Čakajte prosím...

Fórum

458 príspevkov

16

13:02

mar

2019

Blíži sa Holi

Blíži sa Holi

Už tento štvrtok sa India a iné hinduistické časti sveta zmenia na farebnú dúhu. Začína sa Holi, festival farieb. V stredu po západe slnka sa rozhoria vatry, pri ktorých budú prebiehať prvé obrady. Oheň tu symbolizuje spálenie zla a víťazstvo dobra a spája sa s legendou o zlej tete Holike. Holika bola sestra mocného kráľa, ktorý chcel, aby ho všetci uctievali ako boha. Ale jeho vlastný syn bol oddaný bohovi Vishnu, a tak sa ho jeho vlastná teta rozhodla upáliť. Bohovia však tieto plány zmarili, a miesto syna zhorela zlá teta Holika. Druhý deň ráno, keď ľudia našli jej popol, začali sa ním ohadzovať tak, ako to dodnes robia s farebnými práškami. Toto je len jedna z legiend, ktorá sa spája so sviatkom Holi. Ďalšia hovorí o bohovi Krišnovi, ktorému je tento sviatok zasvätený. Krišna je totiž modrý (hinduistická fantázia nemá hraníc), a vraj keď sa zaľúbil do svojej vyvolenej Radhy, veľmi sa hanbil za svoju farbu. Mama mu poradila nech aj on Radhu nafarbí, a tak sa začali ohadzovať farebnými práškami. Toto sú všetko rozprávky, ale niekde za tým sa skrýva pravda. Festival Holi sa oslavuje vždy na jar (každý rok sa dátum mení), kedy si telo zvyká na teplotné zmeny a je teda zvýšená šanca chytiť nejakú chorobu. Farebné prášky boli kedysi vyrábané z rastlín ako kurkuma, tulsi, červená repa. Takže ohadzovanie sa týmito farbami bola akási forma prevencie pred jarnými vírusmi. Dnes sú farby už chemické, aj keď postupne sa začíname navracať k tým pôvodným rastlinným. Chemické farby sú ťažko zmývateľné a môže sa stať, že aj týždeň po Holi budete mať ružové vlasy alebo zelené očné bielka. Indovia ale majú na to jeden trik. Namažte sa olejom od hlavy po päty ešte predtým, ako sa začnete hrať a farby sa potom budú dať ľahko umyť. Ako to teda prebieha? V stredu večer sa založí vatra a vykonajú sa rituály. Vo vzduchu sa objavia prvé farebné prášky, ale to je zatiaľ len otvorenie festivalu. Skutočná hra začne vo štvrtok ráno. Zoberiete si niekoľko kíl farebných práškov a vyrážate do ulíc. Hrajú sa všetci, vek, kasta ani pohlavie nerobia rozdiely. Celé ulice sú posiate farbami a všetci sa veselo smejú. Niekedy sa smejú až podozrivo veľa, a to preto, že pri hrách radi popíjajú Bhang- marihuanové mliečko, ktoré je tiež súčasťou osláv. Moderná doba prináša aj rôzne výdobytky, ktoré vám pomôžu nafarbiť ešte viac ľudí. Môžete zohnať napríklad vodné pištole s nápisom “Ganga power”, do ktorých namiešate farby s vodou, a budete nezastaviteľní. Poobede sa hry pomaly ukľudnia, ale farby na uliciach ostanú ešte zopár dní a pripomínajú nám, že svet nemusí byť iba čierno-biely.  

