne výnimočný ostrov, pretože je jediným hinduistickým ostrovom v celej Indonézii. Indonézia ako celok má bohatú históriu rôznych kráľovstiev – spomeňme napríklad Sailendrov, Sanjajov, Srivijayu alebo veľké Madžapahitské kráľovstvo, ktoré bolo jedným z najvplyvnejších v regióne.

Áno, veľmi zaujímavý bol pre mňa ceremoniál nazývaný Metatah, alebo tiež „ceremónia zrezávania zubov“. Je to obrad pre dospievajúcich, keď dievčatá majú prvú menštruáciu a chlapci vstupujú do puberty. Balijci veria, že predné zuby, najmä očné špičáky, môžu symbolizovať zlé vlastnosti alebo dokonca „démonské zuby“, ktoré je potrebné odstrániť, aby človek mohol prejsť do dospelosti s čistým svedomím. Celá rodina sa stretne, aby tento obrad podporila – je to niečo ako duchovné očistenie a zároveň vstupenka do nového života.

Ďalšou nezabudnuteľnou skúsenosťou je balijský nový rok, ktorý sa volá Nyepi. Tento deň je úplne výnimočný – celý ostrov sa na 24 hodín vypne. Vypne sa elektrina, zatvorí letisko, ulice sú prázdne a nikto nesmie vychádzať z domu. Pred Nyepi je ešte ceremónia Ogoh-Ogoh, keď sa ulicami nesú obrovské papierové a drevené sochy démonov, ktorými sa snažia prilákať a odohnať všetky zlé sily z ostrova. Na druhý deň, keď démoni vycítia, že ostrov je „opustený“, odchádzajú preč.

Keď Nyepi skončí a život sa vracia do ulíc, prvé, čo sa obvykle robí, je to, že ľudia idú za tými, ktorým ublížili, a žiadajú o odpustenie. Je to hlboký symbolický akt, ktorý ukazuje, akí sú Balijci ako komunita – veľmi súdržní, pokorní a prepojení s tradíciami.

Pre mňa je Bali miesto, ktoré nie je len o plážach a surfovaní. Je to duchovný svet, ktorý keď mu človek porozumie, môže mu doslova zmeniť život. Nie je to len turistická destinácia, je to cesta, ktorá otvára oči a učí nás rešpektu k prírode, k ľuďom a k tomu, čo je naozaj dôležité.

Áno, Bali je v súčasnosti jedno z hlavných miest digitálnych nomádov a veľa ľudí sem prišlo hľadať nový životný štýl. Rovnako je to aj magnet pre investorov, ktorí zakladajú nové kaviarne, hotely, coworkingy a ďalšie podniky. Problém však je, že Balijci často nemajú dostatočnú edukáciu alebo povedomie o tom, ako si vážiť svoju domovinu a kultúru.

Napríklad Vajan Koster, ktorý je niečo ako hlava Bali, nedávno zaviedol nariadenie, že každý piatok musia miestni chodiť oblečení tradične. Je to snaha zachovať balijskú identitu v tomto obrovskom kotli rôznych kultúr a národností, ktoré sa na ostrove miešajú a zakladajú svoje vlastné komunity.

Veľký problém je aj s pôdou. Na Bali nemôžete nič vlastniť, len dlhodobo prenajať, a Balijci často bez premýšľania prenajímajú svoje pozemky na 25, 30 rokov alebo viac. To znamená, že mnohé tradičné ryžové polia miznú, menia sa na pozemky pre kaviarne, hotely a ďalšie komerčné účely. Konkurencia medzi týmito podnikmi je obrovská, veľa z nich však neprežije a potom pozemok prejde do rúk ďalších investorov. To postupne mení tvár Bali.

Miestni si pomaly začínajú uvedomovať, že bieli cudzí (ktorých volajú „Bule“ – nie ako urážku, ale jednoducho „cudzinec“) prišli s veľkým množstvom investícií, ale peniaze míňajú prevažne v turistických reštauráciách a podnikoch, nie v tých lokálnych.

Veľký zásah do spoločnosti nastal aj s príchodom mnohých Rusov, ktorí sem začali prichádzať najmä po začiatku vojny na Ukrajine. Viem, že vo februári 2024 deportovali okolo 300 ruských občanov, pretože nerešpektovali miestne zvyky a pravidlá – napríklad sa na verejných miestach nevhodne správali. Dokonca bol prípad muža, ktorý vyšiel na posvätnú sopku Agung úplne nahý. Pre Balijcov, pre ktorých sú hory a sopky miestom bohov, to bola veľká urážka.

