Dejiny Indie - od najstarších civilizácii po Šáha Džahána (1. časť)

Podľa jedného z posvätných védskych textov nazývaného Šatapatha Bráhmana je praotcom celého ľudstva Manu, ktorý jedného dňa zachránil rybu a tá mu neskôr prezradila, že sa blíži povodeň. Manu si postavil loď a povodeň prežil. Niektorí historici datovali túto povodeň biblických rozmerov do roku 3102 p.n.l., kedy sa podľa iných odohrala bitka spomínaná v epose Mahábhárata.

Indické dejiny tak majú podľa indických eposov napísaných v sanskrte presnú chronológiu a nie sú skúpe na názvy miest, mená panovníkov a presný popis udalostí. Otázka je, nakoľko môžeme Védy považovať za hodoverný zdroj pri rekonštrukcii dejín Indie. Árijská civilizácia, ktorú opisujú Védy, totiž nie je najstaršou civilizáciou v Indii.

Je ňou civilizácia v „údolí rieky Indus“, ktorá sa nazýva aj Harappská civilizácia a je považovaná spolu s mezopotámskou, egyptskou a čínskou za najstaršiu na svete.

Najvýznamnejšie centrá Harappskej civilizácie sú mestá Harappa a Mohendžo-dáro („Kopec mŕtvych mužov“) v dnešnom Pakistane. Archeológovia okrem sošiek, budov a šperkov našli aj písmo, ktoré tvorilo 400 znakov (podobné písmu Bráhmí) a ktoré sa dodnes nepodarilo rozlúštiť, hoci sa predpokladá, že sa ním zapisoval proto-drávidský jazyk.

Pri Harappskej civilizácii tak máme archeologické nálezy, avšak chýbajú písomné pramene, ktoré by prezradili mená panovníkov a významných udalostí. Je to presný opak árijskej civilizácie, ktorej „dejiny“ sú podrobne opísané vo Védach, avšak pri konkrétnych osobách, mestách a udalostiach nám chýbajú archeologické nálezy a artefakty, ktoré by dokázali ich existenciu.

Po Harappskej kultúre zostali stovky nálezísk, ale najznámejšie mestá sú Harappa a Mohendžo-dáro. Okrem nich sa našli harappské mestá mimo dnešného Pakistanu v Indii, Balúčistane a dokonca aj jedna „kolónia“ v Afganistane, ktorá mala zrejme zabezpečiť dodávky polodrahokamu lapis lazuli. Na začiatku 20. storočia sa v Mohendžo-dáre vykonával archeologický výskum a čo archeológov prekvapilo, bola absencia monumentálnych budov, aké sa nachádzali napríklad v Egypte alebo v Mezopotámii.

Dôvod bol ten, že Harappania používali ako stavebný materiál tehly, keďže kameňa bolo v okolí rieky Indus nedostatok. Tehly boli všade rovnaké a čo je najviac zaujímavé, celé mestá boli plánované – to znamená, že ulice mali rovnakú šírku a orientované boli na sever-juh a východ-západ.

Harappská civilizácia tak nebola v plánovaní miest prvá len v Indii, ale na celom svete. Okrem toho sa celá civilizácia vyznačovala „uniformitou“ – výrobky, sošky, všetko bolo viac-menej rovnaké. Zaujímavé tiež je, že v mestách sa nenašli žiadne stavby, ktoré by sa dali jednoznačne označiť za chrámy alebo náboženské budovy. O náboženských predstavách Harappanov tak nevieme skoro nič.

V Mohendžo-dáre mohlo žiť približne 30-50 tisíc ľudí, avšak okolo roku 1900 p.n.l. sa začalo zrejme kvôli povodniam vyľudňovať. Práve tieto povodne môžu byť opísané v príbehu o Manuovi. Harappská civilizácia okolo roku 1700 p.n.l. zmizla a nezanechala po sebe žiadnych nasledovníkov, ako to bolo v prípade Egypta, Číny a Mezopotámie.

Ďalšia starovekú civilizácia, ktorá sa v Indii objavila, boli Árijci. Jednalo sa o indoeurópskych kočovníkov pravdepodobne zo severu Čierneho a Kaspického mora, ktorí postupne ovládli severnú časť Indie. Odhaduje sa, že na Indický subkontinent prišli pred 3500-3200 rokmi a čo je zaujímavé, vo Védach sa vôbec nespomína Stredná Ázia – možno v čase, kedy sa písali, bola migrácia do Indie už dávno zabudnutá.

Vo svojich eposoch bojovali proti „dasom“, ktorí mali tmavú pleť, sčapené nosy a Árijci ich opisovali ako podradné bytosti. Mohli by to byť potomkovia Harappanov alebo priamo ľudia, ktorí boli súčasťou Harappskej civilizácie? Jednalo sa zrejme o ľudí, ktorí hovorili drávidskými jazykmi. Dodnes sa presne nevie, či Árijci prišli až po zániku Harappy alebo či boli jednou z príčin, prečo táto vyspelá kultúra zanikla.

Árijci rozprávali jazykom sanskrt, ktorý svojou podobnosťou s európskymi jazykmi zaujal filológov už v 19. storočí. Vedci si mysleli, že sanskrt je jazyk, ktorý sa najviac podobá najstaršiemu „indoeurópskemu jazyku“, a tak Árijcov považovali za najčistejších Európanov, ktorí doniesli do Indie kultúru.

Tento koncept vyhovoval aj Britom, pretože sa v šírení kultúry na subkontinente považovali za nasledovníkov Árijcov – svojich dávnych príbuzných. V sanskrte boli napísané Védy – posvätné texty, z ktorých najstaršia Rig Véda pochádza približne z roku 1100 p.n.l. Védy však boli zapísané až okolo roku 500 p.n.l., čo znamená, že takmer 600 rokov sa prenášali len ústne.

Árijci ako pastieri dobytka viedli nomádsky spôsob života, čoho dôkazom je aj absencia slov, ktoré sa spájajú s poľnohospodárstvom. Až neskôr začali viesť usadlý spôsob života. Na čele ich spoločnosti boli najskôr vojaci a panovníci, neskôr však dominantné postavenie získala kasta bráhmanov – kňazov, ktorí viedli veľmi náročné náboženské rituály.

