Fórum

463 príspevkov

07

13:59

aug

2019

Kašmír –čo sa tu deje? Viac o krajine

Kašmír –čo sa tu deje?

Novinári sa ma pýtajú, ako je dnes v Kašmíri. Tu sú odpovede: Charakteristika regiónu: Ak je niekde na zemi raj, tak je to tu, tak je to tu – písal pred mnohými stáročiami perzský básnik. Možno ľudia poznajú pojem kašmírový šál či kašmírový sveter, ktorý môže stáť niekoľko tisíc euro. Kašmír, to je najluxusnejšia časť Indie. V Tibete nájdete vyprahnutú krajinu, Kašmírske Himaláje sú zelené, plné vody, voňavé, nádherné. Moghulskí panovníci, tí, ktorí postavili v Indii tie najkrajšie stavby, ako napríklad Taj Mahal, chodievali do Kašmíru na svoju dovolenku – ak chceli uniknúť z horúcej, špinavej Indie. Mierili sem na sever. Kašmír patril vždy Indii – miestny maharadža bol prakticky vazalom Indie. Kašmír som ja osobne od roku 1996 navštívil 7 krát, mám tu dlhoročných priateľov, mám ten región rád. Kašmír nevyzerá ako India, ale ako oblasť na Hodvábnej ceste, domorodci majú ostré veľké nosy, nie malé Indické, sú to moslimovia – nie hinduisti. Ženy nechodia oblečené v sárí, alkohol je tu zakázaný, domorodci predávajú nádherné kašmírske koberce. Kašmír je úplne iný než zvyšok Indie. V Kašmíre sa bojuje desaťročia, ako spor vznikol? Problémy nastali, keď Briti v roku 1947 opustili svoju kolóniu. Tá sa vtedy rozdelila na Indiu a Pakistan. Maharadža sa nakoniec pridal k Indii, aj keď všetci jeho poddaní boli moslimami. Oblasť kniežactva Kašmír sa rozdelila medzi Pakistan a Indiu. Obidve strany som prešiel a vyzerajú podobne, aj keď indická strana je omnoho viac rozvinutejšia. Na pakistanskej strane ide o takzvaný Azad Kašmír – slobodný Kašmír, ktorý tvorí 2/3 územia (časť tohoto územia Pakistan daroval Číne, ktorá Pakistan ekonomicky podporuje) a 1/3 územia ostala na indickej strane. Indická strana je neporovnateľne viac rozvinutá – je krajšia. Pre mňa je zaujímavé, že kým na začiatku som spor vnímal ako politický, on sa postupom času zideologizoval. Najprv to boli len reči určitých politikov, ktorí chceli pôsobiť pre svojich voličov sexi. No teraz cítim, že aj medzi mojimi kamarátmi ide o džihád a v diskusných témach, kde som si predtým robil srandu, je mi odpoveďou ticho a stiahnuté pery. Zmenu vidieť aj v tom, že počet buriek (oblečenie, ktoré zahaľuje celé telo žien) za posledných 20 rokov rapídne pribudlo. Písal som o tom už tu. Ako vieme rozdeliť Kašmír? Ja by som Kašmír na indickej strane rozdelil na 3 časti. Oblasť zimného hlavného mesta Jammu – je hinduistickou časťou. Z Jammu prechádzate do pravého Kašmíru, do mesta Shrinagar cez predhorie Himalájí – Siwalik – plný opíc. Ozaj nádhera, a po prechode tunela Jawahar sa ocitnete na plató, v raji na zemi. Tretia časť je malý Tibet- Ladakh, ktorý teraz do dnešného indického štátu Jammu a Kašmír patrí, ale kultúrne aj čo sa týka ľudí je to vlastne Tibet. Šikmookí Ladačania praktizujú lamaistický budhizmus. Tí sa do tohoto konfliktu nezapájajú a všetky problémy na ceste zo Shrinagaru do Lehu končia v meste Kargil – kde sú aj najvypuklejšie. Veď Kargil leží na hranici na tzv. Line of Control. Priznám sa, poznám tu obidve strany konfliktu. Dobre poznám aj separatistov. Začal som sem chodiť dlho dlho pred ostatnými turistami, a tak tu mám kamarátov. Dokonca mi hovoria „ty si neni môj kamarát, ty si môj brat“ S Alim a Gumalom máme už 24 rokov takýto vzťah – je to dlhodobé kamarátstvo. Manzur a Yasin – obaja Kašmírci, bohužiaľ, zomreli, no prirodzenou smrťou, na starobu, mali 50 rokov. Život je tu vo vysokých horách ťažký, ako pred stovkami rokov. Čím sa prejavuje islamizácia? Ja som za tých 23 rokov zažil mnoho revolt. Musím povedať, že situácia sa skôr vyhrocovala. Čím ďalej, tým viac žien nosilo burky a moji kamaráti začali navštevovať mešity