V dôsledku týchto problémov už začínajú byť na Bali prísnejšie pravidlá – napríklad nesmiete jazdiť na motorke bez trička alebo vodičského preukazu, nesmiete ísť na imigračný úrad bez zakrytých kolien a ramien. Tieto pravidlá zavádzajú, aby sa zabezpečila rešpektujúca atmosféra a aby sa ochránila kultúra a tradície pred nevhodným správaním turistov a cudzincov.

Zároveň je vidieť aj snahu podporiť miestnych, aby sa vzdelávali, ako robiť kvalitné služby, ako investovať zodpovedne. Balijčania majú totiž peniaze, ale často im chýba vedomosť alebo skúsenosť, ako ich správne využiť. Vidíte ich často, ako žijú v skromných domčekoch, hoci predali veľké ryžové polia za státisíce eur. Tie peniaze investujú napríklad do vzdelania svojich detí, ale nedokážu sa vždy rozbehnúť v podnikaní.

Ak sa tento stav nezmení, môže to viesť k rastúcemu napätiu medzi miestnymi a cudzincami. Už teraz sa ozývajú hlasy na sociálnych sieťach, kde ľudia vyjadrujú frustráciu z toho, že turisti či investori často ignorujú alebo nepoznajú miestne zvyky a tradície. A preto je dôležité, aby sa situácia na Bali stabilizovala a aby si ľudia – nielen cudzí, ale aj domáci – začali viac vážiť svoje korene a prírodu, na čo v BUBO dbáme tiež.

Samozrejme, že ostrovy sa menia. A spolu s nimi sa mení aj spôsob života. Prvýkrát som si to uvedomil, keď som bol v Keni, v masajskej dedine. Vyzeralo to tam naozaj autenticky – ľudia mali oblečené šúky, tradičné látky, všetko ako z dokumentu BBC. Ale už aj tam z niektorých domčekov trčal kábel od Wi-Fi.

A my predsa nemôžeme chcieť od ľudí, aby sa nevyvíjali. Aby nechceli lepší život. Nikto nechce žiť v skanzene. Každý sa chce posúvať dopredu.

To isté platí aj tu – v Indonézii. Keď som prvýkrát prišiel na Sumatru, cesty boli naozaj v zlom stave. Býval som v lokálnom ubytovaní, všetko bolo jednoduché, autentické, exotické. Dnes? Presne ten istý región má eko lodge, krásne ubytovanie s výhľadom na rieku. A večer si tam človek môže dať pohár kvalitného austrálskeho vína.

Takisto aj ostrov Jáva – Jakarta je dnes pomerne moderné mesto. Už má aj metro, snažia sa znižovať dopravnú zápchu. Snaží sa dobehnúť Bangkok či Kuala Lumpur. Ľudia tu pracujú v kanceláriách s klimatizáciou a priemerný obyvateľ má v porovnaní s inými časťami Indonézie pomerne vysoký štandard.

Bali? To je úplne inde. Supermoderné. Niekedy mám pocit, že má lepšie cesty ako Slovensko. A keď sa pozrieme na Nusa Penidu – tam som sa kedysi musel zliezať pešo po schodoch vytesaných zo skál, aby som sa dostal na tú známu pláž. Dnes? Už tam majú výťah.

Jasné, že je to pohodlnejšie. Ale mne sa to až tak nepáči. Stráca sa tým čaro. Preto hovorím – treba ísť, treba cestovať, kým sa dá. Alebo si aspoň nájsť krajinu, ktorá človeku sedí, kam patrí, kde to cíti.

Na Bali to vidno najviac. Prvýkrát som prišiel na diskotéku v najznámejšej časti Seminyaku – laserová show, 3D projekcie… Mal som oči a ústa dokorán. Neveril som. A pritom len desať kilometrov odtiaľ ľudia čerpali vodu zo studne.

Mení sa to. Neustále. Dnes už má každý smartfón. Každý chce byť pekne oblečený, moderný. Zabúda sa na kultúru. Ale my to nemôžeme zakazovať. Nemôžeme chcieť, aby ostali takí, akí boli. Každý chce žiť moderný život.

Každý chce cestovať. Dopriať si viac. Ísť na dobrú pizzu. Alebo si dať McDonald’s – ten je v Indonézii veľmi populárny. A nie sú tam len Big Macy – môžete si tam dať kura s ryžou. Indonézania to milujú. Na Bali sú tam také rady, že keď si jedlo objednáte, čakáte hodinu, kým vám ho dajú.

Mám známych, ktorí Balí opovrhujú - že im nesadlo, že to už nie je autentické. Ale podľa mňa treba ísť trochu hlbšie. Skúsiť ostrov pochopiť. A možno by aj oni zmenili názor.

