Ríša Mayov - ako sme sa mali

Dnes dorazila skupina Ríša Mayov domov na Slovensko. Vôbec sme nemali čas písať, toľko toho bolo! Všetko začalo v Cancúne, kde sme si dosýta užili priam až gýčový Karibik, naše prvé mayské pyramídy a samozrejme aj cenote..večer sme dorazili na hotel a mňa čakalo prekvapenie v podobe telefonátu nášho Guatemalského šoféra, ktorý nás mal čakať na nasledujúci deň na hranici v Belize.. "Katka, Katka..nepustili má cez hranice, zajtra tam nebudem" oznámil mi hlas v telefóne len pár hodín pred Veľkonočnou nedeľou. Uff, uff..zalial má pot v mojej klimatizovanej izbe a prsty začali prúdiť po všetkých možných aj nemožných číslach v zoznamoch, na internete. No a asi všade, bola však Sobota a 10 hodín večer a ja som zatiaľ mala sľúbenú len jednu vlečku. Aspoň batožina nech je v suchu :). No stalo sa nemožné a malinký bušík sme za nekresťanské peniaze zohnali. Takže Belize sa konalo! Náš hotel bol najluxusnejší v celom meste. To v miestom jazyku znamená, že mal jediné kino a kasíno v celom meste. V hoteli mi odporučili kasíno, že po pol noci tancujú nejaké rusky na bare a drinky sú zdarma. Škoda, že sme sa nemohli ísť presvedčiť, lebo prísny dresscode sa nezhodoval s našou expedičnou výbavou. Kravata zo svadby veru ostala doma a aj šaty zo stužkovej. Možno teda nabudúce... Po Belize prišla Guatemala a jej nádherné pamiatky. Na Tikal nezabudne hádam nikto. Cesta do Hondurasu sa zdala "piece of cake" až kým autobus nezastal asi 40 kilometrov od hraníc. Kolóna kamiónov. Šofér mi hovorí: zase nejaká búračka. A tak sme naliali rum. Ale môj šiesty zmysel sa chcel ísť pozrieť na situáciu a dobre spravil. Kráčam, kráčam popri šóre kamiónov. Po niekoľkých kilometroch však vidím kameňmi a stromami zatarasenú cestu. Takže žiadna havária, len miestni Indiáni sa vzbúrili = vraví mi policajt s kľudom Angličana. Bolo okolo 18.00, my asi 40 kilometrov od hraníc, ktorá zatvára o 20.00. Hmm, not so good. "Kedy asi skončia?" Pýtam sa oboch strán. Policajti vravia, že nevedia a Indiáni, že pokiaľ nepríde guvernér. Štverám sa späť do kopca. Rum u našej skupiny urobil zázraky. Vidím, ako sa niektorí fotia s kamionistami, niekto dokonca osedlal nejakú motorku. Myslím, že nasledujúca správa ich schladí, ale všetci sú pobalení skôr než ja. Neskutočne! Dobieham ich po ceste z kopca, slnko začína zapadať a moja jediná starosť je, aby sa mi niekto nezamiešal medzi Indiánov. Po tme sú všetky mačky čierne. Sme najmenej o hlavu väčší než oni, takže sme sa nejako predrali davom bez strát. Pokračujeme ďalej, ale auta aj na druhej strane stoja. Pýtam sa vodičov, čo sa deje a odpoveď tiež not so good: "takéto zátarasy sú ešte ďalšie dve" zamŕza mi úsmev na tvári. Skupina ale upaľuje ďalej ako o preteky. Míňame ďalšiu zátarasu a pri poslednej sa akurát točí nejaký minibus. Tajne. Verím svojej intuícii a volím skok Jaguára, stihnem sa zahryznúť do zadnej pneumatiky, jedným okom prezriem interiér a voľnou rukou ponúkam šoférovi jeho týždenný plat za nejakých 30 kilometrov ku hranici. No čo má s nami robiť. Súhlasí. Adrenalín nám pulzuje v žilách, ale keď dorazíme na hranicu, závora je už spustená. Colníci v nočnej šichte už vyložené nohy na stole, hrajú karty. Vysvetľujem celú situáciu. Uznávam, že asi nie moc ucelené, ale na veci to nič nemení. Až nejaké tie bankovky v mojej spotenej dlani pohli trochu lady. Závora sa otvára, pečiatky v pásoch a úsmevy colníkov za našim chrbtom. Pochopím až o pár metrov ďalej. Od honduraskej hranice už nič nechodí do mesta..na chvíľu mi je do plaču. Toľko úsilia a aj tak ostaneme späť na hranici? Nemôžem tomu uveriť. A v tom sa zjaví anjel. Teda spočiatku som colníka, čo mi pečiatkoval pásy ani nespoznala, len jeho uniforma svietila v tme fakt ako anjel. Len tak akoby medzi rečou mi vraví: idem na Hondurasku stranu pozrieť "sesternicu". "Manželke nič nepoviem, ak nás zveziete" odpovedám s vážnou tvárou.. rozrehotal sa na plné brucho a kým sa spamätal, som zavelila obsadiť jeho pick up! a toto bol len zlomok našich dobrodružstiev:)!