Prežil som Réunion

Prežil som Réunion

L

Luboš Fellner

Réunion, dobrodružný ostrov v Indickom oceáne. Prilietame, pod nami bolo dlhé hodiny iba more a more a more. Tento ostrov je naozaj ďaleko, ďaleko od všetkého. Aj preto nebol nikdy osídlený ľuďmi a nebyť kolonizátorov, ktorí sem priviedli svojich otrokov, tak nie je osídlený do dnešných čias. Portugalčania, prví, ktorí oboplávali Afriku, ostrov navštívili už začiatkom 16 storočia. No dnes sa zdá, že ostrov poznali už skôr (12. stor.)  arabskí obchodníci, a to pod názvom Dina Morgabin, a uvažuje sa nad tým, že sa tu na svojej ceste pri hľadaní Madagaskaru zastavili aj Malgaši - ľudia Austronézskeho pôvodu, ľudia kultúry Lapita. Každopádne, Portugalci vedení Domom Pedrom Mascarenhas (podľa neho sa Réunion, Rodriguez a Maurícius volajú Maskarény) ostrov prvý raz skutočne preskúmali a usúdili, že ich nezaujíma. Potom prišli Francúzi a to tak, že sem vyložili svojich väzňov a čuduj sa svete, tí po pár rokoch ani neschudli. Mali tu vtedy ešte nelietajúceho vtáka podobného Dodovi, veľa rýb, všetko tu rástlo a nebolo tu nič jedovatého. Vody je na Réunione dostatok =). Francúzi teda oficiálne založili na ostrove kolóniu, priniesli otrokov a nazvali ho podľa kráľovskej rodiny Ile Bourbon (nie po kentuckej whisky).

Seychely, to je 115 ostrovov, k Mauríciu patrí taktiež viac ostrovov, no Réunion, to je jeden jediný ostrov. Pevninskou plochou je jednoznačne najväčší, väčší než Maurícius a vyše 5x väčší než Seychelské ostrovy.

Ak sem priletíte zo Seychel či Maurítiusa, tak ihneď uvidíte ten rozdiel. V šoku neostanete iba ak priletíte priamym letom z Paríža. Lebo to vyzerá rovnako. Vojdete na občiansky preukaz, veď ste v Európe. Naozaj, Réunion dnes nie je samostatnou krajinou, ale ide o najvzdialenejší zámorský departement Francúzska. Je to presne ten istý pocit, ako prílet do Cayenne vo Francúzskej Guayany. Šokom sú aj cesty, lebo sa smerom na juh presúvame po veľmi kvalitnej diaľnici, a to ešte stavajú diaľnicu nad morom (za 1.6 miliardy euro) za dotácie z Európskej únie. Takéto cesty ostatné Vanilkové ostrovy nemajú - tam chytíte kinetózu, tu môžete za rýchlu jazdu chytiť pokutu.  Skvelá diaľnica je dôvod, že sa z hlavného mesta Saint Denis dostanete do hlavného mesta juhu Saint Pierre za hodinku a pol. Teda takéto cesty sú po západnom brehu - tam kde neprší (= rozumej menej prší). Východ býva pravidelne zavalený lávou so sopky a nepriechodný a cesta trvá omnoho dlhšie. 

