Obsah
Poznámka autora:
Tento blog o francúzskej histórii je skrátenou verziou siahodlhej histórie krajiny galského kohúta, ktorej sú venované celé knihy. Cieľom tohto blogu je priblížiť najdôležitejšie historické epizódy, vypichnúť najpodstatnejšie osobnosti a zároveň to všetko prepojiť s miestami, ktoré môžete ako cestovatelia vo Francúzsku navštíviť.
Začíname v jaskyni #
Podtitulok s týmto názvom by mohol byť všeobecne uplatniteľný pre historické výklady každej krajiny sveta. Moderný druh človeka zavítal do Francúzska približne pred 50-tisíc rokmi, kedy zároveň vymierajú neandertálci žijúci na území krajiny. Z tohto obdobia pochádzajú aj prvé dôkazy o pôsobení moderného človeka, a to konkrétne z jaskýň v Mandrin. Oveľa populárnejší jaskynný komplex sa však nachádza v Lascaux, kde nájdeme viac ako 2 000 rôznych obrazov zvierat a zbraní.
Lascaux bolo objavené náhodou v roku 1940, keď sa štyria chlapci prechádzali a pes jedného z nich spadol do malej pukliny v zemi. Tento objav povedali svojmu učiteľovi, ktorý však verejnosti o jaskyni nepovedal kvôli prebiehajúcej vojne. Vedelo o nej iba niekoľko archeológov, ktorí na nej v tajnosti pracovali a verejnosti jaskyňu sprístupnili až v roku 1948. Odhaduje sa, že maľby, ktoré tu nájdeme, sú až 21-tisíc rokov staré a dodnes sú jednou z najkrajších ukážok pravekého jaskynného umenia.
Príchod Grékov a prvé mestá #
Kto boli Galovia a kde žili?
Gréci prišli na juh Francúzska prvýkrát v roku 600 pred n. l. a založili prvé osídlenie s názvom Massalia. Ak by ste dnes hľadali toto mesto, na mapách a glóbusoch by ste ho našli pod názvom Marseille. Ide dnes o tretie najľudnatejšie mesto Francúzska (hneď po Paríži a tesne za Lyonom) a my v BUBO ho pravidelne navštevujeme na našom zájazde Provensálsko, Katalánsko a Andorra. Tento zájazd šikovne spája tri rôzne krajiny a vypichuje to najlepšie z daných regiónov.
Okrem najväčšieho mesta regiónu Azúrového pobrežia sa Gréci zapríčinili aj o založenie ďalších známych miest. Jedným z nich bolo Nikaia (pomenované po bohyni Niké), dnes známe ako Nice. Ďalšími mestami boli Agathe (moderné Agde), Antipolis (z ktorého sa stalo moderné Antibes), no napríklad aj Olbia pri dnešnom meste Hyéres. Gréci sa počas svojho pôsobenia v regióne Francúzska dostali do kontaktu s keltskými kmeňmi, ktoré žili na tomto území oveľa dlhšie a francúzske kolónie obkolesovali.
Galovia, Asterix a Obelix #
Tieto keltské kmene sú dnes známe ako Galovia, vzhľadom na to, že región dnešného Francúzska sa v minulosti nazýval ako Galia. Gréci boli s Galmi vo viacerých konfliktoch, no nikdy to neprerástlo do výraznejšej vojny. Ďalšia veľmoc, ktorá sa v minulosti zapojila do tohto konfliktu, boli Rimania. Tí postupne začali dobýjať juh Galie a napriek výraznému odporu nemali keltské kmene šancu brániť sa proti modernej a usporiadanej armáde.
Galovia sa dokonca zapojili aj do Druhej Púnskej vojny, kedy kartáginský vodca Hannibal presvedčil niekoľko vojakov z galských radov, aby bojovali na jeho strane v bitke pri Kannách, ktorú nakoniec vyhral. K obratu udalostí však došlo až okolo roku 125 n. l., kedy Rimania začali aktívne získavať územia Galie. Založili tu provinciu známu pod názvom Gallia Transalpina, ktorá sa neskôr premenovala na Gallia Narbonensis.
Toto územie zodpovedá približne dnešnému Provensálsku. Pri zmienke tohto regiónu mi nedá nespomenúť zájazd Vône, chute a pôvaby Provensálska, ďalší z našej dielne, ktorý prechádza celým Provensálskom. Tieto zájazdy z veľkej časti pripravil a sprevádzal môj kolega a priateľ Daniel Belanský, ktorý slúžil aj ako konzul Slovenska v Paríži. Práve vďaka nemu si Francúzsko zamilovali mnohí sprievodcovia, vyškolení v BUBO Cestovateľskej Akadémii, jedinej svojho druhu na Slovensku a v Česku.
Prichádza Cézar #
Napriek ovládaniu južnej časti Galie a vytvoreniu rímskej provincie bola veľká časť dnešného Francúzska ovládaná stále galskými kmeňmi. Július Cézar však začal oveľa agresívnejšie expandovať na sever, čo vyústilo do konfliktu známeho ako Galské vojny. Tie prebiehali zhruba od roku 58 až po rok 50 pred n. l. K najdôležitejšej bitke došlo pri Alesii v roku 52 pred n. l., keď rímske vojská porazili galský odpor vedený Vercingetorixom. Práve jeho niektoré modernejšie teórie označujú za prvého francúzskeho kráľa.
Ak by ste dnes navštívili múzeum Crozatier vo francúzskom meste Le Puy-en-Velay, našli by ste v ňom maľbu od Lionela Royera. Tá zobrazuje Vercingetorixa, ktorý zhadzuje zbrane pred Cézarom sediacom na tróne. Týmto sa začína obdobie silného rímskeho vplyvu v dnešnej Galii. Galovia však nikdy neboli nahradení, iba boli ovplyvnení rímskou kultúrou. Galčina ako jazyk sa postupne vytratila a bola nahradená latinčinou.
Galské obyvateľstvo bolo rozptýlené po území dnešného Francúzska, aby sa predišlo prípadným povstaniam proti Rímu. Prienik dvoch kultúr môžeme pozorovať aj na pôvode niektorých rímskych vládcov. Claudius aj Caracalla pochádzali z dnešnej Galie a pôvod z galskej rodiny mal aj Antonius Pius. Po dobu 14 rokov v 3. storočí vznikla na chvíľu samostatná Galská ríša, ktorá však bola porazená vojskom vedeným cisárom Aurélianom.