častejšie. Je tu jedno miesto, kde sa hovorí, že je tu pochovaný Ježiš Kristus – nechcem diskutovať, či je to pravda. No ja som sa tam ešte dovnútra dostal. Dotkol som sa Ježišovej stupaje, videl som Ježišov hrob, kde spočinul ako starec potom, čo prežil zvesenie z kríža... Za posledných 20 rokov sa to však už inému Slovákovi nepodarilo. Domorodci nechcú v Kašmíri ani hinduizmus, ale ani kresťanstvo – Kašmír má byť striktne moslimský. Ľudia chcú pokoj, ale ešte viac prerážajú ortodoxné islamské prúdy. Tým pádom mi príde, že pokoj nechcú. Indický film o Kašmíre Keď som bol naposledy v Indii, videl som v Jaipure film o Kašmíre. Bol tam veľmi dobrý strih a ja som bol prekvapený, ako sa indický film za posledných 10 rokov zlepšil v kvalite. Išlo o dievča, ktoré otec poslal vydať sa za syna pakistanského generála. Otec bol Kašmírec, ale bojovník za zotrvanie v Indii a celé to bolo o tom, že všetky nepokoje v Kašmíre nerobia Kašmírci, ale Pakistanci. Zápletka filmu bola v tom, že dievča sa do svojho manžela zaľúbilo. Manžel bol síce nenávidený Pakistanec, ale v skutočnosti to bol fešák s veľmi dobrým správaním. Pozrite si drámu Raazi s hercami Alia Bhatt a Vicky Kaushal. Ide o nový a značne populárny film. Toto si Indovia myslia o Kašmíre. Čo na to hovoria dnes vaši známi? Neviem sa im dovolať, India vypla telefóny. No na FB sú ich statusy, ktoré bojujú proti tomu, čo sa deje. Mne zatiaľ tvrdia nech prídeme... ale na rozhodnutie si nechám týždeň. Vieme sem prísť cez Daramsalu, cez sídlo Dalajlámu, a to môže byť zaujímavejšia zastávka. My z BUBO sme tu boli dlho dlho pred ostatnými a zanechali sme tu stopy. Jednu ekumenickú svätyňu tu v Sonanmargu otváral major indickej armády, a keď som sa s ním zoznámil, tak do svätyne dorobil aj Ježiša, na ktorého pôvodne zabudol. Raz v Delhi zatvorili ženu a dcéru právnika Ernesta Valka a nútili ich pod nátlakom kúpiť si koberec. Zľakli sa, no dovolali sa mi. Dali mi únoscov k telefónu. Povedal som im 3 mená, ktoré poznám zo Shrinagaru, oni sa spýtali ako sa volajú ich synovia či, naopak, otcovia, a ihneď ich pustili. V Kašmíre je jasné kto je pán a s kým sa nehodno naťahovať. Čo je dôležité ešte povedať? Ak si prečítate čo píšu média, tak vždy tam nájdete a) nacionalistu Modiho b) chudák Kašmír. Opäť nechcem riešiť prečo to tak je, ale je fajn ukázať aj iný pohľad. O indickom premiérovi Narendrovi Módim sa hovorí ako o nacionalistovi. A je to pravda. Ale veď nacionalista je aj slovenský premiér, aspoň dúfam. Macron je určite francúzskym nacionalistom a Donald Trump to otvorene hovorí v svojom hlavnom slogane. Narendra Modi vyhral voľby nad Rahulom Gandhím, ktorého otec, dedo a pradedo boli indickými premiérmi. Vyhral ich demokraticky a, áno, s takou prevahou, ktorá mu dovoľuje robiť kroky, na ktoré si predchodcovia netrúfali. Situácia v Kašmíre sa skôr zhoršuje, z boja separatistov sa stal džihád. Modi teda postupuje Trumpovským či Putinovským spôsobom. Rázne, bez ohliadania sa na korektne pomalú politiku. Vie, že to narobí problém, a verím predstaviteľom Kašmíru, že ich územie teraz rozparceluje, nasťahuje sem milióny hinduistov a ďalšie voľby bude “Slobodný Kašmír” voliť už hinduistov. Ale veď takto to bolo s Indiou vždy, a preto aj moslimskí vládcovia nakoniec v Indii prehrali. Tej obrovskej mase ľudí sa nedá vzdorovať, Indov je jednoducho viac. Kašmír mám rád, Kašmírci sú moji bratia, no Narendra Modi robí pre svoju krajinu dobrú politiku. Bude to zlé pre Kašmírcov? Nemyslím si. India bude iba rásť , a tým porastie aj táto časť. Samostatný Kašmír, či Kašmír pod Pakistanom by sa mal ekonomicky horšie. India bude utláčať moslimov? Opäť si to nemyslím, v prapodstate hinduizmu je nenásilie a tolerancia. O 10 rokov, naozaj, môže byť v Kašmíre konečne pokoj.  