Napríklad ostrov Flores. Ten bol elektrifikovaný až v roku 2018. Tam sa naozaj vraciate v čase. Ľudia majú široké, krásne úsmevy. Vyzerajú ako Portugalci, ako Latinoameričania – lebo ostrov bol pod nadvládou Portugalcov. Takže majú trošku ázijské črty, ale kučeravé vlasy, a celkovo pôsobia veľmi európsky. Sú pekní.

A tam čas naozaj zastal. Vláda tam neposiela toľko peňazí. Flores sa síce stáva populárnejším vďaka prístavu Labuan Bajo, ale stále je to tam ako Bali pred desiatimi rokmi.

Takže ak niekto túži po autentickej Indonézii – odporučil by som ostrov Flores. Ja osobne ho milujem.

Medzi indonézskymi ostrovmi existujú obrovské rozdiely celkovo – geografické, náboženské, ekonomické, ale najmä kultúrne.

Spomeniem mesto kultúry a vzdelania Yogyakarta, kam chodíme najmä kvôli dvom veľkolepým chrámom – budhistickému Borobuduru a hinduistickému Prambananu. Tam je život pokojnejší, pomalší, jednoduchší. Ubytovanie je základné, niekedy až skromné. Platové rozdiely sú citeľné. Ak na Bali platí priemerne zarábajúci domáci pracovník za prenájom 2 milióny rupií mesačne – teda približne 120 eur – v Yogyakarte je to často len 800 000 rupií (50 eur). Za ten istý dom!

A pritom by si človek povedal, že práve na Bali bude príjem vyšší. Omyl. Bežný plat sa pohybuje niekde medzi 4 až 5 miliónmi rupií mesačne – teda okolo 250 až 300 eur. Približne rovnaký plat však dostaneš aj v Medane, hlavnom meste Sumatry. A to je fascinujúce.

Sumatra je navyše úplne iný svet. Už len z pohľadu náboženstva – drvivá väčšina obyvateľov sú moslimovia. Ale moslimovia z Acehu, najsevernejšej provincie, sú úplne iní než tí z juhu. Aceh má špeciálny štatút – je to jediný región Indonézie, kde platí šaría – islamské právo. Ženy musia byť kompletne zahalené, páry na ulici nemôžu chodiť za ruky, alkohol je zakázaný. Cudzinec si tam musí dávať obrovský pozor.

A pritom o pár stoviek kilometrov južnejšie je Bukittinggi – mesto v oblasti Minangkabau, kde dodnes funguje matriarchát. Jeden z posledných funkčných na svete. Deti dedia meno po matke, ženy vlastnia domy, pozemky a muži – ak chcú zostať v rodine – musia akceptovať, že im „velí“ ich manželka.

Flores je zasa úplne iný príbeh. Tento ostrov, vzdialený stovky kilometrov od Jakarty, bol elektrifikovaný až v roku 2018. Väčšina obyvateľov sú kresťania. Keď som tam bol počas Veľkej noci, zažil som obrad, ktorý ma naozaj zaskočil. Namiesto typických veľkonočných symbolov, ako kuriatka či vajíčka vo váze, ľudia nosili do kostola palmové listy. Farár ich požehnal a veriaci si ich brali domov. Silné a jednoduché gesto.

Po omši sa často zabíja dobytok – ako súčasť sviatočnej hostiny. A, áno, na Florese sa bežne konzumujú aj psy. Volajú ich B1. Prasa je B2. A mačka – B3. Na ostrove Sulawesi sa bežne jedia aj mačky. Ale v moslimských oblastiach? Niečo také neprichádza do úvahy. Pes je v islame nečisté zviera, jeho konzumácia je haram – zakázaná. Na Bali je to dokonca tak, že niektoré komunity psov chránia, podobne ako kravy v Indii.

A to je práve tá fascinujúca rozmanitosť Indonézie. Jeden štát, a pritom v ňom nájdeš všetko: islamský fundamentalizmus aj matriarchát, kresťanské tradície aj hinduistickú filozofiu, ultra-moderné výťahy na plážach Nusa Penidy aj dediny bez elektriny. Každý ostrov má svoje vlastné pravidlá, svoje rituály, svoju logiku.

A kto chce porozumieť Indonézii, musí si ich všetky prejsť.

LGBT v Indonézii? Téma, o ktorej sa veľa nehovorí – no o to viac sa žije potichu.

