Fórum

55 príspevkov

10

08:06

júl

2019

Žiadne motorky Viac o krajine

Žiadne motorky

Magistrát hlavného mesta Etiópie, Addis Ababa začalo včera, 9.júla 2019, kontrolovať a dodržiavať zákon z minulého mesiaca, ktorý zakazuje používanie motoriek v hlavnom meste. Dôvodom je vysoká drobná kriminalita. Motorky používali zlodeji, aby rýchlejšie utiekli z miesta činu. Tento systém poznáme z Talianska, kde bol takýto spôsob okrádania vychýrený. Magistrát verí, že toto opatrenie pomôže k zníženiu tohto druhu kriminality. Motorky však nezmiznú z ulíc úplne. Tí, ktorí používajú motorky na poctivú prácu, môžu po meste ďalej jazdiť. Týka sa to hlavne zásielkových služieb a rozvozu jedla na objednávku. Väčšina ľudí si motorky v Addis Ababa kupovalo kvôli rýchlejšiemu pohybu po upchatých uliciach a na vozenie nákupov a nákladov. Budú sa tak asi musieť vrátiť k pôvodnému dopravnému prostriedku, oslíkovi. Ak sa s nami vyberiete na jeden z fascinujúcich zájazdov do Etiópie, Addis zažijete pravdepodobne bez motoriek.

Žiadne motorky

Martin Karniš z BUBO

05

15:16

dec

2018

Vy máte hodinky, my máme čas Viac o krajine

Vy máte hodinky, my máme čas

Že čas je len relatívny pojem? Etiópia leží relatívne blízko od rovníka. To znamená, že počet hodín tmy a svetla je približne rovnaký po celý rok. 12 hodín deň a 12 hodín noc. Takmer by ste si mohli hodinky nastaviť!! Dohadujem sa s mojím šoférom, že kedy zajtra vyrazíme. On mi hovorí: “o druhej ráno” .. a ja jemu: “čo šáliš? O ôsmej ráno tu buď ako na koni!!” Pritom sa bavíme o úplne rovnakom čase :)))) v Etiópii sa čas počíta od východu slnka. To znamená, že keď slnko vychádza napríklad o 6, tak keď sa s niekým chcete stretnúť o 7, tak mu poviete, že sa vidíte o 1. Keď sa dohadujete s kamošmi na obed na 12, tak sa vidíte o 6 etiópskeho času. Parádne bizarné a zároveň pekelne logické. 6 hodina ranná je považovaná za nulu a 6 hodina večerná za pomyslenú 12. Po 6 večer, čiže po západe slnka sa znovu počíta od nuly ale teraz už večerný čas. Takže ak chcete ísť s niekým na pivo o 8 večer, poviete mu, že sa vidíte o 2 večer :)) dobre nie? Tak si teda zrovnajme čas :))  

K

Katarína Líšková BUBO

04

16:13

dec

2018

Omladnite o 7 rokov!! Viac o krajine

Omladnite o 7 rokov!!

Len čo pristanete v Addis Abeba, omladnete o cca 7 rokov!! Áno je to tak!! Etiópia sa totiž riadi svojím vlastným kalendárom. Podobne ako kalendár koptskej egyptskej ortodoxnej cirkvi, s ktorou je ta etiópska častokrát zrovnávaná, sa rok delí na 12 mesiacov po 30 dní plus trinásty mesiac má buď 5 alebo 6 dni. A čo je ešte bizarnejšie, Nový Rok zvyčajne vychádza na 11.9... áno počuli ste správne, keď celý svet po roku 2001 sa skôr tohoto dátumu obáva, v Etiópii sa oslavuje.. a tak nie je nič zvláštne, že keď si objednávame pivko k nášmu prvému obedu v hlavnom meste všetkých Etiópčanov, tak nám donesú parádne s nápisom: Happy New Year 2011!! Tak všetko dobré do Nového Roku, a vitajte v Etiópii, kde zaručene omladnete o 7 rokov!!  

