Ahojte Bubaci! Vcera o 17,50 hod. som sa po takmer tyzdni vratil z Albanska. Prve dva dni sme stravili v Ciernej Hore kde sme sa spamatavali z 22 hodinovej cesty. Potom sme si urobili jednodnovy vylet na 2000 metrovy kopec v pohorí Durmitor. Bola to rozcvicka na Albanske alpy. V nedelu o stvrtej rano sme odisli autobusom na Ciernohorsko - Albanske hranice. Do Albanska sme isli deviati. Pred odchodom do Albanska sme mali mensie obavy... Ake to tam bude s dopravou? Stravovanim? A ci sa nam aspon trochu podari priblizit k planu zajazdu, ktory bol uvedeny v katalogu. Este spomeniem, ze my deviati, sme boli prvymim Slovakmi, ktori sa na takejto ceste podujali, nas zajazd mozno teda povazovat za 100%-ne expedicny. Na hraniciach si nas dokladne prezreli a potom nas krstnymi menami vyzvali vyzdvihnut si opeciatnovane pasy. Albanci na hraniaciach nerobili problemy. (na nase prekvapenie). Od hranic nas do 17 km vzdialeneho Kopliku odviezli dva (asi 25 rocne, pravdepodobne kradnute) mercedesy. Albanska cestu si mozno predstavit ako vyasfaltovany jeden pruh cesty. Miesto po okrajoch cesty pripomina bojove pole na ktorom su protiatomove bunkre (v Albansku ich bolo vybudovanych asi 800 000). Po vzrusujucej ceste nekoncesovanym taxikom sme sa dostali do spominaneho Kopliku. Ked sme vystupili, vrhlo sa na nas asi 15-20 obchodnikov, ktori nas chceli odviest do Thethu - dedinky na hranici Alp, kde sme mali prenocovat. Po pol hodine vyjednavania sme sa s jednym soferom predsa len dohodli. Z povodnych 200 sme to zjednali na 90 eur. Cestu do Thethu si je mozne len velmi tazko predstavit, bola to cesta, ktora je ovela horsia od cesty, po ktorych sa na Slovensku z lesov zvaza drevo. Auto, asi 20 rocny minibus ford nas uputal najma skrutkou a maticou, ktora drzala zadne dvere pokope. Cesta trvala 4 hodiny. V Thethte sme si doplnili zasoby potravin. Prespali sme v stanoch pred bufetom a pred spanim sme si este zahrali volejbal s miestnymi, asi 10-rocnymi detmi. Nasledujuce rano sme sa konecne vybrali do tajuplnych Albanskych alp. Nase vychodickove miesto bolo v nadmorskej vyske 1070. V horach sme mali stravit dve noci. Po vyse 4 hodinach chodenia a 700 vyskovych metroch sme dorazili na miesto nasho zakladneho tabora. Spoza kopca sa z nicoho nic objavil postarsi, zarasteny Albanec. V ruke drzal dazdnik a palicku. Obleceny mal bavlneny kabat, tesilove nohavice, mokasiny a cez plece mal prehodenu brokovnicu. V tom nas zmrazilo. S nasou skromnou slovnou zasobou sme sa s nim pustili do reci. Po tom, ako sme sa privitali (Albanci sa 4 krat pobozkaju na lice) sme mu priatelsky vtlacili do ruk Becherovku a kubansku cigaru, aby mu ani nahodou nezislo na um, ze prichadzame so zlymi umyslami... Neskor sa starky poriadne rozhovoril a my sme len s usmevom na tvarach nechapavo prikyvovali. Druhy den v horach bol fyzicky najnarocnejsi, cakalo nas 8 hodin sliapania. Najprv sme si vybehli na kopec do vysky 2270 m. n. m. Miestami sme sa nan stverali po stvornozky. Potom sme opustili Alpy, aby sme noc stravili asi hodnu pesi od Thethu. Na dalsi den sme sa z Thethu nechali odviest do Skaradu. (3 najvacsie mesto Albanska). V to rano sme sa najprv poriadne naranajkovali v nam uz znamom bufete. Bolo tam zopar miestnych, ktorym sme ponalievali niekolko kol slivovice. Neskor sa ukazalo, ze jeden z tych ludi bol aj nas sofer. Auto, s ktorym sme isli teraz, nemalo sice priskrutkovane zadne dvere ale zato malo take ojazdene pneumatiky, ze z nich trcali droty. My, co sme vedeli, tak sme sa pocas tych piatich hodin niekolkokrat prezehnali... Nakoniec sme stastne dosli do Skadaru, kde sme si prezreli pevnost Rozafan. V Skadare bola neuveritelna spina, domy pripominali cigansku osadu, po meste pobehovali ovce a zrali odpadny z trhoviska ale paradoxne v centre mesta nechybal vysvieteny mega billboard Vodafone. Zo Skadaru sme sa konecne vybrali na Albansku rivieru, aby sme sa zregenerovali. A to bolo prekvapenie celeho zajazdu. Na riviere to poriadne zilo. 16 kilometrova plaz, vodne bicykle, tobogany, ihriska na plazovy volejbal, restauracie, stanky, zmrzliny, Kodak express, fast food... Dve noci sme prespali na plazi u dvoch bratov, ktori tam prevadzkovali stanok s obcerstvenim. Ako sme sa tak ukladali na spanok, jeden clen nasej vypravy zabil na verande kde sme spali skorpiona. Potom sme uz akosi nevedeli zaspat... Na druhy den sa program opakoval: kupanie, volejbal, napchavanie sa grilovanym kurcatom... Vecer sme skocili na pravu albansku diskoteku. 4 Slovaci a jeden Albanec. Predtym, ako som navstivil Albansko, som si myslel, ze vsetky Albanky vyzeraju tak, ako sme to videli v spravach pocas krizy... Otrhana starena s vrecom prehodenym cez plece utekajuca v 40 stupnovych horucavach cez hranice... Omyl! Albanky su baby ako Slovenky... (jasne, ze nie az take pekne...) Nosia rovnake bedrove rifle ako Slovenky, rovnake tricka dva centimetre nad pupkom ako Slovenky, rovnake podprsenky s priesvitnymi ramienkami ako Slovenky... Nasledujuce rano sme sa rozlucili s Albanskom a cez Ciernu Horu, Srbsko a Madarsko sme sa presunuli domov. Ak to mam zhrnut, musim povedat, ze to bol fyzicky a psychicky narocny zajazd. Boli sme prvymi klientami CK Bubo, ktori sa podujali na tomto expedicnom zajazde. Ani Peto miestami netusil, co vsetko nas tam caka. O Albansku som zmenil nazor. Myslel som si, ze to je koniec sveta, kde nevedia kolko je 2+2. Je to sice najchudobnejsia krajina Europy, kde ludia casto vlastnia len tri veci: pistol, mobil Nokia a somara s vozom....ale su to tiez ludia, ktori sa dokazu tesit z malickosti, chalani sa tam rovnako radi predvadzaju, ked si mozu pozicat otcov 20-rocny mercedes a so spustenym oknom sa premavaju po plazi a z radia im vrieska Eamon... Turistov tam nemaju vela, ale o to srdecnejsie sa k nim spravaju. Jednemu z nas pocas nakupov vypadlo z penazenky 500 albanskych lekov (166 korun). Po minute za dotycnym dobehla Albanka, poklepkala ho po pleci a bankovku mu vratila. Ano, aj taketo je Albansko...
