Najscestovanejší Švajčiar: V Uzbekistane ma replika pušky dostala pred súd

Thomas Büchler sa narodil vo švajčiarskom Luzerne v roku 1958. Vyštudoval právo na Ženevskej univerzite a dlho pôsobil ako novinár na voľnej nohe (freelancer). Jeho články sa dostali do známych periodík Weltwoche Magazin či Tages-Anzeiger.

Dlhšie býval na Malte, avšak neskôr začal podnikať v Ázii. Sprvu v oblasti cestovného ruchu, následne sa venoval obchodu so šperkami a nehnuteľnosťami. Popri tom sa mu podarilo navštíviť všetkých 193 krajín OSN a ako skutočnému milovníkovi UNESCO pamiatok sa mu podarilo na vlastné oči vidieť dych vyrážajúcich 928 pamiatok po celom svete (celkovo ich je 1 154).

Celkovo lietal s 308 rôznymi leteckými spoločnosťami a na konte má viac ako 3,6 milióna nalietaných kilometrov. Vypočítal, že v lietadlách strávil viac ako 7 mesiacov svojho života. Je aktívnym členom portálov worldheritagesite.org a nomadmania.com, ktoré združujú veľkých cestovateľov.

Poslednou krajinou, ktorú navštívil, bola Namíbia, a to v roku 2016. Verný však ostal najmä Ázii a miluje Thajsko, kam sa vrátil vyše stokrát. Thomas je tiež ženatý a má dve deti.

Keď som prvýkrát vôbec opustil krajinu, bolo to ešte v detstve – na bicykli som sa vybral do susedného Talianska a mesta Luino pri jazere Maggiore. Ako študent som si kúpil Interrail pass, ktorý bol veľmi lacný a lákavý. Vďaka tomu som sa mohol vybrať do Škandinávie. Celkovo som vďaka nemu mohol cestovať jeden mesiac neobmedzene po celej západnej Európe, ba dokonca do Maroka.

Moja úplne prvá cesta mimo Európy ma však v roku 1979 zaviedla do Tuniska a Alžírska. Plánoval som sa zastaviť aj v Líbyi a mal som v pase líbyjské víza. Ako novinár som bol pripravený napísať príbeh o 10. výročí vlády Kaddáfího, ale ten náhle zatvoril hranice z bezpečnostných dôvodov.

Uviazol som v Djerbe (Tunisko), kde mi chcel predajca kobercov predať jeden z tých vzácnych berberských kobercov. Ale po celom popoludňajšom spoločnom pití čaju a dlhých rozhovoroch som nič nekúpil. Mal mi namiesto toho ponúknuť nejaké pivo, ale, chápem, boli sme v moslimskej krajine (smiech).

Prvý medzikontinentálny výlet poriadne ďaleko od domova sa uskutočnil na jeseň roku 1980. Pri jazde vlakom cez Rakúsko a Československo sme sa zastavili v Bratislave a navštívili Slavín, potom sme sa presunuli do Olomouca, Krakova, Varšavy a nasledoval tranzit cez Minsk do Moskvy, kde sa začalo to pravé dobrodružstvo - Transsibírska magistrála.

Trvalo nám dva týždne, kým sme sa dostali na odľahlú hranicu Sovietskeho zväzu s Mongolskom. Pri príchode sme mali dvojdňové meškanie a reštauračný vagón zmizol, takže cez Mongolsko smerom na Čínu sme nemali žiadne jedlo, okrem niektorých sušienok pre vojakov - tvrdých ako kameň.

Keď sme konečne dorazili na čínske hranice, museli nám nanovo upraviť železničný podvozok, keďže Čína mala európsky rozchod. Vtedy sme stihli navštíviť čínsku reštauráciu na železničnej stanici. Problém bol v tom, že sme nevedeli, ako jesť paličkami a nemali tam po ruke žiaden príbor. Museli sme sa to naučiť.

