Stáť na najvyššom vrchu najdlhšieho pohoria sveta - to je niečo. Prečo to nerobí veľa ľudí? Lebo o tom jednoducho nevedia. Tak ako o Košickom maratóne... Tie najvyššie vrchy planéty sú nám ľuďom jasne viditeľné a Nanga Parbat je tak prekrásna a masívna hora, že ten pohľad si zapamätá každý. Potom sú vrchy ako Mauna Kea - najvyšší vrch Havajských ostrovov, ktorý má “iba” 4207m, ale pod morom vyše 5 km, a tak v USA (sú to predsa len obchodníci) tvrdia, že je vyššia než Mt. Everest. Čo takto zamerať sa na tieto vrchy, predsa len sa ľahšie zdolávajú ~} Azorské ostrovy prirovnávajú často k Havajským. No OK. Ja by som Sao Miguel prirovnal skôr k Réunionu. Podobne tu veľa prší. No po Mauna Kea mi začalo vŕtať hlavou, že obdobných vrchov musí byť viac. V okolí Mt. Pico na Azorách je možno najviac vorvaňov na svete. Jacques Cousteau raz pripevnil na vorvaňa balónik a ten sa po tom, čo sa potopil viac než 3 km do hĺbky, roztrhol. Okolo ostrova Pico je hĺbka 6 080m. Čiže sopka Montanha do Pico je pod hladinou 6 080m a nad hladinou 2351m, čo je spolu 8 431m, a je to o 306m viac než má Nanga Parbat. Nedá sa na ňu vyjsť autom, ako na Mauna Kea, ale dá sa na ňu vyjsť pešo - aj amatér to dokáže. Ďalšou vecou prečo sem ísť je to, že Mt. Pico je najvyšším vrchom Stredoatlantického chrbátu, čo je podmorské pohorie vytvorené výstupom magny zo zemského plášťa. Na niektorých miestach sú pohoria tak vysoké, že sa dostávajú nad hladinu oceána a my ich vidíme v podobe ostrovov. Na severe nad hladinou trčí ostrov Jana Mayena, potom ide pohorie krížom cez Island a tu na Azorských ostrovoch prechádza cez ostrov Pico, na ktorom stojím (nie hlavný ostrov Sao Miguel, kam chodia turisti). Ďalej chrbát pohoria prechádza na juh Skaly sv. Petra a Paula (patria k ostrovom Fernando de Noronha), ktoré objavil totálnou náhodou na svojej ceste do Indie portugalský kapitán Garcia de Noronha. Súostrovie 100km severne od rovníka navštívil aj Charles Darwin na svojej ceste okolo sveta, či môj vzor, polárnik, Ernest Shackletton. Následne podmorská priekopa Romanche, hlboká 7, 7km, oddeľuje severný Stredoatlantický chrbát od južného. Apropo, toto dlhočizné pohorie je súčasťou väčšieho celku - Stredooceánskeho chrbátu, dlhého 65 000km (čo je 5x toľko ako najdlhšie pohorie na Zemi – americké Kordillery 13 400km). Na južnej pologuli patria k Stredoatlantickému chrbátu vrchy, ostrovy, ktoré patria Británii - 7,6 stupňa južne od rovníka sa nachádza Accesion, potom je to sv. Helena, miesto, kde zomrel Napoleon Bonaparte a Tristan da Cunha. Ideme ďalej na juh až po ostrov Bouet, 1700km severne od Antarktídy, ktorý patrí Nórsku a je považovaný za najodľahlejší ostrov na svete. Stredoatlantický chrbát oddeľuje Euroázijskú tektonickú platňu od Americkej a na južnej pologuli Africkú litosferickú platňu od Juhamerickej. Presne tu teda stojím, medzi Európou a Amerikou. Sopka Pico je zároveň najvyšším vrchom Portugalska, keďže Azorské ostrovy sú autonómnou provinciou, ktorá však stále spadá pod Portugalsko. Najvyššie vrchy Stredoatlantického chrbáta sú na ostrove Jan Mayne, a na Islande tiež dosahuje cez 2 000 metrov, ako aj na Tristan da Cunha, no absolútne najvyšším vrchom je Pico. Je to unikát, ktorý zdolalo minimum Slovákov. Nie preto, že by to nedali, ale pretože nevedeli, že sem majú ísť. Teraz sa to však zmení. My sme horský národ, a