Fórum

59 príspevkov

02

03:19

aug

2018

Sprcha na stanici Viac o krajine

Sprcha na stanici

Už ste sa zamysleli ako sa rieši hygiena na vzdialenostiach naprieč širokou Sibírou? Kde nie je nič nezvyčajné stráviť v tom istom vlaku aj niekoľko dní. Kde po pár dňoch už poznáte návyky všetkých svojich spolubývajúcich. Umývanie zubov je relatívne jednoduchá záležitosť na vlakových toaletách ľahko vykonateľné aj u nás. Ako ale fungujeme so sprchou? Ak sedíte v lepšie vybavenom a modernejšom vozni, pošťastí sa vám sprchová hadica priamo na záchodoch. Stiesnené priestory sú ale obrovským diskomfortom a väčšinu ľudí odradí. Moje odporúčanie znie, navštívte sprchu na vlakovej stanici. Dokonca aj v našich zemepisných šírkach existuje predpis, že na každej vlakovej stanici v krajských mestách musí existovať sprcha (to v akom stave už neupravuje:D ). Preto počas dlhších vlakových prestávok (napr. 90 minút v Jekaterinburgu) v priestoroch stanice nájdite tzv. VIP salónik, lounge, alebo rovno sledujte ceduľky s obrázkami WC+sprcha. Cena je cca 200 rubľov, ale v drvivej väčšine prípadov vás ohúri vysoký komfort, čistota a ochotný personál. Pocit znovuzrodenia po sprche je na nezaplatenie. Aj takéto zážitky lovíme na Transsibírskej magistrále.  

M

Martin Lipinský BUBO

13

08:03

okt

2017

Ako sme našli dinosaurie vajce Viac o krajine

Ako sme našli dinosaurie vajce

„Čo máte v tom ruksaku?” pýta sa prísne colníčka.“Moje vajce. Z dinosaura.” odpovedám. “ Hovor po rusky!” sprísní tón.“ Majó jajco iz dinousaura” odpovedám slušnejšie.Colníčka ma púšťa.Už som takéto niečo zažil keď sme prechádzali v roku 2007 ako prví Slováci z Jemenu do Ománu. Tá cesta cez najstrašnejšiu púšť sveta, Rub al Kcháli, sa nedala prejsť ale my sme sa na to vtedy dali a dali sme to! Na pláži Jemenu sme našli stavec z veľryby a ja som sa ho rozhodol trepať so sebou. No colníci ma zastavili, nevedeli čo to je. Až prišiel najvyšší šéf colnice a ten veľavýznamne poznamenal mieriac ukazovákom na bielu kosť veľkosti stoličky “this is fish”Zo sveta som za tie roky doniesol mnoho čudesných predmetov. Čím väčšia hovadina, tým ma to viac fascinuje. Dinosaurie vajce do tohoto zoznamu presne zapadá.Viem, že práve tu v Gobi môžeme zahliadnuť najlepšie kostry dinosaurov na svete. Aj v Argentínskej Patagónii (bol som tam túto jar) našli kosti dlhšie než vysoký človek, v USA, všelikde po svete. No Gobi je TOP a ak máte šťastie tak viete nájsť dokonca dinosaurie vajcia. To je známy fakt. No je mi jasné, že to nejde. Takéto veci nachádzajú archeológovia a nie turisti. Mám načítané nové objavy, odtlačky nohy (106x 77 cm) dinosaura, ktorého v Mongolsku našli pred rokom. Viem miesto kam chceme ísť teraz Veď Gobi má vyše 1.5 milióna km2 a hľadať na takejto obrovskej ploche je blbosť. Vyrážame preto do známej lokality Bajanzag. Predtým navštívim múzeum a pozriem sa ako také dinosaurie vajcia vyzerajú a nafotím si ich. Potom putujeme na našich UAZoch 12 hodín púšťou.Zastavujeme sa v dedinke Bulgan, kde kúpim Goyonii arkhi, čo je asi 24% vodka so špeciálnymi bylinkami, ktoré nájdete iba v Gobi. Ak sa v jedálničku ovce nachádza bylinka Goyo tak jej mäso chutí úplne inak. Ak vypijete tento likér, tak budete žiť večne. Červené goyo je dobré na krvný tlak, biele goyo je dobré na zažívanie.Takto posilnení prichádzame k Horiacim útesom (Flaming Cliffs). Toto je miesto kde sa dinosaurie vajcia našli ako prvé. Prichádzame 3 hodinky pred zotmením, je to nádherné, viem si predstaviť že tieto červené pieskovcové skaly budú o dve hodinky naozaj celé horieť. Zaparkujeme a vyberieme sa po ceste, strašlivo fúka. Púšť je na tomto mieste rozorvaná, vidieť staré vrstvy, myslím tým vyše 70 miliónov rokov staré, čiže tie, ktoré zažili dinosaurov. Ledva sa držíme na hrebeni, piesok mi brúsi objektív, fotím tú nádheru, no po kostre či vajciach ani stopy. Vraciam sa na parkovisko, z druhej strany prichádza Jozef, bol sa asi vyčúrať v závetrí. Zastavím sa u domáceho Mongola v stánočku, predáva kosti dinosaurov. Donúti ma dotknúť sa kosti jazykom a jazyk sa mi prilepí a odlepujem ho ako žuvačku - cmuuk. “Vidíš, je to dinosaurus. Lepí sa.” hovorí s nadšením. Ten úlomok má 7 x 1 cm, také nič.Jozef ku mne pride a hovorí “našiel som kostru, celú kostru, tam dole na opačnej strane. Je to obrovské! ” Fuuuha, hneď tam zbehnem, je to úplne na opačnej strane útesov, tam kam nikto nechodí, hneď pod nosom, za kuframi aut, zbieham dole 300 metrov. A naozaj, toto je bomba! Je tu celá celučičká kostra, čosi obrovitánske, toto sú nozdry, lebka, toto je kosť, toto je … Fotím si to a sme v takom vytržení, že si nevšimneme príchodiacich. “Tu nemáte čo robiť. Toto je archeologické stanovisko. Túto kostru ešte odtransportujú. Prosím opustite miesto” Doprdele, takže sme naozaj videli pravú kostru, dokelu jupiii.Keď odchádzame autom do ďalšieho jurtového kempu (na hotely v Gobi zabudnite), Jožo mi vraví. “Našiel som tam vajco, je tu v aute, nechceš ho Lubo?” To vajco je vlastne kameň, ťažký 7 kilový kameň veľkosti troch pštrosích vajec a my budeme lietať a ide po prvé o nadváhu a po druhé o to, že keď ho colníci objavia bude prúser. Potom sú tu Mongolsko/ Ruské náročné hranice atď., proste hroziaci maxiprúser. No toto je to v čom som dosť dobrý. A tak to vajco beriem a ostatné už viete.Keď génové inžinierstvo ešte trošku pokročí, tak budeme mať v Base campe na Dunajskej malého zlatého dinosauríka. Bude sa volať Bubinko. Všetko dobré všetkým bláznivým cestovateľom, ktorí vášnivo hľadajú bláznivé fotografie a “neuveriteľné” vecičky! Veď naša planéta je tak fascinujúca.Foto: nádherné Flaming Cliffs sa oplatí pozrieť aj keď nenájdete nič. A ochutnajte Goyo! Aj to je ulovený exkluzívny zážitok. Je previesť dinosaurie vajco legálne? Na každom lete mi batožinu skontrolovali. Na každých hraniciach som sa priznal, že ide o vajce dinosaura. Všade Vám dnes skenujú batožinu, takže inak to ani nejde. Pustili ma. No v mnohých krajinách vybavujem špeciálne povolenia ak vyvážam iba drevené masky. Z mnohých krajín je zakázané vyvážať napríklad piesok (zoberiete si ako pamiatku piesok z púšte a v Sudáne máte z toho veľké problémy). Neodporúčam skúšať takéto veci začiatočníkom cestovateľom (musíte mať precestovaných vyše 100 krajín a viac a potom môžete skúšať veci ktoré nie sú bežné). Môžete totižto dopadnúť zle. Na druhej strane nájdete minimum ľudí, ktorí sú ochotní transportovať 3 týždne 7 kilový kameň. Keď si toto uvedomíte, v tých náročných podmienkach, tak to zrejme každého normálneho cestovateľa prejde. V BUBO Base campe na Dunajskej 31 však pribudol ďalší zaujímavý objekt. Za 25 rokov nášho intenzívneho cestovania máme veci a spomienky, ktoré nemá nikto! Týmto vás srdečne na osobnú návštevu pozývam. 

Ľuboš Fellner

11

08:00

okt

2017

Orgazmus pri vodopáde Viac o krajine

Orgazmus pri vodopáde

Po obede ideme na ľahkú prechádzku k vodopádu, z ktorej sa vykľuje náročný treking snehom. Vodopád je asi hodinu a pol behom do kopca. Už sa začíname orientovať v jednotke vzdialenosti našej sprievodkyne Elky, “not far”. Elka je učiteľka, elegantná, s čiernymi krátkymi vlasmi v neustálom pohybe, jej manžel, lekár sa upil k smrti a tak má na krku dve deti.“Elka a čo je pre teba ďaleko?” pýtam sa. “Ulaanbaatar, či Berlín?” Často sa nám totižto stane že ak sa spýtame ako ďaleko je naša jurta, dostávame odpoveď “not far” a drnkáme sa v aute ešte 3 hodinky. Teraz stúpame hlbokým snehom do vrchu, samozrejme žiadne značky, ideme do neznáma až k strmej stene. Elka zbieha dole po bridlicovom svahu ako nič a tak ju musíme nasledovať. Skaly sa odlamujú, ostávajú nám v rukách. Šmyknem sa a narazím na skalnú hranu a doteraz mám z toho ranu na dlani. Našťastie tá strašná zima pôsobí protizápalovo.“Koľko je hodín?” hneď zaznie odpoveď je “Tri štvrte na vodku” Po tejto túre si štamprle zaslúžime. Vodka je v Mongolsku veľmi slušnej kvality a neuveriteľne lacná. Fľaška najlepšej stojí 20 000 Tugrikov, čo nie je ani 7 Euro. Obed bol ako vždy skvelý v neuveriteľne krásnom prostredí.Nasadáme do áut a drnkáme sa a drnkáme, naskakujeme až po strop. Orgazmus bez roboty” zahlásia baby v dobrej nálade.Foto: Elka v BUBO tričku pred vodopádom, ktorý je drsnou parádou. Je september ale fotografia ako keby bola z januára. 