Jedným z nich bolo aj obetovanie koňa – ašvamedha, kedy bol kôň na rok pustený a územie, po ktorom prešiel, pripadlo panovníkovi. Následne bol kôň obetovaný. S ašvamedhou sa spája aj príbeh o Šivovi, ktorý stratil svoje mesto Váránasí (veľmi obľúbené aj medzi najscestovanejšími Slovákmi z BUBO).

Aby ho získal naspäť, prikázal miestnemu panovníkovi, aby obetoval desať koní. Šiva počítal s tým, že panovník sa aspoň pri jednej obete pomýli a stratí tak priazeň ostatných bohov. Kráľ Divodása však obrad vykonal perfektne a získal si priazeň boha Brahmu. Dodnes sa jeden z ghátov na brehu Gangy nazýva Dašašvamedha – desať konských obetovaní.

S príchodom Árijcov sa spája aj zavedenie kastového systému v Indii, ktorý mohol pôvodne vychádzať z klanov – to znamená, jeden klan mal svoje postavenie, svoju vlastnú kastu.

Árijci postupovali zo severozápadu smerom na východ po toku Gangy a ich postup môže byť opísaný vo Védach, aj keď archeologické nálezy skôr naznačujú, že obrovské mestá, armády a panovníci ovládajúci obrovské územia sú skôr výplodom fantázie a nie realitou.

Superzbrane spomínané v Mahábhárate môžu byť odkazom na nové materiály, s ktorými sa kočovníci stretli pri svojom putovaní na východ. V tomto období neexistovali len kráľovstvá (ako sa spomínajú v Rámájane), ale aj republiky, alebo skôr oligarchie, kde nevládol len jeden panovník.

Na jednom nápise v Persepolise z roku 518 p.n.l. sa píše, že kráľ Darius I. ovláda územie nazývané Hindu (zrejme územie dnešného Pakistanu). Samotný názov India má zaujímavý vývoj. V sanskrte sa rieka povie „sindhu“. Peržania, ktorí hovorili podobným jazykom, ako bol sanskrt, menili „s“ za „h“ a vznikol tak názov „Hindu“.

Gréci následne „h“ vypustili a zostal názov India, ktorý teda nemá „indický“ pôvod. Aj preto sú dnes snahy o zmenenie názvu India na Bharat, čo bol jeden z árijských klanov. Bharat by sa tak prihlásil k svojmu árijskému a harappskému dedičstvu – pretože hlavné harappské pamiatky sú v Pakistane, rovnako aj rieka Indus, ktorá dala Indii meno, a najvýznamnejšie moslimské pamiatky sú zase v Indii a nie v Pakistane...

Indovia sa objavujú v perzskom vojsku a niektorí zrejme bojovali aj v bitke pri Termopylách a Platajách ako lukostrelci. Peržania a po nich aj Macedónci a Gréci využívali v armáde indické bojové slony, ktoré boli veľmi cenené. Indovia nazývali v tom čase Grékov „Jóna alebo Javana“, čo je skomolenina slova Ión (iónski Gréci).

Jedno z najvýznamnejších indických miest v tom období bola Taxila, ktorá sa nachádza neďaleko dnešného Islamabádu v Pakistane. Mesto prosperovalo z obchodu medzi achajmenovskou Perziou a štátmi v povodí Gangy. Zrejme cez Taxilu sa do Indie dostalo aramejské písmo, ktoré sa tak stalo prvým písmom používaným v Indii po zaniknutom harappskom písme (aramejčina bola lingua franca v Perzskej ríši a bol to jazyk, ktorým hovoril Ježiš Kristus).

Taxila bola mestom, ktoré sa spomínalo aj v Rámájane a Mahábhárate – údajne ho založil jeden z Rámových synovcov a podľa Mahábháraty sa tu prvýkrát povedal príbeh o Bháratskej vojne. Klany, ktoré odvodzovali svoj pôvod od Bháratovcov, sa nachádzali východne od Taxily a teda z pohľadu súčasných indických politikov je názov Bhárat geograficky a politicky prijateľnejší ako India.

Keď Achajmenovci ovládali západnú časť Indie, na východe sa v dnešnom Biháre na brehoch Gangy objavilo kráľovstvo Magadha, ktoré reálne existovalo a nebolo spomínané len v mýtoch a Védach. Hlavným mestom kráľovstva bola Rádžagriha (Rádžgír), ktorá sa nachádzala medzi dnešnými mestami Patna a Gaja.

Magadha sa rozširovala smerom na východ a kráľovstvo získalo prístup k Bengálskemu zálivu, vďaka ktorému mohlo obchodovať so Srí Lankou a Barmou. Panovník Bimbisára žil v rovnakom období ako Siddhárta Gautama, ktorý sa nachádzal v jeho kráľovstve a po jeho smrti Bimbisára ochránil vzácne Buddhove relikvie. V Rádžagrihe sa tiež konal prvý budhistický koncil na svete.

Jedným z najvýznamnejších magadhských panovníkov bol Mahápádma Nanda, ktorého otec bol holič z nízkej kasty. Mahápádma viedol dobyvačnú politiku a vďaka dobre vycvičenej armáde ovládol strednú Indiu. Práve Magadha počas vlády Nandovcov bola kráľovstvo, ktoré chcel dobyť Alexander Veľký.

Macedónskemu kráľovi sa na ťažení do Indie vzdalo mesto Taxila a v roku 326 p.n.l. porazil kráľa Póra v bitke pri rieke Hydaspés (Jhelun), v ktorej Indovia použili bojové slony. Alexander chcel pokračovať ďalej na východ, k oceánu, ktorý mal znamenať koniec sveta, ale jeho vojaci sa dozvedeli, že koniec sveta nie je vôbec blízko a čaká na nich 5-krát väčšia armáda (podľa gréckych historikov) kráľovstva Magadha.

Alexandrovi vojaci preto odmietli pokračovať ďalej a otočili sa pri rieke Hypasis (Beas) (326 p.n.l.) a po 25-tisíc prejdených kilometroch a ôsmych rokoch sa vydali konečne domov. Veľa ich ale zomrelo v Gedrónskej púšti.

Alexandrovo ťaženie nemalo na indické dejiny veľký vplyv a Pórovo kráľovstvo bolo len jedným z mnohých, ktoré sa na subkontinete nachádzali. Zaujímavé je, že s Alexandrom odišiel na západ aj Kalanus, indický svätec, ktorý chodil nahý a nechal sa dobrovoľne upáliť, čím šokoval Grékov a Macedóncov. Gréci si potom vytvorili predstavu o „nahých filozofoch“, ktorí žijú v Indii.