Homosexualita v Indonézii je veľmi citlivá téma. Ako gej, ktorý tu dlhodobo žil a študoval, môžem potvrdiť, že homosexuáli a LGBT ľudia existujú vo všetkých častiach krajiny – medzi moslimami, hinduistami, budhistami aj kresťanmi. No existujú potichu. V Indonézii nie sú duhové pochody, žiadne veľké verejné akcie na podporu práv LGBT ľudí. Občas niekde na Bali zazriete dúhovú vlajku, ale väčšinou je to v súkromnom priestore, nie na ulici.

Indonézska spoločnosť je silne konzervatívna. Vzťahy pred manželstvom sa všeobecne vnímajú ako niečo, o čom sa nehovorí. Platí to pre heterosexuálov aj pre LGBT komunitu. Mať frajerku či frajera je síce realita, ale ľudia to neriešia verejne. Aj tie najvášnivejšie lásky sa odohrávajú v súkromí.

V Jakarte kedysi fungovali gej sauny, ktoré slúžili ako miesta stretnutia. No polícia viackrát podnikla razie s odvolaním na „porušenie morálky“. To sa stalo dokonca aj na Bali, ktoré je považované za najotvorenejší kút Indonézie. Bali je obľúbenou destináciou pre LGBT komunitu, niekoľko hotelov je určených výlučne pre mužov, s možnosťou byť nahý v celom areáli. Vrátane bazéna.

V Seminyaku nájdete známu ulicu s barmi ako Mixwell, Bottoms Up a ďalšími, ktoré organizujú drag show a queer večery. Majitelia týchto podnikov často platia miestnym „ochrancom“, niečo ako neoficiálnym silovým skupinám – aby mohli fungovať nerušene. V Mixwelli som bol viackrát a vždy to bolo bezpečné a prijímajúce miesto.

Počas štúdia na Bali som spoznal chlapca z Floresu. Volal sa Ryan. Pochádzal z veľmi skromných pomerov. Jeho dedinu postihol požiar a on odišiel na Bali, aby mohol finančne pomôcť rodičom. Pracoval ako strážnik v hoteli. Bol to jeho prvý deň, kedy si stiahol gej aplikáciu a narazil na mňa! Prvý deň. Prvé rande s mužom a ešte k tomu aj cudzincom!

Pamätám si, ako som ho zobral do Starbucksu. Objednal som si kapučíno. On sa ma potichu spýtal, čo to je. Nikdy predtým o ňom nepočul. Na Florese nemajú Starbucks. Keď uvidel cenu, ostal v šoku. Ráno po rande zmizol – myslel som si, že to bolo všetko. Ale v skutočnosti šiel a za vlastné peniaze mi to isté kapučíno kúpil. Bola to pre neho veľká suma. Zarábal mesačne 100 eur. Káva stala 3 eurá.

Strávili sme spolu osem mesiacov. Bol kresťan a často sme porovnávali, ako vnímajú vieru u nich a u nás. Nikdy ma nevyužíval – keď sme šli do lokálneho warungu, platil on. Keď do „západného“ miesta, platil som ja. Bolo to férové. Krásne. Nikto okolo nás nevedel, že sme pár. V Indonézii je takmer nemožné byť otvorene gej, ak ste miestny. Väčšina mužov sa napokon ožení – zo spoločenského tlaku, z rešpektu k rodičom. Lesbičky čelia tomu istému. Láska sa skrýva. Tají. Ale žije.

Po mojom odchode sme boli v kontakte. Indonézania milujú až príliš, ale mne to ladilo. Nie sú ako Európania (upnutí na seba), ale vy ste ich svet. Zlom nastal cez pandémiu. Počas pandémie predal mobil, aby mohol odísť domov. Jeho rodičia ochoreli. Dnes neviem, kde presne je. Flores je veľký ostrov. Občas naňho myslím, že či sa oženil - možno už má deti. Takto to v takýchto krajinách chodí. 

Aj v tejto konzervatívnej krajine však vznikajú komunity. Napríklad na Bali existovala facebooková skupina LGBT cudzincov a Indonézanov, ktorí sa každý týždeň stretávali – na badminton, spoločné večere, rozhovory v angličtine a bahase. Pomer bol vždy pol na pol. Z cudzincov aj miestnych vznikla úžasná komunita. Mnohé z týchto priateľstiev prežili roky.

V Indonézii nájdete aj masáže a miesta, ktoré ponúkajú „extra služby“. Tieto nevyhľadávam a nemám ich rád, ale viem, že existujú. To, čo som našiel ja, bola láska. Úprimná a čistá.

Myslím si, že nová generácia Indonézanov bude k téme LGBT pristupovať oveľa otvorenejšie. Ale zatiaľ – a ešte dlho – tu bude platiť, že čo sa deje medzi dvoma ľuďmi, ostáva za dverami. A možno je to tak aj správne. Pre mňa osobne – nech je človek na muža či na ženu – prejavy náklonnosti patria do súkromia.

