Abu Simbel v Egypte - ako premiestniť chrám? Keď sa chce, všetko sa dá..

O egyptskom chráme Abu Simbel, ktorý leží na brehu Hornej Asuánskej priehrady som písal nedávno, všetko podstatné si môžte prečítať v článku Abu Simbel - čerešnička na egyptskej torte. Tentokrát si ale povieme viac o samotnej polohe chrámu. Vedeli ste, že sa dnes nachádza na inom mieste ako pôvodne? Ako je to možné? Abu Simbel nieje jediným chrámom premiestneným zo svojho pôvodného miesta na iné. Dôvodom je jeden z najväčších egyptských projektov minulého storočia, Horná Asuánska priehrada. Už po dokončení Dolnej Asuánskej priehrady v roku 1903 bolo v Egypte zaplavených niekoľko chrámov, vrátane legendárneho Philae, ktorý sa ale dal navštevovať aspoň 2 mesiace v roku, počas období sucha. No a práve tieto obdobia boli pre Egypt problematické: Dolná Asuánska priehrada nestačila na zadržanie dostatočného množstva vody, aby ich pokryla, a naopak, v obdobiach záplav skoro pretekala. Situáciu bolo treba riešiť a na stole vtedajšieho prezidenta Nassira bol projekt Hornej Asuáskej priehrady. Obrovský rezervoár vody, 12 výkonných turbín na výrobu elektrickej energie, na prvý pohľad dokonalý projekt. Priniesol však aj množstvo problémov. Vysťahovanie 800000 Núbijcov z ich území, či ekologické aspekty, bližšie tieto komplikácie popisujem v článku… 

Bol tu však aj ďalší problém, ktorý síce vládu až tak nezaujímal, no archeológom, egyptológom a pamiatkárom z celého sveta narobil na čele vrásky. Množstvo významných nálezísk, hrobiek a chrámov mala navždy pochovať voda. Našťastie sa dôležití ľudia včas zmobilizovali a začali konať. Dnes už sú oba chrámy v Aby Simbel prístupné tisíckam turistov, ktorí sem ročne prúdia zažiť ich krásu na vlastné oči. Aké však boli plány na záchranu a ktorý napokon vyhral? Začnem asi najfuturistickejším a najtrúfalejším projektom zo všetkých navrhovaných, s ktorým prišiel William MacQuitty. Ten spočíval v tom, že by chrámy ostali na svojom pôvodnom mieste a okolo nich by sa postavila samostatná hrádza, uprostred ktorej by sa udržiavala hladina vo výške Nílu; na chrám by sa dokonca chodilo pozerať z podvodných vyhliadkových tunelov či komôr. Projekt bol však zavrhnutý z viacerých dôvodov, jednak by do chrámov nemalo prístup slnečné svetlo (ktoré 2x v roku - 21.2. a 21.10. osvetľovalo hlavnú svätyňu - dnes je tento jav po premiestnení chrámov posunutý na 22.2. a 22.10.), a jednak bol veľmi náročný finančne aj logisticky.

Ďalším návrhom bolo chrámy podkopať a umiestniť pod ne oceľové platformy s hydraulickými zdvihákmi, ktoré by ich postupne kúsok po kúsku dvíhali, pričom by sa do vzniknutých medzier nalial betón, opať by sa o kúsok zdvihli a proces by sa opakoval až kým by neboli dostatočne vysoko, kde by boli ochránené pred vodou. Projekt sa však javil ako veľmi nákladný a náchylný na zlyhanie. Zdvihov by bolo treba urobiť veľmi veľa a pomer rizika sa ukázal byť príliš veľký. Stačila by porucha jedného zviháku a celý chrám by sa mohol zrútiť, alebo rozlámať. 

Ďalší z návrhov rovnako zvažoval podkopanie chrámov, no tie by sa podložili pontónom. Pri napúšťaní priehrady by sa potom defacto “premiestnili samé”. So zdvíhajúcou sa hladinou by sa chrámy na pontónoch zdvíhali tiež. Keď si ale uvedomíme, že napúšťanie priehrady trvá niekoľko rokov, znova tu bol obrovský priestor pre zlyhanie. Stačila by poriadna piesočná búrka či silný vietor a katastrofa by bola na svete. 

Neostalo teda iné než to, z čoho mali pamiatkari nočné mory a vrásky na čele. Chrámy sa rozrežú a premiestnia.. A tak sa aj stalo, v roku 1964 sa začal rozrezávať prvý chrám. Pri jeho rozoberaní pomohla “náhoda” spojená s jeho “znovuobjavením v roku 1813", kedy bol chrám zasypaný pieskom. Práve toto vnuklo plánovačom nápad a chrám znovu pieskom naplnili, aby sa veľké kusy nepoškodili. Chrámy sa rozobrali spolu na 1035 častí a o 180 metrov ďalej a 63 metrov vyššie sa začala ich rekonštrukcia. Presun trval 4 roky a skalný masív, do ktorého boli pôvodne chrámy vytesané, sa vystaval umelo. Dnes by ste si na prvý pohľad možno ani nič nevšimli, no pozornému oku neuniknú línie po rezoch, tie sú však hrubé maximálne 6 milimetrov a je vidieť snahu plánovačov, aby nezasahovali do citlivých miest rytín a výjavov. Vďaka tomuto odvážnemu projektu dnes môžme aj naďalej obdivovať jeden z najkrajších pokladov egyptskej histórie. Abu Simbel je proste niečo, čo si pri návšteve Egypta nesmiete nechať ujsť.