Najkrajšia vyhliadka na Rio - Santa Teresa

Ten kto vymyslel mód fotenia panorámy na telefóne, musel určite pochádzať z Ria. Toto mesto je absolútne stvorené na výhľady. Vyštverať sa tu na takmer hocijaký kopec alebo aspoň uličkou nahor je odmenené takými výhľadmi ako z pohľadnice. Alebo ma o tom aspoň presviedča Luisa. Stretavám ju na Selaronových schodoch. Ja pokračujem do štvrte Santa Teresa. Chcem navštíviť kultúrne centrum, ktoré ma príznačný názov: Ruiny. Nachádza sa v rozpadlinách nádherného starého domu z obdobia “belle epoche”. Bývala tu mecenáška umenia Laurinda Santos Lobo, ktorá bola dedičkou bohatého impéria Mate Laranjeira. Svoj život prežila medzi Parížom a Riom. Vo svojej rezidencii v Riu usporadúvala bujaré večierky aj noblesné bály. Poeti, maliari aj umelci si u nej podávali kľučky, aby raz zabávali spoločnosť a inokedy boli usadení v kútiku jej nádhernej vyhliadkovej veže, z ktorej je dokonalý výhľad na celé mesto. Predstavujem si to tak ako pred sto rokmi. Hrá klavír, rozlieva sa francúzske víno, podávajú sa voňavé ryby z prístavu so sladkými zemiakmi a na stole sú čerstvé noviny z Paríža. Bujaro sa diskutuje o politickej situácii v Európe a o blížiacej sa prvej svetovej vojne... z môjho zasnenia ma budí Luisa. Pridáva sa ku mne a rozpráva tak, že neverím, že toľko slov sa dokáže zmestiť do jedných úst. Trochu ma z nej bolí hlava, ale snažím sa byť slušná a tak sa tvárim, že ju počúvam, ale môj mozog nedokáže poňať ani polku toho, čo sa jej “vylieva” z úst. Mám pocit, že za 5 minút viem o jej rodine viac ako o tej svojej za celý život. Je neskutočne teplo, dávam si už asi štvrtú guaravitu a tajne dúfam, že mi doplní nielen tekutiny, ale že aj naštartuje celé moje telo. Cítim, že slnko mi vypaľuje na chrbte a rukách neklamný znak nosenia trička, takže keď si dám zajtra plavky na Copacabane, budem buď vyzerať ako že som predtým makala na stavbe, alebo ma ošľahlo stúpaním v štvrti Santa Teresa. Škoda, že tí krásavci na Copacabane sa zajtra pravdu nedozvedia. Nezostáva mi nič iné, ako prepletať nohami po rozpálenom chodníku. Pokožku mám takú červenú, že keby som na ňu hodila čerstvé vajíčko, volské oko mám spravené za chvíľku. Stúpame spolu do kopca, malé zasadené domčeky navodzujú pohodu štvrti Santa Teresa počas dňa. Palác je pred nami. Vyštveráme sa na vyhliadkovú vežičku. Obzriem sa navôkol.a ... zrazu cítim, že je niečo iné.. chvíľku mi trvá, kým prídem na to, že čo. Je úúúplne ticho, ani Luisa necekne. Je ohromená tým výhľadom. Ten výhľad je bez diskusie dych berúci. Z domu sú síce dnes len ruiny, ktoré fungujú ako kultúrne centrum a galéria, ale určite to stálo za to. Luisa sa už so mnou ani nebaví. Len sa kochá a kochá.. tak nič.. ten kto vymyslel panorámy, bol určite z Ria!