Dynastia Nanda vládla z Pátaliputry len dve generácie. Za povstaním proti poslednému – druhému panovníkovi z tejto rodiny stál Čandragupta Maurja. Čandragupta bol podľa niektorých budhistických textov príbuzný Siddhártovmu klanu Šákja, podľa druhých bol príbuzný Nandom.

Pravdepodobne sa však jednalo o človeka bez urodzeného pôvodu, ktorý bol z kasty vašjiov. Na magadhský trón nastúpil v roku 320 p.n.l. po tom, ako vyvolal povstanie na západe a následne obsadil Pátaliputru.

Čandragupta viedol dobyvačnú politiku a na západe sa dostal do vojny so Seleukóm, ktorý založil Seleukovskú ríšu. Seleukós bol zrejme porazený, pretože s Čandraguptom uzatvoril mier a obaja panovníci sa dohodli, že Seleukós sa vzdá Pandžábu, Gandhary a časti Afganistanu a za to dostane 500 indických bojových slonov, ktoré však pre Čandraguptu nebolo náročné zabezpečiť.

Maurijovské kráľovstvo v severnej Indii tak siahalo od Bengálskeho zálivu až po pobrežie Arabského mora na západe. Okrem toho si buď Čandragupta alebo jeho syn zobral za ženu Seleukóvu dcéru a Seleukós poslal do Pátaliputry veľvyslanca Megasténa, ktorý podal správu o meste a spomína aj „stromy, na ktorých rastie vlna a trstinu, z ktorej ide sirup“.

Jeho opis bavlny a cukrovej trstiny tak doplnil predstavy Grékov o Indii, o ktorej už dlho kolovali fantastické správy – napríklad sa verilo, že tam žijú ľudia s jedným uchom, ktorým sa zakrývajú, keď prší...

Seleukós sa veľmi nezaujímal o Indiu, pretože vedel, že ju ovládne len ťažko – nepodarilo sa to ani Alexandrovi. Zamerieval sa oveľa viac na západnú časť svojej ríše, kde bojoval s Ptolemaiom. Práve proti nemu potreboval indické bojové slony.

Tretím panovníkom maurijovskej dynastie bol jeden z najvýznamnejších indických panovníkov – Ašóka. Kráľom sa stal v roku 268 p.n.l. po tom, ako údajne zabil 99 svojich bratov. Podľa budhistických spisov bol Ašóka neobyčajne krutý panovník, ktorý sa zabával mučením svojich nepriateľov a dostal sa do pekla, aby mohol vytvoriť akési „peklo na zemi“, ktorého miesto bolo neskôr označené stúpou.

Zmena v jeho živote nastala vtedy, keď dobyl mesto Kalinga, ktoré jeho vojaci vyplienili a zabili v ňom tisíce ľudí. Panovník si vtedy uvedomil, čo urobil, a stal sa z neho oddaný budhista, ktorý síce nezrušil trest smrti a nerozpustil armádu, ale snažil sa vládnuť milo a láskavo. Aspoň teda podľa stél s nápismi, ktoré nechal zhotoviť po celom svojom kráľovstve.

Nástrojom jeho vládnutia sa stala dharma – dobré správanie, ktoré bolo proti zabíjaniu živých tvorov. Postavil sa tak proti bráhmanom a ich obetám. Jednoznačne podporoval budhizmus, budhistickú sanghu a staval stúpy, ktoré sa nachádzajú po celej Indii, Pakistane a dokonca aj v Nepále.

Jeho politika nenásilia však mala trhliny a zrejme už počas posledných rokov jeho vlády sa jeho ríša začala rozpadať. Po ňom vládlo ešte sedem panovníkov z maurijovskej dynastie, avšak žiadny z nich nedokázal zabrániť strate území.

Posledný panovník – Brhadratha zomrel v roku 180 p.n.l. India sa tak zase rozpadla na menšie štáty a začalo sa nové obdobie indických dejín, v ktorých zo západu prichádzali noví dobyvatelia – baktrijskí Gréci, Šákovia a Kušánci.

Obdobie medzi Maurijovami a Guptovcami je pomerne skúpe na písomné pramene a niekedy sa označuje ako „obdobie temna“ alebo „obdobie invázií“. Autorita Véd a bráhmanov bola podkopávaná budhistami a na trón sa mohol dostať niekto, kto nepochádzal z kasty kšatrijov a dokonca nemusel ani pochádzať z Indie. Ak sa však na toto obdobie indických dejín pozrieme z pohľadu architektúry alebo obchodu, zažívala India zlaté obdobie.

Po Ašókovi vládli ešte ďalší šiesti panovníci z dynastie Maurijovov a posledného z nich zabil v roku 180 p.n.l. jeho vlastný generál. Vrah sa volal Pušjamitra, pochádzal z kasty bráhmanov a založil dynastiu Šunga, ktorá vládla 110 rokov. Posledného šungského panovníka odstránil jeden z jeho ministrov, ktorý založil dynastiu Kanva vládnúcu 50 rokov.

Zo západu prenikali na územie Indie (Pakistanu) Gréci z Baktrie (dnešný Afganistan). Baktrijské kráľovstvo sa vtedy nachádzalo na území dnešného Afganistanu, Pakistanu, Uzbekistanu a jeho panovník Démetrios obliehal hlavné mesto Indie – Pátaliputru. Gréci sa vtedy stretli s budhizmom. Prvým gréckym panovníkom, ktorý sa stal budhistom, bol kráľ Menandros, ktorý šírenie budhizmu podporoval.

Nové náboženstvo (alebo filozofický smer) sa tak šírilo cez Afganistan a Pakistan aj do strednej Ázie, kde sa však šírilo aj zoroastriánstvo a neskôr kresťanstvo. Baktrijské kráľovstvo však neskôr zaniklo pod náporom Šákov, Kušáncov a Arsakovcov, ktorí obnovili Perziu a založili ríšu Partov.

Ďalší národ okrem Grékov a Šákov, ktorý sa usadil v západnej časti Indie, boli Kušánci. Po tom, ako boli vytlačení Siung-nu (v Európe sa nazývali Huni), usadili sa v Baktrii a neskôr v Sogdiane Tochariáni/Kušáni/Juezhi/Ťüe-č'. Jednalo sa o Indoeurópanov, s ktorými sa spájajú múmie nájdené v púšti Gobi (Tarimské múmie). Počas svojej cesty z dnešnej Číny prijali niečo z gréko-baktrijskej a čínskej kultúry a v roku 25 p.n.l. sa zjednotili pod jediným panovníkom, ktorý sa volal Kudžúla Kadfíses.

