Naša planéta je úžasným miestom, kde ešte stále môžete natrafiť na autentickú divokú prírodu aj s jej obyvateľmi - fascinujúcimi divými zvieratami, žijúcimi si podľa múdrych pravidiel živočíšnej ríše. Aj keď sa ich prostredie neustále zmenšuje, oplatí sa takéto miesta hľadať a vybrať sa za pozorovaním prírodných unikátov tejto Zeme. Nechajte sa inšpirovať a vydajte sa s BUBO za niektorými z nich. Po návrate domov možno budete prekvapení, ako sa vaša Micka aj so svojimi mačacími úskokmi podobá na leva, alebo váš Bodrík na vzácneho psa hyenovitého. Jednoducho nezaprú v sebe svoju divokú stránku...

BUBO 5

Je to „naša“ skupina zvierat, ktoré je podľa nás jednoducho treba raz za život vidieť. Vzácne zvieratá, žijúce v odľahlejších oblastiach, ktoré však stoja za to. Vydajte sa s nami na ďaleké cesty a stretnite sa s touto výnimočnou päťkou. 

Gorila východná horská – Gorilla beringei beringei

Najväčší žijúci primát, ktorý sa dlhé roky ukrýval pred zrakmi Európanov. Pri objavovaní Afriky medzi domácimi kolovali historky o obrovskom lesnom človeku, ktorý napadá dediny a zabíja ľudí. Až v roku 1903 sa Paulovi Matschiemu po prvýkrát podarilo tohto tvora pozorovať a popísať. V roku 1967 sa do Rwandy vybrala biologička Dian Fossey, ktorá mala za úlohu gorily študovať. Tak sa zblížila s rodinou Susa, až jej dovolili zúčastňovať sa na ich každodennom živote a dotýkať sa ich. Jej započatý projekt pokračuje dodnes a ochrana goríl v Rwande je aj vďaka tomu na vysokej úrovni.

Podľa posledných prieskumov populácia týchto ľudoopov stúpa a momentálne sa hovorí o viac ako tisíc jedincoch. Dospelý samec váži v priemere 195 kg a vzpriamený meria 168 cm. Samice vážia približne o polovicu menej a merajú 140 cm. Žijú v rodinných skupinách, kde je väčšinou dominantný samec s háremom asi desiatich samíc. Veľké skupiny majú až štyridsať členov, v takejto rodine je viac striebrochrbtých samcov - dospelých jedincov. Aj v tomto prípade je tu však iba jeden dominantný, ostatní sú submisívni. Mladé samce okolo jedenásteho roku života sa oddeľujú od skupiny a zakladajú si vlastnú. Samice opúšťajú svoju rodinu okolo ôsmeho roku života. Vtedy sa pridávajú k inej rodine alebo potulujúcemu sa mladíkovi a zakladajú novú rodinu. Samice sú gravidné osem a pol mesiaca a spravidla rodia jedno mláďa. Vo svojom teritóriu sa pohybujú po zemi a na noc si stavajú hniezda na zemi alebo na stromoch. Sú takmer výhradne vegetariáni.

Výskyt: horský les pohoria Virunga na hranici krajín Rwanda, Demokratická republika Kongo a Uganda

Kde ich vidieť

Pes hyenovitý - Lycaon pictus

Je to jedna z najohrozenejších šeliem sveta. V minulosti sa pes hyenovitý vyskytoval v celej savanovej až púštnej subsaharskej Afrike, no okrem malých ostrovčekov bol v západnej a severovýchodnej Afrike vyhubený. Najväčšie jeho populácie dnes žijú v krajinách Botswana, Zimbabwe a Namíbia. Celkový počet psa hyenovitého v celej Afrike je na úrovni približne 6600 jedincov a neustále klesá. Jeho najväčšou hrozbou je strata jeho prirodzeného prostredia.

Psy hyenovité žijú v rodinných skupinách až do štyridsať členov. Chodia spoločne na lov a patria medzi najúspešnejšie šelmy. Svorku vedie dominantná samica, ktorá svoje schopnosti odovzdáva jednej zo svojich dcér. Majú silný sociálny a spoločenský pud a celá svorka sa dôsledne stará o všetky mláďatá, staré a zranené jedince. Žijú v norách a na lov vyrážajú väčšinou za svetla. Sú to skvelí vytrvalostní bežci a so svojou dokonalou organizáciou korisť jednoducho uštvú. Nakoľko sú ohrozované zo strany leopardov, levov a hyen, naučili sa korisť rýchlo skonzumovať. Dospelý pes hyenovitý v kohútiku meria do 75 cm a váži do 35 kg. Pári sa iba dominantná samica, ktorá je schopná každý rok doslova vyprodukovať novú svorku. Porodí až šestnásť mláďat v jednom vrhu, čo je najviac zo všetkých psovitých šeliem. Vzhľadom k náročnosti uživiť takú veľkú svorku má však samica maximálne dva vrhy za rok. Vo všeobecnosti sú psy hyenovité veľmi plaché a ťažko ich nájsť, nakoľko sú agilné a rýchlo sa pohybujú krajinou.

Výskyt: suché oblasti Afriky od Sahary na juh v malých populáciách. Najviac je v Botswane, Zimbabwe, Namíbií a Tanzánií

Kde ich vidieť: 

Žralok veľrybí - Rhincodon typus

Je najväčšou žijúcou rybou. Spolu so žralokom obrovským a veľkoústym sú to jediné žraloky živiace sa planktónom a krylom. Ulovený jedinec žraloka veľrybieho bol prvýkrát popísaný v roku 1828 v juhoafrickej zátoke Table Bay pri Kapskom meste. Vyskytuje sa v teplých moriach a oceánoch na celom svete. Nemá rád vodu s teplotou nižšou ako je 21°C. Živí sa filtrovaním vody bohatej na kryl, odkiaľ aj pochádza jeho druhové meno – veľrybí. Tlamu má až 1,5 m širokú, s 300-350 radami malých zúbkov a dvadsiatimi filtrovacími „poduškami“. Jeho koža je až pätnásť centimetrov hrubá. Kvôli svojej potrave sa zdržiava väčšinou pri hladine alebo pár desiatok metrov pod ňou. V ojedinelých prípadoch boli veľrybie žraloky zaznamenané v hĺbke až 1800 metrov pod hladinou.