Kašmír –čo sa tu deje?

Ľuboš Fellner

29

19:30

júl

2019

Mumbaiský Dhobi Ghat - špina versus čistota Viac o krajine

Mumbaiský Dhobi Ghat - špina versus čistota

Keby som sa vás v nejakom našom väčšom meste spýtal, či si chcete pozrieť miestnu práčovňu, asi by ste sa prekvapene opýtali, čo by vás na nej malo zaujímať. No práčovňa Dhobi Ghat v Mumbai rozhodne zaujímavá je. Keď okolo nej prechádzate, ani vám nenapadne, čo sa skrýva za skromnými príbytkami a lokálnymi obchodíkmi lemujúcimi cestu. Ak ale poznáte správnu cestičku pomedzi ne, ocitnete sa na mieste, aké ste pravdepodobne ešte nevideli. V centre tejto - dalo by sa povedať práčovňovej štvrti - dominujú betónové nádrže štvorcového či obdĺžnikového tvaru, ktoré sa kedysi používali na ručné pranie. Dnes je v mnohých už len neporiadok a odpadky, no stále sa nájdu aj nádrže s vodou, v ktorých ešte niekto perie, alebo vykonáva osobnú hygienu, aj keď pri pohľade na vodu v nádrži, to je zrejme silné slovo. Zvláštne, poviete si. Človek by si slovo “práčovňa” spájal s čistotou a vôňou, no pohľad na tieto nádrže evokuje skôr opak. Spoločné toalety kúsok od nádrží a ich stav tento dojem ešte umocňujú. Netreba sa však nechať oklamať. Hoci prostredie nepôsobí čisto, keď nazriete do okolitých budov a prístreškov, zistíte, že ste naozaj v práčovni. Vchádzam do labyrintu úzkych tmavých uličiek, všade naokolo nespočetné množstvo chaoticky rozmiestnených práčok, malých či obrovských, žmýkačiek, sušičiek.. Z nízkych stropov visia rovnako chaoticky všemožné káble, privádzajúce elektrinu k práčkam a sušičkám, ale aj do domácností. Áno, hádate správne, mnohí ľudia, ktorých tu vidíte sa pohybovať či pracovať, takzvaní “dhobiovia”, tu aj žijú. Väčšinou ide o rodinný biznis, každý úsek tohto pracieho bludiska vlastní iná rodina, ktorá tu zároveň aj býva. Ich skromné príbytky môžete sem-tam vidieť za pootvorenými dverami. Neviem síce či slovo “skromné” dostatočne vystihuje ich jednoduchosť, no rozhodne ste v tej chvíli vďační za vaše bývanie. Za inými dverami zase prebieha žehlenie. Keď vidíte tú haldu prádla pripraveného na žehlenie, poviete si, že aj keď žehlenie neznášate, tá vaša kopa doma je až smiešne malá. Ale najzaujímavejšia fáza procesu je ešte len pred nami. Ak sa pýtate, kde sa všetko to prádlo suší, za chvíľu uvidíte. Početné schody a rebríky v tejto spleti uličiek naznačujú, že aj hore nad nami je čo vidieť. Prekonám tri poschodia a ocitám sa na streche jednej z práčovní. Pre niekoho skvelé miesto pre terasu, okolité strechy sú však posiate šnúrami na prádlo a, samozrejme, rozvešaným prádlom. Farebná mozaika všade, kam sa pozriete. Zóny bielych plachiet, uterákov, tmavých nohavíc či farebného oblečenia. Pre koho sa tu toho toľko perie? Hlavne pre hotely a nemocnice, v Indii majú totiž vlastné práčovne iba štvor- a viachviezdičkové hotely, ostatné si nechávajú prať prádlo v práčovniach ako je táto. Ale tak isto aj pre rodiny, ktoré si nemôžu dovoliť mať vlastnú práčku, ale nie sú odkázané ani na ručné pranie v rieke. Na sušení je zaujímavý aj spôsob uchytenia zaveseného prádla. Pri množstve, ktoré sa tu denne operie a usuší, by ste potrebovali tisíce štipcov. Miestni to však majú vymyslené. Každá šnúra na prádlo je vlastne pletený povraz, niečo ako lano, kde medzi jednotlivé špagáty, z ktorých je povraz upletený, zastrčíte kúsok prádla. Váhou prádla potom vzniká v povraze pnutie, ktoré vám prádlo uchytí aj bez štipca. Aké jednoduché. Priemerný denný zárobok jednej rodinnej práčovne je údajne okolo 1000 indických rupií, čo by sa po prepočte na eurá (asi 13€) mohlo na miestne pomery zdať vcelku slušné. No treba si ešte uvedomiť, že rodina musí platiť aj za vodu, elektrinu a pracie prostriedky. Voda je sem dodávaná z mestských zásob zachytenej dažďovej vody a mesto si za ňu prirodzene účtuje poplatky. Aj keď nie je príliš drahá, spolu s elektrinou a pracími prostriedkami predstavuje nemalé náklady. No aj po ich odrátaní sa podľa Mumbaičanov miestne rodiny v kontexte pomerov v Indii nemajú zle. Dhobi Ghat samozrejme nie je jediná takáto práčovňa v Indii, toto pomenovanie sa tu zaužívalo ako všeobecný názov pre miesto, kde sa perie vo veľkom. Ak budete mať príležitosť, určite odporúčam podobné miesto navštíviť.  

Mumbaiský Dhobi Ghat - špina versus čistota

Martin Ferenčík

22

14:48

máj

2019

Cesta okolo sveta kapitola 1: India Viac o krajine

Cesta okolo sveta kapitola 1: India

Cesta okolo sveta. Sen mnohých cestovateľov. Robíme ju na viacero spôsobov. Svet je veľký a je viac možností, ako ho obísť naraz. Tu pôjdeme naprieč Pacifikom. Mimo iného nás čakajú Nový Zéland, Tahiti alebo Veľkonočný ostrov. Čaká nás 23 dní plných presunov, preletov, ale hlavne zážitkov! Všetko má ale svoj začiatok a my štartujeme v najväčšom meste Indie, Dillí. Na takúto cestu je to ideálny úvod. Dillí ako také je druhou najväčšou aglomeráciu na svete (po Tokiu, ktoré nás tiež čaká) a srdce indickej kultúry. Samotný premiér Nehru povedal, že ak by mal človek na Indiu jeden deň, tak by mal navštíviť Dillí. My máme dni tri a práve tu začíname. Hneď po východe z letiska nás ohromuje ruch, hluk, pohyb a život všade okolo nás. India je pre každého cestovateľa šokom a Dillí je ako celá mohutná India v malom vydaní. Z nášho kvalitného 5* hotela Lalit to máme na skok na viacero miest. Sme priamo v centre nového Dillí neďaleko hlavného námestia Connaught place. Odtiaľto sa rýchlo zoznamujeme s metropolou Indie. Prvý deň nás čaká staré Dillí. Na cyklorikšiach si užívame nekonečný ruch a úzke uličky bývalého centra mogulskej ríše, nakupujeme koreniny na najväčšom trhu s koreniami v Ázii a vychutnávame si pohľady na nádhernú piatkovú mešitu z červeného pieskovca s mramorovou intarziou. Poobede nás čaká historické UNESCO centrum prvého moslimského sultanátu v Indii Qutab Minar a nákupy na obchodnej triede Janpat. Nádherný deň ukončíme v Bar Be Que reštaurácii priamo na Connaught Place, kde si vychutnávame výborné Indické grilované špeciality. Dnešok bol doslova ako z rozprávky. S Indiou ale nekončíme a za dva celé dni stíhame ozaj maximum. Na druhý deň nás čaká Agra a symbol Indie Taj Mahal. Štvorhodinová jazda v našom kvalitnom autobuse ubehne ako voda a cestou si objasňujeme, aká je India skutočne veľká a rozmanitá. Počasie nám praje a načasovanie máme ideálne. Ako prichádzame k Taju, tak je dokonalé svetlo a práve odchádzajú skupiny, ktoré tento monument monumentov okupovali ráno. Keď prejdeme pieskovcovou bránou, tak sa nám ukazuje Taj Mahal v takej kráse, ako málokedy. Lúče dopoludňajšieho slnka ho dokonale osvetľujú a povestné davy sú podstatne redšie, ako je to zvykom. Dokonca opar, ktorý je tu bežným úkazom vôbec neexituje a vidíme túto nádhernú stavbu v plnej kráse. Cvakáme množstvo záberov a vchádzame aj do hlavnej hrobkovej miestnosti. Nemusíme sa tlačiť a máme na všetko dostatok času. „Dobre sme to načasovali“ vraví náš klient Juro, keď sa po hodine fotenia opäť stretávame „Práve začína opar“. Má pravdu a okolo Taju sa začína formovať jemná hmla spôsobená vlhkosťou z neďalekej rieky. Nám to ale nevadí. My máme Taj Mahal nafotený ako z katalógu. Prehliadku ukončíme ešte návštevou slávnej pevnosti v Agre, a hor sa smer Dillí. Nad ránom nás čaká let a naša cesta okolo sveta pokračuje. Ďalšia zastávka Peking.  

