Fórum

157 príspevkov

27

12:54

mar

2020

Lesní muži v Gunung Leuser Viac o krajine

Lesní muži v Gunung Leuser

Lesní muži v Gunung Leuser Náš sprievodca Taman nás vedie po nenáročnom chodníku hlbšie do národného parku Gunung Leuser. V parku zapísanom do zoznamu svetového kultúrneho dedičstva UNESCO pod názvom Dedičstvo tropických dažďových lesov Sumatry môžete nájsť tak ohrozené zvieratá ako napríklad sumatranského nosorožca, sumatranského tigra alebo medveďa malajského. My sme sa však vybrali na trek s cieľom nájsť „lesného muža“, ktorého môžete vidieť len na dvoch ostrovoch. Borneu a Sumatre. Orangutani (Pongo abelii) sú neuveriteľne zaujímavé tvory. Patria medzi ľudoopov a s človekom zdieľajú až 97 rovnakej DNA. Najviac si to možno uvedomíme, keď prší. Orangutany nemajú rady dážď, a veľké listy používajú ako dáždnik. Žijú v korunách stromov a na zem schádzajú len veľmi zriedka. Aj preto ich Indonézania a Malajci pomenovali „lesní muži“, keďže orang je v indonézštine človek a hutan znamená les. Po hodinovom treku lesom stretávame prvú samicu s mláďaťom. Taman nám vysvetľuje, že sa môžu dožiť až 60 rokov, a briadku, ktorú majú samci, považujú samice za veľmi príťažlivú. Mláďa, ktoré stretávame, čoskoro opustí svoju tehotnú mamu. Samica sa stará len o jedno mláďa a pre mladého samca pred nami to znamená len jedno. Čoskoro sa bude musieť o seba postarať sám. Najlepšie miesto na trekovanie orangutanov sa nachádza v Bukit Lawangu. Od roku 1972 do roku 1995 tu bola postavená stanica, kde sa o ne starali. Náš trek trvá asi tri hodiny. Okrem orangutanov stretávame po ceste ešte hulmany thomasove (Presbytis thomasi) a dlhochvosté makaky (Macaca fasciculari). Trek vyšiel na jednotku. Pomaličky ideme k rieke Bahorok, kde nás už čakajú veľké nafúknuté pneumatiky. Nasadáme na ne a necháme sa unášať riekou až do Bukit Lawangu. Aj kvôli takýmto momentom treba navštíviť Indonéziu čo najskôr.

26

12:09

feb

2020

Balijský Galungan Viac o krajine

Balijský Galungan

Balijský Galungan Cesta okolo nás je neobyčajne prázdna. Nie úplne, ale áut, autobusov a motoriek je o poznanie menej ako po iné dni. Náš sprievodca Gede mi oznamuje, že zajtra môžeme spať o 30 minút dlhšie a program budeme stíhať tak, ako sme ho vždy stihli. Na ostrove bohov Bali totiž práve prebieha festival Galungan a ľudia, ktorí išli dnes pozrieť svojich príbuzných v inej časti ostrova, sa domov budú vracať až zajtra večer. Gede má pravdu. Ráno odchádzame z našich hotelov a cesta do tradičného balijského domu a opičieho lesa nám ubieha veľmi rýchlo. To isté sa však nedá povedať o našej spiatočnej ceste z chrámov Tirta Empul a Gunung Kawi na hotel. Na cestách panuje chaos, zápchy, a behajú po nich v bielom oblečené deti, ktoré nesú masku dobrého démona Baronga. Na Bali práve prebieha Galungan, jeden z najväčších náboženských sviatkov, ktorý tento rok končí 29. februára. Galunga začína vždy v stredu a ľudia počas neho navštevujú svoje rodinné chrámy a pripomínajú si víťazstvo dobra Dharmy nad zlom, Adharmou. Balijci veria, že počas týchto dní zostúpia bohovia na Zem a duše mŕtvych predkov navštívia svojich živých príbuzných. Deň pred samotným sviatkom pripravujú muži slávnostnú večeru, na ktorej nechýba bravčovina. Okrem toho musí každá rodina pripraviť penjor- bambusovú tyč ozdobenú palmovými listami. Na výzdobe penjoru si dá každá domácnosť záležať. Podľa toho, koľko rodina na jeho výzdobu minie, vedia totiž ostatní odhadnúť jej finančnú situáciu. Tí, čo si to môžu dovoliť, preto neváhajú minúť na ozdobenú bambusovú tyč aj 1.500.000 rupií.

25

15:27

feb

2020

Martabak v Bukittinggi Viac o krajine

Martabak v Bukittinggi

Martabak v Bukittinggi Jedným z mnohých zaujímavých etník na Sumatre sú Minangkabauci. Moslimovia, ktorí majú ako jediní na svete stále matriarchát. Majetok sa u Minangkabaucov nededí z otca na syna, ale z matky na dcéru, a sú to ženy, kto sa stará o rodinný majetok. Muži zasa zastávajú významné miesta v náboženstve, politike alebo vo vzdelávaní. Veľa dospelých mužov odchádza na cesty, aby získali pracovné skúsenosti a zarobili si nejaké peniaze. Na svoje pracovné potulky majú dokonca vlastné slovo - merantau. O samotnom matriarcháte, ktorý prežil tisícročia, existujú dve teórie. Podľa jednej ide o príčinu a podľa druhej o následok merantau. Minangkabauskí muži sa vďaka svojej šikovnosti vo svete nestratia. Ako kuchári si dobyli žalúdky a srdcia ľudí nielen na Sumatre a v Indonézii, ale aj v okolitých štátoch. Svojím perfektným jedlom si získali aj našu expedíciu na Sumatre. Dlho som hľadal indonézske jedlo, ktoré by ma naozaj zaujalo. Konečne sa mi ho podarilo nájsť v Bukittinggi. Miestna pochúťka martabak mesir sa robí z cesta vyrobeného z ryžovej múky a vajec, do ktorého sa pridá hovädzie mäsko, cibuľka a zelenina. Cesto sa potom opraží na oleji a chilli omáčka už len vyladí skvelú chuť. Jednoduché a rýchle jedlo poteší každého, kto už vyskúšal indonézsku klasiku v podobe opekanej ryže nasi goreng alebo opekaných rezancov mie goreng. A pokiaľ by niekto chcel vyskúšať sladkú verziu martabaku, môže si vybrať z veľkého množstva príloh, ako napríklad čokoláda, banán, arašidy alebo dokonca syr. Treba len odísť z hotela a nebáť sa vyskúšať nové veci.