Cestovať v roku 1980 do Čínskej ľudovej republiky nebolo možné po samostatnej stránke, a tak som sa pripojil k výletnej skupine. Cestovali sme 2 týždne po krajine. Naším vrcholom boli výlety po rieke Jang-c‘-ťiang na miestnych lodiach z Čchung-čchingu do Wu-chanu (v tom čase tu ešte nebola priehrada) a plavba v provincii Guangxi po rieke Li v panoramatickej krasovej krajine. Zrazu sme sa akoby ocitli na čínskej olejomaľbe, skutočne romantické.

Transsibírska magistrála – absolvoval som ju dvakrát, a to v rokoch 1980 a 2020 Transsibírsky vlak. V prvom prípade, ako som už spomenul, som išiel z Luzernu do Pekingu, celkovo asi 12 680 kilometrov. V roku 2020 som sa počas zimy vydal na cestu Kazaň - Vladivostok, tentoraz som sa ale poctivo zastavil v každej jednej ruskej oblasti a republike na ceste, aby som rozlohou najväčšiu krajinu sveta naozaj spoznal.

V roku 1994 som išiel džípom z Lhasy (Tibet) do Káthmandu (Nepál) cez Shigatse. Celkovo som takto absolvoval dobrodružnú cestu o dĺžke asi 1 000 kilometrov.

Celkom zaujímavá bola doprava v roku 2000 verejným autobusom z Kigali (Rwanda) do Dar es Salaam (Tanzánia), asi 1 500 kilometrov.

V roku 2003 som sa vydal na veľkú cestu Južnou Amerikou - zdieľanými taxíkmi a verejnými autobusmi som sa dostal z Ushuaie v Argentíne do Caracasu vo Venezuele. Spoznal som pritom Čile, Bolíviu, Peru, Ekvádor i Kolumbiu. Až 16 000 kilometrov vo verejnej doprave, to naozaj bolo niečo!

O rok neskôr som išiel z Kábulu (Afganistan) do Chivy (Uzbekistan) cez tunel Hindukuš, plavil som sa do Tadžikistanu loďou po rieke Amu Darja, potom zase putoval po Hodvábnej ceste do Samarkandu, asi 1 600 kilometrov verejnou dopravou.

V roku 2008 som išiel vlakom a autobusom z Pchjongjangu (Severná Kórea) do Bangkoku, čo bolo celkovo asi 4 000 kilometrov cez Čínu, Vietnam, Kambodžu.

Takýmto spôsobom bolo celkom ťažké pochodiť západnú Afriku. V roku 2010 som si na to trúfol a z mesta Harper v Libérii (kam som sa dostal z Pobrežia Slonoviny po kanoe cez rieku Cavalla) som sa vybral do hlavného mesta Monrovia cez Fishtown, a to rovno po občianskej vojne, keď bol Harper odrezaný od zvyšku Libérie. Na naozaj hrozných cestách som sa predieral džungľou.

O niečo ľahšie som to mal v roku 2010, kedy ma vlak, trajekt a autobus dostali z egyptskej Káhiry do sudánskeho Chartúmu – celkovo asi 2 250 kilometrov.

A posledným dobrodružstvom, ktoré spomeniem, bola v roku 2015 cesta vlakom a autobusom z čínskeho Pekingu do kirgizského Biškeku cez Lanzhou, Urumči, Kašgar a priesmyk Torugart - asi 6 000 kilometrov.

Viacerí cestovatelia len ťažko hľadajú odpoveď na túto otázku, avšak ja nie, lebo v tom mám systém. Na svojom webe www.thomasthenomad.ch mám vypísané všetky krajiny OSN v abecednom poradí - koľkokrát som tam bol, moje prvé a posledné návštevy, navštívené miesta UNESCO, ale aj moje osobné rady a postrehy, čo robiť na výlete v každej zo 193 krajín.

Okrem toho hodnotím tieto krajiny na základe 9 rôznych kritérií, pričom za každé môže daná krajina získať 100 bodov. Ide o kategórie ako prívetivosť/pohostinnosť ľudí, rozmanitosť miestnej kuchyne, prírodné krásy a scenérie, infraštruktúra... takže teoreticky by krajina mohla získať 900 bodov.

