TOP 10: Umelo vytvorené hlavné mestá

Kjóto milujem a navštívil som ho už po deviaty krát toto leto. Už síce nie je hlavným mestom Japonska, ale ostalo jeho kultúrnym centrom. Ide o ďalší úspešný projekt, ktorý pretrval do dnešných čias.

Dobrým príkladom je aj Ayutthaya, historické hlavné mesto Thajska. Založená bola v roku 1350, kedy predchádzajúce hlavné mesto Siamu zničili ovčie kiahne. Ayutthaya leží 70 km severne od Bangkoku, na sútoku riek Menam-Čao-Praja, Pa Sak a Lop Buri. Toto pozoruhodné historické mestečko navštevujeme na našich BUBO thajských zájazdoch, ktoré do Bangkoku odlietajú v tomto roku každý jeden týždeň. V BCA sme vyškolili 25 slovenských sprievodcov a tak nás v Bangkoku nájdete 365 dní v roku.

Hlavné mesto Austrálie vraj vzniklo, keď sa Sydney a Melbourne nevedeli dohodnúť. Je na polceste medzi nimi. Po Austrálii som šoféroval nie hodiny, ale dni. Je to síce najmenší kontinent, ale pre mňa je stále obrovská.

Canberra je celá navrhnutá do dokonalosti. V jej centre je austrálsky parlament zasadený pod zem a zároveň aj do zelene. Je to naozaj nádherné dielo a prehliadku sem robia zdarma! Aj na interiéri si dali záležať.

Sedadlá poslancov boli dozelena sfarbené, čím bolo evidentné, že Canberra vyznávala ekológiu dlho predtým než sa Green Deal stal trendom. Avšak dokonalé plánovanie mesta ničí voľná tvorba domácich podnikateľov, ktorých vývesné štíty sú gýčové.

Canberre chýba život a nemá na Melbourne, ktoré je centrom kultúry a športu – aj Australian Open a už vôbec na prekrásne Sydney, ktoré je centrom biznisu. Obe tieto veľkomestá na zájazdoch do Austrálie navštevujeme.

Toto je najabsurdnejšie nové hlavné mesto v mojej dnešnej tabuľke. Putoval som krížom na najväčší ostrov Babeldaob a prišiel do hlavného mesta, v ktorom nikde nič nebolo. Vytŕčal tam iba akýsi biely dom s ohromnou bielou kupolou a stĺpiskami ako zo starého Ríma. Architekti by ju kategorizovali ako neoklasicistickú budovu. Vy by ste si pomysleli, že je to kópia washingtonského Kapitolu.

Prišiel som bližšie a poklopal som po tej nádhernej stavbe. Bol som zvedavý, z akého materiálu je. A zadunelo to. Na moje prekvapenie to nebol mramor, ale sadrokartón.

Kupola gýčového palauského Bieleho domu je vysoká 13 metrov. Celkovo majú budovy rozlohu 9 500 metrov štvorcových, čo poskytuje dostatočný priestor pre 900 administratívnych pracovníkov. Síce je komplex naozaj veľký, aj tak sú budovy väčšinou prázdne.

Palau je týmto počtom poslancov najpolitickejším štátom sveta, lebo 20 000 obyvateľom vládne 227 volených úradníkov. Keď si to prerátate, je to najväčší pomer darmožráčov na svete. Kostarika má 1 poslanca na 80 000 obyvateľov, Belize 1 na 8 000 a Palau jedného voleného na 88 obyvateľov!

Na absurdnom hlavnom meste Palau najviac zarábajú miestni taxikári, ktorí denne dovážajú do parlamentu poslancov z najväčšieho palauského mesta Koror, kde žije polovica populácie štátu.

Ngerulmud, umelé hlavné mesto postavené na zelenej lúke, je však neuveriteľným nezmyslom, čo dokazuje, že máloktoré nové mesto sa skutočne uchytilo. S počtom 318 obyvateľov ide zároveň o jedno z najmenších hlavných miest na svete. No v skutočnosti tých 318 ľudí sú farmári a žijú mimo hlavného mesta, na ostrove Babeldaob. V hlavnom meste nežije absolútne nikto. 

