Cyklón Idai odznel iba nedávno a napáchal najhoršie škody za posledných 100 rokov a dnes sa ženie na Mozambik ďalší cyklón, Kenneth. Doletím, ak cyklón nedorazí až na letisko, inak stvrdnem tu, no cyklóny zachvacujú väčšinou sever krajiny a ja pristávam na juhu, v hlavnom meste Maputo. Na prestup v Johannesburgu som mal hodinku a lietadlo meškalo pol hodinky. Nechal som sa posadiť do prvej rady do uličky, aby som bežal. Letím s 37 ročným Zwelethu Mbizane, ktorý je z kmeňa Zulu, pôvodne z Durbanu, a teraz predáva umelé kĺby pre Švajčiarsku firmu. Dá si 4 džin toniky, a vybavené. Predtým mi ešte porozpráva pikošky o Jacobovi Zumovi, ktorý si na dedine užíva svoj dôchodok, veď peňazí má dosť. Bývalý prezident síce nemal školy, ale mal pouličnú logiku a napriek ohováračom je veľmi inteligentný. Málokto vie, že vie perfektne po rusky, a keď bol Putin v KGB, on pracoval pre rozviedku Juhoafrickej republiky, takže sú kamaráti. Keď Zumu otrávili, išiel sa liečiť do Ruska. Rozpráva to, čo každý politik, teda to, čo od politikov chce dnešná demokracia. Zwelethu obdivuje, ako ja, Paula Kagameho, ktorý mení Rwandu na najrýchlejšie ekonomicky rastúcu krajinu Afriky. Západ ho nemá rád.. Zuma sprostý nie je, smeje sa. On bol politik. Po letisku v Johannesburgu bežím asi 2 kilometre, mám len ´on board´ batožinu, no počkali ma... Do Maputo prilietam v noci, podo mnou rozsvietené mesto a jeden nádherný osvetlený most. Ten vláda postavila v spolupráci s Číňanmi, novodobým pánmi Afriky. Pamätám si, ako som pristávaval v absolútnej tme, toto je luxus. Občianska vojna je už dávno preč, no Mozambik je stále neznámou krajinou. Na letisku platím víza 50 USD, musíte mať presne cash, vytlačenú spiatočnú letenku (potrebujú si to scvaknúť do fascikla) , potvrdenie o rezervácii hotela atď. Vychádzam rýchlo von, privíta ma Afrika, ako má byť. Nie je tu obvyklý nával, vidieť, že veci v Mozambiku ešte nefrčia ako by mali. Vymeniť peniaze? Vo Wodafone. Chlapík, ktorý má predávať SIM karty, má za sebou prázdne krabice, bordelík a privyrába si výmenou valút. Taxikárovi zaplatím trošku viac, je predsa len hlboká noc a to je v Afrike nebezpečné. Cesta mi trvá asi 20 minút, letisko je blízko, spím v centre. Ubytujem sa v tej diere, ale má to klímu a posteľ je čistá a vyrazím do mesta. Všade vojaci v uniformách. Teraz na Seychelách som platil za malé pivo 8 euro, tu vstupujem do miestnej kŕčmy a cena je 0.5 Eura. “Bem vindo ao nosso mundo” je motto piva 2M, a majú čapované. Krčmárkami sú v Mozambiku ženy, často elegantné, zaplatíte dopredu a krčmárka Vám odškrtáva. Nikto tu nebude riskovať, či potom ako sa napijete, budete ochotný zaplatiť. Maputo, hlavné mesto so socialistickou architektúrou. Ľudia sa pohybujú pomaly, internet je ešte pomalší, vlastne nefunguje. Veľmi jednoducho oblečení, akoby som sa presunul do čias spred 40 rokov. No čítajú viac než inde v Afrike, sú vzdelaní. Angličtina je veľmi slabučká, neviem zohnať anglický denník, chcem vedieť, čo je s cyklónom a na prednej stránke denníkov je, samozrejme, tento cyklón, no všetko je v portugalčine. Pochopím, že už je opäť všetko v poriadku. Po Avenida 24 júla prejdem 10 metrov a posadím sa vlastne pod okná izby, kde spím a objednám si raňajky. Ešte mi ten slimáčik wifi funguje. Vybehnem hore po bundu, lebo je mi zima. Dávam si kávu a rybu. Je lenivá sobota. Vedľa mňa