Na samom vrchole rebríčka je úžasné Thajsko so 708 bodmi. Za ním nasledujú Francúzsko, Nový Zéland, Etiópia a Kambodža. Všetky majú jedno spoločné - veľké množstvo turistických lákadiel, kultúrnych pamiatok i prírodných lokalít a s výnimkou Etiópie majú všetky skvelé pláže a miesta, kde môžete kombinovať návštevu top chrámov napr. so sopkami a pamiatkami UNESCO a oddychovými dňami na plážach.

V Tanzánii, ktorú mám v rebríčku tiež vysoko, je tento typ dovolenky veľmi bežný. Návštevníci najprv absolvujú safari ako Serengeti alebo neskutočný kráter Ngorongoro, no potom odletia na relaxačný Zanzibar, aby si užili jeho nedotknuté pláže. Ale to sa dá zariadiť v mnohých iných destináciách - spojiť kultúrne a iné zaujímavosti s nádhernými plážami. Považujem to za veľmi dobrý návod, ako si vyskladať dovolenku.

Osobne milujem štipľavé jedlá, takže, prirodzene, siaham po thajskej alebo indickej kuchyni. Nič neprekoná polievku tom yam alebo pad thai rezance s krevetami.

V Indii siaham skôr po kari, ako je krémová korma, pikantnejšie vindaloo, ale aj tikka masala ochutená tradičnými indickými ingredienciami ako šafran, pistácie, kardamón, rasca a iné koreniny. India má veľmi exotickú zmes korenia a jej kuchyňa je obľúbená po celom svete.

Skutočne veľa času som strávil v juhovýchodnej Ázii, najmä na Filipínach, v Thajsku a v Kambodži. Čo sa týka dovoleniek na pláži, určite by som odporučil známy ostrov Boracay na Filipínach. Má 4 km dlhú piesočnatú pláž, kvalita a farba ako biely cukor. Zažijete tu veľa aktivít a nočný život je tiež skvelý. Určite tu zostaňte blízko hlavnej pláže.

Menej známa je pláž Alona v Bohole na ostrove Panglao, odkiaľ si môžete urobiť skvelý výlet na „Čokoládové vrchy“ a vidieť najmenšiu opicu na svete, takzvaného Tarsiera.

Ďalším skvelým miestom na Filipínach je Palawan - skvelé pláže na severe (El Nido) a pláže Port Barton, ale aj lokalita UNESCO Underground River, jaskynný labyrint, ktorý môžete objavovať na malej lodi v sprievode sprievodcu. Ak to čas dovolí, vždy odporúčam ryžové terasy v Banaue (najlepšie ísť autom z Manily), nesklamú a sú asi najfotogenickejšie v Ázii. Zastavte sa v Sagade, pohodovej dedinke s neďalekou jaskyňou, kde si môžete pozrieť tzv. „Závesné rakvy“.

Pre potápačov sú skvelými miestami Malapascua a Moalboal, obe na centrálnom ostrove Cebu, ale výstroj si môžete prenajať aj na iných miestach, ktoré som spomenul.

V Thajsku by som, samozrejme, odporučil Bangkok - vidieť slávne plávajúce trhy, Veľký palác a chrám Smaragdového Budhu... Práve tu som mal v roku 2004 možnosť osobne stretnúť kráľa Thajska a vlastne celú kráľovskú rodinu. Za návštevu stojí Wat Pho a jeho obrovský ležiaci Budha, Wat Arun a mnoho ďalších chrámov.

Cez víkendy určite navštívte obrovský trh Chatuchack, je to môj obľúbený trh na nakupovanie na celom svete. Skryte sa pred teplom dajte si tu pikantnú polievku tom yam v jednej z klimatizovaných reštaurácií.

Khao San Road je zase miestom, kde sa batôžkári stretávajú od 80. rokov 20. storočia a je skvelým miestom na pozorovanie ľudí alebo relaxačnú thajskú masáž. Neďaleko si môžete užiť plavbu po rieke Chao Phraya takmer zadarmo vrátane mapy. Lode majú svoj cestovný poriadok a môžete sa kedykoľvek nalodiť a vystúpiť popri rieke.