K

Katarína Líšková BUBO

29

18:44

nov

2017

Nižšie to v Afrike nejde

Nižšie to v Afrike nejde

Pristávame v krajine, kam sa turisti nehrnú. Už na hranici sa imigračný úradník divil, že do krajiny chceme vstúpiť ako turisti. Ak sem niekto prichádza na dovolenku, sú to na 99% rodinní príslušníci amerických vojakov, členov francúzskej cudzineckej légie, alebo čínskych pracovníkov na konštrukčných prácach. My tu nikoho nemáme a chceme ísť len pozrieť zopár miest, ktoré Džibutsko ponúka. Po 30 minútach dohadovania nám pomaličky udeľujú víza. Bez pozývacieho listu a bez akýchkoľvek ďalších dokumentov, ktoré ostatní „turisti“ na vstup potrebovali. Víza už nestoja 70 USD, ale 90 USD ako hovorí zle vytlačený kus A4 na skle nad kamerou. Sadáme do našich áut a vezieme sa do jedného z dvoch najlepších hotelov v krajine. Zložíme veci a africkým pomalým spôsobom sa prepracujeme k odchodu na lake Assal. Cestou zastavujeme na vyhliadke na záliv Tadjoura. Cez horský masív sa dostávame do oblasti, ktorá už leží mimo diaľnice vedúcej do Etiópie. Džibutský prístav je hlavným prekladiskom tovaru smerujúcim do, alebo z Etiópie. Púšť naokolo je vďaka tisíckam kamiónov zasypaná odpadkami. Šofér nám rozhorčene hovorí, že za to môžu etiópski šoféri, načo vyhodil z okienka fľašku od koly. Kyslo sa pousmejeme a pokračujeme ďalej. Vstúpili sme do afarskej oblasti a v jednej afarskej dedinke zastavujeme na pár minút, aby sme dokončili prehliadku kmeňov na našej ceste. Jednoduchý domček, v ktorom bolo kupodivu príjemne, ani teplo, ani zima. Cestou k jazeru ešte zastavujeme na vyhliadke na obrovský kaňon, ktorý nám trošku pripomína ten v Namíbii. Nakoniec po novej asfaltovej ceste vybudovanej Číňanmi schádzame až na najnižšie položené miesto v Afrike. Lake Assal je dlhé 19km a široké 6,5km. Priemerná hĺbka je 7 metrov. Nachádza sa v nadmorskej výške -155 a je tretím najnižšie položeným miestom na svete po Mŕtvom mori a Genezaretskom jazere. Slanosť je druhá najvyššia po Don Juan Pond na Antarktíde a dosahuje bezmála 40%. Pod týmto jazerom sa nachádza najväčšia zásoba soli na Zemi. Máčame si v tomto jedinečnom jazere naše nohy, nakupujeme suveníry na brehu a pozorujeme Afarov, ako tu balia soľ do vriec, ktoré budú v noci nakladať na ťavy a transportovať cez kopce do Etiópie. Tieto karavány pomaly miznú, ale z času na čas sa ešte dajú vidieť. Karavány odchádzajú v noci kvôli horúčave. Asi som nespomenul, že toto miesto patrí aj medzi najteplejšie na Zemi. Dnes sa to ale nepotvrdilo a niektorí z nás dokonca kvôli vetru aj bundy na seba navliekli. Po západe slnka opúšťame toto miesto a ideme si oddýchnuť pred nastávajúcim dňom. Ráno ideme do prístavu, zoženieme malú loďku a odchádzame do zálivu Tadjoura za jednou špecialitou. Za bežných okolností sa chodí šnorchlovať na koralový útes na ostrov Moucha, dnes máme ale iný plán. Trmácame sa po vode asi 2 hodiny, až nám náš lodivod oznamuje, že už sme na mieste a máme začať hľadať. Hľadáme veľké tiene plávajúce tesne pri hladine. Tento záliv je totiž jedným z najlepších miest na svete, kde máte šancu nájsť žraloka veľrybieho. Mierumilovný požierač planktónu, ktorý dorastá do 13m dĺžky. Plavíme sa popri pobreží, hľadáme, ale bohužiaľ, dnes nemáme šťastie. Je to ako každé iné safari, nie vždy sa vám podarí vidieť to zviera, ktoré chcete. My sme mali smolu a plavili sa okolo novovybudovaného prístavu (Číňanmi) späť do mesta, aby sme sa mohli dať do poriadku pred odletom domov. Takto teda skončila naša cesta po Etiópii a Džibutsku. Odnášame si neskonalé množstvo zážitkov. Videli sme neskutočne odlišné svety, či už kresťanské, moslimské, alebo ten, kde ľudia žijú viac-menej tradičným životom. Neskutočné, že toto ešte môžeme vidieť.  