Ľuboš Fellner

09

16:58

okt

2017

Altaj  - komplexné porovnanie Viac o krajine

Altaj - komplexné porovnanie

Ruský Altaj – Mongolský Altaj – Gobijský Altaj Altaj je nádherný. Rozsiahly. Biely. Studený. Toto pohorie, "Zlaté vrchy"  sú 2000 km dlhé a až 600 km široké, čiže minimálne 3x rozsiahlejšie než Alpy. A my z BUBO sme tých 2000 km prešli (september- október 2017) na jednej jedinej ceste! To nám umožňuje porovnať. Altaj je divočina bez značiek, mostov, lodží, bez turistov. Žiadny telefónny signál, žiadna sprcha a Vy rýchlo zistíte ako ste v Alpách a Nepále spohodlneli.Alpy vs. AltajNajvyšší vrch Álp je Mont Blanc s výškou 4 808 m. Najvyšší vrch Altaja je Belucha s výškou 4506 mDĺžka Álp (Janov – Viedeň) je 1200 km Dĺžka Altaia (Rusko – Gobi) je 2000 kmŠírka Álp je v priemere 250 km Šírka Altaja je 600 kmAltaj je nižší než Alpy, ale omnoho rozsiahlejší. Kým Alpy pokrývajú plochu približne 300 000km2, tak Altaj 3 až 4x toľko. Belucha, najvyšší stále zasnežený vrch Altaja, by bola až 4. najvyšším vrchom Álp. Názov druhého najvyššieho vrchu Altaja a najvyššieho vrchu Mongolska si zapamätáte, volá sa Chuj Ten (4374 m).Altaj sa rozdeľuje na 3 časti: Ruský Altaj – Mongolský Altaj – Gobijský Altaj Ruský Altaj Vraj tu slávil svoje 65 narodeniny (cez víkend pred 2 dňami) prezident Ruska, Vladimír Putin. 50 narodeniny slávil v podzemných viniciach v blízkosti Kišiňova a firma, ktorú som navštívil toto leto sa tým doteraz chváli. Teraz chcel mať evidentne pokoj a ten má práve tu v odľahlých horách. “Putinova dcéra tu bola raftovať a na mieste sútoku troch riek našla jedno úžasné miesto. Povedala o ňom otcovi a on nariadil stavbu dače a teraz vybudoval prístupovú asfaltovú cestu. Ja som tam doteraz jazdil iba na mojej terénnej motorke” hovorí môj známy, ktorý v poslednej dobe 8x Putina po Altaji vozil. O správaní novodobého cára rozpráva s úplnou samozrejmosťou, akoby postaviť za štátne financie 25 kilometrovú cestu v náročnom teréne absolútnej divočiny bolo bežnou a legitímnou záležitosťou. “Väčšinou doletí lietadlom do Gorno- Altajska a odtiaľ letí helikoptérou. Tento rok tu bol od 31.júla do 7 augusta” hovorí môj zdroj a potom detailne opisuje ako prezident chytá ryby, jazdí na koni a kde sa nechal odfotiť bez trička. “Toto je najkrajšia časť najväčšej krajiny sveta” hrdo vyhlási na záver našej debaty. Dača sa nachádza naozaj v nádherných horách v relatívnej blízkosti Teleckého jazera, ktoré je 353 m hlboké – druhé najhlbšie na Sibíri po Bajkale. Putin je už teraz pri moci dlhšie ako sovietsky vodca Leonid Brežnev. Dlhšie vládol v Kremli už len Stalin. Charakteristika: a) príroda: lesy, lesy, lesy. Oblasť Koš Agaš je ešte bez lesov, ale následne začnú cédre, potom borovice a čím idete nižšie, tak hustnú ruské lesíky s miliónmi briez. Rieky a jazerá sú neuveriteľne čisté. b) civilizácia: cesta M52 alebo v Rusku preslávený Čujsky trakt križuje celý Ruský Altaj a robí ho dostupným. Máte tu hotely a tzv. “turistické bázy” čo sú chatové kempy. Fungujú raftárske spoločnosti aj lokálne cestovné kancelárie. Keď vstúpite do hôr, ste v absolútnej divočine. Najvyšší vrch: Belucha 4506 m – najvyšší vrch SibíriPrešli sme Ruský Altaj krížom v celej jeho dĺžke 750 km z Tašanty až dole do Barnaul, kam odporúčam doletieť aj Vám. Náš hotel Centralnaja mal skvelé izby a najlepšiu polohu v meste s výhľadom na sochu Lenina. Vyššie v horách (Bija, Gorno – Altajsk) takéto hotely ani slušné letisko nie sú a Novosibirsk je ešte ďalej. Hraničný prechod z Mongolska do Ruska je tvrdý a potrebujete špeciálne permity. Na mongolskej strane dnes niet normálnej cesty a potrebujete terénne vozidlo. Rusko to je luxus. Väčšina posádky na colnici sú etnickí Kazaši a colnica je vo výške Gerlachu a tak sa pripravte na strašidelný chlad. Po opustení Mongolska v Caganúr (Tsagaannuur) je to do Tašanty (Tashanta) riadny kus a musíte mať vlastnú dopravu. Cez víkendy a na obed je colnica zatvorená. Výmena peňazí neexistuje ani oficiálna ani neoficiálna. Na svete je minimum takýchto miest. Ruská hranica je nepriepustná a Rusko jasne dáva najavo, že aj keď ide o najväčšiu krajinu sveta, oni si svoje hranice ubránia.Odporúčanie: Veľmi sa mi páčilo 5 ľadovcov Aktru v doline vo výške 2150 mnm. Hríbové stromy (vid Kappadokia) v doline Ulagan a nádherné jazero (Oči Altaja) vytvorené bublajúcim radónom.I/ Koš Agaš (Kosh Agash) Všimnite si tri veci a) neprší tu a stromov je minimum b) väčšina obyvateľov sú Kazaši a teda moslimovia – zelená mešita je zaujímavá c) a nezabudnite si všimnúť nedávnu seizmickú aktivitu. Nájdete ryhy kde sa zem rozpoltila. Hotely v Koš Agaš sú riadnou dierou aj keď čisté a s teplou sprchou. Reštaurácie tu volajú väčšinou caffee.II/ Čemal (Chemal) je niečo ako na Slovensku Jasná. Pred 15 rokmi tu boli dve turbazy, teraz sú tu stovky hotelov, aquapark. No jedinou atrakciou je rieka Katuň a čistý vzduch, ktorý lieči lepšie než vzduch vo Vyšných Hágoch. Páčil sa mi most na ostrovček Patmos.III/ Povodie rieky Ob má rozlohu 2 990 000 km². V tomto ukazovateli je Ob najväčšou riekou Ruska. 19 km juhozápadne od mesta Biya Ob vzniká sútokom rieky Katuň a Bija. V meste Barnaul Ob prekročíte či už starým, či novým mostom.  Mongolský Altaj Najväčšia krajina bez mora má najstudenšie hlavné mesto No najstudenšou časťou obrovskej krajiny sú hory samotného Altaja. Strávili sme tu mnoho času a máloktorý Slovák prešiel viac. Zrejme nikto. Vyrazili sme na túru v národnom parku Tavan Bogd smerom k vrchu Tavan Bogd ktorý sa skladá z piatich samostatných vrcholov. Najvyšším je vrch, ktorí Číňania volajú Hora Priateľstva a my a Mongoli Chuj Ten. Vrch leží 2.5 km od hraníc troch obrovských štátov (Mongolska, Ruska, Číny) a má teda strategickú polohu. Všade boli záľahy snehu, preskakovali sme studené potoky, vietor nám dul do tvárí. Bola to krása. Charakteristika: a) príroda: žiaden strom iba skaly, sneh, rieky a jazerá. No o to je Mongolský Altaj krajší. Nádherné zaľadnené hory. Ide jednoznačne o najdrsnejšiu a najmenej dostupnú časť Altaja. b) civilizácia: Po opustení mesta Olgi ani meter asfaltu. Skutočná drsná príroda bez akejkoľvek pomoci. Žiadna chata, žiadna lodž, žiadna reštaurácia, žiaden obchod, žiadna sprcha, žiadne WC, žiadne wifi, žiaden mobilný signál. Skutočne profesionálne cestovky sa iba kreujú. Samy nemáte šancu dostať sa nikam. Nádhera! Najvyšší vrch: Chuj Ten 4374 m – “Studená hora” je druhým najvyšším vrchom SibíriPrešli sme značne dlhú trasu z Chovdu (Khovd) cez zasnežené priesmyky do Olgi (Ulgi) a potom národný park Tavan Bogd so špeciálnym permitom pre blízkosť hraníc s Čínou. Strávili sme tu 10 dní kedy sme makali od rána do večera a okrem jednej noci v novopostavenom (ešte nie v úplne dokončenom) hoteli spali u domácich a v jurtách.Odporúčanie: Veľmi sa mi páčila odľahlosť regiónu. Prechod po “hlavnej ceste” je obrovitánskym dobrodružstvom a ľadové rieky sme našimi UAZmi krosovali minimálne 30 razy.I/ Jazero Dayan je oveľa menej navštevované než ostatné oblasti tohoto kraja. Je totižto trochu mimo cesty. Ja som však dlho nenafotil toľko fotografií ako práve tu. A po prvý raz v živote som dojil jaky.II/ Jazero Huton (Khoton) ale hlavne cesta k nemu boli úžasné, opäť ani jeden turista a nádherné pohrebiská a traky k vodopádom. Cítil som sa ako objaviteľ.III/ Trekking k Tavan Bogd samozrejme musíte urobiť. Mnohí turisti minuli petroglyfy a vy túto chybu určite neurobte. Nemusíte byť fanatikom ako ja, aby ste boli nadšení.IV/ Festival Orlích lovcov je z roka na rok navštevovanejší, no náruživí fotografi si určite prídu na svoje.  Gobijský Altaj V Mongolsku žije menej ľudí než v Portoriku a ide o najredšie osídlenú krajinu sveta (Západná Sahara a Grónsko nie sú samostatnými krajinami). No najmenej ľudí žije tu v Gobi. Aj Gobi sme prešli vcelku slušne. Odleteli sme do mesta Dalanzadgad a potom terénnymi autami prebrázdili Gobi krížom krážom na tých ohromitánskych planinách. Ako zákusok sme prešli 570km z Dalanzadgadu do Ulaanbaataru. Charakteristika: a) príroda: z lietadla všetko vyzerá ako púšť, ale z blízka ide skôr ako o piesky o kamenistú púšť s chumáčmi trávy na ktorých sa prekvapujúco pasú stáda kôz, ovcí a koní. Dvojhrbé ťavy sme videli severne od Dalanzadgadu. b) civilizácia: je to čosi medzi Ruským a Mongolským Altajom. Žiadny asfalt, to je pravda, ale na určitých miestach sú jurtové kempy, s turistickými jurtami a spoločnými sprchami s teplou vodou. Kúpite tu aj Bordeaux. Tu taktiež stretnete iných turistov, nebudete odkázaní samy na seba. Najvyšší vrch: Ih Ovoo (Aj Bogd), 3802 m.Aj kvôli prekvapujúco vysokej nadmorskej výške je v Gobi chladno.Odporúčanie: Koniec Altaja sa nachádza v horskom národnom parku Gurvan Saikhan (3 nádhery Gobi) čo je najvýchodnejší bod 2000 km dlhého pohoria. Yoliin am je uzučký kaňon, ktorý je prakticky celý rok zamrznutý a rozmŕza až v polovici júla. V auguste a septembri kaňonom tečie potôčik. Je to sväté miesto, hory sú tu najvyššie v širokom okolí, nájdete tu bieleho leoparda, divé veľké kozy argal, vlkov, supy. Viete si toto na púšti predstaviť? “Musia tu sídliť bohovia” myslia si domorodci, ktorí vytvárajú s nanosených kamienkov mohyly.4 hlavné faktory robia Altaj takým unikátnym.I/ Prírodná diverzita. Všetky 3 hlavné časti sú diametrálne odlišné. Gobi je púšť. Mongolský Altai bez stromov a akejkoľvek civilizácie je drsný. Ruský Altaj to sú nádherné lesy.II/ Zaujímavé etniká, ktoré si zachovali v tak odľahlých častiach sveta život ktorý inde zanikol pred tisíckami rokov.III/ Historické artefakty ako sú pohrebiská z 3 a 4 storočia a až 12 000 rokov staré petroglyfy. Nikde neplatíte vstup a pri tých pamiatkach ste úplne samy. Je to fascinujúce.IV/ Odľahlosť. A teda žiaden priemysel a nulové znečistenie. Celý Altaj je dnes nedotknutý, čosi čo už v Alpách ani Himalájach nenájdete. 