Jeho kráľovstvo sa rozprestieralo od Mervu až k rieke Indus. Najvýznamnejším panovníkom Kušáncov bol však Kaniška vládnuci v 1. storočí n.l., ktorý toleroval mazdaizmus aj budhizmus a práve budhisti ho považovali a považujú za veľkého ochrancu svojej viery. Budhizmus sa v Strednej Ázii a Afganistane začal zakoreňovať až v 2. storočí n.l. a potom hlavne medzi 3. a 7. storočím n.l. Musel však zápasiť so zoroastrizmom, ktorý bol oficiálnym náboženstvom v sásánovskej Perzii.

Stopy po budhistických stúpach (ktoré možno začali stavať Kušánci) sa nachádzajú v Afganistane, ktorý bol budhizmom silno ovplyvnený, čoho dôkazom boli sochy Budhov vysoké 35 a 53 metrov, ktoré v roku 2001 v Bamjáne zničil Taliban. Kušánska ríša sa rozprestierala od Mervu v Turkmenistane po Váránasí a Pátaliputru v Indii.

Západná a severná India bola na začiatku nášho letopočtu pod priamou kontrolou panovníkov a národov, ktorí nemali indický pôvod. Napriek tomu, alebo možno práve preto, sa indická kultúra šírila do juhovýchodnej Ázie a navždy ovplyvnila jej dejiny. Jeden brahman podľa čínskych zdrojov založil kráľovstvo Funan na území dnešnej Kambodže. Indická kultúra sa šírila aj na Malajský polostrov a do dnešnej Indonézie.

Juh Indie sa začal postupne arianizovať a urbanizovať. Mestá, ktoré vznikali, prijali árijskú kultúru a písmo bráhmí, ktoré sa sem dostalo zo Srí Lanky. Mestá na juhu žili z obchodu s Rímskou ríšou, ktorá ovládla Egypt a v ktorej bol veľký dopyt po exotickom tovare z Indie a ostrovov korenia – dnešnej Indonézie. Rimania zakladali na západe Indie obchodné stanice a indickí obchodníci sa dostali napríklad až do Efezu v dnešnom Turecku.

Budhizmus podporoval rozvoj obchodu a ten zas podporoval remeslá. Remeselníci sa organizovali v cechoch a stavali nádherné chrámy a stúpy, ktoré sú dodnes architektonickými klenotmi v Indii (Adžanta, Ellóra). Kráľovstvu na juhu, ktoré žilo z obchodu, vládla dynastia Šátaváhana, ktorá síce nebola budhistická, ale podporovala budhistov a zápasila o Gudžarát so Šákmi.

Šírilo sa aj náboženstvo – budhizmus po Hodvábnej ceste a Karakoram Highway do Číny. V roku 68 n.l. dvaja budhistickí mnísi Dharmarakša a Kašjapa Matanga založili prvý budhistický kláštor v Číne – chrám Baima si v Luo-jangu. Mníchov prichádzajúcich do Číny však muselo byť oveľa viac, čoho dôkazom sú nápisy a stúpy po celej Karakoram Highway.

V rovnakom čase sa však na juhu Indie aj iné nové náboženstvo, ktoré do nej priniesol dvoma misiami apoštol Tomáš. Ten sa dostal do Pandžábu, kde bol pod ochranou kráľa Gudnaphara, ale počas druhej misie prišiel v Milapore (súčasť dnešného Madrasu) o život. Dodnes tu žije komunita kresťanov, ktorí svoj pôvod odvodzujú od neveriaceho apoštola Tomáša.

Ďalšiu veľkú dynastiu, ktorá ovládala veľkú časť Indie, založil Gupta v roku 320 n. l. Najvýznamnejším panovníkom z novej dynastie bol Samudragupta, ktorého kráľovstvo bolo na území Árjavarty (pravlasť Árijcov), Rádžastánu, Pandžábu a ovládal aj územie Nepálu, Gandhary a Assamu.

V roku 409 Guptovci porazili Šákov a ovládli aj západ Indie. Guptovský kráľ sa tak stal čakravartinom – univerzálnym panovníkom, ktorý nemusel vládnuť v celej Indii, ale stačilo, že jeho autorita bola uznaná okolitými štátikmi.

Guptovci, rovnako ako Maurijovci pred nimi, stavali pamätné stĺpy. Najznámejším z nich je slávny železný stĺp, ktorý nechal postaviť Čandragupta II. Nachádza sa v areáli Kutub mínár, najvyššieho minaretu v Indii. Dodnes sa nevie, ako ho pred 1 600 rokmi vôbec dokázali vtedajšími technológiami vyrobiť, pričom doteraz nehrdzavie. Teda, aspoň nie veľmi.

Ani Guptovci však nevládli večne a Kumáragupta musel čeliť povstaniu v Malwe a neskôr na západ jeho kráľovstva zaútočili Bieli Huni – Heftaliti. Spočiatku boli porazení, ale neskôr ovládli západnú časť Indie a Baktriu, kde porazili Kušáncov. Okolo roku 510 už Guptovci nevládli ríši, ale iba malému územiu.

Z pohľadu dnešných indických nacionalistov bolo obdobie guptovskej vlády obdobím, kedy bola takmer celá India zjednotená a prosperovala pod hinduistickým panovníkom. Ďalšia vec, ktorá sa Guptovcoom pripisuje, je podpora vedy – napríklad matematiky, pretože počas ich vlády bola zrejme objavená nula.

Ako sa Guptovská ríša rozpadala, vznikali v 6. storočí v Indii nové kráľovstvá, ktorých boli na subkontinente a severe Indie desiatky. Jedným z najvýznamnejších kráľovstiev v tomto období bolo Haršovo kráľovstvo, ktorého hlavným mestom bol Kanauj a odkiaľ Harša dobyl severnú Indiu. Počas jeho vlády navštívil Indiu čínsky mních Süan Cang (602–664), ktorý sa stal hlavnou postavou v čínskom epose Putovanie na západ.

V 7. storočí sa objavujú dve kráľovstvá – Čálukjovia a Pallava, ktoré sa nachádzalo na juhovýchode. Na východe (dnešný Bangladéš) bola dynastia Pála, ktorá bola poslednou významnou budhistickou dynastiou v Indii a na území Bangladéša.