taká zmeska ľudí, inteligentne vyzerajúci černosi, manžel s manželkou sa vedú za ruky, majú asi 60 rokov. Ide evidentne o luxusný podnik. V rohu sú na seba poukladané umelohmotné stoličky, je to neútulné, no káva je špica, ryba čerstvá a klienti sa tvária ako v kaviarni u Maxima. Pozorujem okolie a fotím ľudí, tak aby si to nevšimli. Všade sú vojaci, policajti, ochranka, a ten najtučnejší ochrankár ma už pozná. Z letiska som išiel taxíkom, no inak si môžete vybrať, či využijete mikrobus, ktorý tu volajú Chapa (šápa), alebo motorovú rikšu, ktorú volajú mota, či xitutu (šitútu). Na najväčšej ulici Mombasy na Avenida Eduardo Mondlane (prezidentov tu zdá sa milujú, hlavne mŕtvych prezidentov) nasadám do chapa, je to taká čierna dodávka, kde sa chlapec, ktorý vyberá peniaze tvári, že si doteraz nevšimol, že sa nedajú zatvoriť bočné dvere. Volant je na pravej strane. Jazdí sa vľavo, čo ma v portugalskej kolónii prekvapilo. V chápe je už 22 ľudí a ja mám byť ďalším. “Nastúp si” kričí chlapec v dúhovom tričku a ja tam skočím tak na krivo, tí čo sú v aute už zaregistrovali belocha. Skočím a vypadnem späť na chodník. Je to podobné ako úder v tenise, či skok v krasokorčuľovaní, nastupovanie do chapa musíte trénovať. Nie je to iba tak, a krasokorčuliarsky skok mi jednoducho nevyšiel. A tak skúšam druhý raz, chytím sa verají a vtesnám sa tam s vypätím všetkých síl, ako keď som pred dvoma dňami vstával z vody na vodných lyžiach. Inak používam podobnú techniku a idem na to silou. Ale zasekne sa mi koleno a celý som pokrivený, tlačím sa na mladú dámu a kvôli druhému kolenu sa nedajú zavrieť dvere. Ten mladý chlapec sa musí otočiť a moje pravé koleno je v jeho rozkroku. Ľavým kolenom som v rozkroku tej dámy a ľavým v jeho, je mi dosť trápne. Ospravedlňujem sa všetkým, no oni sa tvária, že čo za idiota nevie nastúpiť do chapa, čo toto je preboha za človeka. Postupne pochopím, že ja sa netlačím, oni si tie dotyky nevšímajú, pochopím, že toto je normálny stav a dvere sa aj tak nedajú zatvoriť a ľudia sú o chvíľu milí. Ideme strašne dlho, ovoniavam sa či nesmrdím, osprchoval som sa vôbec, dočerta? Ideme kdesi na severovýchod, veľa ľudí vystúpi pri nemocnici, potom ideme okolo hnusnej budovy kasína a hotela, ktoré sú evidentne Čínskym “úspechom”, a potom prejdeme na pláž Praia do Mira Mar a okolo “parku” (na mape to tak je, ale tu je len hnusná pichľavá tráva a celý ten papierový park slúži na vykonávanie potreby) na Avenida da Marginal až k Mercado de Peixe. Nikto nevie anglicky, všetci odpovedajú portugalsky, asi ako na Slovensku pred 20 rokmi. No z gestikulácie starej korpulentnejšej pani pochopím, že aj ona ide na trh. Pochopím, že predáva kalamáre a že mi predá tých najlepších. Som jej evidentne v tej skrčenej polohe sympatický, vidí, že trpím a to každému robí dobre. Škodoradosť prelamuje ľady aj cez rasy a ja spoznávam mamu Lauru. Nikto jej inak na rybom trhu nepovie. Trh je veľkou inštanciou, v decembri 2015 ho otváral sám prezident a mama Laura má najlepší stánok a naozaj najlepšie sépie. Kilo stojí 5 euro a ja si kúpim 3/4 kilá, veď som už jedny “raňajky”, kde som zjedol veľkú rybu, mal. Teraz je 9.30 a ja kupujem obrovské množstvo kalamárov. Mama ma zoznámi s Amandinhom. Amandinho Tiivane je spokojný, pozitívne naladený chlapík a ja som ho spoznal, lebo je kuchárom. U mamy Laury si kalamáre kúpim a