Po stopách slávnych vojenských lídrov

Slovo generál pochádza z lat. generalis, čo by sme mohli voľne preložiť ako „týkajúci sa všetkých, všetkého“. Titul generála ako vojenskej hodnosti sa však začal používať relatívne neskoro v rámci histórie, dokonca tisícky rokov potom, ako by sme mohli hovoriť o prvých významných generáloch-vojenských lídroch. Tento článok sa však netýka len „oficiálnych“ generálov, ale aj vojenských vodcov, stratégov, taktikov a lídrov. Postupne si prejdeme chronologicky viacerými krajinami, kontinentmi a osobnosťami, ktoré formovali históriu. 

Významných generálov a vojenských lídrov boli v histórii stovky, ak nie tisíce. Ak by sme si mali vymenovať všetkých, nebol by z toho jeden blog, ale priam knižná séria. Tento článok sa však má zamerať na tých najznámejších a najvplyvnejších, no a ďalšou podmienkou je sem zahrnúť tých, po stopách ktorých vieme cestovať. Začneme preto už v staroveku, a to v dnešnom Egypte.

Prvým lídrom v našom zozname bude Ramzes II. Bol jedným z najdlhšie vládnucich kráľov Egypta (66 rokov) a dožil sa úctyhodného veku približne 90 rokov. Počas svojho života a vládnutia viedol viacero významných bojov a bitiek, no tá najznámejšia bola bitka pri Kadeši. Odohrala v roku 1274 pred n. l. a skončila sa údajným víťazstvom Egypta, niektorí však hovoria o taktickom prímerí. 

Miesto bitky by sme dnes našli v blízkosti sýrsko-libanonských hraníc. Sýria sa po skončení občianskej vojny a zmene režimu znovu otvorila pre turizmus a cestovateľov láka na autentické zážitky a svetové pamiatky. My v BUBO sme absolvovali prvý zájazd do Sýrie už v roku 1995, kedy sem išla skupinka prvých lovcov zážitkov autobusom cez Balkán a Turecko. 

Bitku pri Kadeši viedli Egypťania proti Chetitom, s ktorými v roku 1259 pred n. l. podpísali vôbec prvú mierovú dohodu v histórii. Jej kópia sa dnes dá vidieť v sídle OSN v New Yorku. Ramzes II. dal vybudovať v Egypte veľa významných stavieb, napr. Abu Simbel, no dal tiež zväčšiť chrámy v Karnaku a v Luxore. Jeho telo sa najprv nachádzalo v Údolí kráľov, no neskôr bolo presunuté a dnes je možné ho vidieť v Národnom múzeu egyptskej civilizácie v Káhire.

Presúvame sa do dnešného Iránu, kde si povieme viac o zakladateľovi Achajmenovskej ríše. Narodil sa niekedy na začiatku 6. storočia pred n. l. v dnešnom juhozápadnom Iráne. Počas svojho života dokázal viesť niekoľko významných konfliktov. V roku 539 pred n. l. sa mu podarilo dobyť Babylon bez toho, aby ho poškodil, alebo aby nejakým spôsobom ublížil jeho obyvateľom. Historici ho považujú za jedného z najhumánnejších lídrov, keďže rešpektoval všetky náboženstvá a etniká. Achajmenovská ríša vydržala existovať viac ako 200 rokov až do čias, kým ju nedobyl ďalší významný generál, Alexander Veľký.

Kýros zomrel v roku 530 pred n. l. počas svojej výpravy v centrálnej Ázii. Je pochovaný v Pasargaday, približne 120 kilometrov severovýchodne od iránskeho mesta Širáz. Jeho hrobka je zapísaná na zozname svetového dedičstva UNESCO. Je na nej napísané: „Ja som Kýros, ktorý dal Peržanom ríšu. Nezáviďte mi túto zem, ktorá zakrýva moje telo.“ Aj Širáz, aj Kýrosovu hrobku navštevujeme na našom zájazde Irán - Perzská ríša. Ak sa chcete dotknúť histórie, vydajte sa sem s najscestovanejšími Slovákmi.

Jeden z generálov, ktorý sa okrem bojov presadil aj písaním. Je totižto autorom diela Umenie vojny, ktoré ovplyvnilo nielen generácie čínskych generálov po ňom, ale aj japonských samurajov a riadia sa ním dokonca aj dnešní geopolitickí lídri a biznismeni. Odhaduje sa, že žil medzi rokmi 544 až 496 pred n. l. Narodil sa v štáte Qi, ktorý by sme dnes hľadali v provincii Shandong, neďaleko najväčšieho mesta Číny, Šanghaja. Tento 30-miliónový megapolis nevynechávame takmer na žiadnom našom zájazde v Číne. 

Sun Tzu sa vypracoval na pozíciu generála z obyčajných, nižších pozícií v službách jedného z kráľov. Jeho brilantná taktika a stratégia však pomohla reorganizovať armádu tohto kráľa, a tak aj poraziť silnejších protivníkov. Nie je dnes presne jasné, kde Sun Tzu zomrel, alebo kde by mal byť pochovaný. Jedno je však isté. Duch a odkaz tohto generála stále ostávajú v povahách Číňanov. Obyvatelia krajiny sa od neho naučili veľa – najmä to, ako konflikty riešiť bez hnevu a násilia. Čína dnes predstavuje jednu z najodlišnejších kultúr, aké môže turista zažiť. 

Generál a líder, ktorého treba zo všetkých predstavovať najmenej. Riaditeľ BUBO, Ľuboš Fellner, o ňom napísal siahodlhý blog, ktorý sa podrobne venuje jeho životu. V tomto článku si preto Alexandra spomenieme len okrajovo, no vynechať ho z takéhoto zoznamu jednoducho nemôžeme. Ak by ste sa chceli vydať na miesta, ktoré sú späté so životom tohto velikána, podnikli by ste cestu okolo sveta. 

Jeho rodisko by ste našli v gréckom meste Pella. Tu sa nachádza jeho socha na koni Bukephalovi, no slávnejšiu a monumentálnejšiu sochu by ste našli v centre macedónskeho Skopje. Balkán ponúka naozaj veľa skrytých klenotov a Skopje je iba jedným z mnohých. Oveľa viac z nich môžete objaviť na našom zájazde Balkán na jeden vrz, kde si prejdeme všetky krajiny bývalej Juhoslávie. 

Pokiaľ by ste chceli putovať po stopách najväčších vojenských ťažení Alexandra, vydali by ste sa na cestu po dnešných krajinách Turecka, Sýrie, Izraela a Iraku. Tento región prešlo BUBO už v roku 1995 a odvtedy ukazuje Slovensku, že aj krajiny, o ktorých existuje precedens nebezpečenstva, sú v skutočnosti mnohokrát bezpečnejšie ako vlastná domovina.

Alexandrove vojenské putovanie smerovalo až do dnešnej centrálnej Ázie na hranice s Indiou. Tu sa však po znížení morálky jeho vojska a niekoľkých prehrách otočil a vrátil sa dožiť svoj život do Babylonu. Mal som tú česť stáť na konkrétnom mieste v Babylone, kde tento velikán zomrel. Bol to magický zážitok, na ktorý do konca života nezabudnem.

Za ďalším lídrom sa presúvame na indický subkontinent. Meno Chandragupta je milovníkom histórie známe, no niektorí sa o ňom pri návšteve Indie dopočujú prvýkrát. Ide o osobu, ktorá ako prvá zjednotila takmer celú dnešnú Indiu pod jedného vládcu. Žil v rokoch 340 až 297 pred n. l. Narodil sa v dnešnom meste Patna v indickom štáte Bihár a historici sa zhodujú na mieste jeho úmrtia v štáte Karnataka, ktorého hlavným mestom je dnes Bengalúru. Týmto štátom prechádza aj náš zájazd Južná India – veľké prekvapenie. Hoci patrí k menej navštevovaným oblastiam, ukrýva množstvo čarokrásnych miest s minimom zahraničných turistov.

Chandragupta bol výborný líder a dokázal poraziť také vojenské kapacity, ako Seleuka I., ktorý sa po smrti Alexandra Veľkého pokúsil znovu dobyť územia v Indii. Tu bol však porazený a raná indická ríša bola zachovaná. Ako výsledok mierovej dohody medzi dvomi spomínanými dostal Chandragupta k územiu aj južnú časť dnešného Afganistanu, najmä oblasť v okolí Kandaháru. Tento zjednotiteľ Indie zomrel dobrovoľne, počas džainistického rituálu Sallekhana. 