Blíži sa Holi

Katka Líšková z BUBO

15

12:59

mar

2019

Ako (ne)funguje India

Ako (ne)funguje India

Dnes prechádzame z Nepálu do Indie. Čaká nás veľmi náročný deň, za ktorý vystriedame až 5 rôznych dopravných prostriedkov. Na všetko sme pripravení, ale sme pripravení aj na to, že nič nebude fungovať tak, ako sme si to naplánovali. To je proste India. Cestu na nepálskej strane zvládame zatiaľ dobre. Prechádzame pešo cez hranicu, a len čo vkročíme do Indie, už sa to začína. “Nefungujú nám počítače, sadnite si sem a počkajte pár hodín” oznamuje nám colník na indickom imigračnom. Je úplne kľudný, vôbec ho nezaujíma, že my musíme stihnúť vlak, ktorý ide z mesta vzdialeného ďalšie tri hodiny cesty od hranice. My to tiež ešte berieme s humorom, počítali sme s nefungujúcou Indiou a dali sme si časovú rezervu. Po pár hodinách sa z imigračného ozve radostný krik, zapli sa počítače. Dostávame do pasov razítka a trielime jeepmi do mesta Gorakhpur. Už sa nesmieme zdržať ani minútu, inak nestihneme vlak. Všetci indický bohovia stoja pri nás, a vlak len tak tak dobiehame. Žeby to už bolo všetko, čím nás dnes India prekvapí? Ale kdeže. Po piatich hodinách vo vlaku zrazu zastavíme a všetci začnú vystupovať. “Čo sa deje? Veď ešte nie sme vo Váránasí.” V tom nám jeden Ind oznámi, že dnes sa vlak rozhodol, že do Váránasí nejde a končí už tu. Napriek tomu, že na lístku máme jasne napísanú cieľovú stanicu, tak v Indii to neplatí. Stojíme teda na stanici a snažíme sa zistiť, kde to vôbec sme. Našťastie to nie je príliš ďaleko a náš indický partner je absolútne pohotový a vysiela po nás autobus. Už teraz by nám tá India mohla nechať trochu vydýchnuť, veď od rána sme na ceste už vyše 15 hodín. Konečne nastúpime do autobusu a máme posledný kus cesty na hotel. “Necítite tu hovno?” ozve sa z autobusu. Začneme prehľadávať topánky, nech zistíme, koho to matka India požehnala hneď takto z príchodu. Smrad bol tak prenikavý, že sa to nedalo skryť, bola som to ja. Celé moje biele tenisky boli pomazané týmto požehnaním od indickej kravy. Snáď nám to aspoň prinesie šťastie na našej ceste po neskutočnej Indii, kde sa môže stať naozaj čokoľvek.  

Ako (ne)funguje India

Katka Líšková z BUBO

20

21:15

dec

2018

Dabbawala, nosiči obedov

Dabbawala, nosiči obedov

V Indii si človek hovorí, že tu už ho nemôže nič prekvapiť a predsa sa vždy niečo nájde. Nosiči obedov Dabbawala sú unikátom, ktorý nájdete iba v najväčšom indickom meste Bombay. Je to združenie asi 5000 mužov, ktorí vždy doobeda vyzdvihnú balíček s domácim jedlom od indickej manželky a presne načas ho dopravia jej manželovi do kancelárie alebo továrne, aby si mužík aj v práci mohol pochutnať na teplom obede. Celé to vzniklo, keď do Bombaya začali prichádzať prisťahovalci z okolia za prácou. Často bývali na okrajoch mesta, ale pracovali v centre. Každý deň teda ženy navarili obed a odniesli ho mužom do práce. Lenže časom si niekto všimol, že aj 5-10 žien z jedného domu ide do mesta tým istým smerom. A tak tento všímavý človek navrhol ženám, že ak mu budú celý mesiac variť jedlo zdarma, on im tie obedy do mesta odnesie. Dnes sa za služby Dabbawalu už platí peniazmi, mesiac donášky obedov, 6 krát v týždni, stojí 1000 rupií, teda necelých 13 eur. Dabbawala vyzdvihne obed doma a prepravuje sa buď na bicykli, pešo alebo pomocou vlakov a autobusov. Je určených niekoľko výmenných miest, kde sa Dabbawalovia stretávajú a odovzdávajú si obedáre. Na takom mieste zásielku preberie iný Dabbawala a ide s ňou ďalší kus cesty. Adresu doručenia vyčítajú zo značiek napísaných na obedároch. Tento systém značenia je unikátny a tajný, pomocou niekoľkých znakov rozpoznajú presnú adresu kam obed odniesť a tiež miesto, kde musia potom prázdny obedár vrátiť. Väčšina nosičov je negramotná a vedia prečítať len tých pár značiek, čo majú napísané na zásielke. Napriek tomu počet chýb, čo robia, je absolútne minimálny. Zásielka dorazí na nesprávne miesto len raz za dva mesiace. Keď si zoberieme, že každý deň dopravia až 200 000 obedov, také minimálne chyby sú naozaj obdivuhodné. Napriek tomu, že v Indii takmer nič nefunguje načas, Dabbawalovia vždy svoje obedy dopravia bez omeškania. Traduje sa príbeh o tom, ako britský princ Charles prišiel do Bombay a chcel sa stretnúť s Dabbawalom. Prišiel na miesto, kde si odovzdávajú obedáre, presne v daný čas a čakal. Keď sa objavil prvý Dabbawala, princ Charles ho oslovil a požiadal, či by s ním mohol spraviť rozhovor. Dabbawala mu odvetil, že nie, teraz nemá čas, musí doručiť obed. Všetci boli samozrejme šokovaní jeho drzosťou. „Vieš ty vôbec, s kým hovoríš? Toto je britský princ Charles“, snažili sa ho priviesť k rozumu. Dabbawala na neho pozrel a odvetil „Mne je jedno aký princ to je, môj princ čaká na svoj obed a ja mu ho musím doručiť včas. Keď so mnou chce hovoriť, nech počká, za pol hodinu som späť“. A Charles vraj naozaj počkal.  