S

Samuel Kĺč z BUBO

25

16:29

apr

2019

BUBO tričko žiari aj na Gange Viac o krajine

BUBO tričko žiari aj na Gange

Ganga - matka všetkých riek a najposvätnejší vodný tok na Zemi. Nikdy nezabudnem, ako som ju prvý krát uzrel. Bolo to pred bezmála dvoma rokmi po výdatnom (prvom) indickom obede, kde som pomiešal všetko možné aj nemožné. Počas prechádzky kľukatými, úzkymi uličkami starého Váránasí mi začalo krútiť črevá a hneď som vedel, že ak do minúty nenájdem záchod, bude zle. Rozbehol som sa dole uličkou a našťastie som ho v poslednej sekunde našiel. Dvere, samozrejme, neboli a ja som sa po prvotnom uvoľnení mohol dokonale porozhliadnuť po okolí. A pár metrov predo mnou tiekla. Pokojná, majestátna, ani zďaleka nie tak špinavá ako si ľudia myslia, Ganga. Bolo to hneď vedľa známeho spaľovacieho ghátu Manikarnika, kde denne odídu do večnosti stovky duší. Veľmi výnimočné a atmosférické miesto, ktoré nemá zmysel opisovať slovami. Treba to vidieť a precítiť (doslova) naživo. Odporúčam tam zájsť čím skôr, lebo práve táto časť prechádza momentálne rozsiahlou zmenou. Na úplnom vrchu ghátu už trónia moderné, elektrické pece, ktoré pribudli minulý rok. Naprieč celým starým mestom sa búrajú staré domy a nechávajú miesto pre širokú promenádu, ktorá povedie z hlavnej cesty až priamo ku Gange. Ktovie ako to bude vo finále vyzerať, obavy a protesty miestnych sú na mieste. O pár ghátov (schodov k rieke) smerom na juh je ďalší známi ghát, Dashashwamedh ghát. Tam sa odohráva spoločenská udalosť, ktorá láka tisíce ľudí z blízka aj ďaleka. Ganga Aarti je posvätná ceremónia zatvárania rieky, ktorá sa bez prestávky, večer čo večer deje už, že vraj, tritisíc rokov. Zatiaľ čo ceremóniu samotnú stačí podľa mňa vidieť celú raz, to čo počas nej uvidíte a zažijete na brehoch Gangy, je to kvôli čomu sa tam oplatí prísť, a prečo ma to tam stále ťahá. Základom úspechu je nechať sa požehnať na čelo hneď na začiatku, dať 20 rupií a mať celý večer pokoj. Keď vám budú starí páni podávať ruku, nechcú sa zoznámiť, ale dať vám masáž. Samozrejme, nie zadarmo. Z naivnej bielej tváre turistu v Indii automaticky pršia peniaze. Počas mojej prvej návštevy som tam ale dostal skvelú masáž nôh a chrbta od príjemného, priateľského chlapíka. Čakal som schválne, kedy a či si vypýta peniaze, ale nevypýtal. Myslím, že chcel len aby som nabudúce priviedol turistov do jeho obchodu. Keď som tam bol tretí krát, bola mi vyveštená budúcnosť. Veľmi priaznivo, podotýkam, a tak som teda tých prestrelených 300 rupií (necelé 4€) obetoval. To že s najväčšou pravdepodobnosťou dotyčný pouličný jasnovidec s vidinou lepšieho zárobku veští podobný priaznivý osud asi väčšine naivných, bielych tvári, ma netrápi. Ja si momentálne užívam päť rokov zlatého obdobia, kedy sa mi darí vo vzťahoch, zdravotne, profesionálne aj finančne. Nie je nič výnimočné vidieť úplne nahých mužov, odetých iba do dredov a vyzbrojených trojzubcom, predbiehajúcich sa, kto sa viac podobá na Šivu, všemocného boha smrti, tanca a ničenia. Ľudia si ich buď nevšímajú, alebo si k nim chodia po požehnanie. Minule som tam dokonca videl mladíka, ktorý mal na penise zavesené závažie a celkom vehementne ním hojdal a posilňoval. Veľa rozruchu nevzbudil. Najnovšie (už po ôsmy krát) som tak sedel na schodoch nad končiacou menšou ceremóniou (sú dve, hneď vedľa seba) a prisadli si ku mne dvaja indický junáci. Na to, že sa so mnou chcú domáci fotiť, som už zvyknutý. Tentokrát ale nebol dôvodom ich záujmu môj odzbrojujúci šarm, ale niečo iné. Ankit, jeden z nich vraví, že mám super tričko a že ho už určite niekde videl. “Ja že to je možné, chodím tu často.” Potom sa pýta, či sa dá niekde zakúpiť online. Musel som ho sklamať, ale nech nezúfa, že keď veľmi chce, tak mu jedno nabudúce prinesiem. Iba tak ho môže získať. Veľmi sa potešil, no vraví, že nie je odtiaľto, ale z Kalkaty. “Občas chodím aj do Kalkaty, neboj nič, prinesiem ti” ja na to. Neveriacky na mňa pozrel a pýta sa “Určite?” “Určite, daj kontakt,” vravím mu “Keď prídem do Kalkaty, máš u mňa tričko. Ankit mi dal svoj kontakt, poslal mi super túto fotku a môže sa pomaly tešiť na svoje prvé BUBO tričko. Ja svoje sľuby plním a BUBO bude mať o jedného verného fanúšika viac.  