23

14:08

feb

2020

Deň s drakmi Viac o krajine

Deň s drakmi

Deň s drakmi Ráno o 9 pristávame na letisku Labuan Bajo na ostove Flores. Dáme si kávičku, ktorú na letisku ponúkajú grátis, naložíme batohy do auta a vyrážeme do jaskyne Batu cermin- Zrkadlovej kamennej jaskyne. Počas 45 minútovej prehliadky si pozrieme fosílie rýb, koralov a dokonca aj korytnačky. Ostrov kvetov Flores je jeden z mnohých ostrov, ktoré spolu tvoria súostrovie Malé Sundy. V minulosti ho obýval človek floreský- Homo floresiensis, ktorý vyhynul pred 12 000 rokmi a kvôli svojmu nízkemu vzrastu dostal pomenovanie hobit. Objavený bol v jaskyni Liang Bua v roku 2003. Na náleze je zaujímavé aj to, že títo ľudia dokázali pred desiatkami tisíc rokov prejsť Lombocký prieliv medzi ostrovmi Lombok a Bali. Ani počas doby ľadovej, kedy vznikali „mosty“ medzi jednotlivými ostrovmi v Indonézii, tento prieliv nezmizol a stále tak oddeľoval Áziu od Austrálie. Človek floreský ho nejakým spôsobom prekonal. Fauna a flóra nie. Preto sa na Bali nachádzali v minulosti tigre, ako v pevninskej Ázii a na východ od Bali žijú zas zvieratá, ktoré sa viac podobajú tým v Austrálii ako v Ázii. My sme sa sem vybrali nájsť varana komodského, ktorý v súčasnosti obýva len dva ostrovy v Malých Sundách a vďaka nemu sú oba zapísané na zozname svetového dedičstva UNESCO. Naša cesta za varanmi alebo drakmi, ako sa niekedy nazývajú, začína skoro ráno. Z prístavu Labuan Bajo sa plavíme takmer 3 hodiny na ostrov Komodo, kde nás už čaká miestny sprievodca. Počas hodinovej túry vidíme spolu dva jaštery. Jedného štvor a druhého tridsaťročného samca, ktorý meria takmer dva metre. Varany dorastajú do dĺžky až troch metrov a dožívajú sa 50 rokov. V septembri nakladie samica až 20 vajec, z ktorých sa v apríli až marci vyliahnu malé varany. Tie sa musia pred svojimi rodičmi od narodenia ukrývať na stromoch, keďže dospelé varany okrem jeleňov a prasiat žerú aj svoje vlastné potomstvo. Dospelý samec môže vážiť až 150 kilogramov a niekedy napadne dokonca aj človeka. Dva varany na Komode nám nestačili, a preto po hodinovom kúpaní na Ružovej pláži pokračujeme na ostrov Rinca. Máme šťastie a hneď na začiatku treku vidíme asi 10 varanov. Spravíme si fotky a po hodinovej prechádzke nastupujeme na našu loď a vydávame sa späť na ostrov Flores. Plavíme sa možno po tej istej trase, ako pred tisíckami rokov plávali aj hobiti...

12

17:58

feb

2020

Nebezpečný život pri sopke Viac o krajine

Nebezpečný život pri sopke

Nebezpečný život pri sopke Najľudnatejšia moslimská krajina na svete, Indonézia, má 147 aktívnych sopiek. Na Sumatre sa ich nachádza až 34. Jednou z nich je aj Sinabung, ktorá sa vypína do výšky 2460 m.n.m. Pred explóziou v roku 2010 bola sopka nečinná už takmer 400 rokov a jej výbuch obyvateľov Berastagi zaskočil. Erupcie sa odvtedy pravidelne opakovali a v roku 2016 pri jednej z nich dokonca zahynulo 7 ľudí. Kvôli neustálemu riziku výbuchu sú preto okolité dediny evakuované a nikto by v nich nemal bývať. S autobusom prechádzame spolu 3 dedinami, ktoré sopka pri svojich explóziách zničila. Domy sú ošarpané, majú vybité okná a niektoré nemajú strechy. Časť strechy chýba aj kostolu, ktorý možno aj vďaka tomu pôsobí v dedine duchov veľkolepo. Nestretávame tu nikoho, kto by nám povedal, ako rýchlo museli dedinčania svoje domy opustiť, a koľko vecí im sopka zničila. Ak sa však pri sopke nedarí posledné roky ľuďom, darí sa tu určite poľnohospodárstvu. Sopečný popol slúži ako hnojivo, a ľudia pri opustených dedinách pestujú kapustu, kukuricu a zemiaky. V dedine sa zdržia pár hodín, kým pracujú na poliach, a večer idú do svojich nových domov, ktoré by sopka nemala ohroziť. Je však len otázkou času, kedy sa im nebude chcieť stále dochádzať na svoje polia, a rozhodnú sa do dedín na vlastné riziko vrátiť. Koniec koncov, ľudia v Indonézii fungujú takto už celé tisícročia.