Iba málo mužov v histórii sa preslávilo takými rozhodnutiami, ako práve Hannibal Barca. Pochádzal z významnej rodiny, pričom aj jeho otec bol slávnym generálom. Hannibal sa narodil v Kartágu v dnešnom Tunise. Toto mesto dokazuje, že Tunisko nie je vhodné len ako plážová dovolenka niekde v Monastire alebo Tabarke. Náš zájazd do Tuniska zahŕňa prehliadku hlavného mesta Tunisu, Kartága, Kairouanu, ale aj ostrova Džerba.

Narodil sa v roku 247 pred n. l. a už vo veku 9 rokov zložil prísahu pod dohľadom jeho otca, že bude navždy nenávidieť Rím. Veliteľom armády sa stal vo veku 26 rokov. Podarilo sa mu dobyť Španielsko a v roku 218 pred n. l. vykonal svoj najslávnejší vojenský počin, a to keď prekročil so svojou armádou Alpy. Táto armáda mala silu 40 tisíc pešiakov, 12 tisíc jazdcov a 37 bojových slonov. Napriek tomu, že z tejto veľkej armády prežila iba malá časť, malo to na Rím katastrofický psychologický efekt.

Gaius Julius Caesar sa narodil v roku 100 pred n. l. v dnešnom Ríme. Ako mladý zažil vojenský tréning, kde preukázal svoju odvahu a zmysel pre stratégiu. V roku 60 pred n. l. založil prvý triumvirát, no jeho renomé sa vybudovalo najmä po bojoch proti Galom. Dokázal ich niekoľkokrát poraziť a výrazne rozšíriť územie Rímskej ríše. V „občianskej vojne“ dokázal poraziť Pompeia, po tom, ako slávne prekročil rieku Rubikon. 

Popularita Cézara sa však budovala aj mimo bojových polí. Zreformoval kalendár, čím vznikol juliánsky kalendár, ktorý sa používa dodnes. Rozšíril senát, čím obmedzil vplyv moci elít. Veteránom z bojov daroval pôdu a dal občianstvo viacerým cudzincom, ktorí prišli žiť do dnešného Talianska. Cézar bol však aj výborným rečníkom, spisovateľom a vynikal aj svojimi povahovými vlastnosťami, ako ambicióznosť a štedrosť.

Mal vzťah s Kleopatrou, s ktorou splodil syna Ptolemaia XV. Zomrel 15. marca 44 pred n. l. rukami viac ako 60 členov senátu. Na jeho vražde sa podieľal aj jeho spojenec Brutus, čo viedlo k vzniku slávnych, údajne posledných slov: „Aj ty, Brutus?“ Stal sa modelom pre viacero významných vojenských lídrov počas neskoršej histórie. Jeho kampane proti Galom a ťaženie proti Pompeiovi sa navždy zapísalo výraznými písmenami do histórie Rímskej ríše. 

Ak niekto dostane prezývku „meč Boží“, už to musí dostatočne hovoriť o jeho schopnostiach. Khalid sa narodil približne v roku 592 v dnešnom najposvätnejšom mieste pre moslimov, v Mekke. Už ako mladý vynikal v boji a vedel veľmi dobre jazdiť na koni, pričom už údajne v 10 rokoch vedel dobre narábať so zbraňami. Ako mladý sa zúčastňoval obrany karaván, ktoré prechádzali cez púšť. Skúsenosti, ktoré získal v mladosti, preniesol do neskoršieho života. Keď dospel, bol to vysoký, svalnatý muž.

Vyznačoval sa veľkou húževnatosťou, dokázal fungovať dlhodobo bez spánku a taktiež vo vysokých teplotách. Khalid strávil väčšinu svojho dospievania na koni, čo mu poskytlo výhodu oproti jeho rovesníkom. Kým oni začínali študovať boje väčšinou z pozície jednoduchých bojovníkov, on v tom čase vynikal ako jazdec. Keďže sa ako mladý zúčastnil stoviek bojov karaván, mal možnosť vyvinúť svoje strategické a analytické myslenie, ktoré nemalo v jeho veku konkurenciu. 

Prvýkrát sa v boji preslávil v roku 625 v bitke pri hore Uhud, neďaleko Mediny. V tomto čase však ešte bojoval na strane kmeňov z Mekky, ktoré sa snažili poraziť proroka Mohammeda a rozpínaniu islamu pod jeho vedením. V tejto bitke utrpel prorok a jeho vojská trpkú porážku, keď bolo zabitých niekoľko desiatok lukostrelcov, ktorí opustili svoje pozície. Boli bleskovo napadnutí nikým iným ako Khalidom a jeho vojskom. Na našich zájazdoch do Saudskej Arábie máte možnosť navštíviť miesto, kde sú títo martýri pochovaní. 

Na prelome rokov 628 až 629 však Khalid konvertoval na islam. Už v roku 629 prvýkrát bojoval pod prorokom Mohammedom v bitke pri Muutah. Moslimské vojská tu bojovali proti byzantským. Všetci traja velitelia boli v bitke zabití a Khalid sa ujal neoficiálneho velenia. Vďaka taktickým manévrom dokázal napriek nepriateľovej presile túto bitku vyhrať a upevniť svoju pozíciu strategického lídra. Práve po tejto bitke mu dal prorok Mohammed jeho prezývku. 

Lídrom moslimských vojsk ostal aj po smrti proroka Mohammeda. Bojoval pod prvým kalífom, Abu Bakrom, a aj pod druhým, Umarom. Svoju najvýznamnejšiu bitku viedol pri Jarmúku v roku 636 proti byzantským vojskám. Velil kavalérii, ktorou dokázal zneutralizovať byzantských ťažkoodencov. Vo svoj prospech využil aj púštne prostredie a viackrát sa dokázal skryť za oblaky prachu. Vďaka niekoľkonásobnej reorganizácii vojska dokázal súpera poraziť a arabské vojská neskôr dobyli oblasť dnešnej Sýrie. 

Druhý kalif, Umar, ho neskôr z pozície vojenského veliteľa odvolal. Bál sa totiž, že ľudia budú pripisovať víťazstvá jemu a nie Bohu. Khalid neprotestoval a poctivo išiel do „dôchodku“. Ostal žiť v dnešnom sýrskom meste Homs, kde sa dodnes nachádza mešita pomenovaná po ňom a v ktorej je aj pochovaný. Táto mešita stojí v centre mesta, v oblasti, kde počas sýrskej občianskej vojny prebiehali najťažšie boje. Mal som tú česť toto miesto navštíviť v októbri 2025.

Pri menovaní dôležitých historických vojenských osobností ostávame v relatívnej blízkosti proroka Mohammeda, no tentokrát sa pozrieme na jeho bratranca, Aliho. Narodil sa v roku 599 v Mekke a bol Mohammedovým bratrancom a zároveň zaťom, keďže si zobral za ženu jeho dcéru Fatimu. Narozdiel od skôr spomínaného Khalida bol Ali zo začiatku spoločníkom proroka a pomáhal mu aj pri jeho úteku do Mediny.

Mnohí moslimovia si mysleli, že po smrti proroka Mohammeda by mal byť práve Ali ten, kto bude vládnuť moslimom. Za prvého kalifa takzvaného rašídskeho kalifátu bol však zvolený Abu Bakr a neskôr Umar, voči ktorým bol Ali kritický. Možno práve jeho otvorená kritika a nezhody s prvými dvoma kalifmi spôsobili, že sa Ali nestal tretím kalifom, no stal sa ním Uthman (Osman). Ali bol kritický aj voči nemu, no napriek tomu sa stal po jeho zabití v roku 656 štvrtým, posledným kalifom z rašídskeho kalifátu.

Ali od začiatku čelil nepriateľom. Išlo najmä o ďalších nasledovníkov proroka Mohammeda, medzi ktorými bola aj vdova po prorokovi, Aisha. Tí dokázali zostaviť vojsko, ktoré čelilo Aliho vojsku pri dnešnej irackej Basre v roku 656. Týmto sa začína obdobie známe ako fitnah, ekvivalent občianskej vojny v moslimskej obci. Ali však dokázal bitku vyhrať a udržal si svoju pozíciu. Začiatok tejto občianskej vojny navždy ovplyvnil vzťahy medzi šíitmi a sunitmi, ktoré už boli tak dosť krehké.

