Ananda, chrám v Bagane

Prvý deň v Bagane sme využili na prehliadku pagôd náš autobus. Začali sme pagodou Shwezigon, ktorá sa nachádza v najsevernejšej časti Baganu. Pagodu začali stavať ešte za éry kráľa Anawrathu a svojim tvarom slúžila neskôr ako prototyp pre stavbu ďalších pagôd v krajine. Dnes je pagoda v perfektnom zrekonštruovanom stave, s jagavou zlatou stupou a mnohými udržiavanými stavbami v jej areáli. Mladí mnísi nám zahrali na zvonoch zvonkohru a my sme obdivovali detaily levích hláv, ktoré strážili nedotknuteľnosť tohoto nádherného svätostánku. Okolo pagody Ananda je vydláždené priestranné nádvorie, kde sa dá v kľude poprechádzať. Vo vstupnom priestore pred areálom pagody sa nachádzali stánky s tovarom a predavači suvenírov. Mal som dobrú náladu a rozhodol som sa, že moje obľúbené rezervné tričko s motívom Four Roses Bourbon darujem nášmu Smerovkovi. Bol vyslovene šťastný, že má zahraničné tričko a moja karma bola šťastná s ním. Mierne uťahaní po doobedňajšej exkurzii sme prišli do štýlovej barmskej reštaurácie v exteriéri pod bambusovou strechou. Na stôl nám nosili rozličné misky s jedlom a my sme sa výdatne najedli. Stolovanie sme zakončili ovocným dezertom a po obede sme zrelaxovali na pohodlných bambusových lehátkach. Počas stolovania som nazrel aj do zákulisia reštaurácie, kde sa varili a pripravovali naše jedlá. Bola to taká bežná poľná kuchyňa, trošku sajrajt, kde tu domáce zviera, kopa hrncov, ohnisko a všetko v pohybe. Pripomínalo mi to slová piesne "S oknami do dvora, s dverami do maštale" ale vôbec ma to neodradilo v apetíte, po vyše 2 týždňoch sme už boli správne aklimatizovaní. Keď sme odchádzali z reštaurácie, obdivovali sme drožku s koníkom, ktorá parkovala vedľa nášho autobusu. Drožka bola krásne vypracovaná a vpredu mala priprevnené staré logo Toyota. Ako nám vravel jej majiteľ, drožku zveľaďuje už 30 rokov. Koník, ktorý drožku ťahal bol, prirodzene, o niečo mladší. Jozef nám prezradil, že nasledujúci deň budú práve takéto drožky s koníkmi a pohoničmi našim prepravným prostriedkom po Bagane. Zavítali sme aj do obchodíku umelca Jonatána, ktorý maľuje svoje výtvarné diela dovnútra fľašiek. Je to zároveň priateľ Ľuda Jambricha a tak sa našej slovensko-českej skupine veľmi potešil. Jeho umenie je unikátne a úprimne verím tomu, že sa raz Ľudovi naplní jeho túžba, zorganizovať na Slovensku výstavu jonatánových diel aj za osobnej účasti autora. Vedľa Jonatána na druhej strane cesty bola veľká lakiernická dieľňa. Najprv nám ukázali postup výroby, ktorý si vyžadoval kumšt majstra technológa a trpezlivosť a zručnosť dievčat, ktoré tam pracovali. Po exkurzii nám už nič nebránilo nakupovať nádherné lakované predmety od výmyslu sveta. Ja som si kúpil sadu pivných tácok s motívom baganskej pagody, ktorá bola do nalakovanej kruhovej podložky vygravírovaná jemnou vrstvou zlata. Obchod mal aj oddychovú časť s kresielkami a čajovou súpravou. Po úspešnom obchode padol dobre hlt teplého čaju. Pri niektorých pagodách už bolo cítiť, že turistika tu má aj negatívny vplyv na miestnych ľudí. Občas nás otravovali pri vystupovaní z autobusu húfy malých dievčat s pohľadnicami a suvenírmi. Keď mi vynukovanie pohľadníc začalo prekážať a rušiť moje sústredenie sa na pamiatky a históriu, rozhodol som sa, že im dám malú lekciu z biznisu. Výkričné ceny pohľadnicových sád sa pohybovali u dievčat medzi 1000 až 2000 čatov (40-80 Sk) a veľmi nechceli ísť pod 1000. Zavolal som si všetky dievčatá a keď na mňa upriamili pozornosť, tak som sa ich spýtal: Kto má na predaj pohľadnice? Ja, ja, ja! kričali všetky. OK, tak kto mi ich predá za 100 čatov? Žiadna! OK, zvyšujem na 200! Nezáujem. Zvyšujem na 300! Stále nezáujem. Zvyšujem na 400!!! Tie staršie a agresívnejšie vpredu sa stále tvárili, že je to málo, ale malá dievčenská ručička zo zadu sa zdvihla, že tých 400 čatíkov je OK a že mi tie pohľadnice predá. S úsmevom mi podáva pohľadnice za 400 čatov, ostatné obchodníčky odišli s dlhým nosom. Keď sme boli po celodennej exkurzii už mierne upagodovaní, prišli sme k tej najzápadnejšej baganskej pagode - Mingalazedi. Jozef ju vybral pre nás, aby sme na nej dôstojne zakončili dnešnú prehliadku pri západe slnka. Pagoda bola postavená v roku 1284 počas éry posledného baganského kráľa Narathihapateho. Štveráme sa po strmých schodoch na terasy pagody a hľadáme si najvýhodnejšie miesto na výhľady a relaxáciu. Slnko rýchlo klesá k obzoru a stovky pagôd okolo nás sa sfarbujú do nádhernej červene. Jozef vyťahuje knižku a číta nám barmské rozprávky. Počúvame staré príbehy, fajčíme cigary a cítime sa veľmi príjemne. Keď slnko kleslo za obzor a pagody jemne potemneli, prekvapivo a úžasne zažiarili na východe purpurovou červeňou mraky nad kopcami za Baganom. @Vladimír Dudlák