Fórum

6 príspevkov

17

11:39

mar

2019

Pravá Afrika v plnej paráde

Pravá Afrika v plnej paráde

Pravá Afrika v plnej paráde Zobúdzame sa v najlepšom hoteli v Dračích horách, a po celom dni strávenom v jeho okolí sa vydávame ďalej. Dnes smerujeme do Lesotha, ktoré je označované ako "Kráľovstvo v nebesách" alebo "Strecha Afriky". Toto pomenovanie dostala krajina oprávnene, pretože je to najvyššie položená krajina v Afrike a jediná krajina na svete, ktorá absolútne celá leží vo výške viac ako 1000 m.n.m. Už pred vstupom do Lesotha treba brať do úvahy, že krajina patrí medzi jednu z najmenej navštevovaných krajín sveta a mnoho vecí tu nefunguje podľa našich predstáv. Je to rozvojová krajina, ktorá sa len donedávna zmietala v konfliktoch a okrem prírody nemá toho veľa, čo by ponúkla. Lenže práve to "nič", čo v krajine je, nás zaujíma, pretože z južnej Afriky je práve Lesotho "Tá pravá" Afrika. Prekračujeme národný park Golden Gate, kde spravíme krátke fotopauzičky, a po dopití posledného dúška kávy v meste Clarens opúšťame Juhoafrickú republiku zhruba 15 km východne od Foriesburgu. Hraničný priechod Caledonspoort patrí v Lesothe medzi najmenej frekventované, a z tých málo turistov, ktorí sem zavítajú, väčšia časť využije priechod Maseru Bridge v hlavnom meste. My sme však lovci zážitkov, a tie začíname loviť hneď 7 km od hraničného priechodu v mestečku Butha Buthe. O návštevnosti tejto krajiny sa presvedčíme v momente pri vstupe do mesta, keď ľudia na ulici ukazujú prstom na náš autobus. Informácia o našom príchode sa šíri rýchlosťou blesku, a ešte ani poriadne nezaparkujeme a už o nás všetci vedia. Na prvý pohľad to tu vyzerá veľmi biedne, až nebezpečne, no opak je pravdou. Prechádzka cez Butha Buthe je pre mnohých ľudí úžasným zážitkom, pretože všetko tu je nefalšované a nič nie je naaranžované pre turistov. Počas prechádzky sa riadime pravidlom úsmevu a pozdravu, a preto sa na okolo-zazerajúcich, priam až čumiacich domácich, radi usmejeme, zakývame a pozdravíme sa. Miestne trhy sú viac než len autentické. Pre nás, ako turistov, však relatívne "nezaujímavé", pretože sortiment obsahuje veci každodenného použitia. Tzn., žiadne suveníry. Na uliciach špina, prach, zápach, hluk z áut a prekrikovanie sa zo stánkov, ktoré sú častokrát zbúchané iba z plechu alebo nejakého rákosia. Cítite to? Toto je pravá Afrika, bez cenzúry. Ako sa vraciame k autobusu, staršia pani na druhej strane cesty na nás začne kývať a hneď vyťahuje klobúky a chce, aby sme sa na ne pozreli. Práve klobúk "Mokorotlo" patrí medzi tradičné symboly ľudí Basotho. Je odvodený podľa tvaru hôr, ktoré v Lesothe dominujú, ide najmä o horu "Qiloane Pinnacle", ktorá sa nachádza neďaleko hlavného mesta Maseru. Po bezkonkurenčnej prehliadke Butha Buthe sa naobedujeme v KFC, nakoľko je to takmer jediná a zároveň najlepšia varianta, ako zahnať v tomto meste hlad. Pokračujeme ďalej a zhruba po hodine cesty v okolí mesta Hlotse zastavujeme na ďalšiu autentickú prehliadku. Už dopredu som našu BUBO skupinu informoval o kúpe cukríkov a maškŕt pre detičky, ktoré navštívime priamo tu. Náhodne vyberám základnú školu, v ktorej som ani ja sám ešte nebol a spolu s klientmi sa ideme pozrieť, ako také školy v Lesothe vyzerajú. Náš príchod je sprevádzaný obrovskou radosťou malých detičiek, ktorým sa práve zastavil v škole čas a výskajúc - až burácajúc od radosti, na nás čakajú pri plote. Najprv oslovíme pani učiteľku, ktorej sa spýtame, či môžeme ich školu navštíviť a rozdať maškrty deťom, a či by nám aj ukázala priestory ich školy. Úroveň lesothských