Fórum

6 príspevkov

19

10:14

nov

2015

Ebola tour 30

Ebola tour 30

Ebola tour 30 Fotografujem deti v Bo, v druhom najväčšom meste Sierra Leone. Peter má 10 rokov a sestra Dani 8. V sáčkoch majú klince. Je to železiarstvo aj potreby pre údržbára.Za 1 USD som dosta 5700 SLL (leone). Sáčok čipsov z platanov stojí 1000 SLL. No hotel Radisson Blue stojí 450 USD/noc.Keď prejdeme hranicou z kmeňa Mende do kmeňa Temne, tak sa zmení ponúka obchodníkov. Hneď si dávam kokos. Chlapec odsekne mačetou vrch  a podáva mi ho: „Nech sa páči, sir."  Vypijem ho na dúšok, čerstvý kokos z Afriky je ten najlepší. Podám ho chlapcovi späť a on ho mačetou otvorí a vyberie bielučkú dužinu a opäť mi to podá.„Nech sa páči, pane. A bezpečnú cestu vám prajem pane."

16

12:24

nov

2015

Ebola tour 28

Ebola tour 28

Ebola tour 28 Krajina aj oproti Libérii riadne zdrsnela. Asfalt skončil úplne. Prenajímam džíp. Domácich sa sem zmestí 10 a nás je 5. Tak zaplatím za desiatich a ešte čosi navyše. Džíp vyzerá, že sa rozpadne, no je to stará klasika s perfektným motorom a Mohamed z kmeňa Mende je neuveriteľne zdatným šoférom, ktorý tu pozná každý výmoľ. No nie výmole, skôr ide o pasce na slony. Cesta je skutočne v otrasnom stave a aj keď november má byť už bez dažďov, stále prší a prší a cesta takto zničená už dlho nebola. 80 míľ sme išli naplno 7 hodín.  No bola to jedna z mojich najkrajších ciest, aké som v živote išiel. Červená terénna dráha plná hnedočervenej vody a okolo sýtozelená džungľa. Dediniek je máličko, vždy je to tak 7 domčekov z hliny s prútenou strechou. Domorodci robia palmový olej. Červené plody hodia do mažiara a roztlčú ich, raz tlčie jeden, raz druhý a potom varia, varia a varia. Pokojný život ďaleko od civilizácie. „Čo máte dnes na obed?" pýtam sa. Pani odkrýva hrniec.Ide o veľkú opicu, možno šimpanz. Tých je tu veľa.Prechádzame územím diamantových baní v Zimmi a Góla (tieto sú ilegálne), končíme v meste, ktoré je centrom obchodu s diamantami v Keneme. V rukách majú tento obchod už 120 rokov Libanonci. „Sú horší ako Židia, nikto ich tu nemá rád, sú to ľudia druhej kategórie," hovorí Roman, ktorý v Sierra Leone žije už 5 rokov. Bavíme sa o tom v preslávenom hoteli Kapitol, ktorý patrí Libanoncom. No majitelia neobchodujú s diamantami ani so zlatom, ale s kakaovými bôbmi. Vynáša im to viac. „Ebola je vyslovene mediálny vynález. Je to absolútna hlúposť. Počas epidémie eboly som mal ebolový preukaz a nemohol som sa oficiálne pohybovať, diskotéky boli zatvorené, aj hranice. No viete aká je Afrika, aj cez zatvorené hranice sa dá prejsť." No nám sa to nepodarilo. „Malária zabíja mnohonásobne viac ľudí než ebola, ja som mal maláriu 37x," pokračuje Roman a odhovára nás od zajtrajšej návštevy baní. „Zákony sú tvrdé a dostanete 3 roky natvrdo, respektíve sa môžete vykúpiť. Za  každý polrok 50 000 USD.

