Fórum

149 príspevkov

30

03:14

júl

2019

Wayang kulit - prastará hra svetla, tieňov a farieb

Wayang kulit - prastará hra svetla, tieňov a farieb

Určite už väčšina z nás videla bábkové divadlo. Je to obľúbená forma umenia a zábavy a satiry asi všade vo svete. Výnimkou nie je ani Indonézia, hlavne jej najľudnatejší ostrov Jáva, kde je bábkové divadlo extrémne populárne. Je to umenie prastaré, siahajúce, že vraj, až do 9. storočia. Bolo to obdobie veľkého kultúrneho, náboženského a staviteľského rozmachu na Jáve, o čom svedčia monumentálne pamiatky Borobudur a Prambanan, ktoré nás čakajú o pár dní. Sedíme v malej, nenápadnej miestnosti hneď vedľa hlavného námestia starej Batávie v Jakarte. Sympaťák Alby, ktorý svoj život, tak ako jeho otec a praotec, zasvätil bábkam a divadlu, nám s iskričkami v očiach vysvetľuje celý proces. Tradičné jávske tieňové divadlo Wayang Kulit znamená doslovne kožené bábky. Vyrábajú sa z byvolej kože a sú extrémne odolné. Nezriedka vydržia aj storočie. Vyrobiť jednu bábku dá fakt zabrať a je to dlhodobý a náročný proces. Potom, ako sa koža vysuší, musí sa prešmirgľovať, aby bola pevná, hladká a správne hrubá. Každý jeden ornament, ktorých sú na jednej bábke stovky, je ručne vyrezávaný a vyklepávaný špeciálnymi ihlicami s rôznymi koncami a dreveným kladivom. Vyžaduje to veľké sústredenie a trpezlivosť. Keď sú ornamenty dokončené, prichádza maľovanie. Môže sa zakaždým nanášať len zopár farieb naraz, a počkať, aby sa nezmiešali. Hotové bábky sú nádherne pestrofarebné, žiarivé a dýcha z nich život. Poväčšine majú dlhé špicaté nosy, nádherne zdobené vlasy, koruny a šaty, a majú nepomerne dlhé, pohyblivé ruky. Na pohybovanie s bábkou slúžia byvolie rohy, ktoré sa narežú a obrúsia na správny tvar. V strede sa naštiepia napoly a konce sa nad ohňom nahrejú a ohnú do požadovaného tvaru. Medzi ne sa vloží a pripevní hotová bábka, a môže sa začať divadlo. Ak si chcete pozrieť echt originálne jávske predstavenie, odporúčam na to vyhradiť si celý deň, respektíve, celú noc. Tradične predstavenie začína večer okolo deviatej a končí až nad ránom. Bábkar dalang, väčšinou veľký šoumen, sedí za plátnom, zručne pohybuje bábkami a rôznymi hlasmi a intonáciou im vdychuje život. Počas dlhej noci tradičnou jávčinou dôkladne prerozpráva notoricky známe príbehy z Ramajány alebo Mahabaráty - dvoch najznámejších hinduistických eposov, ktoré poznajú miestni naspamäť. My takú trpezlivosť ani čas nemáme a neviem ani po jávsky, a tak nám Alby zahrá skondenzovanú 10 minútovú anglickú verziu. Je to o poznanie dynamickejšie ako originál, a vskutku nádherné. Pozorujeme známy príbeh lásky princa Rámy a princeznej Sity, ktorú unesie zlý obor Rahvana. Bábky poletujú hore dole, vrhajú na plátno živé tiene a my chápeme, že byť dobrým bábkarom nie je vôbec jednoduché. “A prečo sa tak dôkladne maľujú, keď je to celé tieňové divadlo?” Pýtajú sa ľudia. Veľmi dobrá otázka. Paradoxne, ak by ste navštívili originálne predstavenie, videli by ste väčšinu obecenstva na strane bábkara, nie za plachtou. Zmena nastala približne pred 20 rokmi, keď sa začalo plátno osvecovať elektricky. Za plápolavého svetla lampášov bolo oveľa ľahšie dať tieňom na plátne život. S príchodom elektriny a lepšieho osvetlenia majú zase ľudia možnosť obdivovať aj nádherné farby bábok, na ktorých predtým až tak nezáležalo. Väčšina tak volí stranu za plátnom. A aká je budúcnosť tohto nádherného remesla? Neistá, vraví Alby. Jeho deťom sa do toho moc nechce, radšej sedia za počítačom. Poďte s BUBO do Indonézie zažiť túto úžasnú krajinu a jej bohatú kultúru, kým je ešte živá.  

