Bago - najväčšia pagoda Barmy Cesta k Zlatému balvanu

Ráno opúšťame Rangún a zároveň posledné kilometre ako-tak kvalitných ciest. Mierime s našim autobusom, Winom, vodičom a Smerovkou smerom na severovýchod k magickému Zlatému balvanu, významnému pútnickému miestu budhistov, ktoré sa nachádza v Monskom štáte. Na ceste nie je veľká premávka, veď v Barme na jedno auto pripadá vyše 100 obyvateľov. Okolitá krajina má rovinatý charakter. Zastavujeme sa pri ceste, pri stánkoch, kde okrem keramiky ponúkajú pálenku so zaliatymi obrovskými škorpiónmi a gigantickými stonožkami. Nedá nám to a tak koštujeme škorpiónovicu i stonožkovicu.   Ďalšiu zastávku robíme v meste Bago, ktoré má už úplne iný charakter ako barmská metropola. Akoby sme sa ocitli v meste z päťdesiatych rokov. Najprv sa zastavujeme pri ďalšom ležiacom-spiacom Budhovi Shwethalyaung. Tento Budha bol dlhý ?iba? 55 a vysoký 16 metrov, mal výraznejšiu tvár ako ten v Rangúne ale celkový efekt bol porovnateľný. Tento v Bago má ale historické korene, ktoré siahajú až do roku 994, keď ho vybudovali zásluhou kráľa Migadippu I. Bago počas ďalších storočí prežívalo svoje vzostupy aj pády. V 14.storočí sa stalo hlavným mestom krajiny a začala sa zlatá éra Baga. Potom bolo niekoľko krát spustošené a spiaci Budha sa jednoducho stratil. V 19. storočí objavili Angličania jeho pozostatky v džungli obrastené vegetáciou. V roku 1906 ho vykopali, preniesli a vyčistili a v roku 1948 bol podstatne zrenovovaný, pozlátený a  vymaľovaný až do dnešnej podoby Krátko sa zastavujeme aj pri najväčšej pamiatke v meste a zároveň najvyššej pagode v celej Barme. Pagoda Shwemawdaw (Shwe znamená zlato, preto sa vyskytuje temer v každom názve) je vysoká 114 m a je viditeľná už z diaľky 10 km. V preklade je to Pagoda veľkého zlatého Boha. Okolie pagody má podobný charakter ako Shwedagon v Rangúne. Pred pagodou bolo živo, stánky s tovarom a okolo v pohybe domorodci peši, na bicykloch alebo motorkách. Peknú bodku našej návštevy Baga dal obed v čínskej reštaurácii neďaleko pagody. Poobede prechádzame autobusom niekoľko kontrolných stanovíšť, opúšťame provinciu Bago a prekračujeme hranicu Monského štátu. Rovinatý kraj sa začína vlniť a po 2 hodinách jazdy zastavujeme v rázovitej dedinke, kde nás čaká horský pick-up. Dedinka je nádherná ani z dokumentárneho filmu. 2 ulice bambusových chatrčí postavených na koloch na hlinenom podklade. Okolo nás voľne pobehovali psy, prasatá, dobytok a deti. Deti mali na hlavách košíky s banánmi a stále po nás pokrikovali po anglicky : ?Banana is good, banana is good!? No nekúp si ich! Všetci prestupujeme s menšou batožinou a vecami na prespanie, na úložný priestor pick-upu. K autu pristavili taký improvizovaný rebrík, niečo na spôsob schodov k lietadlu, aby sa nám ľahšie nastupovalo na korbu. Keď sme sa usadili na zbitých doskách aj s batožinou, šofér zaradil dvojku a plný plyn. Začala sa spanilá jazda do vrchu. Cesta je kľukatá a stúpa strmo hore. Náš autobus by to nevyšiel. Keďže je nás hore veľa, každý sedíme len tak na pol zadku. Všetci sa držíme rukami nohami čoho sa dá, v zákrutách sa spoločne celá masa nakláňame zo strany na stranu v zmysle zákona o zotrvačnosti. Spolucestovateľ Miro z Banskej Bystrice nazval túto cestu - krkaháje. Po polhodine prichádzame konečne do horskej dedinky a prestupujeme ďalej na vlastné nohy. Opäť nám pristavujú labilné schody a dole už čakajú deti s prázdnymi košmi a núkajú nám svoje nosičské služby. Ku Zlatému balvanu je to 350 výškových metrov a 45 minút pešej chôdze kľukatou a ešte strmšou asfaltkou. Dospelí domorodci nám dokonca ponúkajú full service, čiže vynesenie celého človeka na bambusových nosidlách s chatrne pripevneným kreslom až hore. Predstava nechať sa vyniesť ako kráľ bola lákavá, ale pri pohľade na vychudnutých nosičov sa táto kráľovská predstava zmenila na pocit strachu o vlastnú bezpečnosť. Nikto z nás tento exkluzívny servis nevyužil, ale domorodcov to neodradilo, stúpali spolu s nami s prázdnymi nosidlami k balvanu. Čo keby predsa len náhodou niekto z nás dostal krízu? Domorodci s nosidlami aj deti s prázdnymi košmi boli vždy poruke. @Vladimír Dudlák