Nižšie to v Afrike nejde

Martin Karniš

20

07:47

nov

2017

Konso

Konso

V Konso ideme pozrieť jednu zaujímavosť. Aj keď sme už opustili Dolné Omo a kmeňový kotol ktorý tam vrie,čaká nás veľmi zaujímavá dedina. V roku 2007 bola oficiálne zapísaná na zoznam UNESCO. Zaparkujeme pred vchodom a vstupujeme pomedzi kamenné valy do uličky. Tento val je vonkajšou ohradou rozrastajúcej sa dediny. Konsovia sú tvorení 9 klanmi, na čele každého klanu je kráľ a ten žije mimo dediny. Klany žijú zmiešané v dedine. Táto má viac ako 6000 obyvateľov. Prvá dedina bola postavená vo vnútornej hradbe. Keď sa dedina rozrastala, vybudovali okolo ďalší val a medzi týmito valmi sú ďalšie domy. Nedávno (3 generácie dozadu = 54 rokov) vybudovali ďalší, zatiaľ posledný val. Toto má zabrániť vpádu nepriateľa, nakoľko Konsovia sú mierumilovní poľnohospodári. Pestujú všetko možné, vrátane sorgumu, teffu, ensetu, kukurice, sóje, manioku a ďalších plodín. Práve táto ich práca má za následok vybudovanie terasových políčok už pred 900 rokmi. Dedina je taktiež na terasách. Každá rodina ma svoju ohradu z úžasných kusov dreva a v nej niekoľko domčekov, každý na iný účel. Centrálnou častou je totemový stĺp, ku ktorému každý 18-ty rok pridajú ďalší kmeň stromu. 18 rokov je vek jednej generácie. Tu si viete spočítať vek dediny. Na tomto námestíčku sa nachádza aj kameň, ktorý váži okolo 50kg. Mladí muži tento kameň musia dvihnúť nad hlavu a hodiť za seba. Tak sa stanú mužmi a môžu sa oženiť. Mládežníci sem v priebehu dní prichádzajú trénovať. Je tu taktiež spoločný dom, ktorý slúži pre návštevy ako ubytovanie a pre miestnych staršinov ako zasadačka. Celá dedina a spleť uličiek je extrémne zaujímavá a zanecháva v nás silný dojem. Kľudne by sa tu mohli natáčať scény do filmov ako Pán Prsteňov a podobne. Z dediny to máme kúsok do našej lodge, kde uzatvárame našu cestu po juhu Etiópie. Odchádzame do Addis cez Tiya stelove pole (čítajte v texte spred niekoľkých dni). Potom už len Džibutsko...len... 

