Caracas 2019 a 2020- príprava aktuálnej prehliadky najnebezpečnejšieho mesta sveta

Ľ

Ľuboš Fellner

Ako sa správať v najnebezpečnejšom meste sveta? Nerátam vojnové zóny. Tipy, triky, čo vidieť; ako ušetriť tak, aby ste prežili?

Prechádzam po Plaza Altamira, v dôležitej časti východného Caracasu. V strede je obelisk, okolo všade domy. Tu sa konali veľké demonštrácie ešte nedávno. “Valientes patriota si se puede” Odvážni patrioti! Áno, dokážeme to! Respektíve, Yes we can Baraca Obamu, kričalo zhromaždenie. Zúčastnili sa ho moji známi. - nechcem tu ľudí menovať-“ Ten, kto má vysokú školu, neznáša Madura.” (hovoria mi unisimo) No musím povedať, že to hovoria všetci. “Maduro nie je Chaves. Toho porazila rakovina, inak by stále vládol a nemali by sme šancu vyhrať” Prekvapivé pre mňa je, že o tom všetci verejne rozprávajú. Neboja sa. Napriek silnej moci armády, veď sa šušká, že nevládne Maduro, ale armáda... a tej sa boji každý, tu cítim slobodu. Instagram, Facebook fungujú, BBC, CNN taktiež. Keď sa teraz hovorí o oslobodení Venezuely, tak to nie je pravda. Ona je slobodná, ľudia sú slobodní. Len veľká väčšina chudoby si demokraticky vybrala chybnú cestu. A celá Venezuela na tom riadne prerobila. No nedeje sa to všade?

Na letisku ma odstavia nabok. Upgradli ma do biznisu, a tak som vyšiel z lietadla prvý a u colníkov som prvý taktiež, no odstavili ma, po prezretí si môjho pasu, nabok (a ani sa nedivím, také čosi nevidieť bežne a príkaz je čokoľvek iné skontrolovať) a teraz som na letisku jediný. Všetci odišli a mňa kontrolujú. Vypisujem vstupný papierik- toto sa robí v 99% vstupov do hocijakého štátu a naozaj neviem na čo, to nikdy nemôže nikto čítať. Po mne to neviem prečítať ani ja sám. No teraz sa ma pýtajú koľko USD mám, koľko oblečenia mám, koľko liekov mám, a hodnotu techniky... Je tu akási klauzula, že môžete priviesť veci v hodnote 10 000 USD, a iba moje dva fotoaparáty s objektívmi majú cenu vyše 30 000 USD. Čo napísať, veď mi to Maduro ešte zoberie, hlavne, keď si ma tu nechali ako posledného.

Apropo, s touto drahou výbavou chodím po nebezpečných miestach. Keď ma včera v centre Caracasu neupozornili 10x, aby som schoval fotoaparát, že mi ho ukradnú (a pri tom ma zastrelia) tak ani raz; zastavilo sa auto a kričalo na mňa nech prídem bližšie a hovoria, že na 100% ma okradnú, že po 18.00 už nikto peši nechodí atď.. No prišli za mnou aj v parku plnom domácich, je tu asi 300 ľudí tancujú, hrajú domino a napriek tomu to zlodejom nevadí. Schoval fotoaparát aj mobil, je to veľmi peligroso – nebezpečné- pardon. No práve vtedy ja najradšej fotím, všetko je také romantické. Ľudia hrajú na ulici šach, holičstvo je rozložené pod viaduktom hneď vedľa, aj to ako si ľudia spievajú na ulici a tancujú je fascinujúce. Naozaj, krásne scény v meste, ktoré turizmus nezaujíma. Fotograf vždy riskuje veľké peniaze, keď chce priniesť unikátny záber. Ja používam dva fotoaparáty, na ktorých mám objektívy s pevným ohniskom. Vytiahnem ten, ktorý sa mi hodí. Okrem toho mám ešte objektívy na výmenu, ale to mením iba vo výnimočných situáciách. V tejto dobe aj niečo filmujem, ale to nemá umelecké ambície, no čitateľovi v blogoch priblíži o čom hovorím, viac.