Dabbawala, nosiči obedov

Katarína Líšková ml. z BUBO

05

11:00

dec

2018

Ranná Ganga

Ranná Ganga

Je 5:30 ráno a vyrážame do ulíc najsvätejšieho mesta Indie, Váránasí. Pred hotelom nás čaká náš dlhoročný partner Dinesh a jeho jednotka vodičov - tuk tukov. Nasadáme do malých vozidiel a hor sa na východ slnka nad Gangou. Okolo nás sa mesto prebúdza. Pre Indov je príliš skoro. Na Gange je ale už život v plnom prúde. Od 5:30 sa na južnom konci nábrežia precvičuje joga. V strednej časti už pre zmenu prebieha jeden z najstarších rituálov histórie – ranné kúpanie. Stovky ľudí stojí po pás vo vode a medzi dlaňami prelieva vodu posvätnej rieky pre svoju duchovnú očistu, ako aj za predkov, ktorí ich už opustili. Drevenou loďkou sa plavíme pozdĺž nábrežia a pozorujeme život. Na severe prebiehajú ranné modlitby a kňaz obetuje bohyni rieky kadidlo. Kúsok od nás je už najsvätejšia časť nábrežia – Manikarnika Ghat – najslávnejšie krematórium na svete, ak Vás spália tu, tak podľa hinduizmu idete rovno do neba. Plavíme sa bližšie. Na Manikarnike sa spaľuje 24 hodín denne a ani o šiestej ráno tu nie je úplný pokoj. Zamestnanci práve odtláčajú popol jednej z hraníc do Gangy a hneď pri nich krava prežúva obetné vence. Z ďalších hraníc lenivo stúpa dym a ak by človek nevedel čo sa tu deje, tak má pocit, že sú to pozostatky nejakej nočnej opekačky. Škoda, že tu je prísny zákaz fotenia, z vody vyzerá spaľovňa až zvláštne malebne. Teda ak sa nepozriete príliš detailne, čo pláva vo vode – vedľa nás práve prešla mŕtva krava. Slnko pomaly vychádza vyššie a jeho žlté svetlo trhá hmlu nad riekou. Okolo nás lietajú čajky, a vo Váránasí začína deň. Pozdĺž celej rieky sa kúpu ľudia a vo vzduchu cítiť povery, ktorými je toto miesto presiaknuté. Váránasí by podľa mňa mal navštíviť aspoň raz za život každý. Je to iný svet a práve ráno na Gange je ideálny čas a moment tento svet spoznať z tej najkrajšej stránky.  

S

Samuel Klč BUBO

11

16:16

nov

2018

Plavba keralskými kanálmi

Plavba keralskými kanálmi

Južná India, to nie sú len fantastické chrámové komplexy, ale aj nádherná príroda, a my sme práve za ňou prišli do obľúbenej Keraly. Po tom ako sme si pozreli obrovský komplex v Trichy či historický chrám v Tanjavure zapísaný v UNESCO, tak sme s čistým svedomím mohli opustiť Tamil Nadu a cez Západné gháty, krásne, exotické pohorie, kde nájdete nielen čaj, ale aj mnohé koreniny sme v Kerale. Krajina kokosových orechov a slonov, aj tak o Kerale môžete počuť. Ako najpríjemnejšie sa dá začať spoznávanie Keraly? My to vieme a tak ideme v okolí mesta Alapuzha (niekdajší Aleppey) na tradičné houseboaty, ktoré sú dnes prerobené na luxusné plávajúce loďky. Nasadneme do našich houseboatov a plaváme sa slávnymi keralskými kanálmi. Sú všade naokolo nás a kedysi boli jedinými cestami medzi dedinkami a obchodníkmi. Aj dnes ich brázdia loďky s domácimi a keby sme všetky kanály pozbierali a vystreli do jednej čiary, tak tá by merala 900 kilometrov. Je to nepredstaviteľne krásny kút Indie. Odrazu okolo nás nie je žiaden chaos, trúbenie, rikše, tuktuky, kravy, trhoviská, nič, len ticho a pokoj vodnej hladiny, nad ktorou rastú štíhle kokosové palmy kam oko dovidí. Spravíme si pohodlie, otvoríme vychladený Kingfisher a sledujeme tú krásu. Tu sa dá krásne nabiť energiou a pokojom. Priamo na loďke si dáme skvelé kari, tuniaka, keralskú ryžu, grilované banány či kokosové palacinky a užívame si hody, zatiaľ čo loďka pomaličky kĺže kanálmi. Najkrajšie divadlo si pre nás pripravil večer a zapadajúce slnko. Odrazu sa krajina tak sfarbí, že nevieme, či sa máme pozerať alebo fotiť. Keralské kanály majú zlatú farbu, loďky akoby plávali po zlatej hladine, a do toho tiene kokosových paliem. Niečo tak dokonalé treba iba zažiť, pretože akýkoľvek opis uberie minimálne polovicu tohto zážitku. Z ničoho nič sa spustí pár kvapiek z čistej, jasnej oblohy a tá zdvihne obočie v podobe farebnej dúhy. Neskutočný zážitok! Na noc zakotvíme, a ten pokoj naokolo je nákazlivý. Po skvelej noci sa ráno plavíme a sledujeme ako ožívajú malé dedinky pozdĺž kanálov. Po vylodení smerujeme do pobrežného mesta Kochi, ktoré preslávili príbehy prvých kolonistov a Vasco da Gama. Každý deň sa tu servírujú skvelé prekvapenia a zážitky. 