Vystavať budovy v hlavnom meste Ngelulmund bolo náramne drahé. Palau má nedostatok inžinierov, stavbárov. Nič tu nefunguje. Pôžičku s extrémne nízkym úrokom nakoniec dostalo od Taiwanu, ktorému sa zaviazalo, že bude túto OSN neuznanú krajinu rešpektovať a bude vždy v OSN za ňu hlasovať (proti Číne). O tomto Vám môžem povedať niekedy neskôr. Dlho pozorujem tento trend, ktorý Taiwan „múdro“ vymyslel, hoci ho iba skopíroval z praktík USA. No Čína tento stav systematickou diplomatickou  prácou vo väčšine štátov Oceánie otočila vo svoj prospech.

Každopádne, nové hlavné mesto s veľkým parlamentom psyché Palau nezmenilo. Palau nie je viac demokratické, je federálne, čo v preklade znamená, že ostalo klanové. Rodina a klan je základom a nikto inak voliť nebude. Takto je to v Mikronézii všade a príkladom je Nauru, ktoré dokonca oficiálne hlavné mesto ani nemá. „Aby ho mala iná rodina? Tak to nie! To radšej nebude žiadne!“ dozvedal som sa priamo od domácich Naurčanov.

Prečo potom postavili tak nákladné a zároveň zbytočné nové hlavné mesto? Práve kvôli oslabeniu sily klanov z Kororu. Osobne poznám kráľa Kororu a máme spoločnú fotografiu. „Nevolaj ma jeho excelencia, volajú ma tu boss. Časy sa zmenili!“ hovoril mi majiteľ najlepšieho baru Palau. Biznis je biznis a ten sa všetok robí tu v jeho Korore a on sa nad Ngerulmudom iba smeje.

Palau je pritom prírodným rajom, kde bývame v päťhviezdičkových hoteloch. Keď vidíte video vyššie, ktoré sme natočili dronom z palauskej Mliečnej dráhy – nádhernej reťaze sýtozelených ostrovčekov v sýtomodrej vode, tak na prvý pohľad zistíte, že je to tu skutočný raj. A to nielen na povrchu, ale najmä pod vodou. Práve tu, na Palau, som zažil jedno z mojich najlepších potápaní. 

Palau je tretím najmenším štátom OSN a my ho navštevujeme na našom zájazde po Mikronézii. Dokonca stále viac klientov si ho pridáva k poznávaciemu zájazdu Japonskom – veď je to už iba kúsok.

Aj keď bolo Yamoussoukro vyhlásené za nové hlavné mesto najväčšieho svetového producenta čokolády, Pobrežia Slonoviny, v roku 1983 presun vládnych činiteľov progresoval pomaly a dá sa povedať, že sa zastavil. Keď sa presun do nového hlavného mesta začal, bola to malá dedinka a jediný dôvod presunu bol ten, že sa tu narodil prezident Félix Houphouët-Boigny.

Yamoussoukro som navštívil dva razy. Políčka s mrkvou, nikde nič nebolo a zrazu sa objaví obrovská bazilika podobajúca sa na Baziliku svätého Petra vo Vatikáne. Avšak miestna stavba je vyššia. Dokonca sa často sa dočítate o nej ako o najväčšom katolíckom svätostánku sveta.

De jure Yamoussoukro môže byť hlavným mestom, ale de facto ním ostáva Abidžan so 6,5 miliónmi obyvateľov, čím ide o najväčšie frankofónne mesto Afriky.

V Kinshase sa často hovorí jazykom lingala, kdežto Abidžan je čisto francúzsky. Pre porovnanie, Yamoussoukro má pätnásťkrát menej obyvateľov. Ak vás táto krajina zaujala, môžete si o nej prečítať niečo viac. O kultúre Pobrežia Slonoviny sa dozviete viac v mojom blogu Futbal v Afrike.

Uzavreté Mjanmarsko som navštívil ako jeden z prvých turistov. Bolo to už v roku 1996 na 6 dňové víza. Následne som sa sem viackrát vrátil. Podarilo sa mi navštíviť aj nové hlavné mesto – Naypyidaw, ktoré oficiálne vzniklo v roku 2005. Nachádza sa 320 kilometrov od Rangúnu.

Naypyidaw presunula vláda z Rangúnu, mesta, ktoré považujem za jedno z najkrajších v juhovýchodnej Ázii. Naozaj, Rangún so svojou Švedagonskou pagodou v jeho centre je prekrásny. Briti, ktorí Barmu kolonizovali, hovoria o Švedagonskej pagode ako o pagode, na ktorej sa nachádza viac zlata a drahokamov než vo všetkých britských bankách.

