Hudba, ktorou žije Latinská Amerika

Latinská Amerika je región, kde hudba nepredstavuje len formu zábavy. Je súčasťou každodenného života, kultúry aj identity miestnych obyvateľov. Stačí sa prejsť ulicami Havany, Cartageny či Rio de Janeiro a z reproduktorov, otvorených okien alebo námestí budete počuť rytmy, ktoré sa stali symbolom celého kontinentu.

Bujná tropická vegetácia, Karibské more a temperamentní ľudia vytvorili prostredie, v ktorom vznikli jedinečné hudobné štýly. Latino hudba možno nepatrí medzi vaše najobľúbenejšie žánre, no len málokto dokáže zostať sedieť, keď sa ozvú prvé tóny salsy, cumbie či merengue. Domáci totiž hudbou žijú od rána do večera.

V tomto blogu sa pozrieme na hudbu Latinskej Ameriky trochu podrobnejšie. Ukážeme si, že nejde len o Shakiru, salsu či reggaetón, ale aj o množstvo ďalších žánrov, interpretov a hudobných tradícií, ktoré sú mimo regiónu často neznáme.

Aby sme tu nemiešali jablká s hruškami, najprv si definujme, čo a kde vlastne Latinská Amerika je. V jednoduchosti vám to ukážeme na mape. Latinská Amerika sa tiahne od Mexika až po Patagóniu, teda po krajiny ako Argentína a Čile, a zahŕňa taktiež niektoré krajiny v Karibiku.

Prečo len niektoré? Pretože Latinská Amerika je región, kde sa primárne hovorí románskymi jazykmi – najmä španielčinou a na druhom mieste portugalčinou (v menšej miere aj francúzštinou). Práve podľa jazyka sa Latinská Amerika zvykne odlišovať od takzvaného anglofónneho Karibiku – teda krajín a ostrovov ako Jamajka, Belize, Guyana či Trinidad a Tobago, kde je úradným jazykom angličtina, a preto sa medzi Latinskú Ameriku bežne nezaraďujú, hoci geograficky ležia v tom istom regióne.

Tieto španielsky a portugalsky hovoriace krajiny prepája aj spoločná koloniálna minulosť – väčšinu z nich v minulosti ovládalo Španielsko alebo Portugalsko – a práve preto sa aj kultúrne a spoločensky vyvíjali podobným spôsobom. Spája ich podobné náboženstvo, architektúra, ale aj hudobné a tanečné tradície. Tie sa postupne miešali s africkými a domorodými vplyvmi a vytvorili jedinečnú hudobnú kultúru, ktorej sa budeme venovať v tomto blogu.

Tento región je viac ako iné ovplyvnený migráciou a kolonializmom. To všetko sa pochopiteľne prenieslo aj do hudby a temperamentu ľudí, ktorí tu žijú. Aby sme pochopili, prečo latino hudba znie presne tak, ako znie, musíme si definovať tri hlavné prúdy, ktoré ovplyvnili vývoj hudby v tomto regióne.

Tieto veci patria k vedomostiam, ktoré si naši sprievodcovia prehlbujú v BUBO Cestovateľskej akadémii, aby vám na cestách dokázali ukázať destinácie aj cez ich históriu, kultúru a tradície.

Keď Krištof Kolumbus v roku 1492 objavil Nový svet, neobjavil len nové krajiny, ktoré neskôr európske mocnosti, hlavne Španielsko a Portugalsko, kolonizovali, ale aj ich miestnych obyvateľov.

Tento región vôbec nebol prázdny, ako si niektorí moreplavci možno mysleli. Naopak, žilo tu mnoho etnických a jazykových skupín a národov s miliónmi obyvateľov, z ktorých niektoré vytvorili prekvapivo vyspelé civilizácie. Stačí spomenúť Aztékov v strednom Mexiku, Mayov na Yucatáne a v Strednej Amerike alebo Inkov, ktorých ríša sa okolo roku 1500 rozprestierala od dnešného Ekvádoru až po Čile.

Práve títo domorodí obyvatelia už v čase príchodu kolonizátorov poznali hudobné nástroje a tvorili hudbu primárne pre náboženské obrady, no aj pre bežnú zábavu. Medzi najvýznamnejšie predkolumbovské hudobné nástroje patrili napríklad:

• panová flauta (v Peru nazývaná antara, v jazyku Aymarov sicu, po španielsky zampoña) – vyrábaná z rákosia, niekedy dokonca z kostí, dedičstvo Inkov, ktoré je v tradičnej andskej hudbe nepostrádateľné dodnes,
• quena – jednoduchá zárezová flauta, jeden z najtypickejších nástrojov andských Indiánov,
• rôzne druhy bubnov (často s dvojitým bubienkom), ktoré sa používali pri veľkých oslavách, tanečných slávnostiach či svadbách,
• okariny, chrastidlá naplnené orechmi či semienkami, a dokonca aj morské lastúry, ktoré slúžili ako dychové nástroje.

Zaujímavosťou je, že mnohé z týchto nástrojov sa dodnes nachádzajú pri archeologických vykopávkach v hrobkách po celej Južnej Amerike – čo len potvrdzuje, aké dôležité miesto mala hudba v živote týchto civilizácií. Táto pôvodná, indiánska hudobná tradícia sa najsilnejšie zachovala práve v andskej oblasti – teda v dnešnom Peru, Bolívii, Ekvádore, ale aj v Kolumbii, Čile a na severe Argentíny, kde sa dodnes hrá na panovú flautu takmer presne tak, ako pred stovkami rokov.

Už som v prvej časti naznačil vplyv kolonializmu, a práve kolonializmus je druhý veľký faktor, ktorý formoval hudbu tohto regiónu. V 16. storočí prišli na kontinent Španieli a Portugalci a spolu s kolonizáciou priniesli aj svoje piesne, tance a hudobné nástroje. Teraz sa na to pozrieme bližšie, aby sme pochopili, čo presne so sebou priniesli, preto si vysvetlíme, ako vtedy znela hudba v samotnom Španielsku a Portugalsku.

Bolo to obdobie renesancie (zhruba roky 1400 – 1600), ktorá práve v 16. storočí vrcholila. Na kráľovských a šľachtických dvoroch vtedy dominovala predovšetkým vokálna polyfónia – teda spievaný viachlas, často bez sprievodu nástrojov (tzv. a cappella), typický najmä pre chrámovú hudbu. No popri cirkevnej hudbe sa v Španielsku rozvíjala aj bohatá svetská (necirkevná) tvorba – piesne, tance a inštrumentálne skladby, ktoré sa hrávali na šľachtických dvoroch pre zábavu.

Kráľovským nástrojom tej doby bola v Španielsku vihuela – strunový brnkací nástroj tvarom pripomínajúci gitaru, ladený podobne ako lutna.

Práve na vihuelu vznikali prvé tlačené zbierky skladieb, napríklad slávna kniha El Maestro od Luisa de Milána z roku 1535, ktorá dodnes patrí medzi najvýznamnejšie pramene renesančnej hudby vôbec. Vihuela sa hrávala prevažne na šľachtických dvoroch, zatiaľ čo medzi bežným ľudom a potulnými hudobníkmi (trubadúrmi) sa čoraz viac presadzovala jednoduchšia a lacnejšia gitara – v tej dobe ešte len s menším počtom strún ako dnešný nástroj, ale už jasná predchodkyňa dnešnej klasickej gitary.

Práve túto gitaru si so sebou Španieli a Portugalci priniesli na lodiach do Nového sveta. A hoci sa nástroj v priebehu ďalších storočí menil a prispôsoboval (počet strún, tvar, materiál), stal sa práve on, jednoduchý, prenosný a cenovo dostupný strunový nástroj – jedným zo základných stavebných kameňov takmer každého latino žánru, ktorý dnes poznáme: od mexického mariachi cez kubánsky son až po argentínske tango.

Okrem gitary priniesli kolonizátori aj svoje piesne a tance, ako aj katolícku cirkevnú hudbu, ktorá sa v Novom svete šírila najmä prostredníctvom misionárov. 

Tí totiž hudbu často zámerne využívali ako nástroj christianizácie. Najznámejším príkladom sú jezuitské redukcie, misijné osady zakladané od začiatku 17. storočia najmä na území dnešného Paraguaja, Argentíny a Brazílie.

Jezuiti tu učili domorodých Guaraníov nielen spevu a hre na hudobné nástroje, ale dokonca ich priamo aj vyrábať – hudba sa tak stala jedným z najúčinnejších nástrojov, ako si misionári získali dôveru a priazeň domorodého obyvateľstva.

Posledným, tretím veľkým faktorom je „dovoz“ Afričanov do Nového sveta. Mnohé koloniálne mocnosti si rýchlo uvedomili, že na vybudovanie svojich zámorských území budú potrebovať obrovské množstvo pracovnej sily. Vzhľadom na to sa už od 16. storočia postupne, no čoraz intenzívnejšie, rozvíjal obchod s otrokmi z Afriky.

Násilné vytrhnutie miliónov ľudí z ich domovov a ich prevoz do Ameriky patrí medzi kľúčové, a zároveň jedny z najtemnejších, udalostí svetových dejín. Formovalo to nielen hudbu, ale celú kultúru Nového sveta. Dodnes sa tento bývalý obchod s otrokmi často spomína v médiách ako jeden z koreňov mnohých problémov dnešného sveta, vrátane rasovej nerovnosti.

Na samotnú hudbu mal tento násilný presun obrovský vplyv. Treba však podotknúť, že nie všetky latinskoamerické krajiny ním boli ovplyvnené rovnako. Niektoré, napríklad Kuba, Kolumbia a ďalšie karibské krajiny, zasiahol oveľa výraznejšie, keďže práve tam smerovala veľká časť transatlantického obchodu s otrokmi (najmä na plantáže cukrovej trstiny).

Naopak, iné krajiny, napríklad Peru či Bolívia, majú tento vplyv oveľa menší, hoci aj sem boli otroci privážaní (napríklad do bolívijských baní už od 16. storočia), ich počet bol v porovnaní s Karibikom alebo Brazíliou výrazne nižší.

Je to dodnes vidieť aj na skladbe obyvateľstva a demografických ukazovateľoch. Kým na Kube alebo v Kolumbii tvoria obyvatelia afrického pôvodu výrazný podiel populácie, v Bolívii ide dnes len o zlomok percenta.

Africkí otroci si so sebou, aj napriek neľudským podmienkam, v akých sa ocitli, priniesli svoju hudobnú tradíciu, ktorá bola neoddeliteľnou súčasťou ich každodenného života, práce aj duchovných obradov. Tu je niekoľko kľúčových prvkov:

• Polyrytmika – teda súbežné prelínanie viacerých rytmických vrstiev naraz. Zatiaľ čo európska hudba tej doby bola prevažne lineárna (jeden hlavný rytmus), africká hudba stavia na viacerých rytmoch hraných súčasne – a práve táto polyrytmika je dôvodom, prečo je latino hudba taká „tanečná“ a rytmicky bohatá. Nájdeme ju dodnes takmer v každom karibskom a latino žánri – od salsy cez rumbu až po sambu.
• Bubny a perkusie – v africkej hudbe zohrávajú bubny ústrednú úlohu, často sa hrá aj vo viacerých bubeníkoch naraz. Otroci si tento dôraz na perkusie priniesli aj do Nového sveta, kde postupne vznikli nové, americké nástroje a rytmy inšpirované africkými predlohami (napr. konga, batá bubny na Kube).
• Call and response (výzva a odpoveď) – typický africký spevácky štýl, kde sólista „zavolá“ krátku frázu a zbor/skupina mu „odpovie“. Tento princíp sa dodnes objavuje v mnohých latino žánroch, napríklad v kubánskom sone alebo salse (tzv. coro-pregón).
• Synkretizmus – teda zmiešavanie afrických duchovných tradícií s katolíckou vierou, ktorú im vnucovali kolonizátori. Výsledkom boli nové, hybridné náboženské a hudobné praktiky (napríklad afro-kubánska santería), ktoré dodnes ovplyvňujú rytmy a piesne v karibskej oblasti.