16

11:57

nov

2015

Ebola tour 27

Ebola tour 27

Ebola tour 27 Zvoní mi mobil. To je nevýhoda, že mám signál. Vymotávam sa z moskytiery, zdvíham telefón. „Ľubo, som tri hodimy od Conacry! Už som skoro tam!" Je to Moisseho hlas plný radosti. Našťastie som mu vyhovoril aby volal 5 x denne plus som nemal signál a tak volá iba raz. Pozriem na hodinky, je 3:34 ráno.„Ten Moisse je čistý idiot" zamručí Igor, ktorého telefonát samozrejme zobudil. No ja som veľmi rád, že zavolal. Poznáme sa s Moissem iba 3 roky a nás vzťah sa tvorí. Teda, nevedel som či naozaj do Conacry príde, či sa niekde nezašije a ja ho mebudem mať šancu nájsť. Zahrabe sa niekde v dogonskej dedinke, kmeň ho nevydá a aj keby som ho našiel či vysúdil peniaze späť, on ich už dávno nebude mať. Takže super, darí sa, konečne sa ebola tour vyvíja dobrým smerom.Ráno opúšťame Monroviu prenajatým autom a vyrážame na hranicu. Je to 2 hodinky tvrdia všetci domáci. No ja viem svoje... Nás cieľ je prejsť dnes hranice. Na posledných nás otočili a tak to vôbec nie je také zrejme. Každú chvíľu nás zastavuje kontrola. „Ebolove kontroly" – kontroly, kde vystúpite z auta, musíte si umyť ruky a zmerajú vám teplotu. Neviem ako sú nastavené tie teplotné pištole, ale aj v tom neuveriteľnom teple mám vždy 36 stupňov. To je teplota ovzdušia, no ja mám určite viac.Máme to nafotené a to bol aj náš problém. Ebolove kontroly sú zároveň aj policajnými checkpointami. Kapitán si nás predvolá. „Viete, že je zakázané fotiť policajné a vojenské objekty? Pôjdete na súd."  Tak začíname africké tančeky a stáčam reč na dnešný futbal. Libéria hrá s Pobrežím Slonoviny a to je tu ohromný deň. Na mnohých domoch veje libérijská vlajka podobná tej z USA, množstvo áut má vlajočky, na spätných zrkadlách natiahnutú vlajku, niekedy aj na celej kapote. Táto téma zaberie a úplne odvedie policajta od jeho prísnosti. „Nový štadión opravujú, hrá sa na starom Antoinette Tubman v centre. „To je skôr výhoda pre Slonov" hovorím. Černoško hneď zabudol, že mal byť prísny. Potom sa odvoláva na všeobecný zákon a tak celá záležitosť skončí slušným podaním si rúk.V Libérii majú ľudia s fotením problém. Pýtajú sa nás, či sme žurnalisti. Celá krajina je posiata nálepkami „Stop ebole“. Ebola musí ísť. Všade jazdia biele džípy a nákladiaky UN a auta nespočetných neziskových organizácií. Je to raj darmožráčov. Ebola tu nie je mesiace a tak bojovať s ňou a brať na tento boj peniaze zo západu musí byť príjemné.Cestou nie sú žiadne mestečká ako v Ghane či Pobreží Slonoviny, iba džungľa, hustá zeleň, bažiny a rieky plné vody. Na ceste je množstvo jám, ale môžeme ju záverovať ako vcelku dobrú. Na ďalšej policajnej stanici mi policajt, ktorý tu robí už 23 rokov, dovolí odfotiť väzňa. Binde Cole Johnson mi hovorí: „Kopol brata do brucha." A tak si to musí odsedieť. Malá cela, v ktorej je nad 40 stupňov, žiaden záchod, žiadna voda, špina a smrad. „Takto sme mohli sedieť my, keby nás chytili na tých motorkách na guinejskej hranici," šepká mi Juro. No africká basa nie je bohviečo,  aj keď takýmto špeciálnym fotografiám som rád.Po 3 hodinách sme na hranici. Nefajčím, ale zapálim si takú malú cigarku, čo mi Juro dá. Som trošku nervózny, keď nás nepustia ani cez túto hranicu, tak už neviem. Príde policajtka a nepríjemne na mňa vyštekne, že na verejných priestranstvách v Libérii je zakázané fajčiť. Na hranici je aj pošta a chalani chcú poslať exotickú pohľadnicu, no na pošte niet obsluhy. Po dvoch hodinkách opúšťame hranicu. Boli sme v štyroch okienkach a zbavili nás aj eboly (ďalším umytím rúk - dnes štvrtým). Pri poslednom okienku stretávam tu nepríjemnú policajtku dbajúcu na zákony. Aj teraz je prísna. V búdke ich sedí asi 6 policajtov. Začnem sa s jedným baviť najprv o futbale a potom o ebolovych pozdravoch. Ľudia si nepodávali vtedy ruky, ale dotýkali sa iba päsťami, poprípade päsťami a spojili si palce na vrchu. No postarší policajt mi ukazuje aj iné pozdravy, kedy sa spoja ruky a zároveň si obaja zalúskaju prstami. Všetci šiesti policajti sú z tohoto vystúpenia vo vytržení, smejú sa, najradšej by tancovali. „To sa robí iba s priateľmi," hovorí policajt.„Veď my sme priatelia," otáčam sa na poriadnu policajtku. „S Vami by som si rád dal pivko a pofajčil cigaretku." Všetci sa smejú a chytajú za bruchá, aj daná policajtka. No a potom si vypýta bakšiš. „Prosím, dajte nám vodu pre našu kanceláriu." To všade v Afrike znamená „dajte nám peniaze“. Ide vždy o drobné, jedno či dve eurá, ale 20x za deň sa toho nazbiera. Pri nízkych platoch sa v Afrike polícia živí takto. Kým len takto, tak je to ok. Ideme ďalej!Po moste môžete ísť peši alebo sa nechať odviezť motorkou. Na sierra-leonskej strane sú búdky oveľa pokryvenejšie, uplácané z hliny, je to riadny prepad v kvalite, uff očakávam to najhoršie. Pustia nás do krajiny? A za koľko?No všetci sú ohromné milí. Najväčší náčelník odetý v luxusnej dzalabii  so zlatými hodinkami je naša posledná zastávka. On rozhodne, či nás do krajiny pustí. S takýmito chlapíkmi nemám dobrú skúsenosť. Je to miestny mocipán. Chvíľu študuje naše pasy.“Vidím, že víza máte všetci gentlemen..." Vrazí nám každému do pasu vstupnú okrúhlu pečiatku. "Vitajte v Sierra Leone!"