Naypyidaw je presným opakom, ja som si pripadal ako v Severnej Kórei. Aj tam som cestoval po širokánskych mnohopruhových diaľniciach. Táto v meste mala až 20 prúdov! Predstavte si, že som nestretol ani jediné auto! Naypyidaw má rozlohu desaťkrát väčšiu než New York a aj keď predstavitelia vojenskej chunty udávajú, že v ňom žije toľko obyvateľov ako v Prahe, nezdá sa, že je to pravda a ide o mesto duchov. 

Podobné investície chceli do nového hlavného mesta vložiť generáli mjanmarskej chunty, no ich Naypyidaw je ešte bizarnejší Pchjongjang. Prekvapivo severokórejské mesto žije, na rozdiel od toho juhokórejského. Naypyidaw by som prirovnal skôr k Disneylandu bez návštevníkov. Preto by som sa sem už nevrátil.

O Rangúne som básnil v jednom z blogov. No musím vás dopredu upozorniť, že ak sa ho rozhodnete čítať, musíte rátať s tým, že sa nebudete vedieť odtrhnúť od textu. Hneď budete chcieť ísť vycestovať do tejto pre nás Slovákov ešte neznámej krajiny. Rangún vás chytí za srdce.

Astana sa presunula zo starého mesta Almaty umiestneného na Hodvábnej ceste, ktorú tu volajú Žibek Žoli. Mala ambíciu zrušiť imidž, ktorý Kazachstanu dodal Borat, resp. Sacha Baron Cohen. Musím povedať, že Astane sa to podarilo.

Obchodný dom nadizajnoval britský celebritný architekt Norman Foster a ten naprojektoval ako vstupnú halu najväčší stan na svete. Ja som v kazašskej jurte zopár noci býval a Kazachov a ich dušu som spoznal. Prezidentský palác vyzerá ako biely dom v Disneyparku. Najznámejšiu stavbu, vežu s guľou nakreslil vraj prezident Nazarbajev na servítku. Univerzita sa volá (ako inak) Nazarbajevova.

Šestnásťmilionovému národu sa však darí. Stále sa viac vymyká spod krídel Ruska, ktoré mu v rámci Sovietskeho zväzu vládlo a ide vlastnou a veľmi úspešnou cestou. 

My realizujeme zájazdy do Kazachstanu už od roku 2005 a boli sme tu prvou cestovnou kanceláriou. Na zájazdoch po Hodvábnej ceste putujeme z Kirgizska cez Kazachstan, Uzbekistan, Tadžikistan, Turkmenistan. Kto chce, pridáva si aj bezpečný a vzdelaný Irán. Zájazd Hodvábnou cestou do Perzie má veľmi veľmi dobré meno.

Neom (Saudská Arábia) – síce nemá byť hlavným mestom, no vyzerá geniálne! Neviem si predstaviť, že by takéto mesto stvorili dnešné demokratické vlády. Ak to vyjde, tak návrat k osvietenej monarchii treba opäť zvážiť.

Keď som prechádzal Belmopanom (Belize) ani som si nevšimol, že som v meste. Nové hlavné mesto vzniklo, keď hurikán Hattie a prílivové vlny spôsobili v Belize City rozsiahle škody. Podobne, ako na Filipínach, poloha nového hlavného mesta vo vnútrozemí bola vybraná preto, aby bolo mesto odolné voči prírodným katastrofám.

Dodoma (Tanzánia) – v roku 1996 sa sem presunulo hlavné mesto z Dar es Salaam. Tanzánijská Dodoma bola navrhnutá americkým architektom Jamesom Rossantom už v roku 1980.

Islamabad (Pakistan) – v roku 1959 ohlásil parlament presunutie hlavného mesta z Karáči. Odvtedy malo mesto dostatok času na odprezentovanie sa, no za ten čas, čo som tam bol, nestalo sa tak. Na Karáči a ani na Lahore nemá. Možno mám na toto nové pakistanské hlavné mesto nesprávny názor. Priznávam, že som tu bol krátko na to, aby som mohol robiť závery.