Práve spojenie tejto africkej rytmickej a duchovnej tradície s európskymi nástrojmi (najmä gitarou) a domorodými prvkami dalo napokon vzniknúť tomu jedinečnému hudobnému koktailu, ktorému hovoríme latino hudba.

Už sme si vysvetlili, aké hlavné prúdy a vplyvy ovplyvnili dnešnú hudbu v latinskoamerickom svete. V nasledujúcej časti pôjdeme hlbšie do jednotlivých regiónov.

Väčšine Európanom, no predpokladám, že vo veľkej miere aj zvyšku sveta, znie latino hudba navonok akosi „podobne“. Máme o nej trochu skreslené, klišéovité predstavy. Nevnímame, že každá krajina či región má svoj vlastný, jedinečný štýl, ktorý môže byť v konečnom dôsledku veľmi odlišný od toho susedného.

Preto som vám túto časť blogu rozdelil na jednotlivé krajiny a regióny, kde vám predstavím jednotlivé hudobné žánre a najznámejších interpretov a skupiny v danom odbore. Chcem vám ukázať, že latino hudba naozaj nie je len Lambada, Coco Jamboo a Shakira.

Prvou krajinou, ktorú si predstavíme, je jedna z najväčších latinskoamerických krajín a zároveň najväčšia krajina na svete čo sa týka počtu obyvateľov, ktorí hovoria po španielsky – Mexiko (viac ako 125 miliónov rodených hovoriacich, teda výrazne viac než samotné Španielsko).

Mexiko bolo kolískou viacerých veľkých predkolumbovských civilizácií.

Mayovia, Aztékovia, Zapotékovia a ďalšie významné kultúry tu po sebe zanechali mnohé pôsobivé stavby, ktoré dodnes navštevujeme, napríklad Chichén Itzá (postavené Mayami) alebo Teotihuacán (mesto staršie než samotní Aztékovia, ktorí ho neskôr objavili a považovali za posvätné). Keď sem v roku 1519 priplával Hernán Cortés a začal dobývať Aztécku ríšu, Mexiko bolo touto vojnou pochopiteľne veľmi ovplyvnené. Po dvoch rokoch bojov padlo v roku 1521 hlavné mesto Aztékov Tenochtitlán a na jeho troskách vzniklo dnešné Mexico City.

Čo si však treba hlavne uvedomiť: nie všetci domorodí obyvatelia boli kolonializmom zlikvidovaní. Mnohé etnické aj jazykové skupiny žijú v Mexiku dodnes a naďalej ovplyvňujú tamojší život, kultúru, umenie, politiku a, samozrejme, aj hudbu (domorodí obyvatelia dnes tvoria zhruba pätinu populácie krajiny).

Vďaka tomu je dnešné Mexiko čo do zloženia obyvateľstva typickým latinskoamerickým „mixom“, teda prevažne mestici (miešanci medzi domorodým obyvateľstvom a Európanmi), ktorí tvoria väčšinu populácie.

V Mexiku máme mnoho populárnych hudobných štýlov, ktoré sú pre túto krajinu veľmi typické. Niektoré určite poznáte, a to napríklad mariachi.

Najikonickejší mexický hudobný štýl, ktorý vznikol v 19. storočí v štáte Jalisco (konkrétne v oblasti mestečka Cocula). Pôvodne ho hrali len sláčikové nástroje – husle, gitary, vihuela a harfa; trúbka, ktorá dnes tvorí typický „mariachi zvuk“, sa pridala až v 20. storočí.

Charakteristický je aj kostým charro (elegantná bunda, zdobené nohavice, širák) a nezameniteľný nástroj guitarrón – veľká basová gitara. V roku 2011 zaradilo UNESCO mariachi na zoznam nehmotného kultúrneho dedičstva ľudstva. Medzi legendy mariachi patria napríklad Vicente Fernández, Pedro Infante alebo Javier Solís.

Ľudová pieseň úzko spätá práve s mariachi (mariachi kapela ju totiž väčšinou hudobne sprevádza). Spieva sa o láske, sklamaní, národnej hrdosti a vidieckom živote. Najznámejším predstaviteľom je legendárny José Alfredo Jiménez, ktorého piesne dodnes patria k základom mexického repertoáru.

Rozprávačská balada, ktorá sa datuje už do obdobia Mexickej revolúcie (1910 – 1920), keď ospevovala hrdinské (aj protihrdinské) činy revolucionárov, pašerákov a psancov. Nejde teda ani tak o samostatný hudobný štýl, ako skôr o naratívnu formu – hráva sa v sprievode mariachi, norteña alebo bandy.

Z corrida sa v druhej polovici 20. storočia vyvinul kontroverzný subžáner narcocorrido, ktorý ospevuje životy pašerákov drog a kartelových bossov. Jedným z najznámejších príkladov je pieseň o legendárnom mexickom drogovom bosovi Miguelovi Ángelovi Félixovi Gallardovi, ktorú nahrala najznámejšia skupina tohto žánru – Los Tigres del Norte.

Fenomén narcocorrida sa pritom už dávno nedrží len hraníc Mexika. Zaujímavým (a bizarným) príkladom je pieseň „El Corrido del León“ venovaná ekvádorskému narcobossovi Adolfovi Macíasovi, prezývanému „Fito“, vodcovi gangu Los Choneros. Videoklip k piesni bol natočený v roku 2023 čiastočne priamo vo väzení v Guayaquile, kde si ho vtedy Fito odpykával – dnes má na YouTube už vyše milióna zhliadnutí. Ukazuje to, akú silu a symboliku má tento hudobný žáner v celej Latinskej Amerike, nielen v Mexiku.

Najnovšou generáciou žánru je od konca 2010-tych rokov štýl corridos tumbados, ktorý mieša klasický corrido s trapom a hip-hopom – jeho priekopníkom je Natanael Cano, dnes k nemu patrí aj celosvetovo populárny Peso Pluma.

Dychovkový štýl zo štátu Sinaloa – veľký dychový orchester (trúbky, trombóny, klarinety, tuba, bicie), bez strunových nástrojov. Často sprevádza práve corridos a narcocorridos.

Štýl zo severu Mexika, postavený na akordeóne a bajo sexto (dvanásťstrunová basová gitara). Vznikol pod vplyvom európskych prisťahovalcov (najmä nemeckých a českých osadníkov), ktorí do regiónu priniesli akordeón a polku – odtiaľ typický „kolísavý“ rytmus norteño hudby. Aj tento štýl je úzko spätý s corridom.

Pôvodne kolumbijský žáner, ktorý si Mexičania od polovice 20. storočia prispôsobili na vlastný obraz – dnes je jedným z najtancovateľnejších a najobľúbenejších žánrov v celej krajine.

Najznámejším a najúspešnejším predstaviteľom je legendárna kapela Los Ángeles Azules – Nunca Es Suficiente z mexickej štvrte Iztapalapa (Mexico City), ktorá hrá od roku 1976 a v roku 2018 sa ako prvá tradičná mexická kapela vôbec predstavila na svetoznámom festivale Coachella. O tejto kapele sme sa už zmienili aj vyššie pri predstavovaní najznámejších mexických interpretov.

Špecifický hraničný žáner, ktorý vznikol medzi mexicko-americkou komunitou na juhu Texasu – spája totiž mexickú cumbiu, country a nemeckú polku, spieva sa po španielsky.

Hoci teda striktne vzaté nevznikol priamo v Mexiku, ale tesne za hranicou v USA, je natoľko previazaný s mexickou kultúrou a identitou, že ho v tomto výpočte nemôžeme obísť. Jeho nesporná kráľovná je Selena Quintanilla – Como La Flor, mexicko-americká speváčka, ktorú sme spomenuli už v úvode tejto kapitoly a ktorá žáner tejano preslávila po celom svete.

Mexiko má aj veľmi silnú hip-hopovú scénu, výrazne ovplyvnenú hudbou z USA, ktorá sa dnes navyše prelína aj s tradičnými mexickými žánrami (corridos tumbados, cumbia rap).

Medzi najznámejších predstaviteľov patria Lefty SM a Santa Fe Klan. Ich spoločný hit „Por Mi México“ z roku 2020 (album Necesidad) sa stal virálnym hitom najmä vďaka TikToku, na YouTube má dnes vyše 100 miliónov zhliadnutí a v Mexiku získal diamantové ocenenie. Pieseň je vlastne oslavou národnej hrdosti a mexickej identity – čo je príznačné aj pre mnohé ďalšie piesne tejto scény.

Santa Fe Klan (vlastným menom Ángel Jair Quezada Jasso) je jednou z najvýraznejších postáv súčasného mexického rapu – v roku 2024 ho magazín Rolling Stone zaradil medzi 50 najlepších raperov v histórii španielsky spievaného rapu vôbec. Lefty SM, žiaľ, v roku 2023 zomrel – bol zastrelený vo svojom dome. Po jeho smrti popularita ich spoločného hitu ešte výrazne stúpla.

Popri tradičnejších žánroch má Mexiko aj svoje veľké popové a bolerové hviezdy, ktoré preslávili mexickú hudbu ďaleko za hranicami Latinskej Ameriky.

Prvým je Luis Miguel, prezývaný „El Sol de México“ (Slnko Mexika) – hoci sa narodil v Portoriku, vyrastal a preslávil sa práve v Mexiku, kde ho dnes vnímajú ako svojho. Za viac ako štyri desaťročia kariéry (debutoval už ako 11-ročný) predal vyše 100 miliónov nahrávok a preslávil sa najmä interpretáciou klasických bolerí – v roku 1991 vydal album Romance, venovaný výhradne tomuto žánru, ktorý sa predal vo vyše 7 miliónoch kópií a doslova vrátil bolero späť do popredia záujmu. Jeho repertoár siaha od popu cez balady až po mariachi.

Druhou nepominuteľnou legendou je Juan Gabriel (vlastným menom Alberto Aguilera Valadez) – spevák a najmä skladateľ, ktorého mnohí považujú za jedného z najplodnejších a najvýznamnejších skladateľov v dejinách latinskoamerickej hudby. Za svoju kariéru napísal približne 1 500 piesní a predal vyše 100 miliónov nahrávok.

Preslávil sa už svojím debutovým singlom „No Tengo Dinero“ (1971), no medzi jeho najznámejšie skladby patrí aj dojímavá „Por Qué Me Haces Llorar“ („Prečo ma necháš plakať“), typická ukážka jeho citového, dramatického štýlu písania o láske a bolesti zo straty. Juan Gabriel zomrel v roku 2016 vo veku 66 rokov, no jeho piesne dodnes patria k základnému repertoáru mariachi kapiel po celom Mexiku.

Počas zájazdu Mexikom, keď cestujem autobusom, často ľuďom pustím animovaný film Coco. Vidia v ňom príbeh, ktorý sa odohráva v čase Día de los Muertos, a zároveň spoznajú aj tradičnú mexickú hudbu, keďže sa celá zápletka filmu točí práve okolo hudobníkov – vrátane postavy Ernesta de la Cruza, inšpirovanej skutočnými legendami mariachi a rančerovej hudby, o ktorých sme písali vyššie.