12

17:25

dec

2019

Cez pijavice k najväčšiemu kvetu na svete Viac o krajine

Cez pijavice k najväčšiemu kvetu na svete

Cez pijavice k najväčšiemu kvetu na svete Už hodinu šplháme v teple a veľkej vlhkosti do kopca. Chodník je úzky a prejde ním len jeden človek. Má to však aj svoje výhody. Tí vzadu oberajú pijavice z topánok tým, čo sú pred nimi. Zastavujeme a pred nami nachádzame nádherný, červeno sfarbený kvet, ktorý páchne ako zhnité mäso. Práve sme našli najväčší kvet na svete, rafléziu arnoldii. Prvý Európan, ktorý ju popísal, bol Francúz. V čase objavu však bolo Francúzsko vo vojne s Veľkou Britániou, objaviteľ bol zajatý Britmi a jeho poznámky boli skonfiškované. Briti sa z poznámok dozvedeli o rastline, ktorá má najväčší kvet na svete a chceli ju sami objaviť, a teda aj pomenovať, keďže v tom čase sa prestíž národov merala aj podľa ich vedeckých objavov. Jávsky guvernér a zakladateľ Singapuru, Brit Thomas Raffles, sa spolu s chirurgom Josephom Arnoldom rozhodli, že záhadný kvet nájdu sami. Hoci sa im to podarilo, Arnold dostal maláriu a krátko nato zomrel. Na ich počesť bola novoobjavená rastlina pomenovaná rafflesia arnoldii. Až v 20. storočí sa našli v britských archívoch dokumenty, ktoré dokázali, že objaviteľ Raflézie bol v skutočnosti Francúz Deschamps. Raflézia je cudzopasná rastlina, ktorá parazituje výlučne na liane Cissus. Je to dvojdomá rastlina, čo znamená, že má samčie aj samičie kvety (jednodomá je napríklad jabloň). Keďže kvet je buď samčí alebo samičí, je potrebné, aby bol samičí kvet oplodnený. Na oplodnenie slúžia muchy, ktoré sa Raflézia snaží prilákať svojím tvarom a zápachom, pripomínajúcim hnijúce mäso. Po oplodnení vznikne časom semiačko, ktoré ak bude mať šťastie, pristane pri liane. Ak sa semená raflézie dostanú blízko k liane, vyklíčia a ich korienok sa potom zavŕta do liany. Zaujímavosťou je, že raflézia nedokáže parazitovať na žiadnej inej rastline. Z liany potom vyrastie puk, z ktorého po troch mesiacoch vznikne kvet kvitnúci 5 dní a ktorý môže vážiť až 10 kg a merať v priemere 1 meter. Celý vývoj raflézie od semiačka po kvet trvá asi 5 rokov. Raflézia sa vyskytuje len na Sumatre, Jáve a Borneu. Šanca, že v rovnakom čase budú blízko pri sebe kvitnúť samčí aj samičí kvet a že semiačko pristane pri liane Cissus, je veľmi malá. Aj preto je vidieť rafléziu vzácnosťou a spomienkou na celý život.

02

06:37

dec

2019

Ako palmový olej ničí Indonéziu Viac o krajine

Ako palmový olej ničí Indonéziu

Ako palmový olej ničí Indonéziu Z Medanu, metropoly provincie Severná Sumatra, sme vyrazili autobusom do Tangkahanu, ktorý sa nachádza na okraji národného parku Gunung Leuser. Cestu do tejto pomerne nedotknutej časti Sumatry lemujú nekonečné plantáže, na ktorých rastie druh palmy, o ktorom sa poslednú dobu hovorí na celom svete. Žiaľ, nie v dobrom. Palma olejná, alebo kelapa sawit, ako sa nazýva v Indonézii, pochádza z Afriky. Pestuje sa kvôli svojim plodom, z ktorých sa lisuje olej. Jeden „trs“ plodov môže vážiť od 5 až do 50 kg a zrelý je vtedy, keď má červenožltú farbu. Po dozretí prídu farmári, dlhými hákmi stiahnu plody z palmy, poukladajú ich popri ceste, odkiaľ ich nákladné auto zoberie do lisovne. Palma rastie veľmi rýchlo a rodiť začína približne v 3 roku života. Keďže sa plody zbierajú celý rok, palma predstavuje jediný zdroj obživy pre tisíce indonézskych farmárov. Za 1kg plodov dostane farmár 1200 indonézskych rupií, čo je približne 7 centov. Ako sa však palma podieľa na ničení biodiverzity a nárastu skleníkových plynov v atmosfére? Ako dopyt po oleji, ktorý sa používa v čokoládach, kozmetike, jedle a iných produktoch, vo svete rastie, indonézske dažďové lesy musia ustupovať novým plantážam. Najrýchlejší spôsob „vyčistenia“ lesa je jeho zapálenie. Tisíce hektárov lesa sú nelegálne vypaľované a skleníkové plyny, ktoré sa pri horení a tlení uvoľňujú, postupne ohrievajú celú planétu. Indonézska vláda sa snaží proti tomuto fenoménu bojovať, avšak neúspešne, pretože nedokáže miestnym farmárom ponúknuť iný zdroj príjmov, ako majú z palmy. Keď sa les vypáli a vyklčuje, zasadí sa palma, ktorá rodí približne do 25. roku života. Palmové plantáže v Indonézii majú takmer dvojnásobnú rozlohu Slovenska a vytvárajú monokultúru, kde sa žiadne iné stromy, a teda ani potrava pre živočíchy nenachádza. Orangutany, slony a iné zvieratá sú tak nútené opustiť svoje pôvodné teritóriá. Ďalší problém nastáva, keď sa farmár pokúsi vypestovať na bývalej palmovej plantáži niečo iné. Palma totiž odčerpáva z pôdy vodu a živiny, a tak sa na bývalých plantážach nedá nič nové dopestovať. Ako sa dá takéto ničenie lesov a biotopov zastaviť? Jediný spôsob, ako zastaviť pestovanie palmy je ten, že miestni ľudia pochopia negatíva jej pestovania. Počas požiarov v roku 2015 takmer 60 000 ľudí trpelo dýchacími problémami, pričom najohrozenejšou skupinou boli deti a starší ľudia. Aj preto stále viac a viac počuť hlasy, ktoré volajú po zastavení vypaľovania lesov. Niektorí farmári si uvedomujú, že palma im síce môže zarobiť rýchle peniaze, ale po pár rokoch im po nej zostane jedine neúrodná pôda. Vracajú sa preto k tradičným plodinám, ktoré ich dokážu uživiť a ktoré pestovali ich predkovia po tisíce rokov. No a posledný spôsob ochrany lesa uvidíme v Tangkahane. Kedysi dávno sa tu ľudia živili nelegálnym výrubom lesov. Teraz si uvedomujú, že lepšie ako vyrúbať les je otvoriť si v ňom hotel a zarábať na turistoch, ktorí si ho prídu pozrieť. Snaha zastaviť rozširovanie plantáží je veľká. Zostáva dúfať, že zdravý rozum nakoniec zvíťazí nad nekontrolovateľnou deforestáciou lesa a že jedinečná fauna a flóra Indonézie tu zostane aj pre neskoršie generácie.

