Fórum

10510 príspevkov

15:18

feb

2020

Kto má kľúče od Chrámu Božieho hrobu?

Počas našej prehliadky Via Dolorosa, alebo krížovej cesty, v starom meste Jeruzalema prichádzame na posledné stanice nachádzajúce sa vo vnútri Chrámu Božieho hrobu. Zastavíme sa na priestrannom námestí a chvíľu nasávame atmosféru pútnikov a duchovných, ktorí prechádzajú cez mohutnú vstupnú bránu. Okrem schodiska, na ktorom niektorí oddychujú, si môžeme všimnúť aj rebrík. Na prvý pohľad pôsobí, akoby ho tam niekto zabudol počas rekonštrukčných prác, ale príbeh, ktorý predstavuje, je omnoho zaujímavejší. Je totiž symbolom statusu quo, ktorý panuje v meste posvätnom pre tri veľké svetové náboženstvá vychádzajúce z rovnakých základov: judaizmus, kresťanstvo a islam. Status quo sa ale týka iba kresťanstva a vlastníctva jeho najdôležitejších chrámov. Práve jedným z nich je Chrám božieho hrobu, o ktorý sa delia Grécky ortodoxný patriarchát, františkáni v mene katolíckej cirkvi a Arménska apoštolská cirkev. Právo na využívanie chrámu majú aj koptská, sýrska a etiópska cirkev, ktoré majú svoje vlastné kaplnky v komplexe. Status quo bol zavedený už v druhej polovici 18. storočia a potvrdený osmanským sultánom v roku 1852, no táto dohoda bola niekoľkokrát obnovená a poupravená. Spomínaný rebrík z cédrového dreva symbolizuje želanie o spoluprácu kresťanských cirkví a je prezývaný aj nehybný rebrík: na to, aby bol posunutý, je potrebný súhlas všetkých cirkví. Iný dôležitý rebrík súvisí s odomykaním tohto chrámu. Ak by ste čakali, že kľúče od jedného z najposvätnejších miest kresťanského sveta vlastní niektorá z katolíckych alebo ortodoxných cirkví, vyvedieme vás z omylu. Veľký železný kľúč má vo svojej správe už viac ako päťsto rokov moslimská rodina a aktuálne ho má vo svojej opatere pán Adeeb Joudeh. Jedna vec je kľúč vlastniť, ale druhá vec je odomknúť a zamknúť samotný chrám. Túto úlohu má na starosti pán Wajeeh Nuseibeh, ktorý pochádza z jednej z najstarších moslimských rodín v Jeruzaleme. V tomto bode sa dostávame opäť k rebríku – pán Nuseibeh na ňom vyjde k hornej zámke a až potom odomkne aj spodnú zámku a otvorí dvere do chrámu. Túto povinnosť považujú obaja páni za poctu a chcú ju prenechať ďalším generáciám ako symbol rešpektu medzi jednotlivými náboženstvami v Jeruzaleme. Jediná výnimka v roku je počas Veľkonočných sviatkov, keď chrám striedavo otvárajú kresťanské cirkvi. V Zelený štvrtok sú to františkáni, Veľký piatok Grécka ortodoxná cirkev a Arménska ortodoxná cirkev v Bielu Sobotu.

Viac Poznávacie zájazdy: Izrael

Michaela Šimonová

14:32

feb

2020

Viac o krajine

Tradičná thajská masáž vo Wat Pho

V chrámovom komplexe Wat Pho sa nachádza budova najstaršej školy thajskej masáže. Tú otvorili v roku 1955 a pre veľký úspech dnes sídli vo väčších priestoroch o ulicu ďalej. Pôvodná budova však dodnes slúži najmä turistom, ktorí si tu môžu vyskúšať tradičnú thajskú masáž. V rámci návštevy Wat Pho si tak môžete oddýchnuť v prudko klimatizovanej miestnosti plnej masážnych postelí a sôch v jogínskych polohách. Pokiaľ ste už vyskúšali masáže napríklad na Khao San road, rozdiel uvidíte okamžite. Okrem toho, že tu zaplatíte približne 2x viac ako v iných salónoch, vás ako prvé nechajú ľahnúť si na chrbát. Masér sa potom pomaly presúva od nôh smerom hore, oblúkom z jednej na druhú ruku a späť k nohám, po čom vás následne prehodí na bok. Dokonale bude poznať anatómiu vášho svalstva a vy sa budete vystrašene dívať, ako vám samovoľne zoviera prsty počas masírovania stuhnutých ramien. Na chrbát použije domácu prírodnú mastičku vyrobenú z množstva byliniek priamo v škole. Jej vôňa a hrejivý efekt vás upokojí a zrazu sa i tie najbolestivejšie časti budú zdať zanedbateľné. Áno, táto masáž bolí, pretože je cielená na problémové, stuhnuté a zablokované partie. Vy to však vydržíte, pretože viete, že vás bude čakať príjemný spánok a maximálne uvoľnenie. Na rozlúčku vám dajú pohár studeného čaju a v tejto relaxačnej nálade vyjdete z malej budovy späť medzi farebné stúpy, jogínske sochy a množstvo kvetov. Myslím, že práve teraz pochopíte Wat Pho a jeho jedinečnú atmosféru. Tak smelo na prechádzku.

