Bodh Gaya – moja cesta za osvietením

Podľa rôznych štatistík by sme sa dnes vedeli zhodnúť na tom, že krajiny s najväčším počtom budhistov sú Čína, Thajsko, Mjanmarsko alebo Japonsko. No vďaka historickým kontextom dnes vieme povedať, že 3 zo 4 najdôležitejších miest pre všetkých budhistov sa nachádzajú v modernej Indii. Štvrtým miestom je Lumbini na juhu Nepálu, kde sa Siddhártha Gautama, neskôr známy ako Budha, v roku 563 p. n. l. narodil.  

Ďalšími zo štyroch posvätných miest sú Sarnath v štáte Uttarpradéš, ktorý pravidelne navštevujeme na našich zájazdoch Indiou. Je to miesto, kde Budha prvýkrát prednášal. Nasleduje mesto Kušinagar v rovnomennom štáte, kde Budha umiera a dosahuje paranirvánu. Posledným a najdôležitejším miestom je práve Bodh Gaya, kde Siddhártha Gautama dosiahol osvietenie a stal sa z neho Budha – titul osvieteného.  

Bodh Gaya sa dnes nachádza v indickom štáte Bihár. Toto mesto nájdeme asi len 200 kilometrov vzdušnou čiarou od jedného z najposvätnejších hinduistických miest, Váránasí. Ak by ste sa chceli do Bodh Gaya dopraviť zážitkovo, viete si z Varánasí zobrať do Bodh Gaya vlak a absolvovať priamu cestu medzi náboženskými metropolami. Kým však vo Varánasí žije približne 1,5 milióna obyvateľov, Bodh Gaya je oproti tomu, na indické pomery, dedinka. Stále obyvateľstvo osciluje iba okolo 50 000, no tento počet sa pravidelne násobne zväčšuje vďaka prílivu pútnikov a BUBO malé skupinky lovcov zážitkov sa tak v ich davoch stávajú nepatrnými. 

Ak preferujete komfortnejší spôsob dopravy, v neďalekom meste Gaya, ktoré je logistickým centrom regiónu, sa nachádza medzinárodné letisko. Denne tu pristávajú väčšinou iba 4 lety – 2 z Nového Dillí spoločnosťou Air India a IndiGo, jeden z Kalkaty rovnako s IndiGo a jeden z neďalekého Bangkoku, ktorý sem donáša väčšinu pútnikov z juhovýchodnej Ázie. Napriek mojej obľube zážitkových ciest, aké môžete napríklad zažiť na presunoch medzi Tibetom a Nepálom, som v tomto prípade zvolil letecké spojenie z hlavného mesta.  

Ihneď po prílete na letisko do Gaya si človek všimne dve zaujímavé veci. Jednou je asi trojmetrová socha Budhu v príletovej hale. Tento fakt je však pochopiteľný, vzhľadom na dôležitosť miesta, kam človek cestuje. No pozornosť turistu rovnako upúta tabuľka zakazujúca akýkoľvek predaj, kúpu alebo konzumáciu alkoholu v štáte Bihár. Tento zákaz sa vzťahuje na domáci, no aj zahraničný alkohol a jeho konzumácia sa môže potrestať odňatím slobody na 5 rokov alebo viac. Pokiaľ však o tomto pravidle neviete a náhodou so sebou prinášate „dezinfekciu“ (ktorá, medzi nami, absolútne nefunguje), tak sa jej máte možnosť na letisku beztrestne zbaviť.  

Prosím, neskúšajte tento zákaz obísť a byť vynaliezavý. Polícia v Indii vie byť prísna a pokiaľ cestujete do Bodh Gaya za spirituálnymi zážitkami, tie dosiahnete aj bez určitého obsahu etanolu v krvi. Tento zákaz bol zavedený pre celý štát v roku 2016 z niekoľkých dôvodov. Jeden z ministrov pre správu štátu, Nitish Kumar, zaviedol zákaz alkoholu kvôli rastúcemu domácemu násiliu na ženách. Bihár taktiež patrí k jedným z najchudobnejších štátov Indie a tento zákaz mal podporiť najmä sociálne najslabšiu vrstvu, ktorá veľakrát míňala svoje jediné úspory na dočasné opojenie. Zákaz sa však ukázal ako efektívny, keďže prípady domáceho násilia za 10 rokov klesli, niektoré ekonomické ukazovatele vzrástli, no napriek tomu sa našla kritika, že tento zákaz bol len politický ťah pred voľbami.  