BUBO tričko žiari aj na Gange

Tomáš Horňák, BUBO

20

17:30

apr

2019

Tigrí vrch a pohľad pre Bohov Viac o krajine

Tigrí vrch a pohľad pre Bohov

Je 3:30 ráno a mne zvoní budík. Chvíľu sa spamätávam z tohto ranného šoku, no v hlave mi znie jedno - Kančendžonga. Vstávam z postele a obliekam sa. Nie však na ľahko, ale poriadne, pričom si so sebou beriem aj čiapku a rukavice. 3:55 sa stretávame celá BUBO skupina na recepcii nášho hotela Dekeling v Darjeelingu. Schádzame po dlhočizných schodoch až k našim pristaveným džípom. Máme pred sebou 40 min dlhú cestu na Tigrí vrch, ktorý sa nachádza vo výške 2600 m.n.m. Ulice mesta Ghoom sú už plné áut, pričom veľká časť z nich ide naším smerom na kopec, ktorý dostal názov na základe množstva tigrov, ktoré žili v jeho okolí. Dnes ich tu už nenájdeme, no my sme sem prišli aj tak kvôli niečomu inému. Práve z tohto miesta máme v úmysle pozorovať jeden z najkrajších východov slnka na svete. Nie kvôli samotnému východu, ale kvôli divadlu, ktoré vzniká, keď prvé ranné lúče osvetľujú najvyššie vrcholy Himalájí. Ten, kvôli ktorému sme sem najmä prišli, sa volá Kančendžonga. Jedná sa o tretiu najvyššiu horu sveta s výškou 8586 m.n.m. BUBO ju sem so svojimi skupinami chodí pozorovať už roky. Treba však povedať, že počasiu nerozkážeme a je to vec šťastia, či sa nám ju dnes podarí uvidieť. No my sme ho dnes mali. Napriek miernemu oparu a mraku sediacemu pred hlavným vrcholom sa nám nakoniec Káčaňdžunga ukázala v svojej plnej kráse. So svojimi 5 vrcholmi siahajúcimi nad 8000 m.n.m je na ňu naozaj neskutočný pohľad. Nečudo, že ju Briti až do roku 1851 pokladali za najvyššiu horu sveta. No tú skutočne najvyššiu je z tohto miesta a za ideálnych podmienok tak isto možné pozorovať. Mount Everest je pritom odtiaľto vzdialený približne 172 km vzdušnou čiarou. Po krásnom divadle sadáme do našich áut a vraciame sa späť do mesta a na raňajky, po ktorých nás čaká plný deň zážitkov v prostredí horského mesta Darjeelingu. Ale o tom viac nabudúce.  

Tigrí vrch a pohľad pre Bohov

Robert Taraba

16

13:02

mar

2019

Blíži sa Holi Viac o krajine

Blíži sa Holi

Už tento štvrtok sa India a iné hinduistické časti sveta zmenia na farebnú dúhu. Začína sa Holi, festival farieb. V stredu po západe slnka sa rozhoria vatry, pri ktorých budú prebiehať prvé obrady. Oheň tu symbolizuje spálenie zla a víťazstvo dobra a spája sa s legendou o zlej tete Holike. Holika bola sestra mocného kráľa, ktorý chcel, aby ho všetci uctievali ako boha. Ale jeho vlastný syn bol oddaný bohovi Vishnu, a tak sa ho jeho vlastná teta rozhodla upáliť. Bohovia však tieto plány zmarili, a miesto syna zhorela zlá teta Holika. Druhý deň ráno, keď ľudia našli jej popol, začali sa ním ohadzovať tak, ako to dodnes robia s farebnými práškami. Toto je len jedna z legiend, ktorá sa spája so sviatkom Holi. Ďalšia hovorí o bohovi Krišnovi, ktorému je tento sviatok zasvätený. Krišna je totiž modrý (hinduistická fantázia nemá hraníc), a vraj keď sa zaľúbil do svojej vyvolenej Radhy, veľmi sa hanbil za svoju farbu. Mama mu poradila nech aj on Radhu nafarbí, a tak sa začali ohadzovať farebnými práškami. Toto sú všetko rozprávky, ale niekde za tým sa skrýva pravda. Festival Holi sa oslavuje vždy na jar (každý rok sa dátum mení), kedy si telo zvyká na teplotné zmeny a je teda zvýšená šanca chytiť nejakú chorobu. Farebné prášky boli kedysi vyrábané z rastlín ako kurkuma, tulsi, červená repa. Takže ohadzovanie sa týmito farbami bola akási forma prevencie pred jarnými vírusmi. Dnes sú farby už chemické, aj keď postupne sa začíname navracať k tým pôvodným rastlinným. Chemické farby sú ťažko zmývateľné a môže sa stať, že aj týždeň po Holi budete mať ružové vlasy alebo zelené očné bielka. Indovia ale majú na to jeden trik. Namažte sa olejom od hlavy po päty ešte predtým, ako sa začnete hrať a farby sa potom budú dať ľahko umyť. Ako to teda prebieha? V stredu večer sa založí vatra a vykonajú sa rituály. Vo vzduchu sa objavia prvé farebné prášky, ale to je zatiaľ len otvorenie festivalu. Skutočná hra začne vo štvrtok ráno. Zoberiete si niekoľko kíl farebných práškov a vyrážate do ulíc. Hrajú sa všetci, vek, kasta ani pohlavie nerobia rozdiely. Celé ulice sú posiate farbami a všetci sa veselo smejú. Niekedy sa smejú až podozrivo veľa, a to preto, že pri hrách radi popíjajú Bhang- marihuanové mliečko, ktoré je tiež súčasťou osláv. Moderná doba prináša aj rôzne výdobytky, ktoré vám pomôžu nafarbiť ešte viac ľudí. Môžete zohnať napríklad vodné pištole s nápisom “Ganga power”, do ktorých namiešate farby s vodou, a budete nezastaviteľní. Poobede sa hry pomaly ukľudnia, ale farby na uliciach ostanú ešte zopár dní a pripomínajú nám, že svet nemusí byť iba čierno-biely.  

