Venezuela je svetovy unikat. Nie len spolocensko-politicky experiment s nazvom socializmus 21.storocia pod taktovkou Huga Chaveza, ktory nam s laskyplnym otcovskym vyrazom kyva z kazdeho plagatu, ale hlavne prirodne krasy. Okrem svetoveho rekordu v pocte miss world/universe je tu aj 3. najvodnatejsia rieka planety (Orinoco), najvacsie jaskynne systemy sveta, 5-tisicove vrcholy andskej kordilery, karibske plaze, najvyssi vodopad sveta, amazonia, najlepsie juhoamericke safari.... My sa po prehliadke hlavneho mesta, kde sa graffiti nevenuju hip-hopu ale najvacsiemu hrdinovi Simonovi Bolivarovi, lucime s Caracasom pohladom z vrchu Avila, ktory 5 milionovy kotol mesta deli od vln Karibiku. Prichadzame takmer az na brazilsku hranicu, kde koncia cesty, aj pokrytie mobilnych operatorov, presadame na jeepy lebo dalej to inak nejde a posilneni pikantnou omackou z juky a termitov pokracujeme do Parai Tepui. Odtialto uz len pesi. Putujeme savanou, pijeme vodu z priezracnych potokov, stretavame prvych turistov-do parku ich pustaju denne len 50-ziadne tlacenice v suvenirovych obchodoch-koniec koncov, ziadne tu ani nie su. Miname prvy kemp a brodime dve rieky. Podarilo sa-vsetky fotaky su suche. Podvecer sa kupeme v potoku a zakladame tabor v base campe pod najvyssou stolovou horou Venezuely Roraimou. Uvarime si veceru, pripijeme slivovickou a ideme spat-nechceme rusit bohov, ktori podla indianov na stolovej hore byvaju. S usvitom pokracujeme v snahe dobyt tuto horu, ktora bola este koncom 19.storocia povazovana za nedobytnu. Spolu s partickou mladych dobrodruhov z Argentiny, Australie a Ruska prekonavame prekazky pralesa, v ktorom nas uzka cesticka privedie k La Rampe-jedinej ceste na Roraimu bez pouzitia vrtulnika alebo horolezeckej vybavy. Zaciname stupat, prekracujeme korene bizarnych stromov, ktore inde na svete nerastu, prechadzame popod vodopady, ktore su teraz v obdobi sucha v podobe jemneho mrholenia len vitanym osviezenim. Sprevadza nas kolibrik, a rozne farebne sci-fi kobylky cestu nam krizi tarantula. Zdanlivo nepokoritelna 900 metrova kolma stena je uz takmer za nami. Hore sa nam otvara uplne iny svet. Endemicke rastliny v masozravych mutaciach, bizarne cierne sklane utvary pokryte lysajmi, jazierka s plazami z cerveneho piesku, cierne zabky, stromceky ako bonsaje, vzacne krystaly len tak rozstrusene pod nasimi nohami....bud tu niketo zabudol nainstalovane kulisy z „cesty do praveku“ alebo nam ti indiani museli do tej slivovice nieco primiesat.
Ivan de Bubo
03.Apr, 07:07 2011