Konso

Martin Karniš

19

12:23

nov

2017

Mursi

Mursi

Je nedeľa a to je v tejto silne nábožensky založenej krajine pre nás silný zážitok. Hodinu po polnoci začínajú z kostolov modlitby. Z reproduktorov. Nakoľko naša lodge je v údolí, rozlieha sa tu zvuk viacerých kostolov. Niektorí sme vďaka tomu veľa nenaspali, niektorí zasa modlitby nevnímali. Každopádne je Jinka pre nás východzím miestom do národného parku Mago. V tomto parku žijú všetky možné zvieratá. Rôzne antilopy, žirafy, slony, levy, leopardy a množstvo vtákov. Väčšie zvieratá sú však plaché a držia sa ďalej od cesty. Po ceste sme niekoľko vtákov videli, vrátane vzácnej perličky supej. V dolnej časti parku naberáme doprovod a vstupujeme na územie kmeňa Mursi. Tito sú považovaní za najagresívnejších voči ostatným kmeňom. Sú príbuzní Surmom a majú rovnaké zvyky. Viac-menej boli postupom času zatlačení do malej časti hôr a z toho vzišiel ich vzdor. Prichádzame do dediny. Ihneď sa k nám vrhá množstvo ľudí a chcú sa fotiť. Samozrejme 1 foto=5 birrov. My ale dodržiavame postup a najprv si cca 15min hovoríme o kultúre a tradíciách tohto kmeňa. To ich trošku zastaví, aj keď jedna dievčina mi po 10minútach výkladu povedala "Finish!!! Foto!!!". Dokončíme si výklad, pomaly sa púšťame do fotenia a až po chvíli, keď už majú niekoľko 5-birroviek sa situácia ukľudňuje a fotí sa ľahšie. Keď pomaly končíme aj s nákupmi drobnosti, ideme k autám. Mursi, takisto ako aj u Suri, ženy nosia labrety (tanieriky vložené do spodnej pery) a tieto tu opäť niektorí nakupujeme. Púšťam sa do Dongy s jedným z mužov. Toto je tiež súčasťou ich kultúry, ako aj u Surmov. Mladí muži sa týmto stávajú dospelými a môžu sa ako víťazi ďalších Dong uchádzať o priazeň dievčat. Tieto si samozrejme vyberajú tých najlepších bojovníkov, ktorí sú hviezdami. Ďalšou tradíciou je skarifikácia a maľovanie sa po tele. Ženy si okrem toho vyrábajú ďalšie ozdoby, aby sa odlíšili a boli atraktívnejšie. Na tieto ozdoby používajú všetko možné, vrátane klov divých prasiat, alebo rohov antilop. Musíme uznať, že Mursi sú iní. Opúšťame dedinu a cestou späť vidíme v parku antilopu lesona pestrého, šakaly, a množstvo vtáctva. Prichádzame do Jinky a pokračujeme do Konso. 

Mursi

Martin Karniš

16

21:00

nov

2017

Daasanesh

Daasanesh

Od leta 2017 vedie z Turmi do Omorate asfaltová cesta a pre nás je to po posledných troch dňoch ako balzam na chrbtice. Síce v tom nie je cítiť také dobrodružstvo ako do Kibishu, ale teraz to nevadí. Prichádzame do mestečka a ideme na imigračný úrad nahlásiť vstup do pohraničného pásma s Keňou. Neďaleko sa Omo vlieva do jazera Turkana a kmeň, ktorý ideme navštíviť je susedom kmeňa Turkana. Potom, ako sa pofotíme s úradníkom a etiópskou vlajkou, sadáme do tradičných kanoe a preplavíme sa cez Omo. Už toto je zážitkom samo o sebe. Vystupujeme na druhom brehu a máme to pár sto metrov do dediny Daassaanech (Dasanesh, Daasanesh...). Máme tu miestneho sprievodcu a spolu s Ermiasom nám vysvetľujú tradičný spôsob ich života. Žijú vo veľkej dedine, približne 800 ľudí, a každá rodina má svoje miesto. Domčeky sú jednoduché, konáre ako konštrukcia a tráva ako krytina. Títo ľudia sú zmesou príšelcov z rôznych polo púštnych a púštnych oblasti. Usadili sa na jednom mieste, kde začali pásť svoje stáda v chudobnej krajine. Ich susedmi na juhu sú agresívni Turkanovia a zo severu rovnakí Nyangatom. Postupne sa preorientovali na poľnohospodárčenie, nakoľko vďaka suchám a spavej chorobe prišli o veľkú časť dobytka. Keďže nemajú jednotný pôvod, u mužov aj žien sa robí obriezka. Ženská je už do veľkej miery na ústupe, ale v odľahlejších oblastiach sa stále aj napriek zákonom praktizuje. Počas svadobného obradu je zabitých až 30 kráv, aby bola pohostená celá dedina. Daasaneshi sú prívetiví, každý z nás má svojho sprievodcu a postupne prechádzame dedinou. Nazeráme do domčekov a fotíme. Veľa mladých ľudí hovorí po anglicky, chodia do Omorate, alebo do Turmi do školy. Je tu vidno pozitívny vplyv cesty. Ľudia majú viac možností a v tomto vyprahnutom regióne si aj vďaka turizmu dokážu niečim prilepšiť. Sme tu príjemne prekvapení a túto návštevu sme si veľmi užili. Z Omorate ideme smerom do Jinky. Po ceste sa zastavujeme na hamarskom trhu v Dimeke. Sobotný je väčší ako utorkový a opäť sa stretávame s tými istými ľuďmi. Pokračujeme v jazde cez územie Banna a ako sa napojíme na asfaltovú cestu, vstupujeme na územie kmeňa Ari. Zastavujeme na trhu, kde sa už ale tradične obliekanie zmenilo a všade sa predáva európsky typ oblečenia. Prichádzame do Jinky a po večeri zaliehame do našich stanov, ktoré sú ale ďaleko pred tými v Kibish. Je tu vo vnútri kúpeľňa, tečúca voda, elektrina 24h denne a posteľ s moskytierou. Dobrú noc. 