Veľmi málo sa vie o ich živote, párení a rodení mláďat. Párenie bolo dvakrát pozorované pri ostrove St.Helena a jeden neúspešný pokus bol nafilmovaný z lietadla v roku 2019 v Austrálii. Samice si vedia „odložiť“ spermie samcov na dlhšiu dobu a mláďatá tak rodiť postupne. V jednej takejto „várke“ môže byť približne tristo mláďat, každé meria 40-60 cm. Tieto žraloky sú vajcoživorodé, to znamená že samica má v sebe vajíčka, z ktorých sa tesne pred pôrodom alebo počas neho vyliahnu mláďatá. Väčšinu času trávia osamote, na obľúbených miestach počas kŕmenia sa stretáva niekoľko jedincov. Najväčšie zhromaždenie týchto žralokov bolo zaznamenané pri pobreží Yucatanu v roku 2011, kde sa ich stretlo viac ako štyristo. Dospelý žralok veľrybí dosahuje v priemere dĺžku desať metrov a váhu deväť ton. Najväčší zaznamenaný jedinec meral 12,65 metrov a vážil 21,5 tony, sú ale informácie aj o exemplároch až osemnásť metrov dlhých. Nie je presne známa dĺžka života týchto žralokov, väčšinou sa uvádza 70-100 rokov, s možnosťou že sa dožívajú aj viac ako stotridsať.

Výskyt: tropické moria a oceány celého sveta

Kde ich vidieť: 

Mandril pestrotváry - Mandrillus sphinx

Je najväčšou pravou opicou. V minulosti bol radený do rodu paviánov, novšie výskumy však zaradili tieto mohutné zvieratá do samostatného rodu a čeľade mangabejovitých. Jeho jediným príbuzným je dril, ktorý má miesto výskytu severne od mandrila. Ten žije v tropickom pralese konžskej panvy. Najväčšia časť populácie žije v Gabune, ďalej zasahuje do Konga, Kamerunu a malá populácia žije aj v Rovníkovej Guinei a juhovýchodnej Nigérii. Žijú vo veľkých skupinách, často niekoľko 100 jedincov. Najväčšia pozorovaná tlupa v národnom parku Lopé v Gabune mala viac ako 1300 členov. V rámci skupiny je niekoľko dominantných samcov, ktorí sú nápadne odlišní od samíc a ku skupine sa pripájajú v dobe párenia. Sú najvýraznejšie vyfarbení spomedzi všetkých cicavcov, s výrazne červeno-modrým sfarbením na tvári a dúhovými farbami na zadnej časti. Jediným skutočným predátorom je leopard, ktorý zaženie skupinu do stromov. Silné samce ostávajú na zemi a postavia sa na odpor aj tejto šelme. Väčšinu času trávia na zemi, pričom sa chodia nakŕmiť do korún stromov oveľa častejšie ako zvyknú paviány. Sú všežravci, veľkú časť potravy tvorí ovocie a hmyz. Doba párenia je od júla do septembra a doba rodenia mláďat v odpovedajúci mesiac od decembra do apríla. Samce sú mohutné zvieratá dosahujúce výšku v kohútiku 65cm pri dĺžke tela 95cm. Váha samca je v priemere 34kg, môže byť až 54kg, samice vážia v priemere 13kg.

Výskyt: tropické pralesy Gabunu, Konga, Kamerunu, Rovníkovej Guiney a juhovýchodnej Nigérie

Kde vidieť: 

Lemury - Lemuroidea

Ich meno v latinčine znamená „duch“. Rozdeľuje sa do 8 rodov a 15 čeľadí. Spolu tvoria viac ako 110 druhov. Medzi niektorými lemurmi je tak malý rozdiel, že nie je zrejmé, či už ide o nový druh, alebo nie. Žijú výhradne na Madagaskare a sú pozostatkom primitívnych primátov, ktoré tu ostali uväznené po odtrhnutí Madagaskaru od zvyšku Afriky. Pre nedostatok predátorov tu dokázali prežiť a vyvinuli sa tu do množstva druhov a obývajú najrôznejšie biotopy. Rovnako aj ich vzrast sa líši. Najmenším primátom vôbec je 30 gramový Microcebus berthae s dĺžkou tela 9,5cm. Najväčším lemurom je druh Indri, jediný zástupca svojej čaľade. Môže vážiť až 10kg a má dĺžku tela do 75cm, s plne natiahnutými nohami až 120cm. Od najmenšieho po najväčšieho, lemury sú nesmierne zaujímavé zvieratá a o každom by sa dalo dlho rozorávať. Asi najbizarnejším druhom je aye aye (Daubentonia madagascariensis), taktiež nazývaný ksukol chvostnatý. Je najväčším nočným primátom. Živí sa hmyzom, ktorý často získava spod kôry stromov. Na toto využíva svoj dokonalý sluch, ktorým hmyz vystopuje. Potom nastúpi jeho špeciálne uspôsobený prostredník, ktorým ťukaním ako ďateľ nájde dutinu. Zubami, ktoré mu neustále dorastajú ako hlodavcom, rozhryzie kôru a tenkým a dlhým prostredníkom hmyz vydoluje z dreva. Jediným iným cicavcom používajúcim tento spôsob získania potravy je vakoveverica trojpása (Dactylopsila trivirgata) z Novej Guiney. Živia sa najrôznejšou potravou, vo všeobecnosti sú všežravci s prevládajúcou rastlinnou zložkou. Menšie druhy majú väčší podiel hmyzu, väčšie sú viac menej bylinožravce. Poväčšine žijú v skupinách v priemere s 15 jedincami. Niektoré druhy tvoria väčšie skupiny (lemur kata), niektoré sú samotári (aye aye). Hlavnými predátormi sú pôvodné šelmy fosa (Cryptoprocta ferox) a dravé vtáky. Hlavnou príčinou úbytku lemurov je strata pôvodného prostredia a lov na mäso.

Výskyt: Lemury sa za státisíce rokov prispôsobili všetkým madagaskarským prostrediam a nájdeme ich od púštnych a polopúštnych oblastí juhu, cez suché lesy strednej časti ostrova až po dažďové pralesy

Kde vidieť:

BIG 5 - Veľká päťka

Je slávna skupina druhov, ktoré boli najobľúbenejšie a najnebezpečnejšie veľké, lovné zvieratá koncom 19. a začiatkom 20. storočia. Vtedy sa na poľovačky chodilo pešo. Dnes chodíme s fotoaparátmi a v autách a tak sa môžte k týmto "nebezpečným" zvieratám dostať do tesnej blízkosti.