Amendinho mi ich za 3 eurá pripraví. Aj so šalátom, a naservíruje v jeho reštaurácii číslo 30, ktorá je hneď vedľa mercada. Amendinho potreboval 25 minút a ja sa zatiaľ vyžívam vo fotení. Som tu jediný turista, to je dnešný Mozambique. Nie že by tu nikto nikdy nebol, ale dnes nie je. Z BUBO tu bol tucet ľudí a ja mám informácie od Tomáša Hušeka a Martina Karniša, tie pikošky, ktoré inde nie sú. To je super, lebo fotografie sú (mám) perfektné, už to cítim. Keď príde čiernovláska s Európskymi (portugalským) koreňmi, všetci predavači sa preberú. Vedľa nej kráča mladučký černoško - sluha, ktorý nosí nákupy. Stále tu vládnu bieli, títo majú peniaze. Veľké peniaze majú Číňania, ale tí robia biznis na vládnej úrovni, a šéfom v bistre na raňajky bol Marokánec - tých tu, a hlavne z Casablancy, stretávam hodne. Táto biela čiernovláska (pekné slovné spojenie) je dáma a je v športovom a ráno pred nákupmi na trhu si asi bola zabehať. Cítiť tu kultivovanosť. Okrem kalamárov máte homáre (kilo 13 Euro), stovky kilogramov krabov a kreviet včítane tých tigrích (kilo 17 euro). Ako zelenina sa predávajú rajčiny, cibuľa, šaláty. Nemajú avokádo. Kokosový orech na zapitie stojí 35 centov. Ale kto by to pil, keď majú pivo. Ďalej ma prekvapilo, že nemajú Duero ani Alentejo ale Stelenbosch. V Guinea Bissau mali... Amendinho ma prekvapil taktiež, myslel som, že pôjde pri danej cene o podvod, ale naozaj sa snažil, taniere sú prikryté celofánom, lebo múch je tu veľa. Je v tom veľa cesnaku... na požiadanie mi doniesol Piri a dal takú mikrodávku, lebo ho považuje za silné. Milujem Piri piri a stará portugalská pikantno-kyslá chuť je geniálna. Teraz do seba tlačím sépie a zapíjam to, aj keď je ráno, antimalarickým (samička Anofelesa neznáša B vitamín podobne ako slovenské samičky) pivkom 2 M. Mozambik je taký socík, nebúši to tu ako v Nigérii či Kongu, cítiť chudobu, ale ľudia chodia vystretí, čisto a vkusne oblečení, čítajú viac. Dennú tlač, poéziu od Josého Craveririnha.. Vo všetkých afrických portugalských kolóniách som sa cítil rovnako. Portugalci tu boli najdlhšie (niekoľko stoviek rokov dlhšie než Briti či Francúzi) a odišli neskôr, a tak sú domorodci omnoho viac poznačení týmto vplyvom. V Gabone boli Francúzi 60 rokov a na väčšinu územia ani nemali vplyv. Tu je vplyv cítiť. Chudoba, ale kultivovanosť. Je úžasné, ako sa neriadená Afrika a živelnosť bijú s touto kultivovanosťou. Na trhu Mercado do Popo, nachádzajúcej sa v centre, hneď vedľa katedrály, hotela Pestana, oproti zadnému vchodu do radnice je bordel, musíte byť skúseným cestovateľom, aby ste vošli, pije sa pivo prúdom, špina, primitívnosť, smrad. Kúsok odtiaľ je botanická záhrada Jardin Municipal Tinduru, kde prichádzajú nevesty so svojimi budúcimi manželmi a obrovskou rodinou urobiť si svadobné fotografie. Je to 10 minút pešo a 10 svetelných rokoch od seba. No africkú nespútanú dušu vidieť aj tu. Sprievod je oblečený rovnako. Kde v tej chudobe berú toľko peňazí na takéto detaily. Všetci v modrom. Všetci v bordovom. Muži v modrých sakách s ružovou kravatou. Deti v bielych košeliach, s trakmi a čiernymi motýlikmi. No nevesty v princeznovských bielych svadobných šatách. Píše sa to hrozne, ale k tej tmavej pleti to ide. Všetky družičky - dievčatá v karmínovej či lila. Najkrajšie sú malé družičky, taká malá černoška v bielom, to je TOP. Mám milión fotografií