V roku 1989 sa udiali viaceré výnimočné udalosti. Medzi nich určite patrí aj Nežná revolúcia v Československu, kde sme si vybojovali slobodu z komunistickej represie. Avšak na druhej strane Európy sa konala ďalšia revolúcia za slobodu s azda väčším rizikom. Pobaltské krajiny mali od svojho počatia históriu plnú veľkých mocností kontrolujúce ich územie a osudy. Po menšej skúsenosti so slobodou po 1. svetovej vojne sa však znovu ocitli pod železnou päsťou Sovietskeho zväzu. Pobaltie bolo absorbované k sovietom a ich kultúra bola násilne potlačovaná.
Hlavným nástrojom kultúrnej represie bol úplný zákaz spievania národných piesní. Ako plynul čas, viaceré faktory ako stagnujúca ekonomika a politická nestabilita Sovietskeho zväzu vyvrchololi k viacerým protestom proti režimu. Od roku 1987 sa Sovietsky zväz pokúšal na území Pobaltia vybudovať priehrady a bane, s ktorými miestny nesúhlasili. Preto sa obyvatelia Pobaltia rozhodli otvorene protestovať, čo bolo po Gorbačových politických reformách glasnost a perestrojka jednoduchšie. Počas týchto protestov vytvorili aktivisti a interpreti viaceré patriotické pesničky, ktoré sa stali obľúbeným nástrojom začínajúcej revolúcie. Tieto pesničky sa začali používať na viacerých politických demonštráciách ako aj miestnych hudobných festivaloch.
Najväčšie vyvrcholenie tohto hnutia nastalo 23. augusta 1989 na 50. výročie paktu Molotov-Ribbentrop, ktorý ich v druhej svetovej vojne zaradil pod sovietsky vplyv. Vtedy sa 2 milióny ľudí z celého Pobaltia spojili do takzvanej Baltskej cesty. Išlo o šnúru ľudí držiacich sa za ruky z Tallinna v Estónsku až po Vilnius v Litve s dĺžkou 675 kilometrov. Všetci absolventi tejto šnúry pritom spievali svoje patriotické pesničky pred zrakom celého sveta. Už len po 7 mesiacoch sa Litva ako prvá rozhodla vyhlásiť nezávislosť napriek Sovietskym snahám povstanie potlačiť. Čoskoro sa k nim pridali aj Estónsko a Lotyšsko.
Ešte do roku 1991 museli krajiny bojovať o skutočné uchovanie si slobody. V januári 1991 si v Lotyšsku vytvorili barikády aby zabránili sovietskemu vojsku vtrhnúť do svojho parlamentu. Rovnako v Estónsku na sovietske vojská pokúšali prepadnúť televíznu vežu než ich miestny zastavili. Až o niekoľko mesiacov na to sa Sovietsky zväz oficiálne rozpadol a nezávislosť Pobaltských krajín bola konečne uznaná. V roku 2004 vstúpili do Európskej Únie a NATO a dodnes sú najväčšími podporovateľmi týchto organizácií.
