Ako vyzerá hlavné mesto Novej Kaledónie Grande Terre, Nouméa, Anse Vata, Baie des Citrons, Tjibaou a Kanakovia

Hladina najväčšej lagúny sveta je ako zo zlata. Každá naša izba má výhľad na oceán a biely maják na  ostrove Amadee vidieť z terasy najlepšieho hotela Nouméa úplne jasne. Tu dole na mestskej pláži Anse Vata hrajú "Caldoches" petangue a obchody predávajú čierne tahitské perly lacnejšie než na Tahiti, veď na zlato tu nie je daň. No nebolo to vždy tak. Pristávame na Grande Terre, obrovskom ostrove cigarového tvaru, ktorý kapitánovi Jamesovi Cookovi  pripomínal rodné Škótsko ( Rimania ho nazývali Kaledónia). Na juh od hlavného ostrova sa nachádza Borovicový ostrov ( Ile de Pins) kde Cook našiel konečne drevo na opravu svojich lodí.  My teraz žiadnu podobu nevidíme, leje ako z krhle a nevidno ani na krok. Letisko je architektonický nádherné a cítim sa ako v Európe, no ľudia sú v letiskových obchodíkoch milší. Všetko je stopercentné. Pani v požičovni áut je už stopercentná Francúzka ako keby z Európy " nie neukážem vám autá, nájdete ich samy. Keď stratíte túto kartičku máte pokutu 5000 pacifických frankov (50€) a keď budú autá špinavé ďalších 5000 frankov.  Bon voyage"  Čo je to tropický dážď? To teraz zažívame. Je nás 10 a do troch áut sa ledva pomestíme.  Ideme absolútnou tmou, stierače idú naplno, no nevidím nič, tesne miniem obrubník, auto šplhá hore do hôr, sme 45 km severne od hlavného mesta. Potom zbehneme dole, napojíme sa na veľmi kvalitnú diaľnicu (stále sme v Južnom Pacifiku?) a pokračujeme do mesta, okolo novej nemocnice a prístavu prejdeme okolo centra mesta, prístavu jácht, rybacieho trhu, potom ideme úzkou uličkou hore a cítime sa ako v Marseille, upršanom Marseille, stále ledva vidieť na cestu, potom prídeme na promenádu Baie des  Citrons a to je ako v Provance a konečne sme na juhu na najluxusnejšej pláži mesta s vôňou santalového dreva a Anse Vata. Hotel nájdeme bez zaváhania akokeby sme tu robili taxikárov. Izby sú moderné a krásne, niektoré štúdia obrovské s viacerými izbami so slušnou kuchyňou, dokonca každá izba má aj práčku, pritom veľmi moderné zariadené. Teším sa, že si tu urobíme spoločné raňajky, v týchto francúzskych kolóniách majú v obchodoch neuveriteľné špecialitky. foie grass má síce dvojnásobnú cenu než v Paríži, no tu tak ďaleko od domova má cenu zlata. Ja sa moc nevyspím, skoro celú noc som hore a riešim problémy na Vanuatu... No viem si tu predstaviť dovolenku s rodinou. Bezpečie, luxus, flair Francúzska a oveľa menej turistov než vo Francúzskej Polynézii.  Ráno vstanem o piatej a prebehnem trasu po ktorej pôjdeme ráno. Raňajky nakoniec dáme v hoteli, no škoda, no nemá, energiu robiť to inak, vyciciava má nedostatok informácií, respektíve rôznorodé info o Vanuatu. Z Európy dostavaj iné než z Port Vila. No to že Európa je ďaleko už viem z Tongy. Európa nemá už nad Pacifikom žiadnu moc. Nová Kaledónia je však výnimkou. Presne pred rokom sa tu uskutočnilo referendum a ľudia si zvolili ostať pod patronátom Francúzska. Podľa predpovede malo pršať aj dnes, no chvalabohu neprší. Naša prvá zastavia je v národnom oarku Quen Toro, známy ako suchý prales. Po promenáde tu behajú desiatky bežcov odetých v perfektných bežeckých súpravách. Tu v národnom parku psíčkari venčia svojich miláčikov. V Európe je to bežne, no tu je to veľmi zvláštne.  