Do severného Francúzska začali postupne prichádzať ďalšie a ďalšie kmene, ako napríklad migrácia keltských kmeňov do historického územia Armorika (územie približne medzi riekami Seine a Loire, obsahujúce aj dnešné Bretónsko a Normandiu). Tí sem doniesli britský jazyk, ktorý už dnes neexistuje, no vyvinuli sa z neho ďalšie, ako napríklad bretónčina, ktorou dnes hovorí stále približne 100-tisíc obyvateľov tohto regiónu. Bretónsko sa odlišuje aj svojou kuchyňou, ktorá láka gurmánov.
Ďalej spoznávame región Akvitánska, ktoré v 5. storočí pripadlo pod kontrolu Gótov. V tomto období začala moc Ríma slabnúť a toho sa chopili viaceré kmene. Okrem spomínaných Gótov to boli Frankovia, Burgunďania, ale aj Húni. Práve dočasnou alianciou Rimanov a Gótov bol porazený Attila a jeho húnske vojsko v roku 451 pri Chalons.
Ako Rímska ríša padla, Akvitánsko ostalo Vizigótom, ktorí neskôr obsadili veľkú časť Pyrenejského polostrova. Burgunďania si založili vlastné kráľovstvo, Bretónci založili tri menšie kráľovstvá, no a okrem Vaskóncov na juhozápade si na severe Galie zvýšili vplyv Frankovia. Práve Frankovia budú ústrednými postavami ďalšieho vývinu Francúzska.
Aký význam mal Chlodovik I. v dejinách Francúzska?
Korunovácia prvého kráľa #
Stojím pred katedrálou v Remeši a obdivujem jej prednú fasádu, ktorá je súčasťou majstrovského diela zapísaného v UNESCO. Sochy vyobrazujú biblické postavy, ale aj rôzne fiktívne a na jednej časti môžeme vidieť aj francúzskych kráľov. V strede stojí práve korunovaný kráľ Chlodovik, ktorého korunovácia, i keď šlo v skutočnosti o krst, odštartovala tradíciu korunovácií franských a neskôr francúzskych panovníkov v tejto katedrále.
Chlodovik je všeobecne považovaný za prvého historického francúzskeho kráľa. V roku 486 dokázal zjednotiť väčšinu severnej a strednej Galie a o 10 rokov neskôr začal bojovať proti Gótom v Akvitánsku. Dva roky na to bol korunovaný v Remeši a potom viedol ďalšie boje proti Gótom. Za svoje sídlo si zvolil Paríž a založil dynastiu Merovejovcov. Chlodovik však zomrel v roku 511 a jeho kráľovstvo sa rozdelilo medzi jeho 4 synov, čím centralizovaná moc zoslabla. Túto skutočnosť využili o dve storočia neskôr invazívne vojská moslimov z juhu.
Keďže moc kráľov postupne slabla, do popredia sa začínali dostávať osoby známe ako majordómovia. Tých by sme mohli definovať ako vysoko postavených dvorských úradníkov z blízkeho okolia kráľa. Ich úlohou bolo spočiatku len spravovať kráľovský dvor a pomáhať kráľovi, no postupne získali takú moc, že fakticky riadili ríšu namiesto neho. Vyústilo to v to, že králi sa stali reprezentatívnymi osobnosťami s takmer nulovou mocou a riadenie plne prebrali práve majordómovia.
Zrod najväčšieho európskeho kráľa #
Moslimské vojská z Umajjovského kalifátu dokázali poľahky zdolať oslabené Vizigótske kráľovstvo, ktorého doménou bol práve Pyrenejský polostrov. Keďže v raných rokoch tohto náboženstva sa islam šíril najmä mečom a krvou, ďalším na rade bolo práve územie dnešného Francúzska. K prvému veľkému konfliktu došlo v roku 721, keď vojvoda Odo Veľký dokázal poraziť moslimskú armádu pri Toulouse. K ďalšej významnej bitke došlo pri Tours v roku 732, kde majordóm Karol Martel dokázal poraziť moslimskú armádu, čím si získal rešpekt medzi ostatnými vysoko postavenými ľuďmi z franského kráľovstva.
V jeho šľapajach pokračoval Pipin Krátky, ktorý sa v roku 751 stal franským kráľom a založil dynastiu Karolovcov. Najvýznamnejším predstaviteľom dynastie sa však stal jeho syn, ktorý je v historických análoch známy pod menom Karol Veľký. Ten sa k absolútnej moci dostal v roku 771 po smrti otca a neskôr aj brata. Karol Veľký sa stal kráľom Lombardie v roku 774 po tom, čo ju dobyl. Dlhé roky bojoval so Saxónmi na severe Nemecka, až ich porazil a aj toto územie si privlastnil. Na juhu krajiny bojoval proti moslimom a jeho stopa smerovala aj do dnešného Maďarska a Rakúska, kde bojoval proti Avarom, ktorých tiež napokon porazil.
Vďaka svojim vojenským počinom vytvoril jednu z najväčších ríš vtedajších čias. 25. decembra 800 ho v Ríme vyhlásil pápež Lev III. za cisára. Karol Veľký žil do roku 814 a po jeho smrti sa stal vládcom Ľudovít Pobožný. Ríša sa neskôr rozdelila medzi jeho troch synov na základe Verdúnskej dohody z roku 843. Západná Francia sa neskôr vyvinula približne v dnešné Francúzsko, východná Francia sa stala približne dnešným Nemeckom a stredná Francia zodpovedá dnešnému severnému Taliansku, Belgicku, Holandsku, Luxembursku a Porýniu v Nemecku.
V nasledujúcich desiatkach rokoch začala veľká ríša doplácať na útoky zo severu od Vikingov. Tí napádali pobrežné mestá a plavili sa po riekach do vnútrozemia, kde napádali aj riečne prístavné mestá. Napadnutý bol dokonca aj Paríž. Veľká časť sa usadila v dnešnej Normandii, kde dokonca pod vedením Rolla dostali od kráľa Karola Prostého právo na zem. Chcel tým predísť, aby toto územie napádali ďalšie národy. Normandia sa týmto stala domovom ľudí známych ako Normani – mix Vikingov, Galov a Frankov.
Kto boli Normani a kto viedol ich výpravu do Anglicka?
Normandia na cestách BUBO
Normandiou prechádzame už 30 rokov na našom populárnom zájazde Tour de France - pre gurmánov. Navštevujeme miesta ako Rouen, kde si pozrieme miesto upálenia Johanky z Arku aj katedrálu, v ktorej je pochovaný vikinský vodca Rollo a uchováva sa relikvia srdca anglického kráľa Richarda Levie Srdce. Naša cesta vedie aj do mesta Caen a napokon sa zastavíme na slávnych plážach Normandie, ktorými vás prevediem v ďalšej časti blogu.