Slon africký – Loxodonta africana

Najväčší suchozemský tvor dnešných čias. V minulosti mal viacero príbuzných v Afrike, v dnešnej dobe ostal jediný jeho príbuzný, slon pralesný (Loxodonta cyclotis). Žije v celej subsaharskej Afrike s výnimkou strednej Afriky, kde žije slon pralesný. Najtypickejším znakom slona je jeho chobot, skladajúci sa až zo 60.000 svalov. Je to orgán tvorený nosom a horným pyskom, do ktorého dokážu nasať až 15 litrov vody. Cez nos sa nedokážu napiť, vodu si vstreknú do úst. Veľké uši slúžia ako klimatizácia vďaka silnému prekrveniu hustou sieťou cievok. Žijú v rodinných skupinách tvorených samicami s mláďatami. Samce sa ku skupine pridávajú na krátku dobu počas ruje samíc. Samica je gravidná až 22 mesiacov, čo je najviac z dnešných zvierat. Pri narodení váži mláďa približne 100kg. Mladé samce opúšťajú svoju rodinu okolo 12 roku života a pridávajú sa k iným samcom, od ktorých sa učia. Samice majú v rámci stáda prísnu hierarchiu. Dokážu komunikovať na veľkú vzdialenosť vďaka ultrazvuku. Dominantná samica vedie stádo a musí dokonale poznať prostredie, aby svoju rodinu priviedla do oblasti s dobrou pastvou a vodou aj v období sucha. Dospelý samec má priemernú výšku 3,5m a samice 2,5m. Váha kolíše u samíc od 2,5 – 3,3 tony a u samcov 4,7 – 6,2 tony. Najväčší samec bol zastrelený v Angole v roku 1954. mal výšku 3,96m a vážil približne 11 ton. Je vypreparovaný a vystavený v Prírodovednom múzeu vo Washington D.C. Slonovi s klami vážiacimi viac ako 40kg každý sa hovorí „Tusker“. V dnešnej dobe ich v Afrike žije približne 20. V roku 2019 žije 9 z nich v národnom parku Tsavo v Keni.

Výskyt: subsaharská oblasť. Najväčšia populácia je v Botswane, Zimbabwe a Tanzánií

Kde vidieť:

Lev – Panthera leo

Po tigrovi je druhá najväčšia mačkovitá šelma. Pôvodne sa vyskytoval v Afrike, Ázií a Európe. Z južnej Európy vymizli približne 1.000 p.n.l. &zmienky o posledných levoch v Grécku pochádzajú z roku Na prelome 19. a 20. storočia žili posledné levy na území dnešného Turecka a posledný lev v roku 100 n.l. V Iráne bol posledný lev pozorovaný v roku 1942. V polovici 20.storočia bolo viac ako 250 tisíc levov v Afrike, dnes je ich menej ako 20 tisíc. Levy sú jediné spoločenské mačkovité šelmy. Žijú v skupinách s 15 členmi vrátane mláďat. Veľké skupiny môžu mať až 30 jedincov. Svorku vedie dominantný samec, ktorý vyháňa akýchkoľvek konkurentov, ktorí by mohli byť hrozbou jeho postavenia. Mladé vyhnané samce žije osamelo, alebo v malých skupinkách tvorených samcami. Musia vedieť loviť, aby sa uživili, preto je mýtus, že samce nevedia loviť. Ak majú svoj hárem, nie sú už nútení a ich úlohou je ochrana teritória a svorky. Samice spolupracujú a spoločne lovia. Po úspešnom love sa najskôr nakŕmi samec, potom samice a nakoniec mláďatá. Nový samec, ktorý ovládne svorku sa snaží pozabíjať mláďatá, ktoré sú ešte malé, aby sa samica dostala opäť do ruje a splodil vlastné potomstvo čo najskôr. Aby samica takéhoto samca „oklamala“, vie predstierať ruju a odstavenie mláďat. Počas lovu levy komunikujú špičkami chvosta a uší. Dávajú si navzájom signály na koordinovaný lov. Ich najobľúbenejšou korisťou sú byvoly, zebry a veľké antilopy. Výnimočne si trúfnu na žirafu alebo menšieho slona. Nemajú žiadneho prirodzeného nepriateľa, jedinou konkurenciou sú veľké a silné rodiny hyen škvrnitých.

Výskyt: Afrika okrem pralesných oblastí, v Ázií je poslednou baštou národný park Gir v Gudžaráte na západe Indie

Kde vidieť:

Leopard škvrnitý – Panthera pardus

Je najrozšírenejšia mačkovitá šelma (nie však najpočetnejšia). Žije od južnej Afriky po Maroko a na východ až po Indonéziu a severovýchodnú Čínu mimo púštnych oblastí. Populácia je vďaka strate prirodzeného prostredia rozdrobená. Dokáže sa dokonale prispôsobiť rôznym prostrediam, od polopúšte, savany cez horské lesy až po dažďové pralesy. Žije samotársky, viac kusov je vidieť iba počas doby párenia a samice s mláďatami. Samica po 90-105 dňoch gravidity privádza na svet 2-4 mláďatá. Dospelosti sa dožíva menej ako polovica leopardov. V Afrike si ho často mýlime s gepardom. Na rozdiel od geparda má kratšie nohy, zavalitejšie telo a mohutnejšiu lebku. Škvrny sú prázdne kolieska. Gepard má škvrny plné a od kútika oka po kútik tlamy sa tiahne čierna „slza“. Ďalším podobným je jaguár z južnej Ameriky, ktorý je mohutnejší a v škvrnách má naviac čiernu bodku. Pri leopardoch a jaguárov sú známe čierne, melanínové formy, známe ako čierny panter. Leopard je úspešný nočný lovec. Jeho potrava je nesmierne variabilná a aj v jednej oblasti má širokú škálu. Rád loví opice, antilopy, vtáky, hlodavce a mláďa nepohrdne ani hmyzom. Trúfnu si aj na väčšiu korisť ako sú mladé žirafy alebo veľké antilopy. Najväčšia zaznamenaná korisť bola antilopa losia vážiaca 900kg.