Viac Poznávacie zájazdy: Thajsko

Patrícia Mrázková

14:32

feb

2020

Viac o krajine

Lebuh Armenia alebo príbeh Arménskej ulice malajského Penangu

Malajský ostrov Penang, na ktorom sa vždy zastavíme počas našej cesty z Thajska do Malajzie, je všade na svete vnímaný ako ostrov, ktorý prekypuje dokonalým streetfoodom, teda pouličným jedlom. Milujeme ho, milujeme ochutnávanie tohto miesta a hľadanie perfektných jedál, ktoré preveril čas a nejedna generácia; ale na strane druhej vieme, že nie len gastronomické zážitky tvoria Penang. Ostrov, a teda jeho hlavné mesto Georgetown je miestom, kde sa stretávajú kultúry, náboženstvá, mozaika tvárí, národov, predstáv o živote, mozaika snov a desiatky príbehov. Penang je ako jedna hrubá kniha, ktorú by ste mohli čítať jedným dychom od začiatku po koniec, a keď zatvoríte poslednú stranu, budete tak nadšení, že si tú knihu opäť otvoríte, čítate znovu a znovu vás nadchne. To preto do Penangu neustále chodíme a s každou návštevou sa čudujeme, že toto miesto je tak nadčasové, že sa ho nikdy neprejeme. Chrámy, kostoly, svätyne, koloniálne budovy, pouličné stánky, obchody, kaviarne, všetko je tu namiešané tak, aby vás to v meste držalo čo najdlhšie. Prechádzame sa mestom, hľadáme jeho čarovné zákutia a vždy sa na našej prechádzke dostaneme na ulicu zvanú Lebuh Armenia, alebo teda na Arménsku ulicu. Nie je to zvláštne? Arménska ulica? Tu na severe Malajzie, na ostrove menom Penang? Jej históriu na počiatku písali Malajci, pretože sa nazývala Lebuh Malay, teda Malajská ulica, ktorá bola súčasťou malajských štvrtí. O pár rokov na to, už v roku 1808 sa na ostrov Penang začali sťahovať Arméni a svoje nové domovy našli práve v tejto štvrti. Ich príchod bol tak silný, až celú ulicu ľudia začali označovať prívlastkom „arménska“. Arméni boli geniálni obchodníci a stretli by ste ich aj na miestach, kde by ste to vôbec nečakali. Keď som kráčal starým Mádrasom, dnešným Chennaiom, ocitol som sa v arménskom kostole; a podobný zážitok by ste našli aj v starej Dháke, kedy sa v labyrinte bangladéšskeho hlavného mesta vynorí oáza pokoja ozdobená arménskym krížom. Arméni si tu postavili svoj kostol, neskôr bratia Sarkiesovi postavili slávny, koloniálny Eastern and Oriental Hotel. Slávni bratia vdýchli dušu aj koloniálnej kráse v podobe singapurského hotela Raffles a svoj rukopis zanechali aj v niekdajšom barmskom Rangúne a v hoteli Strands. Arméni tu nezostali dlho, len cez jedno storočie, kedy sa postupne z ostrova vytratili a na ich miesto prišli Číňania, ktorí dominujú ulici dodnes. Názov Lebuh Armenia však zostal. Kráčame ulicou a nad hlavami vyrastú lampióny. Červené, ozdobené žltými čínskymi znakmi a pod nimi sa rozlievajú zástupy obchodíkov, kde nájdete suveníry od výmyslu sveta, ale aj durianové koláčiky, kávu, občerstvenie a sem tam obrázok z galérie penangského streetartu. Na rohu ulice predávajú buchty Pau plnené mäsom alebo sladkým kokosom či fazuľou, o pár krokov ďalej zavonia durian a v strede oproti kaviarničke zase dostanete osviežujúci a exotický džús z muškátových orechov. Môžete ho popíjať a zároveň nahliadnuť do neďalekého klanového domu, ktorý po sebe nechali čínske komunity. Len pár krokov od džúsu a kaviarničky Kopi Luwak nájdete streetartovú pýchu Penangu, slávny obrázok detí na bicykli, ktorý má na svedomí litovský umelec Ernest Zacharevič. V roku 2012 sa Penang rozhodol, že pozve umelcov, aby skrášlili mesto a pritiahli turistov, a Ernest zakomponoval do starého mesta šesť svojich obrázkov. Stačilo málo a odrazu sa o jeho maľbách hovorilo nielen v meste, ale aj v celej Malajzii a napokon takmer v celom svete. Penang sa katapultoval na jedno z najdôležitejších streetartových miest juhovýchodnej Ázie a turisti ho začali objavovať. To všetko sa udialo tu na Lebuh Armenia. Kráčajte ďalej a objavíte ďalšie obrázky až sa ulica odrazu stratí a svet sa pozvoľna prehupne do čínskej, drevenej štvrte Chew Jetty. Nie je fascinujúce koľko príbehov by sme našli na jednej „obyčajnej“ ulici? Stačí len kráčať, mať otvorené oči, pozerať sa nimi a vidieť. Mnohí ich otvorené majú, no nevidia krásu okolo seba. Čakajú kedy sa objaví, kedy na nich doslova skočí, no neuvidia ju. Kráčajte s nami Penangom a môžete si byť istí, že jeho krásu nielen uvidíte, ale si ju aj zapamätáte!