Ďalším nepriateľom, ktorému Ali čelil, bol Muawiya. Ten bol v tom čase guvernérom oblasti, ktorou je najmä dnešná Sýria. Muawiya sa rozhodol nebyť verný Alimu, a preto medzi nimi došlo ku konflitku. K prvej veľkej bitke medzi nimi došlo na brehu rieky Eufrat, pri osídlení Siffin. Tá sa v roku 657 skončila nerozhodne. Z Aliho vojska sa po tejto bitke odtrhla časť vojakov, ktorí mu prestali byť verní. Začali sa nazývať ako Kharidžiti. Ali sa s nimi dostal do bitky v roku 658 pri meste Nahrawan v dnešnom Iraku, kde ich Ali dokázal poraziť.


Ali bol zavraždený v roku 661 jedným z Kharidžitov v irackom meste Kufa. V tomto roku sa oficiálne končí obdobie rašídskeho kalifátu a začína sa vláda dynastie Umajjovcov z Damašku, ktorá trvala až do roku 750. Ali sa po svojej smrti stal pre šíitskych moslimov martýrom a zároveň prvým imámom. Jeho miesto posledného odpočinku by sme dnes našli v irackom Nadžafe, ktoré spolu s Karbalou predstavujú dve najposvätnejšie miesta pre šíitov. Do Iraku organizujeme zájazdy už desiatky rokov a ani jedno z týchto miest nevynechávame. Aliho smrť si šíiti pripomínajú 21. deň ramadánu.

Relatívne neznáme meno na zozname, ktoré však výrazne ovplyvnilo históriu severnej Afriky a Španielska. Tarik sa narodil do berberského kmeňa v dnešnom Alžírsku v roku 670. Arabi počas svojej expanzie do veľkej miery obsadili dnešnú severnú Afriku a mnoho Berberov sa pridalo do vojenských rádov Arabov. Rovnako tak učinil aj Tarik.

Predstaviteľ umajjovského kalifátu v severnej Afrike, Musa, vložil do rúk Tarika obrovskú dôveru. Ten mal podniknúť inváziu do Vizigótskeho kráľovstva v dnešnom Španielsku. Gibraltarský prieliv prekročilo približne 12 tisíc vojakov, čo bolo proti kráľovstvu, akým bolo Vizigótske, považované za príliš málo. Podľa legendy dal Tarik údajne spáliť všetky lode, ktorými sa vojaci priplavili, aby ich motivoval ísť hlavne „napred“, no historici prikláňajú toto tvrdenie skôr k hranici legendy a fikcie.

Najvýznamnejšou bitkou tejto kampane sa stala bitka pri Guadalete, kde stálo proti 12 tisíc arabským a berberským vojakom približne 33 tisíc vojakov vedených kráľom Roderikom. Táto bitka sa však vďaka líderským schopnostiam Tarika skončila víťazstvom a kráľ Roderik bol v bitke zabitý, čo označuje koniec takmer 300-ročného existovania Vizigótskeho kráľovstva. Tarik bol neskôr z Iberijského polostrova odvolaný a svoj život dožil v roku 720 v sýrskom Damašku.

Ďalším historickým lídrom je Saladin, ktorý sa preslávil aj v modernej pop-kultúre vďaka filmu Kráľovstvo nebeské. Narodil sa v roku 1137 v dnešnom irackom meste Tikrit. Dospievanie však prežil v libanonskom Baalbeku, no najmä v hlavnom meste Sýrie, Damasku. Ten mu učaroval a počas života sa sem vždy rád vracal. Avšak nič z obdobia jeho dospievania nenaznačovalo tomu, že by mohol byť niekedy bojovníkom. Rád študoval, najmä islamskú históriu, filozofiu a poéziu. Jeho cieľom bolo stať sa sudcom. 

Najväčšiu zásluhu na jeho angažovanosti do vojenstva má jeho strýko, Shirkuh. Ten ho zobral v jeho 20. rokoch života do Egypta, kde bojovali proti menším križiackym vojskám. Tu získal prvé skúsenosti z boja. Po smrti svojho strýka sa v roku 1169 stal viziérom Egypta a o 2 roky neskôr povalil Fatimský kalifát. Počas nasledujúcich rokov dokázal zjednotiť Egypt, Sýriu a severný Irak. Jeho taktika však nespočívala v priamom boji a presile mužov.

Snažil sa logisticky poraziť svojich súperov tým, že dlhodobo obliehal ich mestá a odstrihol ich od dodávok jedla. Týmto spôsobom väčšinou donútil svojho súpera kapitulovať a vyhol sa priamemu boju. Saladin bol totižto známy svojou pokojnou, štedrou povahou a vyhýbal sa násiliu a konfliktu. Medzi jeho najvýznamnejšie bitky patrí bitka o Hattin z roku 1187 a dobývanie Jeruzalema z toho istého roku. Dokázal ho dobyť bez boja, vďaka úpadku morálky križiakov po prvej bitke.

Zomrelo tu minimum ľudí, porazeným dovolil odísť a nepoškodil ani sväté miesta. Toto mu vyslúžilo obrovský rešpekt nielen u svojich vojakov, ale aj cudzích vojsk. Iba o pár rokov neskôr prebehla tretia križiacka výprava, kedy sa Saladinove vojská viackrát stretli s vojskami Richarda Levie Srdce. Síce skončila nerozhodne, no Jeruzalem ostal aj vďaka Saladinovi v rukách moslimov. Saladin zomrel v roku 1193 v Damasku, kde je dodnes pochovaný neďaleko Umajjovskej mešity. 

Máloktorý z vojenských lídrov na tomto zozname sa vyznačoval takou krutosťou, ako práve Džingischán. Zjednotiteľ Mongolov sa narodil v roku 1162 ako Temudžin. Jeho detstvo nebolo jednoduché, čo bol ďalší z dôvodov jeho neskoršej krutosti. Hovorí sa, že už ako chlapec zavraždil svojho nevlastného brata kvôli hádke o jedlo. 

Bol zajatý a dokázal uniknúť len vďaka pomoci súcitného strážcu, ktorý mu pomohol. Zjednotil viaceré mongolské kmene a vo svojom boji využíval nízko postavených bojovníkov, ktorých naverboval na svoju stranu. V roku 1206, keď skončila vojna medzi kmeňmi, sám seba vyhlásil za džingischána – univerzálneho vládcu. 

Čím však bol Džingischán unikátny? Jeho jazdecké zložky vynikali obrovskou rýchlosťou a vytrvalosťou. Dokázali prejsť za jeden deň 150 až 200 kilometrov, čo bolo na tú dobu jedinečné. Jeho taktika spočívala v obkľúčení jeho protivníkov a nebol mu cudzí ani psychologický teror, ktorý často využíval. Vyhrážal sa rôznym dedinám a mestám, že pokiaľ sa nevzdajú, budú vypálené a ľudia popravení. Mnohí sa zľakli a vzdali sa. Tí, ktorí jeho hrozbám neverili, veľmi rýchlo zistili, že Džingischán si za svojimi slovami stál.

Do tejto unikátnej krajiny, ktorá patrí medzi krajiny s najnižšou hustotou zaľudnenia na svete, dnes BUBO organizuje niekoľko zájazdov. Obľúbená je najmä kombinácia Číny s Mongolskom, no mimoriadnym zážitkom je predovšetkým expedícia Orlí lovci - cesta za Aisholpan - Mongolsko. Tento zájazd sa organizuje iba niekoľkokrát do roka, aby jeho termín umožnil návštevníkom zažiť festival týchto legendárnych mužov.

Timur sa narodil v roku 1336 neďaleko dnešného Samarkandu v Uzbekistane. Podobne ako mnohí iní aj on už v mladosti vynikal svojimi nezvyčajnými vlastnosťami. Bol inteligentný, ambiciózny, no zároveň sa u neho prejavovala brutalita a krutosť, ktorá by medzi všetkými menovanými na tomto zozname nemala konkurenciu. Timur sa ako mladý stal lídrom jedného z kmeňov a postupne sa z tejto pozície prepracoval na veľkého vládcu.

Dokázal poraziť všetkých svojich rivalov a nakoniec zjednotil obrovskú ríšu na území celej centrálnej Ázie. V 80. rokoch 14. storočia dobyl Perziu, v roku 1395 porazil Zlatú hordu a vypálil predmestia Moskvy, v roku 1398 dobyl Dilí a vrátil sa do Samarkandu s obrovským bohatsvom. V roku 1402 porazil sultána Bajezida I. v bitke pri Ankare a dočasne oslabil Osmanskú ríšu. Timur mal v pláne napadnúť aj dynastiu Ming v Číne, no v roku 1405 zomrel a cisárska Čína sa vyhla veľkým bojom. 