13

12:51

nov

2015

Ebola tour 26

Ebola tour 26

Ebola tour 26 Sú čierni menejcennou rasou?Černochov zo Západnej Afriky vyviezli do Severnej Ameriky. Potom sa v roku 1822 vrátili ako slobodní ľudia späť. Tu v Libérii vytvorili slobodnú republiku, ustanovili ústavu podľa vzoru USA a s heslom „Priviedla nás sem láska k slobode" a začali budovať africký zázrak. Libérii sa neuveriteľne ekonomicky darilo. No do roku 1980 bol každým prezidentom Afroameričan, teda potomok navrátilcov z USA a Karibiku.Títo ľudia pričuchli k západnému systému, uverili mu a nasledovali ho. No rasizmus v Libérii bol väčší než v USA. 95% domorodého obyvateľstva bolo ľuďmi druhej kategórie. Prelomil to až čatár s hrubými rysmi a simplexným chovaním, Samuel Doe. V noci vtrhol do spálne prezidenta Tolberta, ktorý bol už v pyžame a nožom ho vlastnoručne zabil. Prvý zákon, ktorý nový vládca Doe vydal, bola poprava 13 ministrov na pláži v Monrovii. Domorodci jasali, svet ostal v šoku. Ellen Johnson Sirleaf, terajšia prezidentka, ktorá bola vtedy členkou Tolbertovho kabinetu, si zachránila kožu iba zázrakom.Libéria nebola nikdy kolonizovaná. Bola to krajina, ktorá mohla ukázať svetu, že „to ide" a aj černosi dokážu vybudovať prosperujúci štát. No akcia Doeho z kmeňa Krahn spôsobila davastáciu. A hlavne podpora Doeho zo strany USA počas Studenej vojny. Následne dve libérijské vojny zabili niečo medzi 300 až 500 tisíc obyvateľov. Vyše 10%! Úplne rozvrátili hospodárstvo, v tejto dobe žije až 85%  Libérijčanov pod hranicou chudoby. No poďme po poriadku. Doe vládol 9 rokov a tvrdo zasahoval proti iným etnikám (Gio, Mano). Keď Charles Taylor zaútočil v roku 1989 v I. Libérijskej vojne z Pobrežia Slonoviny, ľudia ho vítali a čoskoro obsadil väčšinu Libérie. Taylor bol vychovaný Muamadom Kaddafim. Taylor ktorý vyštudoval v Bostone, podporoval Doeho, následne štátu ukradol 1 milión dollárov, uväznili ho v USA kde z väzenia ušiel, dostal neskôr prezývku „mäsiar z Monrovie". Jeho práva ruka „princ" Johnson je zachytený na videu ako sedí, uchlipkáva pivko a vykrikuje rozkazy zabijakom, ktorí prezidenta Doeho zabili. Apropos, Johnson skončil v posledných (2012) libérijských prezidentských voľbách tretí... Charles Taylor v roku 1997 jednoznačne zvíťazil vo voľbách (jeho volebné heslo „Zabil mi mamku, zabil mi tatka, ale aj tak ho budem voliť" je ukážkou, v akom stave bola krajina.  Od roku 1999 až do roku 2003 prebiehala 2. libérijská vojna. Taylor zároveň podporoval „krvavými" diamantami RUF v susednej Sierra Leone. Detskí vojaci, odsekávanie končatín... no o tom neskôr.Mier bol podpísaný v roku 2003, voľby boli v roku 2005 a zvíťazila v nich Ellen, ekonómka, absolventka Harvardu, ktorá sa tak stala prvou ženou tejto africkej krajiny. Ellen Johnson Sirleaf dostala Nobelovu cenu za mier. Požiadala Nigériu o vydanie Charlesa Taylora a ten v Hágu dostal 50 rokov. V marci 2014 postihla krajinu epidémia eboly a spôsobila ďalšie rany hospodárstvu a imidžu krajiny. Do tejto milej krajiny sa teraz chystáme.Odlietavame z letiska Lungi, z ktorého sa dá do Freetownu dostaneť iba loďkou cez rieku Sierra Leone... pod nami pralesy, močariská a nad tým nádherná sýtofarebna dúha.