Daasanesh

Martin Karniš

15

13:52

nov

2017

Suri (Surma)

Suri (Surma)

Cez územie Nyangatom už vedie asfaltová cesta. V roku 2018 by mala spojiť Jinku s Turmi. My z tejto novej asfaltky schádzame a za kameňolomom hľadáme cestu. Dnešný deň je celodenný presun do mestečka Kibish na území kmeňa Suri. Prechádzame národným parkom Omo až prídeme na hranicu. Vstupujeme na územie toho najväčšieho kmeňa Omo valley. Surmov je pravdepodobne až do 300.000. Na ceste stretávame stádo niekolkotisic kráv s desiatkami ľudí. Hľadajú nove pastviny a napájadlá, kde by sa mohli usadiť. Postupne sa po náročnej ceste dostávame do Kibishu. Posledných 80km nám trvalo 6 hodín (z celkových 250km). Dve noci spíme vo veľmi jednoduchom kempe. Vlastne spočíval iba v oplotenom trávnatom priestore. Podmienky primitívne, ale sľub ďalšieho dňa nás položí do stanov na matrace. Muye nám pripravil výborne raňajky a dostávame prvú dobrú správu. Nášmu miestnemu sprievodcovi Amanu sa podarilo zorganizovať odber krvi. Krave. Autami sa odvezieme za dedinu a vchádzame do hustého porastu. O pár metrov stojíme v ohrade, kde sú polonahí a nahí Surmovia s kravkami. Jednu vyberú, zaviažu jej špagátom krk a nastrelia žilu. Podarilo sa to na druhý pokus. Každá krava môže raz za dva mesiace darovať cca 1.5 litra. Kto je dnes na rade, ten sa napije. Nie každý ten pohlaď zvláda. Väčšina to ale pozná z dokumentárnych filmov, teraz sa to odohráva pred nami. Chlapi dopijú krv a my ideme na prechádzku dedinou. Zastavujeme sa na rôznych miestach, fotíme, zabávame sa s domácimi aj bez spoločného jazyka. Prechádzame pomedzi domčeky a záhradky. V jednom iba mama s deťmi, inde staré panie s fajkami, niekde aj nejaký ten chlap. Na jednom nenápadnom mieste ženy pijú miestne pivo zo sorgumu. Za pár drobných nám ochotne zaspievajú a zatancujú. Krásne, živelné a nenútené vystúpenie. Odchádzame do centra. Tu je miesto, kde sa varí miestne pivo. V krčmách tu celé dediny vysedávajú od rána a okolo obeda sú už opití. Motáme sa medzi tradične oblečenými domácimi a sme stredobodom pozornosti. Sme tu jediní bieli. Pri obede nám Ermias dáva ďalšiu dobrú správu. Miestni dedinčania sú ochotní pre nás spraviť Dongu a máme prísť. Ideme teda ešte do dedinky, ktorá je neďaleko tohto miesta. Prichádza správa, že chlapi sa chystajú v rieke. Ideme sa pozrieť na rituálnu očistu. Odtiaľ nás vedú do húštiny a šlapeme asi 500m na čistinu. Tu sa to bude odohrávať. Donga je zákonom zakázaná, nakoľko sa pri nej často bojovníci zraňovali. Dnes je to skôr o technike a o prestíži. Zranenia sa síce občas vyskytnú, ale tímy sa snažia vážnym zásahom vyvarovať. Sme tu v období Dongy a túto kvôli nám (a našim peniazom) preložili