škôl je veľmi slabá a deti častokrát pochádzajú z rodín, ktoré sú pod mierou chudoby. Pani učiteľka Patience Kota nás privítala a ukázala nám triedu, v ktorej učí. Jej trieda pozostáva z detičiek od 5 do 10 rokov. To znamená, že deti sa musia učiť spoločne, nakoľko tu nie sú finančné ani profesné kapacity pre viac učiteľov. Dokonca nám Patience povedala, že ďalšie 3 učiteľky, ktoré s ňou učia, nemajú ani vysokú školu. Ona teda okrem žiakov doučuje aj svoje kolegynky. Je to smutné, no nám však robia radosť nekončiace úsmevy na perách malých žiakov, pre ktorých sme práve my absolútnym zážitkom. Už to vidím, ako sa budú tešiť domov s plnými vreckami cukríkov, aby sa pochválili rodičom, čo dnes zažili. Deň však ešte nekončí a my sa s nádejnou mladou generáciou Lesotha lúčime so slzami v očiach a pokračujeme na juh k mestu Teyateyaneng. Práve tu z hlavnej cesty otáčame na východ a sledujeme krásu krajiny a okolitý život miestnych farmárov. Po zhruba 10 km jazde požiadam šoféra autobusu, aby zastavil a chvíľu čakal. Na kopčeku popri ceste bola malá usadlosť, rozhodol som sa, že ju navštívime, opäť, ako inak, autenticky. Keďže je veľmi drzé niekomu sa "nanominovať" do domu bez ohlásenia, vyzbierali sme peniažky a išli sa milo spýtať majiteľa domu, či nás privítajú a ukážu, ako žijú svoj každodenný život. Majiteľ domu bol 19 ročný muž Tandakho (aspoň si myslím, že sa to tak píše :D) a s malou 12 ročnou sestričkou sa starajú o dom, záhradu a dobytok. Ich angličtina bola veľmi skromná, pretože školu si dovoliť nemôžu. Ich jediným bohatstvom sú 3 kravičky a malá záhrada. Vďaka tomu sa môžu každý deň napiť mlieka a spraviť si kukuričnú kašu pap, ktorá je ich hlavnou stravou. Popravde, pre nás by tá kaša bola ako za trest, a nie ako vďaka za nasýtenie. Ich domček mal asi tak 4x4 metra. Slamená strecha, posteľ, kde sa vyspia obaja, malý sporák a žehlička na vriacu vodu. Nehovoriac o tom, že v dome bolo asi 45˚C a nedýchateľný vzduch. Je to veľmi skromný život. My, Európania, by sme to mnohokrát nazvali aj ako boj o prežitie. Po 15 minútach strávených v ich príbytku sa o nás dozvedeli aj susedia a pozvali nás, aby sme prišli aj ku ním. Všetci tu boli na nás veľmi milí a našu návštevu nebrali so žiadnym odporom. Väčšinou to boli mladí ľudia do 25 rokov, ich priemerná životnosť tu je extrémne nízka a priemerný vek obyvateľov Lesotha je 24,2 rokov. Po vyše pol hodiny strávenej v autentickom prostredí domácich obyvateľov je čas rozlúčiť sa s nimi a pokračovať ďalej. Pri rozlúčke sa mi Tandakh priznal, že by chcel byť spevákom a že peniaze, ktoré sme mu dali využije na školu pre seba a svoju sestru. Navrhol som mu, aby nám zaspieval, no trošku sa hanbil, a keď sa obzrel okolo seba, v rýchlosti mi potriasol rukou a upaľoval ako o život. Nechápal som, čo sa deje, no po pár sekundách som si uvedomil, že kravičky, ktoré strážil pred domom tam zrazu neboli. Naša prítomnosť ho tak rozptýlila, že aj kravy si zabudol postrážiť :D Nastúpení už v autobuse sa lúčime s týmito milými ľuďmi a razíme cestu do hlavného mesta Lesotha, do Maseru. Mnohých z nás to za bežných okolností ani nenapadne, no mali by sme byť vďační za všetko čo máme, pretože máme skutočne všetko! Pre BUBO skupinu to bol jeden z najneopísateľnejších autentických zážitkov, ktoré doteraz zažili. Mali sme tú možnosť vidieť nefalšovaný život v Afrike a aspoň trošku pomôcť ľuďom, ktorí si to skutočne vážia. 60 eur, ktoré sme vyzbierali, je pre nás zanedbateľná čiastka, no pre vidiečanov v Lesothe to mnohokrát znamená nový začiatok na lepší život.