Viac Poznávacie zájazdy: Malajzia

Tomáš Kubuš

17:58

feb

2020

Viac o krajine

Nebezpečný život pri sopke

Najľudnatejšia moslimská krajina na svete, Indonézia, má 147 aktívnych sopiek. Na Sumatre sa ich nachádza až 34. Jednou z nich je aj Sinabung, ktorá sa vypína do výšky 2460 m.n.m. Pred explóziou v roku 2010 bola sopka nečinná už takmer 400 rokov a jej výbuch obyvateľov Berastagi zaskočil. Erupcie sa odvtedy pravidelne opakovali a v roku 2016 pri jednej z nich dokonca zahynulo 7 ľudí. Kvôli neustálemu riziku výbuchu sú preto okolité dediny evakuované a nikto by v nich nemal bývať. S autobusom prechádzame spolu 3 dedinami, ktoré sopka pri svojich explóziách zničila. Domy sú ošarpané, majú vybité okná a niektoré nemajú strechy. Časť strechy chýba aj kostolu, ktorý možno aj vďaka tomu pôsobí v dedine duchov veľkolepo. Nestretávame tu nikoho, kto by nám povedal, ako rýchlo museli dedinčania svoje domy opustiť, a koľko vecí im sopka zničila. Ak sa však pri sopke nedarí posledné roky ľuďom, darí sa tu určite poľnohospodárstvu. Sopečný popol slúži ako hnojivo, a ľudia pri opustených dedinách pestujú kapustu, kukuricu a zemiaky. V dedine sa zdržia pár hodín, kým pracujú na poliach, a večer idú do svojich nových domov, ktoré by sopka nemala ohroziť. Je však len otázkou času, kedy sa im nebude chcieť stále dochádzať na svoje polia, a rozhodnú sa do dedín na vlastné riziko vrátiť. Koniec koncov, ľudia v Indonézii fungujú takto už celé tisícročia.

Viac Poznávacie zájazdy: Indonézia

Jaroslav Kondač

05:04

feb

2020

Viac o krajine

Ako vychádzať s makakom

Na potulkách Áziou môžete počítať s tým, že sa stretnete s množstvom exotických zvierat. Tak ako sa u nás po stromoch naháňajú veveričky, tak tu šantia čipmankovia. Tak ako nám po ulici chodia holuby, tak sú tu makaky - na prvý pohľad milé, no v skutočnosti veľmi drzé zvieratá. Zvykli si na prítomnosť ľudí a vedia, že sa v našej blízkosti nachádza množstvo jedla. Preto sa neboja priblížiť a štýlom nahnevaného hulváta vás okradnúť o všetko. Vyberú si tú voňavú desiatu priamo z vašej tašky, vytrhnú vám ovocie z ruky a dokonca zachytia aj foťák, čo vám visí na krku. Občas zo zvedavosti, občas z hladu a smädu a občas proste len tak - z nudy. Aj keď majú priateľské tváričky, sú to stále divé zvieratá, ktorých správanie človek nevie predpovedať. Najprv vám dovolia dotknúť sa ich, no vzápätí vám uštedria facku, škrabanec a v najhoršom prípade kusanec. Majú veľké, ostré, očné zuby, ktorými vedia otvárať semená, ovocie či drobné mäkkýše. Preto je najlepšie ak ich človek neprovokuje a neohrozuje. Vo voľnej prírode sa dajú jednoducho obísť. Ak vás okradnú o jedlo, je najlepšie nechať im celý úlovok. Ak vám vezmú cennosti, jediným riešením je ponúknuť im niečo na výmenu. A ak vám skočia do kajaku, pravdepodobne vám prišli vziať pitnú vodu - nebráňte sa. Možno sa ešte prídu pozrieť na váš telefón, možno vám sadnú na nohu a budú sa chvíľu plaviť s vami. V každom prípade, ak sa nebudú cítiť ohrozené, nebudete ohrození ani vy; a z celého stretnutia vie byť ľahko zážitok na celý život. Predsa len je to stretnutie tvárou v tvár s divokou prírodou.