o nejaký ten deň skôr. Prečo nie, keď môžu zarobiť. Aj tak by sa konala o pár dní. Pozeráme na ceremónie okolo toho. Obe dediny a ich tímy po cca 20 bojovníkov vstupujú za tancov a spevu do arény. Zopár z nich začína bojovať. Vyzerá to až príliš skutočne. Prvé "kolo" je rýchle a protivník sa ocitá na zemi. Poslednú ranu však už nedostane a je iba naznačená vedľa neho na zem. Prvé kolo vyhrali naši "pozývatelia". Nastupuje druhé kolo a do boja sa púšťa asi polovica, to znamená asi 20 ľudí. Palice mlátia o seba a občas vidno aj zásah do tela. Keď sa opäť ocitnú dvaja na zemi, staršina ukončuje aj toto kolo. Takto to pokračuje do piateho kola. Definitívny víťaz ma právo na vyber dievčiny, je predsa hrdina dňa. Pripomína mi to náš futbal. Dve mestá hrajú proti sebe o prestíž. Jednotliví hráči sú hviezdami a letia na nich baby. Ukáže sa tu jednotlivec a aj tím. Aj napriek tomu, že Donga už nie je tak skutočná ako pred 20 rokmi (skutočná sa hľadá veľmi ťažko a dlho), zážitok pre nás to je jedinečný a niektoré rany tiež. Jeden z bojovníkov ma tržnú ranu na holeni. Prikladá si na to listy stromu čo tu rastie. S úsmevom krivká preč. Ideme spolu s víťazmi dedinou, aby sme deň zakončili s domácimi v miestnej krčme na teplom pive. Keďže tu nie je elektrina, nemajú chladené pivo. Aj tak by ho nikto nekupoval. Surmovia sú na prvý pohľad drsní ľudia. Už od detstva ich zvykajú na bolesť a tvrdý život. Žijú vo veľmi odľahlej končine Etiópie a to udáva rytmus ich života. Sú pastieri a poľnohospodári. Obliekajú sa tradične a je viac odhaleného ako zahaleného. Veľa mladíkov chodí úplne nahých, až kým sa nestanú mužmi. Ich úhlavní nepriatelia sú Nyangatom a Toposa z Južného Sudánu. S týmito vedú vojny o pastviny a napájadlá pomocou automatických zbraní, hlavne AK-47. Mladí muži si za každého zabitého nepriateľa spravia značku na tele. Skarifikácia je bežná aj u žien. Tie sa takto vyzdobujú. Ďalšou "ozdobou" je labreta, drevený alebo hlinený kruh vložený do narezanej spodnej pery. Postupne vkladajú väčší a väčší. Aby boli ešte krajšie, rodičia im v detstve vyrazia dva spodné zuby. Hovorí sa, že to bolo robené kvôli obchodníkom s otrokmi, aby boli neatraktívne. V dnešnej dobe si už mladé ženy peru nenarezávajú. Skarifikácia je však veľmi populárna. Taktiež je populárne sa maľovať prírodnými farbami. Opúšťame údolie Kibisha a nechávame tu za sebou mnoho. Či už 5-biroviek za fotky, alebo srdce s domácimi detičkami. Každý po svojom. Návšteva tohto kmeňa aj napriek strastiplnej a nepohodlnej ceste stala za to. Neskôr sa nám to ešte viac rozleží v hlavách a uvedomíme si, kde sme to vlastne boli a čo sú ti Surmovia zač. Dokonalý zážitok z juhu 

Suri (Surma)

