Na žraloky veľrybie do Džibuti

Od začiatku novembra sa do zálivu Tadjoura, ktorý sa zarezáva do džibutskej pevniny, sťahujú žraloky veľrybie. Tieto nádherné stvorenia merajú 10 až 13 metrov a vážia asi 9 ton. Je to najväčší žijúci necicavec na zemi a my s našou mini skupinkou sme si nemohli tohto obra nepozrieť zblízka! Z džibutského prístavu, ktorý leží na jednej z najfrekventovanejších dopravných ciest na svete a slúži ako prekladisko tovaru a tankovacia stanica pre obrovské kontajnerové lode putujúce cez Suezský prieplav či na Ďaleký východ, vyrážame našim laminátovým člnom vlnám a žralokom v ústrety. Po asi hodinovej plavbe pomerne rozbureným morom zrazu kapitán brzdí a vraví nám „Get ready!“ Pozrieme na seba a vravíme si, tak teda dobre, ideme do plaviek a dávame na seba masky, šnorchle a plutvy. Nič nevidíme no po chvíľke kapitán kričí „There! A shark! Go now! Jump!“ No jasnééé, vo vode sedem metrové hovado a my tam máme skočiť?! Hľadíme s úžasom na ten čierny obrovský fľak tesne pod hladinou, berieme foťáky a snažíme sa niečo zachytiť z hojdajúceho člna. Kapitán nechápavo pozerá na nás „Why dont you jump?“ Prečo neskáčete?, pýta sa. Pozeráme jeden na druhého a smejeme sa spopod šnorchlov. „Lebo sa bojíme!“ Ľuboš bol z BUBO prvý čo to v Džibutsko vyskúšal (je to tu pre plytké dno najlepšie na svete – žralok nemá kde uniknúť a ste k nemu veľmi veľmi blízko ) no on nemá pud sebazáchovy, o strachu nič nehovoril, iba o neuveriteľnom pocite keď ho „zrazil Brontosaurus“ takto starý je totižto tento tvor. Hovorí, že to bolo ako keď videl horské gorily v Rwande a Kongu, že to je neuveriteľne silný zážitok! No teraz sme na mieste a všetko je inak.Nikde naokolo žiadna iná loď, občas v diaľke prefrčí vojenský čln US NAVY za sprievodu dvoch vrtuľníkov, rozhojdá nám hladinu ešte viac, pod nami hlbočina, tmavomodrá čiernota a jeden žralok veľrybí. No uznajte, skočili by ste bez váhania? Bobo skáče ako prvý, ja za ním, vravím si - veď kvôli tomuto som tu! Postupne sa odhodlajú všetci, sme vo vode, v strese pozeráme okolo seba, pod vodu, vynárame sa a krútime hlavami. KDE JE? Nie je tu, nikto ho nevidí. Ešte väčší stres ...okej čo teraz? Čo ak sa zjaví z hlbín zo strany z ktorej ho nečakáme? Čakáme, plávame, obzeráme sa.. Z lode na nás zrazu kričia „Tam je! Tam je!“ Ponoríme hlavy a zbadáme ho. Nádherný kolos, typické bodkované telo, ostré plutvy ako ich poznáme z obrázkových knižiek. Žralok veľrybí sa živí planktónom a pre človeka nie je nebezpečný, jeho papuľa však môže mať šírku až 1,5 metra a keď nasáva vodu aby prefiltroval potravu, pokojne by vás mohol vcucnúť. Pre tento prípad Katka vymyslela tričko s nápisom „JA NIE SOM PLANKTÓN“ len nám ich nestihli v meste natlačiť :). Človek keď toto komótne monštrum zbadá pár metrov od seba, úplne stráca pud sebazáchovy. Vypli sa mi úplne všetky receptory strachu a zapol sa autopilot – plávam za ním odušu a miestami sme tak blízko, že sa musíme uhýbať aby nás nešvacol chvostovou plutvou. Je pomalý, vznáša sa tesne pod hladinou a k potápačom je úplne mierumilovný. Sme mu tak trochu jedno, zaujíma ho len planktón. Keď však spraví dva tri zábery, švihne chvostom, je razom preč v čiernej tme. Vyliezame naspäť do člna a nechápeme. Neskutočný zážitok a adrenalín! Asi hodinu ich pozorujeme, 5-6 kusov krásnych obrov, skáčeme ešte asi 4 krát za nimi a snažíme sa zachytiť tie najlepšie zábery podvodnými kamerami. Džibuti je jedno z najlepších miest na svete na pozorovanie týchto tvorov, nakoľko sa tu až do februára zdržiavajú v pomerne úzkom zálive a je tým pádom jednoduchšie ich nájsť než na otvorenom oceáne. Džibuti je určite jedna z najodľahlejších krajín, čo sa turizmu týka, skrátka úplne odveci. Veď kto už len ide do Džibuti? A načo? Presne na toto! Na žraloky! Foto: archív Ľuboša Fellnera, Ľuboš pláva so žralokom obrovským v zálive Tadjoura