a vy z nich cítite temperament, ale aj inteligenciu. Pýtam sa na mená ženícha (Celestino) a jeho ženy (Líza) a prajem im šťastný život. Rozvodovosť je tu vysoká. Byť verný v Afrike je podobná výzva ako vyštudovať Harvard. Málokto to zvládne. Mladoženáčov následne stretávam na starej železničnej stanici. Je to vraj tretia najkrajšia železničná stanica na svete, po tej v Paríži a Londýne. No áno, je to krásna budova, ktorá je teraz múzeom. V jednej časti natáčali môj obľúbený film Krvavý Diamant (s Leonardom di Capriom). V pozadí na stanici je “čínsky” most cez Umbuluzi a pred stanicou ľudia nastupujú do autobusov. Vlaky jazdia naozaj sporadicky. Prvý prezident Mozambiku bol Samora Machel (Samora Mačel). Od municipality teraz vedie popri botanickej záhrade Tinduru jeho ulica Avenida Samora Machel od jeho jednej sochy (na námestí) k druhej (pred nádhernou bránou, kt. je vstupom do záhrad). Práve tu sa nachádza neuveriteľná stavba, železný dom od Gustáva Eiffela, a pod ním chalani predávajú suveníry. Machel je večný hrdina, ešte dnes, keď si ľudia na neho spomenú, sa rozplačú. Bol aj tu na stanici a všade sú fotografie z jeho návštevy. Sovieti vždy tvrdili, že to (lietadlo nabúralo do hôr) urobila Juhoafrická tajná služba, oni odchýlili prezidentovo lietadlo, ktoré havarovalo. “Bol to skutočne dobrý chlapík”, presviedča ma Charles Jacinîo Tinane (+258 850288532), ktorý študoval 10 rokov na Isla de la Juventat na Kube. Neviem, čo študoval, ale dosť si to viem predstaviť. Kuba podporovala socialistický Mozambik napriek tomu, že Che Guevarovi to v Kongu nevyšlo. Teraz nedávno bol medzinárodný škandál, lebo lode Severnej Kórey boli v prístave Maputo a USA pohrozili, že zrušia Mozambiku rozvojovú pomoc. Na mozambickej vlajke nájdete motyku na obrábanie poľa so samopalom aj dnes. Ulice Karla Marxa, Vladimíra Lenina, Lumumbu a hocikoho, kto hlásal komunistickú myšlienku. Na dolnom konci sa ulica Karla Marxa akosi automaticky mení na trh. Najväčší kapitalizmus, najnižšie ceny, najväčšia angažovanosť predavačov je práve tu. Kapitalistický boj v priamom prenose. Krásny paradox. Predávajú tu všetko, od oblečenia po elektroniku. Chýbala mi jedna koncovka, zabudol som ju na Mauríciuse, no tu mám stovky možností, ako si ju za pár centov dokúpiť. Bluetooth slúchadlá od Apple stoja normálne 180 euro, či viac? Tu stoja 18 euro....a sú podobné. OK, sú trošku iné a neskôr sa ma spýtajte, či fungovali aspoň mesiac, no toto je daný africký kapitalizmus bez škrupulí. Opakovane ma napomínajú, nech si dávam pozor na cennosti, ale mňa ešte nikto nikdy v živote neokradol, a aj keď navonok vyzerám, že som v pohode, som v strehu. Mobil a cash (guču Metikalov), čo mám u seba, mám stále v merku. Ďakujem im a smejem sa. “Vieš, my nie sme takí agresívni ako Juhoafrická republika. My sme mierumilovná nácia” vysvetľujú mi. Často je to tak, že krajiny s najhorším imidžom majú vskutku milých obyvateľov. Ďalšiu príhodu mám z trhu. Jedno námestíčko v tom humuse, a zrazu asi 70 mladíkov (ani jedna žena) popíjajú pivko, asi desiate, zdá sa mi. Krčmárka si ku mne prisadla, už to ich muselo nasrať. Bola z Juhoafrickej republiky, z kmeňa Zulu. “Jacob Zuma je môj prezident, ale nie je to dobrý človek.” typické ženské uvažovanie, bez ktorého by sme ani my na Slovensku nemali prezidentku. Ženy uvažujú srdcom a v tom ich pocite je zhmotnené