Martin Karniš

13

21:57

nov

2017

Nyangatom

Nyangatom

Z Turmi ideme tou istou cestou ako včera. Prechádzame územím Karov a zastavujeme sa v jednej ich dedinke, ktorá patrí časti kmeňa, ktorí žijú polo-nomádskym životom. Presunú sa s dobytkom ak je to už potrebné. Cez plantáže tabaku a kukurice prichádzame k rieke Omo, kde je vybudovaný nový most a asfaltová cesta. Tá prechádza územím Nyangatom. Po asfaltke ideme asi 70km. Zastavujeme však pri jednej z dedín. Žije v nej cca 50 ľudí. Vidno že nie sú zvyknutí na peniaze za fotky. Systém ale pochopili veľmi rýchlo. Najprv si pozrieme dedinu a potom fotíme. Tito ľudia sem prišli v polovici 19 storočia z Ugandy. Usadili sa poblíž Omo a rýchlo sa tu presadili. Svojich príbuzných a spriaznencov majú v Južnom Sudáne, kmeň Toposo. Keď sa z chlapcov stávajú muži, musia zabiť býka oštepom na prvú ranu. Ak sa mu to podarí, je iniciovaný do stavu mužov a bojovníkov a má právo sa oženiť. Dievčatá a ženy sa zdobia koralkami a náhrdelníkmi z dreva. Prvé dostanú od svojho otca. Ďalšie od manžela. Ak sú dobré gazdiné, manžel im kupuje korale častejšie a nakoniec takáto mohutná ozdoba môže vážiť aj 3.5kg. Muži si na hlavách robia ozdoby z hlinky a ílu v rôznych farbách. Účesy dopĺňajú perím z rôznych vtákov. Muži aj ženy si robia skarifikáciu. Niektorí iba kvôli ozdobe, iní si tak robia "čiarky" za zabitého nepriateľa, alebo veľkého zvieraťa. Z roviny Nyangatom vchádzame do hôr a vstupujeme na územie Suri (Surma). 

Nyangatom

Martin Karniš

13

21:52

nov

2017

Hamar

Hamar

Od Karov sa sunieme nádhernou africkou krajinou do dediny Dimeka. Dnes sa tu koná trh. Každý deň v týždni sa trhy konajú v inej dedine. Táto je zaujímavá tým, že na trh sem chodievajú kmene Hamar, Banna a Karo. Všetci sú si ako-tak príbuzní a tolerujú sa. Ich spoločný nepriateľ je kmeň Nyangatom. Trošku mi to pripomína gangy z filmu West side story. Tu je ale prijemná atmosféra a ľudia sa usmievajú a nechajú sa fotiť. Nájdete tu všetko potrebné. Kukuricu, sorghum, olej, tabak, tradičné aj moderné oblečenie, a samozrejme suveníry. Stretávame tu aj Makiu, ktorý si pamätá na Tomasa aj po toľkých rokoch a stále nosí tričko Chelsea, čo od neho dostal. Užijeme si trh a odchádzame späť do Turmi. Po návrate ideme do typickej hamarskej dediny. Najprv je doma iba otec rodiny so zopár deťmi, ale nakoniec sa tu ukážu aj susedky a deti odvedľa. Máme to tu živé a veľmi dobre sa bavíme. Vidíme, ako si hamarky robia svoje účesy, aký je rozdiel medzi vydatými a slobodnými a medzi prvou a druhou ženou. Všetko sú to zaujímavé veci a pomedzi to sa tu fotí o sto šesť. Z dediny sa do našej lodge prejdeme. Je to asi 2km úžasnou krajinou. Je to nádherný pocit, keď kráčate chodníkmi, ktorými kráčajú domáci hamari denne na svoje farmy. "Túlame" sa africkou divočinou akoby nič. Zajtra sa ideme túlať ďalej, prechádzame na druhý breh Omo ku kmeňom Suri a Nyangatom. Budeme tri dni bez elektriny a akéhokoľvek signálu. Majte sa krásne vo vašom pretechnizovanom svete, my ideme do doby kamennej, aby sme mohli íst o 3 dni späť do budúcnosti. 