Plavba keralskými kanálmi

Tomáš Kubuš, BUBO

06

18:08

nov

2018

Francúzskymi uličkami Indie

Francúzskymi uličkami Indie

To, že je India mozaika snáď tisícok svetov je známy fakt a presne pre to sme tu, aby sme každý deň jeden (a viac) z týchto svetov objavili, otvorili a spoznali. Ak hovoríme tu v Indii o koloniálnom období, tak takmer vždy padne zrak na Veľkú Britániu, ktorá túto fascinujúcu krajinu ovládala najprv cez East India Company, teda Východoindickú spoločnosť a neskôr prešla pod správu samotnej britskej koruny. To by však nebol ucelený pohľad, kolonializmus a myšlienky s ním tu v Indii rozvíjali aj Portugalci (veď bol to Vasco da Gama, ktorý objavil cestu do Indie v 1498), Holanďania, Dáni či dokonca Francúzi. Presne za nimi a ich dedičstvom sme sa vybrali. Ocitli sme sa na pobreží Bengálskeho zálivu v meste menom Pondicherry, ktoré je synonymom francúzskej Indie. Francúzi sa do týchto končín dostávali už koncom 17.storočia, kedy tu postavili svoju prvú obchodnú misiu a neskôr v 18.storočí svoj vplyv upevňovali, hoci sa dostávali do konfliktu s Britmi a tak si tu v Indii rozohrali sériu vojen, kde napokon Briti ťahali za lepší koniec. Francúzi sa však spleťou diplomacie dostali k Pondicherry znovu a tak mu vládli až do 1954, kedy sa stáva súčasťou indickej únie. Pondicherry je naozaj zvláštnym miestom. Mieša sa v ňom francúzska koloniálna noblesa s indickými reáliami. Vykročíme do mesta a okolo nás sa objavujú ulice Romaine Rollanda, Alexandra Dumasa, krásne budovy hrajú žltými fasádami podobne ako vo vietnamskom Hoi Ane, tam vytŕča balkón, tu zase neoklasicistické stĺpy, vedľa sa dvíhajú staručké banánové stromy a pred domom parkuje starý Ambassador. Medzi to sa pripletia indická rikša, predavači sladkého čaju, nakrájanej papáje či ananásu a skupinky indických turistov. V reštauráciách s vôňou francúzska dostať hovädzí stejk na zelenom korení, a v indických víťazí tamilská kuchyňa plná ostrých chutí. Malé kaviarničky ožívajú a ku káve si mnohí doprajú crepes. Všetko sa tu tak krásne dopĺňa a mixuje. Kráčame promenádou, sledujeme, ako divoké vlny bičujú Bengálsky záliv a stretneme sochu Gándiho a napokon v parku aj Janu z Arku, ktorá hľadí na katolícky kostol, vedľa ktorej stojí socha Matky Terezy z Kalkaty. Môže takto vyzerať India? 