Mexická hudobná kultúra je jednou z najpestrejších, aké môžete v Latinskej Amerike počuť – od tradičného mariachi cez rančeru, corrido a norteño až po moderný hip-hop a celosvetovo populárne pop legendy. Práve táto rozmanitosť robí z Mexika skvelý úvod do sveta latino hudby.

Ooo áno, Karibik. Nádherné azúrové pláže, cigary, rum, milí ľudia, piráti, poklady – toto všetko je Karibik. Jedna z najslávnejších oblastí na našej planéte, niet divu, prečo je taký populárny.

Ľudia sem však necestujú len za rumom, pamiatkami a plážami, ale za celkovou atmosférou, ktorú jednoznačne vytvára neuveriteľné portfólio hudby, ktorá tu vznikla. Je až neuveriteľné, koľko svetoznámych hudobníkov a hudobníčok pochádza práve z tejto oblasti – a nielen to, dokonca aj obrovské množstvo svetových žánrov sa práve tu, v Karibiku, zrodilo. 

Jednoznačne za to môžu všetky tri faktory, ktoré som vymenoval v úvode, pretože Karibik bol doslova kotlom kultúr – križovatkou svetového obchodu, kde sa mocnosti bili a pretláčali o vplyv v tomto regióne. Práve toto všetko stojí za tým, prečo je tento región dnes hudobne taký nesmierne bohatý.

Kým sa pustíme do jednotlivých hudobných žánrov, treba si najprv región Karibiku trochu vymedziť – podobne ako sme si na začiatku vymedzili celú Latinskú Ameriku.

Karibik je oblasť tvorená stovkami ostrovov obklopujúcich Karibské more, ktoré bolo od objavenia Kolumbom v roku 1492 predmetom sporu medzi štyrmi veľkými koloniálnymi mocnosťami – Španielskom, Francúzskom, Veľkou Britániou a Holandskom.

Práve preto je dnešný Karibik jazykovo mimoriadne pestrý: nájdeme tu ostrovy hovoriace po španielsky, francúzsky, anglicky, holandsky, ale aj rôznymi kreolskými jazykmi, ktoré vznikli miešaním európskych jazykov s africkými a domorodými vplyvmi.

V tomto blogu sa, prirodzene, budeme venovať predovšetkým tým ostrovom, kde dominuje španielčina – teda tým, ktoré do našej definície Latinskej Ameriky spadajú najprirodzenejšie: Kuba, Dominikánska republika, Portoriko.

K nim si však, tak ako sme si už povedali skôr, dovolíme pridať aj jednu výnimku – Jamajku. Hoci úradným jazykom je tu angličtina a krajina teda podľa našej pôvodnej definície do Latinskej Ameriky prísne vzaté nepatrí, geograficky leží priamo v srdci karibskej oblasti a jej hudobný vplyv (reggae, ska, dancehall) je natoľko obrovský a previazaný s karibskou a latino scénou, že by bola veľká škoda ju vynechať. Aj preto jej ako najscestovanejší Slováci venujeme v našom hudobnom putovaní priestor.

Nemôžeme začať nikým iným ako najväčším ostrovom Karibiku – „ostrovom slobody“, Kubou. Tento ostrov zohral v dejinách ľudstva neraz nemalú úlohu a dodnes je trochu romantizovaný, hoci život na ňom je pre bežných ľudí veľmi tvrdý. Za to môže aj spomínaný Castrov režim, ktorý tu vládne (v rôznych podobách) od roku 1959.

Keď hovoríme o kubánskej hudbe, treba si najprv uvedomiť, aký obrovský dopad na ňu mala práve kubánska revolúcia z roku 1959 – mnoho hudobníkov po nej muselo krajinu opustiť a hľadať útočisko v exile, najmä v USA, kde sa výrazne podieľali na formovaní modernej latino hudobnej scény.

Základný kameň takmer celej kubánskej (a napokon aj karibskej) hudby – žáner kombinujúci španielsku gitaru a spev s africkými perkusiami. Najlepším symbolom sonu je legendárny súbor Buena Vista Social Club, pomenovaný po havanskom spoločenskom klube z 30. rokov.

Tento klub, podobne ako celá bujará havanská nočná scéna, zanikol po revolúcii v roku 1959. O takmer štyri desaťročia neskôr, v roku 1997, americký hudobník Ry Cooder znovu spojil viacerých pôvodných, už postarších kubánskych hudobníkov do štúdia – vzniknuté album Buena Vista Social Club sa stal svetovým fenoménom a priniesol kubánsku hudbu späť do povedomia celého sveta (neskôr vznikol aj rovnomenný dokumentárny film).

Medzi najznámejšie skladby z tohto albumu patria napríklad „Chan Chan“ (podpisová pieseň celého projektu, napísaná ešte v roku 1984), „Candela“ alebo „El Cuarto de Tula“ – piesne, ktoré dodnes patria k absolútnym klasikám kubánskej hudby a spoznáte ich takmer na každom rohu v uličkách Havany.

Hádam najznámejším predstaviteľom son cubano je Compay Segundo – legendárny gitarista, spevák a skladateľ, ktorý bol práve autorom „Chan Chan“. Preslávil sa aj interpretáciou piesne „Guantanamera“ – tú síce sám nenapísal (ide o pôvodne staršiu skladbu na motívy básne kubánskeho národného hrdinu José Martího), no práve vďaka jeho podaniu sa stala jednou z najznámejších kubánskych piesní vôbec, doslova neoficiálnou hymnou Kuby.

Salsa je predovšetkým tanečný, energický žáner, ktorý vznikol v New Yorku postupným miešaním kubánskeho sonu, mamba a jazzu s afro-karibskými rytmami. Jej srdcom je rytmický vzorec clave, okolo ktorého sa organizuje celá skladba, a typickú zostavu tvoria bongá, konga, timbaly, výrazná dychová sekcia a klavír s charakteristickými opakujúcimi sa figúrami.

Spev je typicky vedený formou „call and response“, ktorú poznáme už z historickej časti nášho blogu

Hoci sa salsa naplno sformovala až v New Yorku (kam prúdili kubánski a portorickí emigranti), jej korene jednoznačne siahajú na Kubu.

Absolútnou kráľovnou žánru je Celia Cruz – a práve jej príbeh je zároveň dokonalým príkladom dopadu revolúcie na kubánskych hudobníkov. Celia Cruz bola v roku 1960 so svojím orchestrom na turné v Mexiku, keď sa rozhodla nevrátiť sa späť na Kubu – Castrov režim jej to napokon už nikdy nedovolil, dokonca jej odmietol umožniť ani návrat na pohreb vlastných rodičov. V exile v New Yorku sa napokon stala jednou z najúspešnejších a najvplyvnejších speváčok latino hudby v dejinách.

Jej absolútnym, celosvetovo najznámejším hitom je pieseň „La Vida Es Un Carnaval“(„Život je karneval“) z roku 1998, plná optimizmu a životnej filozofie, že aj napriek ťažkostiam treba žiť s radosťou a spevom. Pieseň sa dostala aj do svetoznámych filmov a magazín Rolling Stone ju v roku 2021 zaradil medzi 500 najlepších piesní všetkých čias.

Afro-kubánsky koreňový žáner, postavený takmer výhradne na perkusiách (bubny conga) a speve v štýle „call and response“, ktorý sme spomínali už v úvodnej historickej časti blogu. Rumba vznikla medzi afro-kubánskou komunitou v 19. storočí a v roku 2016 bola zapísaná na zoznam nehmotného kultúrneho dedičstva UNESCO.

Tanečné žánre, ktoré Kuba svetu darovala v polovici 20. storočia – obidva vznikli ako ďalší vývojový stupeň sonu a rumby, obohatený o veľké orchestre a swingový nádych. Práve mambo a čačačá výrazne pomohli preraziť kubánskej hudbe na medzinárodnej scéne už v 40. a 50. rokoch, ešte pred revolúciou.

Politicky angažovaný žáner, ktorý úzko súvisí práve s revolúciou. Jeho referenčnou postavou bol skladateľ Carlos Puebla, autor piesne „Hasta Siempre, Comandante“ (1965) – dojímavej hymny venovanej Che Guevarovi, napísanej ako odpoveď na jeho rozlúčkový list Kube, keď z krajiny odchádzal šíriť revolúciu ďalej (najprv do Konga, neskôr do Bolívie, kde bol napokon zajatý a zabitý).

Táto pieseň sa stala jednou z najznámejších a najčastejšie coverovaných revolučných piesní na svete – existuje jej vyše 200 rôznych verzií. Na Carlosa Pueblu neskôr, od konca 60. rokov, nadviazalo samotné hnutie Nueva Trova (napr. Silvio Rodríguez, Pablo Milanés) – poetickejšia, sofistikovanejšia generácia protestných pesničkárov, ktorá formovala kubánsku hudbu ďalšie desaťročia.

Súčasnú kubánsku scénu skvele reprezentuje skupina Orishas – priekopníci žánru, ktorí spojili tradičnú kubánsku hudbu, hip-hop a afro-kubánske rytmy, a sú držiteľmi dvoch cien Latin Grammy. Medzi ich najznámejšie hity patria „Represent“, „A Lo Cubano“ či „537 C. U. B. A.“ – skladby, ktoré sa stali hymnami viacerých generácií a dodnes patria medzi najikonickejšie tracky latin urban scény.

Zarezonovali dokonca aj vo filmovom svete – zazneli napríklad v soundtrackoch k filmom Rýchlo a zbesilo či Dirty Dancing: Havana Nights.

Zaujímavosťou je, že Orishas v roku 2026 vystúpili po prvýkrát na Slovensku, konkrétne na festivale Uprising na Zlatých pieskoch v Bratislave – kde malo v tom istom čase svoj vlastný stage aj BUBO, kde sme práve prezentovali niektoré z latinskoamerických krajín.

Kubánska hudba a jej hudobníci sú jednými z najpopulárnejších na celom svete – rytmus kubánskych piesní pozná takmer každý. Táto krajina je však dnes sužovaná veľkou morálnou aj hospodárskou krízou a mnohí umelci dnes nevedia slobodne tvoriť, alebo kvôli životným podmienkam emigrovali do iných krajín.

Mnoho kubánskych detí sa dnes už rodí priamo v zahraničí – a mnohé z nich sa vo svojej tvorbe naďalej hlásia ku svojim koreňom.

Zrejme najznámejším takýmto predstaviteľom je dnes hip-hopový spevák Pitbull – narodil sa síce priamo v Miami, no jeho rodičia boli kubánski emigranti a svoje korene si dodnes hrdo pripomína (ako trojročný vedel naspamäť recitovať verše kubánskeho národného hrdinu José Martího). Za zmienku stojí aj kubánsko-mexická speváčka Camila Cabello, ktorá sa narodila priamo v Havane a do svetovej hudby prerazila piesňami „Havana“ a „Señorita“, ktoré majú spolu vyše 2,5 miliardy streamov na platforme Spotify.

V nasledujúcej kapitole spojíme dva karibské ostrovy – Portoriko a Dominikánsku republiku. Tieto dva ostrovy majú mnoho spoločného.

Obe boli objavené priamo Krištofom Kolumbom už počas jeho prvej výpravy v roku 1492 a obe sa stali jednými z vôbec prvých španielskych kolónií v celom Novom svete – na území dnešnej Dominikánskej republiky dokonca vznikla prvá európska osada, prvá nemocnica aj prvá univerzita na celom americkom kontinente.