Viac Poznávacie zájazdy: Thajsko

Patrícia Mrázková

05:03

feb

2020

Viac o krajine

Phi Phi a vyhliadka na krásny ostrov

Ostrovy Phi Phi patria už tradične k našim výletom v čase, kedy trávime svoj dokonalý oddych tu na Krabi. Sú najznámejšími ostrovmi v thajskej časti Andamanského mora a dokonca zatienia aj Phuket s celým okolím. Ráno nasadneme do našej loďky, vyberieme sa na otvorené more a po tom, ako sa okúpeme na rajskom Bambusovom ostrove s dokonalou vodou, sa dotkneme Phi Phi. Najprv len obrazne, pretože z loďky kývajúc sa na vlnách sledujeme zákutia menšieho z dvojice ostrovov. Viking cave, tyrkysovú zátoku aj slávnu Maya Beach, ktorá je ešte stále našťastie zatvorená. Hlavnú časť programu strávime na väčšom ostrove Phi Phi Don. Po obede sa vyberiete na pláž, oddýchnete si s výhľadom na krásne skaly naokolo, túlate sa mestečkom, alebo ak máte v sebe dobrodružnejšieho ducha a nebojíte sa troch stoviek schodov, môžete sa vybrať na vyhliadku Phi Phi Viewpoint. Nájdete ju „na konci“ mestečka vďaka značeniu „Viewpoint“ a z prístavu to k jej začiatku trvá cca 15-20 minút pomalej chôdze. Keď sa človek objaví pred prvým schodom, ani nevidí, ako ďaleko a vysoko musí šliapať, ale trvá to len pár minút. Samozrejme, čas sa prirodzene predĺži podľa počtu prestávok na vydýchanie, ktoré si pripravíte. Dole si kúpte vodu, no nemiňte všetky bathy, pretože akonáhle prídete na koniec schodov, musíte zaplatiť vstupné 30 THB, a nikto nechce zažiť ten pocit, keď konečne zdolá schodisko a odrazu zistí, že si nemá ako zaplatiť vstupné. Konečne hore, konečne na vyhliadke s nádhernou panorámou. Vyhliadky sú tu napokon dve, no už z tej spodnej, prvej, vidíte krásny pohľad. Určite však kráčajte vyššie, ďalších pár minút až k vyhliadke číslo dva. Odtiaľ budete mať tie najkrajšie fotky. Phi Phi je takto z hora krásne. Pred očami sa objavia dve zátoky. Sú k sebe blízko, no len na seba hľadia bez toho, aby sa mohli dotknúť. Oddeľuje ich úzky pásik zeme vyplnený hotelmi, rezortami, obchodíkmi, reštauráciami, kaviarničkami, skrátka mestečkom Tonsai. Jedna zátoka má sfarbenie do modra, druhá sa viac zahaľuje do tyrkysovej farby. Jedna bez druhej by boli len zátokami, no takto má scéna dokonalosť, krásu, exotiku a všetko, čo by ste od tejto vyhliadky mohli čakať. Za zátokami sa dvíhajú vápencové kopce obrastené zeleňou a za nimi v diaľke sa vynára obrys ostrova Phi Phi Leh. Patrí k najkrajším ostrovom celej oblasti vďaka svojej divokosti, stúpajúcim a klesajúcim pahorkom. Z jedného uhla dokonca Phi Phi Leh vyzerá ako obrovský koráb plaviaci sa nekonečnými hladinami Andamanského mora. Hrdo rastie z vody, nechá o seba rozbíjať vlny a skrýva tajomné zátoky. Sadnite si na chvíľku a kochajte sa. Pre nič iné ste sem vlastne ani neprišli. Mobil nechajte vo vrecku, dýchajte a pozerajte sa na to, akú krásu si príroda pre vás pripravila.