Poďme späť. Idem do banky na letisku a pani, keď chcem niečo vymeniť, mi ako normálnu vec povie, že nemá “efektivo”, nemá cash. Jediná banka a nemá nič, ani jednu bankovku. Tak zmením od veksláka v uniforme, doviedol ma k nemu Antonio, ktorý má tú istú uniformu. Uniformovaní veksláci, to je štýl. Dávam 20Usd a dostávam dve veľké guče bankoviek s portrétom Simona Bolivara a číslom 500. Spolu som dnes dostal 120 000 Bolivarov. Keď platím taxikárovi či za večeru, tak 5 minút odpočítavam. Taxík z letiska stojí 30 USD, čo nie je veľa, ale mám čas a skúsim lokálnu dopravu, a tá ma stojí 70 centov a ideme pol hodinu. Rada: prejdite z medzinárodného terminálu vľavo 300 metrov na domáci terminál, pred ktorým stoja taxíky polovicu, alebo ak ste dobrodružnejšej povahy, zoberte si autobus (odchádza k Parque Central, ak sa zaplnia úplne všetky sedadlá), a ten stojí menej než 1 USD. Klíma funguje.

Alberto je pôvodom Portugalec, ale žije v Caracase od roku 1995, je z bohatej rodiny, vlastnia tu veľa biznisov, je šéfom hotelovej asociácie, čiže vie zabezpečiť tie najlepšie hotely aj v zastrčených častiach krajiny, a to je dôvod, prečo sa poznáme. “ Ľuboš, toto je ste dobre, kedysi sme tu používali krabice, plne krabice peňazí”. Alberto je jeden z mála, ktorý má cash. Času je nedostatok. No práve včera vláda vytlačila bankovky 20 000 a 50 000, ktoré by mali uľahčiť situáciu. Je strašná pekáreň, za jednu jazdu taxíkom spočítava 100 000 bolivarov v stovkách.

Posledných 10 minút taxíkom z Parque Centrál- kde nájdete dva najvyššie mrakodrapy Južnej Ameriky- je 4x drahšie. Za jedlo som zaplatil horibilnú čiastku 35 000, no po prepočítaní je to smiešnych 6 dolárov, a to aj s tringeltom. Jedla je tu v Caracase veľa, pivo studené a takú kvalitnú a úprimnú starostlivosť čašníka v naškrobené bielej košeli som dlho nezažil. Úroveň, ktorú sa nenaučíte na školení- väčšina čašníkov na Slovensku má podľa mňa len nejaké školenie, je to zúfalstvo. No tu je to stará škola. Mnohí čašníci sa učia jeden od druhého, a je to stará dobrá škola. Hneď to uvidíte, a mňa chytá nostalgia, lebo pred 30 rokmi si takých pánov čašníkov pamätám. V jedálnom lístku nemajú ceny, ale v ľavom hornom rohu na každej strane majú pripnutý papierik, kde je napísané Leyenda: nájdete podľa čísla o čo ide a Precio, kde nájdete dnešnú cenu jedla.

Bývam v La Candelaria, čo je najbližšie k centru. Štvrť La Candelaria v Bogote je tou najstaršou v meste, a tak sa pýtam taxikára, či je táto štvrť “alta”, a myslím tým stará, no pomýlili som si to s nemeckým Alt - starý. Ideme po úplnej rovine a taxikár sa na mňa nedôverčivo pozrie, že o čom to točím, a tak ja hneď sorry, myslel som, či je vieja (viecha)- stará- a on že siii señor, áno, toto je veľmi stará štvrť pomenovaná podľa katedrály La Candelaria´ Presne ako v Bogote. No do španielčiny sa musím dostať a to rýchlo, lebo anglicky tu nerozpráva nikto. Zdá sa mi, že menej než pred 20 rokmi.

Venezuela je komunistická a s USA nechcú nič mať.

No neviem, či je to úplne tak. Bežne sa platí dolármi, jazdia tu tie obrovské americké autá, v obchodoch je všade Coca Cola - dokonca mimo Caracasu sú obchody, kde majú na policiach iba Coca Colu, aby vyplnili priestor. Z barov hrá na celú ulicu americká hudba a oproti parlamentu v Caracase sa nachádza McDonald’s. Musím povedať, že som prekvapený. Venezuela mi aj v tomto pripadá slobodná a demokratická. Trh a národ si vyberie to čo chce? Nezakročí armáda tvrdšie?

Nie je tu elektrina, dizel, internet, reštaurácie zívajú prázdnotou, sú pozatvárané, veď niet čo ponúknuť na jedlo a niet nikoho, kto by si objednal.