Wayang kulit - prastará hra svetla, tieňov a farieb

Tomáš Horňák, BUBO

08

12:56

júl

2019

Smutná správa z Indonézie

Smutná správa z Indonézie

Nasledujúce riadky chcem adresovať hlavne tým, ktorí s nami absolvovali zájazdy v Indonézii a zažili nášho tamojšieho lokálneho sprievodcu Budiho, no verím, že aj ostatní si z nich niečo vezmú. Momentálne som v Japonsku, sprevádzam skvelý zájazd. Boli sme práve v cisárskych záhradách, keď mi pípla na WhatsAppe správa z neznámeho čísla v znení “happy new year”. Prečítal som si ju viackrát, aby som uveril, že naozaj čítam to, čo čítam. Podľa predvoľby bolo číslo z Indonézie, kde síce pár ľudí poznám, no stále mi to nedávalo zmyslel. Zasmial som tomuto vtipu od neznámeho človeka, správu som ignoroval a išiel ďalej. Po ďalšej správe nadväzujúcej na tú prvú mi však už do smiechu nebolo. Predstavil sa mi v nej Budiho syn, ospravedlnil sa, že píše až teraz, ale že prechádza otcov telefón a odpisuje na správy, lebo jeho otec leží už niekoľko mesiacov v kritickom stave, a vraj to s ním nevyzerá dobre. V zápätí pripojil aj fotografiu Budiho, ležiaceho na lôžku a napojeného na hadičky. Zabolel ma pohľad na muža, ktorý si ma len nedávno tak získal svojou láskavosťou, múdrosťou, nákazlivým úsmevom a radostnou iskrou v očiach. Človek, ktorý toho vie o svojej krajine tak veľa; a s obdivuhodnou ochotou, trpezlivosťou a radosťou sa s nami o tieto vedomosti podelil. Človek, ktorého si každý hneď zamiloval a tešil sa na ďalší deň strávený v jeho prítomnosti. Pre tých, čo ste nemali tú možnosť ho spoznať; Budi je miestny sprievodca v Indonézii, ktorý už roky sprevádza aj naše zájazdy a spolu so sprievodcami BUBO vám túto krajinu pomáha čo najviac spoznať. Je to drobný pán s obrovskou charizmou a ešte väčším srdcom. Stačí, aby sa usmial - čo robí prakticky stále - a váš deň je krajší. Jeho neodmysliteľnou súčasťou je malá pletená čiapočka, pripomínajúca židovskú jarmulku, hoci Budi (ako už jeho meno tak trochu navádza si myslieť) je budhista. Podľa vlastných slov denne medituje, neje mäso, nepije alkohol. Okrem budhizmu ale dokázal pútavo rozprávať aj o hinduizme či islame. Prehliadky chrámov Borobudur a Prambanan s ním boli ako návrat v čase; pozná tam doslova každý kameň. Keď sme cestovali na Bromo, predebatoval som s ním celú cestu. Nedalo mi, a spýtal som sa aj na to, či je ženatý. So širokým úsmevom odpovedal “Yees!” “A môžem sa spýtať, máte aj deti?” pokračoval som. “Ó áno, máme päť detí. My sme taká vtipná rodina. Moja žena je moslimka, ja som budhista. Naše prvé dve dcéry sú moslimky po mame, ďalší syn je budhista po mne, ale berie to dosť vážne, zrejme sa stane mníchom. No a ďalšie dve deti sú kresťania. Syn katolík a najmladšia dcéra protestantka.” Chvíľu nám všetkým trvalo, kým sme túto informáciu spracovali. “A to sa ako dá??” zazneli po chvíli prekvapeného ticha otázky od ľudí. Ja som sa v duchu pýtal to isté, tak som sa spýtal aj nahlas. “Ako sa dá dosiahnuť, mať deti štyroch vierovyznaní?” Budi, usmiaty od ucha k uchu, hovorí: “Jednoducho. Prvé dcéry si osvojili islam po mame, ďalší syn budhizmus po mne. No a keď sa narodili ďalšie deti, bol som v situácii, že som si mohol dovoliť im dopriať lepšie vzdelanie; tak som ich dal do súkromných škôl. Obe boli kresťanské, jedna katolícka a druhá protestantská. No keďže deti v tomto prostredí vyrastali, osvojili si vieru svojich spolužiakov.” V Indonézii sa totiž musíte hlásiť k nejakej viere, ateizmus tu prakticky neexistuje. Ľudí, ktorí sa nehlásia k žiadnemu náboženstvu je tu minimum, no “na papieri” sa kvôli diskriminácii okolia k nejakému vždy hlásia. “A ako dokáže fungovať rodina, v ktorej žijú pokope štyri rôzne vierovyznania?” Pýtame sa ďalej. “Veľmi jednoducho, až na to, že stále niečo oslavujeme” odpovedá so širokým úsmevom Budi. “Každú chvíľu je nejaký sviatok, ktorý niekto z nás oslavuje. Ešteže nemáme v rodine hinduistu.” Dodáva vtipne. “Aj so stravou je to trochu komplikované, ten neje to, tá zase to, syn budhista sa stravuje veľmi skromne, ten si varí sám, ale inak nemáme žiaden problém.” Niečo, čo si v našej krajine nevieme ani predstaviť, dokonca s mnohými ľuďmi sa o tom nedá ani rozprávať, je v Budiho indonézskej rodine realita, iba taký úsmevný fakt. Mal som nutkanie si Budiho posadiť pred kameru a tento rozhovor s ním natočiť ako interview, a doma ho zverejniť. Dnes ma mrzí, že som to neurobil. Neviem, či ešte budem mať druhú šancu. Tento krásny človek dnes leží v kritickom stave a ja neviem, či sa ešte stretneme. Priznám sa, neviem koľko má rokov, vždy mi je hlúpe sa pýtať, hlavne v krajinách, kde by to mohlo vyznieť drzo, neslušne. Japonci majú na to takú fintu, spýtate sa na znamenie v čínskom kalendári. Ale ani to som neurobil. Ak ste Budiho na našich zájazdoch stretli, venujte mu prosím myšlienku, možno dostanem druhú šancu a nabudúce vám napíšem o jeho rodine viac. A možno sa ho spýtam aj na znamenie v čínskom kalendári. Drž sa Budi, verím, že sa ešte stretneme. Martin  