Abuja (Nigéria) – zdá sa nikdy nebude mať na Lagos ani Kano či Sokoto. Abuja je kompromisom medzi kresťanským juhom a moslimským severom, no na počte teroristických útokov je to aj vidieť. Je mestom bez duše a pritom sa sem hlavné mesto presunulo z Lagosu už v roku 1991.

Ottawa (Kanada) je kompromisom medzi frankofónnym severom a anglofónnym juhom Kanady. Podľa mňa je Ottawa lepším kompromisom ako Canberra. Veľmi príjemné mesto s kanálom Rideau, ktorý sa v zime mení na najdlhšiu (osemkilometrovu) korčuliarsku dráhu na svete. Určite tu neobíďte parlamentný kopec s krásnou neogotickou architektúrou a choďte si zabehať po mostoch cez rieku Ottawa, oddeľujúcu kanadské provincie Ontario a Quebec.

Nouakchott (Mauretánia) - hlavné mesto bolo pôvodne veľkou opevnenou rybárskou dedinou pod francúzskou nadvládou. Keď sa Mauretánia rozhodla pre nezávislosť (1960), chýbalo jej hlavné mesto. Lokalitu hlavného mesta si vybral prvý prezident - Moktar Ould Daddah. Vtedy 15-tisícová dedina bola vybraná pre svoju centrálnu polohu medzi mestom, z ktorého bola riadená kolónia Mauretánie - Saint-Louis (Senegal) a Nouadhibou.

Putrajaya (Malajzia) sa stala sídlom vlády Malajzie už v roku 1999 a vtedy som sa bol v meste aj po prvý raz pozrieť. Vtedajší prezident Muhamad Mahatir mal naozaj veľkolepú víziu. Toto mesto na našich zájazdoch do Malajzie pozorujeme odvtedy orlím zrakom, veď v Kuala Lumpur máme zájazdy 52-krát do roka. 

Mesto vzniklo na zelenej lúke po vzniku samostatného štátu, ktorý bol jednou z najchudobnejších častí Britského koloniálneho impéria. Paradoxne medzi rokmi 1975 až 1990 rástlo jej hospodárstvo najrýchlejšie na celom svete.

Botswana dolovala najkvalitnejšie diamanty sveta a cestu tu stavali nórski inžinieri. Tí po postavených cestách bežkovali na kolieskových bežkách, čo spôsobilo mnoho havárii a tak bežkovanie parlament zakázal.

V januári 2000 som tu dlhšie býval u geológa Jozefa Hušeka. Všimol som si, že na zemi nič nemali, žiadnu trávu. Vedeli by ste si tipnúť prečo? Dôvod je úplne prostý, mali to kvôli hadom, ktorých by v tráve nevideli. 

Keď ste chceli ísť do krčmy, museli ste niekoľko desiatok kilometrov cestovať. Bolo normálne, že ste išli autom do krčmy, ale aj z nej. V Botswane nemali náustky na alkohol tester, tak policajti nemali ako vykonávať kontroly. Dokonca v botswanských autách vtedy nemali ručné brzdy.

Keď som išiel raz z krčmy, pri vychádzaní z parkoviska sa mi podarilo buchnúť do auta. Samozrejme, hneď začalo pípať. Všetci vybehli von z krčmy, boli zvedaví, čo sa stalo. Čo ma zaskočilo viac ako preliačený plech na aute, bolo to, že za opravu si pýtali môj desaťmesačný plat. Viete, čo to vyriešilo? Pivo! Stačilo ich pozvať na ďalšie kolá a už bola vec zabudnutá.

Alkohol tam má naozaj neobyčajnú pozíciu. Veľa týždňov sme tam pili a jedli. Radi sme chodievali do Mike‘s kitchen. Je to miesto, kde nájdete reštauráciu, bar aj klub. Rád spomínam na jeden z mojich obľúbených gurmánskych zážitkov – neandertálsky steak, ktorý mal necelé kilo! V tomto podniku mali naozaj geniálne steaky.

V Mike‘s kitchen sme stretli aj botswanského ministra, ktorý býval v prostom domčeku. Je to zvláštne, ale oni nechápu princíp mesta. Botswana aj napriek tomu sa zaraďuje medzi najdrahšie krajiny pre turistov. Ceny sú tu veľmi vysoké. No zas sa tu nachádza jedno z najluxusnejších safari!