16

12:57

sep

2019

Výstup na Bromo Viac o krajine

Výstup na Bromo

Výstup na Bromo Ako si predstavujete výstup na aktívnu sopku? Bude to nebezpečné, bude to vzrušujúce? Pred samotným výstupom sa na pár hodín ubytovávame v mestečku Malang. Vieme, že si príliš nepospíme, pretože okolo polnoci vyrážame do dedinky Sukapura, kde presadneme na “džíp” a vyvezieme k sopke Bromo, aby sme si pozreli jeden z najkrajších momentov nášho zájazdu. Po večeri a rýchlom bazéne verím, že rýchlo zaspím, no poznáte to, očakávania, nervozita, to vedomie, že musíte rýchlo zaspať.. Odrazu zvoní budík a o pár minút sa stretávame na recepcii. Cestou do Sukapury počúvame od nášho miestneho sprievodcu príbeh, ako to vlastne celé začalo. Keď si partia cestovateľov vymyslela šialený nápad - zažiť východ slnka nad sopkou Bromo, nemal ich tam kto dopraviť. Miestni rozhodili siete a oslovili chlapíka, ktorý mal ako jediný široko-ďaleko autoservis a vlastnil “džíp”. Slovo dalo slovo a o pár dní sa išlo. Netrvalo dlho a ozvala sa nová partia. Po nej ďalšia, no dvakrát väčšia. Chlapík neváhal a bleskovo zohnal ďalšie auto. O rok ich už vlastnil štyri a z ranných výletov sa pomaly, ale isto začala stávať miestna atrakcia. Atmosféra a čaro východu slnka nad sopkou Bromo nenechala ľahostajných ani domácich a behom pár rokov si z výletov urobili tradíciu. “Dnes už ich ani nezaujíma samotný východ slnka, ako skôr stretnutie s priateľmi, rodinou a spoločné raňajky v jedinečnej atmosfére” - rozpráva nám náš sprievodca. Práve u chlapíka, ktorý to celé začal, začíname aj my. Šálka horúceho čaju v jeho rodinnom dome, kde už pri raňajkách posedáva skupinka domácich, a ide sa. Ponuky na požičanie búnd a čiapok slušne odmietame, vybavení sme dostatočne. Čaká nás hodinová kľukatá cesta do kopca, ktorá aj napriek šoférskym kvalitám nášho vodiča nie je príliš pohodlná. Cestou sa k nám pridávajú ďalšie autá, netrvá dlho a ideme v kolóne. Slová nášho sprievodcu sa napĺňajú. Cestou vyzvedáme ďalšie informácie, Bromo počas aktivity nechrlí lávu, ale kamene a sopečný popol. Blízke okolie sa vždy evakuuje, aby sa predišlo zraneniam či prípadným obetiam. Po odznení nebezpečenstva však domáci nájdu zničenú úrodu a na najbližší rok sa môžu so svojou jedinou obživou - pestovaním rôznych plodín - rozlúčiť, pôda je neúrodná a nejaký čas potrvá, kým si dažde so sopečným popolom poradia. Vláda má našťastie pre tieto prípady zriadený fond, z ktorého miestnemu obyvateľstvu poskytne pomoc. Blížime sa k našej rozhľadni, údajne tej najkrajšej a miestnymi najmenej navštevovanej. Okolie začína pripomínať camp, či hudobný festival, cestu lemujú desiatky, stovky odparkovaných “džípov”, cesta je plná domácich, popíjajúcich čaj, kávu, na griloch sa opekajú rôzne dobroty, pomaly sa začne brieždiť. Zaparkujeme a vydávame sa pár metrov po svojich. Na vyhliadke už postáva pár cudzincov, presne, ako povedal náš sprievodca „miestnych samotný východ až tak nezaujíma, prišli si spolu užiť atmosféru rána“. Netrpezlivo čakáme, kontrolujeme nebo, hviezdy vidno, viditeľnosť by mala byť dobrá. Po pár minútach začína tma rednúť, na horizonte rozoznávame obrysy hôr. Niekde v údolí pod nami je Bromo, každú chvíľu ju uvidíme. Nebo pomaly modrá a pred nami sa otvára neskutočná scenéria, dočkali sme sa. Z vulkánu lenivo stúpa dym a vietor ho nesie okolitou krajinou. Horizont pomaly mení farbu z červenej cez oranžovú až do žltej. Odrazu sa zjaví slnko a my okamžite cítime jeho hrejivý dotyk. To teplo je zvonka, či ide zvnútra, živené tou nádherou okolo nás..? Kráter si bezstarostne dymí, uzávierky fotoaparátov cvakajú, bundy sa pomaly rozopínajú. Divadlo však nekončí, dáme si ešte pár minút a odchádzame na ďalšiu časť dnešného dobrodružstva, pôjdeme nakuknúť do samotného krátera. Znova jazda naším terénnym tátošom, tentokrát len kúsok, dolu k vulkánu. V tesnom okolí sopky je všetko sivé, sopečný prach si nevyberá a nešetrí ani naše oči, šaty, foťáky.. po chvíli nám dokonca škrípe medzi zubami. Ku schodom na samotný vulkán pôjdeme na poníkoch. Najprv zvažujem či chcem toho chudáka trápiť svojou váhou, ale čoskoro oceňujem jeho pomoc. Kráča sa tu ťažko a rovnako ťažko sa aj dýcha. A to nás ešte čaká strmé schodisko k okraju krátera. Stúpame pomaly, pred nami je dosť ľudí, ale toto tempo nám nevadí, aspoň zvládame dýchať. S blížiacim sa vrcholom naberá na hlasitosti aj zvláštne hučanie. Konečne sme hore, kráčam ku kraju a so zimomriavkami nazerám do krátera. Ten hukot pripomínajúci vodopády vychádza priamo zo stredu vulkánu. S nemým úžasom sa pozerám do aktívnej sopky. Pôsobí dojmom živého tvora. Hlavou mi prebehne časť Nietzscheho výroku, ktorý si osvojil aj Jim Morrison: Keď nazrieš do priepasti, priepasť nazrie do teba.. A tak do seba mlčky nazeráme, nechce sa mi odísť. Dohodnutý čas stretnutia s naším sprievodcom sa blíži.. No a čo, tak budem chvíľku meškať.. Hukot, dym, živý tvor, priepasť.. Ešte chvíľu.. Schodami dolu, telom znova na poníkovi, no myšlienkami stále na kraji priepasti. Bromo.. jeden z najintenzívnejších momentov, aké som zažil. Cesta späť prebieha v tichosti, tuším na čo asi myslia ostatní. V očiach a na šatách ešte zvyšky sopečného prachu, foťák očistím až na hoteli. Živý tvor. Naša matka, naša Zem.