Po príchode do Gaye som si uvedomil, že toto naozaj nie je až taká populárna destinácia. Letisko by som veľkostne prirovnal k tomu v Sliači a po vystúpení z lietadla sme do príletovej haly museli kráčať pešo niekoľko minút. Z letiska som si do Bodh Gaye chcel zavolať Uber, no ten tu nefungoval. Oslovil ma mladý, snaživý Ind, ktorý sa ponúkol, že ma odvezie za najlacnejšie, lebo som jeho „brother“. Nakoľko neexistovali iné možnosti, súhlasil som. Za túto cestu si vypýtal približne 1 000 rupií, čo mi prišla adekvátna cena za takmer 40 minútovú cestu k môjmu ubytovaniu.  

Po ceste sa Sagar čudoval, prečo zrovna ja navštevujem Bodh Gayu, keď nie som budhista. Snažil som sa mu vysvetliť, že nie som ani kresťan a bol som trikrát na verejnej audiencii u Pápeža Františka v Apoštolskom paláci vo Vatikáne a nie som ani moslim a stál som asi 100 metrov od hrobu proroka Mohammeda. Cesty za náboženstvami a náboženskou históriou sa stali na prekvapenie veľkou súčasťou mojej práce sprievodcu, no čím viac tieto cesty podnikám, tým viac ich obľubujem. Ja som ateista a vedecky založený človek, no vždy ma budú fascinovať okolnosti, ktoré dokážu viesť miliardy ľudí po svete pod záštitou niekoľkých náboženstiev.  

Prečo o Bodh Gayi hovorím ako o indickej idylke? Mesto pôsobí ako tradičné indické mesto. Stovky tuktutkov, motoriek, trúbiacich áut, pouličných predavačov indického streetfoodu. O Agre sa tiež hovorí ako o jednom z najkrajších indických miest, no je to práve vďaka pamiatkam ako Taj Mahal alebo Červená pevnosť. Pokiaľ sa však prejdete obyčajnými časťami mesta, zažijete niečo podobné ako v ostaných mestách Indie, čo ale nevykresľujem ako zlé. Je to realita a toto je vyobrazenie pravej, skutočnej Indie, ktorú ja osobne milujem. Čo však Bodh Gayu odlišuje od ostatných miest vysvetlím až teraz. 

Do Bodh Gaye putujú budhisti zo všetkých krajín sveta, ale najviac z krajín Ázie a juhovýchodnej Ázie, kde budhizmus dominuje. Najviac som tu stretol mníchov z Thajska, Kambodže alebo Mjanmarska, no mnoho mníchov tu bolo aj z Južnej Kórey, Japonska alebo Bhutánu. Takmer každá budhistická krajina má v meste zastúpenie vďaka svojmu chrámu a kláštoru a väčšina z týchto chrámov sa dá aj navštíviť. Ja som sa rozhodol prejsť väčšinu tých najväčších. Vďaka práci sprievodcu v BUBO som mal možnosť mnoho z týchto krajín navštíviť a návštevou týchto chrámov som sa nachvíľu vždy do danej krajiny preniesol. 

Zaujímavé bolo sledovať na chrámoch, ako sa mení ich architektúra a výzdoba na základe toho, aký typ budhizmu je v danej krajine dominantný. Chrámy sú prístupné pre všetkých, no môžu v nich existovať určité obmedzenia. V niektorých interiéroch je zakázané fotiť, treba sa vyzúvať a treba rešpektovať duchovnú atmosféru miest – nebyť hlučný a posmešný. Pokiaľ práve v chráme prebieha modlitba, chrámy by sa navštevovať nemali. 