Výskyt: miestami s najväčším výskytom je stredná, východná a južná Afrika, „Perzia“, severná, západná a východná India, fragmenty populácií v Číne, Thajsku, Indoonézií a Malajzii

Kde vidieť:

Nosorožec dvojrohý – Diceros bicornis

Jeden z piatich druhov nosorožcov na svete a jeden z dvoch žijúcich v Afrike. Predkovia týchto nosorožcov pochádzajú z doby pred 50 miliónmi rokov. Prvé nosorožce dvojrohé sa objavili pred 5 miliónmi rokmi. V tejto dobe sa oddelili od nosorožca tuponosého. Z viac ako 50 rodov ostali 4 s piatimi druhmi. Na rozdiel od nosorožca tuponosého (biely), je dvojrohý (čierny) striktný samotár. Samice sa so samcom stretávajú iba na dobu párenia a samica sama vychováva mláďa. Gravidita trvá 15 mesiacov a mláďa pri narodení váži do 50kg a po troch dňoch je schopné nasledovať svoju matku. V tejto dobe je mláďa zraniteľné a môže sa stať korisťou levov, leoparda alebo hyen. Nosorožce sa stávajú hlavne obeťou pytliactva. Dôvodom je roh, ktorý je tvorený keratínom, materiálom z ktorého sa skladajú aj ľudské nechty, vlasy a chlpy. V dnešnej dobe sa už neuvádza cena na čiernom trhu, aby nebol tento obchod žiadnym spôsobom podporovaný. Z rovnakého dôvodu sa nehovorí o počtoch v jednotlivých parkoch a krajinách a vôbec nie o distribúcií priamo na mieste. Tieto prehistorické zvieratá sú kriticky ohrozené. Z pôvodného počtu približne 300.000 na začiatku 20.storočia ostalo pár tisíc v roku 2008. Dvojrohý nosorožec bol kvôli svojej agresivite zaradený do Big 5. Zo zmyslov má najslabší zrak (aj keď stále dobrý), sluch je vyvinutý veľmi dobre ale spolieha hlavne na čuch. Živí sa listami stromov a kríkov, občas sa pasie na tráve (nosorožec tuponosý naopak), preto sa aj vyskytuje v oblastiach zarastených hustejšou vegetáciou. Dospelý jedinec má v kohútiku výšku v priemere 160cm a váhu 1300kg, na rozdiel od tuponosého (výška 180cm a váha 2400kg).

Výskyt: Botswana, Keňa, Malawi, Mozambik, Namíbia, Južná Afrika, eSwatini, Tanzánia, Zambia, a Zimbabwe

Kde vidieť:

Byvol africký – Syncerus caffer

Sú považované za jedno z najnebezpečnejších zvierat v Afrike, spôsobujúcich najviac zranení (najviac smrteľných zranení spôsobujú krokodíly a hrochy). Žijú v rodinných skupinách tvorených samicami s mláďatami približne s 7-10 zvieratami. Tieto rodinné skupiny sa spolčujú veľkých stád. Na okraji takéhoto stáda sa pohybujú samce, ktoré sa vtierajú do samičích rodín keď zacítia rujnú samicu. Mladé samce sa pri pohybe celého stáda držia na čele, kde odrážajú prípadné nebezpečie. Keď získajú viac skúseností a dospejú, presúvajú sa na koniec, kde chránia stádo pred napádaním odzadu. Tu je viacero starých, zranených a mladých zvierat a tak skúsené samce sú tu užitočnejšie. Takéto veľké stádo môže mať niekoľko sto a ž tisíc kusov. Byvoly sú hlavnou korisťou levov. Dospelé byvoly sa neboja postaviť sa skupine loviacich levov a obrániť člena stáda. Mnohokrát boli takéto zábery natočené a nafotené. Samca od samice rozoznáme podľa rohov. Samce majú rohy v strede spojené do akejsi prilby, ktorá rokmi mohutnie a je symbolom sily. Keď prestanú byť pohlavne aktívne, samce opúšťajú stádo a vytvárajú skupinky starých samcov. Títo sú najnebezpečnejšie a najpopudlivejšie. Tvorí 5 poddruhov: S.c.caffer v južnej a východnej Afrike; S.c.mathewsi v pohorí Virunga ako aj gorila horská; S. c. aequinoctialis v centrálnej Afrike; S. c. brachyceros v západnej Afrike a S.c.nanus z pralesov centrálnej Afriky, známy aj ako byvol pralesný. Je najmenší zo všetkýc, váži do 400kg a v kohútiku meria do 120cm. Bežný, savanový byvol váži až do 900kg a merajú do 170cm.

Výskyt: savany, lesnaté oblasti a buš južne od Sahary, pralesy centrálnej Afriky

Kde vidieť:

10 zvierat, za ktorými sa oplatí vycestovať

Orangutan – Pongo pygmaeus / abelii / tapanuliensis

Orangutany sú najväčšie ázijské primáty a najväčšie primáty ktoré väčšinu času trávia na stromoch. Majú typickú dlhú srsť, sfarbenú do hrdzava. Samce majú veľmi výrazné „límce“ na lícach, čo ich výrazne odlišuje od samíc a mladých jedincov. Žijú samotárskym spôsobom života, pričom jediné sociálne vzťahy udržiavajú matky s mláďatami. Dospelí sa stretávajú iba na pár dní počas párenia. Živia sa ovocím, listami, kôrou stromov, medom, hmyzom a dokonca vtáčimi vajíčkami. Patria medzi najinteligentnejšie primtáty. Používajú množstvo nástrojov na rôzne účely. Na deň aj noc si stavajú hniezda z poohýbaných konárov a výstelky z listov. Ich predátormi sú tigre, leopardy obláčkové, psy a krokodíly. Bornejský druh žije v oblasti bez tigrov a preto sú menej ohrozovaní na zemi a častejšie na zem schádzajú. Hlavným dôvodom prudkého poklesu populácie je likvidácia ich prirodzeného prostredia. Hlavným dôvodom je deforestácia kvôli príprave pôdy na pestovanie olejovej palmy. Bol aj zvolený za symbol boja proti rozširovaniu palmových plantáží. Orangutanov sú tri druhy: Bornejský – pygmaeus žije na Borneu a je najpočetnejší s populáciou do 70.000 jedincov. Sumatránsky – abelii bol od roku 1996 do 2017 druhým druhom obývajúcim severozápadnú časť Sumatry severne od jazera Toba. Tapanulijský – tapanuliensis bol uznaným druhom v roku 2017 a obýva Sumatru južne od jazera Toba.  