Ľuboš Fellner

07

11:58

okt

2017

Pohrebiská. Odkiaľ pochádzajú Maďari? Viac o krajine

Pohrebiská. Odkiaľ pochádzajú Maďari?

Fascinujúce sú pre mňa pohrebiská. Prastaré turkické, či dokonca z čias Hunov z obdobia 3. a 4. storočia. Práve podľa týchto pohrebísk vedci súdia, že pôvodní Maďari pochádzajú odtiaľto. Všade sa dočítate že pôvod Maďarov je nejasný. Veď akému archeológovi, by sa chcelo bádať v takejto zime, v tak odľahlej oblasti bez akejkoľvek možnosť stravovania (my máme jedno auto 4x4 naložené doplna jedlom, platíme si šoféra a kuchárku, veď tu v Altaji nič nerastie čo by sa dalo odtrhnúť či kúpiť). Práve odtiaľto sa okolo roku 370 pohli Huni na západ a tým začali veľké sťahovanie národov. Bála sa ich celá Európa (Flagellum Dei - Bič Boží) a významnou mierou prispeli k pádu Západorímskej ríše až kým sa centrom ich ríše nestala Panónia. Pozeráte sa na kamenný obelisk v tvare ľudskej postavy. V ruke má pohárik a za pásom meč, či je to veľký nôž? (kliknite na obrázok a zväčší sa Vám). Nepodobá sa trošku na Bélu Bugára? (just a joke). Huni praktizovali rituálne obväzovanie hlavy, mladým chlapcom deformovali nožami tvár, aby im nerástli brady. S koňom boli zopätí ako kentauri, tak ako sú domorodci Altaja doteraz. Je nádherné sa pozerať čo s koňom dokážu, aké strmé svahy vybehnú, po akom teréne plnom ostrého kamenia cválajú. Raz sa mi zdalo, že mladý Kazach padá z koňa, no to on iba oslavoval úspech v domorodej kazašskej hre kokpar. Knísal sa zo strany na stranu, padol, no kôň ho vtedy akoby zázrakom podbehol. Potom sa prekoprcol na druhú stranu konského chrbta a jeho kôň ho opäť zachránil od pádu. Ako extrémny carver v Kutzbühli. Všetko sa dialo v ohromnej rýchlosti a bola to krása. Od tohoto obelisku ide cesta, po ktorej môžu ísť procesie. Tá je vyznačená zastoknutými kameňmi v žltej tvrdej tráve. Obelisky bývajú často 3 či 4 vedľa seba. Vidíme takéto asi na 4 miestach a určite sú ich desiatky. Tieto pohrebiská sú v širokých nádherných údoliach chránených vrchmi, v blízkosti jazera, či aspoň rieky. Vskutku nádherné miesta, kryté pred drsnými vetrami a umiestnené tak, aby sa dali napojiť a nachovať zvieratá aj keď pôjde o veľké zhromaždenia. Uzavreté miesto, pritom totálne altajsky otvorené, prírodný balans, aj ja sa tu cítim, aj keď ide o mŕtvych, príjemne. Je zaujímavé, že si v rovnakých údoliach robia cintoríny Kazaši aj dnes. Niekedy ideme a 3 hodiny dozadu a potom 3 hodiny dopredu nebolo nič, no tu je v tráve zastoknutý jeden kameň a teda ide o jeden samostatný hrob. No väčšinou sú hroby a hrobky na spoločnom mieste v údoliach kde sa pochováva už 700 až 800 rokov. Kazaši sú dnes moslimovia a pochovávajú ľudí obalených do bielej plachty s hlavou otočenou k Mekke (na západ). Nevykopávajú hlboké diery veď v zmrznutej zemi to ani nejde, Ak niekto zomrie v zime, tak najprv musia rozohriať zem založeným ohňom a až potom čo to vykopú. Na to telo nahádžu zeminu. Takto jednoducho ten hrob vyzerá – kopa zeminy. No dôležité je zabrániť, aby nebožtíka nevykopali a nezožrali divé zvery, ktorých je Altaj plný. Preto okolo týchto kôp hliny stavajú Kazaši ohrádky a to je na týchto hroboch zaujímavé. Nádherné sú z dreva, kde ide o také malé pyramídky. Druhá možnosť je obohnať rodinné hroby múrikmi z nepálených tehál. Stavajú také malé hrady s drevenými dvierkami. V obrovskej pustatine kde tisícročia bola jedinou stavbou biela jurta, sú pohrebiská veľkolepým luxusom. Každý hrob má tabuľku kde je často rok úmrtia na prvom mieste, veď v danej chvíli je práve toto najdôležitejším dátumom a rok narodenia sa píše na druhom mieste. Na niektorých tabuľkách je napísané koľko dobytka či koní vlastnil dotyčný. Jedna nádherná hrobka v tvare veľkej hnedej jurty z tmavého dreva hovorí o majiteľovi, ktorý mal 10 000 koní a pri jeho pohrebe 1000 koní zabili a v ich krvi vyvarili drevá (už iba samotné drevo je v Mongolsku vzácnosťou) a preto je vraj hrobka neporušená a krásna vyše 100 rokov. Foto: pohrebisko medzi jazerami Dayan a Hoton, v oblasti, kde sme boli samy. Ide teda o celkom vzácnu fotografiu. Dôležitá poznámka je, že obelisk je vysoký ako dnešní Kazaši.  