Hlavným dôvodom, prečo chodia pútnici do Bodh Gaya je, lebo si chcú uctiť miesto, kde Budha dosiahol osvietenie. Toto miesto sa dnes nachádza v chráme Mahabodhi, ktorý sa stal centrom Bodh Gaya. Ak by ste aj náhodou nemali výdobytky modernej technológie, ako navigáciu v mobile alebo nebodaj fyzické mapy, stačí, keď budete nasledovať davy mníchov, ktorý vás eventuálne do centra dovedú. Keď sa dostanete pred vstup do chrámu, musíte odovzdať všetku veľkú batožinu (ak nejakú máte) do úschovne a je zakázané do chrámu prinášať akúkoľvek elektroniku. Mobily, foťáky alebo kamery musia ostať v úschovni pred chrámom. Je to kvôli zachovaniu spirituálnej atmosféry na mieste. Preto by som sa chcel vopred ospravedlniť za absenciu fotografií zo samotného vnútra chrámu. 

Keď som prišiel do Bodh Gaya po prvýkrát, ako prvé som navštívil práve chrám Mahabodhi, pretože som sem mal v úmysle chodiť niekoľkokrát denne. Ranná a večerná modlitba sa označujú za čas dňa, kedy je atmosféra najmagickejšia a najsilnejšia. Prvýkrát som sem prišiel približne večer o 18:00, keď už bola tma. Odložil som si mobil do úschovne, prešiel som bezpečnostnou kontrolou a vydal sa do vnútra chrámu. 

Hneď po vstupe do chrámu som sa musel trochu zorientovať. Chrám Mahabodhi a jeho hlavná časť je vysoká niekoľko desiatok metrov, takže nie je problém ju prehliadnuť. Vstup do vnútra je však trochu komplikovanejší a chvíľu mi trvalo ho nájsť. Moju starosť pravdepodobne vycítil mladý mních, ktorý kráčal okolo mňa a opýtal sa, či chcem ísť do vnútra s ním. Ja som samozrejme súhlasil a bol som rád, že sa ma niekto takto ujal.  

Kráčame spoločne s mladým mníchom a ja sa ho pýtam, ako sa volá. Odpovedal mi: „Tenzin“. Vravím mu, že má rovnaké meno ako Jeho Svätosť (14. dalajláma). On sa na mňa hlboko usmial a povedal: „Ja viem.“ Toľko spokojnosti som ešte v jednom úsmeve asi ešte nevidel. Kráčali sme spoločne do chrámu a 20-ročný Tenzin sa ma opýtal otázku, ktorá ma zaskočila. „Aký je tvoj zmysel v živote?“. V tomto čase sme sa s Tenzinom poznali minútu, vedel som, ako sa volá, koľko má rokov a že pochádza z indického štátu Himačal Pradéš. Postupnosť otázok, ktorú zvolil, ma prekvapila, no jeho vierovyznanie a pôvod tento netradičný sled otázok vysvetľoval.  

Som o 7 rokov starší ako Tenzin, pravdepodobne som toho videl a zažil viac, no napriek tomu som na túto otázku nedokázal obratom odpovedať. To ma len presvedčilo o tom, ako rozdielne sa môže každá osoba pozerať na to, čo je skutočne dôležité. Po pár sekundách rozmýšľania som odpovedal ako správny sprievodca, že mojím zmyslom života je cestovať. Či to je skutočne pravda, je niečo, nad čím sa zamýšľam neustále od tej odpovede, no v tom čase mi to prišlo ako vhodná odpoveď narýchlo.  

Tenzinovi som sa chcel „pochváliť“, že v rámci mojich ciest som navštívil aj Tibet. Povedal, že je za mňa šťastný a že je to jeho sen. Tenzin ma doviedol dnu k hlavnej časti chrámu a vysvetlil mi, čo sa kde nachádza. Spravil si so mnou kóru a počas nej sme sa celý čas rozprávali. Všimol som si, že na jednu nohu kríva. Opýtal som sa ho, čo sa mu stalo a snažil sa mi vysvetliť, že preliezal nejaký plot a zle doskočil. Potom ma upozornil, nech si odložím tenisky v chráme na správne miesto, lebo jemu ich niekto predvčerom ukradol. Potom mi vysvetlil, že už musí ísť, pretože sa skoro ráno vracia domov autobusom. Tenzin, kdekoľvek kde si, ďakujem a verím, že sa ti darí. 