Stredovek a Kapetovci #
Obdobie stredoveku prinieslo do vtedajšieho kráľovstva viacero zmien. Tie sa týkali práve samotných kráľov, ktorí postupne strácali moc a krajina sa začala viac decentralizovať. Kráľovským rodom sa na konci 10. storočia vďaka Hugovi Kapetovi stali práve Kapetovci. Tí prinavrátili časť moci kráľovi, no ten mal aj tak stále v rámci krajiny niekoľko vazalov.
Najznámejší boli Normani, ktorí pod vedením Viliama Dobyvateľa podnikli inváziu na britské ostrovy. Po jeho stopách cestujeme na našich zájazdoch najmä v meste Caen, kde sa nachádza jeho hrad a je tu aj s manželkou pochovaný v dvoch opátstvach, ktoré založili. Francúzski vojaci sa využívali aj v iných konfliktoch, napríklad pri znovudobýjaní Pyrenejského polostrova, ale aj pri križiackych výpravách.
Práve pod vládou Filipa I. sa konala prvá križiacka výprava s cieľom oslobodiť Svätú zem. Moc sa potom postupne začala vracať kráľovi pod vládou Ľudovíta VI. a jeho nasledovníka Ľudovíta VII. Vo Francúzsku sa v tejto dobe uzatvárali rôzne politické manželstvá, Spojené kráľovstvo sa zapájalo do politického fungovania vo Francúzsku a naopak. Dynastia Kapetovcov zaniká so smrťou Karola IV. v roku 1328, ktorý nemal mužského potomka.
Storočná vojna #
Nastalo mocenské vákuum a o trón sa pobili Filip VI. z Valois a anglický kráľ Eduard III. Anglický kráľ mal totižto vďaka politickým manželstvám z minulosti nárok na francúzsky trón. Eduard však toto rozhodnutie tak nenechal a začal si nárokovať na trón. V roku 1337 sa vyhlasuje za kráľa a na oplátku mu francúzsky kráľ zabavuje všetky jeho územia vo Francúzsku. Týmto rokom sa oficiálne začína Storočná vojna, ktorá však s prestávkami trvala až 116 rokov.
K prvej veľkej bitke došlo v roku 1340 pri Sluis, keď anglická flotila rozdrvila francúzsku, čo im zjednodušilo neskoršie vylodenia vo Francúzsku. V roku 1347 Angličania dobyli prístavné mesto Calais, ktoré v ich vlastníctve ostalo viac ako 200 rokov. V počiatočných rokoch vyhrávali väčšinu konfliktov Angličania, keďže používali dlhý luk, na ktorý nemali Francúzi odpoveď. K obrovskej porážke došlo v roku 1356 pri Poitiers, kde bol dokonca zajatý francúzsky kráľ Ján II.
Píše sa rok 1364 a vyzerá to, že Francúzi vojnu prehrali. Kráľom sa stal Karol V., ktorý ale vďaka jeho generálom zvolil úplne iný prístup boja ako doteraz. Nedostával sa s Angličanmi do veľkých konfliktov a radšej ich porážal systematicky v menších bitkách. Do roku 1380 sa podarilo francúzskej armáde získať takmer všetky územia naspäť od Angličanov. V tomto roku sa kráľom stal Karol VI., ktorý mal v tom čase iba 11 rokov a jeho obdobie vládnutia bolo spojené so psychickými poruchami, ktoré oslabili moc krajiny.
Anglickým kráľom sa stal Henrich V. v roku 1413. Iba o 2 roky neskôr došlo k jednej z najznámejších bitiek celej vojny pri Azincourte, kde niekoľkonásobne menšia anglická armáda dokázala poraziť Francúzov. Angličania a Francúzi tak podpísali v roku 1420 dohodu, ktorá vymenovala anglického kráľa za právoplatného francúzskeho kráľa. Henrich si za ženu vzal Katarínu z Valois, no zomrel tesne pred tým, ako mal byť korunovaný. Na jeho trón bol dosadený jeho syn Henrich VI. Kráľ sa vystriedal zároveň aj vo Francúzsku, kde sa ním stal Karol VII. No ten nemal príliš veľkú moc, nakoľko veľa území ovládalo práve Anglicko.
Čo spôsobil mor vo Francúzsku?
Medzi rokmi 1428 – 1429 došlo k obliehaniu jednej z posledných bášt francúzskeho odboja, a tou je mesto Orléans. Tu sa začína písať hrdinský príbeh najväčšej Francúzky, Johanky z Arku, ktorá spolu s armádou porazila Angličanov. Tá neskôr dohliadala na korunováciu Karola VII. v katedrále v Remeši, čo výrazne posilnilo morálku Francúzov. Neskôr, v roku 1431, bola popravená a odsúdená v Rouen, keď ju upálili na hranici Burgunďanmi, ktorí spolupracovali s Angličanmi.
Napriek jej smrti natoľko posilnila morálku celého vojska, že Francúzi postupne potvrdili svoju silu. Počas nasledujúcich rokov s nimi uzavreli prímerie práve Burgunďania a neskôr aj Francúzci. V roku 1453 došlo k poslednej bitke, a to pri Castillone, kde si Francúzi zaknihovali ďalšie víťazstvo a Anglicku ostalo iba územie okolo mesta Calais. Tento rok sa všeobecne považuje za koniec Storočnej vojny.
Čierna smrť a renesancia #
Počas 14. storočia začala v Európe morová epidémia, ktorá odhadom usmrtila približne 40 % obyvateľstva. Francúzsko, ako geografické, politické a migračné centrum Európy, sa tejto epidémii nevyhlo a doplatilo na to miliónmi obetí. Najhorší priebeh trval iba niekoľko rokov, no sociálno-ekonomický dopad bol pre krajinu takmer neúnosný. Niektoré mestá a dediny prišli o polovicu obyvateľov a doslova boli opustené zvyšnými obyvateľmi. Naopak, platy sa zvýšili, nakoľko bol odrazu nedostatok kvalifikovaných ľudí v určitých oblastiach.
Aj storočná vojna sa počas tohto obdobia spomalila a prestalo sa takmer úplne bojovať, keďže baktéria Yersinia pestus nerozlišovala medzi Francúzmi a Angličanmi. Do spoločnosti priniesla táto choroba aj určitú dávku paranoje a obviňovania. Mnohí z toho vinili chudobných, cudzincov, Židov, čím sa násilie a miera nenávisti v spoločnosti zvýšili. Trvalo niekoľko desiatok rokov, kým sa európska spoločnosť z tejto epidémie spamätala.
