Z Vang Vieng vedie do Luang Prabangu skvelá cesta, ktorá spojí dve unikátne miesta. Trasieme sa 35 km/h rýchlosťou, husto prší, cesta je sama zákruta, chvíľu z kopca, chvíľu do kopca, nadmorská výška je okolo 1300 mnm. Píšeme vám z hrkajúceho autobusu púšťajúceho sa dole z hôr smerujúc do hlavného mesta batôžkárov Laoskej ľudovo-demokratickej republiky, Vang Vieng. Rozmýšľam, či do Vang Vieng stihneme prísť zavčasu, aby sme mohli vysadnúť na bicykle a pustiť sa za Vang Vieng-om medzi ryžové polia a dedinky, kde ešte nedorazila moderná, smer krasové jaskyne miestnych "dračích zubov". Ale pri tejto rýchlosti a ešte aj ovplyvnenej nepriazňou počasia neviem neviem. Nie nadarmo tu koluje povedačka, že Lao PDR vlastne neznamená Lao Peoples Democratic Republic, ale Lao Please Don't Rush. No nevadí, sme tu na expedícii (aj keď zatiaľ na celkom komfortnej), priestor na nejakú tu improvizáciu tu je a ja už si na bubákov niečo vymyslím. V majestáte okolitých kopcov posiatych sýtozelenou farbou a hmlovinou mi schádza na um, že sme na tomto zájazde vlastne iba sedem dní. Pocitovo však ubehol už aspoň mesiac. Máme teda ešte čo robiť vzhľadom na to, že je pred nami ešte 19 dní našej thajsko-laosko-vietnamsko-kambodžskej cesty. Dobre sa nám darí skĺbiť klasické poznávacie cestovanie po pamiatkach s tými prírodnými. Začali sme v Bangkoku so všetkým čo k nemu patrí aby sme sa následne presunuli na sever Thajska do provincie Chiang Rai, mestečka Chiang Khong ležiaceho priamo na Mekongu s ktorým si už tykáme, toľko času sme s ním strávili. Lepšie povedané na ňom. Pozreli sme Zlatý trojuholník, miesto kde sa Thajsko svojou hranicou stretáva s Barmou a Laosom pričom veľkú časť tejto hranice tvorí ako inak Mekong. Kedysi bol Zlatý trojuholník ópiovým rajom, dnes už sa ópium pestuje viac či menej iba u susedov. Z Thajska sa pestovanie ópia "vyhnalo". Horské kmene pod kráľovskou taktovkou dostali nové pracovné príležitosti, jeden z takýchto - Karenov, známych svojimi dlhokrkými nežnými polovičkami sme poctili návštevou aj my. Dnes miesto narezávania makových hlavičiek vyrábajú suvenírové predmety pre turistov, ktorú ich dedinku v húfoch navštevujú. Prešli sme na loďke z jedného brehu Mekongu na druhý, čo v realite znamená z Thajska do Laosu, aby sme sa nalodili na druhú loď a začali nádhernú desať hodinovú plavbu touto desiatou najdlhšou riekou sveta raziacou si svoje koryto v jednom z najzachovalejších pralesov sveta. Iba sem tam nejaká bambusová dedinka, kúpajúce sa byvoly a raz dokonca aj slony. Síce nie divoké, ale boli. Aj nádherné scenérie unavia a tak sme podchvíľou na lodí zadriemali, niečo zjedli, niečo vypili, niečo prečítali, napísali, zahrali sedmu, dokonca sa cvičila aj joga. Podvečerom sme dorazil do čarovné pokojného mestečka Luang Phrabang, ktoré sme len pred pár hodinkami nechali za zadným sklom nášho autobusu. Ranné mníšske raňajkové pochôdzky, historické chrámy a kráľovský palác tohto bývalého hlavného mesta, nočný trh, kávičkovo-bagetková pohoda, večerné mantry mníchov vo Wat That, ale hlavne ten pokoj a atmosféra. Najväčším zážitkom však boli asi naše dve návštevy miestnych neďalekých vodopádov, ale tie sa len ťažko opisujú. Tie treba vidieť a namočiť sa v nich :) Zase sa ozveme, je nám náramne.
