Eswatini je malá nepoznaná krajina v juhovýchodnej Afrike. Je to absolútna monarchia na čele s kráľom Mswati tretím. Je práve krásne, slnečné ráno a po dvoch dňoch strávených v Hazyview, v oblasti okolo národného parku Kruger, je čas vyraziť ďalej a pokračovať smerom na juh do Svazijska. Čaká nás dlhý presun, takže nie je dovolené žiadne vylihovanie. Naša VIP rodinka bubákov s tým nemá žiadny problém a sme teda pripravení vyraziť. Čaká nás zhruba 300 km, cesty nie sú vždy v ideálnom stave, takže treba počítať aj s časovou rezervou. Naším cieľom je dostať sa do mestečka Lobamba pred 15 hodinou, nakoľko nás tam čaká netradičný program. Cestujeme krásnou krajinou, prejdeme juhoafricko-svazijské hranice, približujeme sa stále viac a viac k nášmu cieľu, ale počas toho robíme ešte spontánne fotopauzy, keďže si to časovo môžeme dovoliť. Nachádzame sa v krajine, ktorá je jednou z posledných absolútnych monarchií na svete - na čele s kráľom Mswati tretím, ktorý je syn bývalého kráľa Sobhuzu druhého. Dá sa povedať, že to tu je také rodinkárstvo. Blíži sa čas obeda a my s Bubo po ceste nepoznáme lepšiu zastávku na obed, ako práve pár kilometrov po odbočke doprava z križovatky pri Motjane pri starej, ale stále funkčnej sklárni, kde sa dá autenticky sledovať výroba skla vo všetkých fázach. Teda od začiatočnej prípravy, samotnej výroby, až po finálny produkt. Sám som netušil, že skláreň bude takým silným zážitkom pre Sašku a Miška, našich malých bubákov. Ako som ich sledoval, nemohli oči odtrhnúť od práce robotníkov, ako sa "hrajú" so sklom. Dokonca zistili ešte skôr, ako my dospelí, že chlapík tam dole vyrába zo skla sloníka. Boli by sme ešte zostali, no museli sme pokračovať, aby sme stihli vyvrcholenie nášho dňa. Prechádzame cez hlavné mesto Mbabane, ktoré je druhým najväčším mestom v krajine a to s populáciou menej ako 90 tisíc. Toto mesto je centrom administratívy a obchodu a dá sa povedať, že nič zaujímavé sa v ňom ani nenachádza. My máme namierené ale ďalej a pomaly sa dostávame do mesta Lobamba, kde má sídlo aj kráľ. Toto miesto je, bohužiaľ, prísne strážené a bežný človek sa k nemu len tak nedostane. Nevadí! My máme vymyslený lepší program a preto mierime do kultúrnej dedinky Mantenga. Táto 725 hektárová oblasť je chránenou oblasťou nachádzajúcou sa v údolí Ezulwini, ktoré je vzdialené iba 2 km od hlavnej cesty. Vchádzame cez bránu do dedinky, ako keby sa tu zastavil čas o 150-200 rokov. Táto dedinka je takpovediac živé múzeum tradičnej, starej svazijskej kultúry, ktorá aj v dobe zaplavenej globalizáciou stále funguje ako pred dávnymi rokmi. Predstavuje klasický svazijský životný štýl z 50. rokov 19. storočia. Nachádza sa tu zhruba 16 chatrčí, slamené ohrady a chlievy pre dobytok a kozy, ktoré sú veľmi podstatné pre ich prežitie. My však skôr, ako si pozrieme dedinu, ideme sa usadiť na kamenné lavičky do "amfiteátra", kde každú chvíľu začnú predvádzať svoje tanečné schopnosti domorodé kmene. Nevieme sa už dočkať! A je to tu! Predstavenie začína. Asi 45 minútové vystúpenie pozostávajúce z tanca žien, ktoré tancujú, ak chcú zaujať muža, tanca mužov, ktorí chcú zaujať ženy, ako aj tanca mužov, kde si navzájom dokazujú kto je silnejší. Najzaujímavejšie zo všetkého však bolo vystúpenie "medicine man-a", teda dedinského šamana, ktorý je takpovediac „lekáreň celej dediny“. Vystúpenie sa našim malým bubákom tak zaľúbilo, až sa rozhodli zatancovať si na kamenných lavičkách v rytme lokálnych tanečníkov. Je neuveriteľné a zároveň krásne, ako si domorodé obyvateľstvo udržuje svoje tradície až doteraz. Svazijsko je krajina, ktorá čelí ťažkým ekonomickým problémom a so svojou vysokou úmrtnosťou patrí na chvost medzi krajiny s podpriemerným, ba až kritickým životným štýlom. Je to spôsobené najmä enormnou, cca 30 percentnou, populáciou trpiacou ochorením HIV, dôsledkom čoho sa stráca aj mužská pracovná sila. Dá sa povedať, že im nemá kto pracovať. Nuž, aj takýto býva osud afrických rozvojových krajín. Ale dosť bolo negatívnych vecí. Po tanečnom vystúpení sme išli s náčelníkom na prehliadku jeho dediny. Vysvetlil nám, aký je rozdiel medzi troma chatrčami, ktoré manžel musí dať svojej žene. Všetko spočíva v tom, ako sú dvere otočené k plotu. Keď sme došli do chlieva, tak s nadšením nám začal rozprávať, aké je podstatné, aby chlap vedel, ktoré časti z kravy môže žene priniesť. Jednoznačne zahlásil: „žena nikdy nesmie jesť hlavu z kravy“. Keď sme sa ho spýtali prečo, tak s vážnosťou odpovedal: "lebo inak by žena dostala múdrosť kravy" :D. Všetci sme sa začali smiať, no on to myslel fakt vážne. Ďalšia vec, ktorú ženy nesmú jesť, sú nohy z kravy, tie môžu jesť len muži! Zas s veľkou vážnosťou povedal. A keď sme sa ho spýtali prečo, odpovedal, že žena by zobrala nohy na plecia a utiekla by od manžela. :D Tak, ako s vážnosťou povedal toto, dodal ešte poznámku, že takisto muž nemôže nikdy darovať žene topánky, lebo potom by mu tiež mohla utiecť. Svazijské ženy si musia kupovať topánky (šľapky ako z Miletičky) samé. Záver tohto úžasného programu sme dokončili prechádzkou k vodopádom Mantenga, ktoré sú 95 metrov vysoké, zároveň aj najznámejšie a prietokom vody v celom Svazijsku najväčšie. Takže, ak chcete spoznať pravú kultúru maličkej rozvojovej monarchie na "konci sveta", vydajte sa s Bubo za exotikou iných rozmerov, pretože my poznáme svet "tam vonku". :)
Ďalšie originálne cestopisy od profesionálneho sprievodcu BUBO