Smutná správa z Indonézie

Martin Ferenčík

14

08:25

mar

2019

Výstup na aktívnu sopku na nespútanej Sumatre

Výstup na aktívnu sopku na nespútanej Sumatre

Indonézia je nádherná a očarujúca krajina, ktorá toho ponúka fakt neúrekom. Viac než pätnásťtisíc ostrovov skrýva neuveriteľné prírodné krásy. My sa momentálne nachádzame na jednom z nich - na Sumatre. Vstávame skoro ráno a okolo štvrtej opúšťame hotel na okraji horského mesta Berastagi. Vonku je ešte tma a príjemne sviežo. Chystáme sa vyliezť na stále aktívnu sopku Sibayak, do výšky 2049 metrov. Po dvadsať minútovej jazde autom serpentínami hore, začíname šliapať po strmej a rozbitej asfaltovej ceste. Tu je dôležité sa neponáhľať a nezadýchať sa. Po chvíli opúšťame asfaltku a vstupujeme do džungle. Naokolo nie je skoro nič vidno a my len tušíme koľko bujného porastu a života sa okolo nás nachádza. Po chvíli končí aj ten a my ďalej stúpame po otvorenej kamenistej ceste smerom hore. V diaľke je možné zazrieť Sinabung, ďalší aktívny vulkán, ktorý sa týči do výšky skoro dva a pol kilometra. Momentálne len spokojne odfukuje a z kotla sa mu dvíha len minimum dymu, no 19. februára 2018 miestnych pekne vystrašil. Soptil kúdole hustého, sivého dymu a prachu až do výšky piatich kilometrov. My s BUBO sme tu prišli o pár dní neskôr a videli sme už len tenký, červený cícerok lávy vytekajúci z kotla. Stúpame ďalej, na otvorenej planine začína trochu pofukovať, a ochladzuje sa. Po chvíli už nikto nepochybuje, že sa nachádzame na aktívnej sopke. Čoraz silnejšie sa nám do nosa vrýva štipľavý siričitý smrad a v diaľke je počuť čoraz intenzívnejšie syčanie. Prechádzame okolo stanov kemperov, ktorí sa tu rozhodli stráviť noc, aby boli medzi prvými hore. Čaká nás ešte finálny, najstrmší výstup po vratkých kameňoch, a okolo šiestej ráno, tesne pred východom slnka, sme na vrchole. Obsadíme najlepšie miesta na fotenie, a s prvými slnečnými lúčmi začína nádherné prírodné divadlo. Postupne sa pod nami ukazuje malebné údolie s mestom Berastagi a ďalšími menšími sopkami. Severným smerom je dokonca vidieť Medan, najväčšie mesto na ostrove, vzdialené približne 50 km vzdušnou čiarou, kde naše Sumatranské dobrodružstvo pred pár dňami začalo. Za nami sa nachádza samotná kaldera sopky Sibayak, ktorá už oddychuje viac než 130 rokov. Po dostatočnom vynadívaní sa na ranným slnkom zaliate údolie schádzame rovnakou cestou dole. Obchádzame kalderu z blízka a mierime priamo k syčiacim gejzírom síri. Pozorovať nesmiernu silu prírody z takto bezprostrednej blízkosti je neopísateľný zážitok, a málokto odolá možnosti zapózovať a vyfotiť sa pár centimetrov od tohto úžasného sopečného divadla. Cestou späť pozorujeme prírodné krásy, ktoré boli cestou hore pred nami skryté v tme. Postupne sa ukazuje exotická vegetácia, najprv len malé kríky a paprade, neskôr už nefalšovaná džungľa, plná obrovských palmových listov ako z Jurského parku. Fakt sme tadiaľto šli hore? Pýtajú sa mnohí. Po úspešnom zdolaní sopky nás, samozrejme, čaká zaslúžená odmena - prírodné pramene priamo pod sopkou. Horúca voda v dokopy šestnástich bazénoch pôsobí ako balzam na naše nohy a celé telo. Užívame si zaslúžený odpočinok a načerpávame síl na ďalšie dobrodružstvá a zážitky, ktoré nás na Sumatre ešte čakajú. foto: Výhľad na údolie zo sopky. Tomáš Horňák  

Výstup na aktívnu sopku na nespútanej Sumatre

Tomáš Horňák, BUBO

04

14:26

nov

2018

V Indonézii nám už nič nehrozí

V Indonézii nám už nič nehrozí

Expedícia Sumatra Jáva Bali nám začala výborne. Aj keď mali ľudia po dlhom lete celkom dosť a 40% z nich sa v Singapure zapatrošila batožina, nikto nezúfal. Práve naopak. Po spísaní formalít z nich razom boli pol milionári. V prepočte 30 eur na začiatok, ako kompenzácia, poteší. Po ubezpečení, že batožiny dorazia do večera, sme vyrazili do ulíc veľkomesta. Medan, hlavné mesto provincie Severná Sumatra, je najväčším indonézskym mestom mimo Jávy a tretím najväčším celkovo. Na prvý pohľad vás veru neohúri. Zápchy, hluk, smrad, chaos a neskutočne teplo. Typická ázijská betónová džungľa. No my v BUBO vieme presne, kam treba ísť. Prvá zastávka je Veľká mešita. Indonézia je najväčšia moslimská krajina, kde až 88% z jej obrovskej 250 miliónovej populácie sú oficiálne moslimovia. Čiže mešít uvidíme veľa. No tato fakt stojí za to. Je to nádherná budova zo začiatku minulého storočia a právom dominantou mesta. Dal ju postaviť 9. sultán Dili sultanátu, za pomoci Holanďanov za peniaze z tabaku, ktorému sa v okolí Medanu tradične dobre darilo a darí. Tento sultán dal postaviť aj palác, nachádzajúci sa päť minút chôdze od mešity. Stavba, ktorá bola vraj inšpirovaná Taj Mahalom, slúži dnes ako múzeum, a nádvorie, ako miesto pre festivaly a rôzne podujatia. Terajší sultán, v poradí už 14. má dvadsať rokov a dnes už nemá fakticky žiadnu moc. Študuje v Jakarte a domov chodí len počas Ramadánu na ceremónie. Je sultánom odkedy pred pár rokmi jeho otec zahynul pri nehode helikoptéry. Ten leží pochovaný na cintoríne vedľa mešity. Potom sa pýtam ľudí, či už boli v Indii. Štyri ruky hore. Títo šťastlivci s BUBO už absolvovali zájazd Čína Tibet Nepál India, a veľmi sa im páčilo. Ostatní zatiaľ nie. Tak teraz budete, hovorím. Síce iba v Little Indii, ale predsa. Na Sumatre, ako aj napríklad v Malajzii či Singapure žije mala komunita Indov prevažne z juhoindického štátu Tamil Nadu. A to je India trochu iná ako tá, ktorú máte možnosť vidieť počas CTNI. Južná India je maximálne farebná a hravá a Kuli Shri Mariamman, alebo v jednoduchosti Hindu temple, je toho žiarivým príkladom. Nad vchodom tróni vysoká, ornamentálne zlatá veža tzv. Gopura, typická pre chrámy v južnej Indii, a ja sa pomaly orientujem vo farebných postavách všade naokolo. Je tu známa trojka Brahma, Višnu, Shiva a ich manželky. Nechýba samozrejme Ganes, obľúbený sloní boh a mnohí ďalší, a my si dávame úvod do Hinduizmu. Chrám postavený v roku 1884, je zasvätený bohyni dažďa Mariamman, hlavnej Bohyni Matky v Južnej Indii. Momentálne tu ale nikto nie je, takže máme celý chrám len pre seba. O 12 sa chrám na štyri hodiny zatvára, čo je ideálny čas ísť “o dům dál”. Doslovne. Hneď vedľa sa totiž nachádza gurdwara - Sikhský chrám. To sa hneď len tak nevidí, no tu sme v Indonézii, tak prečo nie. Sikhizmus vznikol v severnej Indii v 15 storočí, z veľkej časti ako revolta proti skostnatenému a kastovému Hinduizmu. Sikhovia neuznávajú kasty a sú to veľkí bojovníci za spravodlivosť. Na rozdiel od polyteistického Hinduizmu, veria v jedného Boha a ich jednoduchá gurdwara stojí vedľa hindu chrámu v ostrom kontraste. Naše kroky ale najprv smerujú do jedálne. Je čas obeda a to je ten správny čas na príchod do gurdwary. Jedným z univerzálnych znakov Sikhizmu je dobročinnosť, a už ich tretí guru zaviedol tzv. free kitchen, alebo obedy zadarmo, pre kohokoľvek, bez rozdielu rasy, kasty alebo viery. Všetci sú vítaní. Bol som u Sikhov v Starom Delhi najesť sa už zopár krát, no musím povedať, že na medanských sa určite nechytajú. V Indii je to masovka, denne sa tam premelú stovky ľudí, a jedlo je veľmi jednoduché. Tu máme na výber tri druhy výborného vegetariánskeho jedla, tofu, ryžu, chleby chapatti; plus typický indický čaj a sladký jogurt ako dezert? Tak to je naozaj luxus. Hostitelia sú radi, že nám chutí a že sme ich poctili návštevou. Sú veľmi priateľskí a radi by sa za nás pomodlili, a volajú nás do samotnej svätyne. Je tu práve špeciálny kňaz z Indie, ktorý sa na to podujme. Posadíme sa na koberec pred svätú knihu, nad ktorou asistent máva vejárom z bielych vtačích pier. Kňaz zatiaľ odrieka mantry. Nie je tajomstvom, že v Indonézii sa zavše niečo zatrasie, alebo niečo padne; takže sa modlí za našu bezpečnosť, šťastnú cestu a dobrý zájazd. Nerozumieme ani slovo, ale páči sa nám to a vo vzduchu je prijemná atmosféra pokoja a pokory. Poďakujeme sa a symbolicky dáme zopár desať tisícov ako dar. Ešte spoločná foto, posledné poďakovanie sa a s usmievavými Sikhmi sa lúčime. Po takomto skvelom zážitku môžeme ísť s pokojom v duši a s vierou, že nám tu nič nehrozí, ďalej. Konkrétne na hotel. Izby sú už pripravené. 