17

16:11

feb

2017

Kingdom id the sky

Kingdom id the sky

Kingdom id the sky V africe najdete mnoho překvapení. Ať se jedná o zvířata, lidi, přírodu a nebo samotné státní celky. Spousta lidí jezdi do Afriky za nádhernou přírodou, zvířaty a kmeny. Geografie afriky je ale také fascinující. Když si člověk řekne, ze by se chtěl někdy podívat do opravdových výšin, tak ho povětšinou napadne Tibet, nebo Nepal. Víte, který je ale nejvíše položeny stát světa? Tímto prvenstvím se samozřejmě může pyšnit jen jedna krajina a malo kdo z vás by ji hledali v jižních Africe. Lesotho, které je leží na východě jižní Afriky a celé jej obepina Jihoafrická republika je země, která ma sice nejvyšší bod jen 3 500 m.n.m, ale nejnižší bod neklesne pod 1000 m.n.m. Tim, ze nadmořská víška neklesá pod tuto hranici, tak proto se může chlubit titulem Střecha afriky a nebo jak jí říkají mistni lidi Kingdom in the sky!!!

29

11:58

nov

2016

Sani Pass na terennych 4x4 dzipoch

Sani Pass na terennych 4x4 dzipoch

Sani Pass na terennych 4x4 dzipoch Nachadzame sa vo vychodnej casti Juhoafrickej Reubliky, konkretne v meste Durban leziace v provincii KwaZulu-Natal. Po prichode na hotel sme pracovali na tom, aby nam izby boli pridelene skor ako ich hotel pri check-ine garantuje. Uspesne dostavame vsetky izby pred 12stou. Sme ubytovany v uzasnom hoteli na 15 poschodi s genialnym vyhladom na celu plaz s krasnou promenadou. Hotel je ohodnoteny s 3 hviezdami. Ked niekto ocakaval priemerny Africky hotel je na omyle. Izby su na novo prerobene, hotel ma krasny bazen s este genialnejsimi ranajkami a uzasnou polohou s krasnym vyhladom. My v BUBO tuto oblast pozname a vieme tak preto v danej oblasti vybrat to najlepsie za danu cenu! Dalsie rano vyrazame smer Lesotho. Je to maly vnutrozemsky stat leziaci v Juhoafrickej Republike. Krajinu s rozlohou mansou ako Slovensko riadi kral Letsie III. od roku 1996. My do krajiny vstupujeme z vychodnej strany, cez oblast s nazvom Sani Pass. Je to uzemie, kadial sa stale tiahnu Juhoafricke Dracie hory. My sa pomedzi ne dostavame na terennych autach 4x4 k hranicnemu prechodu Lesothskeho kralovstva, ktore lezi v nadmorskej vyske 2876 metrov. Na tejto ceste si davame niekolko fotopauz, inak sa neda! Prekonavame tu prevysenie 1332 metrov. Zaciname v nadmorskej vyske 1544 metrov a koncime az v 2876 metroch. Zhodujeme sa vsetci, ze je to jedna z najkrajsich panoramatickych ciest! Sofer nasho terenneho auta tuto trasu absolvoval uz vyse 2000 krat a obetavo nam rozprava o vsetkych detailoch. Po prejdeni hranicneho prechodu sa nachadzame uprostred nicoho. Okolo nas sa rozprestieraju same vysokohorske planiny. Citite sa ako na konci sveta, nikoho nikde a nikde nic. Je to neopisatelny pocit. My si to smerujeme do lokalnej dedinky. Ziju tu lokalni farmari, zababuseni do roznych dek, obute maju gumaky, na hlave maju zimne ciapky a v ruke drzia palicu. Vyzeraju ako chodiaci voldemorti. V tejto nadmorskej vyske je velmi veterno, je tu nizsia teplota a slnko je velmi silne. V dedine stretavame prvych obyvatelov Lesotha - sothovia. Tu sa dozvedame viac o sposobe ich zivota, o tom ako farmarcia, o tom ako si kazdy dospely vyraba svoju vlastnu podpornu palicu priamo na mieru a v neposlednej rade kostujeme ich lokalny chleba, urobeny na truse. Ostatok dna travime pri lokalnom pivku maluti v najvyssej polozenej Africkej krcme vo vyske 2874 metrov, odkial mame paradny vyhlad na cely Sani Pass.