Samce sú výraznejšie väčšie a mohutnejšie ako samice, dosahujú váhu 75kg a výšku 140cm. Samice sú útlejšie s váhou do 37kg a výškou 115cm.

Výskyt: primárny a starší sekundárny les ostrovov Sumatra a Borneo 

Kde vidieť: Sumatra – nespútaná Indonézia

Borneo, Filipíny, Brunej

Kahau nosatý - Nasalis larvatus

Vzácna a veľmi výrazná opica, ktorá je endemitom ostrova Borneo. Patrí do podčeľade Colobinae, kam patria aj hulmany, guerézy a langury. Tvorí dva poddruhy, pričom N. l. larvatus  obýva celé územie a N. l. orientalis má výskyt na severovýchode Kalimantanu (indonézskej časti Bornea). Rozdiel medzi poddruhmi je veľmi malý a niektorí zoológovia ich nerozoznávajú. Dospelé samce sa výrazne líšia od samíc a mladých samcov. Majú výrazne zavalité telo s veľkým bruchom. Najvýraznejším rozdielom je však nos. Samcom sa v dospelosti výrazne zväčšuje. Ak sa stane samec dominantným, nos dorastá maximálnej veľkosti až nakoniec prevísa cez ústa a celé ich prekrýva. Nie je známy presný význam tejto zvláštnosti. Pravdepodobne to bude sekundárny pohlavný znak. Väčší nos pomáha pri rezonancii a vydávaní hlasného zvuku, ktorý zasa priláka viac samíc. Zväčša žijú v skupinách do 20 jedincov s jedným samcom, alebo v tlupách s viacerými samcami až do 60 členov. Teritóriá jednotlivých skupín sa často prekrývajú a vďaka nízkej teritorialite neprichádza takmer vôbec k potýčkam. Po párení je samica gravidná v priemere 185 dní. Po narodení mláďa začína prechádzať na pevnú stravu v 6 týždňoch a od matky odstavené sú v siedmych mesiacoch. Mladým samcom postupne rastie nos, až po dospelosť. Ak sa zmení vodca tlupy, mláďatá sú ohrozené, podobne ako u levov. Živia sa listami, kvetmi, ovocím a hmyzom a podľa sezóny sa presúvajú v rámci teritória. 

Samce patria medzi najväčšie ázijské opice s váhou približne 23kg a výškou 75cm bez chvosta. Samice merajú 62cm a vážia do 12kg.

Výskyt: zaplavené pralesné oblasti a mangrovové porasty Bornea 

Kde vidieť: Borneo, Filipíny, Brunej

Medveď hnedý – grizly – Ursus arctos spp.

Je súhrnný názov viacerých poddruhov medveďa hnedého zo severnej Ameriky. V minulosti sa vyskytoval na väčšine územia severnej Ameriky s výnimkou východného pobrežia. V dnešnej dobe v podstate obýva oblasť západne od Skalistých hôr, prevažne severozápadnú časť kontinentu. Aljašku obýva poddruh U.a.gyas, U.a.horribillis obýva zvyšok pevninskej časti kontinentu. U.a.middendorffi je známy ako kodiak. Je to najväčší poddruh medveďa hnedého. Vo všeobecnosti u medveďov hnedých platí, že vo vnútrozemí žijú menšie jedince, čím bližšie k moru alebo oceánu, tým sú mohutnejšie. Grizly je rovnaký druh ako náš medveď (U.a.arctos). Patrí medzi najobávanejšie šelmy severnej Ameriky. Jeho potrava závisí od miesta výskytu. Je všežravec, ale približne iba 40% potravy tvorí mäso. Loví všetko od zajacov a hlodavcov po jelene, soby a bizóny. Pri riekach a moriach loví lososy a pstruhy tiahnúce potokmi a riekami. Žijú samotárskym spôsobom života, aj keď počas migrácie rýb, alebo aj sobov sa v určitých oblastiach vyskytuje viacero jedincov, ktoré sa tolerujú. Sú teritoriálne a mladé zvieratá sú vytláčané do iných oblastí. Podľa miesta kde žijú hibernujú 5 až 7 mesiacov, s výnimkou kalifornských, ktoré sa na zimný spánok neukladajú vôbec. Samice rodia každý druhý rok  2-4 mláďatá, ktoré vážia približne 500g. Počas vyvádzania mláďat sú matky najnebezpečnejšie, keďže chránia svoje mladé. 

Dospelý samec váži do 360kg, na pobreží 420kg a kodiak môže dosiahnuť váhu až 680kg. Pri vzpriamení dosahujú výšku 3 metre. Samice sú výrazne menšie, s priemernou váhou 150kg. 

Výskyt: severozápad severnej Ameriky a pobrežná oblasť západu USA od Skalistých hôr 

Kde vidieť: Kanada západ

Aljaška, Yukon – volanie divočiny

Bizón (zubor) americký – Bison bison

Kedysi sa túlali nedozierne stáda bizónov pláňami severnej Ameriky od Aljašky po Floridu. V tejto dobe ich pôvodní obyvatelia lovili tradičnými metódami: skrytí pod vlčou kožou, naháňaním na okraj útesu a podobne. S príchodom bielych usadlíkov začala ich likvidácia. Boli lovené len tak pre potešenie, alebo pre trofej, jazyk a podobne. Veľkým problémom bol aj príchod dobytka z Európy, ktorý priniesol množstvo nových chorôb, ktorým bizóny nevedeli odolať. Pred rokom 1800 tu žilo približne 60 miliónov zvierat. V roku 1880, iba 80 rokov neskôr bolo v USA len 300 jedincov. V dnešnej dobe sa populácia blíži 500 tisícom vďaka dôslednej ochrane a vypúšťaniu odchovaných bizónov do národných parkov. Žijú v malých rodinných skupinách skladajúcich sa zo samíc a mláďat. Samce tvoria vlastné skupiny. Počas doby párenia sa k samiciam pridajú dominantné samce, ktoré odháňajú od tohto háremu potencionálnych nápadníkov. Dospievajúce samce musia rodinu opustiť. U samcov je často pozorované homosexuálne správanie. Pravdepodobne ide o upevňovanie sociálnych vzťahov a získavanie skúseností potrebných k páreniu. Najčastejšie sa stávajú korisťou vlkov a medveďov. Väčšinou si predátori vyberajú mláďatá alebo samice. Samotné bizóny sú hrozbou pre návštevníkov národných parkov. V priebehu 20 rokov bolo zaznamenaných 3x viac útokov na ľudí zo strany bizónov ako medveďov. V severnej časti v oblasti Aljašky, Yukonu, Britskej Kolumbie, Alberty a Saskatchewanu sa vyskytuje bizón lesný (Bison bison athabascae), ktorý je menší a chudší, najviac pripomína zubra európskeho (Bison bonasus). 