Ich osudy sa však neskôr rozišli. Dominikánska republika zostala súčasťou španielskeho impéria dlhšie a k definitívnej nezávislosti dospela až v roku 1844. Portoriko naopak zostalo pod španielskou nadvládou až do roku 1898, keď ho Španielsko po prehratej španielsko-americkej vojne postúpilo Spojeným štátom – a dodnes je Portoriko formálne súčasťou USA (od roku 1952 ako tzv. „slobodný pridružený štát“), hoci sa tam bežne hovorí po španielsky a kultúrne je oveľa bližšie ku Karibiku a Latinskej Amerike než k pevninským Spojeným štátom.

Napriek tomuto rozdielnemu politickému vývoju zdieľajú obe krajiny veľmi podobný kultúrny základ – silný španielsky koloniálny odkaz, výrazný africký vplyv (na oba ostrovy smerovalo počas koloniálnej éry obrovské množstvo otrokov na plantáže cukrovej trstiny) a napokon aj takmer identickú demografickú skladbu, kde dnes prevládajú mulati a mestici – teda miešanci afrického a európskeho pôvodu.

Najrýchlejší a najtanečnejší dominikánsky žáner, oficiálne vyhlásený za národný symbol krajiny. Typickú zostavu tvorí akordeón, saxofón, tambora (dvojstranný bubon) a güira (kovová strúhadlová rachotačka).

Popredným predstaviteľom žánru, ktorý ho výrazne pozdvihol na medzinárodnú úroveň, je legendárny Juan Luis Guerra – držiteľ viacerých Grammy aj Latin Grammy, ktorý navyše majstrovsky spája merengue s ďalšími žánrami (bachata, son, dokonca aj gospel).

Romantickejší, melancholickejší žáner, ktorý vznikol na vidieku Dominikánskej republiky začiatkom 20. storočia – pôvodne sa nazýval amargue („horká hudba“) a dlho bol považovaný za hudbu nižších vrstiev, hrávanú v baroch a nevestincoch okolo Santo Dominga.

Do popredia ho posunul práve spomínaný Juan Luis Guerra svojím albumom Bachata Rosa (1990), no dnešnú svetovú popularitu bachate priniesol predovšetkým Romeo Santos – bývalý líder skupiny Aventura, dnes sólový umelec narodený v newyorskom Bronxe dominikánskemu otcovi a portorickej matke (čo je krásny symbol prepojenia oboch týchto krajín). Jeho hit „Propuesta Indecente“ (2013), ktorý originálne kombinuje bachatu s argentínskym tangom, má na YouTube dnes už vyše 2 miliardy zhliadnutí a patrí medzi vôbec najúspešnejšie latino piesne v histórii rebríčka Billboard Hot Latin Songs.

Dnes najdominantnejší a celosvetovo najúspešnejší žáner pochádzajúci z Portorika, ktorý vznikol v 90. rokoch spojením panamského a portorického reggae en español, hip-hopu a karibských rytmov. Priekopníkom a „kmotrom“ žánru je Daddy Yankee, ktorého hit „Gasolina“ (2004) doslova naštartoval globálnu reggaetónovú explóziu – stal sa hitom takmer po celom svete vrátane Slovenska.

Dnešnú éru žánru definuje predovšetkým Bad Bunny (vlastným menom Benito Antonio Martínez Ocasio).

Nemôžeme obísť ani portoričana Rickyho Martina, ktorý koncom 90. rokov doslova otvoril dvere latino hudbe do celého sveta. Jeho anglický hit „Livin' la Vida Loca“ (1999) sa stal jedným z najvýznamnejších míľnikov v dejinách latino popu a naštartoval tzv. „latinskú explóziu“ na americkom trhu, ktorá pripravila pôdu pre mnoho ďalších umelcov spomínaných v tomto blogu.

Je úžasné, ako sa tieto dva ostrovy dokázali vo svete neuveriteľne presadiť. Portoriku určite veľmi pomáha aj to, že ide o zámorské územie USA, vďaka čomu majú miestni umelci lepšie napojenie na rôznych producentov priamo v Amerike. No napriek tomu je stále obdivuhodné, že dnes v USA takpovediac vládnu práve umelci spievajúci po španielsky.

Jamajka je azda najznámejší ostrov celého Karibiku – piráti, Port Royal, rum, marihuana, jamajskí bobisti, najrýchlejší človek na svete Usain Bolt a hlavne kráľ reggae, Bob Marley. Táto krajina napriek svojej malej rozlohe ponúkla svetu naozaj svetové mená a fenomény. Niet azda zaujímavejšieho ostrova, ktorý by v pomere ku svojej veľkosti pre svet „vyprodukoval“ toľko.

Hoci Jamajka priamo nespadá do latino sveta, keďže má úplne iný historický vývoj (bola britskou, nie španielskou či portugalskou kolóniou), bol by hriech ju nespomenúť – veď ide o krajinu, ktorá svetu dala vlastné, svetoznáme hudobné žánre a legendárnych umelcov.

Ešte predtým, než sa pustíme do samotných žánrov, treba doplniť jednu dôležitú vec, ktorá Jamajku zásadne odlišuje od predošlých krajín, o ktorých sme písali. Zatiaľ čo väčšina latinskoamerických krajín je etnicky tvorená prevažne miešancami alebo priamo domorodým obyvateľstvom (napríklad Peru či Bolívia), Jamajka je naopak silno afrikanizovaná.

Podľa dnešných odhadov tvoria černosi a mulati dokopy až 95 % obyvateľstva ostrova – dôsledok toho, že pôvodní domorodí obyvatelia, kmeň Taínov, boli počas španielskej koloniálnej éry takmer úplne vyhubení tvrdou prácou a chorobami, a Briti, ktorí ostrov neskôr ovládli, sem následne doviezli obrovské množstvo afrických otrokov na plantáže cukrovej trstiny.

Dnes tak na ostrove v podstate nenájdete žiadnych domorodých obyvateľov – a práve tento faktor mimoriadne silno formuje aj miestnu hudbu a kultúru, ktorá je oveľa výraznejšie africká než hudba väčšiny ostatných krajín, o ktorých sme doteraz písali.

Predtým, než sa dostaneme k svetoznámym žánrom, treba spomenúť ich koreň – mento, tradičnú jamajskú ľudovú hudbu z prvej polovice 20. storočia, ktorá miešala karibské, africké a európske vplyvy (husle, bendžo, ale aj africké bubny).

Práve z menta, v spojení s americkým rhythm and blues a jazzom, sa neskôr vyvinuli všetky nasledujúce jamajské žánre. Samozrejme, nemožno opomenúť ani známu jamajskú kapelu The Montego Beach Hotel Calypsonians, ktorá preslávila práve tento hudobný štýl – v polovici 20. storočia hrávala mento turistom v hoteloch v Montego Bay.

Zaujímavosťou je, že jedna z ich dobových nahrávok nesie príznačný názov „Mento, Not Calypso!“ („Mento, nie kalypso!“) – čo krásne ilustruje, ako sa tieto dva podobné, no odlišné karibské žánre (mento na Jamajke vs. kalypso na Trinidade) v tej dobe bežne zamieňali.

Vznikol koncom 50. rokov 20. storočia a je považovaný za priameho predchodcu rocksteady aj reggae. Typický je preň rýchly, „kolísavý“ rytmus, výrazná dychová sekcia a charakteristický „cvakavý“ úderný štýl gitary (tzv. skank).

Rozmach ska prišiel spolu so získaním nezávislosti Jamajky od Veľkej Británie v roku 1962 – práve vtedy sa žáner stal akýmsi neoficiálnym zvukom novej, slobodnej krajiny. Medzi priekopnícke mená patria napríklad The Skatalites, Prince Buster či Desmond Dekker.

Krátkotrvajúci, no dôležitý medzičlánok medzi ska a reggae – vznikol okolo roku 1966, keď horúce letné počasie a spomalené životné tempo (podľa jednej z obľúbených legiend) „spomalili“ aj samotné ska. Rocksteady je pomalší, dušou naplnenejší, s výraznejšou basovou linkou. Medzi jeho hlavných predstaviteľov patrí napríklad speváčka Phyllis Dillon či skupina The Paragons.

Dancehall, nová, tanečnejšia verzia reggae, taktiež pochádza z Jamajky. Vznikol v druhej polovici 70. rokov ako rýchlejšia, elektronickejšia a tanečnejšia odnož reggae – sústredí sa predovšetkým na tanec a zábavu, typicky spievaný v jamajskom nárečí patois.

Prelomovým momentom bol rok 1985 a singel „Under Me Sleng Teng“ od Wayna Smitha – prvá kompletne digitálna dancehall skladba na svete, ktorá naštartovala novú, elektronickejšiu éru žánru.

Medzi najznámejších predstaviteľov patria Shaggy, Sean Paul, Beenie Man či Vybz Kartel. Dnes už hranica medzi reggae a dancehallom nie je ostrá – mnohí umelci, napríklad aj Protoje, prirodzene miešajú tradičné reggae s rýchlejším dancehallom.

Najznámejší jamajský žáner vôbec, ktorý sa vyvinul koncom 60. rokov z rocksteady. Charakteristický je preň typický pomalší rytmus s dôrazom na druhú a štvrtú dobu, výrazná basová linka a texty, ktoré sa často venujú duchovným (hnutie rastafariánstvo), sociálnym a politickým témam – láska, chudoba, sociálna spravodlivosť a ľudské práva.

Absolútnou hudobnou, ale aj kultúrnou legendou nie je nikto iný ako Bob Marley – spevák, ktorý preslávil a predstavil hudobný žáner reggae aj rastafariánstvo širokej verejnosti po celom svete. O ňom samotnom som už v minulosti napísal samostatný blog, ktorý nájdete na našej BUBO stránke pod názvom „Bob Marley“. Jeho piesne ako „No Woman, No Cry“ či „I Shot the Sheriff“ sú dnes kultovou záležitosťou.

Reggae to však nie je len Bob Marley. Jednoznačne treba spomenúť aj Petera Tosha a Bunny Wailera – zakladajúcich členov kapely The Wailers, kde pôsobil aj samotný Bob. Bunny Wailer dokonca v roku 2015 vystúpil aj na slovenskom hudobnom festivale Uprising na Zlatých pieskoch, kde si spolu s návštevníkmi pripomenul 70. výročie narodenia Boba Marleyho.

Bobov odkaz dnes nesú ďalej aj jeho deti – Ziggy, Damian, Stephen, Julian, Ky-Mani Marley a ďalší členovia slávnej rodiny stále držia zástavu reggae s menom Marley vysoko. Zrejme najslávnejším a najpopulárnejším synom je Damian Marley, ktorého preslávil aj mainstreamový hit „Make It Bun Dem“ so Skrillexom – platinový singel, ktorý magazín Rolling Stone opísal ako „obrovský mash-up dubstepu a dancehallu“.

Ziggy Marley je zase v komunite reggae mimoriadne dobre vnímaný. Samozrejme, viacerí z Bobových synov získali aj samotné ceny Grammy za reggae – Damian ich má na svojom konte hneď niekoľko (za albumy Welcome to Jamrock, Stony Hill aj The Kalling).

Netreba ale zabúdať ani na ďalších umelcov, ktorí nie sú z rodiny Marley – napríklad Protoje, Anthony B, Dennis Brown, Wailing Souls či Hempress Sativa. Zaujímavosťou je, že hneď traja z nich – Protoje, Anthony B aj Hempress Sativa – v priebehu rokov tiež vystúpili priamo na slovenskom festivale Uprising, čo len potvrdzuje, aký silný je vzťah medzi touto žánrovou scénou a Slovenskom.