V Indonézii nám už nič nehrozí

Tomáš Horňák, BUBO

24

19:46

okt

2018

Najkrajší východ slnka na ostrove Jáva

Najkrajší východ slnka na ostrove Jáva

Je polnoc a bežní ľudia idú spať. My v BUBO máme ale plán lepší. Čo tak urobiť o takomto čase check out na hoteli a vyraziť, zažiť na vlastnej koži, ten najkrajší východ slnka, aký vie Indonézia ponúknuť? Pome do toho! Opúšťame niekoľko miliónové mesto Malang a smerujeme do národného parku Bromo Tengger Semeru, v ktorom sa nachádza trojica sopiek. Cesta sem nám bude trvať cca 4 hodiny, z čoho sa poslednú hodinu budeme viesť na terénnych jeepoch. Ak niekomu nerobia serpentíny dobre, nech si dá kinedril. Cesta bude dlhá a kľukatá. Po ceste si budeme užívať aj jeden z najkrajších výhľadov na nočné nebo. Vzhľadom k tomu, že tu nie je žiadny svetelný smog, nebudete veriť vlastným očiam, koľko hviezd sa na oblohe nachádza. Nebo tu bude vyzerať úplne inak ako u nás doma, pretože sa už nachádzame na južnej pologuli. Našou prvou zastávkou bude vyhliadka z nadmorskej výšky cca 2800 metrov nad morom. Práve odtiaľto sa nám naskytne jeden z najkrajších výhľadov Indonézie. Prichádzame sem za úplnej tmy, ideálne je mať so sebou mikinu a aj bundu, býva tu veterno a veľká zima, teplota klesá niekedy k 10 stupňom. Tu si ukážeme najkrajšie miesto, odkiaľ si to prírodné divadlo celé užijeme. Slnko začína pomaličky vychádzať spoza hôr a pred nami začíname vidieť trojicu sopiek. Najnižšia z nich je Bromo, podľa ktorej je národný park aj pomenovaný, s výškou 2392 metrov. Bromo takmer vždy aj dymí. O trošku vyššia je gunung Batok s výškou 2440 metrov. Tá má dokonalý tvar sopky, ako by ste sa pozerali na kópiu Japonskej Fuji, len je o trochu nižšia. A poslednou sopkou, ktorá uzatvára túto trojicu, je najvyššia gunung Semeru v pozadí s nadmorskou výškou 3676 metrov. Po krásnej hre farieb oblohy ranného slnka a trojicou sopiek pred nami sa presunieme opäť jeepmi do nižšej nadmorskej výšky. Schádzame na lávové pole, kde presadáme z jeepov na miestne kone. Tými sa presunieme tesne pod kalderu sopky Bromo. Od ďalšieho dych berúceho výhľadu nás delí už iba 250 schodov, ktoré musíme vyšliapať. Je to celkom makačka, ale ten výhľad a zvuk, ktorý budeme vidieť a počuť z vrchu sopky Bromo naozaj stojí za to. 

