Dia de los Muertos

Dia de los Muertos, sviatok, ktorý je v Mexiku jeden z najoslavovanejších a je zapísaný aj do svetového dedičstva UNESCO.

Zatiaľ čo u nás býva sviatok všetkých svätých a pamiatka zosnulým pomerne smutným sviatkom, v Mexiku to je naopak.

Niežeby Mexičanom nebolo smutno za svojími blízkymi, avšak práve v tieto magické dni sú si najbližšie. Práve na tento sviatok, ktorého oslavy trvajú  31.10. – 2.11. a prípravy sa konajú už o týždeň skôr, vtedy je údajne hranica medzi mŕtvymi a živými najtenšia.

Podobne ako u nás je starý pohanský sviatok Samhain, tak v Mexiku už stáročia oslavujú Dia de los Muertos. Zosnulí navštevujú svoje rodiny a oslavujú spoločne tancom, spevom a jedlom.

Kto ste videli rozprávku Coco, tak si viete živo predstaviť tieto krásne oslavy. Všade kvety - žlté a typické, pestované práve na tieto oslavy, nazývajú sa Campesúchil a rodiny ich mesiace pestujú aby nimi vyzdobili ulice, cintoríny, domy a oltáre. Existuje legenda podľa ktorej, práve vďaka týmto kvietkom nájdu zosnulí cestu naspäť do nášho sveta.

Všade môžeme vidieť krásne farby, šaty, kostými a sochy Catriny a krásne oltáre s fotkami zosnulých príbuzných a ich obľúbených predmetov, jedla a pitia.

Veľmi obľúbeným nápojom je Coca Cola a tak nesmie chýbať skoro na žiadnom oltári.

Možno sa pýtate - čo je to tá Catrina?
La Catrina je akýmsi symbolom a v preklade znamená elegantná pani. Jej autorom je José Guadalupe Posada (mexický grafik a karikaturista) , ktorý okolo roku 1910 vytvoril kresbu lebky kostry s veľkým klobúkom. Mala znázornovať smrť bohatej dámy a teda jasný odkaz. Smrť si nevyberá a berie každého bez ohľadu na bohatstvo a postavenie.

Diego Rivera (slávny muralista a manžel Fridy Kahlo) v roku 1947 namaľoval obrovskú nástennú maľbu “Sueño de una tarde dominical en la Alameda Central” (Sen o nedeľnom popoludní v Central Parku), kde Catrina dostala celé telo a stala sa centrálnou postavou. Odvtedy sa stala národným symbolom Mexika a neodmysliteľnou súčasťou osláv Día de los Muertos.

Ľudia si ju veľmi radi maľujú na tvár a tak môžte vidieť v každom sprievode unikátny kostým zdobený krásnymi šatami a kvetmi vo vlasoch.

Pre Mexičanov je tento sviatok posvätným a v každej rodine sú veľké oslavy a prípravy.

Významným symbolom je ich typický koláč - Pan de Muerto. Nájdeme ho v každej domácnosti, pekárni a kaviarničke.

Je to sladká žemlička s cukrom, podobná našej vianočke. Najradšej majú tento koláčik s pohárom kakaa.

Mexičania milujú sladké a tak aj iné koláčiky sú zdobené malými cukrovými lebkami.

V Mexiku sa oslavy líšia podľa regiónov, každý má svoju kultúru a napríklad v Oaxace sú oslavy najväčšie a najkrajšie, v Michoacáne celé rodiny trávia noc na cintorínoch, inde sa stavajú verejné oltáre. V Mexico city sú obrovské sprievody cez celé mesto a v Cancúne je 1 sprievod ladený pre turistov. Avšak kvietky Cempasuchil a Pan de Muerte nájdeme úplne všade.

Mexická legenda, z ktorej vychádza Deň mŕtvych, a spôsob, akým Mexiko vníma smrť, je príbehom Mictlána, podsvetia predhispánskych kultúr.

Dávno predtým, ako dobyvatelia dorazili do mexických krajín, mali domorodé národy svoj vlastný spôsob, ako interpretovať svet, život a smrť.

Nižšie vám priblížim čo je Mictlán, kto ho riadi a legendy, ktoré obklopujú 9 úrovní miesta, kde žijú mŕtvi.

Legenda o Mictláne odpovedá na otázky, na ktoré ľudia vždy mysleli: Čo sa stane, keď zomrieme? Existuje život po smrti? Kam pôjdeme, keď zomrieme?

Podľa tejto mexickej legendy je Mictlán miestom večného odpočinku pre duše tých, ktorí išli pred nami na ceste a boli stvorení bohmi.

Aby ste sa dostali do Mictlánu, musíte prejsť cez 9 úrovní, ktoré vertikálne klesajú v priestore a čase.

Po 4-ročnej ceste cez prekážky, ktoré merajú silu nášho ducha, nachádzame dvere Mictlánu, kde nás víta pán smrti Mictlantecuhtli a pani smrti Mictlancihuatl.

Prečo 4 roky? Pre Mexičanov smrť nie je náhla, je to postupná premena.