Áno, Venezuela nie je na tom dobre, v periférnych oblastiach sú problémy ešte vyeskalovanejšie. No na druhej strane, nič z toho, čo píšem vyššie, sa nepotvrdilo. Boli dni, kedy elektrina nebola, ale teraz tie doby už nie sú. V Caracase nevidíte, že niečo nie je v poriadku. Zažívam dopravné zápchy- áut jazdí teda až príliš, ceny benzínu sú asi najlacnejšie na svete, za dolár máte 60 litrov a vraj sú pumpy, kde máte 60 litrov za 60 centov. Plnú nádrž svojho smädnejšieho amerického búraka za menej, než čo stojí jedna káva. Internet nie je dobrý, je perfektný a prístup máte na všetky sociálne siete a na všetky vyhľadávače aj média; akokoľvek zle píšu o dnešnej vláde. Reštaurácie super, obrovské porcie skvelého jedla. Mango na ulici oproti parlamentu stálo 1000 a aj sáčik pukancov stál 1000. To je 1/6 dolára, čiže najlacnejšie na svete. Paraglaiding na pláži stojí do 10 USD. Nikto sa ma tu nesnaží oklamať, ceny sú na rovinu, a pravdivé.

Chaves a Maduro?

Ako za komunistických čias, po celej Venezuele nájdete veľké M nakreslené vo farbách venezuelskej vlajky. Portréty Madura sú všade, niekde po boku Chávesa, ale často samostatne. Na lampách je portrét Madura s nápisom, ktorý sa používa pri futbalových zápasoch, “ ideme Venezuela” Toto je klasické vymývanie mozgov. Na obrovských múroch, ktoré zabraňujú zosuvu pôdy, sú Madurove portréty obrovské. Má to pôsobiť, akoby to nakreslili samy ľudia, bojujúci proti imperializmu. Na mnohých miestach nájdete posprejované steny. No v takom množstve a v dosť jasnej uniformite ide o plánovaný branding. No reklamný mág zvolil “ľudovú stratégiu” Obdobné nápisy mám nafotené aj s Guaidom.

Na Venezuele vidieť, že dlho trpí. Nie je tu tak vysoká úroveň, akú dnes nájdete v Kolumbii, Peru či Ekvádore. Všetky tieto krajiny boli pred 20 rokmi vo vyspelosti a bohatstve ďaleko za Venezuelou, teraz idu prudko hore. Kaviarní okolo Plaza Bolivar je veľa, ale sú poloprázdne. Víkendy v bohatom východnom Caracase však vyzerajú ako keby sa mal život ráno skončiť, a ide sa naplno, míňa sa naplno a, jednoducho, cítiť radosť zo života a kultivovaný temperament, aký nájdete iba tu, v Latinskej Amerike. Venezuela, to je revolúcia a ľudia sa nikdy nenechajú ubiť. Prehliadku Caracasu Vám napíšem v ďalšom príspevku.

Ako ušetriť v Caracase:

Písal som Vám o doprave z letiska. Ďalším trikom je, ako vyjsť na Cerro de Avila. Pre cudzinca stojí lanovka teleferico 20 USD, a väčšia zábava je ísť džípom. Pozor, parkovisko džípov je totálne inde. Meňte menšie obnosy peňazí, lebo po týždni môžu mať polovičnú hodnotu. Euro nepozná nikto. Majte bankovky v hodnote 1 a 5 dolárov. Natankujte- prevychovať čo šetria, to bude blažený pocit.

Bezpečnosť:

Tejto téme sa v Caracase musíte venovať. Pravdepodobnosť, že dostanete tropickú chorobu je skoro nula, no to, že vás okradnú, je oveľa viac možné. Noste pri sebe neustále peniaze, ktoré zlodejom dáte. Majte to prichystané ako charitatívny dar, podporu chudoby. Nehrajte sa na James Bonda a zlodejovi dajte to, čo chce. Každoročne sa vyhotovuje tabuľka s mestami, kde je najviac vrážd ročne. Vo veľkých mestách je väčšia šanca, že toto číslo bude vyššie. Africké mestá sú na tom zle, taktiež sever Mexika je dnes zlý, ako aj Natal v Brazílii. No jedno mesto musí aj v tomto negatívnom rebríčku vyhrať. Áno, je to Caracas. Dámy a páni, v roku 2017 aj 2018 bolo v Caracase zrealizovaných najviac vrážd zo všetkých miest sveta. Teraz si hovoríte, tak to sem nikdy nepôjdem. Nie nie, to je hlúposť. Len treba ísť so skúseným sprievodcom. Večer po 18.00 nechoďte peši po vonku. Netelefonujte vonku s mobilom, lebo Vám ho vezmú aj s uchom. Keď fotiť, pozor, vyhliadnu si vás, že máte fotoaparát a fotoaparát znamená cash, a okradnú vás. Ako to, že mám v tomto blogu tak super fotografie z totálnej blízkosti? Ide to, skúsený cestovateľ môže pravidla porušiť. No naozaj, pozor, myslím to vážne a ja nezvyknem preháňať. Sledujte politickú situáciu, ešte stále nie je jasné, ktorým smerom sa veci preklopia. Keby armáda oficiálne prevzala moc, môžu demonštrácie skončiť krvavo, ako sa to stalo nedávno v Chartúme. Večer je prijemne, ale ojedinele a počas dažďa môže byť zima- majte po ruke svetrík. Taxík si nechajte zavolať reštauráciou či barom, v noci na ulici priveľa taxíkov nechodí. V Caracase sa musíte vyznať.