Od roku 2000 sme v BUBO začali realizovať zájazdy do Botswany. Od unikátnej Expedície Kalahari, kde sme ako prví Stredoeurópania prešli túto juhoafrickú púšť. Do južnej Afriky organizujeme najkvalitnejšie zájazdy a unikátne safari jednak do národného parku Chobe, jednak do luxusných lodží - ide o luxusnú ekologickú dovolenku na najvyššej svetovej úrovni. Botswana je zvyčajne bez malárie a ide o bezpečnú a veľmi úspešnú krajinu.

Mesto z Konštantínopolu z dnešného Istanbulu presunul otec moderného tureckého národa Mustafa Kemal Ataturk. Aj keď mesto v centrálnej časti Anatólie založili Chetiti pred 3000 rokmi, išlo o dedinku.

Prvýkrát som bol v Ankare v roku 1993. To bol jeden z prvých zájazdov, ktoré som viedol, lebo vtedy sme založili firmu. Mesto sa veľmi rozrastá a pritom je prekvapujúco stále rovnaké. Hoci sa s Istanbulom sa porovnať nedá, Ankara si určite zaslúži návštevu.

Turecko má ohromnú históriu, my tu navštevujeme napríklad najstarší chrám na našej planéte, ktorý sa nachádza tu. Po stopách Noeho stúpame na najvyšší vrch Turecka – bájny Ararat. Z Istanbulu cez Kappadokiu smerujeme aj sem, do Ankary. Áno, Istanbul je krajší, no na svete už len veľmi ťažko budete hľadať krajšie mesto než Istanbul. Ankara je úspešným projektom.

Dominantou Ankary je mauzóleum prvého prezidenta Tureckej republiky – Anitkabir. Mustafa Kemal Atatürk sa považuje za otca celého Turecka, lebo zmodernizoval krajinu, hlavne právny a vzdelávací systém. Podporil európsky spôsob života najmä tým, že zaviedol latinku v turečtine. Mauzóleum sa nachádza na kopci RasaTepe (v západnej časti mesta), odkiaľ sú najkrajšie výhľady na celé hlavné mesto. Zároveň je Anitkabir aj najnavštevovanejšou pamiatkou tureckého hlavného mesta.

Ak by ste chceli skombinovať panoramatický výhľad na mesto spolu s večerou, odporúčam navštíviť vežu Atakule. Je to niečo, ako naše bratislavské UFO, ale ankarská veža je súčasťou obchodného centra, nie mosta.

Mešita Melike Hatun je ďalšou povinnou zastávkou. Medzi miestnymi je veľmi populárna, považuje sa za najnovšiu mešitu v Ankare, kde sa kombinuje osmanská, seldžucká a moderná architektúra.

Ak by ste sa chceli preniesť do rannej doby bronzovej, navštívte archeologickú zónu Alacahöyük. Nájdete tu množstvo kráľovských hrobov, v ktorých sa našlo niekoľko ozdobných zlatých predmetov či šperkov.

V Ankare nájdete aj novšie budovy, napr. turecká Štátna opera a balet. Funkcionalistická budova pôvodne navrhnutá v 30. rokoch ako výstavisko bola o desať rokov neskoršie prestavaná na operu pod záštitou nemeckého architekta Paula Bonatza.

Keďže je Ankara vnútrozemským mestom a nie prímorským, ako Istanbul, nemá atraktívne pobrežie, ktoré by navštevovalo množstvo ľudí. Menšiu konkurenciu mu môže robiť iba mestský park Gençlik Parkı. Na toto miesto chodia miestni oddychovať či športovať.

Ide o najstaršie mesto v mojej tabuľke. Hlavné mesto bolo v roku 1800 presunuté z Philadelphie na miestnu lúku na prianie prvého prezidenta USA – Georgea Washingtona. V súčasnosti je naozaj úspešným projektom. Washington bol kompromisom medzi vzdelaným priemyselným severom a agrárnym juhom.

My v BUBO spájame Washington práve s New Yorkom. Tieto mestá nemôžu byť rozdielnejšie. Sú plné kontrastov. Obrovské mrakodrapy v New Yorku a nízka európska architektúra Washingtonu. New York je živelný a priznajme si, že aj trošku špinavý. Washington je čistučký s množstvom zelene. New York ponúka množstvo múzeí, ktoré sú skvelé, ale zároveň drahé. Vo Washingtone sú múzea skvostné, avšak sú zadarmo. Washingtonský pamätník, Kongres, Biely dom...