Blíži sa Holi

Katka Líšková z BUBO

15

12:59

mar

2019

Ako (ne)funguje India Viac o krajine

Ako (ne)funguje India

Dnes prechádzame z Nepálu do Indie. Čaká nás veľmi náročný deň, za ktorý vystriedame až 5 rôznych dopravných prostriedkov. Na všetko sme pripravení, ale sme pripravení aj na to, že nič nebude fungovať tak, ako sme si to naplánovali. To je proste India. Cestu na nepálskej strane zvládame zatiaľ dobre. Prechádzame pešo cez hranicu, a len čo vkročíme do Indie, už sa to začína. “Nefungujú nám počítače, sadnite si sem a počkajte pár hodín” oznamuje nám colník na indickom imigračnom. Je úplne kľudný, vôbec ho nezaujíma, že my musíme stihnúť vlak, ktorý ide z mesta vzdialeného ďalšie tri hodiny cesty od hranice. My to tiež ešte berieme s humorom, počítali sme s nefungujúcou Indiou a dali sme si časovú rezervu. Po pár hodinách sa z imigračného ozve radostný krik, zapli sa počítače. Dostávame do pasov razítka a trielime jeepmi do mesta Gorakhpur. Už sa nesmieme zdržať ani minútu, inak nestihneme vlak. Všetci indický bohovia stoja pri nás, a vlak len tak tak dobiehame. Žeby to už bolo všetko, čím nás dnes India prekvapí? Ale kdeže. Po piatich hodinách vo vlaku zrazu zastavíme a všetci začnú vystupovať. “Čo sa deje? Veď ešte nie sme vo Váránasí.” V tom nám jeden Ind oznámi, že dnes sa vlak rozhodol, že do Váránasí nejde a končí už tu. Napriek tomu, že na lístku máme jasne napísanú cieľovú stanicu, tak v Indii to neplatí. Stojíme teda na stanici a snažíme sa zistiť, kde to vôbec sme. Našťastie to nie je príliš ďaleko a náš indický partner je absolútne pohotový a vysiela po nás autobus. Už teraz by nám tá India mohla nechať trochu vydýchnuť, veď od rána sme na ceste už vyše 15 hodín. Konečne nastúpime do autobusu a máme posledný kus cesty na hotel. “Necítite tu hovno?” ozve sa z autobusu. Začneme prehľadávať topánky, nech zistíme, koho to matka India požehnala hneď takto z príchodu. Smrad bol tak prenikavý, že sa to nedalo skryť, bola som to ja. Celé moje biele tenisky boli pomazané týmto požehnaním od indickej kravy. Snáď nám to aspoň prinesie šťastie na našej ceste po neskutočnej Indii, kde sa môže stať naozaj čokoľvek.  

Ako (ne)funguje India

Katka Líšková z BUBO

20

21:15

dec

2018

Dabbawala, nosiči obedov Viac o krajine

Dabbawala, nosiči obedov

V Indii si človek hovorí, že tu už ho nemôže nič prekvapiť a predsa sa vždy niečo nájde. Nosiči obedov Dabbawala sú unikátom, ktorý nájdete iba v najväčšom indickom meste Bombay. Je to združenie asi 5000 mužov, ktorí vždy doobeda vyzdvihnú balíček s domácim jedlom od indickej manželky a presne načas ho dopravia jej manželovi do kancelárie alebo továrne, aby si mužík aj v práci mohol pochutnať na teplom obede. Celé to vzniklo, keď do Bombaya začali prichádzať prisťahovalci z okolia za prácou. Často bývali na okrajoch mesta, ale pracovali v centre. Každý deň teda ženy navarili obed a odniesli ho mužom do práce. Lenže časom si niekto všimol, že aj 5-10 žien z jedného domu ide do mesta tým istým smerom. A tak tento všímavý človek navrhol ženám, že ak mu budú celý mesiac variť jedlo zdarma, on im tie obedy do mesta odnesie. Dnes sa za služby Dabbawalu už platí peniazmi, mesiac donášky obedov, 6 krát v týždni, stojí 1000 rupií, teda necelých 13 eur. Dabbawala vyzdvihne obed doma a prepravuje sa buď na bicykli, pešo alebo pomocou vlakov a autobusov. Je určených niekoľko výmenných miest, kde sa Dabbawalovia stretávajú a odovzdávajú si obedáre. Na takom mieste zásielku preberie iný Dabbawala a ide s ňou ďalší kus cesty. Adresu doručenia vyčítajú zo značiek napísaných na obedároch. Tento systém značenia je unikátny a tajný, pomocou niekoľkých znakov rozpoznajú presnú adresu kam obed odniesť a tiež miesto, kde musia potom prázdny obedár vrátiť. Väčšina nosičov je negramotná a vedia prečítať len tých pár značiek, čo majú napísané na zásielke. Napriek tomu počet chýb, čo robia, je absolútne minimálny. Zásielka dorazí na nesprávne miesto len raz za dva mesiace. Keď si zoberieme, že každý deň dopravia až 200 000 obedov, také minimálne chyby sú naozaj obdivuhodné. Napriek tomu, že v Indii takmer nič nefunguje načas, Dabbawalovia vždy svoje obedy dopravia bez omeškania. Traduje sa príbeh o tom, ako britský princ Charles prišiel do Bombay a chcel sa stretnúť s Dabbawalom. Prišiel na miesto, kde si odovzdávajú obedáre, presne v daný čas a čakal. Keď sa objavil prvý Dabbawala, princ Charles ho oslovil a požiadal, či by s ním mohol spraviť rozhovor. Dabbawala mu odvetil, že nie, teraz nemá čas, musí doručiť obed. Všetci boli samozrejme šokovaní jeho drzosťou. „Vieš ty vôbec, s kým hovoríš? Toto je britský princ Charles“, snažili sa ho priviesť k rozumu. Dabbawala na neho pozrel a odvetil „Mne je jedno aký princ to je, môj princ čaká na svoj obed a ja mu ho musím doručiť včas. Keď so mnou chce hovoriť, nech počká, za pol hodinu som späť“. A Charles vraj naozaj počkal.  

