Dotknúť sa oblohy: výšľap dejinami horolezectva

Dve veci sa udejú, keď človek vystúpi na vrchol vysokej hory. Jedna je jednoduchá fyzika – vzduch redne, tlak klesá a tep zrýchli. Druhá je pocit, ktorý s fyzikou nesúvisí: úľava, radosť, vyčerpanie a najmä ticho. Ticho, ktoré človeka vyplní. A presne tieto ulovené zážitky (nie čísla a rekordy) robia z hôr niečo, čo si človek nesie domov navždy. Aj preto sa ja a mnohí ďalší roky vraciame do hôr. Niekedy s ľahkým batohom, inokedy s výbavou na hranici zbytočného luxusu.

Nie je náhoda, že sa k nim vraciame naprieč kontinentmi. BUBO tvoria najscestovanejší Slováci, ktorí majú hory odskúšané v rôznych podmienkach sveta. Horskí sprievodcovia a sprievodkyne vidia všetko: ľudí, ktorí považujú vysokohorskú turistiku za prechádzku v parku, skvelo pripravených turistov, lovcov fotiek na sociálne siete aj „expertov“ v šľapkách. Tí, ktorí prichádzajú s rešpektom, si spravidla odnesú tie najsilnejšie zážitky. A prakticky nezáleží na tom, či vyšlo ideálne počasie.

Aby sme si túto slobodu mohli dopriať, museli pred nami kráčať ľudia, ktorí sa rozhodli skúmať nepoznané. Často bez istoty, čo ich čaká. A práve o nich je tento článok. 

Ešte predtým, než vzniklo slovo horolezectvo, boli hory pre ľudí najmä hranicou. Niečím, čo sa obchádza, nie zdoláva. V staroveku a stredoveku sa do výšok vyberali najmä pastieri, lovci či vojaci, často z nutnosti. Zároveň mnohé kultúry považovali hory za posvätné miesta: buď sa im vyhýbali, alebo na ne vystupovali kvôli obradom. Zlom prichádza v momente, keď sa k nutnosti pridá číra zvedavosť.

Krásnym príkladom je výstup na Etnu na jar roku 125. Cisár Hadrián sa vracal do Ríma, keď sa pred jeho očami objavila najvyššia sopka Európy (3270 m). Sopku pravdepodobne poznal zo spisov Empedokla či Senecu a počul rozprávania o úsvite nad Iónskym morom. Napokon vystúpil bez „praktického“ dôvodu, ale jednoducho preto, aby videl východ Slnka z vrcholu.

V 16. a 17. storočí sa v Európe mení spôsob myslenia. Renesancia, rozvoj vied a kartografie priniesli prvé systematické prieskumy horských masívov: meranie výšok, pozorovanie atmosférických javov a dokumentovanie geológie. Výstroj bola biedna, znalosti o počasí ešte biednejšie. No ambícia rástla.

Prvé skutočne zdokumentované „rekreačné“ výstupy sa vo väčšej miere spájajú s 18. storočím, keď sa vysoké Alpy stali dostupnejšie najmä pre bohatšie vrstvy. Horská činnosť bola privilégium: na hory chodila aristokracia, dobrodruhovia a učenci. Teda tí, ktorí mali prostriedky aj chuť riskovať. Chudobný človek si dlhé výpravy dovoliť nemohol a ženy mali vstup do tohto sveta ešte ťažší.

Na chvíľu sa zastavím pri oblečení a výstroji. Rané horolezecké oblečenie vyzeralo takmer rovnako, akoby ste sa vybrali na prechádzku údolím, a jedinou „technológiou“ bola dlhá drevená tyč so železným hrotom. Alpenstock, alpskú palicu, používali už od stredoveku pastieri pri pohybe po snehu a ľadovcoch; je predchodcom moderného cepínu. Kým neexistovali mačky, prví horolezci si pomáhali menšími sekerkami a do zaľadnených svahov vysekávali schody.

Postupne sa výstroj vyvíjala najmä jednoduchým vrstvením bežného oblečenia danej doby: vlnené kabáty, vysoké kožené topánky, viac vrstiev pančúch. Problémom bola vlhkosť. Navlhnuté oblečenie ťažklo, chladilo a zhoršovalo pohyb. Rozvoj cestovania zároveň rozširoval obzory: do hry vstúpila Severná Amerika, Afrika, Andy aj Himaláje a regióny sa v prístupe k výstroji začali navzájom ovplyvňovať. Aj preto nebolo v polovici 19. storočia v Amerike pri výstupoch neobvyklé stretnúť ženu v nohaviciach, zatiaľ čo v Európe sa ešte očakávali sukne a šaty aj pri outdoorových aktivitách.

Zásadnejšia materiálová zmena prichádza až v 20. storočí. V predošlom období brzdili vývoj ekonomické krízy a vojny. Na prelome 19. a 20. storočia však vznikli dva vynálezy, ktoré predbehli svoju dobu.

Prvým bola gabardénová látka (Thomas Burberry, 1879): odolná, husto tkaná a vodoodolná. Horolezci ju začali používať na odevy, batohy a stany. Burberry dodal oblečenie Roaldovi Amundsenovi na južný pól (1911), výprave Ernesta Shackletona (1914 – 1917) aj prvej britskej expedícii na Mount Everest (1924), pri ktorej zahynuli George Mallory a Andrew Irvine.