Najkrajší východ slnka na ostrove Jáva

Martin Šimko, BUBO

23

11:05

okt

2018

Komodo je exotika Indonézie

Komodo je exotika Indonézie

Je 5 hodín ráno a my za úplnej tmy vyrážame z hotela do najväčšieho prístavu v meste Labuan Bajo na severozápadnej strane indonézskeho ostrova Flores. Beháme po prístave a hľadáme našu dvojposchodovú drevenú loďku. V prístave je vyše sto takýchto lodí a tak sa lokálnych rybárov pýtame, kde parkuje loď kapitán Naser. Začína svitať a po menej ako 10 minútach si nás kapitánov syn našiel sám. Nebolo veľmi ťažké nás spoznať, nakoľko sme jediný cudzinci, ktorý sa o takomto čase po prístave prechádzajú. Vyrážame skoro ráno, je to naše BUBO know how, vďaka čomu budeme na ostrovoch ako prví. Našou prvou zastávkou bude ostrov Komodo, ktorý je národným parkom a je zároveň jedným zo siedmych prírodných divov sveta. Plavba nám bude trvať okolo štyroch hodín, v závislosti od sily proti prúdu. Táto cesta nám ubehne rýchlejšie ako si myslíte a už teraz sa tešíme na cestu naspäť. Plavíme sa pomedzi prekrásne hornaté panenské ostrovy, o ktoré sa stará samotná príroda. Od apríla tu poriadne nepršalo a tak sú ostrovy suché, sfarbené do hneda. Ak chcete vidieť túto časť Indonézie tyrkysovo zelenú, najlepšie je Flores navštíviť na konci obdobia dažďov, čo je koniec apríla, začiatok mája. Kotvíme v malom prístave na ostrove Komodo. Už z móla vidíme na pár metrov od nás dve obrovské korytnačky, plávajúce na hladine floreského mora. Prechádzame sa po totálnej exotike. Berieme so sebou zásoby vody, nakoľko tu je extrémne sucho a teplo zároveň, a vyrážame na hodinovú túru. Vo voľnej prírode tu budeme hľadať endemita, jaštera, ktorý je prísne chránený, varana komodského. Vítam sa s rangerom Kandisom, ktorý BUBO veľmi dobre pozná. On nás bude pralesom sprevádzať. Kandis je známy zo všetkých videí od National Geographic, ktoré sa na tomto ostrove točili. Jeden z dôvodov prečo si ho National Geographic berie so sebou je ten, že ako jedinému zo všetkých rangerov sa voľne žijúce varany nechajú pohladkať. Nezabúdame na to, že varany majú v dolnej čeľusti jedovaté žľazy, ktoré produkujú bielkoviny. Tie spôsobia, že sa vám prestane zrážať krv a vy vykrvácate. Preto si budeme pred nimi držať dostatočne bezpečnú vzdialenosť, pár metrov. Po 15 minútach kráčania džungľou, kde si ukazujeme ako vyzerajú stromy kapoku, ktorý tu domáci používajú ako náhradu za bavlnu na výplň do matracov a vankúšov, vidíme v diaľke dvoch varanov a okamžite si to mierime ku ním. Čím sme bližšie, tým väčší rešpekt začínajú tieto praveké jaštery vzbudzovať. Máme šťastie a vidíme zrovna jedného z najväčších, akých tu domáci videli. Vyše dvojmetrový varan komodský leží v chládku a trávi potravu. Jeden varan dokáže zožrať na jedno sústo až 80% zo svojej váhy, čo potom ale niekoľko dní až týždňov musí tráviť. Mali sme obrovské šťastie a s geniálnym zážitkom pokračujeme nadšení ďalej. 

Komodo je exotika Indonézie

Martin Šimko z BUBO

29

17:42

júl

2018

Kúpele ako veľký dar bohov

Kúpele ako veľký dar bohov

Posvätných miest je na indonézskom ostrove Bali niekoľko, no dnes sme sa vydali navštíviť jedno z tých najposvätnejších. Tirta Empul je najposvätnejší prameň na indonézskom ostrove Bali. Tirta v preklade priamo znamená “svätá voda”. Veriaci tu stoja dlhé rady, aby sa aspoň na chvíľu mohli schladiť pod liečivým prúdom tohto prameňa. Prameň sa nachádza neďaleko dediny Tampaksiring, ktorá leží severne od Ubudu. Keďže sa jedná o posvätné miesto, predtým než sem vstúpime, viažeme si okolo pásu tradičný sarong. Hovorí sa, že chrám bol postavený už v roku 962 n.l. a kompletne zrekonštruovaný koncom 60tych rokov minulého storočia. Svätyňa je venovaná bohu Indrovi, ktorý tento chrám posvätnej vody stvoril. Swija, náš lokálny sprievodca sa ku mne otočí a rozrozpráva sa o tom, prečo miestni veria, že tieto pramene nechal vytrysknúť boh Indra. Legenda totiž hovorí, že potom čo mu nepriateľ Mayadanawa otrávil bojovníkov, rozťal Indra zem a nechal vytrysknúť fontánu nesmrteľnosti, ktorá potom jeho mužom vrátila život. Už stovky rokov uctievajú hinduisti na ostrove spomínaný vodný prúd ako veľký dar bohov. Miestnej pramenitej vode sa pripisujú magické vlastnosti. Okolo prameňa bol vybudovaný bazén, do ktorého je ale prístup zakázaný. Voda sa z neho odvádza do ďalšieho nižšie položeného bazéna pätnástimi tryskami. Voda z každej trysky má podľa legendy svoj špecifický význam ako očista pred zlom. Údajne očisťuje telo aj ducha, zbavuje ich všetkých negatívnych vplyvov prináša harmóniu do života. No napríklad jedna tryska je využívaná iba v prípade očisty mŕtvych pri špeciálnom obrade. V chráme sa nachádza niekoľko bazénov určených na kúpeľ. Niektoré sú len pre ženy a niektoré nie sú otvorené verejnosti vôbec. Obyvatelia z celého ostrova sa tu schádzajú k rituálnej očiste nazývanej “melukat”. Preto je tento chrám do veľkej miery navštevovaný nie len turistami, ale aj domácimi a my BUBO ho rozhodne na našej prehliadke nemôžeme vynechať. Pramenitá voda Tirta Empul sa neskôr mení v rieku Pakrisian, ktorá asi len jeden kilometer južnejšie preteká jedným z najzaujímavejších a najstarších monumentov ostrova - Gunung Kawi. Zaujímavosťou je aj to, že na západnej strane nad chrámom sa nachádza palác postavený pre prezidenta Sukarno z roku 1954. V súčasnosti sa používa pre významných hostí. 