Mimo Bangkoku by som odporučil Zlatý trojuholník, kde sa stretávajú Thajsko, Mjanmarsko a Laos. Je tam vyhliadka a pre zberateľov krajín jedinečná možnosť „minimálnej návštevy“ Laosu s výletom loďou na ostrov Donexao - bezvízové miesto s laoskými výrobkami.

Na plážovú dovolenku v Thajsku určite odporúčam Koh Lipe, Ao Nang, Railay Beach, ostrov Nangyuan s perfektným pieskoviskom neďaleko Koh Tao (ostrov skvelý na potápanie), ale aj Ko Pha-ngan a Ko Samui. Pattaya je zase ako stvorená pre dokonalý nočný život, zimné mesiace tu trávi množstvo návštevníkov zo Západu, pretože je to tu dobre organizované a mesto má dobré zdravotnícke zariadenia.

Jeden z veľkých festivalov, na ktorých som sa zúčastnil, bol Surin Elephant Round Up, ktorý sa koná každý rok v novembri v provincii Surin v meste Isan v Thajsku. Slony majú na výber jedlo z obrovského ovocného bufetu, ktorý pre nich pripravia dokonca tiež hrajú futbal.

Pridanou hodnotou Thajska je aprílový veľkonočný Songkran - vlhká a divoká oslava Nového roka v Thajsku. Prináša so sebou búrlivé vodné „bitky“ do ulíc jeho miest.

Na Filipínach, prevažne katolíckej krajine, môžem určite odporučiť festivaly, ktoré sa konajú každý január na počesť Santo Nino (Sväté dieťa). Ten najautentickejší sa odohráva v Kalibo a volá sa Ati-Atihan Festival, akýsi pouličný karneval trvajúci tri dni. Podobné akcie sa konajú v mestách Iloilo a Cebu.

Keďže sa niektoré pamiatky UNESCO nenachádzajú v rovnakej časti krajiny ako zvyšok, prípadne sú naozaj izolované, musíte za nimi dlho cestovať a niekedy to nie je jednoduché. Pamätám si na jedno miesto v Tanzánii, ruiny Kilwa Kisiwani. Trvalo nám celý deň, kým sme sa tam dostali, autobus sa pokazil a bolo to skutočné dobrodružstvo s miestnymi.

Ruiny sa nachádzajú na rovnomennom ostrove mimo vyznačených trás. Keď sme konečne dorazili a mali všetku tú krásu pred sebou a boli sme tam jediní cudzinci, naplnil nás pocit, že ste niečo dosiahli. Vidieť tú nedotknutú nádheru je pocit, ktorý sa nedá ničím nahradiť.

Neraz som bol v skutočnom nebezpečenstve. To je druhá, odvrátená strana cestovania. Väčšinu svojich ciest som si robil sám, bez pomoci fixéra (toto je žargón, ktorý používame ako označenie miestneho agenta, aby nám pomohol zariadiť výlet v konkrétnej krajine, prípadne reagovať na chyby).

Keď som v roku 1982 brázdil Kubu, prepadli ma tunajší banditi, vyhrážali sa mi kuchynským nožom a vyzliekli ma do spodnej bielizne. Chceli moje hodinky Rolex, ktoré som im dal. Bol som sám, nevedel som sa ubrániť a mal som veľké šťastie, že som útok prežil. Mal som jednoducho smolu.

Kuba bola v podstate vždy bezpečnou turistickou destináciou. To, čo sa stalo, bola vyslovene moja chyba. Mal som 27 rokov a nebol som taký skúsený ako dnes.

Celý incident sa udial o druhej v noci. Niekto zo susedov však zavolal políciu a zlodeji utiekli. Porezali ma na palcoch a policajti ma odviezli do nemocnice. Tam mi dali injekciu proti tetanu.

Potom ma presunuli na policajné riaditeľstvo, bol som stále len v spodnom prádle a policajtka ma vypočúvala, pričom nad ňou visela fotka Fidela Castra. Páchateľov napokon chytili a odsúdili na niekoľko rokov pobytu za mrežami.

Keď už sme pri tých negatívnych príhodách, raz ma chytili s replikou afganskej pušky, ktorú som si kúpil v Kábule. Stalo sa to na letisku Urgench v Uzbekistane. Uzbecké úrady mi zabránili opustiť krajinu – trvalo mi to týždeň a stál som dokonca pred súdom. Nasledoval skutočný súdny spor so 100 ľuďmi v publiku.