17

19:08

okt

2016

Koľko manželiek má svazijský kráľ?

Koľko manželiek má svazijský kráľ?

Koľko manželiek má svazijský kráľ? Svazijsko je maličké kráľovstvo susediace s Juhoafrickou republikou a Mozambikom. Je to mimoriadna krajina, ktorá sa pýši titulom poslednej absolutistickej monarchie v Afrike – vládne tu neobmedzenou mocou kráľ Mswati III., prezívaný Ngwenyama (v preklade “lev”) so svojou matkou, prezívanou Ndlovukati (v preklade „slonica“). Na kráľovský trón zasadol v roku 1983, kedy mal 18 rokov a stal sa tak najmladším vládcom na svete. Každoročne organizuje veľkú slávnosť Umhlanga („trstinový tanec“), ktorá trvá 8 dní a zúčastňujú sa na nej bezdetné a slobodné dievčatá z celej krajiny a polonahé tancujú, pričom kráľ si tu môže jednu z nich zvoliť za novú manželku. Momentálne ich má pätnásť. Alebo šestnásť? Ani sám nevie. Svazijsko je patriarchálna spoločnosť a pri návšteve kultúrnej dediny Mantenga nám Paul vysvetľuje, ako to podľa tradícii v krajine chodí. Základnou jednotkou spoločnosti je obydlie, v ktorom žije muž so svojimi manželkami. Tie majú každá tri domčeky zhotovené z konárov a trávy, ohradené trstinovými plotmi. Jeden z domčekov slúži ako spálňa, druhý ako kuchyňa a tretí ako miesto na výrobu tradičného kukuričného piva – Umqombothi a ako sklad. Centrom takéhoto obydlia je kraal – ohrada pre dobytok, ktorý je v Svazijsku mimoriadne dôležitý a podľa neho sa určuje bohatstvo rodiny. Chlapci a dievčatá majú svoje chalúpky, do ktorých sa sťahujú od mám, keď dosiahnu vek šiestich rokov, respektíve, keď si dočiahnu rukou cez hlavu ucho. Dedičom sa stáva jediný syn poslednej manželky, tak isto ako aj novým kráľom – tým je zaručené, že súčasného kráľa nikto nebude chcieť zvrhnúť a po jeho smrti nenastane o trón boj medzi súrodencami. Svazijsko je nádherná hornatá krajina a jeho obyvatelia sú príjemní ľudia, ktorí sa radi zabávajú, spievajú a tancujú. Dôkazom môže byť aj to, že princezná Sikhanyiso je celkom známou hip-hopovou speváčkou. Jednoducho, treba sa prísť pozrieť.