Dabbawala, nosiči obedov

Katarína Líšková ml. z BUBO

05

11:00

dec

2018

Ranná Ganga Viac o krajine

Ranná Ganga

Je 5:30 ráno a vyrážame do ulíc najsvätejšieho mesta Indie, Váránasí. Pred hotelom nás čaká náš dlhoročný partner Dinesh a jeho jednotka vodičov - tuk tukov. Nasadáme do malých vozidiel a hor sa na východ slnka nad Gangou. Okolo nás sa mesto prebúdza. Pre Indov je príliš skoro. Na Gange je ale už život v plnom prúde. Od 5:30 sa na južnom konci nábrežia precvičuje joga. V strednej časti už pre zmenu prebieha jeden z najstarších rituálov histórie – ranné kúpanie. Stovky ľudí stojí po pás vo vode a medzi dlaňami prelieva vodu posvätnej rieky pre svoju duchovnú očistu, ako aj za predkov, ktorí ich už opustili. Drevenou loďkou sa plavíme pozdĺž nábrežia a pozorujeme život. Na severe prebiehajú ranné modlitby a kňaz obetuje bohyni rieky kadidlo. Kúsok od nás je už najsvätejšia časť nábrežia – Manikarnika Ghat – najslávnejšie krematórium na svete, ak Vás spália tu, tak podľa hinduizmu idete rovno do neba. Plavíme sa bližšie. Na Manikarnike sa spaľuje 24 hodín denne a ani o šiestej ráno tu nie je úplný pokoj. Zamestnanci práve odtláčajú popol jednej z hraníc do Gangy a hneď pri nich krava prežúva obetné vence. Z ďalších hraníc lenivo stúpa dym a ak by človek nevedel čo sa tu deje, tak má pocit, že sú to pozostatky nejakej nočnej opekačky. Škoda, že tu je prísny zákaz fotenia, z vody vyzerá spaľovňa až zvláštne malebne. Teda ak sa nepozriete príliš detailne, čo pláva vo vode – vedľa nás práve prešla mŕtva krava. Slnko pomaly vychádza vyššie a jeho žlté svetlo trhá hmlu nad riekou. Okolo nás lietajú čajky, a vo Váránasí začína deň. Pozdĺž celej rieky sa kúpu ľudia a vo vzduchu cítiť povery, ktorými je toto miesto presiaknuté. Váránasí by podľa mňa mal navštíviť aspoň raz za život každý. Je to iný svet a práve ráno na Gange je ideálny čas a moment tento svet spoznať z tej najkrajšej stránky.  

S

Samuel Klč BUBO

11

16:16

nov

2018

Plavba keralskými kanálmi Viac o krajine

Plavba keralskými kanálmi

Južná India, to nie sú len fantastické chrámové komplexy, ale aj nádherná príroda, a my sme práve za ňou prišli do obľúbenej Keraly. Po tom ako sme si pozreli obrovský komplex v Trichy či historický chrám v Tanjavure zapísaný v UNESCO, tak sme s čistým svedomím mohli opustiť Tamil Nadu a cez Západné gháty, krásne, exotické pohorie, kde nájdete nielen čaj, ale aj mnohé koreniny sme v Kerale. Krajina kokosových orechov a slonov, aj tak o Kerale môžete počuť. Ako najpríjemnejšie sa dá začať spoznávanie Keraly? My to vieme a tak ideme v okolí mesta Alapuzha (niekdajší Aleppey) na tradičné houseboaty, ktoré sú dnes prerobené na luxusné plávajúce loďky. Nasadneme do našich houseboatov a plaváme sa slávnymi keralskými kanálmi. Sú všade naokolo nás a kedysi boli jedinými cestami medzi dedinkami a obchodníkmi. Aj dnes ich brázdia loďky s domácimi a keby sme všetky kanály pozbierali a vystreli do jednej čiary, tak tá by merala 900 kilometrov. Je to nepredstaviteľne krásny kút Indie. Odrazu okolo nás nie je žiaden chaos, trúbenie, rikše, tuktuky, kravy, trhoviská, nič, len ticho a pokoj vodnej hladiny, nad ktorou rastú štíhle kokosové palmy kam oko dovidí. Spravíme si pohodlie, otvoríme vychladený Kingfisher a sledujeme tú krásu. Tu sa dá krásne nabiť energiou a pokojom. Priamo na loďke si dáme skvelé kari, tuniaka, keralskú ryžu, grilované banány či kokosové palacinky a užívame si hody, zatiaľ čo loďka pomaličky kĺže kanálmi. Najkrajšie divadlo si pre nás pripravil večer a zapadajúce slnko. Odrazu sa krajina tak sfarbí, že nevieme, či sa máme pozerať alebo fotiť. Keralské kanály majú zlatú farbu, loďky akoby plávali po zlatej hladine, a do toho tiene kokosových paliem. Niečo tak dokonalé treba iba zažiť, pretože akýkoľvek opis uberie minimálne polovicu tohto zážitku. Z ničoho nič sa spustí pár kvapiek z čistej, jasnej oblohy a tá zdvihne obočie v podobe farebnej dúhy. Neskutočný zážitok! Na noc zakotvíme, a ten pokoj naokolo je nákazlivý. Po skvelej noci sa ráno plavíme a sledujeme ako ožívajú malé dedinky pozdĺž kanálov. Po vylodení smerujeme do pobrežného mesta Kochi, ktoré preslávili príbehy prvých kolonistov a Vasco da Gama. Každý deň sa tu servírujú skvelé prekvapenia a zážitky. 