V čom vynikala jeho armáda a prečo bol Timur taký úspešný? Bola to jeho schopnosť vybudovať armádu. Využíval k tomu všetky prostriedky, čo mal. Mongolov využíval ako jazdcov na koňoch, Peržanov využíval ako pešiakov, Arménov a Gruzíncov využíval ako ťažkoodencov. Z Indie doviezol bojové slony a do svojej armády inkorporoval aj tureckých zajatcov. Ďalšia z vecí, ktoré využíval ku svojim úspechom, bol psychologický teror.

Keď dobyl nejaké mesto, zvykol z lebiek svojich obetí postavať veže a vždy sa uistil, aby to zajatci videli. Tých potom prepustil, aby roznášali svedectvá o tom, čo videli. Hovorí sa, že keď dobyl Esfahán, dal tu postaviť pyramídu zo 70 tisíc lebiek. Keď dobyl Dillí, jeden jediný deň tu dal popraviť 100 tisíc zajatcov. Krutosť Timura nemala hraníc.

O jeho vojnových činoch sa môžete dozvedieť viac počas našej expedície Stredná Ázia Grand Tour. Tento takmer mesačný zájazd prechádza šiestimi krajinami, z ktorých každá ukrýva vlastné príbehy. Mnohé z nich však spája spomienka na krutých vládcov, ktorí týmto územím v minulosti prechádzali. Keď budete stáť pri jeho hrobke v mauzóleu v Samarkande, pochopíte, akú významnú historickú osobnosť Timur Veľký predstavoval. 

Mexiko je najväčšou krajinou strednej Ameriky a medzi klientami a členmi tímu BUBO jednou z najobľúbenejších. Krajina nádherných pamiatok, milých ľudí, skvelého jedla a čarokrásnej prírody je právom v rebríčku obľúbenosti na najvyšších pozíciách. S jej históriou sa spája viacero legendárnych ríš, no azda najväčšiu stopu zanechala Aztécka ríša. Tá mala mnoho lídrov, ktorí sa nezmazateľnou stopou zapísali do histórie, my si však povieme o tom poslednom, Cuauhtémocovi.

Narodil sa v roku 1497 a jeho otcom bol významný panovník Ahuízotl. Jeho pričinením Aztécka ríša výrazne rozšírila svoje územie. V roku 1519 prišiel do dnešného Mexika Hernan Cortés s približne 600 vojakmi. Vtedajší vládca Cuitláhuac zomrel na kiahne, ktoré doniesli Európania. Dokázal ubrániť ríšu od kolonizátorov a poraziť ich počas noci známej v Mexiku ako La Noche Triste (smutná noc). Samotný Cortés bol počas tejto bitky poranený a Aztéci dokázali zlikvidovať asi 800 až 1 000 španielskych vojakov. Po smrti predošlého vládcu sa v roku 1520 dostáva na trón ako veľmi mladý práve Cuauhtémoc.

24-ročný vládca sa odmietol vzdať španielskym conquestadorom a bojoval až do konca. Mesto Tenochtitlán bránil takmer 3 mesiace pred Španielmi, ktorí mali omnoho lepšie vybavenie a zbrane. Mesto eventuálne padlo 13. augusta 1521 a Cuauhtémocovo želanie bolo, aby ho Cortés popravil. Nestalo sa tak a Cortés držal posledného vládcu v zajatí až do roku 1525, kedy bol obvinený z účasti na sprisahaní proti Cortésovi a bol obesený. V tom momente sa skončil život posledného aztéckeho vládcu.

Cuauhtémoc je dodnes v Mexiku oslavovaný za hrdinu, ktorý síce vládol krátko, no rozhodol sa nevzdať napriek značnej technologickej a strategickej prevahe, ktorú mali Španieli na čele s Cortésom. Dnešné hlavné mesto Mexika, ktorého metropolitná oblasť má dnes takmer 22 miliónov obyvateľov, je postavené na ruinách bývalého Tenochtitlánu. Viac si o tom môžete prečítať v blogu Mexiko City, prípadne ho navštíviť počas celého roka na obľúbenom BUBO zájazde Mexiko veľký okruh.

Jedno z najmenej známych mien v tomto zozname si vyslúžilo tento titul relatívne neprávom. Na to, aby sme pochopili stopu, ktorú za sebou zanechal Bayinnaung, sa musíme presunúť do juhovýchodnej Ázie, najmä do dnešného Mjanmarska. V roku 1516 sa tu totižto narodil budúci panovník menom Bayinnaung, dnes známy ako jeden z najúspešnejších lídrov v histórii juhovýchodnej Ázie.

Bayinnaung sa počas dospievania skamarátil s princom Tabinshwehtim. Vyrastali spolu a vytvorili si veľmi silné puto. Tabinshwehti sa v roku 1520 stal kráľom dynastie Toungoo. Vybral si práve svojho kamaráta z detstva ako svojho najvernejšieho a najschopnejšieho generála. Spoločne dokázali upevniť pozíciu dynastie Toungoo, keď porazili okolité kráľovstvá a stali sa regionálnou veľmocou. Písal sa rok 1550 a dynastiou otriasla nepríjemná správa, kráľ bol zavraždený. Každý si myslel, že dynastia týmto padne a kráľovstvo sa rozpadne. Bayinnaung však neotáľal, znovu postavil vojsko a začal mstiť svojho priateľa tým, že porazil jeho rivalov.

Práve tu sa začína písať historická stopa tohto lídra tými najvýraznejšími písmenami. Bayinnaung ako líder dokázal poraziť okolité barmské kráľovstvá, kráľovstvo Lan Na na severe Thajska, kráľovstvo Ayutthaya v dnešnom centrálnom Thajsku, kráľovstvo Lan Xang (dnešný Laos) a mnoho ďalších, ako napríklad Manipur (dnešný najvýchodnejší štát Indie). Bayinnaung bol známy ako dobrý líder, ktorý po porážke svojho nepriateľa dosadil bývalých lídrov daných území ako vazalov. Ako najvýznamnejší počin jeho vládnutia sa označuje práve dobytie mesta Ayutthaya v roku 1569, ktoré spravilo z dynastie Toungoo najsilnejšiu ríšu vo vtedajšej juhovýchodnej Ázii.

Bayinnaung je dodnes zapísaný v historických análoch juhovýchodnej Ázie ako jeden z najvýznamnejších panovníkov, ktorý vytvoril obrovskú ríšu. Kým v histórii Mjanmarska je to osoba oslavovaná, Laos a Thajsko ho vnímajú ako dobyvateľa. Jedno je však isté – juhovýchodná Ázia nezažila mnoho panovníkov takého rangu, akým bol Bayinnaung.

Krajina vychádzajúceho slnka zažila od polovice 15. storočia po koniec 16. storočia nepokojné obdobie, ktoré sa zvykne nazývať aj ako Sengoku. Najbližší pojem, ktorým by sme ho mohli opísať, je občianska vojna. Krajina sa rozpadla na veľa malých fragmentov a história vykreovala troch mužov, ktorým sa dnes pripisuje zjednotenie krajiny do jedného celku. Posledným z týchto mužov bol Tokugawa Ieyasu, dnes pochovaný v Nikkó, ktorého hrobku máte možnosť navštíviť na takmer všetkých našich zájazdoch po Japonsku.

Ak by ste však hľadali príbeh o tom, ako sa z obyčajného poddaného stal vládca a zjednotiteľ celého Japonska, mali by ste spoznať životný príbeh druhého zo zjednotiteľov – Tojotomiho Hidejošiho. Narodil sa do chudobnej rodiny okolo roku 1536 v provincii Owari. Neskôr vstúpil do armády a bojoval pod vedením Odu Nobunagu, ktorého sa stal jedným z najvernejších generálov.

Vďaka svojmu vojenskému talentu, organizačným schopnostiam, strategickému mysleniu a charizme sa dokázal postupne vypracovať na najvyššie pozície. Preslávilo ho napríklad obliehanie hradu v meste Takamatsu, počas ktorého prinútil obrancov vzdať sa neobvyklou taktikou. Nechal odkloniť tok rieky a následne zaplavil okolie hradu, čím vytvoril podmienky na jeho kapituláciu.

