Afari - najťažšie životné podmienky na zemi

Afari sú jedným z najúžasnejších kmeňov našej planéty. Najlepšie ich život môžete pozorovať tu v Džibuti – vo Francúzskom Somálsku, prezývanom aj “Monako Rohu Afriky.” Džibutsko je tretím najmenším štátom afrického kontinentu, geologickým zázrakom, jedným z najteplejších miest sveta.V tomto pekle žije kmeň Afarov, obávaných bojovníkov, ktorí popri Eskimákoch vydržia v najťažších podmienkach na našej Zemi. Afari, tiež známi ako Danakil, sú etnickou skupinou obývajúcou Africký roh (Etiópia, Eritrea, Džibutsko). Afarovia hovoria afarským jazykom, ktorý je súčasťou kushitskej vetvy afroázijskej rodiny. Debatuje sa, či daný jazyk vnikol tu, alebo sa ľudia vrátili späť do pravlasti z Ázie (z dnešného Jemenu). Jazero Abbé, kde je tesne po východe slnka urobený tento snímok, je jedným z najodľahlejších miest na Zemi. Prechádzame cez rozľahlú púšť Grand Barra a naše džípy sa naháňajú s antilopami. Antilopy s nami stačia držať “krok” vyše desať minút a to ideme 70 km/h. Pred nami sa otvorí nekonečná pláň a zrazu dedinka kmeňa Afarov. Jednoduché oválne príbytky pospletané z pichľavých konárov akácií a prekryté kravskou či kozou kožou, ktoré sa trepocú v silnom vetre. Ako môžu v tejto horúčave, pustatine a v tom prachu existovať? Po pár ďalších hodinách dorazíme k cieľu. V pozadí sa ligoce slané jazero Abbé s kolóniami plameniakov. Sme tu úplne sami. Skoro ráno je 38°C, podľa domácich prišla zima a toto je prijemné počasie. My ľudia pochádzame práve niekde odtiaľto z takzvaného Afarského trojuholníka a pred 60 000 rokmi sme sa cez dnešné Džibuti a úžinu Bab el Mandab rozhodli Afriku opustiť. Naša najstaršia pramatka “Lucy” sa vedecky nazýva Australopithecus Afarensis a malá Afarka Aše je jej prapravnučka. Ako z rozprávky sa zrazu vynorí spoza jedného z vápencových hradov v tej nehostinnej, monotónnej krajine; rada nosí výrazné šaty. Konkrétne oranžovo-červenú abbayu. Tá fotografia vyzerá ako tapeta. Neskutočná, akoby vymodelovaná krajina, iná planéta. Aše tu pasie kozy a kravy a medzi bublajúcimi prameňmi nám ukazuje studené žriedla, bez ktorých by jej dobytok neprežil. Je známe, že prakticky všetky ženy sú tu obrezané. Aše v tom pekle vyzerá šťastná a udivene pozoruje, ako dychčíme od toho tepla. Celé Džibuti je púšť a tu sú malé oázy zelených ostrovčekov trávy. Keď je toto najúrodnejšia oblasť krajiny, čím sa Afari živia? Soľou. Pre Afarov je soľ nad zlato, soľ tento národ živila od veky vekov a skutočne ju za zlato menili. Dolujú ju do dnešných dní, nakladajú na ťavy a potom na juhu predávajú. Posúch chleba, mech s vodou a čerstvý khat vložený v ústach. Ja vypijem 4 litre vody denne, oni putujú dlhé týždne a ako keby ani piť nepotrebovali. No tvária sa šťastne. “Etiópski kamionisti nám tu robia bordel” rozhorčuje sa náš šofér a vyhodí z okna džípu prázdnu fľašku. Po tom, ako sa v roku 1991 Eritrea odtrhla a Etiópia stratila more, sa cez prístavy v Džibuti realizuje 90% lodného obchodu veľkého suseda. Bab el Mandab, južný vstup do Červeného mora, je aj dnes strategickým bodom a najväčšie príjmy krajiny tvoria poplatky z vojenských základní Francúzska, USA, Číny, Japonska či Talianska….všetci tu majú mariňákov. Nemcov a Španielov obhospodarujú Francúzi, a Čína a Japonsko plánujú vojenské základne rozšíriť, ako aj Saudská Arábia. Džibuti je štát, kde sa 3 litosferické dosky od seba oddeľujú závratnou rýchlosťou 2 cm za rok. Nachádzajú sa tu najväčšie náleziská soli na svete a najnižší bod Afriky. Toto predsa musíte vidieť!