Nisa – po stopách Peržanov a prvého turkménskeho prezidenta

Získať víza je extrémne náročné, no je to o čosi ľahšie ako pred rokmi. Turkménsko má povesť jednej z najťažšie dostupných krajín sveta z hľadiska administratívnych požiadaviek, no postupne sa otvára turistom. Ponúka mimoriadne bohaté kultúrne aj cestovateľské zážitky, ktoré stoja za to. Do hlavného mesta Ašchabadu lieta linka Turskish Airlines z Istanbulu, spojenie s Dubajom zabezpečuje spoločnosť FlyDubai.

My však do krajiny prichádzame po zemi. Zažijeme ešte stále exotickú hranicu s Uzbekistanom, prejdeme druhé najväčšie mesto Turkmenabat, prespíme v Mary, pozrieme si historický Merv a neskôr sa cez púšť Karakum presunieme do hlavného mesta, z ktorého sa do Nisy dostanete autom za 20 minút. Po prehliadke bielych mramorových budov ministerstiev sa zrazu ocitnete na malom predmestí, ktoré nijako nenapovedá, že by malo byť domovom tak významnej historickej pamiatky. Ale najprv si niečo povedzme o Partskej ríši.

Na návšteve Ašchabadu ma vždy fascinovalo sledovať pohorie na juh od mesta s názvom Kopetdag. Za ním sa už nachádza Irán, južný sused krajiny. Národ, ktorý západný svet vníma s predsudkami. Či sú oprávnené, to nechám na osobnom zvážení, výskume a skúsenostiach každého čitateľa. Nepopierateľným faktom je však historická dôležitosť tejto krajiny, ktorá má vo svete porovnanie možno len v Číne a Indii. 

Prvým významným perzským kráľovstvom bola Achajmenovská ríša, založená Kýrom Veľkým v 6. storočí pred n. l. Ak sa rozhodnete dať Iránu šancu, na našom zájazde Irán – Perzská ríša uvidíte miesto posledného odpočinku tohto veľkého kráľa v meste Pasargady. Táto ríša siahala od dnešného Egypta cez Blízky východ, Turecko, Irán až po dnešnú centrálnu Áziu a Pakistan. Bola dobytá najslávnejším Európanom, Alexandrom Veľkým. Po jeho smrti sa ríša rozdelila medzi jeho generálov a časť dnešného Iránu ostala pod vedením Seleuka I. 

Seleukovská ríša sa postupne rozpadla vďaka vnútornému a vonkajšiemu tlaku. K tomu prispela aj skupina nomádskych Iráncov s názvom Parni pod vedením Arsaka I. Tí porazili lokálneho kráľa v oblasti dnešného južného Turkménska a severného Iránu a založili si vlastné kráľovstvo. Takmer vo všetkých historických prameňoch sa ako prvý kráľ uvádza Arsaces I. a ako rok založenia Partskej ríše 247 pred n. l.

Práve v počiatkoch Partskej ríše bolo jej hlavným kráľovským centrom mestečko Nisa. Ríša však postupne expandovala a neskôr sa hlavné mestá obmenili. Kráľom, ktorému sa pripisuje najväčšia územná expanzia, bol Mitridates I. Ten využil oslabenie susedných ríš a dobyl postupne časť známu ako Media (dnešný severozápadný Irán, bývalá Médska ríša), vnútrozemie dnešného Iránu a časť Elamais s prístupom k Perzskému zálivu. Mitridates I. je veľakrát prezývaný ako ekvivalent Kýra Veľkého, no pre Partskú ríšu. 

Partská ríša neskôr dokázala dobyť aj dnešnú Mezopotámiu, čo sa ukázalo ako kľúčové. Rozmach na západ spravil z tejto ríše regionálnu veľmoc, ktorá začala predstavovať hrozbu pre ostatné národy. Novým hlavným a administratívnym centrom západnej časti ríše sa stal Ktesifón, ležiaci neďaleko dnešného Bagdadu. Ďalším významným kráľom sa stal Mitridates II., ktorý vládol približne medzi rokmi 124 až 91 pred n. l. Ten zväčšil vplyv ríše v dnešnom Arménsku a nadviazal diplomatické vzťahy s dynastiou Han v Číne po stopách Hodvábnej cesty. 