Druhým prelomom bolo zdokonalenie funkčného zipsu (Gideon Sundback, 1913), ktoré zmenilo praktickosť obliekania v extrémnych podmienkach. Od 30. rokov potom horolezectvo prudko rástlo a výstroj sa musela prispôsobiť: objavujú sa zateplené bundy, lepšia obuv, nové typy lán a postupne aj moderné syntetické materiály a membrány.

Po väčšinu histórie horolezectva bolo oblečenie dané tým, čo bolo k dispozícii. Výber bol malý a horolezci sa museli uspokojiť s málom. Dnes máme nespočetné množstvo materiálov, strihov a „funkcií“ a horolezecké oblečenie je vysoko špecializované. Používa moderné technológie, drahé membrány a výstuže; pre laika je často ťažké rozoznať, čo je reálna potreba a čo len marketing.

S prípravou a bezpečnosťou expedícií rastie aj význam kvalitnej výstroje. Zároveň by však nemalo platiť, že hory sa opäť „uzavrú“ a stanú sa výsadou len bohatých. Na dobrý zážitok z Tatier, Pyrenejí či Álp nepotrebujete najnovšiu bundu s rekordným vodným stĺpcom. Dôležitejšie je rozumné vrstvenie, skúsenosť a rešpekt k podmienkam.

Ale späť k histórii.

Za „zlatý vek“ horolezectva ako rekreačnej aktivity sa často považuje obdobie od polovice 18. storočia do konca 19. storočia. Rastie záujem o hory „pre vrchol“, nie pre vojenskú či hospodársku potrebu. Európa, najmä Alpy, sa stávajú epicentrom: mestá ako Chamonix, Zermatt či Courmayeur sa menia na prirodzené základne a stretávajú sa tu britskí, švajčiarski, talianski aj francúzski nadšenci. Postupne vzniká aj súťaživosť: kto bude prvý na vrchole, prvý z danej krajiny, prvá žena, najmladší či najstarší.

Symbolom tejto éry je Mont Blanc. V roku 1760 geológ a meteorológ Horace-Bénédict de Saussure ponúkol odmenu tomu, kto nájde cestu na vrchol, a podnietil tým vlnu pokusov. Prvý úspech napokon dosiahli miestny horal Jacques Balmat a lekár Michel-Gabriel Paccard.

S týmto „boomom“ sa prirodzene objavujú aj prví profesionálni horskí vodcovia. Spočiatku to boli miestni ľudia, ktorí poznali terén bez máp a vedeli bezpečne viesť návštevníkov. Zároveň sa v Alpách rodí horský turistický priemysel: dediny ponúkajú ubytovanie, nosičov, vodcov a vytvárajú zázemie pre čoraz medzinárodnejšiu klientelu. Táto história nie je len čítanie do vitríny. Práve z nej vyrástli aj moderné expedičné itineráre, na ktorých dnes stojí skúsenosť s BUBO.

V roku 1857 vzniká prvý horolezecký klub, Alpine Club, ktorý pomáhal systematizovať skúsenosti a zdieľať poznatky z expedícií. Následne pribúdajú ďalšie kluby v Rakúsku, Nemecku, Taliansku, Švajčiarsku či Francúzsku. Mnohé v nejakej forme fungujú dodnes.

Pozornosť sa však neupierala iba na Alpy. V roku 1897 bola počas Zlatej horúčky na Klondike zdolaná hora Sv. Eliáša (5489 m) na hranici Kanady a Spojených štátov. V roku 1889 nemecký geograf Hans Mayer s rakúskym alpinistom Ludwigom Purtschellerom zdolali Kilimandžáro. Dôležitú úlohu pritom zohral aj miestny sprievodca Yohane Lauwo z kmeňa Čaggov. V Južnej Amerike prebehol v roku 1897 prvý úspešný výstup na Aconcaguu (6961 m). Expedíciu viedol Edward FitzGerald, no vrchol nakoniec dosiahol švajčiarsky sprievodca Matthias Zurbriggen.

Koncom 19. a začiatkom 20. storočia prichádza revolúcia v technikách a vybavení: začínajú sa presadzovať mačky, cepíny a pitóny, vznikajú manuály lanových a záchranných techník (istenie, zlaňovanie, záchrana). Bezpečnosť sa síce nikdy nestala samozrejmosťou, no vďaka novým postupom sa otvorili steny a línie, ktoré boli predtým mimo dosahu.

Svetové vojny zároveň obmedzili cestovanie a voľný čas, ale paradoxne urýchlili vývoj materiálov a výstroje. Mnohé inovácie vznikali pre armádu: odolnejšia obuv, vetruvzdorné a vodoodolné materiály, stany, spacie vaky či výstroj pre pobyt v chlade. Po prvej svetovej vojne sa už objavujú aj prvé pokusy o osemtisícové vrcholy v Himalájach.

Himalájska kapitola: Strecha sveta volá

Prví horolezci, ktorých fascinovali výšky Himalájí, čelili kombinácii problémov, akú dovtedy v Alpách nepoznali: extrémnej klíme, obrovskej nadmorskej výške, nedostatku mapových podkladov, slabému zázemiu a často aj neistej politickej situácii. Techniky aklimatizácie sa len rodili, vybavenie bolo ťažké a nespoľahlivé a aj s dnešnými technológiami zostáva dlhodobý pobyt vo veľkých výškach riskantný. Himaláje sa tak stali prirodzeným testom hraníc. Ľudských aj logistických.