Hamar

Martin Karniš

13

17:45

nov

2017

Tak sme spat v Addis

Tak sme spat v Addis

Ráno po skorých raňajkách vyrážame z mesta Konso v Južnej Etiópii a smerujeme na sever do Addis Ababa. Po ceste sme sa zastavili len na obed. 85km pred hotelom v Addis je ale jedna zaujímavá zastávka. Pamiatka chránená UNESCOm od roku 1980. Volá sa to Stelove pole Tiya. Nachádzajú sa tu hrobky neznámej predkresťanskej kultúry. Predkresťanskej v tejto časti, nakoľko tieto stely tu boli postavené medzi 12 a 14 storočím, kedy sa sem kresťanstvo začalo dostávať. V širokom okolí ich je okolo 400, tu na tomto najlepšom nálezisku je pohromade 41 kusov. Niektoré sú pekne reliéfové, iné iba jednoduché bez akýchkoľvek reliéfov. Veľmi zaujímavá zastávka. O pár kilometrov vstupujeme do hlavného mesta. Najprv Vám, naším príbuzným, kúpime kávičku a ideme na hotel. Týmto sa uzatvára jedna kapitola z troch. Máme za sebou sever a juh Etiópie a väčšinu z nás ešte čaká návšteva Džibutska. Sme tu všetci bezpečne na hoteli a sadáme k večeri. Po jednoduchom (ale jedinečnom) juhu sa cítime ako v raji. Ďakujeme naším šoférom Efranovi, Solomonovi a Djemilovi. Obzvlášť kuchárovi a maximálne univerzálnemu človeku Muyemu a samozrejme nášmu miestnemu partnerovi a sprievodcovi v jednej osobe, Ermiasovi. Tešíme sa sem na ďalšiu cestu za zážitkami. 

Tak sme spat v Addis

Martin Karniš

08

12:29

nov

2017

Karo Viac o krajine

Karo

Z Turmi je to len 55km. Trvá nám to približne 2 hodiny. Najprv stretávame Hamarov a keď sa ľudia úplne vytratia, zbadáme prvé kravy a vieme, že sme blízko cieľa. Naše Landcruisery zvládajú cestu bravúrne a prichádzame na okraj zrazu. Na okraji veľká dedina, pod ňou rieka Omo. Toľko sme o nej počuli a čítali. Akonáhle vystúpime z áut, zhŕknu sa okolo nás domáci kmeňa Karo (Kara). Jeden z nich, krásne pomaľovaný bielym ílom, na mňa ukáže a rozbehne sa ku mne. Je to super pocit, keď si Vás po roku pamätá chlapík z takéhoto kmeňa (na fotke). Najprv sa pomotáme po dedine, nahliadneme do domčekov, a keď už si na nás Karovia trošku zvyknú, vyťahujeme foťáky. Niektorí fotia viac, niektorí menej. Všetci domáci sú krásne vyzdobení, dnes majú jeden zo svojich animistických sviatkov a sú nachystaní na večernú oslavu. Užívame si chvíle s týmto najmenším kmeňom údolia Omo. Je ich iba cca 1800 a možno sú čiastočne príbuzní s Hamarmi a Banna. Tak ako aj Hamari, robia rituál zvaný "Preskakovanie býkov". Týmto sa z chlapcov stávajú muži a môžu sa oženiť. Na znak, že to zvládli, si vyrežú do ucha značku, a tak každý vie, aké je jeho postavenie. Rovnakú značku sme si všimli aj na uchu náčelníka, ktorý má viac ako 70 rokov. Jeho postavenie je doživotné, po ňom vedenie klanu prevezme najstarší člen spoločnosti. Po nafotení dediny a rieky Omo sa vyberáme do miestnej školy. Chodí sem 146 detí od prvej po siedmu triedu. Učiteľov majú 11, čo je na miestne pomery viac ako dosť. Deti nám zaspievali štátnu hymnu a jednu lokálnu pesničku. Všetko by bolo ako u nás (ak nerátame jednoduché podmienky), ale černoškovia pomaľovaní bielym ílom, boli trošku odlišní. Neviem, ako by sa na to pozeral učiteľský zbor na slovenskej škole. Zážitok to však bol jedinečný. 

M

Martin Karniš z BUBO

ODPORÚČANÉ ZÁJAZDY

BUBO HISTÓRIA

Pozrite si históriu slovenského cestovateľstva