Pre kráľovstvá však objavila na západe nová hrozba, ktorú predstavovali moslimské armády postupujúce z Arábie smerom na východ. Indovia sa do kontaktu s moslimami dostali na území dnešného Pakistanu, kde moslimská armáda obliehala mesto Débal – dnešné Karáčí.

Kameň z arabského katapultu počas obliehania mesta zasiahol vlajku na hinduistickom chráme a Indovia vtedy podnikli výpad, ktorý však nebol úspešný a utrpeli porážku. Medzi rokmi 710–713 boli dobité tri významné mestá v Sinde – Brahmanabad (Mansurah), Alor (Rohri) a nakoniec aj Multán.

Moslimské útoky na indické kráľovstvá pokračovali aj v 10. a 11. storočí. Útočníkom sa na odpor postavilo kráľovstvo Šáhi, ktoré však bolo porazené. Jedným z veliteľov moslimov bol Sabuktigín, ktorý bol bagdadským kalifom uznaný za panovníka Afganistanu a Chorézmu. Zomrel v roku 997 v Balkhu a na jeho miesto nastúpil jeho syn Mahmúd z Ghazní.

Mahmúd bol vojenský génius, ale v Indii nie je jeho meno vôbec obľúbené. Celkovo viedol do Indie 16 ťažení, porazil panovníka Džajapála z dynastie Šáhi, ktorý následne abdikoval a dobrovoľne sa nechal upáliť. Mahmúd na svojich ťaženiach ničil hinduistické chrámy, plienil mestá a chytal hinduistických otrokov.

Inými slovami, priniesol do severnej Indie chaos a utrpenie. Jeho kráľovstvo Ghaznavidovcov sa rozprestieralo od Iránu až po mesto Dillí, ktoré bolo založené v roku 736 n. l. (Dillí je jeden z najdôležitejších neuralgických bodov indickej histórie. Aké stopy na ňom zanechali dejiny si môžete prečítať v blogu Dillí - chaos kultúr a náboženstiev). Mahmúd zomrel v roku 1030 a ghaznovské kráľovstvo postupne zanikalo. Seldžuci obsadili severné oblasti a Ghaznovcom zostalo územie Afganistanu, Pakistanu a severnej Indie. Poslednú ghaznovskú pevnosť – Láhore v Pakistane dobyl Muhammad z Ghóru v roku 1186.

Zatiaľ čo na severe Indie vládli Ghaznovci, na juhu sa v 11. storočí objavilo kráľovstvo Čóla. Čólovia boli ľudia drávidského pôvodu a spomínajú sa už na Ašókových nápisoch. Boli súčasťou kráľovstva Pallava, ktoré však bojovalo s Čálukjami a Raštrakútami. Kvôli vojnám moc Čólov postupne narastala.

V roku 897 čólsky panovník Áditja odolal invázii Pándjov, intervenoval v nástupníckej kríze Pallavov a nakoniec obsadil centrálne územie Pallavy. Čólovia začali útočiť na juh a ich expanzia sa spája s kráľom Rádžarádžom, ktorý nastúpil na trón v roku 985. Zaútočil na budhistickú Srí Lanku, kde vyplienil budhistické chrámy.

Čólske armády išli aj smerom na sever, kde sa dostali až ku Gange, odkiaľ priniesli posvätnú vodu do svojho hlavného mesta. Dobytie Srí Lanky ukázalo, že Čólovia sú šikovní námorníci. V roku 1025 dobyli Penang v Malajzii a zničili kráľovstvo Srívidžaja na Sumatre pod vedením kráľa Rádžendru. Rádžendra tak vládol najsilnejšiemu hinduistickému kráľovstvu na svete. Čólovia vládli na juhu Indie do 13. storočia, avšak ich moc postupne upadala.

V roku 1070 stratili Srí Lanku, búrili sa proti nim Pándjovci, ale v roku 1077 sa im podarilo poslať posolstvo do Číny a udržiavali tiež diplomatické styky s Angorom v Kambodži a Paganom v Barme.

Čólovia nemali veľký vplyv na severe aj napriek tomu, že sa na krátko dostala ich armáda až ku Gange. Rozhodujúcu moc tu mali rádžpúti – hinduistické bojové klany a moslimovia, ktorí stále útočili na sever a snažili sa získať bohatú korisť. Po Mahmúdovi z Ghazní bol druhým veľkým dobyvateľom práve Muhammad z Ghóru, ktorý dobyl Lahore.

Jeho cieľom bolo Dillí, ktoré bránilo moslimom postupovať ďalej na východ. Prvú bitku v roku 1191 vyhrali hinduisti, avšak v druhej o rok neskôr (1192) sa Muhammadovi podarilo s pomocou tureckých jazdných lukostrelcov vyhrať a porazil hinduistického panovníka Prithvirádža III., ktorého zajal a ten v zajatí zomrel. Prithvirádža III. vládol v rádžpútskom kráľovstve Čauhán (Čahamána), s hlavným mestom Adžmér.

Bitka pri Taraine v roku 1192 sa považuje za jednu z najdôležitejších v indických dejinách. Muhammad z Ghóru a jeho armáda zložená z Turkov získala severnú Indiu a moslimovia sa dostali do árjavarty. Muhammad obsadil Dillí a po ďalšej bitke aj Váránasí. V 13. storočí moslimské vojská pochodovali do Assamu, Biháru a Bengálska.

Panovník Muhammad sa viac zamerieval na strednú Áziu ako na Indiu a jeho kráľovstvo siahalo až ku Kaspickému moru. Na ceste medzi mestom Ghór v Afganistane a Láhore v Pakistane však vypuklo povstanie pandžábskeho kmeňa, ktorého príslušníci sa nazývali Ghakkarovia. Muhammad ich síce v roku 1206 porazil, ale následne sa niekoľkým Ghakkarom podarilo dostať do jeho tábora pri rieke Dželum (grécky Hydaspés, kde Alexander porazil Póra) a panovníka zabili dýkou.

Viac ako Muhammad sa o ovládnutie severnej Indie zaslúžili jeho tureckí generáli – otroci, medzi ktorými vynikal Kutbuddín Ajbak (postavil Kutubov minaret v Dillí. Aby ste tam nešli len kvôli nemu, zoznámte sa s tým najlepším, čo Dillí ponúka). Keďže Muhammad nezanechal žiadnych mužských nasledovníkov, po jeho smrti sa sultánom stal práve Ajbak. Vládol však len štyri roky. Po tom, ako zomrel na následky pádu z koňa pri hraní póla (pochovaný je v Láhore) a jeho nástupca ho následoval už po ôsmych mesiacoch, sa jeho nasledovníkom stal ďalší bývalý otrok Šams-ud-dín Iltutmiš.