V roku 2025 som ako sprievodca BUBO opakovane navštívil Tibet. Nie je veľa miest, kde som zažil magickejšiu, tajuplnejšiu atmosféru ako v niektorých chrámoch a kláštoroch v Tibete. Rád spomínam na rannú modlitbu, ktorú sme mali možnosť zažiť v kláštore Tashilhunpo v meste Shigatse. Tashilhunpo je dodnes jedným z najdôležitejších miest tibetského budhizmu a je to tradičné sídlo pančenlámov. Na rannej modlitbe sa tu vtedy zúčastnili stovky mníchov a ak by ste čakali pokojnú, tichú modlitbu, boli by ste veľmi prekvapení. Zmes rôznych modlitieb, modlitebných valcov a iných nástrojov vytvára v chrámových miestach relatívne veľký hluk, no práve o tom sú modlitby. To, čo som však zažil v Shigatse, bolo nič oproti Mahabodhi. 

Samotná hlavná chrámová stavba je vysoká 55 metrov a v noci je nasvietená. Na prekvapenie je nasvietená trochu gýčovými farbami, ktoré sa menia z fialovej na červenú, neskôr žltú a zelenú. Keď som s Tenzinom prichádzal bližšie k chrámu, stále som ju mal na očiach. Čím sme boli bližšie, tým intenzívnejšie som mohol počuť modlitby smerujúce od chrámu. Čo je však fascinujúce na tomto chráme je to, že sa tu modlia budhisti z celého sveta – budhisti rôznych hlavných vetiev. Každý sa modlí trochu inak a preto sa od chrámu vznášali desiatky rôznych modlitieb, ktoré sa vo vzduchu miešali a prichádzal ku mne iba konštantný hluk.  

Keď príde človek do hlavnej časti, ocitne sa automaticky na jednom z dvoch okruhov. Ten dlhší, vonkajší, je uložený nad úrovňou toho nižšieho a odhadom môže mať obvod okolo 400 metrov (každá strana má približne 100 metrov, ide o štvorec). Tu som s Tenzinom vykonal prvú kóru. Niektorí veriaci tu chodia veľmi pomaly a nasávajú atmosféru, niektorí okolo vás doslova prefrčia a rýchlostne by stíhali aj Matejovi Tóthovi na olympiáde v Riu 2016. Moja prvá kóra bola veľmi chaotická – snažil som sa vstrebať, čo všetko mám možnosť okolo seba vidieť a zároveň nikde nezakopnúť a do nikoho nevraziť.  

Okolo vonkajšieho okruhu sa nachádzajú menšie námestia, kde rôzne budhistické školy zvyknú mať rozložené menšie dočasné stany, kde sa zvyknú spoločne modliť. Keď zídeme na opačnú stranu, bližšie k hlavnej časti chrámu – pyramíde, schádzame dole schodmi a postupne sa dostávame na menší okruh. Toto je ten dôležitejší, posvätnejší a prechádza okolo stromu samotného, kde Budha dosiahol osvietenie. Na vnútorný okruh sa však treba vyzuť. Pokiaľ navštívite Bodh Gayu v januári ako ja, pripravte sa, že večer tu môže byť pokojne okolo 5 stupňov Celzia, preto odporúčam zobrať si poriadne hrubé ponožky.  