Britská prítomnosť

Nie je náhodou, že medzi prvými aktérmi v Himalájach boli Briti. Koloniálna prítomnosť v Indii a zázemie vo východných Himalájach im vytvorili „okno“ do regiónu, ktoré iným krajinám chýbalo. V 19. storočí mali oporu v Bengálsku a Darjeelingu (v britskom prenájme od roku 1853) a postupne aj vplyv v oblasti Sikkimu, čo im uľahčovalo logistiku smerom k Tibetu.

V roku 1921 sa uskutočnila prvá britská prieskumná misia s cieľom zmapovať prístupové cesty na Mount Everest zo severu. Keďže Nepál bol v tom čase pod režimom Rána dlhodobo uzavretý pre cudzincov, rané pokusy sa odohrávali z tibetskej strany. Výprava vyrazila z Darjeelingu, cez Sikkim a priesmyk Jalep La vstúpila do Tibetu a postupne identifikovala prístupy k severnému úbočiu Everestu. Cieľom nebol vrchol, ale prieskum a pochopenie vplyvu výšky.

Rok 1924 sa stal mýtom. Expedícia vedená Edwardom Nortonom sa spoliehala na jednoduché stany a ťažkopádne kyslíkové aparáty. Napriek tomu sa tím dostal na severný hrebeň, odkiaľ vyrazili George Mallory a Andrew Irvine. Stratili sa v hmle a ich zmiznutie dodnes živí otázku, či mohli byť prvými na vrchole. V roku 1999 bolo na severnej strane objavené Malloryho telo, no definitívnu odpoveď nález nepriniesol.

Po druhej svetovej vojne sa podmienky radikálne zmenili. Nepál otvoril hranice v roku 1949 a o rok neskôr, po obsadení Tibetu čínskou armádou (1950), sa severná tibetská cesta pre horolezcov výrazne skomplikovala. Ťažisko sa presunulo na nepálsku stranu – a práve odtiaľ vyrazila britská expedícia Johna Hunta, ktorá v roku 1953 doviedla Edmunda Hillaryho a Tenzinga Norgaya na vrchol Everestu (8849 m).

Keď sa Himaláje otvorili svetu, nasledoval výškový „boom“ 50. a 60. rokov: jednotlivé osemtisícovky získavali svoje prvovýstupy a s nimi aj vlastné príbehy.

Everest pôsobí ako najväčšia výzva, no paradoxne nepatrí medzi technicky najťažšie osemtisícovky. Extrém je predovšetkým vo výške. Trasy sú dnes z veľkej časti zavedené, existuje infraštruktúra expedícií a „základná línia“ výstupu je pre širšie spektrum horolezcov prístupnejšia než na iných vrcholoch. Neznamená to však, že by Everest bol bezpečný. Medzi kritické miesta patrí najmä ľadopád Khumbu, ktorý sa neustále hýbe, a dlhý pobyt v zóne smrti nad 8000 m, kde telo rýchlo stráca schopnosť regenerácie. Špecifickým bodom bol aj Hillaryho schod pri vrchole, úsek, ktorý sa v posledných rokoch výrazne zmenil (pravdepodobne po zemetrasení v Nepále v roku 2015), a tým sa zmenil aj charakter rizík v záverečnej časti výstupu.

A čo ostatné osemtisícové vrcholy? Tie majú povesť „zabijackých hôr“ často oprávnene. Nie pre číslo na výškomere, ale pre kombináciu terénu, počasia a minimálnej možnosti ústupu.

Za jednu z historicky najnebezpečnejších osemtisícoviek sa považuje Annapurna I. Jej povesť súvisí s lavínovým terénom a trasami, ktoré vedú exponovanými líniami. Staršie štatistiky uvádzajú úmrtnosť približne 25 – 32 % (v pomere k úspešným výstupom), pričom najkritickejší býva zostup.

Ďalším symbolom tragédií je Nanga Parbat, prezývaná „Zabijacká hora“. Horolezci tu čelia lavínovému riziku, odľahlosti, technickým pasážam a obrovským stenám. Najmä Rupálska stena so svojím prevýšením okolo 4 600 m patrí k najimpozantnejším horským stenám sveta.

A napokon K2, druhá najvyššia hora sveta, no technicky výrazne náročnejšia než Everest. Trasa je strmá, exponovaná a v kombinácii s nestabilným počasím sa záver mení na pascu. K najobávanejším miestam patrí Bottle Neck (Úzke hrdlo): úzky kuloár vo výške okolo 8 200 m, nad ktorým visia seraky. Pri strmosti približne 50 – 60° ide o úsek, kde rozhoduje rýchlosť postupu, podmienky a často aj šťastie.

Himaláje nie sú len o snehu a výškach, ale aj o ľuďoch, ktorí v týchto podmienkach žijú, pracujú a sprevádzajú návštevníkov. Bez ich znalostí terénu, organizácie a fyzickej adaptácie by mnohé expedície neboli vôbec realizovateľné.