Kúpele ako veľký dar bohov

Robert Taraba, BUBO

28

06:33

júl

2018

Kopi Luwak, prosím?

Kopi Luwak, prosím?

Je čas na kávu a preto sa presúvame na kávovú plantáž. Kávu sme už ráno pili, ale okrem toho, že si tu ukážeme ako káva rastie, aký je rozdiel medzi robustou a arabikou, tak tu ochutnáme niečo špeciálne. Počuli ste už o Kopi Luwak? Preložiť by sme to mohli nasledovne - "kopi" ako káva po indonézsky a "luwak" ako cibetka. Tak sa volá cibetková káva, ktorá sa na tomto ostrove pestuje. Už asi tušíte o čom bude reč. Jedná sa totiž o jednu z najdrahších a najexkluzívnejších káv na svete a práve Indonézia a Filipíny sú jej najväčšími producentmi na svete. Čo je vlastne cibetka? Luwak po indonézsky je malé zvieratko.. také niečo medzi lasicou, fretkou a mačkou. Práve ona zodpovedá za unikátnosť a kvalitu tejto kávy. Cibetkovú kávu by sme mohli rozdeliť na dva druhy. Tá, ktorá pochádza od cibetiek žijúcich vo voľnej prírode (omnoho drahšia káva a top na svetových trhoch) a tá, ktorá pochádza od cibetiek žijúcich na farmách. Plod kávovníka, ktorý pripomína malú šípku, keď dozreje má červenú a tvrdú šupku s dužinou. Samotné zrnko kávy sa ukrýva vo vnútri tohto plodu. Práve táto dužina je vyhľadávaná cibetkou, ale keďže si ju nevie oddeliť od kávového zrna, tak konzumuje kávové plody celé. Tie prejdú jej tráviacim traktom, odkiaľ v podstate vychádzajú neporušené kávové zrná obalené v truse tejto šelmičky. Okrem toho, že je cibetka veľmi vyberavá a pochutná si iba na tých naj kávových plodoch a to najmä arabiky, vo svojom vnútri ukrýva niečo unikátne. V tráviacom trakte tejto maškrtnej šelmičky totiž pôsobia kyseliny a enzýmy, ktoré dopomáhajú unikátnej fermentácii priamo v tele zvieraťa. Keďže cibetka kávové zrno nevie stráviť, zberači plodov nájdu jej trus, ktorý teda obsahuje neporušené kávové zrná. Tie očistia, opražia a jedna z najdrahších káv na svete sa môže servírovať. Paradoxne prví začali piť cibetkovú kávu otroci pracujúci na miestnych plantážach. Ich prácou bolo zbierať kávové zrná, ale nesmeli si z nich robiť kávu. Všetku kávu sa totiž Holanďania snažili posielať na export, ktorý chceli za vidinou bohatstva maximalizovať. Pracujúci na plantáži si však všimli, že cibetka, ktorá behá pomedzi kávové kríčky, si vyberá len tie najlepšie plody. Pričom neskôr sa dajú kávové zrná neporušene nájsť v jej truse. Nikoho by ani vo sne nenapadlo, že toto raz bude tá najdrahšia káva na svete. 

Kopi Luwak, prosím?

Robert Taraba, BUBO

28

06:30

júl

2018

Ostrov Bohov a ranný Monkey forest

Ostrov Bohov a ranný Monkey forest

Prilietame na Ostrov Bohov - Bali. Po prílete si zamieňame peniaze a naším privátnym mikrobusom sa hneď presúvame do centra umenia a remesiel - Ubud. Vieme dobre prečo. Na ďalší deň nás čaká prehliadka Ubudu a ten je od Denpasaru vzdialený 30 km. Vzhľadom na dopravné zápchy, ktorými je Bali známe, vám to bude trvať približne 1,5 hod. No my v BUBO sme na to pripravení a aj vďaka večernému presunu a nášmu príjemnému ubytovaniu si Ubud vychutnáme hneď z rána. Keďže naše ubytovanie sa nachádza v blízkosti Monkey Forest, tak brány parku prechádzame ako prví a sme tu úplne sami. Vyhli sme sa tak davu turistov a užijeme si toto krásne miesto, tak ako nikto. Stovky makakov, ktoré sa práve prebúdzajú a prichádzajú sa na nás pozrieť, no to nie je všetko. V tomto krásnom komplexe nájdete banyanmi zarastené hinduistické chrámy. Práve tie sú typické pre Bali a svojou krásou odkazujú na to, že boli postavené už okolo roku 1350. Pri jednom z nich sme narazili na mladých svadobčanov, ktorí si toto miesto vybrali na fotenie svadobných fotografií. Bol to zážitok nie len pre nich, ale aj pre nás a tak sme si ho všetci zvečnili na fotografiách. Na Instagrame BUBO si môžete pozrieť ako toto úžasné miesto hneď z rána vyzerá: https://www.instagram.com/p/BludC1wAZFR/?taken-by=bubotravelagency  Po tomto skvelom úvode pokračujeme ďalej. Máme namierené na exkurziu tradičného domu. Hneď pri bráne nás zaujme popisné číslo, ktoré v sebe ukrýva mnoho informácií. Od toho, kde sa dom nachádza, v ktorej mestskej časti, ulica, popisné číslo, kto je najstarším v dome, počet mužov, žien a celkový počet osôb žijúcich na tomto mieste. Po prechode tradičnou bránou, ktorá mimochodom nemá dvere, prichádzame pred múr. Práve ten slúži pre zlých duchov, ktorý sa od neho odrazia smerom preč, keďže nevedia zatáčať. Na mnohých veciach z praktického života miestnych ľudí si vysvetľujeme vieru v hinduistické božstvá, ale aj vieru v duchov, dobré a zlé sily a hlavne vieru v predkov. Pre náboženské účely majú preto v dome zriadenú špeciálnu časť a práve toto miesto je orientované smerom k najvyššej hore Bali, sopke Agung, kde sídlia ich božstvá. Ukazujeme si význam jednotlivých budov, či už slúžia na spanie, varenie a iné činnosti. Špeciálnym miestom je stavba v strede, ktorá slúži na stretávanie ľudí žijúcich v dome. Je otvorená a pripomína skôr akýsi altán. No práve toto miesto sa stáva aj miestom, kde žije posledné roky svojho života ten najstarší z rodiny. Stáva sa centrom všetkého. Napriek tomu, že má zníženú mobilitu, je uprostred diania všetkých činností. U všetkých má zároveň vysokú úctu a s láskou sa o neho starajú až do momentu, keď nadíde čas jeho odchodu. Jednoducho, starobince tu nehľadajte. Starý človek tu má to najvyššie postavenie a všetci mu prejavujú prirodzenú úctu. 