Prešiel som polovicu vnútornej kóry a dostal som sa pod strom samotný. Tento strom je Ficus religiosa, no nejde o pôvodný strom (Budha dosiahol osvietenie pred 2500 rokmi). Tento strom tu vyrástol z pozostatkov pôvodného stromu. Kráľ Ašoka poslal časť stromu na Srí Lanku v roku 288 p. n. l., kde ho nájdeme dodnes. Ten súčasný v Bodh Gaya bol prinesený naopak naspäť z pozostatkov toho zo Srí Lanky v roku 1881 britským archeológom Alexandrom Cunninghamom. Jeho kmeň je dnes obohnaný ochranným plotom z pieskovca, ktorý tu dal vybudovať kráľ Ašoka. Ani tento plot však už nie je originál, pretože ten pochádzal z 3. storočia p. n. l. Ašoka tu dal špeciálne vyznačiť miesto známe ako Vadžrašila alebo Diamantový trón. Je to presné miesto, kde Budha sedel, keď dosiahol osvietenie. 

Podľa tradícií sa hovorí, že Budha po dosiahnutí osvietenia nezačal hneď učiť a prednášať. V okolí chrámu zotrval 49 dní (7 týždňov), aby dokázal spracovať proces, ktorým práve prešiel. Celý tento proces je rozdelený presne podľa týždňov a vytvára dnes 7 miest v rámci vnútornej kóry, kde sa pútnici zvyknú modliť a uctievať si ich.  

Prvým miestom je už samotný spomínaný diamantový trón. Toto miesto je tým najdôležitejším a v geometrii náboženského sveta sa označuje ako kozmické centrum. Po dosiahnutí osvietenia sa Budha dotkol jednou rukou zeme a v tejto polohe je aj veľakrát vyobrazený, napríklad aj vo vnútri chrámu Mahabodhi. Táto poloha sa označuje ako bhumisparsha mudra, čo znamená, že Budha chcel mať Zem za svedka, že dosiahol osvietenie.  

Druhým miestom je miesto, kde Budha stál 7 dní a pozeral sa na strom Bodhi bez toho, aby žmurkol. Nachádza sa severovýchodne od chrámu. Týchto 7 strávených dní symbolizuje Budhovu vďaku, bez ktorej by osvietenie nebolo možné. Tretím miestom je chodník na sever od chrámu, kde Budha praktizoval meditáciu spojenú s chôdzou. Legendy hovoria, že všade, kde Budha stúpil nohou, vyrástli zo zeme lotusové kvety. Ďalšou symbolikou je zobrazenie toho, že osvietenie nie je statické a že múdrosť treba hľadať a získavať v chode života. 

Štvrtým miestom je miesto, kde Budha týždeň meditoval a dnes sa nachádza severozápadne od chrámu. Pri tejto meditácii sa údajne z neho začali šíriť rôznofarebné lúče svetla. Tieto základné farby sa dnes stali farbami reprezentujúcimi budhizmus. Piatym miestom je strom Ajapala Nigrodha na sever od chrámu. Tu ho oslovili dvaja brahmani a spýtali sa ho, čo robí človeka skutočným brahmanom. On odpovedal, že to nie je to, ako sa narodia, ale múdrosť, ktorú počas života dosiahnu. Symbolika tohto tvrdenia je v rovnocennosti spirituality. Pôvodný strom už na tomto mieste nestojí, no miesto, kde stál, je dodnes vyznačené.  

Šiestym miestom je jazero Muchalinda na juhovýchod od chrámu. Pri tomto jazere Budha meditoval, no prišla búrka. Z jazera sa vynoril hadí kráľ Muchalinda a ovinul sa okolo Budhu, aby ho ochránil svojim telom pred dažďom. Symbolika tohto miesta je, že príroda ochráni osvietenie a že vnútorný pokoj by nemal byť narušený vonkajšími vplyvmi. Posledným, siedmym miestom je strom Rajayatana. Keď Budha meditoval pod týmto stromom, bol oslovený dvomi okoloidúcimi obchodníkmi. Tí sa v tom čase stali prvými nasledovníkmi Budhu a budhizmu samotného. Všetky tieto miesta, respektíve ich pozostatky, sa dnes dajú v okolí chrámu navštíviť. Ich rozloženie je takmer po celom okolí centra chrámu a preto sa symbolicky dajú absolvovať prejdením vnútornej kóry.  