13

11:13

nov

2015

Ebola tour 23

Ebola tour 23

Ebola tour 23 Košeľa kmeňa Yacouba sa volá kita. Zaplatil som za ňu 4€.Yacouba je malým kmeňom na západe Pobrežia Slonoviny, sústredený okolo mesta Man. Ide s nami šéf turizmu Manu. Keď si ideme od kaskád pozrieť tanec tínedžeriek Yacouba, okolo „tajomného lesa" nám rozpráva legendu.Man bol malou dedinkou. Raz k ním prišiel pocestný - špinavý, otrhaný. No dedinčania ho prichýlili, dali mu najesť. Keď odchádzal, zastavil sa u náčelníka. Vykľul sa z neho predpovedač budúcnosti - Marabu.„Vieš čo náčelník, tvoja dedina je pohostinná. Vynikajúca. No môže byť ešte lepšia, ale musíš sa vzdať veci, ktorá je ti najdrahšia.“Náčelník mal veľa zlata, bol to bohatý človek a ponúkol Marabu svohe bohatstvo. No Marabu chcel iné,  a to náčelníkovu jedinú, najmilšiu dcéru Malé. Tu, v tajnom lese vykopali hlbokú jamu a zavolali náčelníkovu dcéru. Tá ale odmietla do lesa vstúpiť, keďže les je výsostne mužskou časťou. No otec po ňu poslal a tak súhlasila. „Dcéra moja, dole v jame sme našli najkrajší šperk. Iba ty mi ho môžeš ísť vziať."  Keď Malé zbehla do jamy po rebríku, rebrík vybrali a zahádzali ju hlinou. Odvtedy sa dedinke Malé darilo a stalo sa z nej významné mesto. Keď prišli kolonizátori, omylom premenovali mesto na Man.Ďuro: Vieš kam najradšej cestujem? Keď mi niekto povie „tam nič nie je. Yes! To je vždy to najlepšie!"