Ostrov Bohov a ranný Monkey forest

Robert Taraba, BUBO

18

17:24

júl

2018

Buďte prosím ticho!!!

Buďte prosím ticho!!!

Asi najzaujímavejší spôsob ako osláviť Nový rok - Isakawarsa - majú na Bali. Samotná oslava Nového roku trvá šesť dní. Na tretí deň sa koná Nyepi, veľmi špecifický deň. Od 6:00 ráno do 6:00 rána druhého dňa je TICHO. Je to deň venovaný sebe samému a aby sa hinduistom lepšie meditovalo, ticho je na mieste. Taktiež miestni veria, že tento deň potrebuje Matka príroda na svoju očistu a oddych od ruchu, ktorý ľudia vyrábajú po celý rok. Základné pravidlá zakazujú zakladať oheň a ani večer nesvietiť, alebo svietiť minimálne a slabými svetlami. Nepracovať, necestovať, nevychádzať na ulicu, nezapínať rádio alebo televíziu, nerobiť žiadny hluk, nezabávať sa a vyvarovať sa akémukoľvek potešeniu. Niektorí hinduisti nejedia a v tento deň neprehovoria ani slovo. Ostatní obmedzujú rozhovor na najnutnejšiu komunikáciu a aj to iba šepkom. Počas tohto dňa sú ulice úplne prázdne. Oslava siaha až tak ďaleko, že v tento deň na Bali nepremáva žiadna doprava a dokonca aj medzinárodné letisko je zavreté a na Bali sa v tento deň nedá priletieť alebo odletieť. Na recepcii vás nikto „nezačekuje“. Na uliciach sú jediní prítomní členovia hliadky Pecalang, ktorí dohliadajú na to, aby ulice ostali prázdne.My v BUBO organizujeme cesty na Bali aj v termínoch, kedy Nyepi prebieha. A robíme to úmyselne. Je to jedinečný spôsob oslavy Nového roku, aký nikde inde na svete nezažijete.Ak si vyberiete cestu na Bali počas tohto dňa, buďte pripravený na určité obmedzenia.- Musíte ostať v hotelovom komplexe a nesmiete vyjsť na ulicu- Nesmiete sa zabávať, nesmie hrať hudba ani TV- Rozprávajte sa iba polohlasom- Nakoľko domáci nemôžu pracovať, sú obmedzené aj hodiny na stravovanie sa v reštauráciách v rámci hotelových rezortov- Celkovo je obmedzený počet personálu- Obmedzte pohyb vo verejných častiach rezortu, ako je napríklad pláž- Hotelová služba vám zatemní zvonku okná, aby nebolo vidieť svetlo z vašej izbyAk sa rozhodnete a počas Nyepi na Bali vycestujete, budete odmenení jedinečnými oslavami. Vyjdite do ulíc deň pred Nyepi. V tento deň do ulíc vynášajú veľké sochy božstiev a démonov ogoh-ogoh a nesú ich na breh mora, kde ich zapália a hodia do vody, alebo sa ocitnú pred komunitným domom. Tento deň je na rozdiel od Nyepi veľmi rušný, autá trúbia, všade hrá hudba hlasnejšie ako inokedy a ulice sú preplnené oslavujúcimi domácimi a pútnikmi. Všetci robia čo najväčší hluk, aby odohnali zlých démonov. Do 18:00 však buďte späť v hoteli.Deň po. Tento deň sa volá Ngembak Geni. Miestni z južného Denpasaru idú do dediny Sesetan, kde miestna komunita oslavuje striekaním sa vodou, omed-omedan. Dnes sa začal ďalší rok.Ak ste ešte tento sviatok nezažili a radi by ste, nadchádzajúce Nyepi sú v týchto dátumoch: 7.3.2019; 24.3.2020; 14.3.2021; 3.3.2022.Poďte s BUBO na Bali a buďte prosím ticho... 

Buďte prosím ticho!!!