TOP 10

Život na ulici.

Je málo miest sveta, kde sa žije takýto komunitný život. Na ulici sa spieva, tancuje, hrajú sa šachy aj domino, na ulici sa cvičí. Spoločne so svojimi kamarátmi. Komunitný socializmus. Progresívne Slovensko by malo radosť. Ale aj ja mám radosť. Vidieť, že toto robí ľuďom radosť zo života a turistom dobré fotografie.

60 litrov benzínu za 60 centov.

Toto musíte vidieť, lebo to už nikdy nikto neuvidí. Plná nádrž dnes stojí menej než šálka kávy.

Cerro de Avila

Je, podobne ako Monserrate v Bogote, dôležitou súčasťou prehliadky mesta. Hore choďte 4x4 a dole lanovkou (teleferico). Dostanete sa do výšky vyše 2000 m.n.m, je tu úplne iná klíma, vegetácia, a vy si z vtáčej perspektívy urobíte prehľad o polohe Caracasu vtesnaného v úzkom údolí Kordiller. Práve národný park El Avila oddeľuje Caracas od Karibiku. Ak nebude hmla, uvidíte Karibik.

Najnebezpečnejšie mesto sveta.

Iba v jedinom meste sveta je najviac zavraždených (3400 ročne), a to je tu. Vy budete so skúseným sprievodcom v bezpečí, ale je dobre vychutnať si tento pocit.

Plaza Simon Bolivar

s jeho sochou na koni, ktorá ako keby z oka vypadla tej v Cartagena, no hlavne s metropolitnou katedrálou, ktorá je historickým stredom mesta.

Las Mercedes

s najlepšími reštauráciami a klubmi v celom štáte. Na avenida Rio de Janeiro, ktorá sa šinie popri rieke Guaire je jedna top reštaurácia vedľa druhej. Tu je aj známy La Quinta bar.

La Candelaria.

Ja mám túto štvrť najradšej. Je tu najviac ľudí, myslím domorodcov, ten totálny Caracaský ruch. Cez deň zastavia autá, otvoria kufor a zmenia sa na predajne. Všetko sa deje na ulici.

Dom, kde sa narodil Simon Bolivar.

Tento hrdina ma domy všade po Južnej Amerike, ale iba jeden, kde sa narodil, a je to tento na bielo natretý palác, blízko katedrály aj parlamentu.

Múzeum moderného umenia

sídliace v hypermodernej budove, ktorá je sama o sebe úkazom

Parque centrál

s univerzitou, ktorá je pod patronátom UNESCO, a dvoma najvyššími mrakodrapmi Južnej Ameriky

Plaza Francia

s obeliskom taxikári poznajú pod menom Plaza Altamira. Jedna vec je oficiálna, napríklad, minimálna mzda, druhá je realita. Volajú ju Altamira, podľa toho, že je vyššie ( alta? - teraz som slovíčko trafil správne- a je odtiaľ pekný výhľad?); podľa prehistorickej jaskyne v Španielsku? Dôvod je prozaickejší, námestie bolo otvorené ako Plaza Altamira, ale premenované v dobe, kedy v Paríži pomenovali námestie Palza Venezuela, a tak na oplátku premenovali aj toto námestie na Plaza Francia, no nechytilo sa to. Na námestie treba ísť kvôli tomu, že ho poznáte z televíznych novín, veď od roku 2002 sa práve tu konajú demonštrácie pod súhrnným názvom "Paro Petrolero”

 



Zobraziť viac príspevkov z krajiny Venezuela