Ľuboš Fellner

06

05:41

okt

2017

Trik ako prekrižovať zamznutú rieku Viac o krajine

Trik ako prekrižovať zamznutú rieku

- 24 sekundové video z toho ako to vyzerá keď sa pretrhne ľad nájdete dnes na Instagrame bubotravel, respektíve hľadajte ♯lovcizazitkov  Zatiaľ kým balíme postele, erárne spacáky z ťavej srsti a kuchyňu = robíme prvé veľké nakladanie, tak pošlem ľudí k jazeru Dayan. No Jožovi sa zdá, že Jarka a Janka sa stratia. Je to blízko, no musíš preskočiť riečku na mieste ktoré musíš poznať a ktoré sa každým dňom posúva, potom prejsť krížom močariská po presnej trase - proste presúvať sa tu iba zopár sto metrov, kilometer je problém. Ak nenájdeš brod či malú neoznačenú lávku, tak rieku neprejdeš, respektíve si namočíš nohy čo v tejto zime môže znamenať koniec cesty. Niekto kto si myslí, že pôjde na toto miesto o ktorom rozprávam vlastným terénnym autom má smolu. Nikdy sem nepríde. Nikdy v dnešnej dobe nenájde cestu. Žiadne navádzanie GPS. Ide o stovky tajných “chodníčkov” či brodov, ktoré proste musíš poznať a ktoré aj keď poznáš sú každý deň v roku v inom stave ne/priechodnosti. Bežný turista sa dostane iba na absolútne bežné miesta. Exkluzivita chce skúsenosti a schopnosť vziať na seba risk.. a neodkašľať to. Donalepujeme so šoférmi BUBO nálepky na naše autá nech si ich poznáme a potom baby dobieham tesne pred jazerom. Beh nie je taký ako u nás, v tomto ráno totálne zmrznutom permafroste sa cítim ako na betóne. Dayan je 22km dlhé, 4km široké, 8 m hlboké, všade sneh, zima a nádhera, pri brehu je ráno jazero zamrznuté. Vraj tu v lete plávajú labute a naozaj na ďalšom jazere sme ich aj videli. Naše terénne UAZy pre nás prídu, naložia nás, je ráno no chýr, že sme tu a hlavne, že sú tu biele baby sa šíri horami ako požiar a Kazaši prichádzajú na koňoch a motorkách, vyfešákovaní v dlhých teplých tmavých kabátoch z ťavej kože a chytajú naše baby do lasa a tie híkajú.. Určite sa im o tom sníva doteraz.Slniečko je vyššie, hneď je teplejšie a prenádherne, my v ťažkej pohode odchádzame neuveriteľnou scénickou cestou. No nie dlho. Zrazu sme sa zastavili, ďalej sa ísť nedá. Skúsili sme to, prejsť tú ľadovú rieku, ale je tak hlboká, že do auta nám vteká voda. Vycúvame späť na breh. Čo teraz? Vrátiť sa 15 hodín na rázcestie a skúsiť to inak? Vynechať pohrebiská a vodopád? Cez drevený most poniže sa bojím prejsť aj peši nieto ešte autom. Altajské mosty, to je námet na fotoknihu, drevo a kameň a do toho ľadová voda. Pokrútené umenie. Šofér druhého auta, Tanka má 28 rokov, robil v banke, potom v Rusku, no teraz keď má dvojročnú dcéru musí zarábať a v turistickom ruchu aj keď je sezóna krátka, sa dá (na bakšišoch za spokojnosť) zarobiť viac. A my sme s Tankom riadne spokojní. Jeden inteligentný chalan plný sily a energie. Keď tak bezradne stojíme na brehu, on chytí obrovský kameň a hodí ho do ľadu v rieke. Prvý sa odrazí, tak je ten ľad tvrdý, a ostane na povrchu. No potom hádže kamene na kraj a postupne uvoľní časť ľadovej kryhy. Následne prebehne po moste na druhú stranu a urobí to isté. Dá si špeciálnu nepremokavú kombinézu (no zima v nej musí byť slušná) a čižmy a vbehne do vody po pás a tyčou uvoľňuje ďalší ľad. A zrazu sa to stane. Ľad sa uvoľní, a ako keby sa pretrhla hrádza, voda začne rýchlo tiecť. Odtekať. Keď som to videl po prvý raz, tak som to nepochopil a myslel som si, že je to chyba, že sa hrádza z ľadu odtrhla niekde vyššie, voda sa začala tak silno valiť. Vtedy som si myslel, že neprejdeme (ten 24sekundový shot nájdete na Instagrame bubotravel). No hladina riečky o pár minút ako keby zázrakom klesne na polovicu.Toto je vskutku super trik! Nasadáme a prechádzame cez brod v totálnej pohode. Teda v pohode. Naši šoféri to dávajú v pohode, vždy keď ideme cez rieku ideme v tvare “U” aby sme sa neprevrátili, presne vedia kade vojsť a kadiaľ vyjsť von z koryta. Mám tu aj Defenderistov (Land Rover Defender) no hovoria, že toto čo robíme by teda nedali. Až takto tvrdo Slováci nejazdia. Toto čo popisujem bol prvý taký prechod, ale ak sme rieku na našej ceste v Mongolskom Altaji nebrodili 30 razy, tak ani raz. Táto cesta je fakt slušným dobrodružstvom.Foto: Tanka v rieke práve uvoľnil ľady a voda začala odtekať. Aj tento brod sme prešli. V pozadí 100 rokov stará hrobka z tmavého dreva, ktoré sa vyváralo v krvi 100 zabitých koní – o tom v ďalších príspevkoch. 

Ľuboš Fellner

04

04:15

okt

2017

Život v kazašskej jurte Viac o krajine

Život v kazašskej jurte

Kde bolelo tam bolelo, za siedmimi horami a siedmimi dolami, kde sa vodka liala a piesok mrzol, boli 3 jurty. V jednej sme mali kuchyňu a v dvoch sme bývali. Kadilo sa kde len chceš, ale neodporúča sa ísť za najbližší strom lebo to je 3 týždne peši a ak sa vyberieš na západ a juh, tak 3 mesiace. Keď prídem domov pobozkám svoju teplú záchodovú misu. “Óoo ospravedlňujem sa, že som si ťa doteraz nevážil” Starší brat Bauirjan má väčšiu jurtu kde aj večeriame a mladší Talgat má malú kde spí naše auto. Jurty sú uložené pod zasneženým svahom kúsok od rieky. Vedľa júrt je zaparkované staručké nákladné auto Zyl. Pred jurtami sa tmolia nádherné huňaté psy s najbelšími zubami. Dali sme psovi salámu a odmietol, evidentne je zvyknutý na čisté mäso. A je tu malá baktrijská ťavička, ktorá je akýmsi domácim miláčikom, No a potom rozsiahle stáda kôz a ovcí, ktoré prespia schúlené k sebe pred jurtami a ráno sa vyberú na pašu v okolí. Ideme chytať ryby, na blyskáč a Tanka chytí celkom slušnú. Kazašské jurty sú omnoho vyššie než Mongolské, vo vnútri sú iné ornamenty, dvere sa mi zdajú trošku vyššie, neudrel som si hlavu ani raz. Túto obrovskú jurtu postavia za hodinku, nech za dve, je to proste rýchlo ak je dosť ľudí. Po vstupe vpravo je kuchyňa, za ňou je akási chladnička, visí tam mnoho mäsa, odkladajú syry, smrdká to. Potom je spálňa, vpravo spávajú starí rodičia, mladomanželia na ľavej strane jurty. Spálňu sme nazvali bábkové divadlo. Je to jedna úzka posteľ, kde sa intímčo zabezpečí zastretím červeno, zeleno, zlatých gýčových zácloniek. Do vedľajšej jurty prišla o polnoci návšteva a kam ju dať? No ten chlap skočil k mladomanželom do postele. Bolo strašne teplo a ja som dal svoj ťaví spacák šoférom, že ho nebudem potrebovať. Elka sa trošku divila. No a ja som sa divil od druhej do štvrtej ráno, kedy som sa nevedel zohriať. Bola ukrutná zima, oni zakúria večer na 40 stupňov a potom nechajú teplotu padnúť pod nulu. “Nezaplatili účet za plyn” robili sme si ráno srandu cez zmrznuté ústa. Ďalšie noci v jurte sme takúto chybu neurobili a vyšpičkovali sme to tak, že to bolo úžasné spanie. Naučil som sa otvárať stredný -strešný poklop, kadiaľ ľahko vyženiete dym von a potom ho zavrieť a máte hneď teplo. Naučil som sa sekať drevo kazašským spôsobom a bloky čierneho uhlia. Kúril už Jožo. Kúrili sme aj jačím trusom a nesmrdelo to, no potom sme prešli čisto na turistické drevo a uhlie, ktoré horeli lepšie. Základ je poriadne sa zabaliť do spacáku a samozrejme v jurte spíme v termoprádle a hrubých ponožkách, to je jasné. Ráno si obliekame veci nasiaknuté dymom, “uhh toto je ešte také semičisté” zahlási elegantná Stella. Raňajky si dávam s domácimi, u lenivého Talgata. Sedí a manželka obsluhuje. Červený syr, kurd (tvrdý syr), kajmak (mliečny syr), slané maslo a kazašský čaj – s mliekom a soľou a pampúšik namiesto chleba. Miestna voda z ľadovca nemá minerály a vy ich takto v slanom masle a čaji do seba dostanete. Vodu teraz z rieky nevieme dostať, rieka v noci zamrzla. Domáce raňajky sa moc nedajú jesť, tvrdý syr môžete maximálne cmúľať, je to otrasné. Blahorečím našu kuchárku, ktorú si vezieme celý čas so sebou. Život v jurte v Altaji je tvrdý. Niet tu vodovodu, niet tu wifi, nie je tu žiaden mobilný signál, nie je tu elektrina, nie je tu chladnička. A však načo. Pivo pijeme pri izbovej teplote 0 stupňov. Nie je tu žiadna zástrčka a tak nemáte kde nabiť mobil, batérie do fotoaparátu, ja nabíjam aj hodinky, čelovku či laptop. Smola. Mnohých bolí chrbát, buď z toho natriasania v aute alebo z toho ak si v jurte ľahnú nie na našu expedičnú posteľ ale na váľandu, ktorú tu majú domorodci a ktorá je ukrutne tvrdá a šikmá.  Nie je tu posteľ Nie je tu záchod Nie je tu sprcha Nie je tu vodovod Nie je tu zástrčka Nie je tu wi fi  Ešte raz si toto prečítajte a predstavte si to 10 dní. Prvý deň je to dobrodružstvo, druhý deň je to sranda, tretí to začína byť pakáreň a potom je to tvrdé. Je to ako beh na 10 km v porovnaní s 20dsiatkou, tridsiatkou a teraz máme 100vku. To už nedá úplne každý. No my to dávame! Fakt super partia. Tu totižto nejde o fyzickú námahu ale psychickú. Myslíte si že preháňam aby som bol zaujímavý? Kto ma pozná a číta moje príspevky vie, že každé slovo je Pravda. Poslednú noc čo sme v jurte spali, pred odchodom do Ruska, bola vonku taká zima, že malá ťavička zmrzla. Asi o tretej ráno sme počuli brechanie, také divné a potom nič. A ráno o 6.00 sme zobrali ťavičku dovnútra jurty, k peci, domáci jej dávali vodičku, ľahli si na ňu a zohrievali ju vlastným telom. No bolo už neskoro. Malá baktrijská ťava poslednú noc zamrzla.Kde bolelo tam bolelo, za siedmimi horami a siedmimi dolami, kde sa vodka liala a piesok mrzol, boli 3 jurty. V jednej sme mali kuchyňu a v dvoch sme bývali. Kadilo sa kde len chceš a pivo sa pilo pri izbovej teplote 0 stupňov. No všetci sme prežili v zdraví a teraz sme ešte posilnení a ešte zdravší !! Volá sa to “jurtoterapia” a dostane to z vás všetko. Človek sa vyfarbí a partia sa utuží. Neboli to tie luxusné turistické jurtičky, ale ten pravý život v zasnežených horách. Zazvonil zvonec a drsnej rozprávke je koniec. Foto: Aikorkem, žena staršieho brata Bauirjana, umýva v zelenj umelohmotnej vaničke svoje mladšie deťa. Huňaté psy s nádhernými zubami sú tu všade. Sú prítulné, priateľské, majú radi ľudí. Jarka vychádza z jurty, kde bude večer spať. Je september, ale ukrutná zima. 

