Štát hipíkov v Kodani

Dánsko – povinná zastávka na konci okruhu Škandináviou. Snažím sa utriediť v hlave myšlienky a spomienky, čo sa stalo za posledných 15 dní a už sa do toho derie ďalšia krajina. Čamek nám prezradila skvelý okruh po centre mesta. Vďaka nej sme sa rýchlo zorientovali. Je tu toho veľa na jeden deň. Christiansborg, Amalienborg, Rosenborg, Nyhavn, Malá morská panna, pokojné parky plné pokojných a šťastných Dánov, ktorí stoja, keď svieti červná! Proste stoja.. Kto nestojí nie je Dán. Za 20 minút sme zorientovali klientov, no čo zvyšných 10 hodín..všetci sa rozpríchli. Kupujem si pølse a spasiem ho za pár minút. Mám pocit, že som poriadne nejedla od Osla. Pozorujem postupne sa strácajúcich klientov za bránami Strøgetu či na druhej strane za bariérami miesta, kde robia metro. Väčšina mieri dozadu do Nyhavnu akoby celý život čakali len na toto jedno miesto. Každý si našiel nejaký svoj cieľ. Mňa s Miškou vyslal Ľuboš do Christianie pozrieť sa, kde by sa dali vypiť výborne dva tri Carlsbergy alebo Tuborg..to je jedno. Najprv som chcela vidieť to čo všetci ostatní... Volám Sáre, ktorá tu žije, nech mi povie kam. Nikdy som ju nevidela. Podobne ako väčšinu BUBO sprievodcov, veď sú stále niekde rozlezení. Krátko mi vysvetlí, čo a ako a o pár minút mám pocit, že to bude cele dobre a fajn. No zatiaľ prechádzam nezaujímavým predmestím Christianie a hádam, čo je na tom také zvláštne. Vedie ma myšlienka, že tam niekde na konci je čosi horšie ako londýnsky Camden. Vchádzam do opustenej uličky, na zemi kopa odpadkov, špakov (striekačky žiadne), budovy sú pomaľované rôznofarebnými grafitmi a obrazmi. Zabočím za roh a na nose ma už šteklí istá vôňa, takže som už celkom blízko. Z diaľky počuť rock a ulicami prechádzajú ľudia, čo to ďaleko evidentne nedotiahnu. Nikto si ma nevšíma. So zvedavosti zamierim s Miškou k malému námestíčku, kde je pódium odkiaľ znie kľudny rock. Víta ma tabuľa „nefotiť, nebežať“. Pánov za maskou by nespoznal ani vlastný brat. Predsa sa tu však akosi ničoho netreba báť. Vchádzame medzi krikľavo červené drevené stoly, nad ktorými sú sýtožlté stany. Na stoloch sú prázdne staré črepníky a pritom tu je naokolo toľko zbožňovanej zelenej. Tí ospevovaní šťastní Dáni si sedia za stolmi a bezstarostne sa venujú tomu, čo im ide najľahšie. Nikto na nás nezíra, no chcela som sa obrátiť, že však už pôjdem... až mi to zrazu bolo jedno a svojvoľne sme sa dostali k baru, vypýtali si pivo, sadli sme si za stôl a zrazu bola Christiania zaujímavejšia ako Malá morská panna. Po pár sekundách prehovorí prvá Miška...“...takže toto je Kodaň.“