Viac Poznávacie zájazdy: Thajsko

Tomáš Kubuš

10:11

feb

2020

Viac o krajine

Pól chladu - Ojmjakon

Je večer a my konečne prichádzame do cieľa nášho dnešného presunu. Dedina Ojmjakon sa nachádza uprostred tajgy v údolí na rieke Indigirka približne 5300 kilometrov od Moskvy. Dedina leží uprostred lesa, ktorý je väčší než Nemecko, Francúzsko a Anglicko dokopy. Ľudia z tejto dediny sú dávni predkovia nomádskych pastierov a hovoria vlastným starovekým jazykom, ktorý sa nazýva Sakha. Prečo sme tu? Jedná sa o najchladnejšie trvalo obývané miesto na našej Zemi, pričom priemerná zimná teplota v tejto dedine je zhodná s priemernou teplotou na povrchu Marsu. V roku 1640 sem prišli prví ruskí kozáci a ďalšie expedície. Našli tu len nomádskych pastierov a lovcov, pričom neskôr so sovietmi prišiel aj kolektivizačný proces. Založenie fariem a škôl, pričom každé dieťa staršie ako 6 rokov muselo chodiť do školy. Všetci sa združovali okolo škôl a fariem a výsledkom bol vznik dediny Ojmjakon, ako aj iných drobných dedín v okolí. Dedinka je postavená na permafroste, a preto tu nenájdete vodovodné potrubie, ani kanalizáciu. Voda pochádza z rieky Indigirka a každý dom má svoju drevenú latrínu. Centrálna kotolňa vykuruje iba niekoľko budov vrátane miestneho úradu, kultúrneho centra, školy a nemocnice. Ostatné domy sú závislé od vlastného vykurovania: najčastejšie drevom. Psy tu majú špeciálne prístrešky a kravy vyhrievané kravíny, iba odolné jakutské kone trávia čas vonku aj pri teplotách okolo -60 °C. Keď je -52 °C prvý stupeň základnej školy má voľno. Akonáhle klesne teplota pod -55 °C, škola je zatvorená pre všetkých žiakov. Zaujímavosťou je aj pochovávanie v týchto krutých mrazoch. Hrob sa tu dá totiž vykopať iba postupným zakladaním ohňa a odkopávaním pôdy na jednom mieste. Kruté podmienky naučili miestnych ľudí prežiť v týchto neľudských podmienkach. BUBO tu tento rok nameralo -55 °C. No cestou z Ojmjakonu sme sa dostali na hranicu neuveriteľných -60 °C. Človek si až nevie predstaviť, čo museli prežívať obyvatelia Ojmjakonu 26. Januára 1926, keď tu bolo údajne až -71,2 °C. Z čoho pochádza označenie Ojmjakonu, ako pólu chladu.

Viac Poznávacie zájazdy: Rusko

Robert Taraba

10:04

feb

2020

Viac o krajine

Cesta Kostí a najchladnejšie oblasti severnej pologule

Ruská Sibír je právom označovaná za jednu z najextrémnejšími oblastí na život. Práve tu sa nachádza cesta R504 tiahnuca sa vyše 2000 kilometrov ďalekým východom. Kolymská diaľnica prechádza najchladnejším územím na severnej pologuli, kde teploty v zime padajú pod mínus 50 stupňov Celzia. A to bol aj cieľ našej cesty. Prejsť celú trasu, ktorá spája mestá Jakutsk a Magadan, pričom sme strávili 2 dni v Ojmjakone, dedine, kde bola zaznamenaná najnižšia teplota na severnej pologuli. S výstavbou cesty sa začalo v roku 1932, a to s požehnaním samotného Stalina. Cesta však dostala pomenovanie aj ako Cesta Kostí. Stavaná bola totiž väzňami z Gulagov, ktorí častokrát pri jej výstavbe v krutých podmienkach položili svoj život. Obete sa počítajú na tisíce. Keďže pôda bola zamrznutá, ich telá sa pochovávali priamo do jej základov. Projekt, ktorý prepojil dve mestá nechal vybudovať aj menšie stanice, z ktorých sa neskôr stali osady, dediny a drobné mestečká. Cestou sa tak okrem drobných usadlostí dá zastaviť a prenocovať aj v mestách ako Khandyga, Ust Nera, či Susuman. Žiaden luxus však nečakajte, na turizmus tu naozaj nie sú zvyknutí. Odmenou nám však boli krásne scenérie hôr, lesov, horských priesmykov a tisícky kilometrov nekončiacej tajgy, ktorá pridáva na svojej neopakovateľnej atmosfére a autentickosti. Toto nájdete už málokde! Hodiny strávené v aute stoja rozhodne za to a cestu sme si spríjemňovali zastávkami a fotopauazami na nádherných miestach. Pôvodnú cestu dnes nahradila nová, ktorej časti ešte stála stoja alebo prechádzajú popri tej pôvodnej. Cesta je ľahšie prejazdná v zime, kedy je jej hlineno-kamenistý základ zamrznutý. V lete sa tu totiž môžete stretnúť s bahnistými záplavami, v ktorých viete jednoducho zapadnúť. V zime vám zasa hrozí, že pre poruchu vášho auta na nej môžete v priebehu krátkeho času zamrznúť. Preto platí pravidlo, že sa zastavuje pri každom odstavenom aute, ktoré na ceste stretnete. BUBO však ráta so všetkým, a preto vždy spolupracujeme s tými najlepšími. Naši šoféri Alexej a Max podali super výkon a my sme celú trasu zvládli s prehľadom. Neskutočný zážitok, na ktorý tak skoro nezabudneme!