30

03:14

júl

2019

Wayang kulit - prastará hra svetla, tieňov a farieb Viac o krajine

Wayang kulit - prastará hra svetla, tieňov a farieb

Wayang kulit - prastará hra svetla, tieňov a farieb Určite už väčšina z nás videla bábkové divadlo. Je to obľúbená forma umenia a zábavy a satiry asi všade vo svete. Výnimkou nie je ani Indonézia, hlavne jej najľudnatejší ostrov Jáva, kde je bábkové divadlo extrémne populárne. Je to umenie prastaré, siahajúce, že vraj, až do 9. storočia. Bolo to obdobie veľkého kultúrneho, náboženského a staviteľského rozmachu na Jáve, o čom svedčia monumentálne pamiatky Borobudur a Prambanan, ktoré nás čakajú o pár dní. Sedíme v malej, nenápadnej miestnosti hneď vedľa hlavného námestia starej Batávie v Jakarte. Sympaťák Alby, ktorý svoj život, tak ako jeho otec a praotec, zasvätil bábkam a divadlu, nám s iskričkami v očiach vysvetľuje celý proces. Tradičné jávske tieňové divadlo Wayang Kulit znamená doslovne kožené bábky. Vyrábajú sa z byvolej kože a sú extrémne odolné. Nezriedka vydržia aj storočie. Vyrobiť jednu bábku dá fakt zabrať a je to dlhodobý a náročný proces. Potom, ako sa koža vysuší, musí sa prešmirgľovať, aby bola pevná, hladká a správne hrubá. Každý jeden ornament, ktorých sú na jednej bábke stovky, je ručne vyrezávaný a vyklepávaný špeciálnymi ihlicami s rôznymi koncami a dreveným kladivom. Vyžaduje to veľké sústredenie a trpezlivosť. Keď sú ornamenty dokončené, prichádza maľovanie. Môže sa zakaždým nanášať len zopár farieb naraz, a počkať, aby sa nezmiešali. Hotové bábky sú nádherne pestrofarebné, žiarivé a dýcha z nich život. Poväčšine majú dlhé špicaté nosy, nádherne zdobené vlasy, koruny a šaty, a majú nepomerne dlhé, pohyblivé ruky. Na pohybovanie s bábkou slúžia byvolie rohy, ktoré sa narežú a obrúsia na správny tvar. V strede sa naštiepia napoly a konce sa nad ohňom nahrejú a ohnú do požadovaného tvaru. Medzi ne sa vloží a pripevní hotová bábka, a môže sa začať divadlo. Ak si chcete pozrieť echt originálne jávske predstavenie, odporúčam na to vyhradiť si celý deň, respektíve, celú noc. Tradične predstavenie začína večer okolo deviatej a končí až nad ránom. Bábkar dalang, väčšinou veľký šoumen, sedí za plátnom, zručne pohybuje bábkami a rôznymi hlasmi a intonáciou im vdychuje život. Počas dlhej noci tradičnou jávčinou dôkladne prerozpráva notoricky známe príbehy z Ramajány alebo Mahabaráty - dvoch najznámejších hinduistických eposov, ktoré poznajú miestni naspamäť. My takú trpezlivosť ani čas nemáme a neviem ani po jávsky, a tak nám Alby zahrá skondenzovanú 10 minútovú anglickú verziu. Je to o poznanie dynamickejšie ako originál, a vskutku nádherné. Pozorujeme známy príbeh lásky princa Rámy a princeznej Sity, ktorú unesie zlý obor Rahvana. Bábky poletujú hore dole, vrhajú na plátno živé tiene a my chápeme, že byť dobrým bábkarom nie je vôbec jednoduché. “A prečo sa tak dôkladne maľujú, keď je to celé tieňové divadlo?” Pýtajú sa ľudia. Veľmi dobrá otázka. Paradoxne, ak by ste navštívili originálne predstavenie, videli by ste väčšinu obecenstva na strane bábkara, nie za plachtou. Zmena nastala približne pred 20 rokmi, keď sa začalo plátno osvecovať elektricky. Za plápolavého svetla lampášov bolo oveľa ľahšie dať tieňom na plátne život. S príchodom elektriny a lepšieho osvetlenia majú zase ľudia možnosť obdivovať aj nádherné farby bábok, na ktorých predtým až tak nezáležalo. Väčšina tak volí stranu za plátnom. A aká je budúcnosť tohto nádherného remesla? Neistá, vraví Alby. Jeho deťom sa do toho moc nechce, radšej sedia za počítačom. Poďte s BUBO do Indonézie zažiť túto úžasnú krajinu a jej bohatú kultúru, kým je ešte živá.  