Samotná hlavná budova chrámu bola postavená niekedy v 5. storočí. Chrám je postavený tehál a jeho vonkajšia vrstva je z pieskovca, ktorý je jednoduchý pre tvarovanie rôznych vyobrazení. Pred súčasnou verziou chrámu tu stál pôvodný chrám postavený Ašokom, no súčasná verzia ho „pohltila“ a prerástla. Chrám sa líši od typických hinduistických chrámov, ktoré boli v tom čase stavané a taktiež sa líši od tradičnej architektúry budhistických stúp. Hlavná stavba, ktorá je vysoká už spomínaných 55 metrov, je pokrytá stovkami vyobrazení Budhu v rôznych fázach jeho života a taktiež vyobrazeniami rôznych postáv z budhistickej mytológie. Vnútro chrámu sa dá navštíviť tiež a nachádza sa v ňom socha Budhu v polohe, kedy sa dotýka zeme po dosiahnutí osvietenia. Tá pochádza pravdepodobne z 10. až 11. storočia.  

Najposvätnejším miestom však nie je chrám ani jeho vnútro, no už spomínaný strom Bodhi a miesta pri ňom. Medzi vnútornou a vonkajšou kórou sa nachádzajú stovky menších sošiek rôznych božstiev. Vonkajšia kóra je dnes modernizovaná a na jednej z jej strán sa nachádza stena, ktorá tu bola osadená na konci 20. storočia. Tá vyobrazuje život Siddhárthu Gautamu pred osvietením, počas a po osvietení. Pri týchto vyobrazeniach sa nachádzajú aj informačné tabule, ktoré tu boli osadené ministerstvom turizmu Indie. Na okraji vonkajšej kóry sa nachádza aj jazero Muchalinda, kde Budha strávil šiesty týždeň po osvietení. V strede jazera sa nachádza jeho vyobrazenie v podobe sochy, ktorú ovíja had. 

Po večernej návšteve chrámu som pred príchodom na svoje ubytovanie prešiel cez trh tibetských utečencov. Takýchto trhov sa nachádza v meste viac a ako už z názvu vyplýva, predávajú na nich najmä utečenci z Tibetu. Tovar je rôzny, od vlnených diek, svetrov až ku náramkom, modlitebným náhrdelníkom alebo knihám. Na trhu som si kúpil dve vlnené deky, niekoľko kníh a liečivé masti. Odhaduje sa, že dnešná populácia Tibeťanov v Indii je v rozmedzí 70 000 až 100 000. Ja som sa s niekoľkými dal do reči. Väčšina z nich prišla z Tibetu ešte v minulom storočí a sú väčšinou potomkovia ľudí, čo ušli z Tibetu do Indie.  

Ráno som si dal za cieľ navštíviť chrám ešte pred svitaním. Slnko vychádzalo približne o pol 7, tak som si dal budík na 5:00. Keď som sa však ráno zobudil, cítil som sa hrozne, už večer predtým na mňa niečo liezlo. Prehodil som si cez seba moju novú vlnenú deku a napriek tomu som sa vybral do chrámu, lebo som si povedal, že takýchto príležitostí už mať veľa nebudem. Do chrámu som prišiel niečo pred šiestou hodinou a keďže som už miesto poznal, vybral som sa rovno ku stromu Bodhi. Sadol som si pod neho a sedel tu asi polhodinu. Či som sa modlil? Nie. Neviem sa modliť. Snažil som sa meditovať? Asi by sa to dalo nazvať snahou, no skôr som sa snažil užiť si prítomný okamih a len rozjímať.  

Do Mahabodhi som mal v pláne vrátiť sa znovu na večernú modlitbu a celý deň som si vyhradil na to, aby som prešiel čo najviac chrámov ako sa dalo. Neďaleko môjho ubytovania sa nachádzal japonský chrám. Ako sprievodca som odsprevádzal desiatky zájazdov Zlatá cesta Japonskom a mal som možnosť nahliadnuť do mnohých japonských chrámov. Tento nebol vôbec odlišný. Prejavila sa v ňom japonská jednoduchosť. Malá záhrada, ktorá obsahovala viac skál ako rastlín, čo je typické pre japonskú architektúru. 

