Kankan je moje mesto. Je to najvacsie vnutrozemske mesto Guinei, s letiskom, no to nefunguje a nie je vela blaznov, ktorym sa chce sediet 18 hodin a natriasat sa aby sa tu zastavili. Kankan s prastarou historiou je mimo turistickych ciest. Je polnoc, vsade tma. Berieme taxikara aby nas zaviedol do hotela. Chlapik na motorke ( ine taxiky tu nie su) pohotovo zdvihne telefon a vola- myslim si aby si potvrdil cestu k hotelu- no on vola mame a chvali sa kohoze to nestretol. Vsetci cakame. Druhy telefonat je uz o ceste k hotelu. Po 5 minutach ukaze jednym smerom. Presne opacnym nez je nas hotel. Rano v hoteli stretavame nafukanych cernoskov v obleku z Unicefu. Hotel je luxusom. Je tu jediny. Majitel, statny muslim si je vedomy co ponuka, pivo? Nie, to si v hoteli nezela. Uteraky? Budu neskor, o rok. Pouzit wc? Chod k susedovi na dolnom poschodi, na prvom kde byvas nie je tlak. Generator huci celu noc vedla Robovej hlavy. No ja som spal ako v bavlnke. Na veceru ryza s cibulou a cerstvym hovadzim masom a bolo to vyborne. Prechadzame centrom mesta, zda sa mi rozvinutejsie nez Conacry. Zastavujeme sa na starej kolonialnej poste, ktoru " nadherne" opravuju kachlickami a betonom. Maju 4 pohladnice. Aj tu je suma jasna, 5000 guinejskych frankov stoji pohladnica aj znamka. Stara mesita s tienom nadhernych mangovnikov, ktorymi je mesto zname. Kankan je centrom Mandingov, mocneho kmena z ktoreho je terajsi prezident Guinei ( aj ten prvy), byvaly prezident Siera Leone ( Alhaji Ahmad Tejan Kabbah), Pobrezi Slonoviny ci Gambie, ako aj velki krali v Mali ( napr Mansa Musa je Mandingu) ci miestny Karel Gott, Salif Keita. Velke percento krvi cernochov v USA je taktiez Mandingu. Je ich 13 milionov, su to polnohospodari znami svojou silou a vytrvalostou. V Namankoubala odbocime zrazu prudko vpravo. Po prasnej rozbitej ceste miname termitiska v tvare hribikov a v hustom prachu ukrajujeme kilometer za kilometrom. Skrrrk a este raz a este. Z coho mame podvozok, ze to vydrzi? A zrazu cez uzemie nikoho vojdeme do mesta. Takyto pocit ste museli mat ked ste za cias Jacka Londona vstupili do Dawson city. Cerveni ludia sa hrabu v cervenom bahne, vsade hukot, cervena voda tecie cervenym potokom, miestnym Klondikom. Mladi chalani dovazaju zem na motorkach, ti bohatsi maju motorkovy pick up. Zem zlozia tu, tu kde je pristup k vode a preplachuju ju. Zlato je to co hladaju. Tazke zlato ostane a lahku zem odplavi. To huste blato vymyva stary profik. Ten pekac nemali zo zeleza ake bol to kalabas. A ano zlato je tu, je ho jasne vidiet. Hned ho tu mozete kupit, gram za 240000. Dalej chalani hlbili sachty. Hlboke okolo 10 metrov, no mne sa zdali hlbsie. Polovica z nich pospavala v tieni, boli uple hotovi, celi zablateni, od nohavic az po tvar. Mladi chalani, uplne zniceni, kazdodenne riskujuci zivot, tento tyzden zomrelo 20 ludi, 11 ihned po tom ako ich zavalila hlina v padajucej sachte a zvysok umrel v nemocnici, podlahli zraneniam. Na hranici stretavame americkeho misionara a on hovori, ze toto sa deje vkuse. Zhanam pribehy, pytam sa a pytam. Zbohatol niekto? Nie iba moj sef, ten nasiel 7 kg zlata. Boli tu tento rok ( je koniec novembra) nejaki turisti? Nie nie tu nikto nechodi. Preco sa tohoto nechyti vasa vlada? Po uprimnom smiechu: vitaj v Guinei kamarat. Viac tu zrejme zarabaju ludia co robia banikom servis. Tu v zemi kde nebolo nikdy nic vyrastlo mesto zo dna na den. Velkym biznisom je evidentne predaj drog. Najst zlato nestaci. Musite si ho udrzat. Mafia vam ho ukradne, zmrzacia vas ci zabiju. Kradne sa ked banik zaspi. Musia striedat straze. O zivot ide neustale a niekto ten tlak riesi drogami. "Co tu chcete? Odkial ste? Preco tu ste?" hlasitost aj kadencia reci pana doleziteho sa zvysuje. Hovori ze ma tieto bane nastarosti. Ma strach ze belosi mu vyfuknu kseft? Svoj strach z toho, ze zrazu sa v jeho kralovstve niekde vo vzdialenej savane objavi zvlastna tlupa otaca na agresiu? Zrejme je nadrogovany. Vzduch rychlo hustne. Padame. Zazili sme vsak nieco co ini nie. Intenzivny zazitok, ktory nenajdete v ziadnom bedekri a kde musi byt vase know how hlbsie. Nestacia chabe znalosti tych co pisu bedeker. Tu destinaciu musite zit. Ano, toto bola bomba! Na hranici zazivame dalsiu hadku. Vaznovi davam banan. Je zavrety v tej diere, iba cez make okienko v zeleznych dverach trcia jeho ruky a svietia oci. Strazia ho, no banan sa mi podarilo prepasovat. Nikto mu tu nic neda. V base v Zapadnej Afrike ide vzdy o zivot. Guinea sa nam ukazala v plnej krase. Z hustej dzungle sme cez hory vo Futa Djalloo prekrocili az do savan. Od pranena Nigeru smerujeme popri tejto zvlastne tecucej rieke na sever. Na hraniciach stretavam 3 zeny z kmena Mbororo. Su z Nigeru, stihle, tajomne, potetovane. Videl som uz aj lepsie. No tesi ma ze vidim to co ini prehliadaju, ze na prvy pohlad vidim ze su z Nigeru. Spominam si na moje prve stretnutia s Mbororo v Sudane, potom v Cade. Kazdy den tolko zazitkov. Tie dostanete iba ked riskujete. Rano som si zabudol iPad na hoteli. Pridem si pre neho na motorke o 3 hodiny a je tam. Vedel som ze ho nezoberu. Sme predsa v slusnom moslimskom svete. Tuto skusenost by som vam prial. Keby tam nebol, tak toto necitate. Moslimi nie su nepriatelia, su to nasi bratia. Je noc a opat porusujem pravidlo nejazdit v noci. Vymienam guinejske franky za " sefa" CFA a popri krasnych horach mierime do hlavneho mesta Mali do Bamako. Nastava nova cast nasho velkeho dobrodruzstva. Ozvem sa z Mali.
Ďalšie originálne cestopisy od profesionálneho sprievodcu BUBO