Plavba keralskými kanálmi

Tomáš Kubuš, BUBO

06

18:08

nov

2018

Francúzskymi uličkami Indie Viac o krajine

Francúzskymi uličkami Indie

To, že je India mozaika snáď tisícok svetov je známy fakt a presne pre to sme tu, aby sme každý deň jeden (a viac) z týchto svetov objavili, otvorili a spoznali. Ak hovoríme tu v Indii o koloniálnom období, tak takmer vždy padne zrak na Veľkú Britániu, ktorá túto fascinujúcu krajinu ovládala najprv cez East India Company, teda Východoindickú spoločnosť a neskôr prešla pod správu samotnej britskej koruny. To by však nebol ucelený pohľad, kolonializmus a myšlienky s ním tu v Indii rozvíjali aj Portugalci (veď bol to Vasco da Gama, ktorý objavil cestu do Indie v 1498), Holanďania, Dáni či dokonca Francúzi. Presne za nimi a ich dedičstvom sme sa vybrali. Ocitli sme sa na pobreží Bengálskeho zálivu v meste menom Pondicherry, ktoré je synonymom francúzskej Indie. Francúzi sa do týchto končín dostávali už koncom 17.storočia, kedy tu postavili svoju prvú obchodnú misiu a neskôr v 18.storočí svoj vplyv upevňovali, hoci sa dostávali do konfliktu s Britmi a tak si tu v Indii rozohrali sériu vojen, kde napokon Briti ťahali za lepší koniec. Francúzi sa však spleťou diplomacie dostali k Pondicherry znovu a tak mu vládli až do 1954, kedy sa stáva súčasťou indickej únie. Pondicherry je naozaj zvláštnym miestom. Mieša sa v ňom francúzska koloniálna noblesa s indickými reáliami. Vykročíme do mesta a okolo nás sa objavujú ulice Romaine Rollanda, Alexandra Dumasa, krásne budovy hrajú žltými fasádami podobne ako vo vietnamskom Hoi Ane, tam vytŕča balkón, tu zase neoklasicistické stĺpy, vedľa sa dvíhajú staručké banánové stromy a pred domom parkuje starý Ambassador. Medzi to sa pripletia indická rikša, predavači sladkého čaju, nakrájanej papáje či ananásu a skupinky indických turistov. V reštauráciách s vôňou francúzska dostať hovädzí stejk na zelenom korení, a v indických víťazí tamilská kuchyňa plná ostrých chutí. Malé kaviarničky ožívajú a ku káve si mnohí doprajú crepes. Všetko sa tu tak krásne dopĺňa a mixuje. Kráčame promenádou, sledujeme, ako divoké vlny bičujú Bengálsky záliv a stretneme sochu Gándiho a napokon v parku aj Janu z Arku, ktorá hľadí na katolícky kostol, vedľa ktorej stojí socha Matky Terezy z Kalkaty. Môže takto vyzerať India? 

Francúzskymi uličkami Indie

Tomáš Kubuš, BUBO

04

18:06

nov

2018

Mahabalipuram plný príbehov Viac o krajine

Mahabalipuram plný príbehov

Geniálna cesta južnou Indiou začína. Pristávame na letisku v meste Chennai, ktoré poznal koloniálny svet ako bohatý Mádras na brehu Bengálskeho zálivu. Máloktoré britské mesto sa mu tu na subkontinente vyrovnalo a aj dnes patrí Chennai medzi najdôležitejšie miesta Indie. Sme v Tamil Nadu, najjužnejšom indickom štáte a miestu, ktoré tak veľa ľudí nenavštevuje. Ak sa povie India, mnohí si hneď predstavia Tádž Mahál, rieku Ganga, Váránasí, ale po pravde, vedeli by ste len tak z hlavy vymenovať trebárs 5 pamiatok indického juhu? Presne o tom je táto cesta, púšťať sa po málo známych miestach a hľadať zážitky a krásne veci na miestach, ktoré sú stále len a len naše a ktoré až o pár rokov objavia davy turistov. Ocitli sme sa na brehu Indického oceánu v mestečku s krkolomným názvom Mahabalipuram, no názvov, s ktorými sa človek potrápi je tu v tamilskom prostredí pomerne veľa. Mahabalipuram je unikátny príklad rannej architektúry, ktorú tu po sebe zanechala ríša Pallava ešte v priebehu 7. a 8.storočia pred tým, než sa týmito miestami rozlialo mocné kráľovstvo Cholla. Pri Panja Rathas sme si rozpovedali akým bohom patrí symbol leva, slona či býka a nahliadli sme do kuchyne tradičnej tamilskej, či lepšie povedané drávidskej architektúry. Pancha Rathas neslúžil nikdy ako chrámový komplex, ale ako výstavná skriňa, ktorá mala za cieľ nadchnúť obchodníkov a ukázať im s akým miestom majú čo dočinenia. V chráme Shore Temple sme si vychutnali reliéfy, ale aj výhľady na rozbúrené zátoky Bengálskeho zálivu a pri Krišnovej hrudke masla, teda obrovskom balvane držiacom sa na skalnom svahu azda len silou vôle sa nad nami objavila krásna dúha. Keby len jedna, ony boli hneď dve a priamo nad sebou! Našli sme najkrajšie reliéfy Mahabalipuramu, povedali si príbeh o Ardžunovi, Gánešovi, ale aj o Višnovi a jeho premene na diviaka. India je o príbehoch a čím viac ich počujete, tým magickejšia vám táto krajina príde. Zážitky sme nehľadali len medzi kamennými pamiatkami a chrámami, ale aj v miestnej reštaurácii, kde sme si dopriali najčerstvejšie dary mora, skvelé ryby, tigrie krevety, kalamáre a samozrejme aj oroseného Kingfishera. Lahodné jedlo, vonku tma a len v diaľke počuť burácať Bengálsky záliv. Mohol náš vstup do južnej Indie začať lepšie? 

Mahabalipuram plný príbehov

Tomáš Kubuš, BUBO

ODPORÚČANÉ ZÁJAZDY

Priekopníci luxusných expedícií

Najvyššie zľavy teraz!