V najlepšom múzeu Južnej Ameriky

Prechádzam múzeom ktoré bolo vyhodnotené 2 roky po sebe ako najlepšie Južnej Ameriky, Institudo Ricardo Brennard. Ide o súkromnú zbierku miliardára. Prichádzate alejou ako v Toskánsku ale tá je 5x dlhšia a namiesto cyprusov sú kráľovské palmy. Potom jazierko, nádherný park (18 hektárov) a 2 paláce a v nich neuveriteľná zbierka od slonoviny, cez najdrahšie hodinky, neuveriteľnú zbierku zbraní a portréty nahých žien. No nikde ani slovíčko anglicky. Ani jeden člen vlády štátu Pernambuco nerozpráva anglicky. V múzeu sa okolo mňa zgrupí asi 30 deti v uniformách, evidentne z privátnej školy. Vedia maximálne "were are you from", inak čistá brazílska portugalčina. To je šokujúce. Vyše 200 miliónový národ je sebestačný, je tak veľký, že nevie, že niečo nevie. “Ľudia tu na severovýchode sú úplne iní než v Sao Paulo, úplne.” Dozvedám sa na kongrese. A ty si odkiaľ? Pýtam sa. Zo Sao Paulo. Mnoho ľudí tu mi hovorí, že tu v Litorale sú ľudia omnoho milší, usmievajú sa, pomôžu. A ja som si myslel, že to je iba profesionalita a hlavne túžba po biznise, ktorý im môžem doniesť. Som nedôverčivý, no zdá sa, že je to naozaj pravda. Dobrota hustá ako manioková omáčka s krevetami. Na druhej strane som prekvapený brazílskou obmedzenosťou. Všetko je tu neuveriteľné pomalé, ťažko sa dopátrate informácie. Krajina je priveľká, aby niekto rozmýšľal nad potrebami niekoho kto nerozpráva portugalsky, či odlieta mimo ich krajinu. Pýtam sa: Počúvaj z ostrova odlietam o 15.00, no môj odlet do Európy je 18.30. Nezmeškám? “Nie nie to je v pohode.” OK teraz je dažďová sezóna, čo keď začne pršať? pýtam sa ďalej, lebo už mám svoje skúsenosti. “No keď prší tak sa neletí. No ja za dážď nemôžem!” ohradzuje sa ihneď Mária. Ja viem, že nemôžeš no ja musím vedieť % risku ktorý podniknem. Oni nemajú s medzinárodnými letmi skúsenosti. Veď Brazília je ako kontinent a oni lietajú vnútroštátne, maximálne letia do USA či Argentíny. No sú milí.