omnoho viac než v zložitom uvažovaní mužov. Tu 70 mužov diskutuje o svetovej politike, kričia jeden cez druhého, je to neuveriteľná vrava. Po chvíľke sa odvážim nafotiť čosi, ale o 10 minút, keď si myslím že mi to prešlo, ku mne príde chlapík. “Máš sa spýtať, ak chceš fotiť” hovorí prísne a ostatní sledujú, čo bude. “Mne nevadí a priori tvoje fotenie, ale to že si sa nespýtal, že si k nám neprišiel”, a tak ďalej a tak ďalej. Som OK, 70 na jedného - to nie je africký štýl. “Máme tu cyklóny a za to je zodpovedné globálne otepľovanie. Európa sa nemá pýtať koľko, ale má to všetko zaplatiť. My nič neprodukujeme a teraz už druhý cyklón”. Svet je úžasné miesto, kde žiť, a tie rozdielne pohľady na udalosti ma stále a stále prekvapujú. Západný svet za drahé prachy rozbehne kampaň proti globálnemu otepľovaniu a nerozvinuté krajiny sa toho chytia z iného uhla. Homo Sapiens je úžasný tvor. Celé to uzavrieme, keď vidí, že som v pohode. A kde je najlepšie miesto na život v Maputo? Somerschield je miesto, kde bývajú expati, je tu viac medzinárodných škôl, americká, francúzska, portugalská. Je to bezpečnejšie. V Maputo je veľa zločinnosti, veľa drobnej krádeže na uliciach. Ako expat by ste aj v Somerschielde mali v dome strážnu gardu, strážnu službu. No je to lepšie než v Johannesburgu. A kam sa ísť v Maputo zabaviť? Práve nočnou scénou je Maputo známe a na víkend tu nájdete plno Swahilčanov z malého horského kráľovstva (známeho aj najvyšším výskytom AIDS na svete), ktorí sa prichádzajú zabaviť. Všade počujete hudbu, pije sa čo kto vládze a tancuje a tancuje. Vyhlásené kluby sú Xima a Matdjedje a každý taxikár vás tam odvezie. A kam sa ísť v Maputo vykúpať? Nemusíte letieť na Bazaruto, ale máte aj bližšiu možnosť. Ponta do ouro na juh od mesta je hodinu a pol od Maputo, lebo cez nový most sa to teraz dá. Sú tam malé guesthousy, lodges. Žiadne žraloky, ale veľryby a delfíny. Ešte do novembra tá cesta trvala 7 hodín, teraz po otvorení mosta hodinku a pol. Za most sa platí 700 Metikašov, čo je 3 €. Na pláži sú slnečníky a lehátka. Dedinka na hraniciach s JAR, žiaden luxus, ktorý v Mozambiku ponúka BUBO na severe krajiny, ale fajn. Mozambik je krajina sužovaná ekonomickým kolapsom. Obrovskou korupciou. Neviem, či ste počuli o tom, ako okradli MMF (medzinárodný menový fond), teraz jedného chytili v JAR a pracuje sa na vydaní do USA. Mozambik je krajina sužovaná maláriou. Mozambik je krajina sužovaná cyklónmi. No zároveň, ako píšem vyššie, je to krajina, ktorú ešte turistické objavenie čaká. To má pre vás, ak budete prví, značné výhody. Všade je totižto niečo negatívne. Na Slovensku sa strieľajú novinári, politici robia s mafiánmi, ak máte inú farbu pokožky než bielu, je možné, že vás zbijú či rovno jedným kopancov zabijú, medvede v horách napádajú turistov, ak idete do lesa, dostanete kliešťovú encefalitídu, a ak neumriete, do konca života z vás bude debil. Každá krajina má niečo, na čom sa dá antipropaganda postaviť. No ak idete z profíkmi, tak ťažkostiam predídete. Alebo to proste vyskúšajte sami. Odmena je obrovská. Ulovíte zážitky, ktoré sa logicky v globalizovanom zarovnanom svete strácajú. Nezažijete turizmus ako priemysel, ale ako srdcovú záležitosť, originalitu, niečo, čo sa veľmi rýchlo stratí a o to viac sú prvé návštevy vzácnejšie.
Ďalšie originálne cestopisy od profesionálneho sprievodcu BUBO