Tento svetový hudobný štýl si našiel fanúšikov po celom svete. Mnoho krajín organizuje hudobné festivaly venované výlučne reggae a jeho príbuzným subžánrom – je to fenomén, aký sa len tak nevidí.

Taký malý ostrov, len necelé tri milióny obyvateľov, a predsa sa práve tu, v tejto bývalej pirátskej baště sveta, zrodilo toľko svetových osobností hudby, športu aj kultúry. Naozaj neuveriteľný príbeh Jamajky, ktorá navždy zostane zapísaná v histórii svetovej hudby.

Zvyšok karibského sveta už ponúka len menej známe hudobné žánre, prípadne skutočne len minoritný medzinárodný úspech. Za zmienku stojí hlavne ostrov Trinidad a Tobago, kam sa v rámci nášho zájazdu Guyana, Surinam, Francúzska Guyana a Trinidad aj aktívne dostávame.

Práve odtiaľto pochádza calypso – žáner s koreňmi v západoafrickej tradícii kaiso, ktorý sem priniesli otroci a ktorý sa najviac rozvíjal okolo tunajšieho legendárneho karnevalu. Calypso je typické vtipnými, satirickými textami komentujúcimi spoločenské a politické dianie, sprevádzané gitarou alebo oceľovými bubnami (tzv. steelpan, tiež pôvodom z Trinidadu).

Medzi jeho najznámejšie predstaviteľky patrí Calypso Rose, ktorá skladá piesne už vyše 60 rokov. V 70. rokoch z calypsa vznikol rýchlejší, tanečnejší žáner soca (spojenie „soul“ a „calypso“), ktorý dnes na ostrove dominuje najmä počas karnevalu. Medzi jej najznámejšie piesne patrí aj „Calypso Blues“ – síce ide pôvodne o skladbu legendárneho Nata Kinga Colea, no Calypso Rose ju preslávila svojou vlastnou, výraznou interpretáciou.

Spomenúť môžeme ešte aj Haiti – najchudobnejšiu krajinu Latinskej Ameriky (a jedinú, kde je úradným jazykom francúzština a kreolčina, nie španielčina), ktorá je aj napriek tomu hudobne mimoriadne zaujímavá. Domácim národným žánrom je tu kompa, tanečný štýl s koreňmi v 50. rokoch 20. storočia.

Najznámejším Haiťanom v hudobnom svete je bezpochyby Wyclef Jean – bývalý člen legendárneho hip-hopového tria Fugees, ktorí sa preslávili aj svojou verziou piesne „Killing Me Softly with His Song“, ktorý sa vo svojej sólovej kariére opakovane vracia práve ku kompe a haitským koreňom.

A napokon Barbados – rodisko svetoznámej Rihanny, hoci jej hudobná kariéra sa naplno rozvinula až v USA.

Ako ste sa mohli dočítať, Karibik je naozaj kotlom hudobnej scény sveta, a nielen Latinskej Ameriky. Hoci je tento región ekonomicky relatívne chudobný, hudobne ide o jeden z najpestrejších regiónov sveta, odkiaľ pochádza obrovské množstvo svetových hviezd. Určite spoznáte niektorý z tunajších svetových hitov.

Stredná Amerika je relatívne veľký región nášho latinskoamerického sveta, spájajúci Severnú a Južnú Ameriku, a zároveň deliaca línia medzi Tichým a Atlantickým oceánom – to je región, o ktorom sa dnes dočítate.

Možno vám na prvé počutie krajiny ako Guatemala či Nikaragua nič nepovedia, a už vôbec vás nenapadnú žiadne hudobné žánre či svetoznámi hudobní interpreti. Od toho som tu ale ja, aby som vám ukázal, že aj tento región je naozaj pestrý. Hoci priznávam, že zrejme nie až tak, ako Karibik. No aj napriek tomu sa tu nájdu klenoty hudobnej scény, ktoré stoja za zmienku – a samozrejme aj za vypočutie.

Prvou zastávkou v Strednej Amerike nebude krajina, ale skôr etnická skupina, ktorá sa rozprestiera hneď naprieč viacerými štátmi regiónu – Garifuni.

Ich príbeh je naozaj pozoruhodný. Garifuni vznikli zmiešaním afrických otrokov, ktorí unikli zo stroskotaných lodí, a domorodého karibského kmeňa Kalinago, na malom ostrove Svätý Vincent v Karibiku. Po tom, čo sa v roku 1796 postavili na odpor britskej koloniálnej nadvláde, ich Briti hromadne deportovali na ostrov Roatán pri pobreží Hondurasu.

Odtiaľ sa postupne rozšírili pozdĺž karibského pobrežia strednej Ameriky – dnes žijú predovšetkým v Belize, Hondurase, Guatemale a Nikarague.

Práve táto jedinečná zmes afrických a domorodých koreňov dala vzniknúť aj ich charakteristickej hudbe. Najznámejším a najrozšírenejším garifunským hudobným a tanečným štýlom je punta – energický, na perkusiách postavený žáner, ktorého základ tvoria dva typy tradičných bubnov, primero (vyšší tón) a segunda (basový tón), vyrábaných z vydlabaného tvrdého dreva.

Texty piesní, často písané ženami, sa zvyknú venovať vzťahom medzi mužmi a ženami, no aj širším spoločenským témam.

Medzi najvýznamnejších predstaviteľov garifunskej hudby patrí Andy Palacio – Baba z Belize, ktorého UNESCO ocenilo titulom Umelec za mier (Artist for Peace) za jeho zásluhy o oživenie a zachovanie garifunskej kultúry, či honduraský spevák Aurelio Martínez, dnes jeden z najznámejších ambasádorov tohto žánru vo svete.

Popri Garifunoch má stredná Amerika aj niekoľko sólových hviezd, ktoré preslávili svoje krajiny ďaleko za hranicami regiónu, aj keď nejde o samostatný domáci žáner. Pravdepodobne niekoľkých z týchto interpretov budete poznať, hoci ste si ich zrejme nikdy nespájali práve s nejakou konkrétnou latinskoamerickou krajinou.

Ricardo Arjona – guatemalský spevák a skladateľ, jeden z komerčne najúspešnejších latinskoamerických umelcov vôbec (vyše 20 miliónov predaných nahrávok). Preslávil sa najmä ako citlivý, spoločensky angažovaný pesničkár, ktorý vo svojich textoch spája latinský folk, pop aj rock. Jeho prelomový album Historias (1994) obsahuje jeho ikonické hity ako „Te Conozco“ a „Historia de un Taxi“.

Luis Enrique – nikaragujský spevák prezývaný „El Príncipe de la Salsa“ („Princ salsy“), kľúčová postava salsovej scény od 80. rokov. Držiteľ Latin Grammy (napríklad za pieseň „Yo No Sé Mañana“), jeho album Ciclos mu priniesol jednu z cien Grammy.

Chavela Vargas – speváčka narodená v Kostarike, ktorá sa ako 17-ročná presťahovala do Mexika, kde sa stala legendou žánru ranchera. Na rozdiel od klasického, sentimentálneho mužského prednesu spievala ranchery sama, len s gitarou, surovým a emotívnym hlasom – čím žáner doslova prevrátila naruby. Preslávila sa piesňami ako „La Llorona“ a „Paloma Negra“.

Hoci sa narodila v Kostarike, celý svoj umelecký život prežila v Mexiku a mexické občianstvo prijala aj oficiálne – je teda krásnym príkladom, ako veľmi sú si latinskoamerické krajiny hudobne (aj kultúrne) prepojené naprieč hranicami. Na zájazde Mexikom klientom púšťam film o Fride Kahlo. V záverečnej scéne filmu práve zaznieva spomínaná pieseň „La Llorona“, ktorá uzatvára film aj celý život Fridy.

U tejto malej krajiny sa dá okrem Andyho Palacia spomenúť aj relatívne úspešný a svojím životom mimoriadne zaujímavý rapper Shyne. Jeho život je naozaj turbulentný – od relatívne veľkého komerčného úspechu na scéne hip-hopu sa dostal až do väzenia, neskôr prijal za svoje náboženstvo judaizmus a napokon sa stal dokonca lídrom opozície v belizskej najvyššej politike.

Panama zohráva v dejinách latino hudby oveľa dôležitejšiu úlohu, než by sa na prvý pohľad zdalo – práve tu totiž vznikol reggae en español, priamy predchodca dnešného celosvetovo populárneho reggaetónu.

Súvisí to s výstavbou Panamského prieplavu – na jeho stavbe pracovalo množstvo robotníkov z anglicky hovoriaceho Karibiku (najmä z Jamajky), ktorí si so sebou priniesli aj svoju hudbu. Práve v takomto prostredí, obklopený jamajským reggae a dancehallom, vyrastal aj Edgardo Franco, umelecky známy ako El General – sám pochádzajúci z panamskej rodiny jamajského pôvodu.

Jeho hity „Tu Pum Pum“ a „Te Ves Buena“ sa stali obrovským hitom naprieč celou Latinskou Amerikou aj v USA a dnes je považovaný za jedného z „otcov“ reggae en español – žánru, ktorý o niekoľko rokov neskôr v Portoriku ďalej rozvinuli umelci ako Daddy Yankee a napokon sa z neho vyvinul dnešný reggaetón.

Hoci by ste to zrejme pred čítaním tejto časti nečakali, aj Stredná Amerika ovplyvnila svet svojimi umelcami. Od garifunskej punty cez Ricarda Arjonu a Luisa Enriqueho až po bizarný príbeh Shynea – aj táto na hudbu často opomínaná časť Latinskej Ameriky má svetu čo ponúknuť. A práve tu, v Paname, sa vďaka El Generalovi zrodili aj korene dnešného reggaetónu.

Obrovský kontinent, na ktorom sa rozprestiera niekoľko krajín, dalo by sa povedať, že zásadne prehovorili do celého hudobného sveta. Krajiny ako Kolumbia, Brazília a ďalšie. V tejto kapitole vám preto predstavíme interpretov, ktorých budete azda až notoricky dobre poznať zo slovenských rádií.

Do tejto oblasti zaraďujeme Ekvádor, Peru a Bolíviu. Tieto tri štáty sú od ostatných latinskoamerických krajín veľmi špecifické tým, že skladba ich obyvateľstva je väčšinovo domorodá. Mnohé národy, ako Kečuánci, Guaraníovia či Aymarovia, tu žijú v miliónových počtoch a dodnes primárne rozprávajú svojimi domorodými jazykmi. Dalo by sa povedať, že ide primárne o „indiánske“ krajiny.

Práve toto veľmi formuje kultúru, a samozrejme aj samotnú hudbu v týchto krajinách. Zatiaľ čo v iných latino krajinách je dnes populárny reggaetón alebo iné moderné žánre, v týchto krajinách naďalej silno prevláda, dalo by sa povedať, indiánsky folklór. Práve tým bude táto časť sveta výnimočná.

Možno budete poznať aj pár známych piesní – nie je to totiž tak dávno, čo sa po Česko-Slovensku na rôznych jarmokoch, vinobraniach a hodoch pohybovali rôzni „Indiáni“, ktorí hrávali a predávali túto špecifickú, no prekrásnu hudbu. Mnohí Slováci a Česi si dodnes s nostalgiou spomínajú na skupiny andských hudobníkov, ktorí bývali neodmysliteľnou súčasťou hodov, vinobraní alebo jarmokov – s panovými flautami, pončami a CD nahrávkami na predaj.