Zabudol som, že tento revolver mám v batožine, pretože to bola suvenírová zbraň, ktorá nebola funkčná. Pre Uzbekistan, keď máte neregistrovanú zbraň, je to zločin. A je jedno, že nie je funkčná. Myslím si, že puška je teraz niekde v múzeu v Taškente, nemohol som si ju totiž vziať so sebou... Bol to pritom nádherný kúsok vykladaný ebenovým drevom a kúskami perleťových mušlí.

Samozrejme, do veľkej. Koncom marca 2020 sme museli skrátiť cestu po Ázii a opustiť Hanoj pomerne náhle - jedným z posledných letov späť domov. Nemohol som ani priniesť späť svoj kufor, ktorý zostal dva roky v sklade v Bangkoku. Ale doma som ostal len krátko. Vždy bolo totiž niečo otvorené alebo prístupné pre turistov.

Mali sme aplikáciu vo Švajčiarsku, krajinu po krajine, čo bolo možné navštíviť. Mnohí mladí napríklad utiekli pred pandémiou na Zanzibar. Išiel som tam tiež, ale aj na pevninu Tanzánie - navštívil som národný park Selous a niektoré miesta, ktoré mi v zozname navštívených stále chýbali, vrátane vysočiny v okolí Iringy s bohatým poľnohospodárstvom a príjemnou klímou, a oficiálne hlavné mesto Dodoma, odkiaľ som išiel miestnym autobusom do Arushy prechádzajúc skalné maľby neďaleko mesta Kondoa zaradené do zoznamu UNESCO.

Následne som navštívil viaceré európske mestá - Benátky, Florencia, Santorini, Praha... všetko sú to veľmi turistické miesta, ktoré boli zrazu mestami duchov, bez davov turistov a bolo neuveriteľne krásne ísť na gondolu v Benátkach sám.

Navyše som znovu preskúmal svoju vlastnú krajinu - nádherné alpské údolie, tyrkysové jazerá a odľahlé horské dedinky ako Grächen vo Valais. Začal som navštevovať visuté mosty, most Trift, visutý most pri Sigriswile, Bhutánsky most vo Valais, Tibetský most v Ticine a mnohé ďalšie.

Počas pandémie som sa rozhodol prvýkrát navštíviť „Jungfraujoch“ v Bernských Alpách, 3 463 metrov nad morom. Bolo to na Valentína a priniesol som si malé červené srdiečko, aby som si s manželkou urobil nejaké štýlové fotky. Tento horský štít (sám o sebe je spolu so susedným ľadovcom Aletsch súčasťou UNESCO) je vždy na poprednom mieste v agende zahraničných turistov prichádzajúcich na výlet do Švajčiarska.

Mojou 100. navštívenou krajinou bola Komorská islamská republika v Indickom oceáne – v roku 1977. Bol to veľký míľnik v mojej cestovateľskej odysei, zároveň som však bol len v polovici misie „Chasing 193“. Trvalo mi to takmer 20 rokov, kým som 28. septembra 2016 som pristál vo Windhoeku v Namíbii.

V ten rok som navštívil Angolu, Rovníkovú Guineu, Irak či Líbyu, čo sú dosť náročné krajiny pre skutočne pokročilých turistov. Ako poslednú som si nechal Namíbiu, ktorú dnes nie je náročné navštíviť, a to z jednoduchého dôvodu – to najlepšie na koniec! Zároveň som nechcel som svoju životnú púť ukončiť „nudnou banánovou republikou“.

Výlet do tejto krásnej krajiny som absolvoval v spoločnosti 15 blízkych priateľov a rodinných príslušníkov. Krajinu musíte navštíviť na organizovanom zájazde do Namíbie. Neexistuje totiž žiadna vlaková alebo autobusová trasa, ktorá by spĺňala parametre adekvátnej návštevy tunajších prírodných zaujímavostí.

