Zomreli dvaja ľudia, ktorých som si vážil a ktorí ma týmto „prinútili“ vložiť sem na naše Fórum pár riadkov. I/ Lee Kuan Yew, ktorého „slobodný demokratický západ“ prezýval diktátorom zomrel vo veku 91 rokov. Veľmi si ho vážim. „Média majú podporovať myšlienky ktoré pomáhajú národu a nie ich podrývať“, tvrdil napriek kritike. „Singapur sa bude smiať naposledy“, tvrdil, keď vzdoroval posmechu západu. Vyštudoval LSE a právo v Cambridge a svoj život a bystrú hlavu zasvätil rozvoju malého ostrovčeka na juhu Zadnej Indie. Singapur nemal mať šancu no pod tvrdou rukou svojho vizionárskeho vodcu vyhral. Rozdiel oproti susedom je priepastný. Keď som pred 20 rokmi Singapur po prvý raz navštívil, zamiloval som sa. Videl som jasnú budúcnosť nového Slovenska. Veď keď niekto za 30 rokov vytvorí z džungle takýto zázrak, tak to proste ide! „Kde bolo tam bolo. Kde nebolo ani nebude...“, vraj takto začína každá rozprávka o Slovensku. No v Singapure som začal veriť v šťastné konce! Singapur tento rok oslávi 50. výročie svojej nezávislosti (SG50). Štát vzdelaných obyvateľov s efektívnou vládou, prakticky bez korupcie. Za tých 20 rokov sa Singapur pohol riadne vpred a ja som oveľa starší... II/ Peter Pišťanek je jedným z ľudí, ktorým Vy, naši klienti vďačíte za kvalitu BUBO. Písal sa rok 1999, nejestvoval Google, no existoval geniálny internetový magazín inZine, ktorý predbehol svoju dobu podobne ako BUBO. Spolupracovali sme samozrejme. Písali sme sem postrehy z našich ciest do neznáma, z objavovania našej planéty. Na Silvenstra sme leteli na juh Afriky a lietadlo pilotoval sám Niki Lauda. Všetci sa báli letieť, lebo „bolo jasné“, že prístroje sa nezmieria s prechodom z roku 1999 na 2000 a lietadlá padnú. Pišťanek bol veľký pán, cestoval a písal o dobrej whisky a najlepšom cognacu, o pôžitkoch sveta. Ja som ho však poznal oveľa skôr. Na Leningradskej (presne oproti Čumilovi) sme pred Vianocami v roku 1991 rozložili stoly a predávali knihy. Bol som v 5. ročníku na LFUK, čital som Revue svetovej literatúry, Romboid aj Kultúrny život a predal som najviac kníh na Slovensku. Čítal som samozrejme Rivers of Babylon a Pišťanek bol mojim hrdinom. Trefný ako Charles Bukowski, s jasným talentom neodtrhnutý od „bežného“ života sa netváril ako umelec. Preto ho mali v zuboch a podceňovali. No ja som ho zbožňoval. Keď mi niekedy v tom roku 1999 či 2000 napísal : „Pán Fellner, ja píšem o tých najkrajších zážitkoch z ciest, nevynímajúc tie najluxusnejšie. Myslím, že podobne to robíte Vy, však“ nemohol som inak. Hanbil by som sa pred ním, keby to tak nebolo. A tak sme riadne zvýšili úroveň našich služieb a v našich zájjazdoch sa objavilo gurmánstvo. Je to už 15 rokov a ja som sa snažil tak, aby som sa pánovi Pišťankovi mohol vždy pozrieť do očí. Na oboch velikánov, ktorí nás opustili tento víkend (s príchodom jari), na ich nonkonformizmus nikdy nezabudnem. U mňa žijete ďalej!
Ďalšie originálne cestopisy od profesionálneho sprievodcu BUBO