V Indonézii je veľa homosexuálov. Tak ako všade na svete. Len tu ich nevidno. Ale ak viete, kam sa pozrieť, nájdete ich – a možno medzi nimi zažijete aj jeden z najkrajších vzťahov svojho života.

Tieto dve sopky mi úplne ukradli srdce. Na Brome som bol (platí k roku 2025) asi pätnásťkrát. A, predstav si, z toho desaťkrát som nevidel nič. Úplná hmla, žiadny výhľad, nič, len biele mlieko. Hovoril som si, že som prekliaty. Ale ten jedenástykrát… to bolo neskutočné. Prvý raz sa mi otvoril výhľad a ja som tam len stál a mal zimomriavky.

Celý ten národný park Bromo-Tengger-Semeru je úplne magický. Je tam niekoľko sopiek – Bromo, ktorá má 2 329 metrov a je aktívna, potom obrovská Semeru, to je najvyššia hora ostrova Jáva – má 3 676 metrov, a ešte vyhasnutý Batok, ktorý má nádherný kužeľ. A všetky sú v jednej obrovskej kaldere, ktorá má asi 10 kilometrov priemer. Fakt, keď sa ti po východe slnka ukáže celý ten výhľad, je to čistá geológia pre dušu. Krásne, dokonalé, až gýčové.

A čo je na tom najlepšie – tam sa ani nechodí na žiadny výstup. My tam ideme v džípoch, vyrážame okolo druhej, tretej v noci, aby sme stihli tú vyhliadku pred východom slnka. Prídeme hore na Penanjakan, tam si sadneme do varunku, dáme si pečené banány, čaj, a čakáme. No a keď sa to rozvidní a zrazu sa ti pred očami zjaví ten výhľad… to je moment, ktorý v tebe ostane na celý život. Potom ešte ideme ku samotnej sopke Bromo, priamo k okraju krátera, kde stále stúpa dym. A tam cítiš, že si naozaj nažive.

No a potom je tu Rinjani – to je úplne iná liga. To nie je žiadna prechádzka, to je výzva života. Rinjani má 3 726 metrov, je to druhá najvyššia aktívna sopka Indonézie. Výstup na ňu trvá tri dni. Prvý deň šliapeš osem hodín do základného tábora – to je v oblasti Sembalun, ideš džungľou a potom otvoreným hrebeňom. Výškový rozdiel je okolo 1 500 metrov.

A teraz počúvaj – všetko nesú porteri, a tí chlapi idú v žabkách, normálne s palicou, na ktorej majú dva koše, a v nich jedlo, vodu, variče, stany… Oni vždy prídu skôr, všetko postavia, a keď ty dorazíš unavený ako pes, tak už máš hotovú večeru. My sme dostali raz normálne špagety bolognese na 2 600 metroch, ešte aj s bazalkou. Neskutočné.

No a o polnoci ťa zobudia a ide sa na vrchol. A to je úplná psycho výzva. Najprv stúpaš pod sopku a potom ešte dve hodiny po hrebeni. A posledná hodina? Piesok, štrk, lavový popol – spravíš tri kroky dopredu a dva ideš dozadu. Mne tam reálne išla vybuchnúť hlava. Ľudia sa tam bežne otáčajú.

Ale keď to dáš a po šiestich hodinách sa ti zjaví ten východ slnka z vrcholu Rinjani, máš slzy v očiach. Vidíš celý Lombok, v diaľke Bali a pod sebou máš obrovský kráter s jazerom. A v tom jazere je ďalšia sopka – Barujari, má 2 376 metrov a je aktívna. Prosto sopka v sopke. A okolo lávové prúdy, jazero, kúpanie. My sme tam skákali do vody, a pritom sa ti z brehu parí síra.

A potom ešte ďalší výšľap – 500 výškových metrov späť hore na druhý hrebeň. A vtedy si už úplne rozbitý. Ale my sme išli ako tím, ôsmi v skupine, z toho piati sme dali vrchol. A keď niekto nevládal, tak sme si sadli a proste sme sa 20 minút rozprávali – o živote, o tom, prečo je dôležité nevzdať to. A to nás držalo. Psychologická terapia naživo.

Pre mňa je tento zájazd – Lombok, Komodo, Rinjani, Bali – asi najlepší v živote. A to som fakt prešiel Áziu krížom-krážom a veľkú časť Afriky. Ale toto má v sebe všetko – výzvu, prírodu, kultúru, more, sopky, ľudí. Keď to niekto zvládne, tak na seba bude fakt hrdý.