V roku 1582 Oda Nobunaga však zradil ďalší z jeho generálov, Akechim Mitsuhidem. Nobunaga zomrel v požiari v chráme Honno-ji, na čo Hidejoši okamžite zareagoval. Uzavrel dočasné prímeria so svojimi nepriateľmi a začal tiahnuť na Kjóto. Trvalo iba 2 týždne, kým sa stretol v bitke pri Yamazaki s Mitsuhidem a porazil ho. Týmto krokom sa z neho stal nový vládca. Jedinou jeho prekážkou bol Tokugawa Ieyasu. V roku 1584 sa stretli v niekoľkých bitkách, ktoré však skončili nerozhodne. Ieyasu bol nútený uzavrieť prímerie a podvoliť sa Hidejošimu. 

Tojotomi inkorporoval do Japonska v roku 1585 ostrov Šikoku, v 1587 Kjúšu a neskôr v roku 1590 oblasť okolo mesta Odawara, ktorá bola posledným nedobytým územím. Hidejošimu sa tak podarilo to, čo sa jeho predchodcovi nepodarilo, a to skutočne zjednotiť celé Japonsko. Rozhodol sa však dobýjať aj za hranicami svojej krajiny. Jeho ďalšie kroky mali smerovať do Číny. Na inváziu do Číny mal využiť Kóreu, kde sa spoliehal na to, že nedôjde k veľkému odporu. Opak však bol pravdou.

Kórejské kráľovstvo Joseon sa začalo brániť a najmä vďaka ďalšiemu mužovi z nášho rebríčka sa Japonsko nedokázalo nikdy cez dnešnú Kóreu prebiť až do Číny. Vojna sa skončila po šiestich rokoch neúspechom, keď Tojotomi Hidejoši zomrel. Hrob tohto japonského velikána dnes môžete navštíviť neďaleko centra Kjóta. Málokto o jeho hrobe vie a keď som tu bol naposledy, nestretol som doslova jediného človeka. K jeho hrobke vedie asi 450 schodov a na vrchu sa nachádza malá kamenná mohyla s výhľadom na chrám Kiyomizu-dera. 

Neďaleký Kórejský polostrov našiel svojho vojenského hrdinu v rovnakých časoch. Je ním Yi Sun-sin, ktorý sa narodil v roku 1545 v dynastii Joseon. Na rozdiel od Hidejošiho, Yi Sun-sin neviedol politickú kariéru, len čisto vojenskú. Tá však nemusela existovať, keďže ako mladý opakovane zlyhával na vstupných previerkach do vojenských akadémií. Nakoniec sa mu však podarilo do jednej dostať a vypracoval sa z neho relatívne slušný námorník, no sľubnej kariére nič nenasvedčovalo. 

Keď Japonsko napadlo Joseon v roku 1592, Yi bol regionálnym admirálom. Japonské vojská sa vylodili na juhu polostrova v Busane a dokázali sa relatívne rýchlo prepracovať do Soulu, ktorý obsadili. V pozemnom boji nemala Kórea proti Japonsku žiadnu šancu. Hidejošiho armáda sa však spoliehala na zásobovanie cez more, a tento fakt si uvedomil Yi Sun-sin. Medzi najväčšie úspechy kórejského admirála patria námorné bitky pri ostrove Okpo v roku 1592, kde dokázal zničiť niekoľko ukotvených lodí z japonskej flotily.

Ďalšia známa bitka bola pri ostrove Hansan v rovnakom roku. Yi vylákal japonskú flotilu na otvorené more, kde ich obkľúčil a zničil, čo spôsobilo Japonsku veľké straty, ktoré sa začali prejavovať na zásobovacích líniách. Najznámejší symbol asociovaný s Yi Sun-sinom je typ lode, ktorý používala kórejská flotila v námorných bitkách. Nazývali sa ako Geobukseon a pripomínali korytnačky. Tento typ lode poskytoval ochranu námorníkom, mal veľa diel a robil z lode prakticky neprístupné plavidlo pre nepriateľov.

Keď dnes navštívite Soul a ocitnete sa na hlavnej ulici vedúcej k palácu Gyeongbokgung, uvidíte tam stáť dve sochy. Na zlatom tróne vás privíta kráľ Sejong Veľký, ktorý vládol v 15. storočí a vynašiel dnešné kórejské písmo Hangul. Väčšou sochou je však práve socha admirála Yi Sun-sina, ktorá dominuje celému bulváru. Pod jeho sochou sa nachádza podobizeň vyššie spomínanej lode.

Povedali by ste si, že tieto námorné víťazstvá by mohli Yimu stačiť k tomu, aby sa z neho stal kórejský hrdina, však? Opak je však pravdou. Yi bol svojimi kolegami z armády obvinený z neposlúchnutia rozkazov, súdený, mučený a neskôr denominovaný na rádového námorníka. Na jeho miesto nastúpili iní admiráli, ktorí riadili kórejské loďstvo. V bitke o Chilcheollyang v roku 1597 však Kórea utrpela najväčšiu porážku a takmer celá flotila bola zničená. Autority, ktoré Yiho odvolali, si uvedomili svoju chybu a povýšili ho naspäť do pozície najvyššieho admirála. 

V tom istom roku došlo k bitke, ktorá z neho spravila nesmrteľného kórejského hrdinu. Došlo k nej v prielive menom Myeongnyang. Kým na strane Kórey stálo 13 lodí, Japonci mali k dispozícií údajne viac ako 100 plavidiel. Presné čísla sú predmetom debaty, no išlo o značnú presilu. Vďaka znalosti podmorských prúdov dokázala kórejská flotila vyhrať a vybojovala si tak dominanciu v okolitých moriach. Jedna z posledných bitiek o Noryang sa mu však stala osudná, keď ho zasiahol náboj nepriateľa.

V roku 1598 Hidejoši zomrel a japonská flotila spolu s vojskami sa stiahla z Kórejského polostrova. Jeho smrť však počas bitky neoznámili, presne tak, ako im prikázal, čo výrazne prispelo k víťazstvu, ktorého sa už admirál nedožil. Podľa viacerých historických zdrojov Yi Sin-sun nikdy neprehral námornú bitku a odvážnejšie zdroje dokonca uvádzajú, že nikdy nestratil jedinú loď. Do histórie sa zapísal najmä vďaka svojim nečakaným víťazstvám. 

Čo si predstavíte, keď sa povie Afganistan? Nebezpečenstvo a vojna? Teroristické útoky alebo nádherná a nespútaná príroda? Krajina centrálnej Ázie má dnes (právom) veľa negatívnych asociácií, no napriek tomu ostáva pre dobrodružnejších cestovateľov veľkým snom, vďaka svojmu historickému a kultúrnemu dedičstvu. Mnohí historici sa zhodujú na tom, že zakladateľom tejto krajiny bol práve Ahmad Šáh Durrání, ktorý sa narodil v roku 1722 v dnešnom Herate, alebo pakistanskom Multane.

Región centrálnej Ázie zažíval v tomto období turbulentné zmeny. Perzská dynastia Safavídovcov upadala, rovnako tak Mogulská ríša v dnešnej Indii. To vytvorilo vákuum moci, ktoré sa rozhodli niektorí ľudia využiť. Jedným z nich bol aj Durrání. Ten počas svojej mladosti slúžil ako veliteľ jazdectva v radoch Šáha Nadíra. Ten je verejne známy ako pravdepodobne najúspešnejší dobyvateľ prvej polovice 18. storočia, no spomenieme ho len okrajovo. V roku 1739 podnikol inváziu do Indie, kde Durrání získal neoceniteľné vojenské skúsenosti. 

Nadír Šáh bol zavraždený v roku 1747 a ríša sa ocitla bez vládcu. Iba 25-ročný Durrání bol v tom čase zvolený za nového šáha a prijal titul šáh Afganistanu. V tom čase vďaka jeho vojenským schopnostiam dokázal ovládať oveľa väčšie územie ako má dnešný Afganistan. Počas svojej vojenskej kariéry podnikol štyri invázie do Indie, pričom pri tretej získal časti Pandžáb a Kašmír a pri štvrtej dobyl Nové Dillí.

Ahmad Šáh Durrání je osobou, ktorá dostala dnešný Afganistan na mapu a vďaka svojim vojenským výpadom ho tam udržala až dodnes. Zomrel v roku 1772 ako iba 50-ročný a pochovaný je vo svojom mauzóleu v afgánskom Kandaháre. Ak by ste chceli cestovať po stopách tohto velikána histórie centrálnej Ázie, odporúčam našu 13-dňovú expedíciu Afganistanom.