18

07:02

jún

2016

Najvyššia krčma Afriky či potápanie so 4m mantami

Najvyššia krčma Afriky či potápanie so 4m mantami

Dnes opäť skoré vstávanie. Program je voliteľný, a tak sa niektorí vybrali potápať so žralokmi. Zážitok, keď do vás drgá 3 metrový dravec, sa nedá asi ani popísať. A mantu s rozpätím plutiev 4 metre vraj nevideli ešte ani inštruktori. So zvyškom skupiny sa vydávame na celodenný výlet do Lesotha. Z hotela vyrážame a prechádzame hlavným mestom provincie KwaZulu-Natal – Pietermaritzburg. Práve v tomto mestečku s typicky holandskou architektúrou v roku 1893 vyhodili z vlaku mladého indického právnika Mahatmu Gándhiho za to, že sedel na mieste určeného pre bielych. Práve tu vznikla v jeho hlave myšlienka nenásilného odporu voči utláčaniu ľudí na základe rasových predsudkov. Cesta nám začína pomaly stúpať a na obzore sa ukazujú prvé kopce Dračích hôr. V mestečku Underberg presadáme do džípu a o chvíľu sa dostávame na nespevnenú cestu, ktorá začína prudko stúpať. Po juhoafrickej hraničnej kontrole sme sa dostávame na horský priesmyk Sani Pass, ktorý nás privedie do Lesotha do výšky 2876 metrov nad morom. Výhľady sú úžasné a počasie nám opäť vyšlo. Po hraničnej kontrole prechádzame ku najvyššie položenej krčme v Afrike, kde sa občerstvujeme jahňacím gulášom a chutným lokálnym pivkom Maluti. Prechádzame ešte kúsok do vnútrozemia a navštevujeme typickú osadu lesothských pastierov. Žijú v jednoduchých kamenných domčekoch s kruhovou podstavou a strechou zo slamy. Okrem deky, do ktorej sa v mrazivom počasí zabalia a svojich pár oviec nemajú žiaden iný majetok. Človek si tu uvedomí, že nám doma vlastne vôbec nič nechýba. Z Lesotha odchádzame nadšení, pravá Afrika bez výrazného vplyvu bielych, miesto, aké už človek na zemi nájde len veľmi ťažko. Gesondheid, Amandla, pripíjam si pivom Maluti v najvyššie položenej krčme Afriky a šťastné cesty prajem všetkým cestovateľom. Manty či Maluti – dnes to boli ulovené zážitky svetovej supertriedy!