Keď mám porovnať Komodo a Sumatru… alebo konkrétne tú časť Sumatry, kde chodíme za orangutanmi – čiže Národný park Gunung Leuser – tak, úprimne? Orangutany sú pre mňa osobnejšie. Komodské varany sú fascinujúce, sú to skutočne výnimočné tvory – najväčšie jaštery sveta, dorastajú do troch metrov, majú až 70 kíl, a pritom sa pohybujú ako predátor. Ale orangutany… tie majú v sebe niečo, čo ti vojde pod kožu.

Ale ešte späť ku Komodu – tie zvieratá sú posvätné. Je krásna legenda, ktorú mi rozprávali miestni – o žene menom Putri, ktorá vraj pochádzala z ostrova Lombok a porodila dvoch synov. Jeden bol človek a druhý komodský drak. A keď raz ten ľudský syn chcel zabiť toho draka, jeho matka ho zastavila a povedala mu: To je tvoj brat. A vtedy si ten chlapec uvedomil, že musíme tieto tvory chrániť, nie ich ničiť. A to je krásne. Ľudia tam týmto príbehom naozaj veria, berú ich ako súčasť rodiny. Ako niečo, čo im patrí do kultúry, nielen do prírody.

Lenže… tie orangutany – to je úplne iná energia. Keď sa na ne pozrieš, fakt máš pocit, že tam niekto je. Niečo, čo ti rozumie. Orangutan v indonézštine znamená „lesný muž“ – a to je presné. Vidíš v ňom nie zviera, ale bytosť. 95–97 % DNA máme spoločnú. A keď sa mu pozrieš do očí, to nie je ako pri inom zvierati. Tam je emócia a pohľad, ktorý sa ti dostane do srdca.

A ja mám k Sumatre fakt silný vzťah. Bol som tam viackrát a vždy s tým istým rangerom – volá sa Tamam. Je to neuveriteľný chlap, dnes už dedko, aj keď má sotva päťdesiat. Ale pozná tú džungľu lepšie ako vlastnú dlaň a každého orangutana pozná po mene. Vie, ktorá samica kedy porodila, koľko má mladých, ktorý mladý je od ktorej. On ide lesom a povie: „Aha, to je Minah. Tá mala minulý rok tohto malého.“ Neskutočné.

A keď s ním ideš tou džungľou v Bukit Lawang, tak to nie je len trek – to je emócia, hlboký zážitok. A ešte k tomu večer sadneme na bečaky, také tie tuk-tuky ich štýlom, a ideme do lokálnej dediny. Ľudia tam nás volajú dovnútra, varia nám, deti sa tešia. A to je ten rozdiel. Komodo je drsné, surové, veľké, ohromujúce – ale Sumatra ti vlezie do duše.

A, navyše, na Sumatre cítiš aj urgentnosť. Tie orangutany sú vážne ohrozené. Kvôli palmovému oleju a odlesňovaniu. Ľudia si ani neuvedomujú, že to, čo si dáme doma do nákupného košíka, ovplyvňuje ich životy. Lebo palmový olej je lacný a je všade – v sladkostiach, kozmetike, v čistiacich prostriedkoch. A kvôli nemu mizne prales. A s ním nielen orangutany, ale aj sumatrianske tigre, slony, nosorožce – všetko.

Takže možno preto mám k tým orangutanom väčší vzťah. Lebo cítim, že im môžeme pomôcť, že to nie je len výlet, ale že máme zodpovednosť. A keď potom stojíš pri nich, sleduješ, ako sa húpu na vetvách, alebo si len tak sadnú pod strom… A ty tam len ticho stojíš… máš pocit, že si s niekým. Niečo medzi vami prebehne. A to je niečo, čo si nesieš celý život.

Indonézia je krajina, ktorá vie byť dosť tvrdá a náročná. Život tu nie je úplne jednoduchý, a pre miestnych ľudí to znamená, že sa musia naozaj obracať, vedieť prispôsobiť a niekedy aj vydržať veci, ktoré by sme my, Európania, možno nezvládli. Ale, na druhej strane, mám pocit, že práve oni toho majú viac pochopenia pre život ako my.

Veľmi ma zaujalo, že títo ľudia, hlavne napríklad na Bali, nepotrebujú mať obrovské majetky alebo hromadiť veci. Pre nich je najdôležitejší balans – rovnováha medzi prírodou, duchovnom, rodinou a životom samotným. Rodina a náboženstvo hrajú obrovskú úlohu, a to sa všade cíti. Človek tam naozaj vidí tú prepojenosť s prírodou, taký zdravý rešpekt a pokoru.