Keď sa presuniete na juh afrického kontinentu, prídete do obľúbenej destinácie viacerých Slovákov. Juhoafrická republika je dnes atraktívnou krajinou a mnoho ľudí sem chodí kvôli jednému z najkrajších miest na svete, Kapskému mestu, alebo na ochutnávku výborného vína, poprípade navštíviť safari v národnom parku Kruger. Juhoafrická republika susedí s dvomi malými štátmi, eSwatini a Lesotho, ktoré spoločne prechádzame na BUBO zájazde Južná Afrika Total. Medzi týmito dvomi malými krajinami sa v minulosti nachádzalo kráľovstvo, ktoré preslávila osoba s menom Shaka Zulu.

Ten sa narodil v roku 1787 do klanu Zulu, ktorý bol relatívne malý. Shaka nemal jednoduché detstvo a v rámci svojho klanu bol pravidelne vytláčaný na okraj vzhľadom na sporné manželstvo jeho rodičov. Táto marginalizácia mu pridala na ambicióznosti, na ktorej staval neskôr vo svojom živote. Shakov otec bol lídrom klanu, no v roku 1816 zomrel a nasledovníkom sa stal jeden z jeho synov. Shaka však svojho nevlastného brata zvrhol z trónu a vyhlásil sa za nového lídra. Jeden z jeho najbližších spolubojovníkov bol neskôr zavraždený, čo odštartovalo založenie kráľovstva Zulu.

Shaka Zulu vytvoril vo svojom kráľovstve armádu, ktorá v tom čase nemala medzi ostatnými africkými kmeňmi a kráľovstvami konkurenciu. Jeho vojaci boli striktne a tvrdo trénovaní, boli koordinovaní pod pokročilými taktikami a mali dobré vybavenie. Samotný Shaka spopularizoval v boji malú kópiu s názvom iklwa, ktorú vojaci používali najmä pri bojoch telo na telo. Spopularizoval aj veľký štít, ktorý slúžil nielen na ochranu, no aj na útok. Legendárnou sa stala jeho taktika „byvolie rohy“, kde starší, skúsenejší vojaci útočili priamo a mladí, rýchlejší vojaci zo strán.

Medzi najvýznamnejšie výhry kráľovstva Zulu bola bitka proti Ndwandwe, ktorému velil Zwide, vrah spomínaného blízkeho spoločníka Shaky. Po porážke tohto kmeňa začalo kráľovstvo Zulu vládnuť nad veľkou časťou dnešnej Juhoafrickej republiky. Mnoho klanov a menších kráľovstiev sa neskôr k nemu dobrovoľne pridalo. Shaka bol neskôr v roku 1828 zvrhnutý a zavraždený jedným z jeho nevlastných bratov a v tomto roku sa jeho legenda skončila. Jeho synovec neskôr bojoval takmer 50 rokov v bojoch proti Spojenému kráľovstvu v konflikte známom ako Anglo-zulská vojna (1879).

V roku 2026 oslávili Spojené štáty americké 250. výročie založenia svojej krajiny. 4. júla 1776 sa vo Philadelphii podpísala Deklarácia nezávislosti, čo viedlo k vytvoreniu krajiny, ktorú dnes nazývame ako najväčšia svetová ekonomika. Boj o nezávislosť USA bola komplikovaná historická perióda niekoľkých desaťročí, ktorá pretvorila krajinu, vzala život tisíckam ľudí a vytvorila historické osobnosti, známe a oslavované dodnes.

Jednou z nich bol aj George Washington, nazývaný aj Otec národa (Američania používajú výraz Founding Fathers – otcovia zakladatelia, pre sedem rôznych mužov, ktorí najviac pomohli k vzniku USA. George Washington bol pochopiteľne jedným z nich, no mnohí historici mu dávajú najväčšie zásluhy). Washington sa narodil v roku 1732 v štáte Virginia do bohatej rodiny, ktorá vlastnila plantáže. Mladý George pracoval ako dohliadač nad niektorými z plantáží jeho rodiny a zároveň ako poručík v lokálnej milícii.

Svoju prvú vojenskú skúsenosť získal počas Francúzsko-indiánskej vojny medzi rokmi 1754 až 1763. Jeho počiatočná kariérna kampaň však nepriniesla želané úspechy, no dala mu skúsenosti, ktoré neskôr využil vo svojej politickej a vojenskej kariére. V 70. rokoch 18. storočia rástlo napätie medzi Británou a americkými kolóniami. V 1775 sa oficiálne začali boje a predstavitelia kolónií si vybrali Washingtona ako ich vojenského lídra. Kolónie vedeli, že proti nepriateľovi, akým je Británia, nemajú takmer žiadnu šancu.

Spôsob, akým viedol armádu G. Washington, bol unikátny. Nebol to dokonalý stratég, no jeho výhodou bola najmä konzistentnosť. Uvedomoval si, že pokiaľ bude bojovať dostatočne dlho, Británia eventuálne stratí svoju motiváciu a z boja sa možno stiahne. Prvou veľkou výhrou Washingtona na bojisku bola Bostonská kampaň. Mesto bolo obsadené Britmi a Washington ho obliehal tak dlho, až z neho Briti museli svojich obyvateľov a vojakov evakuovať.

Keď sa už zdalo, že po viacerých veľkých porážkach revolučné hnutie skolabuje, rozhodol sa George Washington na Štedrý deň roku 1776 prekročiť rieku Delaware a následne poraziť nepriateľské vojská pri Trentone. Samotné víťazstvo nemalo zásadný strategický význam, o to väčší však malo význam psychologický. Neskôr nasledovalo viacero dôležitých víťazstiev, no celkovo G. Washington zaznamenal viac porážok než výhier. Jeho schopnosť udržať armádu „nažive“ sa napokon ukázala ako kľúčová.

Po skončení bojov v roku 1783 sa dobrovoľne vzdal svojej pozície a vrátil sa domov. Tento krok prekvapil aj vtedajšieho britského kráľa Juraja III. Možno práve vďaka tomuto kroku bol neskôr G. Washington zvolený ako prvý prezident novovzniknutých Spojených štátov amerických. Odslúžil si dve volebné obdobia, od roku 1789 až do roku 1797. Pomohol vytvoriť nový kabinet a vytvoril cestu pre ďalších svojich nástupcov.

G. Washington mohol po získaní nezávislosti ultimátne zobrať moc do svojich rúk a vyhlásiť sa za absolútneho vládcu alebo monarchu. Neurobil tak a mnohí historici sa zhodujú, že práve to je jeden z hlavných dôvodov, prečo bol vznik Spojených štátov taký úspešný a prečo krajina pretrvala ako republika až dodnes. Prvý prezident je dodnes právom vnímaný ako jeden z najvýznamnejších prezidentov v histórii USA.

Píše sa 2. máj 2023 a ja sedím v lietadle, ktoré sa práve chystá odletieť z letiska Schiphol do Atlanty. Dostávam správu od manažéra Georga, v ktorej sa píše, že má pre mňa sprevádzanie na Havaji. Ako začínajúci sprievodca som tejto správe nemohol uveriť, no o pár dní sa to všetko ukázalo ako pravda. Strávil som niekoľko dní zaúčaním sa s mojou skúsenou kolegyňou a kamarátkou Veronikou na azda najkrajšom súostroví planéty.

Bol Havaj pre mňa sen? Asi by som povedal, že nie, minimálne nie taký, o ktorom som vedel. Havajské súostrovie som však vždy niekde vzadu v mysli vnímal ako synonymum niečoho nádherného, pokojného, panenského. A som rád, že všetko sa ukázalo ako pravdivé. Dlho som si myslel, že 8 hlavných a desiatky menších ostrovov nemajú bohatú históriu, no čím viac som sa o tomto mieste vzdelával, tým som bol viac prekvapený. Meno, ktoré mi najviac zarezonovalo v mysli, bolo určite Kamehameha I.

Moje prvé kroky po Havaji viedli po jeho najväčšom ostrove, ktorým je Hawaii (známy aj ako Big Island). Práve tu sa v roku 1758 narodil Kamehameha. Okolo jeho narodenia existujú rôzne legendy, ktoré rozprávajú o predpovedi, kde sa mal narodiť veľký zjednotiteľ. Kamehameha ako mladý trénoval bojové umenia a stal sa bojovníkom vďaka vysokému postaveniu jeho rodiny. V roku 1778 prichádza na Havajské ostrovy kapitán James Cook, ktorý predstavuje prvý kontakt moderného okolitého sveta so súostrovím.