Čo by som tu odporučil navštíviť? Okrem klasických tipov, poukážem na objekty, ktoré naozaj stoja na návštevu. Keď ste vo Washingtone, nemôžete si nechať ujsť návštevu najväčšej knižnice sveta. Library of Congress sa rozprestiera až v troch budovách a nachádza sa v nej viac ako 160 miliónov kníh a dokumentov.

Pre milovníkov umenia odporúčam navštíviť National Gallery of Art. Nájdete tu napríklad obrazy Symphony in White od Whistlera, Ginevra de' Benci od Leonarda da Vinci, autoportrét Vincenta van Gogha či Paula Gauguina...

Zaujíma vás tematika špionáže? Tak potom sa musíte vybrať do International Spy Museum. Pravdepodobne ide o jediné múzeum na svete, ktoré je tematicky orientované na špionáž od antiky až po súčasnosť a jej najvýznamnejších predstaviteľov. Okrem stálej zbierky približne 7 000 artefaktov, majú návštevníci možnosť si vyskúšať v Debriefing Center svoju tajnú misiu. Nielenže si vyskúšajú rolu špióna, ale aj na záver dostanú vyhodnotenie.

Čo sa týka ubytovania, tak určite odporúčam hotel Willard kúsok od Bieleho domu, ktorý má neskutočnú históriu. Predstavte si, že v ňom spal Abraham Lincoln, Martin Luther King, či Donald Trump.

Iné mestá Ameriky sú možno zábavnejšie, ligotavejšie, divokejšie, dynamickejšie... No Washington D.C. je jednoznačným stelesnením patriotizmu USA. Je mestom bieleho mramoru, pamätníkov, múzeí, parkov a širokých alejí, ktorého ulicami sa prechádzate. Akoby ste listovali históriou krajiny. 

Mnoho ľudí si stále myslí, že hlavným mestom Brazílie je Rio de Janeiro. Mnohí znalci Brazílie v tomto meste neboli. Brazíliu som dal na prvé miesto kvôli mnohým veciam, no hlavne kvôli unikátnej architektúre.

Brazília je umelým hlavným mestom, ktoré slúžilo pre mnohých ako vzor. Dvaja blízki architekti (Luis Costa a Oscar Niemeyer), ktorí preferovali rovnaké názory, chceli vytvoriť mesto, kde si budú všetci rovní. Som tu, aby som sa o tom presvedčil. Z letiska idem vyše hodiny. Neobjednal som si auto ako minulý týždeň v Uruguaji, chcem chodiť peši a MDH. Vyskúšam, ako to slávni architekti navrhli pre bežných ľudí.

Ako som spoznal Brazíliu?

Je noc, a to je v Brazílii nebezpečné. Našťastie v hlavnom meste nie. Nasadnem do autobusu, prejdem cez železný turniket, ktorý si pamätám ešte z roku 1999. Staré dobré klasiky ostávajú aj v hypermodernom meste. Zaplatím asi 1 € a vstupujem dovnútra. Sledujem trasu autobusu na stiahnutej mape. Dáta nemám, lebo k tomu treba, aby som mal OP Brazílie.

Pohneme sa. Zrazu zistím, že ideme úplne opačným smerom, no v poslednej chvíli sa otočí a konečne ideme dobre. Prejdeme mostom cez jazero a už som spokojný. No tu sa opäť autobus točí. Úplne nezmyselne, až nakoniec prídeme na poslednú zastávku. Akúsi otrasnú obrovskú autobusovú stanicu. Nejaká žena kričí, akoby ju rezali. Zasahuje ešte aj polícia. V tom si pomyslím iba jedno: „Vitajte v hlavnom meste!“

Na informáciách sa dohadujú, kam ma majú poslať. Nasadám na ďalší spoj a odveziem sa jednu zastávku. Medzi nami ráno zisťujem, že tá stanica je vlastne centrom mesta, ktoré navrhol Lúcio Costa – architekt, víťaz súťaže o nové hlavné mesto obrovskej Brazílie. Costa chcel vytvoriť mesto pre všetkých ľudí. Z toho dôvodu sa sústredil najviac na fungujúcu dopravu. Tú považoval kľúčovú pri navrhovaní hlavného mesta.