Francúzskymi uličkami Indie

Tomáš Kubuš, BUBO

04

18:06

nov

2018

Mahabalipuram plný príbehov

Mahabalipuram plný príbehov

Geniálna cesta južnou Indiou začína. Pristávame na letisku v meste Chennai, ktoré poznal koloniálny svet ako bohatý Mádras na brehu Bengálskeho zálivu. Máloktoré britské mesto sa mu tu na subkontinente vyrovnalo a aj dnes patrí Chennai medzi najdôležitejšie miesta Indie. Sme v Tamil Nadu, najjužnejšom indickom štáte a miestu, ktoré tak veľa ľudí nenavštevuje. Ak sa povie India, mnohí si hneď predstavia Tádž Mahál, rieku Ganga, Váránasí, ale po pravde, vedeli by ste len tak z hlavy vymenovať trebárs 5 pamiatok indického juhu? Presne o tom je táto cesta, púšťať sa po málo známych miestach a hľadať zážitky a krásne veci na miestach, ktoré sú stále len a len naše a ktoré až o pár rokov objavia davy turistov. Ocitli sme sa na brehu Indického oceánu v mestečku s krkolomným názvom Mahabalipuram, no názvov, s ktorými sa človek potrápi je tu v tamilskom prostredí pomerne veľa. Mahabalipuram je unikátny príklad rannej architektúry, ktorú tu po sebe zanechala ríša Pallava ešte v priebehu 7. a 8.storočia pred tým, než sa týmito miestami rozlialo mocné kráľovstvo Cholla. Pri Panja Rathas sme si rozpovedali akým bohom patrí symbol leva, slona či býka a nahliadli sme do kuchyne tradičnej tamilskej, či lepšie povedané drávidskej architektúry. Pancha Rathas neslúžil nikdy ako chrámový komplex, ale ako výstavná skriňa, ktorá mala za cieľ nadchnúť obchodníkov a ukázať im s akým miestom majú čo dočinenia. V chráme Shore Temple sme si vychutnali reliéfy, ale aj výhľady na rozbúrené zátoky Bengálskeho zálivu a pri Krišnovej hrudke masla, teda obrovskom balvane držiacom sa na skalnom svahu azda len silou vôle sa nad nami objavila krásna dúha. Keby len jedna, ony boli hneď dve a priamo nad sebou! Našli sme najkrajšie reliéfy Mahabalipuramu, povedali si príbeh o Ardžunovi, Gánešovi, ale aj o Višnovi a jeho premene na diviaka. India je o príbehoch a čím viac ich počujete, tým magickejšia vám táto krajina príde. Zážitky sme nehľadali len medzi kamennými pamiatkami a chrámami, ale aj v miestnej reštaurácii, kde sme si dopriali najčerstvejšie dary mora, skvelé ryby, tigrie krevety, kalamáre a samozrejme aj oroseného Kingfishera. Lahodné jedlo, vonku tma a len v diaľke počuť burácať Bengálsky záliv. Mohol náš vstup do južnej Indie začať lepšie? 

Mahabalipuram plný príbehov

Tomáš Kubuš, BUBO

24

15:50

okt

2018

Vrtošivá osemtisícovka v plnej kráse

Vrtošivá osemtisícovka v plnej kráse

Káčaňdžunga, tretia najvyššia hora sveta, najvyšší vrch východných Himalájí a najvýchodnejšia osemtisícovka sveta. Tento gigantický masív sa vypína nad okolitými horami do výšky 8586 metrov a až 5 jeho vrcholov má cez 8000 metrov nad morom. Do roku 1851 ju pokladali Briti za najvyššiu horu sveta. Má ale jeden zásadný problém. Nerada sa ukazuje. Je ako nádherná žena, ktorá ale svoju krásu skrýva za závojom oblakov a oparu. Posledné roky sa odmietala ukázať aj našim skupinám a vrtošivo celé dni sledovala okolité údolia zo skrýše mrakov. Dnes sa ale všetko zmenilo, ako bola posledné mesiace hanblivá, tak sa nám ukázala v plnej kráse. Nič na svete ale nie je zadarmo a Káčaňdžungu si človek tiež musí zaslúžiť. O 3:45 ráno vyrážame z hotela terénnymi autami na slávny Tigrí pahorok. Práve odtiaľto je na horu najkrajší výhľad a ak počasie vyjde, práve odtiaľto sa dá sledovať jeden z najkrajších východov slnka na planéte. Vrchol rozhľadne dosahujeme v ideálnom čase o 4:40 a orientujeme sa. Na východe sa začínajú rozpaľovať prvé ranné zore a čistá hviezdna obloha veští, že viditeľnosť môže byť dobrá. Noc ustupuje dňu a na rozdiel od indických turistov, ktorí sledujú ranné zore, všetci upierame pohľad na severozápad. Práve tu z ranného oparu začínajú pomaly vystupovať obrysy hôr. Predpoveď nebola dobrá, mali byť mraky, ale pri úsvite po nich nie je ani stopy. Sami neveríme vlastným očiam. Káčaňdžunga sa objavuje nielen bez príslovečných mrakov, ale dnes ráno sa zjavuje aj bez bežného oparu. Mohutný masív so 16 končiarmi nad 7000 metrov sa nám odkrýva v prvých lúčoch ranného svetla. Asi o 5:30 sa slnko opiera priamo do vrcholka hory a snehobiely končiar tretej najvyššej hory sveta sa začína lesknúť na ružovo. Je to nádherný pohľad, ktorému môže len veľmi málo zážitkov na svete konkurovať. Fotíme o dušu a vychutnávame si magické momenty na predhoriach Himalájí. Takto uvidíte osemtisícovku len veľmi zriedkavo, a práve dnes nám to dokonale vyšlo. Možno trošku ospalí, ale nesmierne spokojní sadáme späť do našich terénnych áut a ideme sa naraňajkovať. Pohľad na slnkom ožiarený masív nám ale všetkým dlho ostáva pred očami. 