Kamehameha tento fakt využil a dal sa do kontaktu s Európanmi a neskôr Američanmi, ktorí prišli na ostrov. Dostal od nich moderné vybavenie, najmä zbrane, ktoré neskôr využil vo svoj prospech pri zjednocovaní ostrovov. Jeho strýko, ktorý bol predošlým kráľom, zomrel v roku 1782 a táto udalosť mu otvorila dvere. Medzi jeho najväčšie vojenské úspechy patrí dobytie ostrova Maui, najmä bitka o Kepaniwai v roku 1790 a neskôr dobytie ostrova Oahu, najmä bitka o Nuuanu, ktorá de facto pomohla zjednotiť celé súostrovie.

Kamehameha si diplomatickou cestou podmanil aj ostrov Kauai v roku 1810 a stal sa prvým kráľom zjednoteného Havajského súostrovia. Jeho posolstvo je dodnes na ostrovoch oslavované, pre lokálnych ľudí je to hrdina, ktorý má dokonca vyhradený v kalendári svoj deň. Ak chcete ísť po stopách tohto kráľa a užiť si jedno z najkrajších a najpríjemnejších miest planéty, odporúčam zájazd Aloha Havaj!

Máloktorú historickú osobu posledných storočí treba tak málo predstavovať ako práve Napoleona Bonaparte. Boli o ňom napísané knihy, nahrané filmy a jeho život bol zdokumentovaný do veľkých detailov. Napoleon sa zapísal do dejín ako jeden z najvýznamnejších lídrov a veliteľov. Ak chcete navštíviť miesta spojené so životom tohto muža, nacestujete tisíce kilometrov. Pred tým vám však odporúčame prečítať si náš prémiový blog Napoleonova cesta.

Napoleon sa narodil na francúzskom ostrove Korzika v roku 1769. V jeho detstve bol opisovaný ako introvert, ktorý sa namiesto socializácii s rovesníkmi radšej venoval čítaniu, alebo štúdiu matematiky a histórie. Vďaka statusu svojej rodiny sa dostal na prestížnu vojenskú akadémiu, kde študoval delostrelectvo, čo bola zložka armády ako stvorená pre Napoleona. Vďaka Francúzskej revolúcii sa mnohým mladým vojakom otvorili príležitosti, ktoré by sa normálne nestali. Napoleon to využil vo svoj prospech a začal budovať svoju nezabudnuteľnú vojenskú kariéru.

Svoj prvý veľký úspech zaznamenal v roku 1793, keď dokázal vyhnať britskú flotilu z mesta Toulon. Umiestnil delá na pevnosť nad prístavom a vďaka vymyslenej taktike dokázal Britov poraziť. Týmto si vyslúžil povýšenie na brigádneho generála v mladom veku 24 rokov. V roku 1795 potlačil povstanie v Paríži pomocou brutálnej sily proti protestujúcim.

Nasledujúce roky podnikol kampane do dnešného Talianska a aj do Egypta, kde zviedol niekoľko bitiek. Jeho egyptská kampaň sa však skončila veľkou porážkou na Níle, keď ho porazil ďalší významný vojenský veliteľ, britský admirál Horatio Nelson. S Napoleonovou výpravou cestovala aj skupina archeológov. Jeden z nich, Pierre-Francois Bouchard v roku 1799 objavil Rosettskú dosku, vďaka ktorej bolo ľudstvo schopné rozlúštiť hieroglyfy.

Vo svojej kariére postupne napredoval, až sa v roku 1804 korunoval za cisára. Napoleona sprevádzali významné výhry, no aj prehry. Medzi jeho najväčšie neúspechy patrí prehra v bitke pri Trafalgarskom myse, invázia do Španielska, no najmä invázia do Ruska. Napoleon ovládal veľkú časť kontinentálnej Európy. Európske mocnosti sa však proti nemu spojili a udalosti viedli k jeho exilu na ostrov Elba. Neskôr sa však vrátil, až prišlo k definitívnej porážke pri Waterloo v roku 1815 a Napoleon dožil svoj život na ostrove Svätá Helena.

Ak chcete zažiť miesto, kde Napoleon strávil posledné roky svojho života, odporúčam práve zájazd 3x naj Afriky a ostrov Svätá Helena. Stanú sa z vás jedny z mála Slovákov, ktorý na tento odľahlý ostrov, ktorý akoby zastal v čase, stúpili nohou. Pokiaľ by ste si chceli pozrieť miesto posledného odpočinku velikána Napoleona, môžete tak urobiť na našich zájazdoch, ktoré prechádzajú cez francúzsku metropolu. Komplex budov známych ako Invalidovňa je miestom, kde sa môžete pozrieť na Napoleonovu hrobku zblízka.

Ďalšia osobnosť, ktorej sa budeme venovať, bola do určitej miery ovplyvnená aj činmi Napoleona Bonaparteho. Presunieme sa na juhoamerický kontinent, kde sa v dnešnom venezuelskom hlavnom meste Caracas narodila osobnosť Simona Bolívara, ktorý získal počas života prezývku El Libertador (osloboditeľ). Na prelome 18. a 19. storočia bola takmer celá Južná Amerika s výnimkou krajín ako Brazília, Guyana a Surinam pod vládou španielskeho kráľovstva.

Simon Bolívar prišiel o rodičov v relatívne mladom veku a zdedil veľké bohatsvo. Vďaka tomu mohol cestovať po Európe, kde sa stretol s ideami osvietenstva. Inšpirovali ho najmä filozofi ako Jean-Jacques Rousseau a John Locke. Mladý Bolivár začal veriť viac v slobodu a svoje myšlienky začal pretavovať do revolučného a osloboditeľského myslenia. Podľa jednej z legiend údajne počas návštevy Ríma prisahal v časti Monte Sacro na to, že oslobodí Južnú Ameriku od španielskej koloniálnej vlády.

Španielsko zvieralo moc nad regiónom Južnej Ameriky pevne v rukách. Dôležité pozície vo vládach boli väčšinou udelované španielskym predstaviteľom. Zmena však prišla v roku 1808, keď práve spomínaný Napoleon Bonaparte napadol Španielsko a španielsky kráľ abdikoval. Pre Španielsko vznikli hlavné problémy v Európe a preto upadla pozornosť nad juhoamerickým kontinentom.

Bolívar sa pridal k revolučnému hnutiu vo Venezuele v roku 1810. Zo začiatku boli tieto hnutia neúspešné a aj pokus vytvoriť prvú venezuelskú republiku zlyhal, keď po necelom roku jej existencie zanikla v roku 1812. Bolívar sa však ako jeden z hlavných predstaviteľov tejto republiky nedal neúspechmi odradiť a pokračoval vo svojom boji za nezávislosť kontinentu.

Osloboditeľ neskôr podnikol ďalšiu kampaň, ktorá v roku 1813 oslobodila Venezuelu. Práve po tomto oslobodení dostal Bolívar svoju prezývku. Nakoniec sa však aj táto kampaň ukázala ako neúspešná a Simon Bolívar musel ujsť z krajiny. Jeho cesta za oslobodením juhoamerického kontinentu bola charakteristická podobným vývojom počas celých čias.

K prelomu tohto boja došlo najmä v roku 1819, kedy dokázal Španielom uštedriť viaceré významné porážky. V bitke pri Boyacá oslobodil územie dnešnej Kolumbie a vplyv Španielska v regióne sa postupne začal strácať. Bitka o Carabobo priniesla nezávislosť Venezuele, bitka o Pichincha pomohla oslobodiť dnešný Ekvádor a bitka o Ayacucho sa ukázala ako jedna zo záverečných, ktorá pomohla ukončiť španielsku nadvládu v juhoamerickom regióne.

Veľkým snom Bolívara bolo vytvoriť krajinu, ktorá by spájala dnešnú väčšinu juhoamerického kontinentu s názvom Gran Colombia. Tento sen sa však neuskutočnil kvôli separatistickým hnutiam v rôznych krajinách. Simon Bolívar zomrel v roku 1830 ako 47-ročný, sklamaný, že nedokázal naplniť svoj záverečný sen, no oslavovaný v regióne ako osloboditeľ kontinentu, ktorý dopomohol k založeniu a osamostatneniu piatich juhoamerických krajín.