Ľuboš Fellner

03

01:35

okt

2017

Ako som dojil jaky Viac o krajine

Ako som dojil jaky

Kendžídžan, Nurjažaj a Aišolpan Ako fungujú nomádi dnes? Ako vyzerajú ich domy? Čo sa stane ak sa chytíte jačieho cecku Jazdec s orlom na ruke prekrižoval rieku, nevadí mu, že mu ľadová voda omýva nohy, jeho kôň sa taktiež ani neotrepal. Ja sa trasiem ako osika a krčím sa reflexne do klbka. On ide vystretý.. až ho zakryje septembrová altajská snežná metelica. Iba pre zaujímavosť: Európania ani Arabi nechodia na koňoch. Pre arabský trh teraz Bentley plánuje vyrobiť svoje SUV Bentayga s prevedením na lovenie sokolov, kde v strede hneď za radiacou pákou bude konzola - sedák na sokola. No dravému vtákovi sa určite lepšie sedí na ruke skúseného lovca.Prejdeme sedlo vo výške Gerlachu a následne sa zastavíme na šikmom kopci a rozložíme našu poľnú kuchyňu za 10 minút, chránení pred vetrom iba kamenným perfektne postaveným múrikom. Je neuveriteľne zima, no slniečko svieti a jedlo ktoré nám varí Kenjejan (kendžídžan), mladšia sestra Canata, je úžasné. Chutné, výživné, je neuveriteľné, čo dokáže v týchto podmienkach vyčarovať. Vždy máme ovocie, zeleninu, dezert. Expedičné stoličky aj stoly sú vysokej kvality, vyzerá to proste cool a to ambiente...V aute je teplúčko celý čas, no samozrejme keď vyjdem von z auta, musím mať rukavice, čiapku, proste oblečené úplne všetko. Tento rok vraj došla zima skôr. No neviem, podľa mňa je tu takto každý rok - úkrutná zima! Z “reštaurácie” máme nádherný výhľad. Do tváre nám svieti slnko, zlatá tráva dole v údolí a všade vo vrchoch je sneh, nikde ani náznak cesty, koniec sveta.Pred západom slnka sme prišli k drevenému domčeku, k domácim, u ktorých sme sa ubytovali. Rodina Nurgajai (vyslov Nurjažaj) sú kočovníci a toto je ich jesenné (september, október) sídlo. V lete sú 3 mesiace (jún, júl, august) na pasienkoch v jurtách. A na zimu idú 60km južne a hlavne dole do údolia prezimovať (november až do marca) a ženú so sebou celé stádo, aby im nepomrzlo. Následne (koniec marca po Novruze až máj) sa opäť presťahujú do tohoto domu, ktorý sa z jesenného zmení na jarný. Keď vstúpime do domu, nájdeme pri peci babušku s vnúčikom, teplo, nádhera, v tej kose okolo je to raj. Neskôr zistím, že dizajn tohoto dreveného domu je úplne rovnaký s ostatnými domami v celom mongolskom Altaji. Po vstupe je malá miestnosť a ešte jedny dvere čo udržuje v “obývačke” teplo. Toto je zároveň malý sklad respektíve je možné otvoriť ešte ďalšie dvere do akejsi “špajze”. No my vstúpime druhými ktoré boli vždy vľavo či rovno pred nosom. V “obývačke” sú kachle a nad nimi vyšívané zvonka biele dečky, zvnútra šedé, začudené, ktoré držia dym aby sa nerozplynul po celom dome. Nad tým palica, ktorou viete dym vypustiť hore tak, že nadvihnete blok dreva veľkosti 30x20x4 cm. Raz som to urobil asi o druhej v noci a to dosť rázne a mačku ktorá sa tam vyhrievala som odhodil asi na 3 metre a bolo počuť iba naštvané mňaaaaau. Z obývačky idú dve miestnosti, kde spíme. Všetky domy tu majú iba jedno poschodie a iba jeden z nich mal pôjd. Často je postavených viac takýchto domov vedľa seba. Starší, novší, najnovší, no vždy rovnaký dizajne.Samozrejme sme v malej komunite ihneď vzbudili pozornosť a tak prišli aj ostatné 4 deti, ktoré sa držia za ruky a bojazlivo si nás obzerajú. Nežobrú a to je ďalší znak toho, že sem turisti nechodia. Najstaršia je 8 ročná Aišolpan (Aisholpan) je prvá, s tvrdým vážnym skúmavým a múdrym pohľadom a potom za ňou sú v bojazlivých pózach ostatní. Líca im horia. No evidentne im to nevadí a na zimu sú na rozdiel od nás zvyknutí. Sme pre nich riadni exoti.“Kam ísť na záchod?” pýtam sa a odpoveď je “hocikam.” Idem k riečke za ktorou sú obrovitánske zasnežené hory a cez rieku sa brodia jaky. Dlho dlho som nevyfotil toľko fotografií. Tu sme jediní turisti. Evidentne tu ani nikto nechodí. Fotím najprv bez rukavíc, no po chvíli si ich musím nasadiť, nos si necítim. Večer je nádherný, množstvo hviezd na oblohe. Predpoveď 5 nádherných dní nám vychádza. Ľahko nafotíte Mliečnu dráhu. Domáci sú milí a prirodzení, tak ako bývajú ľudia, ktorí s turistami neprichádzajú do styku. Blahorečím, že som súhlasil prejsť aj tieto jazerá, ktoré nie sú v bežnom itinerári. A to ešte neviem, že 3 dni tu nestretneme nikoho. To mám rád a som rád, že som takéto miesto objavil v Mongolsku, čo je relatívne bežná destinácia. Byť na mieste kam nechodia turisti je dnes najväčším luxusom cestovania. Všetci turisti (je to promile tých čo navštívia Mongolsko) idú smerom na Tavan Bogd (najvyššie vrchy krajiny a samozrejme aj my sme tam išli) ale sem nejde nikto. My ideme hneď na začiatku našej cesty Altajom do úplného neznáma. Kým ešte ako tak vládzeme. Večera je navarená – polievka, hustý vývar z kostí s hrubými slížmi, čosi neuveriteľne dobré, ideálne proti výškovej chorobe. Spíme krásne, na našich expedičných posteliach a chránime si kríže, na nafukovacích karimatkách - spacák nepoužijem. Večer hľadajú šoféri autami našu babušku, ktorá išla okolo druhej nadránom cikať a nevrátila sa. Vonku je -20 a ona si ráno nič nepamätala. Tu keď urobí mestský človek chybu (nevedela zapnúť čelovku), tak ide minimálne o zdravie, no často o život.Ráno o siedmej ideme so Zuzkou dojiť jaky. Chlpaté zvieratá s veľkými pľúcami a veľkým srdcom sa ma boja, utekajú, respektíve sa mi postavia čelom a výhražne bučia a kývu hlavou smerom ku mne s tým, že zaútočia. Jačie mlieko je asi dvakrát výživnejšie ako kravské a obsahuje viac tuku a trojnásobne väčšie množstvo omega tri mastných kyselín. Tieto jaky nie sú umelo chované v maštaliach, ale sa preháňajú po vysokohorských pasienkoch, kde spásajú rôzne bylinky. Aj preto má jačie mlieko v sebe obsiahnuté veľmi zdravé látky. Sadnem na malú stoličku a hmatám po veľkých chlpatých vemenách ale naprázdno. Potom nahmatám malé arašidy, malilinké cecíky a snažím sa vymačkať mliečko. Neuveriteľný zážitok, ktorý sa mi nepodarilo uloviť ani v Tibete, Bhutáne, Arunachal Pradeshi, Gilgite či Ladakhu. Musel som prísť takto ďaleko do nedostupných hôr, ktoré sú omnoho menej navštevované než Západný Tibet či nepálske údolie Dolpo. Toto je divočina! Toto je nádhera, cestovateľský raj a ja sa cítim najlepšie na svete. Ten risk sa vyplatil. Nezmrzli sme a ešte k tomu tento ozajstný život ako spred 100 či pokojne 500 rokov či nebodaj 12 000 rokov? Vtedy sa z nás lovcov stali seminomádi. Zabudli sme na to v dyme výfukov veľkomiest. No Mongolsko je jednou z krajín, kde je život stále rovnaký. Cvrk cvrk cvrk, čosi som predsa len s tých malých jačích cecíkov vymačkal. Pozriem do vedra, utriem si ruky o dlhočíznu čiernu hustú srsť jačice a vstanem zo šamrlíka. Vzduch je plný môjho horúceho dychu. Je prekrásne. Cítim, že toto je môj život, cítim sa dobre, poznám túto situácia (aj keď som jaka dojil po prvý raz), veď iba včera sme ako nomádi dojili jaky, či ťavy, kozy, či čokoľvek iné a až posledný deň v našej 12 000 rokov starej histórii chodíme nakupovať mlieko do Lidla. To dojenie medzi zasneženými vrchmi, to som ja – úbohý zmätený homo sapiens – ktorý sa konečne chytil, niečoho stabilného. Aj keď to bol len taký malý cecík. Gazdiná v domorodom kroji sa na mňa usmieva svojimi šikmými očami. A ja som teraz veľmi šťastný. 