08

12:56

júl

2019

Smutná správa z Indonézie Viac o krajine

Smutná správa z Indonézie

Smutná správa z Indonézie Nasledujúce riadky chcem adresovať hlavne tým, ktorí s nami absolvovali zájazdy v Indonézii a zažili nášho tamojšieho lokálneho sprievodcu Budiho, no verím, že aj ostatní si z nich niečo vezmú. Momentálne som v Japonsku, sprevádzam skvelý zájazd. Boli sme práve v cisárskych záhradách, keď mi pípla na WhatsAppe správa z neznámeho čísla v znení “happy new year”. Prečítal som si ju viackrát, aby som uveril, že naozaj čítam to, čo čítam. Podľa predvoľby bolo číslo z Indonézie, kde síce pár ľudí poznám, no stále mi to nedávalo zmyslel. Zasmial som tomuto vtipu od neznámeho človeka, správu som ignoroval a išiel ďalej. Po ďalšej správe nadväzujúcej na tú prvú mi však už do smiechu nebolo. Predstavil sa mi v nej Budiho syn, ospravedlnil sa, že píše až teraz, ale že prechádza otcov telefón a odpisuje na správy, lebo jeho otec leží už niekoľko mesiacov v kritickom stave, a vraj to s ním nevyzerá dobre. V zápätí pripojil aj fotografiu Budiho, ležiaceho na lôžku a napojeného na hadičky. Zabolel ma pohľad na muža, ktorý si ma len nedávno tak získal svojou láskavosťou, múdrosťou, nákazlivým úsmevom a radostnou iskrou v očiach. Človek, ktorý toho vie o svojej krajine tak veľa; a s obdivuhodnou ochotou, trpezlivosťou a radosťou sa s nami o tieto vedomosti podelil. Človek, ktorého si každý hneď zamiloval a tešil sa na ďalší deň strávený v jeho prítomnosti. Pre tých, čo ste nemali tú možnosť ho spoznať; Budi je miestny sprievodca v Indonézii, ktorý už roky sprevádza aj naše zájazdy a spolu so sprievodcami BUBO vám túto krajinu pomáha čo najviac spoznať. Je to drobný pán s obrovskou charizmou a ešte väčším srdcom. Stačí, aby sa usmial - čo robí prakticky stále - a váš deň je krajší. Jeho neodmysliteľnou súčasťou je malá pletená čiapočka, pripomínajúca židovskú jarmulku, hoci Budi (ako už jeho meno tak trochu navádza si myslieť) je budhista. Podľa vlastných slov denne medituje, neje mäso, nepije alkohol. Okrem budhizmu ale dokázal pútavo rozprávať aj o hinduizme či islame. Prehliadky chrámov Borobudur a Prambanan s ním boli ako návrat v čase; pozná tam doslova každý kameň. Keď sme cestovali na Bromo, predebatoval som s ním celú cestu. Nedalo mi, a spýtal som sa aj na to, či je ženatý. So širokým úsmevom odpovedal “Yees!” “A môžem sa spýtať, máte aj deti?” pokračoval som. “Ó áno, máme päť detí. My sme taká vtipná rodina. Moja žena je moslimka, ja som budhista. Naše prvé dve dcéry sú moslimky po mame, ďalší syn je budhista po mne, ale berie to dosť vážne, zrejme sa stane mníchom. No a ďalšie dve deti sú kresťania. Syn katolík a najmladšia dcéra protestantka.” Chvíľu nám všetkým trvalo, kým sme túto informáciu spracovali. “A to sa ako dá??” zazneli po chvíli prekvapeného ticha otázky od ľudí. Ja som sa v duchu pýtal to isté, tak som sa spýtal aj nahlas. “Ako sa dá dosiahnuť, mať deti štyroch vierovyznaní?” Budi, usmiaty od ucha k uchu, hovorí: “Jednoducho. Prvé dcéry si osvojili islam po mame, ďalší syn budhizmus po mne. No a keď sa narodili ďalšie deti, bol som v situácii, že som si mohol dovoliť im dopriať lepšie vzdelanie; tak som ich dal do súkromných škôl. Obe boli kresťanské, jedna katolícka a druhá protestantská. No keďže deti v tomto prostredí vyrastali, osvojili si vieru svojich spolužiakov.” V Indonézii sa totiž musíte hlásiť k nejakej viere, ateizmus tu prakticky neexistuje. Ľudí, ktorí sa nehlásia k žiadnemu náboženstvu je tu minimum, no “na papieri” sa kvôli diskriminácii okolia k nejakému vždy hlásia. “A ako dokáže fungovať rodina, v ktorej žijú pokope štyri rôzne vierovyznania?” Pýtame sa ďalej. “Veľmi jednoducho, až na to, že stále niečo oslavujeme” odpovedá so širokým úsmevom Budi. “Každú chvíľu je nejaký sviatok, ktorý niekto z nás oslavuje. Ešteže nemáme v rodine hinduistu.” Dodáva vtipne. “Aj so stravou je to trochu komplikované, ten neje to, tá zase to, syn budhista sa stravuje veľmi skromne, ten si varí sám, ale inak nemáme žiaden problém.” Niečo, čo si v našej krajine nevieme ani predstaviť, dokonca s mnohými ľuďmi sa o tom nedá ani rozprávať, je v Budiho indonézskej rodine realita, iba taký úsmevný fakt. Mal som nutkanie si Budiho posadiť pred kameru a tento rozhovor s ním natočiť ako interview, a doma ho zverejniť. Dnes ma mrzí, že som to neurobil. Neviem, či ešte budem mať druhú šancu. Tento krásny človek dnes leží v kritickom stave a ja neviem, či sa ešte stretneme. Priznám sa, neviem koľko má rokov, vždy mi je hlúpe sa pýtať, hlavne v krajinách, kde by to mohlo vyznieť drzo, neslušne. Japonci majú na to takú fintu, spýtate sa na znamenie v čínskom kalendári. Ale ani to som neurobil. Ak ste Budiho na našich zájazdoch stretli, venujte mu prosím myšlienku, možno dostanem druhú šancu a nabudúce vám napíšem o jeho rodine viac. A možno sa ho spýtam aj na znamenie v čínskom kalendári. Drž sa Budi, verím, že sa ešte stretneme. Martin  