S

Samo Kĺč z BUBO

18

18:06

okt

2018

Hlavné mesto indického streetfoodu alebo ako chutí Kolkata

Hlavné mesto indického streetfoodu alebo ako chutí Kolkata

Indická Kolkata, kedysi známa aj ako Kalkata je ďalším bodom na našej ceste touto rozmanitou krajinou. Hlavné mesto Bengálska nás privítalo rušnou stanicou Howrah, takmer na brehu rieky Hoogly, a keď sme ju prekročili, ocitli sme sa v koloniálnom meste, ktoré tu čakalo len na nás. Okrem pamiatok, ktoré Kolkatu preslávili, sme sa však v tomto meste zamerali na spoznávanie miestnej kuchyne a streetfoodu, pretože práve tento rok, len mesiac či dva dozadu, bola Kolkata zvolená za hlavné mesto indického streetfoodu. India a streetfood? Ide to vôbec dokopy? Mnohí by od tohto dali ruky preč, pretože ich predstava jedla na indickej ulici je horšia než peklo, ale ak človek tieto ulice pozná, vie čo a kde ochutnať, tak sa indická ulica môže premeniť na gastronomický raj. Neďaleko chrámu Kalighát, kam sme sa dostali po tom ako sme navštívili dom Matky Terezy sme ochutnali Moong Dhal Bhaji, malé nepravidelné guľôčky zo šošovice ochutené o kúsky zeleného čili. Sú návykové, a vieme, že nezostane len pri jednej ochutnávke. Pri potulkách koloniálnym mestom, ktoré bolo do roku 1911 hlavým mestom britského Raju sme zapadli do podniku na tradičné bengálske jedlo, ktorým je Fish Curry, alebo teda rybacie kari. Kúsky bielej ryby bez kostí, pálivá kari omáčka, kopčeky ryže a fresh lime soda z jedla vytvorili kúsok raja. Ani nám doma nebudú veriť, keď budeme rozprávať, aké skvelé jedlá sa dajú v Indii nájsť. Potulky koloniálnymi štvrťami sme začali pri hrobka Joba Charnooka, britského zakladateľa Kalkaty, posedeli sme si v kostole sv.Jána, prešli sa v tieni Writer´s Bulding, kde sedávali pisári East India Company, videli Najvyšší súd aj Raj Bhavan, sídelné miesto guvernéra Indie, akým je napríklad známy Lord Curzon. Je to nádherné miesto. Vedeli ste, že v Kolkate nájdete aj Leninovu ulicu a sochu Lenina? My to vieme. Neďaleko od nej sme podvečer zapadli do kultovej cukrárne K.C.Das na ochutnávku bengálskych sladkostí. Jediní turisti široko ďaleko, sadli sme si na druhé poschodie a nechali si doniesť za tácku malých koláčikov. Niektoré z nich sú ochutené ružovou vodou, iné šafranom či kardamónom, no z každého dýcha exotika. Finálnu bodku za miestnym streetfoodom dávame v podniku Nizam´s, kde vymysleli dnes už kultové rolky Kathi Roll. Tento podnik je uprostred rušného trhoviska, ktorým sa premávajú davy ľudí, a peší rikšiaci ťahajúce svoje rikše holými rukami. Takéto niečo už v Indii nikde okrem Kolkaty neuvidíte. Objednali sme si svoje rolky s kuracím mäsom, s paneerom, cibuľkou a zemiakmi, a hneď prvé zahryznutie vám podlomí kolená. Už desaťročia ich na tomto mieste predávajú a vyznačujú sa tajnou receptúrou, kvôli ktorej sa sem oplatí ísť. Objednali sme ich viac, než sme pôvodne plánovali a tak sme náš večer v Kolkate spojili s maličkou charitou a na trhovisku sme rozdávali rolky rikšiakom a ďalším. Bolo milé sledovať tie šťastné tváre. Ešte do seba kopneme pohárik indického čaju z malého stánku v hlinených pohárikoch a zážitky z Kolkaty môžeme nechať doznievať. Toto mesto je fantastické! 