V roku 1461 bol korunovaný kráľ Ľudovít XI. Pod jeho vládnutím sa podarilo krajine obsadiť územie Burgundska. Jeho syn, Karol VIII., podnikol ako kráľ vpád do Talianska, s ktorým mali Francúzi niekoľko dlhoročných konfliktov. Ich celková doba sa odhaduje na približne 60 rokov. Práve francúzsko-talianske vojny spôsobili prínos renesancie do Francúzska. Kráľ František I. bol fascinovaný talianskymi mestami a podporoval renesanciu vo Francúzsku. Na jeho pozvanie prišiel do krajiny aj Leonardo da Vinci, ktorý tu neskôr zomrel a dodnes tu je pochovaný v Kaplnke svätého Huberta v Amboise.
Kto boli hugenoti a prečo boli prenasledovaní?
Kto je lepší kresťan? #
V roku 1517 došlo v dnešnom Nemecku k protestantskej reformácii. Protestanti vo Francúzsku sa nazývali ako hugenoti. V polovici 16. storočia predstavoval podiel hugenotov približne 10 % francúzskej populácie a sústredili sa najmä na juhu krajiny. Katolíci boli podporovaní monarchiou, ktorá ich videla ako jedinú legitímnu vieru. Ku konfliktu medzi dvomi frakciami došlo v roku 1562 potom, čo bola zavraždená skupina modliacich sa hugenotov.
Moc monarchie sa oslabila, keďže došlo k problémom s následníctvom. V roku 1560 sa kráľom stal Karol IX., ktorý mal v tom čase iba 10 rokov. De facto lídrom krajiny sa stala jeho matka, Katarína Medicejská. Tá zaujala v náboženskej vojne neutrálnu pozíciu. Pre protestantov sa snažila vyjednávať práva, zároveň proti nim niekedy zbrojila.
Noc 24. augusta 1572 sa zapísala do dejín pod neslavným názvom Bartolomejská noc. V Paríži sa konala svadba významného protestanta a významnej katolíčky. Táto udalosť mala napomôcť k zlepšeniu vzťahov medzi katolíkmi a protestantmi, no stal sa presný opak. Historici predpokladajú, že práve Katarína Medicejská vydala rozkaz na vraždu vrcholných predstaviteľov hugenotov, čo sa však vymklo spod kontroly a výsledkom boli tisíce mŕtvych po celom Francúzsku.
Nasledovali ďalšie roky nepokojov a niekoľko atentátov. V roku 1593 bol za nového francúzskeho kráľa korunovaný Henrich IV., ktorý bol ale protestant, a preto musel konvertovať. Pri tejto udalosti údajne vyslovil slávnu vetu: „Paríž stojí za omšu.“ V roku 1598 vydal Henrich IV. Nantský edikt, ktorý daroval niekoľko základných práv pre hugenotov. Samotný kráľ bol v roku 1610 zavraždený a Francúzsko tak postihli ďalšie roky konfliktu.
Ďalších 30 rokov vojen #
Konflikt známy ako 30-ročná vojna sa začal v roku 1618 defenestráciou v Prahe. V tomto čase vládol vo Francúzsku kráľ Ľudovít XIII. a veľkú moc v krajine mal aj kardinál Richelieu. Práve ten videl dynastiu Habsburgovcov ako najväčšieho geopolitického rivala a podporoval stranu, ktorá bojovala proti nim. Krajina najprv finančne podporila Švédsko a neskôr, v roku 1635, sa priamo zapojila a vyhlásila vojnu Španielsku (konflikt dvoch krajín pokračoval aj po skončení vojny v roku 1648 až po rok 1659, keď došlo k podpísaniu Pyrenejského prímeria).
Ľudovít XIII. zomrel počas Tridsaťročnej vojny v roku 1643 a na trón sa dostal jeho syn Ľudovít XIV. Ten mal však iba 4 roky a regentkou sa stala jeho matka, pričom reálnu moc v krajine mal kardinál Mazarin. Kardinál zomrel v roku 1661 a Ľudovít XIV. sa ujal vlády naplno. Po turbulentnom detstve, počas ktorého musel pred povstaním utiecť z Paríža, bol odhodlaný posilniť kráľovskú moc.
„Ja som štát.“ #
Iba 22-ročný kráľ Ľudovít XIV. sa rozhodol, že krajine bude vládnuť sám. Vymenoval ministrov, ktorých priamo kontroloval a ktorých úlohou bola správa provincií. Jedným z najvýznamnejších ministrov sa stal Jean-Baptiste Colbert, ktorý výrazne podporil francúzsku ekonomiku. Z krajiny sa začal vyvážať luxusný tovar, rozvíjala sa stavba lodí a obchod bol na vzostupe.
Jedno miesto, ktoré je pravdepodobne najviac spojené so životom Ľudovíta XIV., je palác vo Versailles. Keď kráľ toto miesto zdedil, bolo to relatívne malé sídlo, ktoré však panovník vystaval a premenil na symbol jeho absolútnej moci. Poddaní sa bili o to, kto sa ku kráľovi dostane bližšie. Kým bežná populácia žila veľmi obyčajný život a mnohí z nich mali problém, čo dať do úst, šľachta žila luxusný život za palácovými dverami.
Počas vlády Ľudovíta sa zároveň krajina stala kultúrnym centrom Európy. Prispeli k tomu osobnosti ako Molière, Racine či La Fontaine. Náboženstvo bola téma, v ktorej mal kráľ jasno – krajina musí byť jednotná. Preto vydal v roku 1685 Edikt Fontainebleau, ktorý zrušil Nantský edikt z roku 1598. Hugenotské kostoly sa zatvorili alebo zbúrali a protestanti opúšťali krajinu. Počas tohto obdobia sa preslávil aj inžinier Vauban, ktorý vystaval po celej krajine opevnenia a opevnené mestá, ktoré môžeme obdivovať dodnes.
Vláda Ľudovíta XIV. sa spájala aj s množstvom vojen a jednou z najvýznamnejších bola vojna o španielske dedičstvo, ktorá vypukla v roku 1701. Na španielsky trón totiž nastúpil Ľudovítov vnuk Filip V. Európske mocnosti sa obávali, že spojenie Francúzska a Španielska by narušilo mocenskú rovnováhu v Európe. Túto vojnu pomohli ukončiť mierové dohody z Utrechtu z roku 1713. Filip V. zostal španielskym kráľom, no vzdal sa nároku na francúzsky trón, aby sa obe krajiny nemohli spojiť pod jedným panovníkom.