Viac Poznávacie zájazdy: Rusko

Robert Taraba

10:00

feb

2020

Viac o krajine

Jakutsk - začíname cestu, z ktorej naozaj mrazí

Je prelom januára a februára a my sme na Ruskom Sibíri. V tomto ročnom období, keď je tu najhľadanejšie, máme v pláne prejsť slávnu Kolymskú magistrálu, prezývanú aj ako Cesta Kostí. Po pristátí v meste Jakutsk, ktoré je hlavným mestom Republiky Sacha (Jakutsko), nás čaká prvý kontakt s mrazivými teplotami. Predtým než vystupujeme po pristavených schodoch z lietadla, už sme poriadne naobliekaní. Pri prvom nádychu nám okamžite mrzne sliznica v nose a pľúca zavalí ľadový vzduch. Všetkých nás strasie a rýchlou chôdzou vchádzame do pristaveného letiskového autobusu. Krátky presun na terminál, vyzdvihnutie batožiny, a nastupujeme do našich pristavených áut. Je skoro ráno a nášmu šoférovi Maximovi ukazuje displej na palubnej doske nášho auta vonkajšiu teplotu -35 °C. Nikto z nás by v tom momente nepovedal, že toto nie je ani zďaleka najnižšia teplota, akú tu na ďalekom Ruskom Sibíri zažijeme. Prvý deň v Jakutsku nás čaká príjemný program a úvodná aklimatizácia. Začíname prehliadkou historickej časti mesta a zrekonštruovaných pôvodných drevených domov. Ide o komplex budov, ktoré pripomínajú vzhľad starého mesta Jakutsk. Jakutský mestský kostol, či veža pevnosti, to všetko nám pripomína históriu miesta. V roku 1932 založil ruský dôstojník Peter Ivanovič Beketov so svojím kozáckym oddielom Jakutskú pevnosť. Bolo to približne 70 km od miesta, kde sa momentálne nachádzame. Pôvodná osada vznikla na pravom brehu rieky Leny, kdežto dnešný Jakutsk sa nachádza na ľavom brehu. Pevnosť slúžila ruským kozákom na obranu územia, ktoré postupne dobýjali od pôvodných Jakutských kmeňov. V roku 1638 sa stala centrom novo vytvoreného Jakutského vojvodstva. A v roku 1642 bola osada presťahovaná na súčasné miesto do údolia Tuymaada a pomenovaná Jakutsk. Veľký rozmach zaznamenal Jakutsk začiatkom dvadsiateho storočia, keď bola v meste vybudovaná elektráreň, telefónna ústredňa, či múzeum. Počas druhej svetovej vojny bol Jakutsk sídlom správy vzdušnej trasy ALSIB (Aljaška - Sibír), tzv. "Severnej cesty" medzi USA A SSSR, pre dovoz vzdušných vojenských dodávok zbraní a pomoci. V meste v súčasnosti žije približne 300 tisíc obyvateľov, čím je mesto najväčším v rámci celého Jakutska. Napriek tomu, že je Jakutsk administratívne a kultúrne centrum regiónu, nemá príliš rozvinutý žiadny priemysel. Hlavné priemyslové odvetvia sú zamerané na podporu životaschopnosti mesta. Energetická výroba, potravinárstvo, spracovanie diamantov, stavebný priemysel a služby. Jakutsk je jednoznačne najväčším centrom obchodu a podnikania v republike, čo tvorí základ ekonomiky mesta. Obchod a služby zamestnávajú vyše 60% pracujúcich. Vonku sú teploty okolo -35 °C a my sa snažíme zvyknúť si na tieto podmienky. Potrebujeme sa zohriať, a tak ideme do jedného z tradičných drevených domov na obed. Príjemná reštaurácia Maxtal s výbornou lokálnu kuchyňou. Hovädzí jazyk, koňské mäso, či výborný stroganov, k tomu čaj a Mors (brusnicový džús). Výdatne sme sa najedli, čo budeme určite potrebovať, pretože v tomto mraze vám beží metabolizmus na plné obrátky a vy ste za pár hodín opäť hladní. Nasleduje zastávka v múzeu, ktoré sa volá Pokladnica Jakutska. Jakutsko je totiž jedna z oblastí, ktorá má jedny z najväčších nálezísk diamantov, minerálov, zlata a iných vzácnych kovov na svete. Neskutočné bohatstvo, ktoré je pokladnicou Ruska. Táto oblasť je známa aj náleziskami mamutích pozostatkov, a práve z ich klov tu vidíme rôzne tradičné ozdoby. Z múzea sa presúvame na vyhliadku nad mesto, kde sú už teploty okolo -40 °C, a nám je ozajstná zima. Na záver sa ideme zohriať do múzea permafrostu, čo je trvalo zamrznutá pôda. Práve tá sa v letných mesiacoch využívala ako chladnička, či skôr mraznička. Vchádzame akoby do kopca, kde sa teploty celoročne pohybujú okolo -9 °C. Kráľovstvo permafrostu, ako sa volá toto múzeum, nás nechalo pokochať sa rôznymi ľadovými sochami, ktoré sa v lete neroztopia, aj keď teploty v lete tu môžu dosahovať +30 °C. Večeru zakončujeme opäť v tradičnej reštaurácii, kde okrem výborných lokálnych likérov ochutnávame aj špecialitu v podobe zamrznutej surovej ryby, ktorá je nakrájaná na tenké hobliny a konzumuje sa so soľou a korením. Na záver sobí steak, či tradičné mäso z jakutských koní; a prvý deň našej aklimatizácie máme za sebou.