Hlavné mesto indického streetfoodu alebo ako chutí Kolkata

Tomáš Kubuš, BUBO

14

12:49

okt

2018

Fatehpur Sikri a jeho príbeh

Fatehpur Sikri a jeho príbeh

Po farebnom indickom Rádžastane a návšteve ohromnej pevnosti Amber a zaujímavostiach v maharadžovom Jaipure sme sa prehupli do ďalšieho indického štátu menom Uttarpradéš. Jeho meno vám zrejme nepovie nič, ale ak spomienem miesta akými je Agra či Varanasi, tak sa už kontrolka rozsvieti. Medzi najzaujímavejšie miesta, ktoré tu vidíme patrí aj opustené sídlo Mugalovcov menom Fatehpur Sikrí. Po tom ako sme na niekoľko hodín splynuli s Tádž Mahálom sme sa vydali za Agru a strávili čas práve tu v meste duchov. Dnes je Fatehpur Sikrí opusteným miestom, no kedysi sa čakalo, že tu bude biť srdce celej Mugalskej ríše, ktorá po sebe zanechala pamiatky či už v pakistanskom Lahore, indickom Dílli, Agre a na mnohých iných miestach. Na počiatku bol svätec Čistí za ktorým prišiel veľký panovník Akbar a ten mu prezradil, že sa mu narodí syn. Keď sa Akbarovi narodil syn Džehangir, chcel sa Čistímu nejako odplatiť a na jeho počesť založil mesto, ktoré malo všetky predpoklady stať sa veľké. Stavalo sa roky, stovky umelcov, remeselníkov či stavebníkov tu vdychovali život červenému pieskovcu, aby sa napokon mohli všetci zhodnúť, že je mesto hotové. Akbar sem presunul svoju právu, usadil sa vo svojom paláci s výhľadom na jazierko a okázalé palácové stavby, no po pár rokoch zistil, že tu nie je toľko vody, aby to stačilo na mesto. Zistenie bolo kruté a definitívne. Dvor sa musí opäť sťahovať do Agry a jej impozantnej pevnosti. Fatehpur Sikrí nás privíta obrovskou Piatkovou mešitou. Prejdeme sa nádvorím, pozrieme sa dnu do mešity na krásnu výzdobu či nahliadneme do hrobky svätca. Je piatok a tak sa mnohí pripravujú na dôležitú modlitbu. Ešte krajší je svet vedľa. Odbijeme ponuky desiatok otravných predavačov a odrazu stojíme na nádvorí paláca Akbarovej manželky, ktorá bola hinduistkou. Hoci bol Akbar moslim, mal v sebe slabosť pre náboženstvá a preto o nich chcel vedieť čo najviac. Za ženu mal hinduistku, moslimku aj kresťanku. Aj preto je Fatehpur Sikri unikátnou zmesou hinduistickej, islamskej a sčasti aj kresťanskej architektúry. Sem tam nájdete na palácoch maľby slonov či života, inde zase kamenné slonie hlavy s lotosovými kvetmi, ale aj dokonalé ornamenty arabských umelcov od kaligrafie až po poprepletané geometrické útvary. Prejdeme paláce, pozrieme sa na miesto, kde sa Akbar stretával so svojimi ministrami a neobídeme ani vyhliadku na okolie s hlbokou vodnou nádržou. Je zážitkom kráčať týmto miestom a vidieť okolo seba stavby a paláca zo 16.storočia. Hoci osud Fatehpur Sikri nežičil, dnes patrí k top pamiatkám celej oblasti a preto sa tu vždy zastavíme aj my.

