Čakajte prosím...

Na juhu ostrova sa zastavíme v meste Moka. Odtiaľto pochádza posledný kráľ ostrova. Mal dvoch synov, jeden sa volal Malabo a druhý Bioko. Prezident Macías ho nechal zabiť. Vystúpime, prší a strasie ma od zimy. Tu vo výške nad 1000 metrov je prekvapivo zima, aj keď sme kúsok od rovníka. Už dlho ideme a tak sa zastavíme na pivko. Reštaurácia je zatvorená a tak ideme do malého krámiku. Vojdeme do takej typickej africkej drevenej búdy, vľavo sa predávajú sušienky a pivo, vpravo je priestor pre jeden stôl, okolo ktorého sedí asi 5 ľudí a obeduje. Po celej ceste som sotva urobil dobrú fotografiu, ale toto je super. Majú totižto veľký hrniec v strede, z toho si každý naberá. Jedia národné jedlo, rybaciu polievku Pepper soup. Včera som si to dal v Sofiteli a bolo to jedno z mála jedál, ktoré mi v živote nechutilo. Do polievky dajú tie najhoršie časti ryby. Trčali mi z toho zuby, a mastná koža, samé kosti. Toto nahádžu do vody a povaria, ja som v tom necítil žiadnu príchuť, iba akoby skazenú rybu. V Sofoteli stála ta polievka 30 euro, takže nečakám, že to bolo naozaj pokazené, iba to tak chutilo. K tomu som mal platany bez chute. No fakt otrasné. No teraz vidím, že títo domorodci tú polievku jedia v malilinkej miestnôstke natlačení na seba. Asi mi zaiskrili oči či čo, lebo zrazu jeden zakričí : “nefoť!” A ďalší sa pridajú a vyblafnú na mňa “zákaz fotiť” Všetko po španielsky, no pochopil by to každý. No do prdele, tak nebudem, serem na to. Aj keď každý fotograf pozná ten pocit, keď mu unikne úlovok. Do prdele. Schovám foťák a naozaj som neodfotil nič. Skúsim to načierno mobilom , ale ani ním neodfotím nič., vidím, že to nejde. Sú ukrutne nepríjemní. Potom vyjdem von, asi 20 metrov vyššie je postavená taká otvorená besiedka. Je to miesto stretávania sa a je tu asi 15 chlapov. Nič moc, ale čo už, keď mi uniklo hlavné sústo v krčme. Chcem mať aspoň čosi z tejto krajiny a tak sa opýtam, či môžem fotiť. No odpoveď je, že iba vtedy ak im ihneď vytlačím a darujem danú fotografiu. “Ako to myslíš?” pýtam sa. Teraz sa fotí na digital a ja ti to viem poslať, ale vytlačiť to neviem, tento fotoaparát to nerobí, to proste nejde. “No potom nejde ani fotiť” znie odpoveď riadne drzým tónom. Iba v dvoch krajinách sa mi stalo, že ma ľudia udali polícii za to, že som ich odfotil. Proste spolupracovali na tejto idiotine s vládou, verili tomu, že fotografovanie je zakázané. Bolo to v Severnej Kórei a v Stredoafrickej republike. No a tu sa mi to stalo tretí raz a to opakovane. Počúvajte, mám aj pozitívne príhody, ako všade. Všade sa nájdu aj super ľudia. Boli aj takí, čo boli nadšení, že som zo Slovenska, a vítali ma u nich doma v Ekvatoriálnej Guinei. No väčšina stretnutí bola negatívna. V Moka sa nám nepodarilo nafotiť nič, nasadáme teda do nášho busu, že ideme ďalej. No a tu prídu dvaja chlapíci v gýčových teplákoch FC Barcelona a vyvolajú von nášho sprievodcu. Vidíme, že mu po 15 minútach zobrali všetky papiere. My totižto máme permit na každú jednu dedinku, ktorú sme prechádzali, na každé jedno mestečko a máme permit aj na Moku. Potom si spomeniem, že títo dvaja “športovci” sedeli v tej krčme a jedli rybaciu polievku. Teraz po nás prišli a musíme sa presunúť a zaparkovať na policajnej stanici. Ideme na políciu. Zatkli nás. Teraz vidíme, že z teplákov FC Barcelona im trčia pištole a je zrejme, že “športovci” sú totálne na mol. No najviac na mol je jedna tlstá pani v modrom. Nie je ešte ani dvanásť, no ona je pod obraz boží. Bola taktiež v krčme a je to tá, od ktorej ide všetko to zlo. Mali sme smolu, v tej krčme sedeli samí policajti. Neskôr zistím, že v každej krčme sedia iba samí policajti – nikto iný na to nemá peniaze. Zoberú nám pasy a všetky permity. Myslím si, že chalani sa aj trošku báli. Keď tak počúvate, že tunajší prezident sa živí testom svojich nepriateľov… No mne sa to páči. Celý deň to vyzeralo ako nuda a neviem či všetci chápali, keď som im hovoril, že do tejto krajiny sa nedá dostať a že je to otrasná diktatúra. Teraz to prežívajú v priamom prenose. Ak chcete policajný štát, musíte dať policajtom voľnú ruku. No keď máme negramotných policajtov s nízkym IQ, tak to má dôsledky a vyzerá to takto. Keď získate víza, čo je obrovský problém, môže sa Vám stať, že vás pohraničiari do krajiny nepustia. Stáva sa to bežne. Lokálny policajt povie nie, a máte smolu. A získať víza je obrovský problém, väčší než získať víza do Severnej Kórey, Turkmenistanu, Iránu a Eritrei dokopy. Potrebujete milión papierov, výpis z účtu, že máte dosť financií na pobyt, preukaz o