Viac Poznávacie zájazdy: Rusko

Robert Taraba

04:49

feb

2020

Viac o krajine

Stádo byvolov na rieke Kwai alebo kanchanaburské safari

Mesto zvané Kanchanaburi na našich potulkách Thajskom nikdy nevynecháme. Stalo sa symbolom hrôz druhej svetovej vojny, leží v ňom slávny Most cez rieku Kwai, ktorého príbeh ste mohli hltať na stránkach knihy Pierra Boulleho (napísal aj slávnu Planétu opíc) alebo si ho pozrieť vo filmovom spracovaní pod taktovkou Davida Leana. Most cez rieku Kwai sa stal jedným z najznámejších miest kráľovstva, no keby malo mesto možnosť zmeniť dejiny, určite by tak spravilo a radšej by bolo obyčajným, anonymným mestečkom vzdialeným tri hodiny od Bangkoku, o ktoré nikto nezakopne. Dejiny sa však meniť nedajú, a preto sem prúdia ľudia z celého sveta, aby sa pozreli na príbehy nasiaknuté vojnou, a príbehy ešte horšie, nasiaknuté ľudskou zlobou. Práve cez Kanchanaburi prechádzala železnica smrti spájajúca na svojich 415 kilometroch vtedajšiu Barmu s Thajskom. Jej stavba si vyžiadala cez 100 000 mŕtvych, tak má každý pražec na celej dĺžke železnice niekoľko obetí. Ťažké si to predstaviť o to horšie, že to bola realita a nie len kniha či film. Aj napriek tomu je Kanchanaburi veľmi príjemným miestom. Ono to tak niekedy býva, že na miestach, kde dýchla smrť, je dnes akýsi neopísateľný pokoj. Nasadneme na našu loďku, ktorá je tu len pre nás a pohneme sa na hladinu rieky Kwai. Práve tu cítiť pokoj. Naokolo nás sa dvíhajú zelené kopce obrastené bujnou vegetáciou, necítiť horúčavu ako v Bangkoku a človek si krásne oddýchne a zrelaxuje. K tomu si vychutnáme pár špecialít thajskej kuchyne: od kokosovej polievky Tom Ka Kai až po rezance Pad Thai, či Pad Kra Pao s kúskami thajskej bazalky, čili a mäsa. Všetko vieme premiešať do jedného zážitku. Pomaličky sa plavíme, vychutnávame si krajinu, aby sme sa dostali až k slávnemu mostu. Tu si však rieka Kwai pre nás pripravila jedno malé, milé prekvapenie. Odrazu sa okolo nás nachádza stádo vodných byvolov. Práve Kwai (alebo ak chceme Kwae) znamená v thajskom jazyku „byvol“, a teda sa plavíme po Byvolej rieke. Vidieť ich tu nie je každodennou záležitosťou, a máme pocit, že sme sa ocitli na kanchanaburskom safari. Byvoly sú ponorené vo vode, trčia im len hlavy ozdobené rohmi a niektoré sa ponáhľajú z vody. Cvakáme fotoaparátmi, mobilmi; pozeráme sa pred seba, a je to krásna scéna. Aj takto môže vyzerať Kanchanaburi, nemusí v sebe niesť len spomienky na vojnu a zlo. Nám sa zapísalo ako krásne, príjemné, pokojné miesto. Počkajú si na nás byvoly aj nabudúce? Poďte to s nami skúsiť!

Viac Poznávacie zájazdy: Thajsko

Tomáš Kubuš

13:51

feb

2020

Viac o krajine

Raz za život cisárom

Mesto Hue sa snáď každým svojím kúskom spája s vietnamskou históriou. Paláce, pagody, zakázané mesto podobné tomu pekingskému, impozantné hrobky niektorých vládcov Vietnamu; aj vďaka nespočetnému množstvu pamiatok je Hue zapísané na zozname UNESCO . Naša cesta do Hue je samotným zážitkom, cestujeme sem vlakom z Hanoja a spomíname na staré cestovateľské časy. Keď sa povie mesto „Hue“, istotne sa mnohým z nás vybaví život, úspechy a neúspechy dynastie Nguyen, ktorá krajine niekedy viac a inokedy menej úspešne vládla od začiatku 19. storočia do konca druhej svetovej vojny. My sme navštívili Tu Ducove hrobky, je to jedno z najpôsobivejších mauzóleí, táto hrobka bola postavená v rokoch 1864 až 1867 v čase, keď ešte panovník žil a využíval ju ako svoje sídlo. Cisár Tu Duc bol najdlhšie vládnucim panovníkom z vietnamskej dynastie Nguyen. Jeho "hrobka" je rozľahlý areál s krásnym parkom, veľkým jazerom a mnohými okázalými sakrálnymi aj obytnými stavbami. Cisár bol so svojou hrobkou taký spokojný, že v nej odpočíval ešte počas svojho života, zvykol tam vraj recitovať a písať básne v spoločnosti svojich konkubín, tých mal nespočetné množstvo. Paradoxne však cisár nikdy nebol v tejto hrobke pochovaný, miesto jeho odpočinku dodnes nie je známe, aby bolo tajomstvo umiestnenia jeho hrobky zachované a uchránené pred vykrádačmi hrobov, bolo celé cisárovo služobníctvo popravené. My sme sa na záver prezliekli a vyskúšali si, aké je to byť cisárom na jeden deň; aj takéto môžu byť naše zážitky.