Tiež ma fascinuje, ako veľmi rozumejú prírodnej medicíne, alternatívnym liečebným metódam. Mnohí Indonézania sa dožívajú vysokého veku, aj keď život nie je vždy jednoduchý. Každý tretí Indonézan síce fajčí, ale napriek tomu často žijú dlho, pokojne aj do osemdesiatky. A to som si uvedomil, keď som bol napríklad v Amede na východnej časti Bali. Tam sa na pláži kúpu deti v čiernom piesku, celé od hlavy po päty zašpinené, a pritom úplne šťastné, s úsmevom na tvári.

Tu poviem, že si pamätám, ako som sa rozprával s jedným miestnym rybárom, volá sa Wayan, má šesť detí a celkom dobre zarába. A spýtal som sa ho, ako to je, že sú také šťastné tie jeho deti. On mi povedal niečo, čo ma naozaj zasiahlo: že oni pochopili niečo, čo my Európania nikdy nepochopíme. Oni sa zmierili s tým, že nie vždy budú mať všetko, čo by chceli.

A my? My Európania stále chceme viac a viac, stále sa naháňame za nejakými cieľmi, prácou, peniazmi, a pritom často zanedbávame svoje zdravie a šťastie.

Vidím to aj na našich klientoch, ktorí pracovali celý život tvrdo, a až keď začnú cestovať a zažívať svet, často si povedia, že to mali robiť skôr. Indonézania sú v tomto iní – možno zarábajú menej, majú menej možností, ale ten život berú s ľahkosťou a radosťou.

A čo je zaujímavé, nikdy som tam nevidel vystresovaného Indonézana – pokiaľ ho nevystresujem ja svojimi európskymi nárokmi a štandardmi. Môj temperament je niekedy až príliš búrlivý oproti ich pokojnej, latentnej nálade.

No napriek tomu ich milujem a obdivujem. Vraciam sa tam znova a znova, pretože majú obrovské srdce a taký spôsob, ako ťa prijmú, akoby si bol súčasť ich komunity. Aj keď si cudzinec, aj keď si tam len na chvíľu, oni ťa vedia prijať ako člena rodiny. Raz som napríklad navštívil dedinu, kde mi pán predával nasi goreng, a keď som sa po roku vrátil, ešte si ma pamätal a zdravil ma s úsmevom.

Pre mňa je Indonézia takým miestom, kde by som povedal, že ak existujú minulé životy, určite som tam žil – niekoľkokrát a s veľkou láskou.

Čo sa týka cestovania, tak možno pre mnohých bude prekvapením, ale ja naozaj necestujem stále niekde inde. Nie som ten typ človeka, čo by sa neustále tlačil do nových destinácií, ako niektorí moji kolegovia vyškolení v našej akadémii. Tí sú, samozrejme, skúsení a inšpiratívni, i keď často majú výhrady k novej generácii sprievodcov, že sú príliš instagramoví. Alebo že sa príliš zapájajú do sociálnych sietí.

Ale dnes je svet iný, rýchlejší, a tie sociálne siete a instagramové miesta jednoducho patria k realite. Musíme to prijať, lebo už sa nepíšu cestovateľské denníky tak, ako kedysi, a málokto ich dnes číta.

Nemám ambíciu byť tým, kto objaví nové kontinenty, ani cestovať do každej krajiny. Ani Európa mi nie je veľmi blízka. Môj životný štýl je žiť v Ázii – a to aj robím. Žijem tam, kde chcem byť, jem jedlo, ktoré milujem, a k tomu prichádzajú ľudia, BUBO klienti, ktorí chcú zažiť to isté, takže ich môžem sprevádzať.

Nemám potrebu za každú cenu vidieť Machu Picchu alebo nejaký známy vodopád v Latinskej Amerike. Tých prírodných krás mám tu v Ázii dosť, a často sa k nim dostanem len za hodinu cesty, môžem sa tam celý deň kúpať a užívať si to.

Nie som teda cestovateľ, ktorý miluje cestovanie vo voľnom čase. Nechodím na výlety do Talianska alebo Chorvátska – vlastne som tam bol raz a nijako ma to neoslovilo. Ázia je pre mňa domov. Keď ma Indonézia omrzí, idem do Thajska, na Filipíny, milujem Indiu, Srí Lanku... A vždy sa vraciam na miesta, ktoré už poznám a kde sa cítim doma.

Takže asi nie som typický príklad cestovateľa, ale viem svoju prácu robiť dobre. A možno práve preto, že mám svoj región, ktorý dôverne poznám, dokážem preniesť tú moju vedomosť a skúsenosti na klientov a inšpirovať ich. Nie som ten, kto si odškrtáva krajiny, kde už bol, a unavuje sa z toho, že musí prebehnúť celý svet.