očkovaní proti žltej zimnici, potvrdenie, že ste HIV negatívny, nesmiete predtým navštíviť krajinu, kde bola ebola (kvôli tomu som si vybavil nový pas), a musíte dodať do španielčiny preložený výpis z registra trestov starý najviac jeden mesiac. No a potom osobná návšteva ambasády v Moskve či Madride. Týmto ďakujem Kike Badinskej , šéfke Back office, ktorá tam potom za nás letela. Ďakujem Tomášovi, fanatikovi na Afriku, za knihy, za všetko; Tomáš to proste dotiahol. Celkovo, bez veľkej podpory BUBO Base campu niet šance urobiť za tak málo dní tak široký okruh. Dík!!! Túto cestu me urobili ako prví v SR aj ČR – nikto pred nami čosi takéto nezrealizoval!! Pre slovenské cestovateľstvo je to veľká vec. Som rád, že nás sledujete už toľko rokov. Cítim vašu podporu a pri takýchto cestách ju naozaj potrebujem. Toto nikdy nebude main stream, ide o exkluzívnu cestu, absolútnu špecialitku. Uvidíme koľko rokov bude trvať ďalším, kým sa pohnú po našich stopách. No väčšinu mojich ciest potom už nikto nezopakoval. A aj tu by som sa stavil, že to už nikto po nás najbližších 5 rokov nedá. Každopádne teraz sme a) víza dostali  b) dostali sme sa aj do krajiny c) dostali sme e-permity (tie sa vydávajú 3 dni). A teraz d) sedíme na policajnej stanici. Po pol hodine príde fešák so zrkadlovkami. Vonku síce prší, ale on zrejme čaká, že vyjde slnko, ale skôr to videl v nejakom filme. Každopádne, je to jediný triezvy černoch v okolí, a tak s ním začnem kecať. On mi vysvetľuje “Áno, máte víza, áno, mate povolenie na návštevu Moka, ale je normálne, že sa zastavíte u nás na policajnej stanici a zapíšete” Pritakávam, že je to totálne normálne a pochopiteľné. V dnešnom itinerári máme 15 dediniek a mestečiek a keby sme sa všade mali hlásiť tak to ideme týždeň a nie deň. Ten černoško je o svojom tvrdení zdá sa presvedčený. Turistov sem chodí omnoho menej než do Severnej Kórei a my sme zrejme najväčšou skupinou za posledných 40 rokov. Nerátam futbalistov, pracovníkov ropných spoločností atď., ale hovorím o turistoch. Kto podporuje túto vládu vidíte podľa veľkosti a polohy ambasád. Najväčšou ambasádou je ambasáda USA hneď vedľa Španielskej (bývalý kolonizátor) a Nigérijskej (sused a ropná veľmoc). Oproti cez cestu je ambasáda Francúzska (aj Total tu má svoje záujmy). A vedľa nej jeden z palácov syna prezidenta - Teodorína. Ten má 10 palácov a každý deň spí v inom. Bojí sa teroristického útoku. Teodoríno teraz väčšinou býva v Sipopo. Keď sa rozhodne prevetrať svoje Lamborghini, tak zavrú cesty, aby mohol ísť naplno. No mne sa zdá, že ich ani nemusia zatvárať. Krížom cez Sipopo som išiel mnoho razy vo dne v noci a väčšinou som nestretol ani auto. V Severnej Kórei sú podobne široké cesty (tak, aby na nich mohli pristáť bombardéry), no jazdilo tu viacej áut. Teodoríno vlastní v Paríži vilku so 4000 m2 so 101 izbami. Francúzi tu zhabali veci za 200 miliónov euro. Teodoríno za víkend v Kapskom meste minul ¾ milióna Euro atď. Je to rozhadzovačný synáčik. Stojíme na tej policajnej stanici na juhu ostrova Bioko, hneď vedľa súdnej siene, takže by mohol byť hneď proces. Po hodinke sa u mňa zastaví vysoký statný chlapík, prišiel na veľkom Land Cruiseri. “Všetko je v priadku?” pýta sa. “Všetko Ok” odpovedám a pozerám sa mu priamo do očí. Tiež bol v tej krčme. Po hodinke a pol opúšťame toto historické mestečko. Končí to tak, že opitej policajtke vytrhnem všetky pasy z rúk. Ten veľký černoch čo sa pýtal, či je všetko v poriadku, stojí vedľa a vlastne on rozhodol (viem to podľa tónu hlasu), že je to OK. Opitá policajtka to nepochopila a teraz tu stojí s otvoreným priestorom medzi ukazovákom a palcom, ako keby ešte tých 11 pasov zvierala a s otvorenými ústami. Nedali sme žiadny úplatok, čo je na Afriku dosť prekvapujúce. Pred odchodom z Moka sa ešte zastavujeme v Prírodovedeckom výskumnom centre, ale “náhodou” je zatvorené. Nebyť toho zatknutia, tak je to dnes nudný deň. Teraz už tie strašné historky, čo o tejto vláde kolujú, všetci vnímajú jasnejšie. V Gabone sme vyskúšali účinky rastliny Iboga -popisujem ich na tomto Fóre 21. mája v príspevku “Keď sa duša oddelí od tela”. Túto drogu užíval prezident Macías, a to príliš. Spustila mu schizofréniu a on, okrem príslušníkov kmeňa Bubi, začal zabíjať aj svojich; dokonca i brata terajšieho prezidenta. No, je to jedna milá krajinka, ktorej vládne jedna milá rodinka.

 



Zobraziť viac príspevkov z krajiny Rovníková Guinea

Vianočná akcia 2018

Rovníková Afrika - Veľký okruh
E

Afrika  

Svätý Tomáš, Rovníková Guinea, Gabon


náročnosť

16 dní

Trvanie

9280€ 8538