Ľuboš Fellner

02

14:52

okt

2017

Prvé stretnutie s Orlím lovcom Viac o krajine

Prvé stretnutie s Orlím lovcom

Ráno sa idem osprchovať do vedľajšej izby, tú moju by som vytopil. Šhaggy (fakt sa podobá) zo Skubidu spal dole na recepcii, my sme o polnoci búchali a ani sa nepohol. Mladý Nemec prišiel evidentne z hôr a tesne prežil. Absolútne vyčerpanie. “Do prdele” hovorím si, no idem radšej skontrolovať výstroj, “bude to tvrdé, to teda hej“ no som rozhodnutý, že moja partia prežije Altai v zdraví. A to chce maximálnu prípravu. Na nič nezabudnúť. Potrebujeme 3 terénne autá, jedno je na kuchyňu a kuchárku, na jedlo pre nás všetkých na 5 dní. Ďalšie Furgony sú pre nás, v každom sme 6ti plus naše veci. Máme spať v stanoch ale ja už zopár dní vybavujem krycí manéver a to spať v chatkách a jurtách vždy s pieckou. Canat mi sľúbil, že kúpi novinku ktorú odskúša práve na našej skupine a to sú expedičné postele. Nemôžem to sľúbiť partii ale teraz ráno to zháňam a kontrolujem či je to OK, či sa ich oplatí zobrať, či nechýbajú dielce a či to kvantum vôbec nabalíme.. Nakoniec dostávame úplne nové rozkladacie postele a podarilo sa ich nabaliť. Túto posteľ rozložíte komplet do 20 sekúnd. Spať ďalej od zeme je super, je to veľký rozdiel, ide minimálne o zdravie ak si uvedomíte, že vo výškach Altaja kam mierime je permafrost a chlad sa derie od zeme do kostí, krížov, matrace a spacáky navlhnú a berú silu človeku ešte viac. Aspoň ja som po piatich dňoch v horách hotový. Preto som aj dal tento počet dní. “Rozcvičili” sme sa v luxusných jurtách Gobi a teraz náš čaká 5 dní tvrdej makačky v nedostupnom Altaji. Postele a chaty či vykurované jurty umožnia zvládnuť túto cestu všetkým, myslím si. No Altai nie sú Tatry a ani Alpy, Altai sú obrovitánske hory s vlastným klimatom, omnoho väčšie, absolútne nedostupné, studené, nevyspytateľné. Keď už postele a spacáky z ťavej srsti mám, dávam vedieť všetkým túto novinu s tým, že budeme spať vo vykurovaných chatách. No nemôžem povedať, že by to zlepšilo náladu rapídne. Ľudia sa tvária akoby pred cestou na popravisko dostali pohárik whisky. Pred hotelom kde bývame je totižto strašná fujavica a pocitová teplota je mínus 20, kaluže na chodníkoch sú zamrznuté. Zastavíme sa dokúpiť rukavice z ťavej a jačej srsti so super vzormi z altajských petroglyfov, ktoré sú pod patronátom UNESCO a my ich chceme vidieť. Jarka si kúpi teplý kožuch za 183 Euro. Potom sa zastavíme pre vodku, lebo 5 dní budeme mimo civilizácie a Beluga trip musí mať zásoby. No kupujeme lacnejšieho Chinggisa, zlatého a platinového. Belugu tu nemajú.A konečne vyrážame, v autách je teplo, prejdeme mesto a hneď zlezieme z asfaltu, ktorý 7 dní neuvidíme. Ideme smerom na západ k Čínskym hraniciam a odbočíme k Čiernemu jazeru, Karakul. Zasnežené hory, rieky, ktorých koryto sa mení každý deň, každú hodinu. Po 5 hodinách tvrdej terénnej jazdy zrazu Janka, ktorá robí so sokolmi 20 rokov vidí chlapa na koni a vidí že nie je úplne v poriadku ale čosi má na ruke - orla. Je ďaleko a nevycvičené oko by si to nevšimlo. Ja osobne som ho nevidel a priznám sa, toto som tak skoro nečakal. Elke na neho zakričí kazašsky beri kel (poď sem) no chlap sa otočí a cvála preč. Dokelu, mohol to byť tak úžasný záber, mohli sme uloviť originálny nefalšovaný zážitok. Chlap na koni s orlom sa zrazu otočí a ide k nám. Toto sa mi potom stane opakovane. Elke rozpráva s Kazachmi a mne sa zdá, že počujem negatívnu odpoveď a potom je to ANO. Tvrdí ľudia majú tvrdé správanie, zdá sa mi. Mladý Kazach nádherne oblečený s obrovitánskou orlicou, ktorý vyzeral, že nás nechce vidieť, zrazu mieri k nám a usmieva sa od ucha k uchu. Na pravej ruke má orlicu (je väčšia než orol -samec) ľavou rukou vedie koňa s absolútnou istotou. Okolo studené hory, sneh, sme ďaleko, nikde žiadne ľudské obydlie. Vysadí orlicu na strechu nášho auta a potom ju privolá a ona poslúcha taktiež na slovo. Podľa filmu Aisholpan každých 7 rokov pustia orlicu do voľnej prírody. No keď sa teraz pýtam Orlích lovcov mám odpovede ako že po 10 rokoch, po 16 rokoch, dokonca, že orlica sa dedí z otca na syna. No často mám odpoveď “orol zomiera sám. Žiaden človek tie miesta nepozná. Je to hore na vrcholoch končiarov” Náš Kazach je pekne tradične oblečený, je hrdý a evidentne takto žije, toto v žiadnom prípade nie je turistická záležitosť. Lovec má klasickú koženú brašnu na mäso, ktoré po tom ako orol priletí na rukavicu, dostane ako odmenu. Orol zje strašne veľa, potom robí vývržok (kosti, perie, koža). Mal palčákovú rukavicu na rozdiel od Európskych ktorí majú klasickú s prstami a Arabov, ktorí majú odseknuté prsty, ktoré im trčia von z rukavice. Európania a Arabi samozrejme lovia väčšinou so sokolmi, jastrabmi, nie orlami. Mladý Kazach mal palicu z rohu jeleňa ktorou sa podopieral lebo orlica váži nažratá až do 9 kilo. Má to tvar ako prak, predlaktie má na vrchnej časti taiakh a spodok taiakh má na sedle. Úžasné zlepšenie, ktoré sa pri sokoloch a jastraboch nepoužíva. Nosiť ťažkého orla celý deň to nie je sranda. No o orlicu sa pekne staral, bola čistá s nepolámaným perím. Čiapočku, ktorú mala orlica na hlave nemal šnurovaciu a na nej mal cíp s koliečkom aby ju mohol niekde zavesiť. Teraz mu taiakh visí na sedle, čiapočka oral je dole a Kazach, ktorý sa volá Seil kričí úuka, úúka a vystiera ruku s nádherne vzorovanou palčákovou rukavicou. A orlica na prvý povel zo strechy auta priletí na jeho vystretú ruku.Seil hrdosť neskrýva. Potom urobíme zopár fotografií a on ako prišiel tak aj odišiel. Ako z orientálnej rozprávky, stratil sa za riekou, vo vysokých horách a kúdoloch rozvíreného snehu.Foto: fotografiu ozajstného lovca s orlami som použil u predchádzajúceho príspevku. Tak ma ten autentický zážitok oslovil! Teraz postujem moju fotografiu s orlom v údolí. Snažili sme sa naozaj spoznať o čo ide! Aj táto fotografia je na mieste bez stoviek turistov 