29

19:41

máj

2016

Tri krajiny južnej Afriky

Tri krajiny južnej Afriky

Hneď po prílete do Johannesburgu sme sa vybrali smer Krugerov Národný park. Zoznamujeme sa pri poháriku Amaruly, miestneho likéru vyrobeného z plodov ovocia marula. Prechádzali sme predmestiami, pozerali, ako ľudia žijú vo favelách okolo tovární a asi po dvoch hodinách sme sa zastavili na náš prvý africký steak. Jožkovi sa v tom okamihu splnil sen – vidieť naživo africké nosorožce, ktoré mali v súkromnej obore rovno za oknami reštaurácie. Dorazili sme do Hazyview, ubytovali sa a rezervovali sme si miesto v reštaurácii, kde servírovali skvelú divinu. Prvý deň sme si vybrali kudu a ku tomu čapované namíbijské pivo – Windhoek. Spokojní sme šli spať, ráno skoro vstávame, čaká nás safari v národnom parku. Vstávame a z hotela odchádzame skoro, ale ráno je väčšia šanca vidieť šelmy. No na tie sme tentokrát šťastie nemali. Zahliadli sme však impaly, krásne obrovské prasa savanové, tlupy paviánov, kudu, nyaly, byvoly africké a niekoľko nosorožcov tuporohých. Najväčší zážitok boli ale slony, ktoré si nás obzerali z bezprostrednej blízkosti. Aj my ich. S parkom sme sa rozlúčili pohľadom na nádherného obrovského výra belavého. Večer sme pokračovali v ochutnávke exotických druhov mäsa – steakoch zo pštrosa, či krokodýla. Kuchár svoje remeslo ovláda, a my sme si naozaj pochutnali. Navnadení po včerajšom safari sme vošli do národného parku inou bránou, dnešný cieľ bol vidieť levy. Ani nie 50 metrov od brány nás čakalo prvé obrovské prekvapenie. V tráve kúsok od cesty sa zabávala samica leoparda. Leoparda vidieť je veľké šťastie, ale to nám naozaj prialo. Neprešlo ani pár minút a natrafili sme na pár krásnych dospelých levov. Pri pohľade na nich sme pochopili, prečo je toto vznešené zviera považované za kráľa džungle. Levy sme ešte zahliadli pri obkúsanej kostre byvola a hľadali sme ďalej. Nakoniec sme videli celú veľkú päťku – leva, leoparda, byvola, nosorožca aj slona a tiež „ošklivú“ päťku (alebo sedmičku?) – paviána, prasa, pakoňa, bociana marabu, krokodýla, hyjenu a supa. S hyjenou a jej mláďatami sme sa s Krúgerovým národným parkom rozlúčili. Neskutočný zážitok – vidieť tieto nádherné zvieratá vo voľnej prírode. Dnes nás čakala dlhá cesta do posledného naozajstného afrického kráľovstva, kde sa kráľ odieva do koží divých zvierat a už ani sám nevie, koľko má manželiek, do Svazijska. Prechádzali sme pôsobivou krajinou, fotili sme a naším prvým cieľom bol národný park Mlilwane. Tu sme si požičali horské bicykle a išli sme sa previezť. V jazierku sme obdivovali krokdýly, míňali sme stáda byvolcov bieločelých, pakoní a naháňali sme zebry, ku ktorým sme sa dostali naozaj blízko, na niekoľko metrov. Občerstvili sme sa miestnym pivkom Sibebe a pokračovali v našej ceste do svazijskej kultúrnej dediny pri Mantenge. Tradičné spevy a tance v podaní miestnych umelcov boli naozaj na vysokej úrovni. Po kultúrnom programe nás miestny sprievodca Paul zobral na prehliadku tradičnej osady, v akej obyvatelia Svazijska ešte pred niekoľkými desaťročiami bežne bývali. Porozprávali sme si o tom, ako sa tu žilo, dozvedeli sme sa o kmeňovej štruktúre a zvyklostiach. Na večeru sme šli do jednej z najlepších reštaurácií vo Svazijsku – eDladleni, kde sme si pochutnali na tradičných jedlách – arašidovom kurčati, rybe, svazijskom špenáte, kukuričnej kaši mielie pap a iných dobrotách. So Svazijskom sa lúčime návštevou afrického trhoviska v meste Manzini. Keď nás miestni zbadali, pokrikovali na nás Slovakia a Bubo. To sem naozaj chodíme len my? Iných bielych tam vraj nie je často vidieť. Na trhoch sa dalo kúpiť naozaj všetko – zelenina, ovocie, potreby do domácnosti, liečivé bylinky, ale aj drevené sošky a iné suveníry od miestnych umelcov. Svazijsko opúšťame a vydávame sa na dlhú cestu do Dračích hôr. Cestou sa zastavujeme na ľahký obed v banskom mestečku Vryheid, kde ochutnávame tradičné mäsové koláčiky a ‚espresso‘ alebo ‚kapučíno‘ pripravené z juhoafrickej bylinky – rooibosu. Na zapitie domáce zázvorové pivo a pokračujeme v ceste. Oddýchneme si, zajtra nás čaká nabitý program. Po chutných raňajkách sme sa vybrali peši ku stajniam v Rugged Glen. Po afrických desiatich minútach (rozumej viac ako pol hodinu) sme dorazili a už boli pre nás pripravené kone. Vysadli sme do sediel a vybrali sme sa na prechádzku po okolitej krajine. Výhľad z konského chrbta naozaj stojí za to. Ďalší plán bola