Ľudovít XIV. zomrel v roku 1715 po viac ako 72 rokoch vlády. Na trón nastúpil jeho päťročný pravnuk Ľudovít XV., ktorý vládol ďalších 59 rokov. Francúzsko však zdedil s vážnymi finančnými problémami, ku ktorým prispeli aj nákladné vojny. Tú najznámejšiu poznáme pod názvom 7-ročná vojna, v ktorej Francúzi bojovali proti Angličanom a okrem bojov v Európe došlo k bojom aj v zámorí aj v Indii. Konflikt sa skončil podpísaním Parížskej dohody v roku 1763, ktorý spravil z Británie koloniálnu veľmoc.
Vnútri krajiny zároveň dochádzalo k myšlienkovému posunu ľudí, keďže sa do popredia dostávalo osvietenstvo. Osobnosti ako Voltaire, Montesquieu, Rousseau alebo Diderot prezentovali myšlienky slobody, rovnosti a rozdelenia moci. K tomu však v praxi stále nedochádzalo, keďže francúzska spoločnosť bola rozdelená na tri stavy.
Prvým bolo duchovenstvo, ktoré tvorilo asi 0,5 % populácie. Boli oslobodení od mnohých daní a užívali si výhody, aké zvyšok populácie zďaleka nemal. Druhým bola šľachta, ktorú tvorili asi 1 – 2 % populácie. Aj oni si užívali mnoho výhod oproti bežnému obyvateľstvu, ktoré bolo tretím stavom. Tvorilo ho asi 97 – 98 % populácie a napriek takémuto obrovskému počtu, nemali rovnoprávne zastúpenie v politike krajiny.
Zájazdy
Ázia
Srí Lanka
náročnosť
Trvanie
Fínsko
náročnosť
Trvanie
Čo odštartovalo dobytie Bastily?
Gilotína, ktorá sa nezastavila #
Francúzsko ako odplatu proti Británii podporilo Američanov pri príležitosti Americkej revolúcie roku 1781 v bitke pri Yorktowne. Američania sa pod vedením Georga Washingtona eventuálne od Británie oddelili, no Francúzi pri ich podpore minuli enormné množstvo peňazí. V roku 1774 sa kráľom stal vnuk predošlého kráľa, iba 19-ročný Ľudovít XVI. Na to, aby sa Francúzsko ekonomicky spamätalo, potrebovalo získať tieto financie naspäť.
Vysoko postavené skupiny odmietali zvýšenie daní a hospodárska kríza v 80. rokoch 18. storočia prispela k tomu, že základná potravina, akou je chlieb, sa stala pre väčšinu populácie nedostupná. Kráľ bol bezradný, a preto v roku 1789 zvolal všetky tri stavy. Problémom bolo, že každý mal jeden hlas, a teda duchovenstvu a šľachte stačilo hlasovať spolu a automaticky prehlasovali tretí stav, ktorý však tvoril drvivú väčšinu populácie. Tretí stav sa tak vyhlásil za národné zhromaždenie a v júli 1789 pohár definitívne pretiekol.
14. júla 1789 rozzúrený dav napadol väzenie s názvom Bastila. Tá sa počas predošlých rokov stala symbolom politického odporu a kráľovského absolutizmu. Počas útoku v nej bolo iba 7 väzňov, no symbolika za tým bola oveľa väčšia. V krajine vznikali nepokoje a ľud napádal sídla šľachty. 26. augusta 1789 bola prijatá Deklarácia práv človeka a občana, ktorá zaručovala slobodu, rovnosť a právo na vlastnenie majetku.
V roku 1791 došlo k ďalšiemu veľkému míľniku, keď sa z Francúzska stala konštitučná monarchia. Iba o rok neskôr Francúzsko vyhlásilo vojnu Rakúsku a v septembri toho istého roku sa z krajiny stala republika po tom, čo bol Ľudovít XVI. dolapený a uväznený. 20. septembra došlo k veľkej bitke pri Valmy, kde revolučná armáda porazila pruskú armádu. 21. januára 1793 sa tak zapísal do európskych dejín ako bezprecedentný deň – Ľudovít XVI. bol popravený gilotínou. O približne 10 mesiacov popravili aj Máriu Antoinettu a gilotína sa stala symbolom krvavej revolúcie.
Popravení sú všetci politickí nepriatelia, no veľakrát aj ľudia z revolučných radov. Lídrom tohto krviprelievania sa stal Maximilián Robespierre. Odhaduje sa, že pod váhou tejto zbrane zomreli desiatky tisíc ľudí. Ľudia sa eventuálne začali samotného Robespierra báť, nakoľko eliminoval aj ľudí z vlastných radov so značnou štipkou paranoje. Nástroj, ktorý využil na vyvolanie strachu a na politický boj, sa mu nakoniec stal osudným. Jeho hlava dopadla pod ťarchou gilotíny 28. júla 1794 na Place de la Révolution v Paríži.
Ako sa Napoleon stal cisárom Francúzska?
Malý veľký muž #
Francúzsko si po revolúcii vytvorilo systém dočasnej vlády známy ako direktorát. Ten pozostával z niekoľkých členov, ktorí však boli skorumpovaní, krajinu postihla inflácia a opozícia z radov šľachty nabrala na sile. V týchto rokoch sa však začal viac a viac presadzovať jeden mladý generál. V roku 1793 pomohol francúzskym vojskám dobyť mestečko Toulon a v roku 1795 potlačil povstanie v Paríži. Ďalšie roky porazil niekoľkokrát Taliansko a Rakúsko a v krajine sa jeho meno začalo šuškať aj medzi bežnými ľuďmi.
Nebol ním nik iný ako Napoleon Bonaparte. Rodený Korzičan v roku 1798 viedol výpravu do Egypta, ktorej cieľom bolo skomplikovať cestu Británie do indickej kolónie. Podarilo sa mu poraziť armádu Mamelukov, no v námornej bitke na Níle proti britskej flotile vedenej Horáciom Nelsonom prehral. Počas tejto výpravy objavil tím archeológov Rosettskú dosku, ktorá neskôr pomohla rozlúštiť staroveké písma.
Keď sa Napoleon v roku 1799 vrátil do Francúzska, veci nabrali rýchly spád. Direktorát bol zrušený, vznikol konzulát a práve Napoleon bol vyhlásený za prvého konzula – muža, ktorý má takmer absolútnu moc. Počas nasledujúcich rokov prebudoval krajinu. Založil Francúzsku banku, čím sa ekonomická situácia v krajine zlepšila. Katolicizmus bol vyhlásený za štátne náboženstvo. 2. decembra 1804 prišiel pápež Pius VII. do Paríža, aby v najslávnejšom kostole Notre Dame korunoval Napoleona za cisára. Ten však vzal korunu z rúk pápeža a korunoval sa sám.