Nepál je so svojimi tridsiatimi miliónmi obyvateľov etnicky veľmi rozmanitou krajinou. Odhaduje sa, že tu žije okolo 150 etnických skupín, ktoré možno deliť na tibetsko-nepálske a indicko-nepálske podľa pôvodu na severe (Tibet) alebo na juhu (oblasť dnešnej Indie). Len asi 7 % obyvateľov žije v himalájskych regiónoch – najmä pre nehostinné podmienky, obmedzené poľnohospodárstvo a slabšie ekonomické príležitosti.

Šerpovia – ľudia z východu

Vo vysokých horách sú najviditeľnejší Šerpovia. Pochádzajú pôvodne z oblasti východného Tibetu a horské oblasti Nepálu osídlili v priebehu stredoveku. Živili sa obchodom (najmä so soľou, vlnou a ryžou), pasením dobytka a farmárčením. Názov „Šerpa“ je odvodený z tibetského „shar-pa“, teda ľudia z východu.

Zaujímavé je, že hoci Šerpovia žili v tesnej blízkosti veľhôr, tradične ich nezdolávali: v mnohých horských kultúrach sú hory sídlami bohov a nemali by sa rušiť. V dnešnej dobe sa táto predstava udržuje napríklad v Bhutáne, kde je horolezectvo zakázané. U Šerpov sa však prístup postupne menil, predovšetkým po tom, čo Šerpa Tenzing Norgay spolu s Edmundom Hillarym stanuli ako prví ľudia na Evereste.

Šerpovia si pritom zachovali rešpekt k horám. Pred výstupom vykonávajú tradičný obrad zvaný pudža, ktorý má zaistiť bezpečnosť a uctiť duchov hôr. V expedíciách zohrávajú kľúčové úlohy ako nosiči, vodcovia a spolulezci. Ich adaptácia na výšku a skúsenosti s terénom sú nenahraditeľné pri logistike výprav.

Gurungovia – vojaci, pastieri a sprievodcovia

Gurungovia obývajú centrálnu časť Nepálu a veľká časť populácie žije v oblasti tzv. Stredohoria. Predkovia prišli zo strednej Ázie, Tibetu a juhozápadnej Číny; dnes sa často rozlišujú nížinní a horskí Gurungovia. Okrem poľnohospodárstva je pre nich dôležitý turistický priemysel a vojenský žold. Gurungovia, rovnako ako ďalšie horské etnické skupiny (Magarovia, Raiovia či Limbovia), tvoria chrbticu gurkhských vojenských plukov v zahraničí. Príjmy potom neraz investujú do penziónov a zázemia pre turistov v Pokhare a okolí, ktoré sú východiskom pre známe treky. Mnohí Gurungovia žijú vo vysokohorských oblastiach okolo masívov Annapurna a Manaslu a vynikajú ako profesionálni sprievodcovia a vodcovia expedícií.

Okrem Šerpov a Gurungov hrajú v trekovaní a expedičnom zázemí významnú úlohu aj ďalšie skupiny. Medzi ne patria napríklad Tamangovia (často sprievodcovia, kuchári a prevádzkovatelia ubytovní), Raiovia (nosiči a sprievodcovia, najmä vo východných Himalájach) či Lepčovia (najmä oblasť Sikkimu a Darjeelingu, regionálne sprevádzanie a ekoturistika). Tieto skupiny majú rozdielne jazykové, kultúrne a náboženské zázemie a v regióne sa prelínajú vplyvy budhizmu, šamanizmu aj hinduizmu.

V BUBO sa na hory pozeráme ako na kombináciu príbehu, prípravy a rešpektu. Touto optikou sa pozrime bližšie na výstup na najvyššiu horu sveta. Ďalšie zaujímavé informácie o Evereste si môžete tiež prečítať na našom blogu Mount Everest – najvyššia hora sveta.

Na Everest možno vyliezť z južnej (nepálskej) aj severnej (tibetskej) strany, pričom každá z týchto trás so sebou prináša svoje výzvy. Obľúbenejšia je južná strana, ktorá ponúka lepšiu podpornú infraštruktúru, skúsených Šerpov, zavedené základné tábory a lepšie záchranné zariadenia, čo vedie k veľkému množstvu ľudí na tejto trase. Severná trasa je menej preplnená, a tým pádom sa netvoria zápchy na trase. Ponúka však technicky náročnejší výstup, ktorý je určený skôr pre skúsených horolezcov. Severná strana hory je ale vystavená vetru a drsnému počasiu, takže je aj nebezpečnejšia. A zároveň prístup môže byť komplikovaný aj kvôli politickým obmedzeniam a získavaniu povolení od čínskych úradov.

Pozrime sa teda na nepálsku stranu a ako takýto výstup prebieha. Najlepšie počasie na dosiahnutie vrcholu Everestu obvykle prichádza v druhej polovici mája, ale prípravy na úspešný výstup začínajú mesiace vopred. Väčšina tímov sa zhromaždí v Káthmandú koncom marca, aby zahájila aklimatizáciu.

Etapa: Káthmandu – Lukla

Káthmandu je hlavné mesto Nepálu ležiace v nadmorskej výške 1 300 metrov, kde horolezci často začínajú aj končia svoje dobrodružstvo. Odtiaľ sa väčšina tímov presúva letecky do Lukly (2 860 metrov), ktorá je východiskovým bodom pre výpravy smerujúce do oblasti Everestu.