Základným, tradičným andským hudobným žánrom je huayno (niekedy aj huayño) – energický tanečný štýl s koreňmi priamo v predkolumbovskej ére, typicky hraný na panovú flautu, charango (malú andskú gitaru), husle a bubny.

Absolútne najznámejšou skladbou celého andského regiónu – a možno aj celej Latinskej Ameriky vôbec – je „El Cóndor Pasa“.

Jej príbeh je fascinujúci: pôvodne ju v roku 1913 zložil peruánsky skladateľ Daniel Alomía Robles ako súčasť hudobnej hry (zarzuely) rovnakého mena, ktorá mala premiéru v Lime. Skladba vychádza z tradičnej andskej hudby a odvtedy vznikli doslova tisícky jej verzií.

Najznámejšou modernou interpretáciou tejto melódie je dnes bezpochyby verzia od Lea Rojasa – ekvádorského hudobníka, ktorý skladbu opäť priniesol pred svetové publikum a preslávil ju novej generácii poslucháčov po celom svete.

Popri tradičnom huayne má Peru aj vlastnú, modernejšiu tanečnú odnož – cumbiu peruanu, ľudovo nazývanú aj chicha – žáner, ktorý vznikol zmiešaním kolumbijskej cumbie s andskými melódiami a elektrickou gitarou.

Absolútnou peruánskou hymnou tohto žánru je pieseň „Cariñito“. Napísal ju skladateľ Ángel Aníbal Rosado koncom 60. rokov pôvodne ako melancholický valčík, inšpirovaný láskou z mladosti. Skutočný úspech však prišiel až v roku 1977/78, keď ju kapela Los Hijos del Solpretvorila práve na tanečnú cumbiu/chichu – vtedy sa stala hitom po celom Peru a čoskoro aj za jeho hranicami.

Ekvádor má svojho vlastného, nesmierne populárneho speváka menom Julio Jaramillo, prezývaného „El Ruiseñor de América“ („Slávik Ameriky“).

Za svoju 20-ročnú kariéru nahral vyše 2200 piesní v žánroch ako bolero, vals, tango, ranchera a najmä pasillo – typický ekvádorský žáner. Dalo by sa povedať, že ide o takého ekvádorského Karla Gotta populárnej hudby – národom zbožňovanú ikonu, ktorej piesne pozná doslova každý. Na rozdiel od Karla Gotta však Jaramillo žil oveľa búrlivejším a kratším životom plným škandálov a bohémstva.

Jeho podpisová pieseň „Nuestro Juramento“ je dodnes populárna po celej Južnej Amerike. Jaramillo zomrel v roku 1978 vo veku len 42 rokov, no v Ekvádore ho dodnes uctievajú takmer ako národného hrdinu.

Bolívia je hospodársky aj hudobne trochu chudobnejšia na známe ikony, ktoré by preslávili bolívijskú hudbu po celom svete tak výrazne, ako sa to podarilo iným krajinám. Jednoznačne tu však prevláda popularita tradičnej, domorodej „indiánskej“ hudby, ktorú je počuť takmer všade z rádií. Súvisí to s tým, že Bolívia je jednou z najviac „indiánskych“ krajín vôbec na celej západnej pologuli – tradičné oblečenie dodnes bežne nosia ženy priamo na uliciach hlavného mesta La Paz.

Popri legendárnych Los Kjarkas stojí za zmienku aj ďalšia veľká bolívijská kapela – Savia Andina, založená v roku 1975 v Potosí. Ide o jeden z vôbec prvých andských folklórnych súborov, ktorý dosiahol medzinárodný úspech (tri zlaté platne, koncerty po celej Európe vrátane parížskeho Olympia v roku 1982), a dodnes je považovaný za jedného z najvýznamnejších nositeľov tradičnej andskej hudby na svete. Ich piesne ako „El Minero“alebo „Potosino Soy“ patria medzi absolútne klasiky bolívijského folklóru.

Legendárna kapela Los Kjarkas z Cochabamby v roku 1981 nahrala pieseň „Llorando Se Fue“ v pomalšom, smutnom rytme saya. V roku 1989 si ju bez dovolenia požičala francúzsko-brazílska kapela Kaoma – a svetu ju predstavila ako svetoznámu „Lambadu“, ktorá sa v tom istom roku stala obrovským hitom svetového formátu!

V nasledujúcej kapitole sa budeme venovať iba jednej krajine. Prečo? Pretože Kolumbia je azda jedna z vôbec najznámejších krajín Latinskej Ameriky celosvetovo, a to nielen kvôli svojej unikátnej prírode, ktorú aj my navštevujeme (napríklad Valle de Cocora), či vďaka najslávnejšiemu narkobossovi na svete – Escobarovi z Medellínu. Kolumbiu však všetci určite poznajú aj vďaka hudbe, a to hlavne vďaka kráľovnej latinskej hudby, ktorá prerazila úplne po celom svete – Shakire.

Kolumbia je etnicky veľmi pestrá krajina. Na severe sa nachádza karibské pobrežie, kde dodnes žije mnoho potomkov afrických otrokov, centrum krajiny tvoria prevažne mestici a na juhu sa rozprestiera amazonská džungľa – čo dáva geniálny základ pre mix tradičnej a rytmicky pestrej africkej hudby. Kolumbia je teda aj po hudobnej stránke pravým latino mixom.

Základnými kolumbijskými žánrami sú cumbia (ktorú si Mexičania, ako sme už spomínali, neskôr prispôsobili na vlastný obraz) a vallenato – tradičný žáner z karibského pobrežia Kolumbie, postavený na akordeóne, ktorý pôvodne hrávali potulní speváci-rozprávači (tzv. juglares).

Práve vallenato svetu preslávil Carlos Vives, ktorý ho moderne pretavil do popu a rocku. Jeho obrovským hitom je aj pieseň „La Bicicleta“ (2016) po boku samotnej Shakiry – na YouTube má dnes už cez 900 miliónov zhliadnutí.

Kolumbia dala svetu aj jedného z najúspešnejších predstaviteľov žánru rock en español (a neskôr latin popu) – Juanesa. Rodák z Medellínu najprv 11 rokov pôsobil ako spevák metalovej kapely Ekhymosis, no v roku 2000 sa vydal na sólovú dráhu.

Jeho najznámejšie hity „A Dios Le Pido“ a „La Camisa Negra“ sa dostali na čelo hitparád v desiatkach krajín na troch kontinentoch. Dodnes je s 27 cenami Latin Grammy jedným z najocenenejších umelcov v histórii tejto ceny.

Latin pop z Kolumbie je dnes azda najznámejším celosvetovým hudobným žánrom, aký svetu dala Latinská Amerika, a konkrétne práve Kolumbia. Práve z tohto žánru dnes poznáme tie najväčšie svetové hudobné ikony celej Latinskej Ameriky.

Shakira – nesporná kráľovná latino hudby, ktorá vo svojej tvorbe originálne spája hneď niekoľko žánrov naraz: kolumbijskú cumbiu a vallenato (napríklad v piesni „La Bicicleta“ po boku Carlosa Vivesa, či „Hips Don't Lie“), ale aj dominikánske merengue („Loca“) a ďalšie latino rytmy. Vďaka nej dnes celý svet pozná zvuk kolumbijského akordeónu a cumbiového rytmu.

K Shakire už neodmysliteľne patrí aj tradícia, v ktorej je hlavnou interpretkou hymien majstrovstiev sveta vo futbale. Jej hit „Waka Waka (This Time for Africa)“ z roku 2010 (MS v Južnej Afrike) je dodnes najúspešnejšou futbalovou hymnou v histórii – na YouTube má neuveriteľných 4,7 miliardy zhliadnutí.

Na MS 2026 v USA/Mexiku/Kanade sa Shakira k tejto tradícii vrátila so skladbou „Dai Dai“ po boku nigérijského speváka Burnu Boya – ide už o jej štvrtú pieseň spätú s majstrovstvami sveta (po Waka Waka 2010, „Hips Don't Lie“ 2006 a „La La La“ 2014).

Tento rok (2026) mala Shakira aj obrovský megakoncert priamo na slávnej pláži Copacabana v Rio de Janeiro (2. mája), kde si jej vystúpenie prišli pozrieť vyše 2 milióny ľudí – čím nadviazala na podobné legendárne plážové koncerty Madonny (2024) a Lady Gaga (2025).

Karol G (vlastným menom Carolina Giraldo Navarro), rodáčka z Medellínu, patrí dnes medzi najúspešnejšie a najvplyvnejšie reggaetónové a urban pop speváčky vôbec.

Jej hity ako „Tusa“ (s Nicki Minaj), „Bichota“ či „TQG“ (spolu so samotnou Shakirou) majú stovky miliónov až miliardy zhliadnutí. V roku 2024 získala svoju prvú americkú cenu Grammy a v roku 2026 sa stala prvou latinskou headlinerkou v histórii festivalu Coachella.

Nemôžeme obísť ani J Balvina – ďalšieho kolumbijského rodáka a jedného z hlavných priekopníkov toho, že sa reggaetón v druhej polovici 2010-tych rokov stal skutočne celosvetovým mainstreamovým fenoménom, s hitmi ako „Mi Gente“ alebo „I Like It“ (spolu s Cardi B a Bad Bunnym).

Kolumbia priniesla svetu nejedného svetového interpreta a hit. Táto krajina naďalej produkuje tisíce skvelých skladieb a interpretov ročne. Aj na našom zájazde na tento hudobný fenomén narážame – z barov a diskoték sa všade ozýva hudba, ktorá nás jednoducho roztancuje.

Tento región nazveme jeho pôvodným, španielskym menom – El Cono Sur („Južný kužeľ“), keďže ide o bežne používaný geografický pojem pre najjužnejšiu časť Južnej Ameriky, ktorá na mape skutočne pripomína zúžený, kužeľovitý tvar. Patria sem primárne Argentína, Uruguaj a Čile.

Tieto tri krajiny nespája len ich geografická blízkosť, ale aj hlboké kultúrne prepojenie – dalo by sa povedať, že ide o „najeurópskejšie“ krajiny celej Latinskej Ameriky. Tango, víno a mnoho ďalšieho spája práve tieto tri štáty do jedného spoločného, výnimočného regiónu.

Južnú Ameriku v BUBO spoznávame už od roku 1999, keď sem smerovala naša prvá veľká expedícia. Odvtedy sa do Argentíny, Brazílie a ďalších krajín regiónu pravidelne vraciame a za tie roky sme tu nazbierali množstvo skúseností.

Tango sa zrodilo v polovici 19. storočia v prístavoch Buenos Aires a Montevidea. Najznámejšie štvrte, ktoré dnes navštevujeme a ktoré sú s tangom úzko spojené, sú La Boca a takisto San Telmo.

Milonga je jeho o niečo rýchlejší, veselší „sesterský“ žáner a tanec – v podstate priamy predchodca tanga, hraný v podobnom rytme, no bez tej charakteristickej melanchólie a dramatičnosti.

Kráľovským nástrojom oboch žánrov je bandoneón – malý, štvorcový harmonikový nástroj nemeckého pôvodu, ktorý sa do Argentíny dostal koncom 19. storočia a jeho nezameniteľný, plačlivý zvuk sa stal synonymom celého žánru.

Absolútnou legendou klasického tanga je Carlos Gardel – spevák, ktorý sa v 20. a 30. rokoch 20. storočia stal doslova sexuálnym symbolom a priniesol tango k svetovému publiku, najmä vďaka svojim filmom. Zomrel tragicky v roku 1935 pri páde lietadla počas turné – smrť tohto hudobného velikána vtedy podľa mnohých znamenala citeľnú stratu pre celú populárnu hudbu tej doby.