Ajbak nechal v Dillí postaviť slávny Kutubov minaret, ktorý bol v tom čase najmohutnejším minaretom na svete. Mešita, ktorej bol minaret súčasťou, bola postavená z 27 hinduistických a džinistických chrámov. Vedľa nej sa nachádza Iltutmišova hrobka, v ktorej je druhý sultán pochovaný. Obaja sultáni dali jasne najavo svoju moslimskú vieru a s Kutbuddín Ajbakom sa spája ničenie indických hinduistických chrámov, ktoré nezničil len v Dillí, ale aj vo vzdialenom Váránasí.

V čase vzniku Dillíjského sultanátu sa do nového štátu sťahovali tisícky moslimských učencov a vojakov, ktorí tu najskôr hľadali prácu na sultánovom dvore a neskôr útočisko pred Mongolmi. Moslimská populácia preto prirodzene narastala, ale nikdy neprekonala domáce hinduistické obyvateľstvo. Dodnes je otázne, ako sa domáci stavali k moslimskej invázii v tomto období. Nezachovali sa totiž žiadne správy o veľkých povstaniach, čo znamená, že moslimskí sultáni zrejme neprijali tvrdé zákony a neničili hinduistické chrámy.

Po Iltutmišovi sa na krátko dostal k moci Feroz Šáh, no na tróne ho po niekoľkých mesiacoch nahradila Iltutmišova dcéra, sultánka Razija. Bola to jediná sultánka a žena, ktorá vládla v Dillíjskom sultanáte. Po štyroch rokoch vlády ju zosadili tureckí generáli, ktorým sa nepáčili jej spôsoby vládnutia. Keď sa spolu so svojim manželom pokúsila znovu získať moc, bola porazená a pri úteku ju údajne zabili hinduisti.

Sultáni z mamlúckej – otrockej dynastie sa ukázali byť veľmi dobrí panovníci. Ôsmy sultán Balbán vďaka diplomacii a stratégii dokázal zastaviť Mongolov, ktorí Indiu nikdy nedobyli. Posledným sultánom z tejto dynastie bolo trojročné dieťa, ktoré bolo zabité a k moci sa dostala nová dynastia. Volala sa Khaldží a ovládla trón na 30 rokov.

Jej prvým sultánom bol Feroz Šáh I. Jeho synovec a zároveň zať sa volal Alá-ud-dín a vyznamenal sa ako veliteľ, ktorý útočil na juh Indie. Keď bol dostatočne silný, nechal strýka zavraždiť a sám sa stal sultánom. Počas svojej vlády nielenže zastavil vpády Mongolov, ale aj aktívne útočil na Afganistan. V roku 1320 však dynastia Khaldží skončila a objavila sa tretia dillíjska dynastia – Tughlakovci.

Ghijás-ud-dín Tughlak získal moc po tom, ako zomrel Alá-ud-dín a sultanát sa dostal do nástupníckej krízy, z ktorej vyšiel víťazne práve Tughlaq. Svojho syna Muhammada bin Tughlaka poslal do Dekanu, kde bojoval proti kráľovstvu Kakátja. Syn a otec sa neskôr dostali do konfliktu a obaja sa mali pomeriť vo vojenskom stane. Stan však spadol a otca prišiel o život.

Podľa oficiálnej verzie spôsobil pád stanu blesk, no existuje aj verzia, podľa ktorej Muhammad dal svojho otca zavraždiť. Pravda sa zrejme nikdy nedozvieme. Najväčší moslimský cestovateľ Ibn Battúta, po ktorého stopách sa vydal aj Ľuboš Fellner, navštívil Indiu a Dillí práve počas vlády Muhammada ibn Tughlaka. O sultánovi nezanechal veľmi pekné správy. Počas jeho vlády dochádzalo k vzburám a hladomorom a sultán zavádzal vysoké dane. Hladomor však spôsobilo sucho a sultán pravdepodobne robil všetko preto, aby hladomor potlačil – aj vysokými daňami na miestach, kde nebol a odkiaľ sa posielali potraviny do postihnutých oblastí.

Z Číny sa inšpiroval vydávaním bankoviek a nechal raziť žetóny, ktoré mali nahradiť mince z drahých kovov. Tento pokus však skončil katastrofou a žetóny sa prestali používať. Ako píše Battúta, sultán nechal kruto trestať každého, kto sa proti nemu postavil. Na jeho dvore bol vždy niekto, kto mal byť popravený a umučený, a niekto, kto dostal veľkú odmenu. Pokiaľ niekto doniesol sultánovi dar, mohol vždy očakávať väčší, čo využívali obchodníci, ktorí požičiavali pri bráne peniaze a očakávali veľké zisky.

Jedným zo sultánových nápadov bolo presunutie hlavného mesta z Dillí do Devagiri aj s celou populáciou. Ako píše Battúta, jeden chromý človek, ktorý zostal v Dillí, bol zabitý tak, že ho vystrelili katapultom von z mesta a jeden slepec bol priviazaný o konský chvost, pričom na konci cesty z neho zostala len ruka.

Nakoľko sú tieto príbehy pravdivé, sa hľadá odpoveď len ťažko, lebo sultán nebol obľúbený medzi náboženskými predstaviteľmi, medzi ktorých Battúta patril. Tak či onak bol Battúta poslaný sultánom na misiu k čínskemu cisárovi, avšak jeho loď stroskotala a zo strachu pred sultánom sa k nemu do Indie už nevrátil.

Sultanát sa po smrti Muhammada bin Tughlaka zase dostal do problémov, ktoré vyústili do vyplienenia Dillí Tamerlánom (známym aj ako Timur) v roku 1398. Hinduisti boli pobití a Timúr ušetril len čisto moslimské štvrte. O masakroch neskôr napísal, že hoci si ich neprial, boli vykonané z Božej vôle.

Vyplienenie Dillí neznamenalo koniec Dillíjského sultanátu. K moci sa v roku 1414 nakrátko dostala dynastia Sajjidovcov a potom od roku 1451 dynastia Lodí. Obe mali afganský pôvod.