12

19:12

nov

2015

Ebola tour 21

Ebola tour 21

Ebola tour 21 Toto heslo bolo na billboardoch Charlesa Taylora, keď kandidoval za prezidenta Libérie. „Zabil mi mamku, zabil mi tatka, ale aj tak ho budem voliť." Získal  jednoznačnú väčšinu.Ráno sme vstávali o 5:00, rozlúčili sme sa s tým, že ideme do Libérie a ešte za rannej hmly vyrazili smerom k hraniciam. Z Manu do Danane sa cesta riadne zhoršila, no je tu asfalt. Problém ale zostáva, dier je tu ako v ementále a ide to teda pomaly. Krásne svitá, nad palmami lietajú kŕdle obrovských vtákov. Prechádzame cez množstvo policajných kontrol. „Kam idete?“ pýtajú sa. „Do Libérie," odpovedáme. Vždy nás pustia. Cesta do Libérie síce nie je na mape, ale existuje, a je to hlavná cesta, ktorou sa do Libérie chodí. V Danane sa naraňajkujeme a ja idem fotiť. Už sú tu Libérijci a iba tak - medzi rečou na mňa vybafnú: „Hranica je zatvorená."  Bežím za našimi troma sprievodcami. „Čo vy na to?" „Nie, nie, veď nie je teraz vojna, nie sú voľby, niet dôvodu. To zrejme myslia obdobie, kedy bola ebola. Teraz je otvorené. Určite. Už sa toľko netráp, je to v pohode." Nasadneme do autobusu a vyrazíme. Po dvoch kilometroch stojíme. Na hranicu je to 30 km, no toto je posledná policajná stanica. „Hranica je zatvorená."Otáčam sa na našich sprievodcov: „Pred 10 minútami ste mi tvrdili, že všetko je ok!" „Nikdy som ti to netvrdil. Ľubo ty si chcel ísť do krajín s ebolou." „Ale Moisse, ebola už nie je. Ty si s trasou súhlasil a preveril vstupy. Inak aj my sme to preverovali a všetko bolo ok!“Prídeme k šéfovi danej policajnej stanice " Šéf, my máme víza do Libérie. V Libérii nie je ebola už 7 mesiacov. Neexistuje žiaden logický dôvod nepustiť nás"Policajný šéf odpovie: „Ty si povedal čo si chcel, teraz hovorím ja. Hranice sú zatvorené medzi Libériou aj medzi Guineou. Nedá sa prejsť. Máš oficiálny papier, že ebola nie je?"„ Veď to je známy fakt," ukazujem správu WHO, ktorú mám stiahnutú v tablete. Libéria nemá ebolu už mesiace. „Hranica je zatvorená," znie reakcia. No volá šéfovi komisariátu v meste a tak sa tam vydáme.Na komisára čakáme viac než hodinu. „Do prdele Moisse, aký máš teraz návrh?" „No Ľubo, navrhujem vrátiť sa do Bamako, Mali je aj tak krajšie a urobiť okruh tam, to sa každému bude páčiť... V Bamaku sme za 3 dni." „No to nemyslíš vážne. Je to totálny nezmysel." Čo však môžem čakať od človeka, ktorý mi keď som chcel dnes na raňajky kávu, dal do horúcej vody sáčok s čajom a do toho mi nasypal Nescafé. Vôbec neviem prečo to urobil. Chcel mi dobre, to najlepšie. No ten grc sa nedal piť.Keď príde komisár, prijme nás, oxeroxuje si môj pas, pýta si povolenie, že BUBO môže robiť zájazdy po Afrike a všetky povolenia na autobus. Všetko aj dostáva. „Pane, my sa chceme dostať do Conacry a máme jedinú šancu pokračovať v ceste. Keby sme išli späť do Mali, po prvé nemáme víza, ale cesta okolo trvá minimálne 5 dní a to by sme iba išli. Plus by sme vynechali Libériu a Sierra Leone. Prosím, pustite nás von. My sa už do Pobrežia Slonoviny nevrátime, takže nemôžeme doviesť žiadnu chorobu. Volal som konzulovi Libérie a on prisľúbil, že do krajiny nás pustia." Dávam mu telefónne číslo libérijského konzula.Komisár mi ukáže pas. „Vidíš, tu máš vstupnú pečiatku do našej krajiny. A musíš mať výstupnú. Je pravda, že hranice Libérie sú otvorené, ale naše sú zatvorené. Náš