Partská ríša mala svoju východnú hranicu jasne stanovenú a do veľkej miery chránenú. Prirodzená expanzia preto smerovala na západ. Po zvýšení vplyvu v dnešnom Arménsku vyslal kráľ Mitridates II. diplomata Orobaza, aby sa stretol s rímskym generálom a diplomatom, menom Lucius Cornelius Sulla. Stretli sa na brehu rieky Eufrat a zhodli sa, že rieka bude slúžiť ako hranica medzi dvomi ríšami. Iba o niekoľko rokov neskôr však Partská ríša viedla konflikt v dnešnej Sýrii, kde pomohla zvrhnúť jedného z posledných seleukovských vládcov, Demetria III. Eucarea.

Nasledujúce desaťročia sú známe ako „temné časy“ Partskej ríše vzhľadom na nedostatok historických materiálov. Jedno je však isté, vopred dohodnutá hranica nebola úplne dodržaná a medzi dvomi veľkými a niekoľkými menšími ríšami došlo k viacerým konfliktom. Prvou veľkou bitkou medzi Rímom a Partskou ríšou bola bitka pri Carrhách v roku 53 pred n. l. Skončila sa brutálnou porážkou rímskych vojsk, údaje hovoria o 20 tisíc obetiach, jednou z nich bol aj generál a člen prvého triumvirátu, Marcus Licinius Crassus.

Nasledujúce storočia sa niesli v znamení konštantných menších konfliktov a bitiek medzi dvomi spomínanými ríšami. Marcus Antonius bol ďalším, kto podnikol inváziu do Partského územia, z veľkej časti však neúspešnú. Augustus v roku 20 pred n. l. uzavrel s Rímom „dohodu“, ktorá spravila z dnešného Arménska nárazníkovú zónu pre obe ríše. Tento fakt spôsobil veľký počet konfliktov v ďalších rokoch. Do konfliktov sa zapojil aj neslávne známy cisár Nero, no ďalšia veľká invázia prišla pod Trajanom v rokoch 114 až 117. Trajanovi sa dokonca podarilo obsadiť vtedajšie hlavné mesto Ktesifón, no Rím tieto územia nedokázal udržať kvôli veľkým vzdialenostiam. Trajanov nástupca Hadrián východnú kampaň vypustil a sústredil sa viac na západ. 

Rím zviedol ešte niekoľko veľkých bojov proti Partom, ktorí však vždy dokázali odolať. Lucius Verus aj Septimius Severus boli poslední známejší cisári, ktorí proti Partom bojovali. Ríša však dokázala týmto externým nátlakom odolať, čo ju ale zvnútra príliš položilo. Rozsiahlosť ríše zároveň prehlbovala vnútorné napätie, keďže menšie dynastie začali presadzovať vlastné ambície na získanie vlády a podielu na moci. Jednou z týchto dynastií boli aj Sasánovci, z ktorých pochádzal Ardašír I. Ten postupne dobýjal okolité územia a vytvoril si armádu, ktorá dokázala konkurovať aj tej Partskej. 

Ardašír a Sasánovci pretláčali staroperzskú kultúru oveľa silnejšie ako predstavitelia Partskej ríše, čo viedlo k väčšej oddanosti vojakov a aj bežných obyvateľov. K rozhodujúcej bitke medzi starou a novou dynastiou došlo 28. apríla 224 v bitke pri Hormozdgane. Armáda Sasánovcov mala približne 10 000 mužov, armáda Partov ešte viac. Lídrami boli už spomínaní Ardašír I. a posledný partský kráľ Artabanus IV. Bitka sa skončila víťazstvom Sasánovcov a Artabanus IV. v bitke padol, čím symbolicky ukončil takmer 500 rokov vlády Partskej ríše. Ardašír I. sa po tejto výhre prehlásil za „kráľa iránskych kráľov“.

Do Nisy sa dostanete jednoducho autom alebo autobusom po 20-minútovej ceste z centra Ašchabadu. Prejdete okolo bizarných monumentov a budov rôznych ministerstiev, až sa dostanete na predmestie, ktoré by sa dalo prirovnať k bežnej slovenskej dedine. Jediný rozdiel je v tom, že v Turkménsku majú všetky jednoduchšie domy zelené strechy. Dôvodom toho je „jednota“. Národná farba je zelená, a preto by sa v rámci jednoty mali všetci obyvatelia snažiť pôsobiť čo najuniformnejšie, povedal Timur, môj lokálny sprievodca.