túra ku Tigrím vodopádom. Vyrazili sme z kempu Mahai, prešli sme okolo kaskád a vyšliapali pomerne strmým chodníčkom ku skale s nádhernými výhľadmi na okolitú krajinu. Nečudo, že je táto časť Dračích hôr zapísaná v prírodnom dedičstve Unesca. Pokračovali sme po vrstevnici, oddýchli si pri vodopáde a prechádzali sme pásmom proteí, kde sa nám otvoril výhľad na Amfiteáter – obrovskú skalnú stenu, po ktorej padá druhý najvyšší vodopád na svete – Tugela falls s výškou 947 metrov. Zbehli sme naspäť ku kempu a vybrali sa na ochutnávku vín z oblasti Dračích hôr. Víno sa tu pestuje len veľmi krátko, ale vyzerá, že sa mu tu celkom darí. Ochutnali sme červené z produkcie vinárstva pod Cathedral Peak – typický juhoafrický Pinotage, Merlot, Premier blend a Unesco (merlot, cabernet savignon a pinotage). V kombinácii s lahodnými syrmi sme si naozaj užívali a najviac nám chutil asi Pinotage. Dnešný deň sme zavŕšili v perfektnej reštaurácii s variáciami typických jedál východu Južnej Afriky. Dnes sme sa presunuli do veľkomesta na východnom pobreží – Durbanu. Prehliadku sme začali pri soche Johna Rossa, prezreli hodiny, ktoré darovali mestu Portugalci na počesť objaviteľa Vasca de Gammu, budovy s nádhernou architektúrou – stredomorský Quadrant House, neorenesančnú budovu radnice a starú vlakovú stanicu v typickom viktoriánskom slohu. Prešli sme okolo hlavnej mešity Juma Masjid a prehliadku mesta sme zakončili na trhovisku Victoria Street Market. Napokon sme sa vybrali do vodného sveta uShaka, kde sme videli vystúpenie s delfínmi, uškatcami a kŕmenie tučniakov. Najzaujímavejšie však bolo akvárium vo vraku starej lode so žralokmi, obrími korytnačkami a inými morskými živočíchmi. Paráda! Deň sme zakončili v špičkovej reštaurácii, ktorej hlavnou ponukou boli čerstvé ryby, krevety, kalamáre a homáre. Nemohlo chýbať výborné biele víno z miestnej produkcie. A opäť skoré vstávanie. Program bol voliteľný, a tak sa niektorí vybrali potápať so žralokmi. Zážitok, keď do vás drgá 3 metrový dravec, sa nedá asi ani popísať. A mantu s rozpätím plutiev 4 metre vraj nevideli ešte ani inštruktori. Zvyšok skupiny sa vydal na celodenný výlet do Lesotha. Z hotela sme vyrazili a prechádzali sme hlavným mestom provincie KwaZulu-Natal – Pietermaritzburg. Práve v tomto mestečku s typicky holandskou architektúrou v roku 1893 vyhodili z vlaku mladého indického právnika Mahatmu Gándhiho za to, že sedel na mieste určeného pre bielych. Práve tu vznikla v jeho hlave myšlienka nenásilného odporu voči utláčaniu ľudí na základe rasových predsudkov. Cesta nám začala pomaly stúpať a na obzore sa začali ukazovať prvé kopce Dračích hôr. V mestečku Underberg sme presadli do džípu a o chvíľu sme sa dostali na nespevnenú cestu, ktorá začala prudko stúpať. Po juhoafrickej hraničnej kontrole sme sa dostali na horský priesmyk Sani Pass, ktorý nás doviedol do Lesotha do výšky 2876 metrov nad morom. Výhľady boli úžasné a počasie nám opäť vyšlo. Po hraničnej kontrole sme prešli ku najvyššie položenej krčme na južnej pologuli, kde sme sa občerstvili jahňacím gulášom a chutným lokálnym pivkom Maluti. Vybrali sme sa ešte kúsok do vnútrozemia a navštívili typickú osadu lesothských pastierov. Žijú v jednoduchých kamenných domčekoch s kruhovou podstavou a strechou zo slamy. Okrem deky, do ktorej sa v mrazivom počasí zabalia a svojich pár oviec nemajú žiaden iný majetok. Človek si tu uvedomí, že nám doma vlastne vôbec nič nechýba. Z Lesotha odchádzame nadšení, pravá Afrika bez výrazného vplyvu bielych, miesto, aké už človek na zemi nájde len veľmi ťažko. Posledný deň vstávame bez budíka a čaká nás príjemná prechádzka po plážovej promenáde – Zlatej míli, balenie a check-out z hotela. S Afrikou sa treba rozlúčiť dôstojne, a tak sme sa vybrali do najlepšieho steak-housu v meste. Cestou sme si ešte obzreli futbalový štadión, ktorý hostil majstrovstvá sveta vo futbale v roku 2010 a celkom hladní sme dorazili do reštaurácie. Odporučili nám prime rib, ktorý vyzrieval 33 dní. Bol vynikajúci. Niektorí však dali prednosť steaku z kudu, vznešenej antilopy, ktorej mäso sa považuje najchutnejšie. Predsa len, v Európe takéto niečo v ponuke nenájdeme. Spokojní sa lúčime s Durbanom a Južnou Afrikou. Počas týchto niekoľkých dní sme zažili naozaj veľa. Program bol nabitý, nenudili sme sa ani chvíľu. Partia skvelá a o počasí ani nehovorím.

BUBO Covid garancia v cene

Preplatíme vám test aj domácu karanténu