Na to, aby ste sa dostali do oblasti okolo piesočných dún Namib-Naukluft a prírodných parkov, ktoré som si zamiloval, potrebujete džíp alebo skutočne silné auto. Rovnako ako keď chcete navštíviť Etoshu (národný park) na severe. Fotogenické príslušníčky kmeňa Himba boli ďalším vrcholom zájazdu v tejto úžasnej krajine.

Áno. Je to ostrov bez stálej ľudskej populácie - Južná Georgia (oficiálne britské zámorské územie), ktorý sa nachádza asi 1 340 míľ východne od pobrežia Argentíny. Ostrov je po väčšinu roka pokrytý ľadom a snehom a je domovom mnohých druhov mrožov, tučniakov a tuleňov - mohla by to byť najväčšia koncentrácia voľne žijúcich živočíchov na jednom mieste v južnom Atlantiku.

K tomu blýskajúce sa ľadovce a úžasné fjordy. Južnú Georgiu je možné navštíviť iba na expedičnej lodi, pričom výlet trvá najmenej 2 týždne a zvyčajne sa vyráža z Ushuaie. Niekedy sa kombinuje s Falklandskými ostrovmi. Mojím veľkým snom je navštíviť Južnú Georgiu v nie príliš vzdialenej budúcnosti.

Na Slovensku som bol 10-krát, prvýkrát v roku 1980, a vždy som sa výborne bavil. Bratislava má mnoho skvelých historických budov (v niektorých z nich sa dnes nachádzajú veľké múzeá, napríklad Slovenská národná galéria), zaujímavú ZOO i botanickú záhradu.

Ďalej po Dunaji, na ostrove prepojenom s pevninou mostami, sa v krásnom prostredí nachádza múzeum umenia Danubia Meulenstein. Myslím, že v lete sa tam dá dostať loďou z Bratislavy.

Pri jednej návšteve Slovenska sme prišli autom zo Švajčiarska a hlavným cieľom bola návšteva rôznych pamiatok UNESCO, ktoré Slovensko má, konkrétne levočský Kostol sv. Jakuba má nádherný gotický oltár od Majstra Pavla z roku 1517 a kamenné hradby. Centrum je z veľkej časti neporušené a zachované.

Na zozname UNESCO sú aj Spišské Podhradie a Spišský hrad, Bardejov so svojím veľkým námestím, Radičné námestie, Bazilika sv. Júlia - tiež z 15. storočia. Navštívili sme aj drevený kostolík Hervátov, ktorý je súčasťou slovenských Karpát zapísaných v UNESCO. Obec Vlkolínec je tiež na zozname UNESCO a má 45 veľmi pestro maľovaných zrubových domov a ľudové múzeum.

Banská Štiavnica je pravdepodobne najzaujímavejšie miesto v rámci návštevy Slovenska. Nachádza sa tu banský skanzen, ale aj hrady a Kalvária a rozsiahly komplex 23 barokových cirkevných stavieb. Ale sú tu aj Košice, hlavné mesto kultúry Európy v roku 2013, s pôsobivou Katedrálou sv. Alžbety, hlavné námestie s morovým stĺpom a mnohými peknými kupeckými budovami, dobrými reštauráciami a barmi, kde sa môžete v lete stretnúť.

Košice sa propagujú ako výhodná základňa pre neďaleké pamiatky UNESCO. Až do 18 lokalít svetového dedičstva sa dá dostať z centra mesta do 100 minút. Keď som počul toto tvrdenie, musel som si ho overiť a naozaj som tak aj dvakrát spravil. Môžem konštatovať, že je to veľká pravda, ale 6 z nich boli jaskyne Aggtelekského a Slovenského krasu, ako jaskyňa Domica alebo Dobšinská ľadová jaskyňa, jedna z najväčších ľadových jaskýň sveta.

Slovákov považujem za veľmi otvorených voči cudzincom a mal som z nich dobrý dojem. Na všetkých mojich cestách sa nevyskytla jediná situácia, ktorá by vo mne vyvolala zlý pocit. Naopak, všade v krajine som našiel pohostinnosť a pomoc.