Pre mňa je dôležité krajinu poznať naozaj do hĺbky, navštíviť miesta mimo turistických trás a ukázať klientom autentickosť, aká tam skutočne je. Keď to človek takto pozná, vie potom aj lepšie vysvetliť, prečo sme napríklad zvolili konkrétny hotel alebo let, lebo chápe komplexné súvislosti, ktoré stoja za tým.

Mám teda svoje cestovateľské sny – v Indonézii chcem určite ísť na Raja Ampat (pri ostrove Nová Guinea) a potápať sa tam. Chcem vidieť Papuu, loviť a žiť v nejakom primitívnom kmeni. A hlboko v sebe mám aj sen ísť na Aljašku – jeden mesiac tam stráviť sám, sledovať medvede pri lovení lososov počas sezóny. To by som chcel zažiť, len si užiť ten moment. A to mi úplne stačí.

BUBO je pre mňa samostatná kapitola v živote. Predtým som mal veľmi dobrú kariéru u spoločnosti Viking, ktorá sa špecializuje na riečne a zámorské lode. Pracoval som tam ako čašník ešte pred mnohými rokmi a zarábal som dobre, keďže môj priamy zamestnávateľ bol vo Švajčiarsku. V tom období som sa naučil jednu veľmi dôležitú vec – mám len jeden žalúdok, jeden život, jedno zdravie a, hlavne, len jeden čas. A práve to mi BUBO dáva – možnosť žiť podľa seba.

Do BUBO som nastupoval s obrovskými ideálmi a cieľmi. Po roku som možno dokázal, že môj záujem pracovať a rásť je naozaj silný. Každý rok odrobím približne 280 až 290 dní, čo svedčí o tom, že svoju prácu milujem. Samozrejme, sú aj ťažké dni, keď sa treba prekonávať, ale BUBO nás neustále posúva vpred. Snaží sa, aby sme nespali na vavrínoch, niekedy nás challengeuje, a aj keď občas nadávame, že musíme robiť niečo navyše, v konečnom dôsledku nás to robí múdrejšími, skúsenými a lepšími ľuďmi.

BUBO má množstvo pravidiel, ktoré treba dodržiavať, a mne to vyhovuje, lebo ja som ten typ človeka, čo potrebuje mantinely a vie, do akej výšky môže skákať. BUBO mi to umožňuje a zároveň mi otvorilo bránu žiť tak, ako som vždy chcel. Máme dobrý plat, ktorý sa ešte zlepšuje, keď máme úspešný zájazd a klienti nám dajú pozitívnu spätnú väzbu. Minulý rok som si ako sprievodca naozaj prišiel na svoje a myslím, že moji kolegovia to majú veľmi podobne.

Hodnoty, ktoré BUBO vyznáva, sú mi blízke. Sú dni, keď nie všetko vyjde podľa predstáv, ale vždy sa to nakoniec nejako spojí a vyrieši. Je úžasné mať za sebou silného partnera. A nemôžem zabudnúť ani na prácu kancelárie – marketingového oddelenia, ktoré vie oceniť našu prácu aj počas zájazdov. Nie je vždy jednoduché spracovať videá, písať blogy, ktoré sú mojou najslabšou stránkou, ale tiež destinačných manažérov, ktorí zabezpečujú všetko v zákulisí.

My sme tí herci na javisku – prídeme, odprevádzame zájazd a na konci získame potlesk, objatia a uznanie. Sme tí, ktorých klienti milujú, pretože každý deň, keď vychádzame zo svojej izby, vieme, že ideme na pódium. Dokonca som si niekedy na dvere izby dal papier s nápisom „Teraz ideš na pódium“, aby som si pripomenul, že aj keď som unavený alebo nachladnutý, musím to dať klientom, čo im patrí.

Najťažšia práca je však zostaviť celý zájazd, a to robia naši destinační manažéri, ktorí svoju prácu odvádzajú skvele. Keď príde problém, vždy ho profesionálne vyriešime. Aj keď som na javisku sám, mám za chrbtom silných režisérov a producentov, ktorí to celé držia pohromade. Vtedy si uvedomujem, aké je silné pracovať v takejto firme.

Samozrejme, prichádzajú ponuky aj z iných firiem a človeku to polahodí na egu, keď si ho niekto všimne z konkurencie. Ale v kľude môžem povedať, že si rád ponechám nálepku BUBO na svojom kufri ako firmu, kde chcem patriť. Pretože keď je BUBO najlepšia cestovka na Slovensku, prečo by som mal ísť niekam inam? Som BUBO dušou aj telom, priniesli mi zmysel a ukázali cestu.