Stromy mi pripomínajú obrovské vresovisko, sem- tam tu vidím santal, stromy sú poohýbané v smere evidenne silných vetrov. Je odtiaľto nádherný výhľad na Baie de l’Orphelin ale aj na druhú stranu na ostrovy Sainte Márie až po Baie de Murári. Odtiaľ vyrazíme na juh, prel,etame sa okolo hlbokých zálivov smerom na severovýchod mesta. Prechádzame okolo malého letiska plného privátnych jetov, perfektného golfového ihrišťa, čínskeho a vietnamského budhistického chrámu smerom ku kultúrnemu Centru Tjibaou. Aj keď to tak v "bielom" centre hlavného mesta nevyzerá, väčšina obyvateľov sú domorodí Kanakovia. A Center Tjibaou je práve o nich. Plus stavbu "múzea" naprojektoval Renzo Piano, taliansky architekt, ktorého meno si treba zapamätať. Prohektoval napríklad Centrum Pompidou v Paríži, sídlo New York Times, či najvyšší a najkrajší mrakodrap dnešnej Európy, Shard v Londýne. No tu v zašitej Novej Kaledónii stojí jeho najkrajšie dielo.je pomenované po Kanakskom bojovníkovi za slodobu, (Jean- Márie Tjibaou) ktorý bol v roku 1989 zavraždený. Kanaci sú pôvodnými obyvateľmi krajiny, teraz ich tu zihe 100 000 čo je vyše 40% populácie ( belochov je 29%). Sú to čierni Melanézania, ktorí vám budú trošku pripomínať aborigincov z Austrálie, nosia dredy, dúhové čiapky Boba Marleyho a sú vo svojej pôvodnej vlasti evidentne ľuďmi druhej kategórie. Novej Kaledónii vládne nikel. Sú tu jeho najväčšie náleziská na svete a v rukách jeho ťažbu a vývoz majú bieli Francúzi. Pozrieme si skanzen dvoch domorodých dediniek, obrazy, sochy, totemy a celé Pianové dielo. Otvorené je po Kanaksky, iba do 14.30 a suvenirovy obchodík je zatvorený. Vstupné je dráhe. Melanézania nepoznajú nič také ako " propagovať svoj národ zadarmo" a evidentne sú ochotní napríklad pliesť košíky za slušne peniaze. Keď sa Márie Elene, ktorá sa na Novú Jakedoniu presťahovala pred 12 rokmi z Madagaskaru pýtam na Kanakov, tak sa opatrne poobzerá okolo seba, či ju niekto nemôže počuť.Vlastnila reštauráciu na Baie des Citrones a Kaledonania si bežne kupovali fľašku vínka za 500€( päť tisíc), " Ľubo nevieš si predstaviť koľko je tu peňazí.." Tuším. Nová Kaledónia po Tonge a v porovnaní s Vanuatu vyzerá ako z inej planéty, niektorí tvrdia, že je to lepšie rozvinuté než samotná materská krajina.  Potom sa presunieme na hlavne námestie, ktorého meno si každý hneď zaoamatal " Plače de Cocotiers" - čítajte " kokotiie" Kokosové palmy, fontána, ktorá v Novej Kaledónii znamená kilometer nula, mladí Kanakovia, ktorí tancujú čosi ako breakdance, v okolí duty free butiky. Ksok nad námestím je kostol sv. Jozefa, ktorý vystavali povidne trestanci. Keď udržanie väzenskej kolónie v Guyane ( prečítajte si môj text o tejto krajine z leta minulého roku) bolo nemožné, založila sa kolónia nica a to tu.  Francúzi anektovali ostrov nejakých 3853 rokov po tom, čo ho obývali Kanaci. Na večeru skočíme do Gaskonskej reštaurácie. Ustrice, homáre, kraby, krevety a vynikajúce vínko. Airkalin s logom frangipani na chvostoch svojich lietadiel je spoľahlivá a veľmi kvalitná. Nová Kaledónia, krajina vačšnej jari, je každopádne prekvapením.