Dobrou ukážkou kvalitnej dopravnej infraštruktúry je už samotná autobusová stanica deliaca sa na sektory A – F. Nájdete tu množstvo stánkov s lacným jedlom. Žije to tu naplno. Až 90 % z 2,6 milióna obyvateľov mesta žije mimo centrálneho dištriktu navrhnutého architektmi.

Lúcio Costa vytvoril najprv cesty. Ak sa pozriete z lietadla na hlavné mesto, zistíte, že centrum vyzerá ako vták či motýľ. Akoby chcel architekt vytvoriť dojem európskeho mesta s rôznymi uličkami a nie rovnými pravouhlými ako v amerických mestách.

Autobusári sú platení od toho, koľko otočiek urobia, a tak sú aj v hlavnom meste najrýchlejšími objektmi na ceste. Obrovský autobus sa stále rúti na tých točených cestách navrhnutých architektom. Keby išiel rovno, máme to za polovicu času…

Mesto Brazília je delené na tieto zatočené cesty (Rodoviaria) a monumentálnu os (Monumental Axis). Najprv som mal s tým problém, ako všetko uvidím, lebo informácie boli úplne zlé. No bolo to celkom jednoduché. Stačí mať hotel položený na osi – Axis. Hotely sú tu umiestnené na južnej i severnej osi. Ja som v tej severnej časti, čo je od autobusovej stanice peši 10 minút. V mojej oblasti je asi 20 vysokánskych hotelov. Ponúk je naozaj dostatok.

„Máme cenu 200 $,” hovoria tu všetci v amerických dolároch. Ja chcem za sto! Namietam a ukazujem na booking.com, ale nejde to. Prechádzam ešte štyri ďalšie hotely. Už tretiu noc som unavený, ale nechcem to tak ľahko vzdať. Nakoniec som donútený vrátiť sa do prvého hotela, ktorý mám rezervovaný.  Resp. nie je to hotel, ale apartmán. Je síce pod iným menom, ako som ho objednal, no na tej istej adrese. Nebol som si úplne istý, či som dobre, ale vrátnik ma kývnutím uistil.

Kľúč od izby dostávam s názvom pôvodného hotela. Asi v cene nie sú raňajky, ktoré sú tu aj tak slabé, ale ani ich nechcem. Inak mám to isté, ale za polovičnú cenu, akú som chcel. Hotel je vysokánsky, ale jednoduchý, ako je v Brazílii zvykom. V tejto krajine je všetko posunuté o 2 úrovne nižšie. Nemyslím to zle, Brazíliu mám rád, ale vyzerá to všetko otrasne, a to hovorím ako človek, ktorého brazílska vláda pozýva na prehliadky hotelov. „Tu býval Elton John,” počúvam. „Chudák,“ ľutujem ho a pomyslím si hneď na to, či tu nemajú nič lepšie.

Mesto Brazília malo byť presným opakom. Odskokom od priemeru k budúcnosti. Ukázať smer, kam sa celý národ pohne. Vyhnúť sa problémom s favelami, s nekonečnými zápchami, nefunkčnou kanalizáciou, zlým parkovaním atď. Inak, to sa aj podarilo a MHD funguje ako jedna z najlepších na svete (samozrejme, okrem Singapuru).

Parkingy sú niekde v podzemí, všetko je upratané. No na druhej strane, po širokánskych uliciach, ktoré sú ešte širšie než vystavali Briti v New Delhi, sa tmolia jednotlivci a akosi tu okrem autobusovej stanice žiadnych ľudí poriadne ani nevidím.

Keď sa nevyznám, vybehnem na most a ten ma už nepustí - iba samovrah by skočil dole - a ja musím ísť 1,5 kilometra. Keď zle odbočím, vždy ide o takéto vzdialenosti.

Brazília je tu už dlho, brazílsky parlament odklepol centrálne lokalizované mesto už v roku 1950. V roku 1960 bolo mesto inaugurované. Je jedno, že ho plánovali najlepší architekti, nikto sa sem nechcel presunúť z Rio de Janeira. Vláda musela zrušiť platy a hrozila zrušením poslaneckej imunity, potom sem poslanci prišli pod veľkým nátlakom.