V Lukle sa nachádza letisko, ktoré sa často označuje za jedno z najnebezpečnejších na svete. Dráha so sklonom 12 stupňov meria len 527 metrov a v horskom teréne neumožňuje obvyklé obchádzkové postupy. Let z Káthmandú trvá približne 30 až 40 minút a počas hlavnej sezóny tu denne priletí a odletí okolo 50 letov.

Celkový počet dní potrebných na expedíciu sa pohybuje medzi 7 až 11 týždňami v závislosti od počasia, itinerára, vybavenia, podpornej posádky a samotného tímu.

Etapa: Lukla – základný tábor, Everest Base Camp (EBC)

Prvou veľkou fázou je dosiahnutie základného tábora vo výške 5365 metrov. Trek z Lukly do EBC trvá približne 7 až 8 dní a počas niekoľkých dní nastúpate ďalších približne 2 500 výškových metrov. Trasa vedie cez šerpské dediny ako Namche Bazaar, Dingboche či Gorak Shep. Pre mnohých je už samotný trek do základného tábora cieľom, a preto sem prúdi množstvo nadšencov aj bez ambície pokračovať na vrchol.

V základnom tábore nastáva kľúčová fáza: aklimatizácia, technický výcvik a čakanie na vhodné počasie. Horolezci tu trávia približne 6 týždňov (cca 25 až 40 dní) a zvyčajne absolvujú 2 až 3 rotačné výstupy do vyšších táborov s návratmi do EBC.

Prvá rotácia

Zo základného tábora sa vykonávajú aklimatizačné výstupy, často do Camp I (6000 m) a Camp II (6400 m), s návratmi späť. Na ceste treba prekonať nebezpečný úsek ľadopádu Khumbu. Ľadové štruktúry sa neustále menia, seraky sa môžu rúcať a väčšina lezcov sa snaží prejsť ľadopád veľmi skoro ráno, keď je ľad po noci stabilnejší. Niektoré tímy, aby znížili počet prechodov ľadopádom, volia aklimatizačné výstupy aj na Lobuche East (6119 m) alebo iné miestne šesťtisícovky.

Druhá rotácia

V ďalšej fáze sa tímy zameriavajú okrem Camp I a Camp II aj na Camp III (7200 m). Scenár môže vyzerať napríklad takto: prvý deň výstup zo základného tábora cez ľadopád do Camp I (noc), druhý deň presun do Camp II (oddych a aklimatizácia), tretí deň výstup do Camp III s návratom na noc späť do Camp II. Následne sa tím vracia do základného tábora, kde regeneruje a čaká na vhodné okno pre finálnu fázu výstupu.

Etapa – výstup na vrchol

Aby ste vôbec mohli vyraziť na vrchol, musíte mať povolenie, ktoré sa rieši ešte pred začatím celej expedície. Nepál v posledných rokoch sprísnil pravidlá najmä v dvoch praktických bodoch: ukončil sólo expedície na osemtisícovkách (vrátane Everestu) a zaviedol povinnosť mať sprievodcu minimálne v pomere jeden horský vodca/šerpa na každých dvoch horolezcov. Zároveň sa sprísňuje aj režim zodpovednosti a environmentálnej disciplíny na hore (odpad, pravidlá tábora a kontrola dodržiavania).

Záverečný pokus o výstup zo základného tábora sa neriadi náladou horolezcov, ale súhrou viacerých tímov. Ako prví vyrážajú do terénu Icefall Doctors, ktorí každú sezónu zaisťujú nebezpečný ľadopád Khumbu. Fixujú laná, stavajú rebríky a kontrolujú zmeny na pohybujúcom sa ľadovci. Kým nie je táto časť trasy pripravená, nikto ďalší hore nesmie.

Keď je prechod cez ľadopád otvorený, preberajú prácu skúsení šerpovia sprievodcovia. Budujú vyššie tábory, nosia materiál a upevňujú laná do vyšších polôh. O termíne vrcholového pokusu napokon rozhoduje vedúci expedície: sleduje predpovede, hľadá krátke okno slabých vetrov a zohľadňuje zdravotný stav tímu. Finálny výstup je vždy výsledkom načasovaného rozhodnutia a pripravenosti trasy. Aj preto na podobných cestách stojíme na sprievodcoch vyškolených v BUBO Cestovateľskej akadémii a na jasných bezpečnostných štandardoch. Máme vždy na pamäti, že hory neodpúšťajú improvizáciu.

Summit-push

Časový rámec pre výstup a zostup zvyčajne trvá 7 až 10 dní podľa podmienok a fyzickej zdatnosti tímu. Lezci sa spravidla postupne presúvajú cez Camp I, II, III a následne do Camp IV – Južného sedla medzi Everestom a Lhotse. Južné sedlo leží v nadmorskej výške 7906 metrov a od tohto bodu sa tím pohybuje v zóne smrti. Spánok je tu ťažký, telo zle regeneruje a často sa zhoršuje trávenie, takže je náročné spracovať potravu.