14

08:25

mar

2019

Výstup na aktívnu sopku na nespútanej Sumatre Viac o krajine

Výstup na aktívnu sopku na nespútanej Sumatre

Výstup na aktívnu sopku na nespútanej Sumatre Indonézia je nádherná a očarujúca krajina, ktorá toho ponúka fakt neúrekom. Viac než pätnásťtisíc ostrovov skrýva neuveriteľné prírodné krásy. My sa momentálne nachádzame na jednom z nich - na Sumatre. Vstávame skoro ráno a okolo štvrtej opúšťame hotel na okraji horského mesta Berastagi. Vonku je ešte tma a príjemne sviežo. Chystáme sa vyliezť na stále aktívnu sopku Sibayak, do výšky 2049 metrov. Po dvadsať minútovej jazde autom serpentínami hore, začíname šliapať po strmej a rozbitej asfaltovej ceste. Tu je dôležité sa neponáhľať a nezadýchať sa. Po chvíli opúšťame asfaltku a vstupujeme do džungle. Naokolo nie je skoro nič vidno a my len tušíme koľko bujného porastu a života sa okolo nás nachádza. Po chvíli končí aj ten a my ďalej stúpame po otvorenej kamenistej ceste smerom hore. V diaľke je možné zazrieť Sinabung, ďalší aktívny vulkán, ktorý sa týči do výšky skoro dva a pol kilometra. Momentálne len spokojne odfukuje a z kotla sa mu dvíha len minimum dymu, no 19. februára 2018 miestnych pekne vystrašil. Soptil kúdole hustého, sivého dymu a prachu až do výšky piatich kilometrov. My s BUBO sme tu prišli o pár dní neskôr a videli sme už len tenký, červený cícerok lávy vytekajúci z kotla. Stúpame ďalej, na otvorenej planine začína trochu pofukovať, a ochladzuje sa. Po chvíli už nikto nepochybuje, že sa nachádzame na aktívnej sopke. Čoraz silnejšie sa nám do nosa vrýva štipľavý siričitý smrad a v diaľke je počuť čoraz intenzívnejšie syčanie. Prechádzame okolo stanov kemperov, ktorí sa tu rozhodli stráviť noc, aby boli medzi prvými hore. Čaká nás ešte finálny, najstrmší výstup po vratkých kameňoch, a okolo šiestej ráno, tesne pred východom slnka, sme na vrchole. Obsadíme najlepšie miesta na fotenie, a s prvými slnečnými lúčmi začína nádherné prírodné divadlo. Postupne sa pod nami ukazuje malebné údolie s mestom Berastagi a ďalšími menšími sopkami. Severným smerom je dokonca vidieť Medan, najväčšie mesto na ostrove, vzdialené približne 50 km vzdušnou čiarou, kde naše Sumatranské dobrodružstvo pred pár dňami začalo. Za nami sa nachádza samotná kaldera sopky Sibayak, ktorá už oddychuje viac než 130 rokov. Po dostatočnom vynadívaní sa na ranným slnkom zaliate údolie schádzame rovnakou cestou dole. Obchádzame kalderu z blízka a mierime priamo k syčiacim gejzírom síri. Pozorovať nesmiernu silu prírody z takto bezprostrednej blízkosti je neopísateľný zážitok, a málokto odolá možnosti zapózovať a vyfotiť sa pár centimetrov od tohto úžasného sopečného divadla. Cestou späť pozorujeme prírodné krásy, ktoré boli cestou hore pred nami skryté v tme. Postupne sa ukazuje exotická vegetácia, najprv len malé kríky a paprade, neskôr už nefalšovaná džungľa, plná obrovských palmových listov ako z Jurského parku. Fakt sme tadiaľto šli hore? Pýtajú sa mnohí. Po úspešnom zdolaní sopky nás, samozrejme, čaká zaslúžená odmena - prírodné pramene priamo pod sopkou. Horúca voda v dokopy šestnástich bazénoch pôsobí ako balzam na naše nohy a celé telo. Užívame si zaslúžený odpočinok a načerpávame síl na ďalšie dobrodružstvá a zážitky, ktoré nás na Sumatre ešte čakajú. foto: Výhľad na údolie zo sopky. Tomáš Horňák  