Fatehpur Sikri a jeho príbeh

Tomáš Kubuš z BUBO

11

17:10

okt

2018

Deň v indickom Delhi nabitý zážitkami

Deň v indickom Delhi nabitý zážitkami

Cesta Indiou môže začať! Na jej začiatku sme sa ocitli v Delhi a budeme sa túlať miestami ako Jaipur, Agra, Varanasi, Kolkata, Aurangabad či Mumbai. Stačí sledovať a môžete aspoň takto cez príbehy cestovať s nami a trebárs o rok už nebudete len čítať, ale budete to všetko prežívať a loviť zážitky, ako na počkanie. Hlavné mesto Indie je obrovské a takmer nekonečné, no za deň z neho vieme vytrieskať maximum. Ráno sme sa pohodlne odviezli ešte bez tradičných hodinových zápch na miesto zvané Qutub Minar, kde sa k nebu dvíha najvyšší minaret Indie a jeden z najkultovejších obrázkov celého Delhi. Príjemný park, poletujúce papagáje, burunduky behajúce po stromoch, kopec domácich a sem tam turista. Všetko ako má byť. Tento minaret tu prečkal všetko, čo sa v Delhi od 12.storočia v meste udialo, a preto je fascinujúci. Okrem neho Železný pilier a ruina mešity Quwwat al-Islam, ktorá je v unikátnosti naozajstným favoritom. Nepozorné oko ju preletí, ale my vieme, kam sa pozrieť a tak odrazu na stĺpoch mešity vidíte tancujúce apsary či sediaceho Budhu. V mešite? Toto je India, tá sa vymyká bežnému svetu. Napokon sa zatúlame ešte k hrobke Alauddína Khiljiho, panovníka, ktorý dobýjal Chittor, túžil získať krásnu kráľovu Paadmavat, a ktorý v sebe videl Alexandra Veľkého. India má množstvo fantastických príbehov. O pár kilometrov vedľa už pozeráme na slávnu bránu India Gate, aj na výstavnú britskú štvrť, kde sa tvorili dejiny samostatnej Indie a kde žil posledný indický viceroy Lord Mountbatten, na ktorého spadlo rozdelenie Indie v roku 1947. Po ochutnávke typických indických jedál sa vyberieme do najlákavejšej časti Delhi, a tou je staré mesto. Máloktoré indické mesto je tak nasiaknuté chaosom ako práve staré Delhi v bývalom Šáhdžahánabáde na prahu obrovskej Piatkovej mešity. Je impozantná z diaľky, ale aj v momente kedy stojíte bosí na rozpálenom nádvorí hľadiac na dvojicu minaretov. Nasadneme na cyklorikše a oddávame sa svojmu osudu. Autá, bicykle, rikše, tuktuky, vozíky, milióny ľudí a úzke uličky. Nad hlavami tisíce káblov prepletených tak, že gordický uzol bol najjednoduchším uzlom sveta a zo všadiaľ na nás útočí exotika obchodíkov, pouličného jedla, predavačov či bazárového sveta. Do jedného sme nazreli aj my a už vieme, aké koreniny sú najdôležitejšie pre indickú kuchyňu. Ten chaos naokolo je podmanivý. Všeobsiahly. Akoby nemal začiatok ani koniec a hoci sa mnohým môže zdať zvláštny až divný, po čase mu podľahnú. Staré Delhi je ťažké zamilovať si na prvý pohľad, ale za tie roky čo sa ním túlam som si k nemu vypestoval vzťah hraničiaci so závislosťou. Niečo v ňom je. Niečo, čo núti človeka byť jeho súčasťou. Už len ten pohľad je zážitok a na tieto veci sa nezabúda. Prešli sme si Chandi Chowk, aby sme si chaos vychutnali aj po vlastných a napokon sa odvezieme na námestie Connaught Place. Je to len pár kilometrov, no skočíte o niekoľko storočí. Zrazu sú všade presné, koloniálne línie architekta Lyutensa, kolonáda plná snehobielych stĺpov, obchody, butiky, reštaurácie či podniky. Iný svet. Toto je Delhi dokonalé. Cestovanie v čase, cestovanie na miesto, ktoré chcete vidieť a ak chcete chaos, máte ho, ak nechcete, tak ho jednoducho necháte za sebou. Deň zakončíme pri ochutnávaní indického streetfoodu ako dahi bhalla, aloo tikka dahi či sladkostí rasmalai či gulab jamun. Takto sa zbierajú zážitky! 

Deň v indickom Delhi nabitý zážitkami

Tomáš Kubuš z BUBO

26

12:20

sep

2018

Koľko Taj Mahalov je vlastne v Indii?

Koľko Taj Mahalov je vlastne v Indii?

Hneď niekoľko. Napríklad taký Taj Mahal Dekanu, Bibi Ka Maqbara. Krásna stavba, ktorá je zároveň dôkazom toho, že história sa opakuje. Tak ako Taj Mahal dal postaviť Shah Jahan ako hrobku pre svoju milovanú Mumtaz Mahal. Bibi Ku postavil jeho syn, pre svoju obľúbenú ženu, Dilras Banu Begum, ktorá tak ako Mumtaz zomiera pri pôrode, tento krát ale len piateho potomka (Mumtaz, ich porodila štrnásť). Aurangzeb sa po príklade svojho otca taktiež zbavil všetkých bratov ako sokov v nástupníctve na trón. Svojho otca, veľkého Shah Jahana, dokonca života uväznil v Červenej pevnosti v Agre. Možno aj preto, lebo Shah Jahan vyčerpal štátnu pokladnicu svojimi mega projektami, Taj Mahalom či stavbou Starého Dillí. Aurangzeb bol šetrnejší, na stavbu Bibi Ki Maqbari vyčlenil len 700 000 indických rupií (Taj Mahal vyšiel na 32 miliónov). No aj keď nie je celá z mramoru, keď si k nej sadnete, ohúri Vás svojou atmosférou. Takzvaná „hrobka dámy“ určite stojí za návštevu. A tak ako my, budete pravdepodobne jediní európski turisti v dave. 

J

Jana Grapková z BUBO