Tak blízko a predsa tak ďaleko

Ak sú podmienky priaznivé, vrcholový výstup začína často okolo polnoci, aby sa tím dostal na vrchol počas skorého rána. Vzdialenosť z Camp IV na vrchol je približne 1,7 km, no výstup môže trvať 8 až 18 hodín v závislosti od podmienok a „zápch“. Na vrchole sa horolezci zdržujú len krátko: pár fotiek, kontrola výstroja a zostup. Ako hovoria sprievodcovia, vrchol nie je cieľ cesty – je to najviac polovica, pretože rozhoduje návrat.

Etapa – z vrcholu do bezpečia

Po úspešnom aj neúspešnom pokuse sa tímy snažia čo najrýchlejšie stiahnuť do základného tábora. Podľa toho, kedy začali zostupovať a aké sú podmienky, často prespia v niektorom z táborov po ceste. Potom nasleduje zostup do Lukly a let späť do Káthmandú, kde výpravy neraz končia v niektorom bare či krčme v štvrti Thamel a plánujú ďalšie dobrodružstvo.

Ak vás tento svet láka, radi vám poradíme aj s výberom trasy a termínu. Nie každý vrchol a každá sezóna sú pre každého.

Ak plánujete výstupy na hory, je dôležité vedieť, že nadmorská výška „nefunguje“ všade rovnako. To, čo ste zvládli v Andách, vám nemusí pomôcť v Himalájach, v Afrike či v Strednej Ázii. A výška, ktorá v trópoch „nebolí“, môže byť v polárnej oblasti smrteľná. Nadmorská výška sama osebe nehovorí, aké ťažké to bude. Správna aklimatizácia je kľúč.

Fyzikálne zákony atmosféry sú všade rovnaké, no rozhoduje aj zemepisná šírka, klíma, tempo výstupu a charakter krajiny, ktorou ideme.

Prvý faktor je zemepisná šírka – jednoducho povedané, čím ďalej od rovníka, tým menej kyslíka. Atmosféra je pri rovníku silnejšia a teplejšia, takže v rovnakej nadmorskej výške je vyšší tlak vzduchu, a tým aj viac dostupného kyslíka. Naopak hory, ktoré sú blízko pólov, majú tenšiu a studenšiu atmosféru, a teda nižší tlak a menej kyslíka.

Ďalším faktorom je teplota – čím chladnejšie, tým menej kyslíka. Preto je napríklad hora Denali na Aljaške považovaná za jednu z „najtvrdších“ šesťtisícoviek. Kombinuje vysokú zemepisnú šírku a extrémne zimy, a pocitovo zodpovedá sedemtisícovým vrcholom v Himalájach. Andské šesťtisícovky sú vďaka suchej a relatívne stabilnej klíme často „pohodovejšie“ než rovnaké výšky v Himalájach.

Rozhoduje aj profil hory – niekde sa do výšky dostanete rýchlo, inokedy pozvoľna. Napríklad výstup na Elbrus (5 642 m n. m.) v Rusku začína v 2 300 metroch a je strmý, takže spôsobuje častejšie výškové problémy. Trek do základného tábora Everestu (5 364 m) má naopak aklimatizačne priaznivý profil: výška rastie postupne a telo má čas si zvyknúť. Kilimandžáro (5 895 m n. m.) je blízko k rovníku, takže je tu relatívne vyšší tlak než na Elbruse, no drvivá väčšina ľudí aj tak trpí výškovou chorobou najmä kvôli rýchlosti výstupu.

Svoje hrá aj vlhkosť. V suchých oblastiach (typicky Andy) býva častejším nepriateľom dehydratácia a únava, kým vo vlhkejších horských regiónoch sa k tomu pridáva aj chlad a viac zrážok.

Európa a Kaukaz – „nízke“ vrcholy, drsné podmienky
Alpy aj Kaukaz ukazujú, že stredné zemepisné šírky a rýchle profily výstupov môžu byť rovnako náročné ako oveľa vyššie hory inde. Elbrus pôsobí dostupne, no studené teploty a silné vetry spôsobujú, že príznaky výškovej choroby sa môžu objaviť už okolo 3 500 – 4 000 metrov.

Stredná Ázia – suchá, majestátna a vysoko položená
Tien-šan a Pamír sú odľahlé, suché a často „začínate vysoko“. Kombinácia chladu, izolácie a veľkých prevýšení robí výstupy náročné fyzicky aj logisticky.

Aljaška a Severná Amerika – výška, ktorá „páli“
Denali je ikonická kombinácia chladu, severnej šírky a dramatického prostredia, ktoré zvyšuje náročnosť aj pri „papierovo“ nižšej výške. K tomu sa pridávajú ďalšie veľké a odľahlé hory, napríklad Mount Logan, kde rozhoduje ľadovcový terén, vietor a logistika.

Andy – vysoké, ale priateľské
Andy ležia bližšie k rovníku a v rovnakej výške tu býva vyšší atmosférický tlak než v polárnejších oblastiach. Aconcagua má často stabilnejšie počasie a suchú klímu, čo pomáha, hoci vietor vie výstup výrazne skomplikovať.

Afrika – výška na rovníku
Kilimandžáro je typický príklad toho, že problémom býva skôr rýchle stúpanie, únava a tempo než „čistá“ výška. Aj tu platí, že úspech často rozhodne itinerár a disciplína, nie len číslo na mapách.