Dospelé samce dosahujú výšku v kohútiku až 2 metre a váhu 1 tonu. Samice sú menšie a útlejšie s výškou 150cm a váhou 490kg. 

Výskyt: prérie, horské údolia a iné otvorené priestory 

Kde vidieť: Prírodné klenoty USA

Prérie a sopky severu USA

Lama vikuňa - Vicugna vicugna

Je jedna z dvoch divých lám v južnej Amerike. Druhou je guanako. Vikuňa je pravdepodobne predkom dnešnej domácej alpaky. Jej srsť je považovaná za extrémne kvalitnú a vzácnu. Tá najkvalitnejšia sa nachádza iba v malom množstve na hrudi vikune a môže byť vyčesaná iba raz za 3 roky. Vikune sa nechovajú v zajatí na vlnu a vlnu je možné získať len z divých zvierat. Už Inkovia poznali jej kvalitu a iba členovia kráľovskej rodiny mohli nosiť doplnky z vikunej vlny. Vďaka tomuto sa z nej stalo národné zviera Peru. Žije v nadmorskej výške od 3200 do 4800 m.n.m. V tejto výške rastie iba veľmi odolná kostrava, ktorá je hlavnou zložkou potravy vikune. Cez deň sa pasú na otvorený priestranstvách a na noc sa sťahujú do úbočí. Žijú v samičích skupinách do 15 kusov s mláďatami. Mladé samce opúšťajú v puberte skupinu a pridávajú sa k samčím skupinám. Pária sa v marci a apríli a po 11 mesiacoch gravidity privádzajú samice na svet jedno mláďa. Mláďa pije mlieko 10 mesiacov, pokiaľ prejde na pevnú stravu. V 12-18 mesiacoch matku opúšťa matku a samec sa pripojí k iným samcom a samica k samičej skupine. Od španielskej conquisty až do 1964 nebol obmedzený lov vikune a tak ostalo iba 6000 kusov. Boli vyhlásené za ohrozené a bol zakázaný obchod s jej vlnou. Od začiatku ochrany narástol počet na 125 tisíc. Zvieratá sú strážené, odchytávané a vyčesávané, s tým, že ich opäť bez ujmy vypustia. Táto vlna je potom obchodovaná a spracovávaná. Šál z pravej certifikovanej vlny stojí približne 1.500 USD a bunda 21.000 USD. 

Samice aj samce sú podobne veľké, v kohútiku merajú približne 90cm a vážia 65kg. 

Výskyt: náhorné planiny stredných Ánd vo výške 3200-4800m.n.m. 

Kde vidieť: Chile, Peru, Bolívia a Veľkonočný ostrov

Nestor kea - Nestor notabilis

Je veľký papagáj, ktorý sa vyskytuje výhradne na Južnom ostrove Nového Zélandu. Je jeden z mála papagájov na svete, ktorý obýva alpínsku oblasť nad hranicou lesa a nezriedka ho vídať na zasnežených úbočiach Južných Álp a na ľadovcoch. Bežne obýva bukové lesy v nižších oblastiach. Farba peria je olivovo-zelená, s oranžovými vnútornými stranami krídiel. Žije v skupinách od päť do dvanásť jedincov a vajcia kladie do nôr, skalných medzier, alebo do dutín stromov pri zemi.  V niektorých prípadoch má prístup do hniezda až päť metrov. Hniezdo je vystlané machmi a lišajníkmi, do ktorých samica znesie do päť vajec, na ktorých sedí 21 dní. Mláďatá vyletia z hniezda po 94 dňoch. Kea sa živí ovocím, semenami, korienkami, hmyzom, larvami a malými stavovcami. Unikátom spomedzi papagájov ich spravili záznamy o napádaní oviec. Od polovice 19. storočia boli hlásené útoky týchto vtákov na ovce. Až v 1993 sa videozáznamom dokázalo, že síce vyžierajú tuk z chrbta živých oviec, ale nezabíjajú. Kvôli týmto chýrom boli kea zabíjané a odmeny za odovzdané zobáky boli vyplácané až do roku 1970. do tejto doby bolo zabitých viac ako 150 tisíc vtákov. Tento druh sa na zoznam chránených druhov dostal v roku 1986. 

Samce sú o málo väčšie ako samice. Dorastajú do dĺžky 48cm a váhy až 1kg. U samcov je výraznejšie dlhší zobák ako u samíc.  

Výskyt: alpínska oblasť a horské údolia Južných Álp na Južnom ostrove Nového Zélandu 

Kde vidieť: Nový Zéland - Stredozem

Koala medvedíkovitá - Phascolarctos cinereus

Austrália je mini svetaldiel s množstvom prapodivných tvorov. Kengury, vtákopysky, ježury, diable a podobne. Koala je ďalším typickým predstaviteľom vačkovcov. Je to skupina prehistorických cicavcov, ktoré prežili iba v tejto časti sveta (s výnimkou vačíc v Amerikách). Vyskytuje sa v troch poddruhoch: queenslandská P. c. adustus; z Nového Južného Walesu P. c. cinereus a zo štátu Victoria P.c.victor. Odlišujú sa farbou a hustotou srsti, veľkosťou tela a tvarom lebky. Ako ostatné vačkovce rodia aj koaly nedokonale vyvinuté mláďatá, ktoré sa dovyvíjajú vo vaku. Tento je u koál otočený smerom dozadu. Pri narodení váži plod 0,5 gramu. Má však vyvinuté ústa, dýchaciu sústavu, tráviaci a vylučovací trakt. Na to, aby sa dostalo do vaku má vyvinuté predné nohy a ramená. Nájde cestu do vaku a prisaje sa na bradavku, z ktorej bude piť počas celej doby strávenej vo vaku. Po 26 týždňoch je plne vyvinuté a začne vystrkávať hlavu. Po pol roku začne matka pripravovať potravu pre mláďa. Predtrávi eukalyptové listy a vylúči ich cez kloaku, kde ich mláďa skonzumuje. Toto konzumuje približne mesiac, pokiaľ nie je úplne odstavené od mlieka. V 9 mesiacoch opúšťa vak a usadí sa matke na chrbte a učí sa loziť po stromoch. V 12 mesiacoch by malo opustiť matku, ktorá ho v opačnom prípade agresívne odoženie. Koaly žijú samotársky, neudržiavajú sociálne kontakty mimo doby párenia. Živia sa takmer výhradne eukalyptovými listami. Zo 600 druhov rastúcich v Austrálií sú schopné konzumovať približne 30. V jednej oblasti dokonca jedna koala má na výber len z 6 poživateľných druhov. Väčšina obsahuje jedovaté látky, ktoré sú odbúravané v pečeni vďaka enzýmu Cytochrom P450. Na zem zchádzajú výnimočne, keď potrebujú zmeniť strom, alebo sa napiť. Väčšinu roka dokážu prežiť na vlhkosti získanej z listov. 