Presne 4 roky trvá telu, kým sa rozloží. Dokonca aj v dávnych časoch sa hroby nesmeli otvárať skôr. Až po 4 rokoch, kedy vedeli, že duša prišla do Mictlánu mohli otvoriť hrob a použiť kosti zosnulých alebo pochovať ďaľšieho príbuzného.

Mexiko malo dvojitú a cyklickú víziu vesmíru. Podľa ich presvedčenia život riadia protiklady: deň a noc, teplo a zima, život a smrť.

Mexická legenda o Mictláne sa začína, keď bohovia stvoriteľov Huitzilopochtli a Quetzalcóatl dali život Mictlantecuhtlimu a Mictlancihuatlovi, pánovi a pani smrti .

Sú to bohovia smrti, ktorí sú zodpovední za prijímanie duší tých, ktorí sa dostanú do Mictlánu, a za rozhodovanie o osude tých, ktorí zomrú, v závislosti od spôsobu, akým zomreli.

Mictlán totiž nie je jediným miestom, kam chodia mŕtvi. Podľa legendy existujú ďalšie 3 priestory, kam duše prichádzajú, v závislosti od spôsobu, akým zomreli.

Ďalší priestor sa nazýva Chichihuacuauhco a je to miesto kam prichádzajú zosnulé deti, nachádza sa tu veľký strom a ten ich kojí až do chvíle, kým sa znovu narodia.

Ďalším priestorom je Tlalocan. Pánom tohto miesta je boh Tláloc a jeho kráľovstvo je vyhradené pre ľudí, ktorých smrť súvisela s vodou.

A posledným priestorom je Tonatiuh Ilhuícatl.
Priestor, ktorému vládne boh Slnka a je miestom posledného odpočinku bojovníkov, obetí obetovaných na poctu, a žien, ktoré zomreli pri pôrode.

Aby ste to dosiahli, musíte prejsť cez 9 vesmírov, dimenzií alebo zostupných úrovní , ktoré predstavujú rôzne testy pre duše zosnulých.

Itzcuintlan je prvým vesmírom. Legenda hovorí, že na tomto mieste preteká rieka s rýchlo tečúcou vodou zvaná Chiconahuapan, cez ktorú sa dá prejsť iba pomocou psov Xoloitzcuintle, ktorí pomáhajú zosnulým na ceste do Mictlánu. Hovorí sa, že ak ste v živote zle zaobchádzali so psom alebo zvieraťom, nebudete hodní prijať ich pomoc a ostanete celú večnosť túlať sa na brehoch rieky. Aj preto sú Mexičania k zvieratkám láskavý a kŕmia psíkov aj na ulici. Aby im po smrti pomohli prejsť cez túto rieku.

Tepectli Monamictlan je druhý vesmír a pozostáva z prechodu v správnom momente priamo uprostred 2 veľkých kopcov, ktoré do seba neustále narážajú. Tieto obrovské hory drvia za cenu neúspechu. Tomuto vesmíru vládne Tepeyollotl, Boh hôr , ozveny a pán jaguárov.

Iztepetl - tretí vesmír v ktorom vládne Itztlacoliuhqui, boh obsidiánu , pán trestu a správca kopca pokrytého ostrými pazúrikmi, ktoré Ťa môžu roztrhať ak zle stúpiš.

Itzehecayan je vesmír, kde je séria ľadom pokrytých kopcov so strašným vetrom schopným zbaviť vás šiat a vecí zo života, ktorý zanechávate.

Piatym vesmírom je Paniecatacoyan. Legenda hovorí, že „Miesto, kde ľudia lietajú“ je na úpätí Itzehecayanu, nie je tu gravitácia a ak sa Vám aj podarilo niečo si zachovať z predošlej úrovne, nakoniec prídete aj o to málo, čo ste si priniesli zo sveta živých.

Timiminaloayan a teda šiesty vesmír, je les bez gravitácie, začína veľmi široká cesta z hladkého kameňa, zavesená v priestore a čase. Legenda o Mictláne hovorí, že všetky šípy, ktoré sa stratili v boji, preletia cez cestu a premiešajú duše, ktoré tú lietajú úplne nahé.

Tecoyohuehaloyan je podľa legendy miestom, kde jaguáre boha Tepeyollotla otvárajú hrude a jedia srdcia duší.

Izmictlan Apochcalolca alebo inak nazývané miesto čiernych vôd.

Tu duše ukončia svoju púť a prekročia divokú rieku čiernej vody.

Mictlán

Pred dosiahnutím večného odpočinku musia vyčerpané duše prekročiť ešte deväť tokov rieky Apanohuacalula, deväť stavov vedomia.

Týchto deväť prúdov má tú vlastnosť, že vám pomáha byť v mieri so životom, ktorý ste mali, a podarilo sa vám postúpiť na vyššiu úroveň a stať sa hodnými vstupu do Mictlánu.

Táto mexická legenda končí tým, že páni smrti prijímajú duše a vítajú ich vo večnosti:

"Tvoje smútky skončili, choď, spi svoj smrteľný spánok.”

Mexičania milujú legendy, oslavy, smrť aj život. Navštíviť túto krajinu počas týchto sviatkov je však skutočným zážitkom.