Pobaltie je prevažne ploché územie na severovýchode Európy s vyše 7000 jazerami a mokraďami. Územie pôvodne patrilo Uralicko-fínskym kmeňom 2000 rokov dozadu, ktorí sú predkovia dnešných obyvateľov Pobaltia. Počas histórie tu boli silné vplyvy Germánov, Rusov a Slovanov. Litva je prevažne katolícka, zatiaľ čo Lotyšsko a Estónsko sú protestantské. Významné časti exportu býva poľnohospodárstvo, elektronika (rádiá) a v Estónsku ropovodné bridlice.
Počas Rímskej ríše boli známe ako krajiny jantáru. Neskôr boli obsadené Vikingami a v 13. storočí Valdemar II. Dánsky dobil väčšinu Estónska. V 16. storočí patril Estland (Severné Estónsko) pod švédku nadvládu. Územia Lotyšska, ako Livonia a Riga, mali určitú autonómiu, zatiaľ čo Courland s Litvou patrilo pod vplyv Poľsko-Litovska. Courland čiastočne operoval v rokoch 1642 - 1682 ako nezávislý štát, ktorý dokonca kolonizoval dnešné územia Tobaga a časť Gambie. V prímorských mestách, ako Riga a Tallinn, sa konal dôležitý obchod, ktorý ovládala Hanseatická liga na čele s nemeckými obchodníkmi, hoc tvorili len 10 % populácie.
Najslobodnejšia éra Pobaltia bola práve pod nadvládou Švédov, kedy sa za zriadila povinná školská dochádzka. Biblia bola preložená do miestnych jazykov a bolo založených veľa univerzít. Na začiatku 18. storočia sa väčšina územia dostala späť pod ruský vplyv po Veľkej severnej vojne. V neskorších časoch bolo Pobaltie pod vplyvom silnej rusifikácie. Začiatkom 19. storočia bola veľká väčšina populácie gramotná a neskôr sa všade zrušilo serfstvo a vazalstvo. Toto spôsobilo veľkú vlnu emigrácie kde práve veľké mestá ako Riga a Tallinn získali drastický nárast národnej populácie.
Prvá skutočná nezávislosť baltických štátov trvala od konca 1. svetovej vojny v 20 rokoch, keď sa zbavili sovietskej vlády. Počas tejto doby sa vlády uchopili nacionalistické demokratické strany, ktoré začali budovať ekonomický rozvoj. Štáty sa snažili byť mostom medzi východom a západom a tvoriť aliancie na zachovanie teritórií. Západ bol však veľmi váhavý obranným viazanostiam a nezhody medzi Litvou a Poľskom o územie situáciu nezlepšili. Ich izolácia od silných spojencov spôsobila, že boli tieto štáty donútené Sovietmi podpísať pakty o vojenskej spolupráci. Tým si Rusi na ich území založili Sovietske vojenské základne, z ktorých neskôr počali inváziu celého Pobaltia. Výsledkom bola nová nadvláda Rusov, pričom z Litvy a Lotyšska bolo deportovaných 30 000 a z Estónska dokonca 60 000 obyvateľov. Dve tretiny z toho tvorili ženy z deťmi, keďže väčšina mužov prišla o život vo svetových vojnách a dodnes je veľký početný rozdiel medzi mužmi a ženami. Počas dočasnej nacistickej okupácii a nútenej vojenskej odvody pripravili Pobaltie o ďalších 25 % populácie.
Ako súčasť Sovietskeho zväzu mali pomerne dobrý štandard života, ale stále veľmi slabú úroveň na európske pomery. Taktiež sa aj silno zvýšili pomery urbanizácie (okolo 70 %). V neskorých 80. rokoch však Gorbačove politické reformy inšpirovali obyvateľstvo pre silné pokusy o nezávislosť, ktoré vyvrcholili k Spevavej revolúcii 23. augusta 1989. Na 50. výročie Molotov-Ribenntrop paktu vyšlo 2 milióny ľudí na vidiek a vytvorili ľudskú šnúru dlhú od Tallinu po Vilnius (675 km) spievajúc národné piesne. Keďže západné krajiny nikdy neuznali inkorporáciu pobaltských krajín do zväzu, vyhlásilo sa, že nezávislosť nikdy nestratili a o to rýchlejšie sa začala spolupráca so Západom. V 2004 sa baltské krajiny pridali do EÚ a NATO, ktorej súčasťou sú dodnes.