04

14:26

nov

2018

V Indonézii nám už nič nehrozí Viac o krajine

V Indonézii nám už nič nehrozí

V Indonézii nám už nič nehrozí Expedícia Sumatra Jáva Bali nám začala výborne. Aj keď mali ľudia po dlhom lete celkom dosť a 40% z nich sa v Singapure zapatrošila batožina, nikto nezúfal. Práve naopak. Po spísaní formalít z nich razom boli pol milionári. V prepočte tridsať eur na začiatok, ako kompenzácia, poteší. Po ubezpečení, že batožiny dorazia do večera, sme vyrazili do ulíc veľkomesta. Medan, hlavné mesto provincie Severná Sumatra, je najväčším indonézskym mestom mimo Jávy a tretím najväčším celkovo. Na prvý pohľad vás veru neohúri. Zápchy, hluk, smrad, chaos a neskutočne teplo. Typická ázijská betónová džungľa. No my v BUBO vieme presne, kam treba ísť. Prvá zastávka je Veľká mešita. Indonézia je najväčšia moslimská krajina, kde až 88% z jej obrovskej 250 miliónovej populácie sú oficiálne moslimovia. Čiže mešít uvidíme veľa. No táto fakt stojí za to. Je to nádherná budova zo začiatku minulého storočia a právom dominantou mesta. Dal ju postaviť 9. sultán Dili sultanátu, za pomoci Holanďanov za peniaze z tabaku, ktorému sa v okolí Medanu tradične dobre darilo a darí. Tento sultán dal postaviť aj palác, nachádzajúci sa päť minút chôdze od mešity. Stavba, ktorá bola vraj inšpirovaná Taj Mahálom, slúži dnes ako múzeum, a nádvorie, ako miesto pre festivaly a rôzne podujatia. Terajší sultán, v poradí už 14. má dvadsať rokov a dnes už nemá fakticky žiadnu moc. Študuje v Jakarte a domov chodí len počas Ramadánu na ceremónie. Je sultánom odkedy pred pár rokmi jeho otec zahynul pri nehode helikoptéry. Ten leží pochovaný na cintoríne vedľa mešity. Potom sa pýtam ľudí, či už boli v Indii. Štyri ruky hore. Títo šťastlivci s BUBO už absolvovali zájazd Čína Tibet Nepál India a veľmi sa im páčilo. Ostatní zatiaľ nie. Tak teraz budete, hovorím. Síce iba v Little Indii, ale predsa. Na Sumatre, ako aj napríklad v Malajzii či Singapure žije malá komunita Indov prevažne z juhoindického štátu Tamil Nadu. A to je India trochu iná ako tá, ktorú máte možnosť vidieť počas ČTNI. Južná India je maximálne farebná a hravá a Kuli Shri Mariamman, alebo v jednoduchosti Hindu temple, je toho žiarivým príkladom. Nad vchodom tróni vysoká, ornamentálne zlatá veža, tzv. Gopura, typická pre chrámy v južnej Indii a ja sa pomaly orientujem vo farebných postavách všade naokolo. Je tu známa trojka Brahma, Višnu, Shiva a ich manželky. Nechýba samozrejme Ganeh, obľúbený sloní boh a mnohí ďalší, a my si dávame úvod do hinduizmu. Chrám postavený v roku 1884, je zasvätený bohyni dažďa Mariamman, hlavnej Bohyni Matky v Južnej Indii. Momentálne tu ale nikto nie je, takže máme celý chrám len pre seba. O 12 sa chrám na štyri hodiny zatvára, čo je ideálny čas ísť “o dům dál”. Doslovne. Hneď vedľa sa totiž nachádza gurdwara - sikhský chrám. To sa hneď len tak nevidí, no tu sme v Indonézii, tak prečo nie. Sikhizmus vznikol v severnej Indii v 15. storočí, z veľkej časti ako revolta proti skostnatenému a kastovému hinduizmu. Sikhovia neuznávajú kasty a sú to veľkí bojovníci za spravodlivosť. Na rozdiel od polyteistického hinduizmu, veria v jedného Boha a ich jednoduchá gurdwara stojí vedľa hindu chrámu v ostrom kontraste. Naše kroky ale najprv smerujú do jedálne. Je čas obeda a to je ten správny čas na príchod do gurdwary. Jedným z pilierov sikhizmu je dobročinnosť, a už ich tretí guru zaviedol tzv. free kitchen, alebo obedy zadarmo, pre kohokoľvek, bez rozdielu rasy, kasty alebo viery. Všetci sú vítaní. Bol som u Síkhov v Starom Delhi najesť sa už zopárkrát, no musím povedať, že na medanských sa určite nechytajú. V Indii je to masovka, denne sa tam premelú stovky ľudí, a jedlo je veľmi jednoduché. Tu máme na výber tri druhy výborného vegetariánskeho jedla, tofu, ryžu, chleby chapatti; plus typický indický čaj a sladký jogurt ako dezert? Tak to je naozaj luxus. Hostitelia sú radi, že nám chutí a že sme ich poctili návštevou. Sú veľmi priateľskí a radi by sa za nás pomodlili, a volajú nás do samotnej svätyne. Je tu práve špeciálny kňaz z Indie, ktorý sa na to podujme. Posadíme sa na koberec pred svätú knihu, nad ktorou asistent máva vejárom z bielych vtačích pier. Kňaz zatiaľ odrieka mantry. Nie je tajomstvom, že v Indonézii sa zavše niečo zatrasie, alebo niečo padne; takže sa modlí za našu bezpečnosť, šťastnú cestu a dobrý zájazd. Nerozumieme ani slovo, ale páči sa nám to a vo vzduchu je prijemná atmosféra pokoja a pokory. Poďakujeme sa a symbolicky dáme zopár desať tisícov ako dar. Ešte spoločná foto, posledné poďakovanie sa a s usmievavými Síkhmi sa lúčime. Po takomto skvelom zážitku môžeme ísť s pokojom v duši a s vierou, že nám tu nič nehrozí, ďalej. Konkrétne na hotel. Izby sú už pripravené. 

BUBO Covid garancia v cene

Preplatíme vám test aj domácu karanténu