Austrália, Oceánia a juhovýchodná Ázia – kde výšku prebíja terén
Austrálske vrcholy sú zvyčajne menej náročné, no Oceánia ponúka opak. Puncak Jaya (4 884 m n. m.) je technicky náročná, odľahlá a ukrytá v tropickom prostredí, takže výška nie je jediným problémom. Podobne v juhovýchodnej Ázii môže byť Kinabalu (4 095 m n. m.) skôr bojom s vlhkosťou a rýchlo sa meniacimi podmienkami než len s nadmorskými metrami.

Výzvy hôr: Čo všetko vás môže stretnúť

Hory nie sú len krásne panorámy a eufória pri vrchole. Sú to miesta, kde sa podmienky menia rýchlo, telo nemusí stíhať reagovať a drobné chyby môžu mať fatálne následky. Vysokohorské prostredie spája extrémy: chlad, vietor, nízky tlak, slnečné žiarenie a náhle zmeny počasia. S tým prichádzajú zdravotné riziká aj prírodné prekážky.

Keď telo protestuje – výškové a ďalšie horské ochorenia

Akútna horská choroba (AMS)
AMS je prvý signál, že telo nestíha držať krok s výškou. Typicky sa prejaví bolesťou hlavy, únavou, nechutenstvom a problémami so spánkom. Je to najmiernejšia forma výškových ochorení, no bez spomalenia, hydratácie a oddychu sa môže zhoršiť. V rôznych oblastiach sveta sa k nej pristupuje rôzne: moderný prístup radí spomaliť a dopĺňať tekutiny, v Andách si horali dodnes pomáhajú listami koky a v Himalájach sa používa rhodiola.

HAPE a HACE
HAPE (výškový edém pľúc) a HACE (opuch mozgu) patria medzi najťažšie výškové stavy a vyžadujú okamžitý zostup. HAPE sa prejavuje dýchavičnosťou, kašľom a tlakom na hrudi, HACE zmätenosťou, potácaním a poruchami vedomia. Pri HACE môže dôjsť k upadnutiu do kómy a bez zostupu a ošetrenia môže človek do 24 hodín zomrieť. Moderná medicína má jasné riešenia – kyslík, špecifické lieky a najmä rýchly zostup.

Omrzliny – tichý nepriateľ zimných vrcholov
Čím vyššie sme, tým viac telo šetrí teplo pre vnútorné orgány – a tým menej ho posiela do „okrajových“ častí, ako sú prsty, nos či uši. Prevencia omrzlín stojí na suchých vrstvách, dobre sediacej výbave (aby nevznikali otlaky) a vyhýbaní sa dlhému státiu bez pohybu.

Snežná slepota a sila slnka
Vysokohorské slnko „páli“ dvojnásobne – odrazom od snehu aj riedkou atmosférou. Snežná slepota je bolestivý stav, keď UV žiarenie popáli rohovku. Prejaví sa často až po niekoľkých hodinách silnou bolesťou očí a hlavy, svetloplachosťou, slzením, začervenaním a rozmazaným videním. Zaujímavé je, že tradičné kultúry tento problém poznali dávno: Inuiti používali okuliare (často z plochých kostí) so štrbinou, ktoré boli prekvapivo účinné. Podobné úzke masky sa objavovali aj na Sibíri a v tibetských oblastiach.

Hory nie sú statické. „Pracujú“, menia svoju tvár a niektoré riziká prichádzajú bez varovania.

Lavíny – najrýchlejšia sila hôr

Lavína je veľmi rýchly zosuv snehu, ľadu a ďalšieho materiálu zo svahu. Vzniká najmä vtedy, keď sa snehová pokrývka stane nestabilnou – vplyvom zrážok, dažďa, vetra, teploty alebo zaťaženia (stačí vstup skupiny na svah či dopad skialpinistu). Stabilitu ovplyvňuje aj sklon a expozícia svahu, profil terénu či vegetácia. V oblastiach s lavínovým rizikom patrí medzi základnú výbavu lavínový vyhľadávač (pípák), sonda, lopata a často aj lavínový batoh.

Padajúce kamenie, zaľadnené svahy a trhliny

Padajúce kamenie patrí k najčastejším hrozbám, najmä v teplejšej časti dňa. Slnko ohrieva skaly, ľad v puklinách povoľuje a aj malý úlomok sa môže zmeniť na projektil. Typické sú situácie napríklad v Alpách pod stenami Matterhornu alebo na južných svahoch v Andách. Základná obrana je ostražitosť: prilba, pohyb skoro ráno, odstup v rizikových úsekoch a nezastavovať v nebezpečných zónach.

Zaľadnené svahy sú zradné jednoduchým mechanizmom: jeden zlý krok a šmyk sa rýchlo mení na nekontrolovaný pád. Únava vo výške spomaľuje reakcie, preto je dôležité vedieť pracovať s čakanom a používať mačky aj tam, kde svah „na prvý pohľad“ nepôsobí hrozivo.

Ľadovcové trhliny môžu byť nenápadné a zakryté slabou snehovou mostovkou. Či už stúpate na Mont Blanc, alebo prechádzate labyrint ľadopádu Khumbu, trhliny sú realita. Pomáha lanové naviazanie, schopnosť čítať terén a rozhľad. Trhliny často kopírujú smer pohybu ľadovca a jeho štruktúru; pasce sa však môžu skrývať aj na menších ľadovcoch, napríklad na Pasterze v Rakúsku.