Slováci sú zvyčajne veľmi hrdí na svoju bohatú históriu, ale aj na svoju prírodu, hory ako Vysoké Tatry a úžasné jaskyne. Z Bratislavy sa autom dostanete za 10 minút a už ste na vidieku s cyklistickými chodníkmi, hradmi, rímskymi zrúcaninami, vinárskymi podnikmi s ochutnávkou... Kto by len odolal?

Všetci ste odviedli naozaj skvelú prácu. Doprevádzali nás perfektne organizovaní a veľmi profesionálni sprievodcovia. Akcia Trans Danube Swim bola nesmierne zábavná a mali sme VIP miesto priamo v reštaurácii Aušpic na brehu Dunaja.

Skvelým programom bola ochutnávka vín vo Svätom Jure, prechádzka od jednej k druhej vinárni pešo, ochutnávka najnovších edícií skvelého slovenského vína. Navyše, v ten večer sa vo Svätom Jure odohrávala akcia, počas ktorej sme mohli byť svedkami živej hudby a nefalšovanej zábavy.

Veľmi som ocenil vysokú úroveň služieb, ktoré sa nám dostali na Slovensku. Ceny boli férové, jedlo veľmi dobré, napríklad reštaurácia UFO má podľa mňa veľmi vysoký kulinársky štandard. Naservírovanie jedla bolo priam jedinečné, niekedy bolo dokonca zdobené skutočnými kvetmi.

Viem, že BUBO je suverénne najväčšou cestovnou kanceláriou na Slovensku, ktorá sa špecializuje na zájazdy na mieru, ako aj pravidelné poznávačky krajín po celom svete. Pozrel som si vašu webovú stránku a bol som príjemne prekvapený rozmanitosťou ponúkaných destinácií. K nim prislúchajú naozaj kvalitné autorské fotografie.

Veľmi ma potešilo, že som sa konečne stretol s Ľubošom Fellnerom, ktorý bol tiež vo všetkých 193 krajinách OSN. Poznali sme sa cez cestovateľský klub NomadMania, ale nikdy sme sa nestretli. Na celom svete je asi 270 až 300 ľudí, ktorí naozaj boli vo všetkých 193 krajinách OSN. Viac ich bolo vo vesmíre či na Mesiaci!

Mal som tiež možnosť porozprávať sa s Ľubošovými deťmi počas degustácie vína a hovorili sme aj o ich škole vo Švajčiarsku. Jeho syn Dando totiž študoval na rovnakej škole ako jeho nevlastná dcéra, takže svet je naozaj malý. Som rád, že sa mu vzdelávací pobyt v mojej krajine páčil.

Cestoval som so sprievodcom v 80. rokoch v Čínskej ľudovej republike, keď bolo individuálne cestovanie zakázané, ale aj v Severnej Kórei, Líbyi, Namíbii a na niekoľkých ďalších vybraných miestach.

Keď ste v novej krajine prvýkrát, vždy má zmysel mať po ruke sprievodcu a skúsenú agentúru na organizáciu všetkých dokumentov a víz. Pre mňa je organizovanie vlastných výletov zábavným procesom, ale musím priznať, že to vyžaduje veľa času a všetko si musím rezervovať sám. Na niektorých miestach, ako je Severná Kórea, Mogadišo v Somálsku alebo Líbya, je napríklad sprievodca povinný. Čiže niektoré krajiny naozaj nemôžete navštíviť po vlastnej osi.

Čoskoro odchádzam na jedinečný výlet do Mauretánie vlakom naloženým železnou rudou z hlavného mesta na Saharu. Je to najdlhší a najťažší vlak na svete a môže to byť jeden z najdobrodružnejších cestovateľských zážitkov v mojom živote, pretože vlak nemá kupé pre cestujúcich a budem musieť stráviť asi 20 hodín sedením na vrchu vagóna plného železnej rudy a pežiť mrazivé nočné teploty.

Pozn. BUBO: V čase uverejnenia blogu už Thomas spomínanú jazdu vlakom v Mauretánii absolvoval.

Ak ste dostatočne fyzicky zdraví a motivovaní, choďte do toho a objavujte svet. Všetci máme predsa len jeden život - to bolo vždy moje motto. Navyše, každý jazyk, ktorým hovoríte, je pri spoznávaní sveta výhodou.