Ľuboš Fellner

30

12:40

sep

2017

Odlet na divoký západ Viac o krajine

Odlet na divoký západ

Ako sa vysporiadať so strachom o úbohý život? Z pieskových dún Gobi do snežnej fujavice Dizajn najlepšieho hotela Západu? Akú vodku kúpiť? Recept ako na našej planéte objaviť ešte pôvodný tradičný život? “Pre mňa je najdôležitejšie, aby si nás začekoval do lietadla” hovorím Kherlenovi opakovane a on súhlasne vždy prikývne hlavou “mená našej skupiny máš, letenky máš. No ak sa do lietadla nedostaneme, sme v kýbli. Cesta autom trvá 4 dni- Kherlen rozumie, lietal do USA a vie princíp lietania, vidí, že je to pre mňa dôležité- veď mu to hovorím už tretí raz. Zistí, že nám letenky prehodili o dve a ¾ hodinky skôr. “No škoda” hovorím si, mohol som sa dlhšie váľať v posteli a dať si pohodové raňajočky, proste využiť ten Kempinski. Takto ráno rýchlo nahádžem čosi do seba, kávu zoberiem do ruky a vyrážame. Na letisku vystojíme radu a zistíme, že toto nie je naše lietadlo, ale že skutočne letíme až o 2 ¾ hodiny. Kherlen je z toho na nervy, veď práve dostal od nás veľmi slušné “díško” no na nervy som a ja. A tak si sadnem a aspoň som napísal na toto Fórum slušný príspevok o Ulaanbaatare. Neletíme do Olgi ale do mesta Khovd. Na letištnej ploche je jediné lietadielko, vrtuľové, spoločnosti Hunnu air. Už sme zvyknutí, veď sme s nimi leteli do Gobi. Let trvá 3 hodinky, pod nami púšť a polopúšť, vynikajúce výhľady, žiaden les. Po pristátí si posúvame čas o hodinku. Nejde to automaticky, lebo sieť je mongolská a naše telefóny nevedia, že Západné Mongolsko je výnimka. Celý svet ešte nevie, že Západné Mongolsko je výnimka! A preto sme TU. My v BUBO hľadáme výnimky. V tejto oblasti žije 4% kazašská minorita, ktorá nepraktizuje budhizmus ale sú to moslimovia. Rozprávajú nie mongolským ale kazašským jazykom, ktorý je absolútne iný a sú turkického pôvodu. Iba v tejto studenej drsnej oblasti si ostrakizovaná menšina zachovala zvyky, ktoré sa inde už stratili. Zároveň máme v pláne zmapovať pohorie Altai, ktoré sa delí na Ruskú časť (uvidíme následne), Mongolskú časť (to je tu) a Gobijský Altai, kde sme už trekking zrealizovali. Ja už rok a pol do nášho partnera tlačím, že nechcem vidieť klasiku = iba festival, ale chcem zažiť ozajstnú rodinu lovcov s orlami a vidieť Altai, kam ostatní turisti nechodia. Toto je totižto miesto, kde by ten pravý starý svet, ktorý inde zmizol ešte mohol existovať. Iba musíme vyraziť iným smerom než ostatní turisti a vydržať extrémne nepohodlie. Väčšinou hľadám takýto svet vo vojnových oblastiach či oblastiach postihnutých epidémiou či inou strašnosťou, ktorá iných turistov odplaší. Tu som zvolil inú stratégiu a smerujeme do oblastí, kde iní nemôžu pre náročnosť terénu, finančnú náročnosť (musíte mať vlastného kuchára a jedno auto vyslovene na batožinu, slušnú výbavu..a to je drahé) a ukrutnú zimu. Na letisku nás čaká naša sprievodkyňa Elka, Kazaška, ktorá nevie chodiť normálne ale stále pobehuje, snaží sa a snaží. “Ideme do reštaurácie tu kúsok 500 metrov od letiska, Autá máme úplne nové,” hovorí. Nasadneme do Uazov, už máme každý svoje vyárendované miestečko a nič nového nevidím. O 300m odbočíme z asfaltky a vbehneme vľavo na jednu oplotenú parcelu, potom vbehneme na druhú a zastavíme sa u takého divného polorozpadnutého dreveného domčeka s jurtou. Časť toho domčeka Elka evidentne prenajala, toto nie je normálna reštaurácia a Elka tu rozložila expedičné stoly, expedičné stoličky (slušnej kvality) a predstavila nám našu kuchárku, ktorá pôjde s nami celý čas. Jedlo ryža, hovädzie, šalát, kazašský čaj s mliekom a soľou (to si dávam iba ja) a banány, hrozno, dezert. No poviem vám, že po prvý raz si dávam v Mongolsku dupľu, kuchárka je super. No vitajte na Západe hovorím si, tu bude všetko inak. Vyjdem z polorozpadlej drevenice a fotím okolité žulové hory, slnko je už dole a farby sú nádherné. Vojdeme do tej jurty a zisťujem, že domáci žijú v nej a drevenica je asi iba na najkrutejšie zimy, ktoré istotne prídu, veď v zime je tu pravidelne -32° C. Jurta je zateplená, piecka kúri, v televízore ide mongolské zápasenie. Podávam domácemu ruku, je to Kazach, no na stene má podobizeň Mongola Čingischána. Je to pre neho evidentne najdôležitejší človek. Potom vedľa fotografie rodiny, ale tie sú menšie. Lúčime sa, zastavujeme sa v obchode kde kupujeme 3 fľaštičky Belugy. Belucha či Beluga je najvyšším vrchom Altaia, je to najlepšia vodka akú v obchode majú a ďalším dôvodom pre to množstvo je, že keď kúpime 3 fľašky, tak máme lepšiu cenu. No a dnes je Ľuboša (príspevok pridávam keď som sa dostal konečne na internet). A takto posilnení vyrazíme na transfer z letiska. Väčšinou transfer z letiska trvá od pol hodinky do dvoch hodín. Maximálne, všakže. No tu sme vo výnimočnej oblasti a tak transfer trvá 7 hodín. Ideme nádhernou prírodou okolo 4-tisícoviek, sedlami vysoko v horách, na asfalt zabudnite. Škoda, že moc nevidíme a nie je to tou Berlugou. Je tma a ja fotím ako sneží, potom skočím von z auta, že idem pozrieť druhé auto a zapadnem po členky do snehu. V druhom aute je zima, kúrenie nefunguje. My máme takú veselú cestu, zrejme kvôli tým meninám, v prvom aute idem po prvý raz, smejeme sa na plné bomby, zato v druhom aute všetkým zamrzol úsmev na tvári. Jarka sa totižto na letisku rozprávala so skúsenou sprievodkyňou a ona povedala, že zamrzneme, že umrieme všetci. “Je absolútne bláznovstvo vyraziť teraz do hôr” hovorila dnes spriedkyňa “Ide o život. Nedávno zvážali Kanaďanov (a tí sú na zimu zvyknutí) helikoptérou. Spanie v stanoch je šialenosť.” No a sneh naokolo a strašidelná zima Jarke hovorí, že tá sprievodkyňa nebola až tak od veci. My totižto máme spať 5 nocí v stane. V aute je ticho a nikto nemá silu ani siahnuť do kufru, aby sa obliekol. Iba Jožko je v pohode, hory sú jeho láska. Ideme ďalej, musíme dôjsť do Olgi a tu v týchto horách človek nikdy nevie kedy TAM bude. Môže sa stať čokoľvek. Vraciam sa do prvého auta kde oslava pokračuje a žiadna letná fujavica nevyviedla posádku z pozitívneho nastavenia. Takto nám ubiehajú ďalšie hodinky a šoférovi sa to páči a púšťa nám kazašské vypaľovačky a kričí “sogistraik” na zdravie. “Khane sogistraik”, pripime si na zdravie! Podľa stiahnutých máp na iPhone sa blížime k Olgi a tak dáme cikpauzu. Vyjdem von z auta, okná máme zamrznuté a tak nič nevidím. Už nesneží a teraz je nado mnou nádherná obloha plná, plná hviezd, okolo tuším hory, je ukrutná zima, rátam tak mínus 10, ostrý vzduch. Uff. Igor hovorí “katalóg má 300 strán a ja si vyberiem práve toto. Za toto ešte platím…..” Všetci majú riadne dosť, nemám so sebou partiu, ktorá urobila 7 summits, či trávi silvester v Himalájach, ale bežných turistov, takých ako vy, čo toto čítate. Väčšina posádky síce v Himalájach bola, no nie v zasneženom stane. No ja mám dobrý pocit, som rád, že náš partner pre nás vôbec došiel, že nás čakali a že sa veci rozbiehajú. O náročnosti a bezpečnosti som s ním hovoril dlho a viem, že máme byť prvou skupinou vôbec ktorá vyskúša nové expedičné postele. Máme každý vlastný spacák, ale partner mi zabezpečí teplé spacáky a nafukovačku pre každého. Dal som do výbavy veľmi veľa, máme ju najlepšiu zo všetkých skupín a volal som z Ulaanbaataru aby sme vymenili stany za chaty. Nemôžem to však ostatným povedať, lebo to chcem skontrolovať na mieste. Tiež prvú noc budeme namiesto v mrazivých stanoch spať v najlepšom hoteli Olgi. Zrazu sa objaví asfalt a zbehneme dole do Olgi a naozaj spíme namiesto stanu v najlepšom hoteli mesta. Čo to znamená? Mne ako šéfovi dali izbu, ktorá je dizajnerským kúskom. Vedľa postele stojí záchod. Tak ako sú u nás moderné spojené kuchyne s obývačkou, tu mám spojenú spálňu so záchodom. Žiadna plenta, žiadne krytie, otvorený priestor ako na altajských planinách. Zvláštne tapety, nedorobené zárubne a evidentne tento hotel chceli stihnúť do festivalu a ešte to úplne nedotiahli. Jarka a Marcelka sa pýtajú či nemôžeme ostať celý čas v tomto hoteli. Pre mňa je základ, že dnes má každý posteľ, radiátor a navyše dostávame každý teplý čaj a polnočnú večeru. A ja mám preslov čo ďalej: “Zajtra si oddýchneme. Raňajky o 9.00 a o 10.00 vyrážame. Ja skontrolujem spacáky, karimatky, celú výbavu. Zima –nezima. Ideme do toho” hovorím s nadšením a úsmevom. No nedostávam žiadnu odpoveď…..Ticho. 