Sochu Carlosa Gardela môžete vidieť na slávnom balkóne pri uličke Caminito v oblasti La Boca, kde stojí spoločne s Evitou Perón a Diegom Maradonom – tri veľké ikony Argentíny.

S BUBO vás vezmeme priamo na argentínske tango v Buenos Aires. Ulovte si tento nezabudnuteľný zážitok aj vy na našom zájazde Buenos Aires a Rio de Janeiro komfortne.

O niekoľko desaťročí neskôr žáner úplne pretvoril Astor Piazzolla – bandoneonista a skladateľ, ktorý v polovici 50. rokov opustil tradičné tangové orchestre a vytvoril úplne nový štýl, tzv. nuevo tango, mixujúci tango s jazzom a klasickou hudbou. Jeho experimenty spočiatku vyvolávali obrovské kontroverzie medzi tradicionalistami.

Dnes je ale Piazzolla vnímaný ako geniálny revolucionár žánru a jeho skladby ako „Libertango“ patria medzi absolútnu klasiku.

Počas BUBO zájazdu Argentína, Brazília, pláže Buziosu navštevujeme samozrejme aj hlavné mesto Argentíny, Buenos Aires. Čo je skvelá príležitosť, pretože po prehliadke Buenos Aires môžete vo večerných hodinách zažiť tango show s večerou. Je to naozaj elegantný zážitok – tanečná show a večera zároveň. O tangu si na zájazde teda nielen porozprávame, ale ho aj zažijeme!

Ešte predtým, než sa presunieme ďalej, treba spomenúť aj tradičnú hudbu z tej najjužnejšej časti kontinentu – Patagónie. Jej folklór je úzko previazaný s kultúrou pôvodných obyvateľov tejto oblasti – Mapučov a Tehuelčov – a charakteristické sú preň rytmy ako loncomeo, cordillerana či kaani, sprevádzané jednoduchou kreolskou gitarou.

Táto hudba znie výrazne odlišne od tanga či cumbie, ktoré poznáme zo severnejších oblastí – je pokojnejšia, melanchonickejšia, úzko spätá s drsnou patagónskou krajinou a životom pastierov a farmárov.

Najznámejším skladateľom patagónskeho folklóru je Hugo Giménez Agüero, autor piesní ako „Chaltén“, „Cacique Yatel“ či „Aonikenk“. Za svoj život nahral vyše 20 albumov vlastných skladieb a adaptácií pôvodných patagónskych poézií a rytmov, a celoživotne sa venoval udržiavaniu hudobnej kultúry kmeňa Tehuelche.

Jeho piesne preslávil najmä spevák Rubén Patagonia (vlastným menom Rubén Chauque) – jeden z najvýznamnejších predstaviteľov patagónskeho folklóru vôbec, ktorý svojou silnou interpretáciou priniesol tieto skladby k širokému publiku po celej Argentíne aj v zahraničí.

Argentína je nielen krajinou tanga, ale aj jedným z najväčších centier žánru rock en español vôbec – argentínska rocková scéna je totiž mimoriadne významná v rámci celej Latinskej Ameriky.

Vlajkovou loďou tejto scény bola legendárna kapela Soda Stereo, založená v roku 1982 v Buenos Aires okolo speváka a gitaristu Gustava Ceratiho. Ich albumy ako Signos (1986) či Canción Animal (1990) sa dodnes považujú za jedny z najvýznamnejších v celých dejinách rocku v španielčine, a Cerati sám sa stal jednou z najvplyvnejších postáv latino hudby vôbec – až do svojej smrti v roku 2014.

Druhou veľkou menom je kapela Los Enanitos Verdes, založená v roku 1979 v Mendoze. Ich najznámejším a celosvetovo najpopulárnejším hitom je pieseň „Lamento Boliviano“ – skutočná hymna celej generácie naprieč Latinskou Amerikou.

Ak chcete Južnú Ameriku spoznať v komornejšej atmosfére, vyberte sa s nami na zájazd Južná Amerika – raz za život, ktorú vo vybranom termíne absolvujeme v malej skupine do 16 ľudí.

Ja osobne, ako veľký fanúšik reggae, musím spomenúť aspoň jedného zástupcu z Argentíny a jedného z Čile.

Argentína má svojho vlastného, mimoriadne populárneho predstaviteľa žánru reggae en español – Dread Mar I (vlastným menom Mariano Javier Castro). Svoju kariéru začal ako predskokan legendárnej argentínskej reggae kapely Los Cafres, no od roku 2005 vystupuje sólovo. Jeho najväčším hitom je pieseň „Tú Sin Mí“, ktorá má na Spotify cez 600 miliónov zhliadnutí.

Z Čile by som zase vyzdvihol kapelu Gondwana – priekopnícku a najvplyvnejšiu reggae formáciu v celej krajine, založenú už v roku 1987 v santiagskej štvrti La Pincoya. Ich debutový album z roku 1998 priniesol prelomový singel „Changa Langa“ a neskorší hit „Armonía de Amor“ sa v roku 1999 stal najhrávanejšou piesňou roka priamo v Argentíne.

Zaujímavosťou je, že Gondwana a Dread Mar I dokonca spolupracovali naživo – Dread Mar I hosťoval na ich koncertnom albume En Vivo en Buenos Aires z roku 2009.

Ešte by som rád spomenul dvoch významných hudobníkov – jedného z Uruguaja a druhého z Čile, ktorého život, žiaľ, skončil tragicky.

Uruguaj svetu dal predovšetkým Jorgeho Drexlera – hudobníka, herca, ale aj vyštudovaného lekára z Montevidea, ktorý sa preslávil ako výnimočne poetický pesničkár spájajúci uruguajský folklór (napr. rytmus candombe), brazílsku hudbu, pop aj elektroniku.

V roku 2005 sa stal prvým uruguajským umelcom v histórii, ktorý získal cenu Oscar – za pieseň „Al Otro Lado del Río“ z filmu Motocyklové denníky o mladom Che Guevarovi. Okrem toho má na konte aj viacero cien Grammy a Latin Grammy.

Čile má zase svoju vlastnú, no tragickú legendu – Víctor Jara, jednu z kľúčových postáv hnutia Nueva Canción Chilena („Nová čilská pieseň“), ktoré v 60. a začiatkom 70. rokov spájalo tradičný folklór s angažovanými, politicky ladenými textami. Jeho veľkým a dodnes hraným hitom je pieseň „Te Recuerdo Amanda“ – dojímavý príbeh o mladej robotníckej dvojici, jeden z absolútnych klasikov Nueva Canción Chilena.

Jara bol aktívnym podporovateľom prezidenta Salvadora Allendeho a jeho socialistickej vlády. Po vojenskom prevrate v roku 1973, ktorý priviedol k moci diktátora Augusta Pinocheta, bol Jara zatknutý a odvlečený do zajateckého tábora zriadeného v športovej hale Estadio Chile.

Práve tam, tesne pred svojou tragickou smrťou, napísal na kúsok papiera svoju poslednú báseň – dnes známu ako „Estadio Chile“ (alebo tiež „Somos Cinco Mil“), v ktorej opisuje hrôzu tých dní. Jeho spoluväzňovi sa podarilo báseň prepašovať von a zachovať ju pre budúcnosť.

Víctor Jara bol popravený vo veku 40 rokov. Dodnes je vnímaný ako symbol umeleckého odporu voči diktatúre a jeho piesne naďalej rezonujú naprieč celou Latinskou Amerikou – štadión, kde zomrel, dnes nesie jeho meno (Estadio Víctor Jara).

Je vidieť, že v týchto krajinách je veľmi cítiť európsky vplyv. Prevažnú väčšinu obyvateľov totiž tvoria potomkovia Európanov – Talianov, Francúzov a Španielov – čo sa, samozrejme, premietlo aj do hudby a kultúry. Argentína, Uruguaj a Čile sú tak v podstate veľkým obohatením celej latinskoamerickej kultúry, pretože sú úplne iné než ostatné krajiny regiónu.

Aj na tomto príklade je krásne vidieť, aká rozmanitá Latinská Amerika v skutočnosti je.

Venezuela síce geograficky nepatrí do El Cono Sur, no keďže sme si na začiatku blogu sľúbili nevynechať žiadny kút Latinskej Ameriky s niečím zaujímavým, patrí sa spomenúť aj túto krajinu.

Venezuela dala svetu aj mimoriadne významnú, no tragickú postavu rapu – Canserbera (vlastným menom Tyrone José González Orama). Narodil sa v roku 1988 v Caracase a už ako 11-ročný začal experimentovať s freestylom.

Postupne sa vypracoval na jednu z najvýznamnejších postáv histórie latinskoamerického a španielsky spievaného rapu vôbec – jeho tvorba sa vyznačovala hlbokými, temnými textami o živote, smrti, spoločenskej nespravodlivosti a osobných zápasoch. Medzi jeho najznámejšie piesne patria napríklad „Es Épico“, „Maquiavélico“ či „Querer Querernos“.

Zomrel tragicky v januári 2015 vo veku len 26 rokov; dlhé roky sa jeho smrť oficiálne vyšetrovala ako samovražda, no o takmer desať rokov neskôr sa vyšetrovaním potvrdilo, že v skutočnosti išlo o vraždu. V roku 2023 ho magazín Rolling Stone zaradil medzi 50 najvýznamnejších mien v histórii španielsky spievaného rapu.

Popri tomto tragickom príbehu dala Venezuela svetu aj oveľa pozitívnejší príklad – Ricarda Montanera, jednu z najúspešnejších latino popových hviezd vôbec. Hoci sa narodil v Argentíne, od svojich 6 rokov vyrastal vo Venezuele a práve tam odštartoval svoju kariéru. Za viac ako 40 rokov pôsobenia predal cez 10 miliónov nahrávok a preslávil sa najmä romantickými baladami – patrí medzi ne aj dojímavá pieseň „Aunque Ahora Estés Con Él“.

Blížime sa už do finále latinskoamerickej hudby. Poslednou zastávkou na našej hudobnej šnúre bude najväčšia krajina Latinskej Ameriky a jedna z najväčších a najľudnatejších krajín sveta, jediná krajina na západnej pologuli, kde sa hovorí po portugalsky. Brazília!

Ako som už v úvode spomínal, Brazília je najväčšia krajina v latinskoamerickom svete. To pochopiteľne znamená, že tu nájdeme aj obrovskú diverzitu obyvateľstva – čo, samozrejme, prináša aj diverzitu do hudby.

My navštevujeme hlavne mesto bohov, Rio de Janeiro, kde počas karnevalu vládne mestom elektrizujúca atmosféra. O tejto udalosti si ešte povieme neskôr. Najprv vám, ako obvykle, predstavím rôzne hudobné žánre a ich najslávnejších predstaviteľov.

Najznámejším a najvplyvnejším brazílskym žánrom, ktorý sa preslávil doslova po celom svete, je bossa nova. Vznikla koncom 50. rokov 20. storočia v Rio de Janeiro spojením tradičnej samby s harmonicky sofistikovanejším jazzom – výsledkom bol jemný, intímny, „šeptaný“ spevácky štýl v kombinácii s charakteristickou synkopovanou gitarou.