Do sultanátu naďalej prichádzali ľudia z celej moslimskej časti Ázie a hoci hinduisti konvertovali na islam, moc mali v rukách stále prevažne cudzinci, čím sa sultanát úplne vzdialil svojim indickým poddaným, ktorí mali len veľmi malé šance na spoločenský a mocenský rast.

Moslimovia prichádzali do Indie, ktorú vnímali ako kolóniu – prišli, zarobili, možno sa vrátili domov a možno zostali a užívali si nejaké lukratívne miesto. To malo prirodzene za následok postupný rozpad sultanátu, z ktorého sa odtrhávali celé časti a vznikali tak nezávislé kráľovstvá. Posledná dillíjska dynastia Lodí tak ovládala len bezprostredné okolie mesta Dillí.

Zakladateľom dynastie Veľkých Mughalov bol Bábur, ktorý pochádzal zo strednej Ázie. Z matkinej strany bol potomkom Džingischána a z otcovej zase Timúra. Mughali znamená Mongoli, čo bol odkaz na ich dávnych predkov. Bábur sa zaujímal o oblasť Pandžábu už v čase, kedy vládol v dnešnom Afganistane.

Odtiaľ sa pokúšal získať Samarkand, na ktorý si robil nárok, ale nebol úspešný. Svoju pozornosť preto venoval dobytiu Indie, kde chcel získať prostriedky na ťaženie do strednej Ázie. Jeho výprava do Indie začala v roku 1525, kedy v Dillí stále vládla dynastia Lodí. Báburovo vojsko tvorilo 12 tisíc vojakov a podarilo sa mu prejsť cez Pandžáb, kde ho miestny guvernér nedokázal zastaviť.

Dillíjsky sultán Ibráhím vyrazil z Dillí a s Báburom sa stretol pri Pánipáte v apríli 1526, 80 kilometrov od Dillí. Dillíjska armáda mala početnú výhodu, avšak Bábur používal palné zbrane. Aby sa dokázali ubrániť presile, postavili jeho vojaci hradbu z vozov, kde sa naplno prejavila ich prevaha v moderných zbraniach.

Sultán Ibráhím z dynastie Lodí v bitke padol. Bábur napochodoval do Dillí a jeho syn Humájún sa ponáhľal do Agry. Tam dostal veľké dary, medzi nimi diamant, ktorý mohol byť slávny Koh-i-noor (Hora svetla). Syn ponúkol diamant otcovi, avšak ten ho odmietol a nechal si ho Humájún.

Hoci Bábur ovládal Pandžáb, Dillí a Agru, jeho pozícia bola náročná. Báburovi vojaci nechceli zostať počas horúceho leta v Indii a chceli sa stiahnuť do príjemnejšieho a chladnejšieho Afganistanu. Vtedy ich Bábur presvedčil, aby zostali v Indii a mohli si užívať jej bohatstvá a výhody. Vojaci sa nechali presvedčiť a v bitke pri Khanue porazili hinduistickú armádu. Bábur potom ďalšie roky rozširoval svoju ríšu na všetky smery. Zomrel v roku 1530 v Agre, ale pochovaný je v Kábule v Afganistane.

Z troch Báburových synov bol za jeho nasledovníka vybratý jeho obľúbenec Humájún. Po obsadení Agry odišiel Humájún naspäť do Afganistanu. Odtiaľ viedol neúspešný útok na Samarkand. Avšak už v roku 1529 bol naspäť v Indii, kde nastúpil na trón ako 22-ročný. Humájún bol iný ako jeho otec.

Mal rád ópium, luxus a po nástupe na trón sa nezbavil svojich bratov, ktorí mu neskôr spôsobovali veľké problémy. Napriek tomu bol šikovným generálom a podarilo sa mu obsadiť Gudžarát, Rádžastán a Malwu. Jedným z Humájúnových guvernérov bol Šér Šáh Súrí, ktorý porazil Bengálsky sultanát a založil dynastiu Súrí.

Obaja panovníci sa stretli v bitke pri Chause medzi mestami Váránasí a Patna. Mughalská armáda bola porazená a Humájún sa zachránil útekom do Perzie, kde vtedy vládol šáh Tahmásp. Tomu dal porazený mugalský panovník diamant Koh-i-noor. Jeho bratia mu odmietli pomôcť.

Víťaz Šér Šáh Súrí obsadil Dillí a stal sa prvým a posledným panovníkom v ríši Súr, ktorej hlavným mestom bolo Dillí. Šér Šáh Súrí bol obľúbený medzi moslimami a viedol vojny proti hinduistom. Keď obliehal pevnosť Kalindžár, jedna z vystrelených rakiet sa odrazila od pevnosti a vybuchla pri sklade s ďalšími strelami. Výbuch smrteľne popálil panovníka, ktorý po pár hodinách zomrel.

Humájún sa medzitým stretol s perzským šáhom Tahmáspom v Sultáníji, kde sa Humájún nakrátko stal šiítom a dostal od šáha 12 000 vojakov. S nimi mal znovu získať svoju stratenú ríšu. Najprv však musel získať od svojich dvoch bratov Afganistan, čo mu trvalo dokopy osem rokov. V tom čase zomrel Šér Šáh Súr a na jeho miesto na krátko nastúpil jeho syn, ktorý však v roku 1553 zomrel.

Humájún tak prišiel do Indie, ktorá bola rozdelená na malé štáty rovnako, ako keď do nej prišiel jeho otec Bábur. V roku 1555 Humájún ovládol Dillí a Agru. Nanešťastie už o rok neskôr Humájún zomrel po páde v paláci Šér Šáha (Šér Mandal v Dillí), kde ako nadšený astronóm pozoroval hviezdy.

Mughalské panstvo tak bolo zase ohrozené, pretože Humájúnov syn Akbar mal len 13 rokov a v čase otcovej smrti sa nachádzal v Pandžábe. Hinduisti sa snažili Mughalov vyhnať a na ich čelo sa postavil Hému, ktorý pochádzal z nižšej kasty a nevedel jazdiť na koni. Obsadil Dillí a smeroval do Pandžábu, kde bol mladý Akbar. Akbarovi velitelia sa obávali hinduistickej presily a radili mladému Akbarovi stiahnutie do Kábulu, ale Akbarov poručník Bajrám Khán sa rozhodol, že sa bude bojovať.