Počasie, ktoré mení pravidlá hry

Počasie v horách dokáže z príjemnej túry spraviť boj o prežitie v priebehu minút. Teplota môže rýchlo klesnúť, vietor výrazne mení pocitový chlad aj stabilitu tela a prechod „nevýznamného“ frontu vás môže zavrieť do hmly s viditeľnosťou na pár metrov. Nepríjemným javom je aj tzv. biela tma (whiteout), keď mizne horizont a človek stráca orientáciu.

Hory majú vlastnú mikroklímu. Na tropických vrcholoch môžete vyrážať v plusových teplotách a večer čeliť víchrici a snehovej búrke. V Alpách alebo na Kaukaze môže búrka prísť „z čista jasna“. Medzi najnebezpečnejšie javy patrí prudké zosilnenie vetra spojené s transportom snehu: sneh sa vtedy správa takmer ako piesok, človek rýchlo stráca teplo aj orientáciu. K rizikám sa často pridáva aj podchladenie a paradoxne aj dehydratácia, pretože dýchaním sa v chlade stráca veľké množstvo vody.

Hory nás učia pokore. Pripomenutie rizík neznamená, že by sme sa ich mali báť. Stačí im porozumieť a pripraviť sa na možné komplikácie.

Globálne otepľovanie

Vysokohorské oblasti po celom svete patria medzi najcitlivejšie regióny na dopady klimatických zmien. V Alpách je to vidieť priamo v teréne: ľadovce ustupujú, sneh na jar mizne skôr a permafrost, ktorý dlhé stáročia „držal“ horské steny, sa topí. Mení sa tým aj charakter túr. Tam, kde kedysi býval pevný ľad a jasný prechod, sa dnes objavujú trhliny, sutinové svahy, rozbahnené morény a nové jazierka.

Pre turistov to nie je len zmena scenérie. Trasy, ktoré boli dlhé roky považované za klasiku, môžu byť zrazu technicky náročnejšie, nebezpečnejšie alebo dočasne nepriechodné. Ľadovcové mosty miznú, chodníky sa rúcajú a bezpečné „okno“ sezóny sa často skracuje. Niekedy treba istiť sa lanom alebo zlaňovať tam, kde predtým stačila palička.

Keďže hory sú citlivé, ekológia a pre nás nie sú dodatok, ale spôsob, ako vrátiť späť aspoň časť toho, čo si z nich berieme. Dnešná vysokohorská turistika preto vyžaduje dôkladnejšiu prípravu, úprimné zhodnotenie vlastných schopností a dobré informácie o aktuálnych podmienkach. Aj mapy môžu klamať: ak boli vydané pred piatimi až desiatimi rokmi, často vychádzajú zo starších zberov dát. Najväčší rakúsky ľadovec Pasterze sa vo svojej spodnej časti topí, vytvoril tak jazero a tým pádom tu už vtedajšia trasa cez ľadovec na Hofmannskees neexistuje.

Tým všetkým sa však kúzlo hôr nevytráca, len sa menia pravidlá hry. Ak sa do hôr vydáte s rešpektom, flexibilitou a primeraným vybavením, stále vám môžu ponúknuť silné zážitky, len už nie podľa starých, ale podľa nových pravidiel.

Budúcnosť hôr – Nová éra rešpektu

Na konci každej cesty, či už vedie ľadovcom na Denali alebo cez himalájske ľadopády, prichádza chvíľa zamyslenia. Dnes, v dobe bezprecedentnej dostupnosti, už výstup na vrchol nie je len svedectvom ľudskej sily, ale aj zrkadlom nášho vzťahu k planéte.

Najviditeľnejšou zmenou je komercializácia. Kedysi sen pre úzky okruh elity, dnes je vysokohorská turistika dostupnejšia pre tisíce ľudí. Prináša to radosť, ale aj náročné etické otázky: preplnené trasy, tlak na bezpečnosť, znečistenie a odpad. Zároveň silnie hlas lokálnych komunít (či už ide o Šerpov v Nepále alebo horských vodcov v Andách), ktoré presadzujú férové podmienky, dôstojné odmeňovanie a ochranu tradícií aj posvätnej pôdy. Luxus v horách pre nás v BUBO neznamená pozlátko, ale kvalitné a pohodlné zázemie, najvyššiu možnú bezpečnosť a dostatok času na zážitok bez zbytočného stresu.

Nevyhnutná je aj adaptácia na meniaci sa svet. Ústup ľadovcov, topenie permafrostu a s tým spojená nestabilita skalných stien, lavínové riziko a padajúce kamenie menia hory dramaticky. V tejto novej ére preto nebude „dobývanie“ vrcholov stačiť. Dôležitejšia bude miera rešpektu – k prírode aj k ľuďom, ktorí v nej žijú a pracujú.

Je čas posunúť sa od „pokorenia hory“ k „pochopeniu hory“. Každý, kto dnes vstupuje do týchto majestátnych arén, je zároveň svedkom zmien a nesie zodpovednosť za to, ako sa v nich správa. Cesta nekončí. Iba mení pravidlá. A my sme pripravení ich prijať.