Samce sú raz tak veľké ako samice a dosahujú váhu do 15kg a dĺžku tela do 85cm. Majú najmenší mozog v pomere k telu spomedzi cicavcov.

Výskyt: eukalyptové lesy východnej Austrálie 

Kde vidieť: Austrália – letecký okruh

Medveď biely – Ursus maritimus

Je najväčšia suchozemská šelma, ktorá sa živí výhradne mäsom. Ostatné medvede sú všežravce s prevládajúcou rastlinnou zložkou. Sú priamymi potomkami medveďa hnedého, od ktorého sa odčlenili približne pred 400.000 rokmi. Prispôsobili sa studenému arktickému prostrediu a lebka sa im uspôsobila lovu tuleňov v ich dýchacích otvoroch, ktoré majú kruhový tvar a sú úzke. Vyskytujú sa výhradne v oblasti permanentného ľadu a snehu na všetkých kontinentoch zasahujúcich za severný polárny kruh. Je ohrozený vďaka roztápaniu ľadovcov. Stráca svoje prirodzené lovné revíry, pretože je takmer závislý na love tuleňov. Rozpadávaním sa veľkých krýh tulene menia svoje návyky a veľa času trávia na skalách, kde je biely medveď príliš nápadný. Žijú samotárskym životom ako ostatné medvede. Pária sa v máji a oplodnené vajíčko má pozastavený vývoj do augusta. Počas tejto pauzy sa samica snaží vykŕmiť, pričom naberie až 200kg, čo môže byť dvojnásobok jej aktuálnej váhy. Vyhrabe si noru v permafroste alebo ľade, kde strávi zimu v hibernácií podobnému stavu. Spomalí sa jej srdečná aktivita, ale nie telesná teplota. Mláďatá sa rodia v medzi novembrom a  februárom holé a slepé, vážiace menej ako 1kg. Matka až do marca hladuje a kojí mláďatá výživným mliekom. Do tejto doby, pokiaľ matka otvorí noru majú mláďatá do 15kg. S matkou najčastejšie ostávajú ďalšie dva roky. Sú výborní plavci. Sledovaným samiciam namerali v priemere 155 uplávaných kilometrov s rekordom 354km. Dokážu sa potápať a zadržať dych na 3 minúty, aby sa dostali do blízkosti tuleňov a z pod vody ich prekvapili. 

Samce sú spravidla raz tak veľké ako samice. V kohútiku merajú do 160cm a vážia približne 550kg, tí väčší až 700kg.  Vzpriamený samec dosahuje výšku 3 metre. Najväčší zmeraný jedinec mal 3,4m a vážil 1.002kg. Samice vážia v priemere 250kg. Majú najkratší chvost spomedzi medveďov, iba 10cm. 

Výskyt: polárna oblasť severnej pologule za polárnym kruhom 

Kde vidieť: Aljaška a Čukotka

Hoacín chochlatý - Opisthocomus hoazin

Vták, s ktorým majú vedci problém ho zaradiť. Vytvorili mu dočasne vlastnú čeľaď, pokiaľ nebude zrejmé, do ktorej skupiny ho zaradiť. V roku 2012 po genetickom výskume boli zaradené do spoločného kladu s kulíkotvarými a žeriavotvarými. V roku 2015 ďalší výskum ukázal, že sú pravdepodobne priamymi potomkami vtákov, ktoré sa oddelili od predkov pred 64 miliónmi rokov a sú jediným druhom tejto línie. Je čistý vegetarián, živí sa listami, ktoré tvoria viac ako 80% jeho potravy. Zvyšok tvorí ovocie a kvety. Hmyz konzumuje náhodne. Má unikátny zažívací trakt medzi vtákmi, používa systém bakteriálnej fermentácie na strávenie potravy. Pripomína skôr systém prežúvavcov, okrem časti, kedy sa dobytku vracia potrava do tlamy na ďalšie spracovanie. Má omnoho väčší hrvoľ zložený než ostatné vtáky,  z dvoch častí a veľký, viackomorový dolný pažerák. Žalúdok je omnoho menší ako u ostatných vtákov. Kompletné strávenie a vylúčenie trvá až 45 hodín. Pária sa a kladú vajcia v období dažďov, ktoré v rôznych častiach výskytu prichádzajú v rôznych obdobiach. Hniezda stavajú v kolóniách na konároch prevísajúcich ponad záplavové oblasti. Vyliahnuté mláďatá majú jednu zvláštnosť a tou sú dva drápy na každom krídle. Toto im ihneď po vyliahnutí umožňuje šplhanie po konároch v okolí hniezda. V prípade útoku dravcami sa dokážu z hniezda dostať do bezpečia a bezpečne sa zasa vrátiť. Vďaka tejto jedinečnosti boli v minulosti považovaní za potomkov Archaeopteryxa, ktorý mal po tri drápy na krídlach. Toto sa však ukázalo ako mylné Rodičia mláďatá kŕmia natrávenou rastlinnou potravou. Aj napriek tomu, že lietajú ťažko a pri pristávaní vyzerajú až nebezpečne, sú pomerne rozšírení a bežní. Ľudia ich nelovia, údajne nemajú chutné mäso.  

Vtáky merajú približne 65cm a vážia menej ako 1 kilogram. 