Susedný chrám ma však upútal viac. Patril totiž Bhutánu, krajine, ktorá stále patrí medzi veľmi málo navštevované krajiny. Moji kolegovia Laci a Mišo v týchto krajinách už sprevádzali a keď som videl fotky z tejto krajiny, veľmi som im závidel a dúfal som, že sa tam raz pozriem osobne. Hlavná škola budhizmu prevládajúca v Bhutáne by sa dala označiť za jednu z podškôl tibetského budhizmu, takže sa v tomto chráme dali pozorovať určité podobnosti s tibetskými chrámami. Bohato a farebne vyzdobený exteriér aj interiér je špecifický iba pre niekoľko krajín s prevládajúcim typom budhizmu a Bhután je jednou z nich.  

Ten istý deň som prešiel mnoho ďalších chrámov. Zastavil som sa v thajskom chráme, ktorý sa však z veľkej časti prerábal. Prešiel som čínsky chrám, chrám tibetskej školy Kagyu, čínsky chrám a neskôr aj chrám tibetskej školy Gelug. Ten bol azda najživší a bolo v ňom najviac ľudí. Podarilo sa mi ho navštíviť počas modlitby a pochopiteľne som do neho nechcel ísť. Na moje prekvapenie mi však jeden z mníchov gestom naznačil, nech ostanem a dokonca ma zavolal do jednej z miestností, kde sa nachádzalo koleso mani. Spolu s ním som si toto veľké koleso zatočil a on sa za nás pomodlil.  

Neďaleko od mesta preteká rieka Falgu, ku ktorej som sa išiel pozrieť. Cestou som prechádzal okolo chrámu Mjanmarska, ktorý bol ako jediný zo všetkých zatvorený. Cestou k rieke sa mesto začínalo podobať viac a viac na autentickú Indiu, a preto som sa po prehliadke rieky vrátil naspäť k chrámu. Neďaleko od neho sa nachádza aj menšie archeologické múzeum, kde si za približne 1 euro môžete pozrieť zbierku nálezov priamo z chrámu Mahabodhi a jeho okolia.  

Do chrámu som sa znovu vrátil na večernú modlitbu. Ľudí tu bolo na prvý pohľad trochu menej ako deň predtým a dnes som si chrám prechádzal sám. Opäť som si sadol pod strom Bodhi a trávil som tu nejaký čas rozmýšľaním. Na tretí deň ráno, môj deň odchodu, som si znovu dal budík na skorú rannú hodinu a išiel som ráno do chrámu na modlitbu. Moja choroba neprechádzala a nedostatok spánku môj zdravotný stav nepodporoval. Povedal som si však, že príležitosť, akú mám, sa veľakrát za život neopakuje a že z toho musím vyťažiť maximum. Na rannej modlitbe som si znovu sadol pod strom Bodhi a vedľa mňa už sedel mních, podľa rúcha tipujem zo severu Indie, Tibetu alebo Nepálu. Keď som si k nemu sadol, najprv mi na čelo priložil jeho modlitebný valec a vyslovil modlitbu, neskôr mi na čelo priložil modlitebnú knižku a vyslovil ďalšiu modlitbu.  

Momenty ako tento so mnou zostali doteraz a spravili z mojej návštevy Bodh Gaya nezabudnuteľný zážitok. Akokoľvek kvetnato sa budem snažiť moju návštevu opísať, nikdy to nebude adekvátny opis toho, čo si moje vnútro prežívalo pri návšteve tohto miesta. Mal som možnosť vidieť budhistov z rôznych krajín Ázie na ich ceste za osvietením. Je jedno akej národnosti boli, je jedno, akej farby rúcho mali, je jedno, ku akému poddruhu budhizmu sa hlásili. Každý z nich sa však usmieval a všetko bral s akousi pokorou a ľahkosťou. Každý z nich ma na mieste prijal napriek môjmu bežnému outfitu a viditeľnej laickosti v budhizme. Ako neveriaci človek som nevedel, čo od tohto miesta čakať a len som dúfal, že moja skúsenosť bude pozitívna. To, čo som však zažil, predbehlo moje očakávania násobne.