Martin Karniš z BUBO

04

05:37

máj

2018

V krajine Tenggeranov

V krajine Tenggeranov

Opustili sme krásnu Yogjakartu. Náš ďalší cieľ- Národný park Bromo-Tengger-Semeru s nádhernými sopkami. Čakala nás dlhá cesta. Okolo polnoci sme sadli do autobusu a presúvali sme sa do dedinky Sukapura. Tam nás nadránom vítala miestna rodina, ktorá nás na džípoch vezme na neopísateľné prírodné divadlo. Viezli sme sa pod nočnou oblohou s miliónmi hviezd, hore serpentínami cez dedinky až k vstupnej bráne do národného parku. Potom sa cesta zviezla smerom dole, cez sopečnú pustatinu a o chvíľu znovu prudko nahor. “Sme tu.” Vystúpili sme z auta a BUBO skupinka nasledovala pána Budiho, nášho lokálneho sprievodcu, ktorý sa triasol od zimy, keďže teplota skoro ráno vo výške vyše 2300 mnm klesla pod 15 stupňov. Všade úplná tma a predtým než sa išiel zohrievať k ohníku, nám porozprával legendu. “Píše sa 15.storočie. Na Jáve vládne silné kráľovstvo Majapahit. Princezná Roro Anteng a jej manžel Joko Seger utiekli pred madurskými moslimskými vojakmi do oblasti pod krásne sopky. Nazvali ju spojením ich mien- Tengger. Založili tak nové kráľovstvo. Jediné, čo im chýbalo ku šťastiu, boli deti. Modlili sa tak k Bohom, ktorí žili na sopke Bromo. Jedného dňa ich modlitby vypočul Boh Hyang Widi Wasa. Požehnal im, že budú mať veľa detí, avšak, museli posledné narodené dieťa obetovať, ako vďaku Bohom, hodením do krátera. Inak Bromo vybuchne a zničí celé kráľovstvo. Princezná mala 25 detí a všetky natoľko milovali, že sľub, ktorý dali, bolo pre nich veľmi ťažké splniť. Posledný sa narodil Princ Kesuma. Keď vyrástol, tak sa rozhodol zachrániť kráľovstvo pred skazou. Vyliezol na Bromo a skočil do kráteru sám... tu chvíľu počkajte než vyjde slnko...” drkotajúc od “zimy” dopovedal pán Budi a utiekol sa zohriať. Po pár minútach sa obloha začervenala a spoza mrakov sa objavili prvé lúče. Pod vyhliadkou, na ktorej sme stáli, stále tma, ale pomaly sa začali objavovať obrysy sopiek. Bubáci nevedeli, kam sa skôr pozerať. Slnko začalo osvecovať neskutočne fotogenický kráter prastarej vyhasnutej sopky Tengger, v ktorom sa vytvorili ďalšie- Kursi, so zvrásnenými svahmi, kužeľovitá Batok a dymiace Bromo. V pozadí sa objavila najvyššia na Jáve, stále aktívna, Semeru. Toto miesto je považované za jeden z prírodných divov Indonézie. Po nádhernom, dych berúcom, prírodnom vystúpení, aké nám pripravil nielen samotný východ slnka s neskutočnými červenými farbami a pohľadmi na sopky, sa to len potvrdilo. Po utíchnutí spúští fotoaparátov sme sa vydali z vyhliadky smerom pod Bromo. Džípy sme vymenili za miestne poníky, však z konského chrbta je najkrajší pohľad. Prebrodili sme sa cez “more piesku”, ako miestni volajú čierne piesočnaté pole pod sopkou, okolo hinduistického chrámu. Koníky nás vyviezli asi do polovice kopca a k dymiacemu kráteru Bromo sme museli vyšliapať ešte 249 schodov. Presne na to miesto, kde skočil princ Kesuma, aby zachránil svoj ľud. Každoročne tam miestni ľudia Tenggerania chodia počas sviatku Kasasa obetovať dary Bohom, aby si ich udobrili. Tak sme urobili aj my, hodili sme do krátera zväzok kvetov, pre šťastie na našej ceste Indonéziou. Po krásnych výhľadoch sme sadli späť do džípov a cez malebné dedinky sme sa vrátili k nášmu autobusu. V okolí sopiek žije v asi 40tich dedinkách okolo 300 tisíc ľudí. Je až neskutočné ako krásne majú upravené úrodné sopečné políčka na strmých svahoch, na ktorých pestujú akékoľvek druhy zeleniny. Úplne iný “svet”, aký sme doteraz videli. Po raňajkách sme vyrazili ďalej: na Ostrov Bohov- Bali. 

V krajine Tenggeranov

Veronika Hulíková, BUBO

24

08:01

apr

2018

Neuveriteľné, čo “prežil”- BOROBUDUR

Neuveriteľné, čo “prežil”- BOROBUDUR

Niekoľko storočí zasypaný popolom z neďalekej sopky, pohltený bujnou džungľou, poškodený zemetrasením, nezničil ho ani bombový útok miestneho teroristu, či nájazdy ľudí, ktorí ho rozkrádali. Je až neuveriteľné, že “prežil”. Reč je o najväčšom budhistickom chráme na svete- Borobudur. Jeho história siaha až do 8. storočia, kedy ho postavili mocní vládcovia jávskeho kráľovstva Syailendra. Tento skvost sa podarilo zachrániť aj vďaka UNESCO, aby sme toto magické miesto mohli nielen my z BUBO obdivovať. Vyrazili sme z hotela a predierali sme sa rušnými ulicami Yogjakarty. Po necelej hodinke sme vystúpili z autobusu na parkovisku. Borobudur sa nám ešte stále ukrýval v hustej džungli a my sme nasledovali cez vstupné brány nášho lokálneho sprievodcu. Pán Budi zastavil najprv pri paneloch s fotografiami. Tam BUBO skupinke zanietene a hrdo opisoval, ako sa podarilo túto nádheru zrekonštruovať a zachrániť. O tejto pamiatke by vedel rozprávať hodiny. Práve on je jedným z malej, iba takmer 1% skupinky Budhistov v 260 miliónovej Indonézii, ktorá je prevažne moslimského vierovyznania. Prešli sme ešte kúsok chodníkom a pred nami sa zjavila gigantická stavba. Borobudur leží podľa legendy na posvätnej planine Kedu, ktorú pre jej úrodnosť nazývali aj Záhrada Jávy. Toto architektonické dielo bolo opustené 4 dlhé storočia, kým ho znovuobjavil Brit Sir Thomas Stamford Raffles, zakladateľ Singapuru a v tom čase guvernér Indonézie. Nechal odkryť časť chrámu spod popola po výbuchu neďalekej sopky a očistil od hustého porastu pralesa. Vďaka fotografiám, ktoré vtedy vyhotovili, jedinými rukolapnými dokumentami o tejto stavbe, ktoré vôbec existovali, sa Borobudur podarilo zrenovovať. O tom, že hustá džungľa niečo také ukrýva, vedeli snáď len miestni obyvatelia. Veľká budhistická mandala, ktorá tvorí jeho pôdorys, bola postavená na kopci a týči sa do výšky 42m. Na stavbu použili neuveriteľných 55 000 m³ sopečného kameňa, bez akéhokoľvek pojiva ho vyskladali do 9tich terás, vytesali z neho 504 sôch budhov a 2672 reliéfov, ktoré zdobia každé poschodie. Na úplnom vrchole sa nachádza obrovská stúpa, ktorá symbolizuje dosiahnutie nirvány. Po zdolaní schodov úplne až k nej, sa nám naskytol krásny pohľad na okolitú husto zarastenú “Záhradu Jávy” s ďalšou dominantou okolia, stále činnou sopkou Merapi. Prírodné krásy Indonézie, aj s výstupom na jednu z nich, nás však čakali o pár dní ... 

V

Veronika Hulíková z BUBO

BUBO HISTÓRIA

Pozrite si históriu slovenského cestovateľstva