Za zakladateľov žánru sa považujú skladateľ Antônio Carlos „Tom“ Jobim a spevák/gitarista João Gilberto. Ich najslávnejšou spoločnou skladbou je nesmrteľná „Garota de Ipanema“ („Dievča z Ipanemy“, 1962/1964) – jedna z najhrávanejších a najpokrývanejších piesní v celej histórii populárnej hudby, ktorá priniesla bossa novu aj americkému publiku.

K jej svetovej sláve výrazne prispel aj samotný Frank Sinatra, ktorý pieseň v roku 1967 prespieval.

Absolútne najikonickejším brazílskym žánrom je, samozrejme, samba – energický, na perkusiách postavený tanečný štýl s africko-brazílskymi koreňmi, ktorý sa sformoval začiatkom 20. storočia práve v Rio de Janeiro, medzi černošskou komunitou žijúcou vo favelách a na kopcoch nad mestom.

Samba je dnes neodmysliteľne spätá s najslávnejším karnevalom na svete – karnevalom v Rio de Janeiro. Jeho neopakovateľnú atmosféru môžete zažiť aj na BUBO zájazde Rio de Janeiro – socha Krista nad mestom bohov, vo vybraných termínoch priamo počas karnevalu.

Prvý oficiálny sambový sprievod sa konal už v roku 1928 (škola Deixa Falar), no dnešnú monumentálnu podobu nadobudol karneval až v roku 1984, keď architekt Oscar Niemeyer postavil špeciálny stadión, legendárny Sambódromo na Marquês de Sapucaí, kde si dodnes navzájom konkuruje viac ako 70 tzv. escolas de samba („sambových škôl“), reprezentujúcich jednotlivé mestské štvrte a komunity. Súťaž tých najlepších dvanástich prebieha počas štyroch nocí a sledujú ju milióny ľudí naživo aj cez televízne prenosy do celého sveta – ide o najväčšiu a najslávnejšiu karnevalovú show na planéte.

Práve túto elektrizujúcu atmosféru rytmických bubnov, obrovských alegorických vozov a tisícok tanečníkov v prepychových kostýmoch máme možnosť zažiť aj my počas našich BUBO zájazdov.

Medzi absolútne legendy samby patrí Cartola (vlastným menom Angenor de Oliveira) – spevák a skladateľ, ktorý bol spoluzakladateľom školy Estação Primeira de Mangueira,dodnes jednej z najslávnejších a najúspešnejších escolas de samba v celom Riu.

Cartola je vnímaný ako skutočný „básnik samby“ – jeho nadčasové skladby o láske a živote vo favelách patria medzi absolútnu klasiku žánru dodnes.

Moderný, celosvetovo čoraz populárnejší žáner funk carioca (tiež baile funk) vznikol v 80. rokoch vo favelách Rio de Janeira, keď miestni DJs začali mixovať americký Miami bass a skorý hip-hop s africko-brazílskymi rytmami. Jeho typickým znakom je pulzujúci basový rytmus (tzv. tamborzão) a texty, ktoré sa venujú buď tancovaniu a zábave, alebo naopak realite života vo favelách – chudobe, násiliu, drogám.

Dnes je absolútnou kráľovnou žánru Anitta, ktorá funk carioca preslávila po celom svete a spája ho aj s popom a reggaetónom. Dnes je tento žáner zrejme jeden z najpopulárnejších v Brazílii.

Zo severovýchodu Brazílie, z oblasti nazývanej sertão, pochádza tanečný žáner forró, hraný typicky na akordeón, triangel a bubon zabumba. Jeho nespochybniteľným kráľom je Luiz Gonzaga – spevák a akordeonista, ktorý v polovici 20. storočia priniesol túto vidiecku hudbu do miest a stal sa jednou z najvplyvnejších postáv brazílskej hudby vôbec. Jeho pieseň „Asa Branca“ je dodnes považovaná za neoficiálnu hymnu severovýchodnej Brazílie.

Z Bahie pochádza žáner axé – energický mix afro-brazílskych rytmov s popom, úzko spätý s karnevalom v meste Salvador. Absolútnou kráľovnou tohto žánru je Ivete Sangalo, prezývaná aj „prezidentka Bahie“ – kariéru začala v skupine Banda Eva začiatkom 90. rokov, no najväčší úspech zožala ako sólová speváčka s hitmi ako „Festa“ alebo „Abalou“. Za svoju kariéru získala tri ceny Latin Grammy a predala milióny nahrávok.

Obrovský celosvetový úspech mal aj brazílsky žáner sertanejo (konkrétne jeho moderná odnož sertanejo universitário) vďaka spevákovi Michelovi Teló a jeho hitu „Ai Se Eu Te Pego“ (2011) – pieseň sa dostala na prvé miesto hitparád vo viac ako 20 krajinách sveta a na YouTube má dnes už vyše miliardy zhliadnutí.

Jej svetová sláva sa naštartovala najmä vďaka tomu, že jej charakteristický tanec predviedli počas oslavy gólu poprední futbalisti (rôzne zdroje spomínajú tak Cristiana Ronalda, ako aj Neymara).

Jednoznačne kľúčovým hudobným žánrom, ktorý musíme spomenúť, je MPB (Música Popular Brasileira), respektíve Tropicália. Táto populárna hudba najmä rezonovala v 60. rokoch v Brazílii. My v Európe možno tento hudobný štýl, respektíve jeho známych spevákov, príliš nepoznáme. Je to spôsobené aj dobou, no hlavne zrejme textami, ktoré boli mnohokrát namierené priamo proti samotnému vojenskému režimu, ktorý vtedy v Brazílii vládol.

Mnohí speváci boli neskôr perzekvovaní, alebo ich piesne boli zakázané vysielať, pretože niesli skrytý odkaz proti vojenskému režimu. MPB spájal tradičnú brazílsku hudbu (sambu, bossa novu) s americkým a britským rockom a psychedelickou hudbou, doplnený o výraznú spoločenskú kritiku.

K najznámejším predstaviteľom tohto žánru jednoznačne patria: Gilberto Gil, Wilson Simonal, Chico Buarque.

Spevák, skladateľ a gitarista zo štátu Bahia. Spolu s ďalšími umelcami (Caetano Veloso, Gal Costa, Tom Zé) formoval Tropicáliu ako novú, rebelantskú brazílsku hudbu, ktorá sa vojenskej diktatúre zdala natoľko nebezpečná, že Gil aj Caetano Veloso boli v roku 1969 krátko uväznení a následne odišli do exilu do Londýna.

Po návrate do Brazílie pokračoval Gil v mimoriadne bohatej kariére (viac ako 30 vydaných albumov, viacero cien Grammy aj Latin Grammy) a jeho hudba sa postupom rokov obohatila aj o ďalšie vplyvy – od reggae až po africké rytmy. Prekvapivo sa Gil venoval aj politike – v rokoch 2003 až 2008 pôsobil dokonca ako brazílsky minister kultúry, a v roku 2022 bol zvolený za člena prestížnej Brazílskej akadémie literatúry.

Nemôžeme obísť ani Chica Buarqueho – speváka, skladateľa, ale aj uznávaného spisovateľa a dramatika, ktorý popri Gilbertovi Gilovi a Caetanovi Velosovi patrí medzi absolútne najvýznamnejšie postavy modernej brazílskej hudby. Narodil sa v roku 1944 v Rio de Janeiro do intelektuálnej rodiny.

Už od mladosti prejavoval mimoriadny cit pre jazyk a poéziu, čo sa neskôr premietlo aj do jeho piesňových textov, plných metafor, dvojzmyslov a jemnej, no ostrej spoločenskej kritiky.

Počas vojenskej diktatúry bola jeho tvorba pravidelným terčom cenzúry – viaceré jeho piesne boli zakázané, keďže pod povrchom nevinne znejúcich textov o láske sa často skrývali odkazy namierené proti vládnucemu režimu.

Napriek tomu (alebo možno práve preto) sa stal jedným z najmilovanejších a najuznávanejších umelcov Brazílie – dnes má na konte desiatky albumov, niekoľko cien Latin Grammy a je tiež úspešným spisovateľom, jeho romány dokonca získali prestížnu brazílsku literárnu cenu Prêmio Jabuti.

Bližšie informácie o tejto výnimočnej hudobnej osobnosti Brazílie nájdete v našom samostatnom blogu TOP 10: Najväčšie osobnosti dejín Brazílie.

Jednou z najzaujímavejších, no zároveň najkontroverznejších postáv brazílskej hudby tejto éry bol Wilson Simonal – spevák prezývaný „Rei do Suíngue“ („Kráľ swingu“), ktorý svojím osobitým štýlom, tzv. pilantragem, spájal sambu, soul, jazz a bossa novu do energickej, tanečnej zmesi.

V 60. a 70. rokoch bol jedným z najpopulárnejších umelcov Brazílie vôbec – pri jeho legendárnom koncerte na štadióne Maracanãzinho v roku 1969 spolu s ním spievalo zborovo cez 30-tisíc ľudí.

Jeho kariéru však v roku 1971 poznačila vážna kauza spojená s vtedajšou vojenskou diktatúrou. Jeho popularita po tejto kauze výrazne utrpela (viac sa ale o tomto príbehu môžete dozvedieť v našom blogu „Top 10 osobností Brazílie“). Jeho legendárne hity ako „País Tropical“ či „Sá Marina“ sú ale dodnes legendárne a nezabudnuteľné – niečo ako u nás „Kráľovná bielych tenisiek“ od Elánu.

Poslednou vecou, ktorú by som rád spomenul, je capoeira. Ide síce o bojové umenie, tzv. brazílsky bojový tanec, no jeho pevnou a neodmysliteľnou súčasťou je špecifická hudba, ktorá znie a ktorú počas predstavenia capoeiry hrajú ďalší capoeiristi.

Tento hudobný sprievod má svoje vlastné, veľmi špecifické nástroje, ktoré sa nikde inde nevyužívajú. Kráľovským nástrojom je berimbau – jednoduchý strunový nástroj v tvare luku, vyrobený z dreva, oceľovej struny a vydlabanej tekvice, ktorý udáva hlavný rytmus a tempo celého „zápasu“.

Berimbau dopĺňajú ďalšie nástroje – bubon atabaque, tamburína pandeiro a kovový dvojitý zvonec agogô. Hráči k tomu spoločne spievajú piesne o láske, priateľstve, histórii aj o tom, čo sa práve deje priamo v kruhu, v ktorom sa capoeira predvádza.

Brazília nám ukázala, že ide o skutočného obra latinskoamerickej hudby. Od romantickej bossa novy cez politicky angažovanú Tropicáliu, elektrizujúcu sambu a karneval v Rio de Janeiro, až po moderný funk carioca a energickú capoeiru – táto krajina svetu ponúkla snáď najpestrejšiu hudobnú paletu spomedzi všetkých, o ktorých sme písali.

Sme na konci našej hudobnej púte po Latinskej Amerike. Tento obrovský kus sveta v sebe ukrýva množstvo nezabudnuteľných hudobných žánrov a interpretov, ktorých dnes pozná celý svet. Spomenúť všetkých by bolo prakticky nemožné.

Snažil som sa preto z každého kúta vybrať aspoň niečo a ukázať vám, že Latinská Amerika zďaleka nie je len o Shakire. Za jej hranicami vznikali a dodnes vznikajú rytmy, piesne a hudobné príbehy, o ktorých ste možno doteraz ani netušili.

Verím, že ste počas čítania objavili aj niekoľko piesní či interpretov, ktorí vás zaujali natoľko, že si našli miesto vo vašom vlastnom playliste. A možno vám odteraz bude stačiť počuť prvých pár tónov, aby ste sa aspoň na chvíľu preniesli späť do Latinskej Ameriky.