Pri príchode na malé parkovisko zbadáte stredne veľkú tabuľu, ktorá hovorí o zaradení Nisy na Zoznam svetového dedičstva UNESCO. Do areálu vedú novo vybudované schody, ktoré boli postavené pri návšteve bývalým francúzskym prezidentom Francoisom Mitterrandom. Jedinečný zážitok ulovíte už hneď na schodoch, ktoré sú rozdielnej výšky. Boli tak navrhnuté kvôli tomu, aby zakrývali hendikep prezidenta, ktorý kríval. Schody nás vyvedú pod malý prístrešok, kde sa nachádza grafické zobrazenie areálu a zopár fotografií artefaktov, ktoré tu boli nájdené.

Areál Nisy je dnes relatívne veľký, no samostatné pozostatky mesta sú len v jednej časti. Celé vtedajšie mesto bolo obohnané valom a hradbami, z ktorých sú dnes tiež len pozostatky. Vchod, ktorým vchádzame my, nebol v minulosti používaný. Dva hlavné vchody boli z juhu a zo západu, kde si môžeme všimnúť znížené hradby. V areáli uvidíme aj skupinku archeológov. Timur mi vraví, že sú z Talianska a spolupracujú s lokálnymi archeológmi. V minulosti na tomto mieste pracovali namiesto talianskych archeológov sovietski.

Uličky, cez ktoré prechádzame, slúžili iba pre tých najvyššie postavených ľudí – kráľov, kráľovskú rodinu a niektorých politikov, prípadne generálov. Bežná populácia mesta, sluhovia a podobne nižšie postavení ľudia mali vyhradené špeciálne uličky, ktoré sú možno polovicou z tých, cez ktoré prechádzame. Väčšina stien je prerobená, no občas narazíme aj na pozostatky pôvodných. Na nich môžeme pozorovať, akým spôsobom starovekí architekti budovali toto miesto. Tehly, z ktorých steny sú, sú veľmi veľké a ťažké, keďže sú naplnené kameňmi. Odhaduje sa, že jedna takáto tehla môže vážiť aj 25 kilogramov.

Po prechode labyrintom uličiek sme na najposvätnejšom mieste. Ide o veľkú miestnosť s pôdorysom nepravidelného kruhu. Na to, aby sme pochopili dôležitosť tohto miesta, musíme zapojiť našu fantáziu. V strede stálo veľké ohnisko, ktoré predstavovalo zoroastrianizmus, natívne náboženstvo používané v celej ríši. Zachovali sa tu však aj stopy z čias prítomnosti starovekých Grékov. Okolo tohto ohniska, v kruhu na prvom poschodí miestnosti, stálo 12 sôch Bohov z gréckeho Olympu. Kráľ sa k nim modlil v závislosti toho, čo potreboval. Ak chcel úspech vo vojne, postavil sa za ohnisko smerom k miestu, kde stál Áres. Ak chcel splodiť nového potomka, rovnakým spôsobom sa pomodlil k Afrodite.

Po prehliadke tohto najvýznamnejšieho mesta sa presúvame komplexom ďalej. Vzhľadom na súčasný stav sa môžeme veľakrát len domnievať, na čo konkrétne miesta slúžili. Prechádzame okolo miesta kráľovského trónu aj terasy, kde panovník prijímal významné návštevy prichádzajúce do sídla. Keďže sa Nisa nachádza v seizmicky aktívnej oblasti, je zaujímavé pozorovať, akým spôsobom sa s týmto faktom lokálny architekti vysporiadali. 

Technológie, ktoré boli vtedy použité, sa samozrejme nemôžu rovnať dnešným, no na tú dobu boli veľmi pokročilé. Išlo najmä o spevňovanie nosných stien pomocou dodatočných stĺpov, ktoré mali tlmiť otrasy. V niektorých miestnostiach môžeme vidieť dobudované podporné stĺpy aj v strede miestností. Tie však boli dobudované relatívne neskoro. Výhľad na celý areál je najlepší z jedného z múrov starého mesta, odkiaľ vidíme celé mesto, v pozadí kopce, za ktorými už je Irán a aj súčasné dediny. Z jedného bodu dokonca vidno miesto, kde stála „Nová Nisa“. Bola to kvázi expanzia Nisy, v ktorej práve stojíme. Napriek tomu, že Nová Nisa bola modernejšia, do dnešného dňa sa nezachovala. 

Píše sa 19. február 1940 a v malej dedinke Gypjak neďaleko Ašchabádu prichádza na svet Saparmurat Niyazow. Jeho otec bol vyslaný do druhej svetovej vojny v uniforme Sovietskeho zväzu. Medzi miliónmi obetí, ktoré priniesla nemecká invázia do Sovietskeho zväzu v 1941, sa zaradil aj on. Padol v jednej z bitiek v roku 1942 a Saparmurat prišiel o svojho prvého rodiča. V rodine už ostala len jeho matka a jeho dvaja bratia. 