Armády sa stretli pri Pánipáte v roku 1556 (pred 30 rokmi tu jeho starý otec porazil Ibráhíma). Hinduisti spočiatku vyhrávali vďaka svojim bojovým slonom, ktorých sa mughalské kone báli, ale nanešťastie pre Akbara trafil Hému šíp do hlavy a hinduistická armáda začala utekať. Na druhý deň vstúpil Akbar do Dillí.

Jadro Akbarovej ríše tvorili mestá Dillí, Adžmér, Láhore, Alláhábád a hlavné mesto Agra. Keď mal Akbar 26 rokov, stále nemal syna a teda ani následníka trónu. Navštívil preto svätca šejka Salíma Čištího zo Sikri, ktorý mu predpovedal narodenie troch synov. V roku 1569 sa v Sikri Akbarovej rádžpútskej manželke naozaj narodil syn, ktorý dostal po šejkovi meno Salím a neskôr bol známy ako Džahángír.

Šejk bol za správnu predpoveď bohato odmenený a Sikri bolo premenované na Fatehpur Sikri (Mesto víťazstva Sikri - chcete o ňom vedieť viac? Dozviete sa v našom blogu) a v roku 1571 sa stalo hlavným mestom Mughalskej ríše. V rovnakom roku bola dokončená hrobka Akbarovho otca Humájúna v Dillí. Staval ju perzský architekt z Buchary a dnes je zapísaná na zozname UNESCO.

Akbar zdedil ríšu, ku ktorej pridal nové územia – južnú časť Pakistanu, Gudžarát, Malwu, Bengálsko, Orissu, Kábul, Kandahár a Kašmír. Hinduistických Indov nevnímal ako nepriateľov, ale ako svojich krajanov. Zrušil náboženskú daň džizja pre hinduistov a údajne sa zvykol vytratiť zo svojho paláca a v prestrojení sa stretával s obyčajnými ľuďmi v dedinách a na bazároch.

Okrem toho bol veľkým fanúšikom náboženských debát, ktorých sa zúčastnili aj portugalskí misionári z Gudžarátu. Jeho záujem o náboženstvá vyvrcholil vytvorením nového, ktoré sa nazývalo Dín Iláhí – Božská viera. V strede novej viery, ktorá však nebola bližšie špecifikovaná, stál Akbar, hoci sa nevie, či ako Boh alebo ako jeho zástupca na zemi. Niektorí moslimovia si mysleli, že keď Akbarovi nasledovníci zvolávali Alláh Akbar, nemyslia tým „Boh je veľký“, ale „Akbar je Boh“.

Fatehpur Sikri už po pár rokoch prestalo vyhovovať ako hlavné mesto (1571–1585) a za nové bolo vybraté Láhore (1586–1598). Dôvod, prečo Akbar opustil Fatehpur Sikri, bol údajný nedostatok vody, ale dôvod môže byť ten, že mu prekážal šejk, ktorý mu predpovedal synov, pretože mal s nimi Akbar problémy a tiež slabá obrana Fatehpuru. Ani Láhore nebolo hlavným mestom dlho a Akbar sa vrátil do Agry, ktorá bola lepšie chránená ako Fatehpur a mohol z nej lepšie kontrolovať Indiu ako z Láhore.

Historici odhadujú, že okolo roku 1600 mohlo žiť v Indii 140 miliónov obyvateľov a z nich 100 miliónov žilo na území, ktoré ovládal Akbar. V rovnakom čase bola populácia celej Európy 40 miliónov ľudí a na Britských ostrovoch ich žilo 5 miliónov.

Ako už bolo spomenuté, Akbar mal problémy so svojim synom Salímom, ktorý sa v roku 1600 v čase otcovej neprítomnosti pokúsil obsadiť Agru. O dva roky neskôr sa vyhlásil za panovníka a v roku 1605, len niekoľko týždňov pred otcovou smrťou vztyčil, Ašókov stĺp v Alláhábáde. Popísal ho tak, ako dávni panovníci pred ním. Salím prijal meno Džahángír – Dobyvateľ sveta a tak ako jeho otec, aj on mal problémy so synmi.

Jedným z nich bol Khusrau, ktorého chcela časť šľachty urobiť panovníkom. Khusrau sa otcovi postavil a obliehal Láhore, avšak v bitke bol porazený a otec ho nechal oslepiť. Džahángír bol vo vojne s perzským šáhom Abbásom, ktorý dobyl Kandahár. Druhý rebelujúci syn bol princ Khurram, ktorý dostal titul Šáh Džahán – Kráľ sveta.

Aj on povstal proti otcovi a obaja sa zmierili len 18 mesiacov pred Džahángírovou smrťou v roku 1627. Aby nemal problémy s členmi rodiny, nechal Šáh Džahán svojich bratov a niekoľkých bratrancov zabiť.

Šáh Džahán sa do dejín zapísal ako veľký staviteľ, za ktorého vlády dosiahla mughalská architektúra svoj vrchol. Okrem iných architektonických skvostov bol zadávateľom Taj Máhalu (Koruna paláca). Nechal ho postaviť pre svoju obľúbenú ženu Mumtáz Mahal (Palácová favoritka), ktorá bola dcérou Asaf Chána. Mumtáz Máhal zomrela v roku 1631 pri pôrode ich 14. dieťaťa, čo panovníka zničilo a s výstavbou jej hrobky začal na druhý rok.

Výstavba Taj Mahalu sa skončila v roku 1643. Syn Šáha Džahána, Aurangzéb, ktorý počas otcovej vlády útočil na Dekán, neskôr otca zajal. Dal ho uväzniť v pevnosti v Agre, odkiaľ mohol vidieť Taj Máhal. Tam bol neskôr pochovaný vedľa svojej manželky a Aurangzébovej matky Mumtáz Mahal. Aurangzéb bol ortodoxný moslim, ktorý na rozdiel od Akbara nevnímal hinduistov ako krajanov, ale ako podriadenú masu.

Zaviedol daň džizja (platili ju nemoslimovia), zdanil hinduistických obchodníkov, ničil chrámy, zakázal alkohol a ópium, vyhnal z paláca tanečníkov a prijal meno Alamgír – Pán vesmíru.

Aurangzéb sa dožil vysokého veku – mal 88 rokov a po jeho smrti sa Mughalská ríša začala rozpadať na nové štátne celky. Napríklad siedmy mugalský panovník, Šáh Álam II. bol zajatý Afgáncom Ghulám Qádirom a osobne ním oslepený. Neskôr sa zase dostal k moci, ale ako slepý panovník vládol rozpadajúcej sa ríši.