Viac Poznávacie zájazdy: Vietnam

Eva Andrejcová

11:55

feb

2020

Viac o krajine

Nie modré, ale ohnivé hory

Austrália je známa svojimi požiarmi. Tentokrát sme mali tú možnosť vidieť ich bezprostredne naživo. Pred príletom do Sydney sme vedeli, že mesto je pod dymom. Po pristátí sme ostali milo prekvapení, nakoľko to nebolo také strašné, ako sa tvrdilo a písalo. Prehliadka mesta nám trvala dva dni, bola v pohode a mali sme krásny zážitok. Šťastie nám prialo, videli sme mesto aj z najkrajšej vyhliadky v Sydney, z veže Sydney Tower vysokej 309 metrov. Ďalší deň sa to však všetko zmenilo a mesto bolo ráno celé pod dymom. Zrejme išlo o vietor, ktorý ho sem znovu privial. Tento deň, 11.12.2019, nás čakal výlet do známych modrých hôr, ktoré sú cca 120 km od Sydney smerom na západ. Už na diaľnici sa dal dym krájať a viditeľnosť bola minimálna. Po zhruba 80 km od mesta sa dym začal postupne uvoľňovať, ale po príchode na vyhliadku "3 sestry", v mestečku Katoomba, sme zistili, odkiaľ jeden z obrovských požiarov pochádza. Pohľad na údolie Jamison bol drsný, nakoľko dym z lesa bol tak obrovský, že helikoptéry a lietadlá sa v ňom doslova strácali. Aj to bol zrejme dôvod, prečo tu bolo minimálne množstvo turistov. Po vyhliadke na tri pieskovcové "slečny" sme išli ďalej do parku Scenic World, ktorý patrí medzi najznámejšie atrakcie v Modrých horách. Tie sú známe práve vďaka 3 lanovkám, jedna z nich je najstrmšia na svete, druhá je najdlhšia na južnej pologuli, no a tá tretia ponúka krásne výhľady do spomínaného údolia Jamison. Opýtali sme sa rangera na bezpečnosť v parku. Informoval nás, že požiar je od parku približne 10 km, ale z dôvodu dodržiavania bezpečnosti sú prechádzky pomedzi eukalypty dole v údolí zavreté. Lanovky však premávali naďalej. Bola by teda škoda nevyužiť to a nepreviezť sa aspoň na lanovkách s minimálnym počtom ľudí, a pozrieť sa z vtáčej perspektívy na ničivý požiar. Ulovili sme najväčší zážitok dňa, i keď veľmi smutný, sledovali sme ohromujúci ničivý prírodný živel, ktorý krásne modré hory, ako mávnutím prútika, menil na hory ohnivé a nadľudský boj hasičov s týmto živlom, z najlepšie položeného miesta. Lanovkou sme sa vyviezli dvakrát. Druhýkrát sme sa viezli v lanovke, ktorú sme mohli označiť za „BUBO privátnu lanovku“, nakoľko sme tam boli úplne sami! To bežne človek nezažije, pretože tento park je každodenne preplnený ľuďmi, a byť v lanovke absolútne bez iných turistov je snom mnohých návštevníkov. Aktuálna situácia je taká, že v celej Austrálii je viac než 220 aktívnych požiarov a práve východná časť v okolí Sydney je ťažko postihnutá. Až tak, že na pomoc hasiť prišli aj hasiči z Kanady a Ameriky. Nový Južný Wales je známy tým, že má najviac dobrovoľných hasičov na celom svete, no v tomto prípade potrebujú pomoc aj veľmi skúsení profesionáli. Pre nás to bol zážitok na celý život, pretože často o požiaroch v Austrálii počúvame, no my sme boli priamymi svedkami tejto drsnej, bleskom zapríčinenej, aktivity. Pevne však veríme, že požiare sa im v najbližších dňoch podarí uhasiť a v Sydney a jej okolí bude opäť azúrovo modrá, slnečná obloha; tak, ako býva takmer 340 dní v roku. Držíme palce!