6. októbra 1948 o približne jednej hodine ráno došlo v hlavnom meste k veľkým otrasom. Išlo o zemetrasenie, ktoré trvalo iba 10 sekúnd, no navždy zmenilo život celému mestu a okoliu. Počet obetí tohto zemetrasenia sa podľa rôznych historických zdrojov odhaduje na 10 000 až 100 000 a väčšina historikov sa zhoduje na tom, že takmer celé mesto bolo zrovnané so zemou. Toto zemetrasenie zmenilo navždy život aj rodine prvého turkménskeho prezidenta. Tromi z mnohých obetí boli jeho bratia a matka. 

Skutočnosti, ktoré si prežil vtedy iba 8-ročný Niyazow z neho spravili človeka, ktorý sa dokázal stať prvým lídrom samostatného Turkmenistanu a vládol mu až do jeho smrti v roku 2006. Tento blog bude apolitický a nebude sa venovať obdobiu jeho vládnutia. Má poukazovať na to, čo si mladý prezident prežil, nakoľko to inšpirovalo stavbu miest, ktoré onedlho navštívime. 

Pri jazde zo starovekej Nisy môžeme pozorovať v diaľke ligotajúcu sa zlatú strechu obrovskej mešity. Cesta k nej nám zaberie približne 20 minút a prechádzame cez spomínanú dedinku Gypjak, kde sa prvý prezident narodil. Po príchode k mešite naše kroky smerujú najprv k malej stavbe neďaleko od mešity. Je to mauzóleum, v ktorom je prezident pochovaný. Pred mauzóleom stojí čestná stráž, a preto je zakázane si mauzóleum fotiť zblízka. Toto miesto je otvorené pre všetkých. Lokálni sem veľmi nemajú záujem chodiť a turistov tu stretnete absolútne minimum. 

Interiér mauzólea je relatívne malý. Pri vstupe sa nachádzate na vyvýšenom poschodí a pozeráte sa na nižšie položené poschodie, kde je 5 mramorových hrobiek. V strednej je pochovaný samotný bývalý prezident Niyazow. V ostatných štyroch zvyšok jeho rodiny – otec, matka a dvaja bratia. Na spodné poschodie verejnosť prístup nemá a na hrobky sa môže pozerať iba zhora. Na toto miesto bol pochovaný 24. decembra 2006, presne 64 rokov po smrti jeho otca. Na vrchnom poschodí stojí aj veľká socha zobrazujúca jeho matku, ktorá vlastným telom chráni jeho bratov pred padajúcimi troskami počas zemetrasenia. 

Z mauzólea vychádzame zadným východom a smerujeme priamo k Turkmenbašiho mešite, ako znie jej oficiálny názov. Po navštívení mnohých moslimských zemí musím povedať, že táto mešita je jednou z tých najviac pompéznych a okázalých, aké som kedy videl. Paradoxom je, že mešita je 99 % času prázdna a svoju 10-tisícovú kapacitu využíva iba niekoľkokrát do roka, napríklad počas sviatkov Eid. Celé miesto má pomerne zaujímavú, až bizarnú atmosféru. Je pompézne, nádherné a čisté, na čom sa podieľajú takmer neustále pracujúci pracovníci v okolí tohto miesta, no jeho reálne využitie je veľmi otázne. To je však ale v hlavnom meste Turkménska štandard. 

Okrajové časti nie sú zďaleka tak populárne, ako Ašchabad samotný, no napriek tomu stoja za návštevu. My v BUBO to dobre vieme, a preto sem organizujeme zájazdy v malých skupinách už viac ako 30 rokov. Nisa je pamiatka zapísaná na Zozname svetového dedičstva UNESCO a dnes poskytuje predstavu o podobe jedného z prvých centier Partskej ríše, mocného štátu, ktorý po stáročia zvádzal konflikty s Rímskou ríšou. Napriek tomu, že Nisa neskôr stratila rolu hlavného mesta, niektoré jej časti sa zachovali dodnes a rozprávajú nám príbehy tohto obdobia. Turkmenbašiho mauzóleum a mešita sú architektonickými skvostmi s nulovým počtom turistov. Ak sa chcete dozvedieť viac o prvom prezidentovi krajiny a o jeho živote, toto miesto by ste nemali vynechať.