Výskyt: pralesy, močiare a mangrovy povodia Amazonky a Orinoka 

Kde vidieť: Peru, Bolívia, Amazónia

Guyany a Surinam, najexotickejší týždeň v živote

Tiger džungľový – Panthera tigris

Tento druh má množstvo odlišností v rámci svojho rozšírenia. Za posledných 30 rokov sa viedlo množstvo diskusií a testov, aby sa definitívne tigre zaradili na správne miesto. Posledná správa delí tento druh na dva poddruhy. Panthera tigris tigris a P.t.sondaica. P.t.tigris zahŕňa všetky tigre z pevninskej časti Ázie od Indie po Amurskú oblasť a od Himalájí po Malajziu. P.t.sondaica zahŕňa všetky tigre žijúce na Sundských ostrovoch (Jáva, Bali a Sumatra). Delia sa takto na 8 a 3 formy. Pôvodné miesto rozšírenia zasahovalo až do Anatólie (dnešná časť Turecka). V dnešnej dobe sú populácie vďaka ničeniu ich prirodzeného prostredia rozdrobené a niekoľko foriem je považovaných v prírode za vyhynuté, alebo tesne pred vyhynutím a posledné jedince žijú v Zoo. Napriek podobnosti s levom, pravdepodobne sú bližšími príbuznými snežného leoparda – irbisa. Ich výrazné pruhované sfarbenie pravdepodobne slúži ako kamufláž. Takéto sfarbenie je skôr ojedinelé medzi mačkovitými šelmami. Aj po oholení srsti ostáva vďaka sfarbeniu chlpov až po korienok na koži zjavný pruh. Je to podobné ako „tieň“ na tvári oholeného muža. Sú samotári a počas obdobia párenia strávi samec so samicou iba nevyhnutný čas. Samica je gravidná 93-114 dní, po ktorých porodí 2-5 mláďat, ktoré vážia od 700-1600g. Šesť týždňov po narodení už prvýkrát ochutnávajú mäso. Od pol roka veku sa učia od matky loveckej technike a od jedného roku sa snažia loviť sami. Matku opúšťajú vo veku 18-20 mesiacov. Dvoch rokov života sa dožíva približne polovica mláďat. Celkovo sa tigre dožívajú do 22 rokov. Najčastejšie lovia kopytníky v rozsahu 60-250kg. Tigrovi stačí za rok uloviť 50 kusov koristi vo veľkosti stredného jeleňa. 

Tigre merajú podľa jednotlivých foriem na dĺžku od 250-390cm a vážia 90-310kg. Najväčší je tiger ussurijský s váhou vyše 300kg a najmenší sumatriansky s váhou 90kg.   

Výskyt: od suchých lesnatých oblastí Indie, cez tropické lesy Indočíny až po chladné oblasti Amurskej oblasti 

Kde vidieť: Tibet, Nepál, Chitwan

Perlička na záver: 

Rýpoš lysý - Heterocephalus glaber 

Je fascinujúci hlodavec žijúci takmer celý život výhradne pod zemou. Je spolu s jeho vzdialenejším príbuzným rýpošom damarským jediným eusociálnym cicavcom. To znamená, že žijú v skupinách rozdelených do kást, kde jedna kasta je reprodukujúca sa a druhá nie. Spoločne sa starajú o potomstvo a neplodné jedince sa starajú o rôzne aspekty života. Usporiadanie je podobné ako u mravcov, termitov alebo včiel. Sú ako jediní cicavci studenokrvní a telesnú teplotu si udržiavajú presúvaním sa v rámci podzemných chodieb. Tie môžu dosiahnuť až 5 kilometrov.  Kráľovna je agresívna voči ostatným, dočasne neplodným samiciam. Chýbajú im nervové receptory v koži, čo spôsobuje, že takmer necítia žiadnu bolesť. Vzhľadom k veľkosti (do 10cm) sa dožívajú relatívne vysokého veku, až do 32 rokov, čo je rekord spomedzi hlodavcov, aj keď bežne sa rýpoše dožívajú 18 rokov. Horné a dolné rezáky vyčnievajú von nad horným a dolným pyskom, čo umožňuje tieto zuby používať na kopanie tunelov aj so zavretými ústami. Pľúca a krv majú prispôsobenú zníženému prísunu kyslíka. Nedávne výskumy ukázali, že rýpoš lysý je extrémne odolný voči rakovine. Žije v suchých oblastiach rohu Afriky a jeho prítomnosť dokazujú iba vetracie otvory v zemi.  

Martin Karniš

Martin Karniš

Martin Karniš

Vyštudovaný zoológ je v BUBO klientmi právom považovaný za najväčšieho odborníka na africké safari. Väčšinou sprevádza Keňu a Tanzániu, kde sa s Masajmi rozpráva svahilsky a aj jeho najobľúbenejšie zájazdy sú Keňa, Tanzánia Zanzibar a JAR Namíbia, Botswana, Zimbabwe, Zambia. Od roku 2009 postupne začal sprevádzať aj poznávacie zájazdy na Madagaskar, Aljašku, do USA a Kanady. Okúzlila ho Rwanda, Uganda aj Etiópia. Zatiaľ sme nenašli bežnú otázku zo živočíšnej ríše, ktorú by Martin nedokázal zodpovedať. Keď si od neho zvieratá potrebujú oddýchnuť, sprevádza v Thajsku, Malajzii a Singapure, alebo v Austrálii, ktorú prešiel krížom krážom. Martinove koníčky sú príroda, história a spoznávanie nových ľudí. Vraví, že cestovanie a sprevádzanie sú najlepšia škola života. Klienti si ho na zájazdoch vážia kvôli empatii a trpezlivosti. Ako správny ranger je jeho najobľúbenejšou pochúťkou steak z impaly v Juhoafrickej republike. 

Obľúbený zájazd z BUBO katalógu
Keňa, Tanzánia, Zanzibar

Posledná úprava článku | Prečítané: 76x

Odporúčame tieto zájazdy

K

Ázia  

Thajsko, Singapur, Malajzia


náročnosť

15 dní

Trvanie

1780
K

Afrika  

Zimbabwe, Juhoafrická republika, Botswana

01.05. → 09.05. +45 termínov

náročnosť

9 dní

Trvanie

1860
K

Amerika  

USA, Kanada


náročnosť

9 dní

Trvanie

2265
K

Ázia  

India


náročnosť

13 dní

Trvanie

2660

BUBO HISTÓRIA

Pozrite si históriu slovenského cestovateľstva