nový prezident sa tak rozhodol. O 3 mesiace sa o tom bude jednať s prezidentom Libérie. Dovtedy ostanú hranice zatvorené."Ach jaj. Viem, že táto cesta je nevyspytateľná, že sa hocičo môže stať, no prečo tak skoro? BUBO Base Camp pracuje perfektne, objednajú nám všetkým letenky z Abidjanu do Monrovie. Letí sa na obed o 2 dni a to by sme mali v pohode stihnúť. Po zemi sa ísť nemôže, ale preletieť možné je. Jedna hranica (Pobrežia Slonoviny) je zatvorená, druhej krajiny (Libérie) o 5 km ďalej je však otvorená. Kocúrkovo.Moisse, ty pôjdeš 5 dní do Conacry. Ja sa vrátim po vlastnej osi do Abidjanu a preletím do Monrovie a po vlastnej osi dôjdem o 5 dní zo Sierra Leone do Conacry. Stretneme sa v reštaurácii u Obamu, tu obaja dobre poznáme. „Ja vás hodím do Abidjanu," kontuje Moisse. „Si normálny? Veď potom nestihneš byť do 5 dní v Conacry!" Prídem k autobusu a Tomáš mi volá, že letenky máme vystavené! Super.V tej chvíli prichádza chlapík v rozhodcovskom tričku, je to Libérijčan. „Prepašujem Vás do Guiney!" hovorí.„Pôjdeme hore do Touba a odtiaľ tajnou cestou obídeme pohraničníkov Pobrežia Slonoviny, dostanem Vás do Guiney. Odtiaľ sa v pohode do Libérie dostanete, hranice sú otvorené."No do prdele. To som teda ešte nezažil. V Afrike som sa 2x dostal do krajiny bez víz, do Toga aj do "malého" Konga. No toto je silná káva. Aby to nebol grc s čajom. Niekde nás prepadnú. Chytia nás a ... do Guiney máme single víza. Je toho veľa proti, hlavne zdravý rozum.No sme taká partia, priemerná scestovanosť partie je 134,8 krajiny. Ideme do toho!Sms - ky mi neprechádzajú už teraz. Volal som do Base Campu, aby zrušili letenky a iba ich rezervovali späť. Budem zrejme volať z lokálneho čísla, ak vôbec. Neviem čo bude najbližšie dni.Vyrážame, na obed si dávame tie malinké banániky. Za 1€ ich kupujeme 40 kúskov. Cestou nás zastavujú policajti. Nastáva strašná hádka. Po prvý raz na našej ceste. „Otáčajú nás," hovorí Igor. No pohneme sa ďalej. To iba policajt chcel úplatok, chcel nás okradnúť a ja som mu povedal, že nás má chrániť a nebrať úplatky. Do Touba je to ešte 60 km, začína pršať. Keď bude tá lesná cesta mokrá, neprejdeme. Poznám tento autobus, je to terénny nezmar, ale červená klzká lepkavá hlina ho vždy stiahne do priekopy. To som už párkrát zažil. No ideme ďalej. Veľké dobrodružstvo začína!A už aj skončilo. Sú 2 hodiny ráno a ja spím na zemi v hoteli Les Cascades. Už nemali dvojku a Moisse mi dal nafukovačku, z ktorej sa vykľul starý spacák. Ten som si na kamennú dlážku hodil pod seba. Svoje veci sme naviazali na motorky a išli nás prepašovať do Guiney. Bojoval za nás aj náčelník. No proti predpisu je každý bezmocný. Celučičký deň sme zabili putovaním po červenej hline z prechodu na prechod. Vstávame o 5 a pol hodiny a ideme na autobusovú stanicu. Verím, že autobus do Abidjanu pôjde. S Moissem, Yusufom a Girem sa rozlúčime a ďalej putujeme sami. Oni musia ísť späť do Bamako. Do hotela sme prišli o druhej ráno a odchádzame o šiestej a tak sme si dali budíček na 5:45. Silu potrebujeme a spánok je základ. No o 4.40 má zobudí prvý muezín, huláka tu za totálnej tmy a o 5 minút búcha na dvere recepčný. Budíček. Och, veď sme ti vysvetľovali, že sa chceme vyspať. Afriky mám dnes opäť dosť. Musím trošku zrelaxovať... No niet kedy.

BUBO Covid garancia v cene

Preplatíme vám test aj domácu karanténu