V roku 1805 došlo k ďalšej námornej bitke pri Trafalgarskom myse, kde opäť vyhrala Británia na čele s Nelsonom, ktorý ale v bitke padol. Na súši sa Napoleonovi ako lídrovi darilo viac a v rovnakom roku prišlo jeho najslávnejšie víťazstvo – pri Slavkove. Tu sa mu podarilo poraziť spojenú rakúsko-ruskú armádu. Napoleon ešte niekoľkokrát porazil Prusko, no od roku 1808 sa dostal do konfliktu so Španielskom, ktorému vojensky pomáhala Británia. Najväčšia strategická chyba však prišla v roku 1812, keď Napoleon napadol Rusko.
Armáda, ktorá mala údajne pol milióna mužov, postupovala veľmi rýchlo. Rusi sa stiahli a využili taktiku spálenej zeme. Keď sa Napoleon pokúsil dobyť Moskvu, nepodarilo sa mu to stihnúť pred prichádzajúcou zimou. Začal ustupovať, no krutá zima si vyžiadala obrovské obete v jeho radoch. Čo bolo jasným signálom pre celú Európu – Napoleon je poraziteľný. Už o rok neskôr prehral bitku pri Lipsku, kde ho porazila koalícia európskych mocností. Francúzsko bolo napadnuté a v roku 1814 bol vyslaný do exilu na ostrov Elba.
V roku 1815 sa však vrátil a za 100 dní sa opäť stal lídrom krajiny. Čakala ho najväčšia bitka jeho kariéry pri Waterloo, v ktorej sa postavil proti britskej armáde vedenej Arthurom Wellesleym, vojvodom z Wellingtonu. Tu však došlo k rozhodujúcej porážke jednej z najdôležitejších osôb francúzskych dejín. Predtým, ako bol Napoleon vyslaný do politického väzenia na Svätú Helenu, strávil posledné 3 noci vo Francúzsku na ostrove Ile d Aix. Z jeho domu tu je spravené múzeum, ktoré BUBO pravidelne navštevuje s malými skupinami.
Ktoré krajiny kolonizovalo Francúzsko?
Rovnako navštevujeme a lovíme zážitky aj na ostrove Svätá Helena, kde Napoleon strávil zvyšok svojho života v domácom väzení. Originálne fotografie a mnoho ďalších informácii nájdete v tomto blogu: Svätá Helena – ostrov Napoleona. O Napoleonovi napísal komplexný blog aj najscestovanejší Slovák a riaditeľ BUBO, Ľuboš Fellner, ktorý pre vás zmapoval Napoleonovú cestu.
Francúzsko ako kolonialisti #
Časy jedného z najväčších vojenských a politických lídrov histórie sa vo Francúzsku skončili. Už vtedy bola krajina známa ako koloniálna veľmoc, ktorá vlastnila početné kolónie po celom svete. Mnohé síce prišli až po vláde Napoleona, no je dobré si ich chronologicky usporiadať. Vôbec prvými francúzskymi kolóniami vo svete boli Martinik a Guadeloupe, karibské ostrovy bohaté na trstinové a kávové plantáže.
Francúzom sa v Karibiku podarilo získať aj dnešné Haiti (západnú časť ostrova Hispaniola), ktorá bola jednou z najbohatších kolónií. Haiti sa však po revolúcii v roku 1804 osamostatnilo. Francúzi sa vo veľkom angažovali aj v objavovaní Nového sveta. Práve Jacques Cartier, ktorého hrob môžete navštíviť v Saint Malo, objavoval povodie rieky Svätého Vavrinca a pripisuje sa mu objavenie dnešného Montrealu. Nasledoval ho Samuel de Champlain, ktorý pomohol založiť v roku 1608 Québec. Toto územie bolo odstúpené v roku 1763 po Parížskej dohode.
Louisiana je dnes jedným z 50 štátov, ktorý rozhodne nepatrí k tým najväčším. Počas čias francúzskeho pôsobenia však išlo o obrovské územie, ktoré dnes predstavuje niekoľko veľkých amerických štátov. Bádateľ La Salle prebádal deltu rieky Mississippi, no Napoleon toto územie predal v roku 1803 novovzniknutým Spojeným štátom americkým.
Obrovskú francúzsku stopu nájdeme dodnes v Afrike. Vôbec prvým africkým osídlením bol dnešný Senegal. Sem sa Francúzi dostali už v roku 1659, no najväčšia angažovanosť krajiny do afrického kontinentu prišla až neskôr, po prvej svetovej vojne. V podobnom období sa Francúzi prvýkrát dostávajú aj do Indie, kde jedným z najdôležitejších centier krajiny sa stalo mesto Pondicherry. Práve v Indii došlo k vzdialeným mocenským bojom Francúzska a Británie, ktoré Francúzsko takmer všetky prehralo a do roku 1763 stratilo väčšinu území okrem malých osídlení. Viac sa dočítate v blogu Dejiny Indie.
Krajina galského kohúta sa v druhej polovici 18. storočia dostala k objavovaniu Pacifiku. Moreplavci ako Bougainville, La Pérouse a d’Urville sú ústrednými postavami tejto epizódy. Francúzi obsadili Tahiti a o viac ako 100 rokov neskôr z neho anexiou okolitých ostrovov spravili oficiálne Francúzsku Polynéziu. V roku 1853 sa pridala aj Nová Kaledónia a neskôr aj ostrovy známe ako Nové Hebridy, ktoré si Francúzi rozdelili na začiatku 20. storočia spoločne s Britániou. Z nich sa neskôr stalo Vanuatu.
Restorácia Francúzska #
Vo Francúzsku sa obnovila konštitučná monarchia a kráľom sa stal Ľudovít XVIII. z dynastie Bourbonovcov. Tento rod mal v záujme obnoviť ultimátnu moc monarchie, no k činom sa mal viac jeho nástupca, Karol X. Ten svojimi krokmi natoľko pobúril francúzsky ľud, že v roku 1830 došlo k Júlovej revolúcii, ktorá ho prinutila abdikovať, čím dynastia Bourbonovcov padla. Na trón sa dostal Ľudovít Filip, ktorý sa síce prezentoval ako liberálnejší kráľ, no čakal ho podobný osud a revolúcia v roku 1848 ho donútila rovnako abdikovať.
Z Francúzska sa stala znova republika (v poradí už druhá po Prvej francúzskej republike z napoleonských čias) a prezidentom sa po voľbách stal Napoleon III., synovec slávneho vládcu. Ten sa iba o niekoľko rokov neskôr vyhlásil za cisára po vzore svojho strýka, no krajina pod jeho taktovkou zažila obrovskú vlnu modernizácie. Z Paríža sa v tomto období stalo také mesto, aké ho poznáme dnes a aké v BUBO milujeme. Parky, široké bulváry, železničné stanice a veľké apartmánové bloky. Otcom moderného Paríža je Georges-Eugène Haussmann.