Ísť sa kúpať na Réunion je hlúposť. Domáci Vám budú tvrdiť, že to ide, respektíve, tí čo sa na ostrov prisťahovali sú silnejší propagátori “svojho” ostrova, ale toto zrovna nie je plážová dovolenka. Réunion je mladý ostrov, a tak je ríf tesne od brehu, koraly sú 5, 10 metrov od brehu. Ak odoláte silným morským prúdom, koralový útes vás chráni pred žralokmi. No nie úplne dokonalo. Tu na juhu v Saint Pierre je jedna z najbezpečnejších pláží. Na mnohých iných bolo zaznamenaných mnoho útokov žralokov. 16% svetových napadnutí človeka žralokom sa udialo tu. Pri tak malom počte turistov je to dosť. Väčšinou išlo o surferov, ktorých si žralok pomýlil s korisťou...no Réunion je nebezpečný pre každého plavca. Nevie sa presne prečo, ale žraloky na svojej migračnej ceste z Austrálie na juh Afriky prichádzajú vyhladované. Je ich tu viac druhov, nielen veľký biely...Pri pristávaní nám pilot oznámi, aby sme sa sprejovali repelentom a celkovo chránili proti vpichom komárov, ktorí tu prenášajú choroby ako dengue a chikungunyu. No ďakujem, veď máme malé deti. Na letisku tu predávajú tričko s nápisom “Prežil som Réunion” a na ňom obrázky žraloka, komára, potom čili papričky (čily je tu skvelé a fakt smrteľné); a potom je tu posledný obrázok sopky, z ktorej padá láva až na cestu. 

Réunion je práve o sopke či sopkách. O úžasnej prírode okolo týchto sopiek. Najväčšou atrakciou nie je najvyššia sopka Piton des Neiges (Piton denéž), ktorý je najvyšším vrchom v celom Indickom oceáne. V preklade Snežná hora, lebo naozaj na vrchole zimy v auguste tu hore mrzne. No tou najslávnejšou je iná sopka - Piton de la Fournaise, čo je jedna z najaktívnejších sopiek na svete. Ešte pred pár týždňami bola zatvorená pre svoju vysokú aktivitu, ale teraz ju otvorili. Vyraziť k nej je ideálne práve z hlavného mesta juhu zo Saint Pierre. Tu “dole” je dnes okolo 30 stupňov, a to hneď od rána. Na hoteli nám urobili skvelé raňajkové balíčky, ktoré dojedáme ešte dva dni. Vyrážame do hôr, ideme hore ku sopke. Cez mestečko Tampón stúpame naším autobusom stále hore a hore. Šofér prišiel na čas, ale s úsmevmi to príliš nepreháňa, má jasne vymedzený čas, kontrolovaný odbormi a svojou lenivosťou. Opäť sa cítim ako vo Francúzsku. Príroda sa okolo nás rapídne mení. Palmy vystriedali ihličnany dovezené z Japonska, paprade a, postupne, akási kosodrevina. Sme v oblakoch, prší.. no zrazu sa rozjasní a my stojíme nad nádherným údolím. Je tu viac odpočívadiel, kde sa dá zastať a prejsť sa. Cítim sa ako na južnom ostrove Nového Zélandu či na Big Islande na Havaji- tu hlavne v tom, že stúpame na sopku. Na Big islande som na Mauna Kea vyšiel autom až na vrchol,  tu vychádzame až do výšky 2340mnm. Ešte pred 2 hodinami sme boli na hladine mora, teraz sa cítim ako v studených horách. Túra z parkoviska trvá 5 hodín ( hore- dole) a ide najprv dole cca 30 minút k prvému kráteru a následne stúpa postupne do výšky 2600 m. Vedeli sme, že pôjdeme hore, vedeli sme, že s veľkou pravdepodobnosťou bude pršať, no nerátali sme, že to bude až takéto tvrdé. Sme totálne mokrí až po gaťky či slipy do  3 minút. Máme premočené topánky. Koniec sveta, nepomáha ani goretex, v goretexových topánkach to ločká. Réunion má mnoho svetových rekordov, čo sa týka dažďa. V Cirque Cilaos za jeden deň napršalo 1.8 metra dažďa, čo je svetový rekord. Teraz je voda všade, voda, voda, zrazu sú na ceste jazierka, je nám strašná zima, nič vidíme. Rátali sme s dažďom, no s týmto sme nerátali. Balíme to - doslova utekáme, sťahujeme sa z boja. Libuška, ktorá tu žije 14 rokov hovorí, že sme mali prísť na týždeň, 10 dní a vybrať sa hore, keď je dobrá predpoveď, že zajtra už má byť dobrá. 