preto nemusíte úplne veriť blogom v angličtine, ktoré z výstupu robia horor: ”Ak si nezoberiete sprievodcu, riskujete svoj život”. Nezobral som si sprievodcu, ale 10-ročnú dcéru. No pozor, ja nepíšem pre bežných ľudí, ale pre cestovateľov, a nevyzývam k podceneniu prípravy; samozrejme, že v horách je každý zodpovedný za seba. Ja osobne som vyšiel na desiatky vrchov. Pred pár týždňami som bol na najvyššom vrchu Faerských ostrovov a dole v chate mi povedali, že riskujem život, lebo je hmla a nemám sprievodcu. Vtedy bola so mnou druhá dcéra. Chcem len povedať, že skúsený turista ľahko zdolá Pico, a my Slováci sme omnoho skúsenejší ako prví osadníci ostrova Pico - Portugalci a Holanďania. Vyjsť na Pico je drahé. Plus, musíte tomu prispôsobiť celú dovolenku. Okrem plaviek si pribaliť vibramky - nad členky (dole sme išli dlhšie než hore, čo sa mi stalo asi prvý raz v živote, no ten terén je naozaj náročný), čiapku, čelovku, rukavice, 1.5 l vody na osobu, nepremokavú vetrovku, GPS - hmla je tu stále, atď. Vyraziť z hotela odporúčam ráno pred raňajkami, pred 6:00. A môžete zvážiť vybehnúť hore o 4:00, aby ste stáli hore na východ slnka. Niektorí na vrchole aj prespávajú (teraz to bolo zakázané). Autom sa vyveziete do výšky cca 1200m a následne, po značenej ceste, ste hore. Po dvoch hodinách (píše sa, že normálne to trvá 4, bacha, je to ťažká túra) sme na vrchole krátera. Polomer 700m, hĺbka 30 metrov. No odtiaľ treba ísť ešte vyššie na strmý vrch, a to zaberie ďalších 30 minút. Dole nám to trvalo 3 hodiny. Z vrcholu sopky sa pozeráte na svet z inej perspektívy. A tu na Mt. Pico vidíte celý ostrov a aj susedné Faila a Sao Georgé. Práve Stredoatlantický chrbát oddeľuje Európsku a Severoamerickú litosferickú dosku, takže určite vidíte na východ Európu a na západ Ameriku. Samozrejme, po návrate to spracujem pre vás lepšie. Verím, že ste tieto informácie doteraz nevedeli. Zdravia vás profesionáli z BUBO, ktorí realizujú zájazdy pre profesionálov v iných oboroch.
Už ste vyskúšali v Mexiku typické jedlo pre oblasť Oaxaca, tlayudas? Bola to tá kukuričná tortilla (spravidla má priemer 30 centimetrov alebo viac) a na rošte bola opečená do chrumkava. Možno Vás poteší fakt, že v júli na Netflixe hľadali v Latinskej Amerike najlepšie street food a tlayudas z Oaxaca (46.8%) tesne vyhralo nad peruánskym ceviche (45.3%). Tlayudas vďaka svojej hrúbke a opečeniu má dlhú dobu spotreby, pokiaľ je umiestnená na suchom mieste. Aj keď je tlayuda jedným z typov kukuričných tortíl, ktoré sú v Mexiku podávané takmer ku všetkým jedlám, jej chuť je úplne odlišná. Je pripravovaná v bežnej hlinenej miske, následne sa uloží do tenate (misa vyrobená z palmových listov). Získava charakteristickú konzistenciu: od pružnej po polo krehkú, mierne vlhkú, čerstvú, ťažko žuvateľnú pre tých, ktorí nie sú zvyknutí. Tiež je známa ľahkou arómou spálenej tortilly, ktorá je však naozaj jemná a dodáva jej špecifickú chuť. Klasická tlayuda je zvyčajne potretá nerafinovanou bravčovou masťou, pomazánkou z pomixovaných fazúľ, kapustou a avokádom. Často sa pridá syr, známy tiež ako oaxacký syr, pražená repa alebo hovädzie mäso a pikantná omáčka molcajete. Samotné náplne závisia od reštaurácie či pouličného predajcu, alebo od toho, na čo máte zrovna chuť vy. Placka sa servíruje buď otvorená, alebo prepolená. Chutné, rýchle, voňavé a víťazne!