Napoleon III. bol zodpovedný za založenie viacerých kolónií a protektorátov v Afrike, juhovýchodnej Ázii a Polynézii. Prusko sa stalo novou nepriateľskou mocnosťou, ktorého lídrom bol kancelár Otto von Bismarck a Napoleon III. sa s ním pustil do vojny v roku 1870. Vojna dopadla pre Francúzsko katastrofálne a samotný vodca bol dolapený v bitke pri Sedane. V rovnakom roku vznikla Tretia francúzska republika, ktorá vydržala až do roku 1940. Vo Versailles bola v januári 1871 oficiálne vyhlásená Nemecká ríša, ktorej pripadli územia Alsaska a Lotrinska. Tento fakt sa stal veľmi dôležitým geopolitickým sporom pred 1. svetovou vojnou.
Do vypuknutia prvej svetovej vojny v roku 1914 prebiehala vo Francúzsku intenzívna industrializácia a krajina zároveň posilňovala svoje postavenie v zahraničí. Rozširovala svoje koloniálne územia, vytvorila Francúzsku Indočínu, ktorú tvorili Vietnam, Kambodža a Laos, získala Madagaskar a v roku 1912 ustanovila protektorát nad Marokom. V tomto období bola postavená aj najznámejšia svetová pamiatka, Eiffelova veža, ktorá zároveň prekonala Washingtonov monument ako najväčšia stavba sveta a udržala si tento titul až do roku 1930, keď ju prekonal newyorský mrakodrap Chrysler Building.
Mlynček na mäso #
Po strate Alsaska a Lotrinska vo francúzskej spoločnosti silnela túžba po pomste. Predstavitelia krajiny si však uvedomovali, že ďalšia vojna s Nemeckom by mohla byť pre krajinu katastrofálna. Nemecko intenzívne zbrojilo, a preto sa Francúzsko rozhodlo uzavrieť alianciu s Ruskom a Veľkou Britániou, známu aj ako Trojdohoda. Proti nim sa postavil Trojspolok zložený z Nemecka, Rakúsko-Uhorska a Talianska.
Napätie v Európe rástlo a stačil jediný výstrel Gavrila Principa v Sarajeve a smrť Franza Ferdinanda na to, aby sa spustila reťazová reakcia, ktorá naštartovala v tom čase najväčší konflikt v dejinách. Krajiny si začali navzájom vyhlasovať vojnu. Nemci si uvedomovali, že sa nemôžu dostať do priameho konfliktu na východe aj západe naraz. Vznikol tzv. Schlieffenov plán, ktorý hovoril o rýchlom dobytí Francúzska a neskoršou vojnou s Ruskom.
Nemecko v auguste 1914 prešlo cez neutrálne Belgicko a Luxembursko a napadlo Francúzsko. Zo začiatku bola nemecká ofenzíva úspešná, no potom došlo k dôležitej bitke pri rieke Marne. Spojené sily Francúzov a Britov zastavili nemecký postup a zachránili hlavné mesto pred dobytím. Obe strany vykopali zákopy a začala sa tzv. zákopová vojna, ktorá trvala až do konca vojny v roku 1918. Stratégia vojen sa kompletne zmenila a ľudstvo zažilo niečo, čo sa doteraz v kontexte konfliktov ešte nevidelo.
Zákopy boli synonymom neustáleho ostreľovania, nedostatku jedla, chorôb, povaľujúcich sa mŕtvych tiel zvierat a vojakov. Zákopy sa vytvorili od belgického pobrežia až po švajčiarsku hranicu. Tento konflikt bol známy tým, že krajiny získavali veľmi málo územia za cenu veľa obetí. Prvýkrát sa v tomto období použili aj tanky a jedovaté plyny. Pri prechádzaní tohto regiónu na našich BUBO zájazdoch máme možnosť pozorovať popri ceste rôzne tabule pripomínajúce hrôzy tejto zákopovej vojny.
V roku 1916 došlo k dvom významným bitkám, ktoré do určitej miery symbolizovali francúzsky odpor a odhodlanosť. Bitka pri Verdúne trvala približne 10 mesiacov a zomrelo pri nej 300-tisíc vojakov na francúzskej a nemeckej strane. Nemcom sa Verdún nepodarilo dobyť, čo posilnilo francúzsku morálku. Druhá bitka bola bitka pri rieke Somme, kde spustila ofenzívu spojená armáda Britov a Francúzov. Táto bitka dostala názov „mlynček na mäso“ keďže v nej zomrelo približne milión vojakov.
Čo treba vidieť v 361 mestách sveta.
Život vo Francúzsku sa počas tohto obdobia rapídne zmenil. Mnoho mladých mužov odišlo na front (okolo 8 miliónov) a takmer 1,5 milióna sa nikdy domov nevrátilo. Nastal demografický problém, z ktorého sa krajina dostávala dekády. Ženy zaujali veľakrát v spoločnosti pozície mužov a pracovali namiesto nich na rôznych manuálnych pozíciách.
V roku 1917 vstúpilo do vojny USA, ktoré pomohlo Francúzsku ubrániť sa. Rusko sa do vojny naďalej nezapájalo kvôli prebiehajúcej Októbrovej revolúcii a Nemecko preto sústredilo všetkých svojich vojakov na západný front. Posledná ofenzíva prišla v roku 1918, no v druhej bitke pri rieke Marne sa Francúzi znovu ubránili. Nemecko podpísalo prímerie 11. novembra 1918, čím sa prvá svetová vojna oficiálne skončila.
V roku 1919 sa začali mierové rokovania, na ktorých Francúzsko zastupoval Georges Clemenceau. Výsledkom bola Versaillská dohoda podpísaná 28. júna, ktorá zaväzovala Nemecko zaplatiť reparácie, čiastočne demilitarizovať a vrátiť teritórium Alsaska a Lotrinska. Francúzsko sa síce stalo víťazom, no prišlo o obrovský počet obyvateľov, najmä severovýchod krajiny ostal v niektorých častiach vyľudnený.
Medzivojnové obdobie #
Obdobie trvajúce od roku 1918 až po rok 1939 by sa dalo označiť za relatívne pokojné, nakoľko rozdeľovalo dva najväčšie konflikty v ľudských dejinách. Francúzi označujú 20. roky za „bláznivé“. Tento názov nevznikol len kvôli vzostupu kultúry, ale aj pre nestabilnú politickú situáciu. Ku koncu dekády krajina zažila veľkú hospodársku krízu, podobne ako zvyšok západného sveta. Francúzi sa viac a viac angažovali do Nemecka. Ich obavy začali vzrastať po tom, ako sa v roku 1933 stal kancelárom Adolf Hitler.