Precestoval som už relatívne veľa krajín, no v žiadnej krajine som nevidel toľko ľudí zhodnúť sa na tom, že milujú jedného muža. Touto krajinou je práve Turecko a narážam na vzťah obyvateľov k zakladateľovi modernej krajiny, Atatürkovi. Mustafa Kemal sa narodil v roku 1881 v dnešnom Solúne a už ako mladý navštevoval vojenské akadémie, čo mu do určitej miery predpovedalo budúcnosť. Mladý Mustafa vynikal najmä v matematike, čo mu údajne vynútilo prezývku od jeho učiteľa, ktorý ho nazval Kemal (dospelosť, perfektnosť).

Atatürk od začiatku svojej dospelosti podnikal revolučné aktivity proti sultánovi Abdulhamidovi II. Bol za to zatknutý, no neskôr bol vďaka svojmu bývalému školskému riaditeľovi prepustený. V apríli roku 1909 zohral jednu z kľúčových úloh pri udalosti známej ako Incident 31. marca, kde bol sultán Abdulhamid II. zvrhnutý. Jeho prvá väčšia vojenská skúsenosť prišla v roku 1911 v taliansko-tureckej vojne na území dnešnej Líbye, kde sa Atatürk prihlásil ako dobrovoľník. Počas bojov tu bol vážne zranený a takmer oslepol na jedno oko, no napriek tomu sa chcel čo najrýchlejšie vrátiť do boja.

Turecko túto vojnu o územia prehralo. Do bojov sa zapojil aj v prvej, tak aj v druhej balkánskej vojne, kde bola jeho vojenská kariéra na vzostupe. Jeho najvýznamnejšie víťazstvo však prišlo neskôr, v konflikte známom ako Veľká vojna (neskôr 1. svetová vojna). Viedol osmanské vojská v bitke pri Gallipoli, ktoré dokázali poraziť alianciu britských, francúzskych, austrálskych a novozélandských vojsk. Straty boli obrovské na oboch stranách, no Atatürk sa zapísal do histórie tým, že dokázal ubrániť Dardanely a eventuálne aj Istanbul. Hovorí sa o ňom ako o jedinom osmanskom generálovi, ktorý počas 1. svetovej vojny neutrpel ani jednu porážku.

Rozhodujúce momenty jeho politickej a vojenskej kariéry však prišli až po 1. svetovej vojne. Počas tureckej vojny o nezávislosť bojoval proti Grékom na západe krajiny, Arménom na východe, Francúzom na juhu a proti osmanskej opozícii v Istanbule. Najväčší úspech bola porážka Grécka. Mustafa Kemal Atatürk 29. októbra 1923 založil modernú Tureckú republiku. Povalil sultanát, vytvoril sekulárnu republiku, oddelil školy od viery, podporoval kampane na zvýšenie gramotnosti, zmenil písmo z arabského na latinku a podporoval práva žien. Podporil taktiež industrializáciu a podporil aj zmenu štýlu obliekania, ktorý sa začal podobať viac západnému.

Atatürk je dodnes v Turecku väčšinou populácie milovaný. Náš zájazd Turecko – orientálna rozprávka, kde viedli vôbec jedny z prvých stôp BUBO ako cestovnej kancelárie, organizujeme už viac ako tri desaťročia. Ak sa chcete prejsť po Atatürkových stopách v čarokrásnom Istanbule alebo navštíviť miesto jeho posledného odpočinku v Ankare, pridajte sa k lovcom zážikov na najbližší voľný termín.

Posledným vojenským lídrom, o ktorom si viac povieme v tomto článku, je Douglas MacArthur. Globálny konflikt, ktorým bola 2. svetová vojna, priniesol mnoho vojenských lídrov a generálov, ktorí sa zapísali do dejín ako brilantní taktici a stratégovia. Vedeli by sme sem zaradiť Georgija Žukova, Erwina Rommela alebo Dwighta Eisenhowera. Ja som sa však rozhodol pre MacArthura preto, lebo jeho pôsobenie nie je zďaleka ohraničené iba 2. svetovou vojnou. Ďalším dôvodom je aj to, že počas svojho armádneho pôsobenia prešiel pravdepodobne najväčším počtom krajín spomedzi všetkých generálov svojej doby.

Mladý Douglas sa narodil v roku 1880 v kasárňach v štáte Arkansas do vojenskej rodiny. V škole vynikal, a preto sa neskôr v roku 1903 jednoducho dostal do armády. Jeho prvé veľké vojenské zapojenie bolo počas 1. svetovej vojny, kde ako plukovník viedol 42. dúhovú divíziu. Príbehy z bojov hovoria o tom, ako údajne viedol osobne vojakov až na front, odmietal nosiť prilbu a plynovú masku, čím sa neustále vystavoval nebezpečenstvu. Počas bojov získal mnoho ocenení a jeho kariéra začala naberať na obrátkach. V medzivojnovom období sa stal najmladším majorgenerálom v americkej histórii a taktiež sa stal šéfom štábu americkej armády.

Do 2. svetovej vojny vstúpil s tým, že viedol armádu 140 tisíc amerických a filipínskych mužov, ktorí bojovali proti Japoncom. Japonci nakoniec ovládli takmer celý filipínsky ostrov Luzon, okrem polostrova Bataan, kde niekoľko mesiacov odolávali. MacArthur odtiaľto musel ujsť, no prisľúbil, že sa vráti. Ušiel do Austrálie, kde mal počas 2. svetovej vojny sídlo. Neskôr počas viacerých kampaní oslobodil ostrov Nová Guinea. Napriek odporúčaniu nezaoberať sa Filipínami a zaútočiť priamo na Japonsko a Taiwan ovládaný Japoncami, MacArthur trval na oslobodení Filipín, čo mu odobril aj president Roosevelt.

Trvalo to niekoľko mesiacov a stálo to život desiatky tisíc vojakov, no MacArthur svoj sľub dodržal a Filipíny oslobodil. Neskôr bol zvolený za veliteľa operácie Downfall, ktorá mala za úlohu spraviť inváziu na hlavné japonské ostrovy. Od tejto operácie sa nakoniec ustúpilo kvôli zhodeniu atómových bômb na Hirošimu a Nagasaki a následnej kapitulácii Japonska. Práve Douglas MacArthur bol mužom, ktorý prevzal kapituláciu Japonska na palube USS Missouri 2. septembra 1945, kedy sa oficiálne skončila 2. svetová vojna vo svete.

MacArthurove povojnové pôsobenie sa vyznačuje veľkou mocou, ktorou oplýval. Bol jedným z mužov, ktorí pomáhali vytvoriť novú ústavu v roku 1947. Zaviedol niekoľko práv pre ženy a pomohol doviesť krajinu k demokracii. Okrem toho dozeral na proces demilitarizácie Japonska. Bol však kritizovaný za to, že neodporúčal stíhať japonského cisára ako vojenského zločinca. Bál sa totiž, že by to mohlo destabilizovať krajinu.

25. júna 1950 sa začala Kórejská vojna inváziou severokórejských vojsk, ktoré napadli Soul. Hlavné mesto juhu padlo za 3 dni a armáda postupovala viac a viac na juh, kde ostávalo už iba druhé najväčšie mesto krajiny, Busan. Douglas MacArthur stál na čele vojsk OSN, kde bojovali najmä Američania, Juhokórejci, Briti, Austrálčania, ale aj Turci, Novozélanďania, Etiópčania a mnoho iných krajín. Rozhodol sa pre odvážny krok, a to vylodiť sa pri meste Incheon, neďaleko hlavného mesta. Vylodenie bolo úspešné a vývoj vojny sa zvrátil.

Spojené vojská začali postupovať viac na sever až ku hranici Severnej Kórey s Čínou. MacArthur nepredpokladal, že by sa do vojny mohli zapojiť aj čínske vojská. Tento predpoklad sa však ukázal ako nesprávny a Čína poslala do boja stovky tisíc mužov. Vojna sa opäť zvrátila, až sa situácia ustálila okolo 38. rovnobežky, pozdĺž ktorej sa neskôr Kórea rozdelila na súčasné dve krajiny. MacArthur sa však nezhodol na pokračovaní vojny s prezidentom Trumanom, ktorý ho v roku 1951 odvolal.

Tento krok je prezidentovi dodnes vyčítaný, no mnohí sa zhodujú na názore, že by MacArthur rozpútal veľkú vojnu s Čínou, do ktorej by mohol nastúpiť aj Sovietsky zväz. Potenciálny konflikt by mohol prerásť až do ďalšej svetovej vojny, kde by sa použili aj nukleárne zbrane. MacArthur sa vrátil do New Yorku, kde ho na uliciach vítali desaťtisíce ľudí ako hrdinu. Douglas MacArthur zomrel vo veku 84 rokov na problémy s pečeňou.