Na druhý deň vstávame ráno, prenajali sme si vrtuľníky. Ideme najdlhší let, 55 minút, “excelence”. Marek s deťmi odchádzajú z hotela o 6.15 ráno a sú nadšení, preleteli dokonca nad našou sopkou, kde nám včera tak strašne pršalo. My ideme o 7.15 z hotela a je to nádherný let, ale nad sopku sa pre oblaky nedostaneme. Ľubo ide hodinku po nás a jemu už zrušili vrtuľník úplne. Potvrdilo sa, že na Réunion je základom vstať skoro. No aj to, že pekné počasie hore na sopke treba považovať za zázrak. Nezabudnite si na vrtuľník pás. Krásne je, že sa platí až po návrate z letu, a tak mne vrátili peniaze za nedokončený prelet nad sopkou. Začíname preletom nad všetkými troma cirqami- čo si tri kaldery obkruž ujuce Piton des Neiges. Po tom ako opustíme cirque Cilaos prelietavanú cez hranu krátera do cirque Mafate, kam sa dá dostať iba vrtuľníkom alebo peši. Nakoniec preletíme do cirque Salazie a krúžime nad vodopádom Trut De Fer, známy teraz na Slovensku z filmu Pála Barabáša. Sú to kvalitné vrtuľníky Eurokop a lietajú s nimi neuveriteľne. Kúsok od vodopádov v tej nádhernej prírode. Cena je 320€. A je lepšie objednať si vrtuľníky skôr, inak je veľká pravdepodobnosť, že bude plno. Vyzdvihnú vás v hoteli a aj vás privezú späť. 

V hoteli si dávame večeru, čo vychádza na 36€ (3 chody), cena je obdobná ako v Paríži. Ako rybu sme dostali škótskeho lososa, lebo veľké vlny znemožňujú rybárom vyplávať na more. Druhý deň ideme na večeru von a v pouličných stánkoch si dávame kurčatá, pizzu, pivo Dodo. Je jedno, že tu vták Dodo nežil, toto pivo ho sem donieslo. Potom si všetci zahráme petangue s domácimi. Naozaj hrajú všetky deti proti dospelým, a je to super. Táto hra zbližuje ľudí. Vynikajúco sa tu spí, hotel je na pláži a ja som dlho také vlny nevidel, sú cez 5 m vysoké. Je to prijemné na pozeranie a počúvanie toho rachotu a geniálne sa pri tom spí. Na Seychelských ostrovoch sme ráno behávali po pláží (bosí,) bolo otrasne teplo, dusno, tu je omnoho príjemnejšie. Na Seychelách sme pôsobili dosť divne, tu behá každý, bicykluje každý,  hodinky majú pruh pre bicykle- rozvinutá západná Európa. 

Réunion má vynikajúci rum, kde fľaška stojí okolo 10€, a tak pred odletom na letisku zopár fľaštičiek kúpime. Cesta Vanilkovými ostrovmi je taktiež cestou rumu. Pijeme vanilkový rum, potom rum s príchuťou malých pomarančov, výborný je banánový. Nie sú to likéry, rumy majú 40% alkoholu. Réunion je známy okrem najkvalitnejšej vanilky aj kvalitnou čokoládou a kávou. 

Táto cesta prebiehala počas Veľkej noci a ešte pred polnocou sme v pondelok hádzali všetky dievčatá do hotelového bazéna a šľahali ich bičom, čo som dostal od Mareka na 50narodeniny. Nikto na to nezabudne, ani v hoteli. Opäť sme všetci mokrí.

Siahli sme si na  Havaj Indického oceánu. Na Havaji sa robí známy triatlon, tu v októbri celý ostrov žije inými pretekmi, ešte ťažšími. Ide o prechod - “prebeh” celého ostrova z juhu zo Saint Pierre na sever do Saint Denis. Prevýšenie je vyše 9 km a najlepšie časy okolo 24 hodín. To je tiež pekná výzva!

 



BUBO HISTÓRIA

Pozrite si históriu slovenského cestovateľstva