Jeho politika vytvorila ešte väčšie obavy. Hitler v roku 1938 anektoval jeho rodnú zem, Rakúsko, a neskôr sa podpísala Mníchovská dohoda, ktorá sa však ukázala ako nepostačujúca pre nemeckého diktátora. 1. septembra 1939 začal útokom na Poľsko druhú svetovú vojnu a Francúzi si mysleli, že sú pripravení. Celé desaťročie stavali tzv. Maginotovu líniu, systém obranných valov prechádzajúci celou francúzsko-nemeckou hranicou. Tá sa však nakoniec ukázala ako neefektívna a Francúzsko sa stalo ďalším cieľom nacistického Nemecka.
Kedy vstúpilo Francúzsko do druhej svetovej vojny?
Normandské pláže plné krvi #
Francúzsko vyhlásilo vojnu naspäť Nemecku 3. septembra 1939. Prvé mesiace vojny sa nič nedialo a útok Nemecka prišiel až v máji 1940, pričom Francúzi očakávali útok zo strany neutrálneho Belgicka. Ukázalo sa však, že Nemci prehnali svoju armádu cez Ardénsky les, územie považované za veľmi ťažko prechodné. Francúzska armáda zostala zaskočená a zahnaná do kúta. Nemecko postupne obsadzovalo celý severovýchod krajiny. Z mesta Dunkirk sa za 10 dní muselo evakuovať viac ako 338-tisíc spojeneckých vojakov.
Nacistické vojská nakráčali do Paríža 14. júna 1940 a 22. júna sa Francúzsko vzdalo. Krajina sa rozdelila na dve časti. Sever a západ dobyté Nemcami a juh, ktorý sa stal samostatnou krajinou s hlavným mestom Vichy. Lídrom tejto krajiny sa stal Philippe Pétain, známy vojenský líder z prvej svetovej vojny. Ten však kolaboroval s Nemeckom a podporoval jeho politiku.
Na druhej strane sa rodilo Slobodné Francúzsko na čele s Charlesom de Gaullom, ktorému sa podarilo utiecť do Londýna. Odtiaľ podporoval odboj, ktorý sa formoval vo Francúzsku. Francúzi sabotovali nemecké pozície, získavali informácie, pomáhali spojeneckým vojakom a napádali nemecké jednotky. Iba vďaka oddanosti a odvahe bežného obyvateľstva mohol odboj počas vojny prežiť. V roku 1942 sa Hitler rozhodol obsadiť aj južné Francúzsko a zakorporovať ho pod svoju ríšu.
6. júna 1944 došlo azda k najdôležitejšiemu dňu celej vojenskej histórie. Spojenecké vojská sa vylodili na piatich normandských plážach a začali oslobodzovať Európu. O tejto udalosti by sa dal napísať samostatný blog, nakoľko tieto pláže navštevujeme pravidelne už takmer 40 rokov na našich BUBO zájazdoch. Máte tu možnosť prejsť sa po plážach, kde sa písala história a kde sa zrodila a zároveň umierala najvýznamnejšia a najväčšia generácia.
Spojenecké vojská postupne postupovali cez Francúzsko, až sa im podarilo 25. augusta 1944 oslobodiť Paríž. Do mesta nakráčal aj Charles De Gaulle a stal sa lídrom Francúzska. Počas nasledujúcich mesiacov došlo ešte k ďalším bojom, no tie sa eventuálne preniesli až do Nemecka, kde Hitler spáchal 30. apríla 1945 vo svojom bunkri samovraždu a Nemecko 8. mája kapitulovalo. Francúzsko opäť stálo na víťaznej strane, no opäť za obrovskú cenu.
Moderné Francúzsko #
Krajinu čakala ďalšia restorácia po rozsiahlom konflikte. V roku 1946 bola vyhlásená Štvrtá republika a jej lídrom sa stal Charles de Gaulle. Francúzi by si však v tomto období radi udržali svoje koloniálne územia, no to sa ukázalo ako takmer nemožné. Medzi rokmi 1946 až 1954 došlo k Prvej vojne v Indočíne. Tá sa skončila v roku 1954 po bitke pri Dien Bien Phu, kde boli francúzske vojská obkľúčené a Vietnam rozdelený na sever a juh. Táto skutočnosť neskôr viedla k Vietnamskej vojne, po ktorej stopách cestujeme na našom poznávacom zájazde Vietnam zo severu na juh a zájazde Totálny Vietnam.
Mohlo by vás tiež zaujímať:
Kto je aktuálnym prezidentom Francúzska?
Francúzsko prišlo aj o jednu z najcennejších kolónii, ktorú dlhodobo považovalo za súčasť krajiny. Alžírska vojna trvala medzi rokmi 1954 až 1962 a bol to jeden z najkrvavejších konfliktov v severnej Afrike v moderných dobách. De Gaulle sa v roku 1958 stal znovu lídrom a spolu s novou ústavou vyhlásil Piatu republiku. Uvedomil si, že Alžírsko viac nemôže ostať súčasťou krajiny, a tak Alžírsko v roku 1962 po dlhých rokoch dosiahlo vytúženú nezávislosť.
Nasledujúce storočia sa stali symbolom moderného rastu krajiny. De Gaulle viedol krajinu nezávisle od USA či Sovietskeho zväzu. V roku 1968 prišli veľké protesty, do ktorých sa zapojili milióny obyvateľov po celej krajine. De Gaulle si svoju stoličku udržal, no krajina prešla mnohými zmenami. V roku 1981 sa posadil do prezidentského kresla Francois Mitterrand. V nasledujúcich rokoch prebiehali snahy o spojenie európskych mocností, ktoré vyústili do vzniku Európskej únie v roku 1993.
V roku 1995 sa prezidentom stal Jacques Chirac. V rokoch 1999 až 2002 Francúzsko postupne zaviedlo euro a upevnilo si postavenie jednej z najvýznamnejších ekonomických, politických a nukleárnych mocností Európy. Po Chiracovi sa na prezidentskom poste vystriedali Nicolas Sarkozy a François Hollande. Od roku 2017 je prezidentom Emmanuel Macron.
Francúzsko patrí k jednej z krajín s najzaujímavejšou históriu celosvetovo. Táto skrátená historická príručka vám mala poskytnúť základné informácie o vývoji krajiny a zároveň objasniť, ako sa z krajiny pod vplyvom Grékov, Rimanov a Galov stala jedna z najväčších európskych veľmocí. Poďte spolu s nami spoznávať krajinu galského kohúta a pridajte sa na najbližší zájazd BUBO do Francúzska!