Ráno vstanem skôr, mám ešte jet lag. Využijem to na nafotenie Brazílie v najlepšom svetle. Chcem ju prejsť ešte kým nie je neznesiteľné teplo. Začnem pri národnom divadle. Vbehnem aj dovnútra, odkiaľ ma prekvapený strážnik vyhodí. Musím povedať, že zvnútra sa mi budova páčila viac než zvonka.

Pokračujem k národnej knižnici a k národnému múzeu až prídem možno k najznámejšiemu Niemeyerovmu dielu – metropolitnej katedrále. Slnko práve vyšlo, je veľmi príjemne. V tomto počasí si dokonale vychutnávam Niemeyerovu architektúru. Mal by zo mňa radosť, že sa mu toľko venujem.

Prechádzam po širokánskych uliciach obloženými betónovými kvádrami, až prídem k budovám ministerstiev obloženými najlacnejšími bielymi kachličkami. Celkový architektonický plán bol možno dobrý, ale vyhotovenie je príšerné. Asi ako opera v Sydney, ktorá je pokrytá obdobnými kachličkami.

Za socializmu sme sa smiali z komunistických budov. Pohŕdame architektúrou z obdobia z čias Hitlera či Mussoliniho. No toto je to isté, ale vo väčšom. Len to voláme progresivizmus a moderna. Dubaj sa dnes iba uškŕňa, keď toto je moderna. No Dubaj nie je UNESCO.

Mesto postavili vtedy v 60. a 70. rokoch 20. storočia a ono tak ostalo a nič iné sa už nedostavalo. Nechcem byť taký starý mrzutý páprda nadávajúci na všetko a Brazília je rozhodne najlepším mestom popri Washingtone, ktoré sa chytilo. No stále je to zaspatá ikona, nevesta v bielych svadobných šatách, ktorá má však dnes už 70 rokov, a to vidieť. Nemá už radosť zo života, ulice sú ak nie smutné, tak to nazveme bez temperamentu.

Idem pešo okolo Palácio Itamaraty, prejdem na druhú stranu, kde sa koná akýsi protest a vsádzajú tu kríže do zeme. Na druhej strane je najvyšší súd a v prostriedku ďalšia architektonická ikona – kongres. Neuveriteľne ladí spredu, ale ak si dáte námahu a obehnete ho zozadu, tak vysoká budova senátu sa odrazí v umelo vytvorenom jazierku a na jednej aj druhej strane máme typické Niemeyerovske formy. Je to podobné ako v Avilés v Astúrii, čo som spomínal v blogu Zelené Španielsko pre pútnikov. Vytváral poéziu v betóne podľa vzoru svojho učiteľa Le Corbusier.

Bol to presvedčený komunista, ktorý tvoril a snažil sa robiť dobré veci. Často na veľmi kreatívnych ľuďoch vidím, že sú šťastní a práve preto žijú dlho. Niemeyer sa dožil neuveriteľných 104 rokov!

Odtiaľto som sa vydal k poslednej veľkej ikone Brazílie a to k Mostu JK (Ponte Juscelino Kubitschek), ktorému je v tomto meste venovaných mnoho vecí, dokonca aj jeho žene. Juscelino Kubitschek bol brazílskym prezidentom, ktorý sa o vznik nového hlavného mesta zaslúžil najviac.

Aj tu som bol sám, respektíve okolo prefrčali dvaja cyklisti. No toto je už fajn. Bol otvorený v roku dvetisícdva, takže je jednou z najnovších súčastí mesta a ihneď sa stal ikonou. Architektom je Brazílčan Alexandre Chan, ktorý sa zjavne špecializuje na mosty - ďalší krásny most od neho nájdete v Riu.

Pod mostom je parkovisko a zopár barov. Z druhej strany je pekné golfové ihrisko. Na jazere Paranoá sa môžete plaviť jachtou, ak si ju vopred dohodnete.

Neodporúčam vám, ak chcete spoznávať hlavné mesto peši. Rodoviaria sa točia, cez cestu sa nedá prejsť. Bol som naozaj jediným chodcom. Ja som to mal ako tréning, ale priznávam, že to bola hlúposť.

Aj takéto umelo vytvorené hlavné mestá majú svoje čaro. Často sú bizarné a unikátne a v mnohých prípadoch ide o cestovateľský šperk. Miesta, kde mnohí turisti vôbec nezavítali a môžete ich mať celé pre seba. 

Šťastné cesty prajem!