Ľuboš Fellner

24

05:59

sep

2017

Ulaanbaatar Viac o krajine

Ulaanbaatar

V preklade Červený hrdina. Najchladnejšie hlavné mesto sveta Žije tu bezmála polovica obyvateľov Priemerná ročná teplota je pod nulou  Meno mu dali Sovieti, ktorí od roku 1924 v Mongolsku vystriedali po 200 rokoch ako vládcovia Čínu resp. Mandžuov. Názov sa uchytil aj proti odporu domácich a čas nesúhlasné hlasy vymazal. Batar znamená hrdina. Ulaan znamená červený. No náš sprievodca Kherlen mi hovorí o tom, že to síce znamená červená, ale pre neho je to čosi nové, renesancia, no určite nie Sovieti. Číňanov dnes Mongoli neznášajú a Rusov majú do dnešných čias radi. Aj Kherlenovi rodičia majú radšej Rusov, sú to univerzitní profesori. “Teraz si ľudia nie sú rovní. Málo kto sa má dobre” hovorí s budhistickou dušou (karma a konanie dobra je dôležité) náš sprievodca aj keď zrejme netuší, že je dušou budhista. Spoločne so svojou ženou Su sú odchovanci socializmu. No sú to veľmi dobrí ľudia. “My Mongoli uznávame starých ľudí. Nech robia čokoľvek. Rešpektujeme názor človeka aj keď je zlý” Je nádhera počuť inú filozofiu než uznávame my. U nás keď niekto nemá pravdu, tak mu to riadne vytmavíme. Tu nie. Možno práve táto povaha baránkov je na príčine, že názov Ulaanbaatar ostal. Pri ceste z Gobi sa po 8 hodinách jazdy objavili oblaky. Krásne biele obláčiky na modrej oblohe a žltá trávička dole, čistá rovina, nádhera. Stromy síce ešte nie, ale aspoň akási známka vyšších zrážok a teda života, blížime sa k Ulánbataru. Potom sme vyšli na kopec Hushigtiin hundii = Záclonové údolie, a pod nami sa po 12 hodinách jazdy bez jedinej osady, ktorá by sa dala nazvať mestom objavil ON. Hlavné mesto kde žije bezmála polovica národa. Vľavo je nové letisko, ktoré otvoria o rok, no k starému ideme ešte minimálne pol hodinky. No a potom sme v dopravnej zápche. 12 hodín skoro žiadne auto, cez cestu prebehli maximálne kone či ťavy a teraz opäť stojíme, stojíme a stojíme. Vitajte v Ulaanbaatare! Mesto bolo založené v roku 1639 ako pohyblivý kláštor a zmenilo svoju lokalitu až 28 krát než sa natrvalo usadilo na jeho súčasnom mieste pri riekach Tuuli a Selby v roku 1778. Z hlavného námestia s gýčovou ružovou operou sa presunieme po miestnej Avenue des Champs –Élysées – Avenue Mieru, Enkhtaivnii urgun chuluu – až na koniec a odbočíme vpravo na “mníšsku ulicu” ako sme nazvali Gandangiin gudamj. Na jej konci je kláštor Gandan. No mnohé kláštory lemujú jednotlivé strany ulice. Gandan bol síce založený v roku 1727, ale dnešná hlavná stavba bola postavená v roku 1911, pretože Číňania (gamin) všetko zničili. Ostatné sú mladšie, mnohé budovy kláštorov sa práve stavajú. Sme tu prví a to je super. Nielen tým že šafranové rúcha mníchov nádherne kontrastujú s rannou sýtomodrou oblohou. Je to aj tým, že mnísi sa prebúdzajú a turistov ešte nečakali a tak sa snažíme o “nenápadné” fotografie, nenápadné vkĺznutie do ich životov. Pripravujú sa na rannú modlitbu. Ideme ku “stĺpu želaní” ktorý tu ostal po vypálenom starom kláštore a teda zákonite musí byť svätý. Za pol hodinku čo ho pozorujem k nemu prichádzajú mnohí a šepkajú to svoje. Zastavujeme jedno dievča, typickú Mongolku a ono hovorí, že sa modlila za to, aby sa jej vyhýbali zlí duchovia a aby bolo všetko dobré. Vysvetľujeme si čo to je Gelukpa, ktorú Su, žena Kherlena volá “Žltí”. Musím povedať že o budhizme viem omnoho viac než Su. Ona je budhistka ako sú v Čechách kresťania. Čosi tuší, ale je to povrchné, často nepravdivé a úprimne dáva najavo nezáujem. “Komunisti nechceli aby nám mnísi brejnvošovali hlavy, vymývali mozgy, chápeš...,” vysvetľuje mi.  „Preto sme my Mongoli mali zakázaný vstup do chrámov.” Čistky začali 1922, no v roku 1938 zabili Sovieti mnoho lámov aj starých rodičov nášho sprievodcu. Najhoršie časy skončili v 60 rokoch, no sem tam zatvorili niekoho až do roku 1991. Niektorí ľudia sa schovali ďaleko v obrovskom Mongolskom priestore. Vtedy sa oslavovalo tajne. No teraz je veľká budhistická renesancia, ale ide to postupne a znalosť je z roka na rok hlbšia a hlbšia. O budhizme rozprávam radšej ja, o pravom kláštore Ganden, ktorý založil Tsongkhapa a o mnohých iných veciach, ktoré som v Tibete zažil a ktoré sa už teraz vidieť nedajú. „Dnes začínajú modlitby neskôr, je deň pohrebov. Pochovávame ľudí, spaľujeme, ale existuje tu aj nebeský pohreb, ktorý poznáš...” Áno, zažil som v Tibete tento úžasný rituál kedy mŕtveho zožrali supy v priebehu ¼ hodinky. Nezostalo po ňom nič. Aj lebku a kosti mních vysoko v horách rozmliaždil kladivom, prisypal tsampu a supy dokončili svoje dielo neuveriteľne rýchlo. “Na vidieku ľudia nechajú ožranov, či ľudí ktorých nepoznajú, vtákom a vlkom doteraz...,” rozpráva Su a smeje sa našim zamračeným tváram. “No, je to tak” smeje sa od srdca ako správna, drsná Mongolka. Priemerná ročná teplota je pod nulou! Viete si to predstaviť? No my sa prechádzame a je nám teplo, je najpríjemnejšie a ja vôbec neviem využiť svoj kašmírový sveter. V Gandene si ideme pozrieť aj sochu Janraisaga čo je vlastne Avalokitešvára a Mongoli si myslia, že táto socha je vlastne 14-ty Dalai lama. Je to vraj najvyššia socha vo vnútri budovy, vysoká 60 lakťov respektíve 26.5m. Minulý rok Mongoli pozvali terajšieho Dalajlámu, ale čínska vláda zablokovala hranice a zrušila Mongolsku štátnu pôžičku. Následne minister zahraničných vecí Mongolska sľúbil, že už nikdy nepozvú Dalajlámu. Kamarát Kherlena išiel do Kirgizstanu študovať a čítal knihu kde bol na obálke Dalajláma a zatkli ho na jeden deň. “Prečo čítate túto knihu?” pýtali sa. “Myslia to skutočne vážne...” Zdravím pred odletom na divoký západ.A toto sú rady nášho 28 ročného sprievodcu, ktorý žil 3 roky v USA:Najlepšie diskotéky Ulaanbaataru: 1: Mint night club TAX-25000MNT, 2: Sky lounge 17th floor of central tower, 3: CASTLE night club located 6th micro district, 4: LUX located central square, 5: PARIS behind the Kempinski, 6: COCO banana located UB palace (trasie sa podlaha)Najlepšia mongolská reštaurácia Ulaanbaataru: 1. Modern nomads – chain of Mongolian food restaurants |bagatoiruu st| 2. BDs Mongolian barbeque |baga toiruu restaurant| 3. Rosewood restaurant best paneni, everything best |seouliin st| 4. Veranda 5. Bull hotpot 6. Broadway chain restaurantNajlepšie shoping mall: 1. State Department store \good place to buy handmade or traditional clothes or leather things\ on peace ave, 2. Ulaanbaatar department store \modern clothing and shoes bags \on peace ave, 3. Goyo cashmere store the world finest cashmere product you can buy it only from Mongolia, 4. Gobi cashmere store, 5. Narantuul International trade center |black market, be aware of pocket pickingFoto: toto je reštaurácia v našom hoteli (Kempinski) na prvom poschodí. Naozaj kvalitné teppanyaki. Toto je môj typ 

Ľuboš Fellner

ODPORÚČANÉ ZÁJAZDY

BUBO HISTÓRIA

Pozrite si históriu slovenského cestovateľstva